hneď ako som sa vrátil z Ázie, nabehol som v Prahe do Rekomanda a doplnil som polročnú vinylovú abstinenciu. doma som potom prehrabal zbierku, prehádzal kilogramy platní a vypočul kilometre drážok. neodkladné hlady a smädy boli ukojené. žatva bola bohatá a naskutku pestrá. tu sú najlepšie kúsky za prvý prázdninový týždeň (je sranda, že aj keď človek už nejaký ten piatok nechodí do školy a prázdniny mal posledných 6 mesiacov, stále rozmýšľa v školských intenciách).
The Dwarves – Born Again (2011)
platňu som našiel v sekcii second-hand za 150Kč (!), pritom je to de facto novinka s priloženým DVD a mp3 sťahom. oplatí sa hrabať, kamoškovia a kamošky. kapela The Dwarves vždy bola trocha kontroverzná, ale to je samozrejme zámer. stačí si pozrieť obaly, koncerty, texty a aj samotný názov. katolíkom a korektným osobám sa zastaví dych, slabším možno aj srdce. ale všetko to robia s mamuťou dávkou švandy. a trpaslíci sa vrátili v kurevsky veľkom štýle. 18 piesní, polhodina čistého hracieho času a ja som tú dosku ešte nezložil z gramofóna a nevymazal z plejera. kto by čakal nejaké veľké zmeny oproti minulosti, tak sa nedočká. texty sú stále plné úchylností, jebačiek, masturbácie a podobných plytkých tém (ľudia bez nadhľadu a zmyslu pre humor by mali radšej siahnuť po nejakom country). muzika je síce viac melodická, tzv. sypavá, no tomuto albumu to svedčí ako detská riťka kňazovi a dokopy to dáva najbombovejši hity našej Gity. mne to znie ako keby chlapci z Turbonegro napárili NOFX za divokej asistencie Everything Must Go. bez vypočutia tohto albumu je to možno ťažké si predstaviť, ale tie ultra melodické, gigantické a prudko hitové songy to majú všetko v krvi. neviem, kde na tie nápady chodia. čo song, to hit. pritom je to totálne pestré, každá pieseň je iná. skrčkovia zúročili všetko čo vedia. a na záver znova vypichujem dĺžku songov, ktorá ukazuje veľkého fakera všetkým, čo musia minúť kilometre nahrávacích pásov (megabajty pamäte) na nudné gitarové onanie a nekonečné opakovanie refrénov. The Dwarves Are Born Again!!!
Prügelknabe / Vocatio Interna – split 7“ (2011)
a ideme ku ešte kratším songom, dá sa povedať úplne najkratším. to platí o strane otloukánkov Prügelknabe z Ostravy. štýl powerviolence si to vyžaduje a oni trieskajú trsteničkou v tom najortodoxnejšom rytme. že iba basa, bicie a krik? stačí. hluk? za desiatich. presnosť? atómová. textovo tiež nič nešetria, užijete si kopec srandy a dokonca budete kontemplovať s kocúrom. pokiaľ stihnete. lebo podľa mňa preštudovať booklet trvá dlhšie ako prejde ich strana splitka, a booklet nie je vôbec dlhý. kresba chudáčika na obale od Miša Kraloviča perfektne podčiarkuje extrémny obsah. Vocatio Interna sú z kysuckých lesov a podľa textov by ste ich vôbec netipovali na vtipných chlapcov. počnúc obalom, cez texty až po muziku je to celé jedna chorá banda. asi ťažko to budem popisovať, ja som duša spanilá... ale jedno viem: na koncerte to býva omnoho (omnoho!) väčšie zlo a na doske sa mi to zdá príliš uhladené, čo je trochu škoda. no v niekom, kto ich počuje prvý raz, to môže vyvolať celkom nepríjemné pocity s trvalými následkami.
Career Suicide – Cherry Beach EP (2011)
bol to môj posledný koncert v Prahe na Sedmičke ešte v septembri minulého roku, odchádzali sme spotení a dotlčení ako kohúti po zápase. odniesol som si malý singel (sedmičku zo Sedmičky, ešte sedmička vína a je to dokonalé, hehe) a odvtedy som na Strahove nebol. singel Cherry Beach som si však vypočul až po pol roku a je to šupa. Career Suicide je jedna z najlepších punkrockových kapiel súčasnosti. aj napriek vyťaženosti Jonaha Falca v svetoznámych Fucked Up sú aktívni viac než dosť a to je dobre. štekavý vokál a ostrá muzika od začiatku až do konca, nepoľavia v intenzite ani na chvíľu. strana A je rýchlejšia s jednoznačným hitom Cherry Beach, ale text nie je ani zďaleka o leňošení na pláži, skôr presný opak. strana B je pomalšia, no intenzita je taká silná až máte pocit, že kapela sa pretlačí cez repráky a rozbúra vám izbu, dom, aj celú krajinu.
Tranzmitors – You Get Around EP (2010)
s labelom Dirtnap Records som ešte hádam nestúpil vedľa. špecializujú sa na melodický punkrock retro strihu (aj keď dnes si treba dávať pozor, lebo slovo „retro“ pchá pod názov každá blbá kapela, čo kdesi použije zopár sekúnd hammondu). kapely, ktoré Dirtnap vydáva, neobjavujú nič extra nového. idú po prastarých cestičkách veselých melódií a melancholických nápevov. to však neznamená, že nie sú originálne. doručia vám tony neokukaných nápadov s ľahkosťou letného lúča a s perfektným zvukom. Tranzmitors je presne ten typ. krásne zaseknutí kdesi medzi 60-tymi a 70-tymi rokmi, kus rokenrolu a kus powerpopu, spev mi pripomína Monkeyho z Adicts. muzika na pohodové slnečné dni, aké su teraz okolo nás. máte chuť zbaliť si plavky a vypadnúť niekam sa kúpať, sosať oranžádu cez slamku a kukať na baby či na chalanov, podľa vášho pohlavia či zamerania. a béčková strana predbieha singlové áčko o celú delfíniu dĺžku. po vypočutí sa pýtajú vyhrabať staré platne The Kinks, Buzzcocks, Undertones a ďalšie, aby sme vedeli, kde sú korene.
