dáša fon fľaša

Mys Comorin, Tamil Nadu, India (27.2.2012)

2012-02-27T20:59:00.001-08:00

sedím na ulici mestečka Kanniyakumari, takmer na 8° severnej zemepisnej šírky. je to zatiaľ najjužnejší bod na zemi, kam som sa doposiaľ dostal. a v rámci tohto výletu to už ani južnejšie po súši nejde. tu končí India, ďalej je už len oceán.
za takmer dva mesiace sme prešli cez osem štátov Indie. začali sme v januári v metropole Dillí, čo je v princípe tá najväčšia a najšpinavšia dedina akú som doteraz videl, ale treba zažiť ako účinný trenažér na Indiu. prešli sme cez púšte Radžastánu a vyskúšali rodinnú pohostinnosť v meste Bikaner. navštívili sme najdivnejší chrám v Deshnoku, kde bývajú tisícky potkanov. v Pushkare sme bývali v hoteli Pink Floyd s číslom izby "Saucerful of Secrets" a porobili ma hajzlícki mnísi pri svätom jazere, bodaj ich parom skáral aj s ich požehnaniami. skúsili sme ťavie hrby a noc v púšti, ktorá bola úplne iná ako sme čakali. prešli sme cez maharádžovské mesto Udaipur, kde každý večer premietajú jednu a tú istú časť Jamesa Bonda, ktorá sa tam kedysi natáčala. lízli sme Gudžarát, ale prvý vlak išiel inam, takže sme absolvovali 500 km v indickej tretej triede, čo by samo vydalo na román. boli sme foto-atrakciou v budhistických chrámoch vytesaných do skál a prežili noc v horách na starej pevnosti Lohagan. prvý dotyk Indického oceánu a tajomnú noc sme zažili v štáte Maharastra na prílivom odrezávanom polo/ostrove so Šivovým chrámom. krátke nedôverčivé zastavenie v Goa bolo ešte skrátené kvôli azbukovej kolónii, ktorú si v mestečku Arambol vybudovali ruskí oligarchovia. po peripetiách na úniku z Goa sme konečne našli kľud v svätom mestečku Gokarna v štáte Karnataka. vďaka atmosfére, oceánu, nespočtu prechádzok a nečakaným stretnutiam sa toto miesto stalo našim najdlhším zastavením. v okolí starovekých chrámov v Hampi sme našli fantastickú krajinu, ktorá sa prinajlepšom dá prirovnať ku Bedrocku z Flintstonovcov, ale opísať to jednoducho nejde. na čas nás tam prikovali aj zenové záhradky ryžových políčok, bycigľové výjazdy na starej indickej cyklomašine (až do mozoľov na riti) a perfektný večne usmiaty hostiteľ Mardan. nasledovalo strašidelné putovanie v regióne Kodagu v horách v území divých slonov, kde sme zistili, že s indickými horami nie sú žarty. ďalej sme navštívili jediný socialistický štát sveta Kerala, kde si komunizmus zvolili dobrovoľne. všadeprítomné indické swastiky nahradili kosáky, kladivá a nezvykle čisté a po deviatej ľudoprázdne ulice. previezi sme sa loďou po nekonečných kanáloch tzv. Backwaters a ochutnali ako chutí jazda so šialeným šoférom po strmých horských úbočiach. Keralské hory sú jednou obrovskou záhradou čaju, korení a kávy. rozprávková krajina nekonečných údolí čajovníkov sa tiež slovami nedá vôbec opísať. náš horský pobyt sme korunovali trekmi v okolí horskej osady s polopatistickým názvom Top Station. hostila nás domáca legenda James, najlepší tanečník a beatboxer indických piesní. zatiaľ posledný trek v horách štátu Tamil Nadu sa stal menšou nočnou morou a druhou príučkou, že džungľa nie sú Malé Karpaty. ale prežili sme a dorazili sme na najjužnejší cíp Indického polostrova, aby sme si pozreli východ slnka v skromnej spoločnosti niekoľkých stoviek Indov. od mysu Comorin sa naša cesta odráža opäť na sever, ešte nie je celkom jasné, ktorými miestami.
uplynulé riadky sú len úlomky, čriepky pamäte, návnady do budúcna. zažili sme toho samozrejme oveľa viac, urobili pár skutkov dobrých aj menej dobrých, spôsobili zopár medzinárodných škandálov a cestou sme stretli mnoho interesantných ľudí, ktorí korenili naše osudy a mnohokrát aj ovplyvnili ďalšie kroky. ak všetko pôjde ako má a vyhrám boj so svojou lenivosťou, príde plnohodnotné rozprávanie na papierovom médiu. dočítania.

Mrchožrút Tour (Slovensko/Česko - december 2011)

2012-02-12T05:06:00.000-08:00

v prvej, októbrovej časti turné nazvaného podľa môjho aktuálneho EP som zapichol nové vlajočky okrem iného najmä do Poľska. v decembri prebehla druhá várka koncertov a bola poňatá trošku nostalgickejšie. preto som sa povenoval väčšinou miestam, kde mám kamošov a známych a bola to akási rozlúčková jazda pred odchodom do Ázie. z toho jasne vyplýva, že som sa motal po Česku a Slovensku. také kapurkové turné.

13.12. Bratislava - Goblins Pub - DxFxFx, The Weeds
ešte v utorok doobeda som vybavoval veci ohľadom blízkeho odchodu do Indie a podvečer som už mal naloženého Kryšpína. vyzdvihol som Zuzu a mastili sme tmavou diaľnicou do hlavného mesta, kde to všetko malo začať. keďže naši škótski kamoškovia z The Weeds sa chystajú zdihnúť kotvy smer severská domovina, bol to pre nich tiež koncert rozlúčkový, ba čo viac, na Slovensku asi aj posledný (aj keď jeden nikdy nevie). a keďže zajtra posielajú svoje hudodné zbrane hromadného ničenia balíkom domov, museli sme dohodnúť náš spoločný koncert na dnes, kedy ja zase naopak začínam. že to bude koncert spoločný, bolo jasné od začiatku a spravili sme pre to všetko, čo bolo v našich silách. našli sme kompromis, dohodi miesto a čas a bolo to. naše cesty sa pretli v čase, keď ja som začínal s mojimi víkendovými minitours a zavítal som aj do Blavy. odvtedy sme v kontakte a prebehlo mnoho spoločných chvíľ, koncertov, rozhovorov a opiášov. videl som ich v mnohých podobách a stavoch, od The Heebee-Jeebies, cez The Hypnotizers či The Flowers, Marcove sólovky nezapamätateľných mien, od Blavy cez Žilinu, Brezno, Brno až po Kubínsku Hoľu a späť do Blavy v dnešný večer. najprv zaveziem Kryšpína do Petžalky ku Katke, kde budeme nocovať a potom iba naľahko s Kvidou do mesta. koncert je v priestoroch írskej nálevne Goblins Pub na Dunajskej, doslova čo by kiltom dohodil od bytu Marca a Claire. mala tu byť ešte pred nami nejaká stand-up comedy, ale našťastie sa to zrušilo. dostavili sa známi, naplavení v metropole zo všetkých kútov vlasti a bola to milá spoločnosť. prvý idem ja, aj tak je už dosť pokročilá hodina. som už naučený na svoju aparatúru, preto si chvíľu musím zvykať na iné nastavenie, najmä keď neviem ako si to mám všetko otočiť, aby to hralo. ale všetko takmer doprava je asi najlepší recept. dneska mi fóry ňák nejdou přes pysky. ale ľudkovia sú milí a trpezliví. predsa len prvý koncert a totálna zmena repertoáru. posledné koncerty som totiž hrával v Anglicku a tak som trochu vyšiel z cviku slovenských šlágrov. počas hrania sa to ako vždy utriaslo a ku koncu už som bol vcelku vo svojej koži. dá sa povedať, že klasický koncert so všetkým neprofesionálnym, čo zvyknem predvádzať. po mne The Weeds, ale zvuk mali akýsi slabý a tiež som cítil trošku nervozity a priveľkých očakávaní. a klasicky ľudia pochlastávali a nevenovali druhej kapele pozornosť, ktorú si zaslúžili. to je holt údel koncertov v krčmách v neskorých hodinách. ale Marc, Claire a Marek sa rozlúčili dôstojne. veľmi ďakujem za venovanie mojej najobľúbenejšej piesne „I Wanna Be Lika You“. túto pesničku zbieram vo všetkých možných verziách, je to jedna z mojich neškodných vinylových úchyliek. turné je zaujímavé aj tým, že takmer na každý koncert prišiel niekto, koho som tam ani náhodou nečakal a kto ma totálne prekvapil, dnes to vyhral pražič kávy David z partie v dávnych dobách nazvanej nemilosrdne Grind Kids, pekné to spomienky a časy. po koncerte prichádzajú chvíle venované kláboseniu, pivu a jointom. padajú prvé náčrty škótskeho turné, och, mhaj loch, toch by boloch super. vynosili sme aparatúru do bytu a lúčime sa na čas neurčitý. v krčme nás zastihne záverečná a taxíkom sa vezieme ku Katke, s nami aj Milan, ktorému sa rozpadá kapela a nechce sa mi spať, presne ako mne. zožerieme geniálnu sviečkovú od pani domácej a ja sa pri cigaretke na balkóne nevinne pustím ešte aj do zakázaného segedínu, za čo sa manželom Ive a Šupovi ešte raz pokorne ospravedlňujem aj takto verejne. nehanebnému pahltníkovi ako som ja by ste nemali tak ľahko odpúšťať, lebo si zvyknem a budem chodiť ako nočný pažravý prízrak s rebríkom po Petržalke a vyjedať balkónové špajze. jednoducho na cudzí segedín sa nesiaha (námet na kuchynskú výšivku pre Kundy Crew, hehe).

14.12. Trenčín - Boogie Bar - DxFxFx, Mattik
ráno sa pretiahne do obeda, ale potom už musíme vypadnúť. Katka do novej práce v centre s queer problematikou (určite som to spackal a nenapísal korektne a správne, ale keď ja som chlapec z dediny, proste ako to chápem ja, centrum pre ľudí, ktorý majú problémy ohľadom svojej sexuálnej orientácie, na druhú stranu s tou dnešnou všadeprítomnou prehnanou korektnosťou mi môžete vyliezť viete kam), Milan do roboty v divadle (vďaka za to, že ešte existujú zamestnania s normálnym názvom ako kulisák) a my tiež preč. kamaráti sa nám rozmnožujú s neuveriteľným elánom. preto plán na dnešný deň je pozrieť do blízkeho Kitsee jednú takú dvojicu s novým prírastkom. plán sme splnili a návšteva to bola velice príjemná. prijal by som viac takých rodičov nezaťažených príliš na svoje ratolesti. ale dobre, nemám právo mudrovať, sám som nič nesplodil a asi každý nemôže a nechce byť špinavý kočovník ako ja. do Trenčína je cesta krátka, sme tam skôr ako povieš Čák. po ceste sme sa zastavili na vécku na odpočívadle Zeleneč a tu mi zrazu vyhŕkla slza dojatia. je to totiž odpočívadlo, kde sa odohral môj slávnostný promočný obed. išli sme z tej veľkej slávy v hlavnom meste natlačení v malom osobáku celá rodina, mama, tato, starká, brat a ja a keďže starká bola hladná a mne to bolo absolútne jedno, absolvovali sme s celou rodinou hranolky a tatarku na plastových podnosoch práve tu, na prvom diaľničnom odpočívadle, ktoré bolo po ceste. niekto si na takú príležitosť snobsky rezervuje drahé reštiky mesiace dopredu, mne stačilo odpočívadlo s fast-foodom. musím povedať, že som si to náležite užil a do smrti na to budem v dobrom spomínať. niežeby som hranolky extra miloval, ale imponovalo mi to trvanie a starkina neortodoxnosť. nuž toľko moja clivá spomienka na svetochýrne promócie a teraz späť na turné, ktoré sa dnes presúva do mesta pod hradom. tak ako som doteraz v Trečíne vlastne vôbec nehral, tak tento rok sa roztrhlo vrece a odohral som tu hneď tri koncerty sám a dva s Kľemones. to je celkom slušná frekvencia a musím dodať, že to nebola iba kvantita, naozaj každý bol skvelý a ten šialený januárový kľemokoncerrt na garáži u The 77 bol pre mňa jeden z najlepších vôbec. chvíľu blúdime po predvianočnej pešej zóne, než nás príde vyzdvihnúť Čimo, majiteľ nového Boogie Baru na námestí pri vodníkovi. najprv ideme hore do jeho bytu, kde nám naservíruje vynikajúci čípoš vege-guláš. príde moja dnešná trenčianska spojka Robo, ktorý s koncertom veľmi pomohol a presunieme sa dolu do celkom veľkého baru s niekoľkými miestnosťami. pomaličky si pripravujem aparatúru a prichádzajú prví ľudia. nie je to tu otvorené každý deň, preto nie sú moc naučení chodiť. so Silviou a Fliperom kecáme po dlhej dobe tak je to super. všeobecne je taký ten čas kapustníc a vianočných večierkov, všetci sa stretávajú, klábosia. veru ľudí sa nahrnulo celkom dosť, väčšia polovica známi, druhá neznámi alebo noví známi. s Mattikom z kapely The 77 sa dohodneme, že prvý pôjdem ja. dnešný koncert sa veľmi podaril, mám dobrý pocit, dúfam, že aj ľudia. po mne Matiik so svojimi covermi. aj preto sme sa dohodli, že pôjde druhý, lebo vieme ako to v pokročilej hodine s covermi a ľuďmi funguje. presne tak aj bolo. po vlažnom začiatku si začali ľuďia pospevovať, gradovalo to, až to skončilo divokými verziami Johnny Casha, Social D, Slobodky, ale dali sme si aj Kľemones. občas som sa pridal aj ja s roztodivnými nástrojmi. dobrý moment bol, keď som dal počas pesničky Mattikovi kazoo na sólo a on nechcel. až potom mi vysvetlil, že si myslel, že mu dávam fajku s gandžou. večierok však koncertom neskončil a ostali sme v bare až dokým sa nevypilo všetko pivo a Čimo nás nemusel vyhadzovať preč. ja som našťastie ďaleko nešiel, iba hore po schodoch a šípenda rovno na gauč.

15.12. Ústí n/Labem - Country Saloon Žumpa - DxFxFx, Tom77, Peťan Kotvička
ráno si na obed dáme pre veľký úspech čípoš guláš a ideme pozrieť spúšť dolu do hospody. je to celkom v norme. keďže včera sa mi nechcelo a využil som možnosť maňany, balím veci teraz. okolo obeda vyrážame smerom na Brno, čo je z Trenčína celkom rýchlo. a to je dobre, lebo sa ponáhľame na druhý koniec starej republiky, až takmer ku Nemeckým hraniciam. chvíľu si pošoféruje aj Zuza, ale potom vymení volant za štrikovacie ihlice a ja si užívam nudnú diaľnicu do Prahy. stihlo nás iba jedno spomalenia a žiadne snehy, aj keď je už polka decembra. Prahu obídeme širokým oblúkom a vnavigujeme sa cez české mestečká a vsi až ku kamarátovi Hřebíkovi do Duban. vítajú nás spolu so Zuzkou a psíkmi. je to milý párik, taký srandovný na pozorovanie, ako im to spolu všetko pekne ide. poskladáme veci do obývačky, ktorú budeme dve najbližšie noci okupovať. pripravená je zapečená zeleninka a potlach pri jedle. v Ústí je vraj všetko ošéfované, takže iba prídeme a môžeme hrať. s malým meškaním sa všetci štyria nasúkame do Hřebíkovho auta a do kufra pomestíme gitary a apec. šoféruje Zuzka, zlatá to žena, aby si „umelci“ mohli dať pivo. Žumpa je krčma pri intrákoch, taká veľká dlhá štrúdľa. na jednom konci bar a oproti si rozložíme my svoju aparatäru, čiže moju jednu bedňu. stoly sa pomaly zapĺňajú, ale nie som si istý, či ľudia prišli na koncert alebo len tak na pivo. čapovaný Kozlík mi robí dobre, no po včerajšku som akýsi deravý, pivo do mňa ide, lež kadesi musí vytekať preč. prvý sa zhostí gitary Peťan Kotvička z kapely Kombajn. tak ako mi jeho vystúpenia vždy pripadali sladké a lepkavé, tak dnes je to skvelé. začal si totiž sám so seba robiť vtipy a tým pádom to dostalo neuveriteľný nadhľad a odľahčenie a ja som sa perfektne zabával. po ňom nastupuje Hřebík a.k.a. Tom77 a tiež skvelé vystúpenie. mámv jeho piesňach síce zmätok, lebo neviem ešte priradoť názvy ku dielam, ale všetky už pozná takmer naspamäť a sú skvelé. pred časom nahral za pomoci prítomných kamošov z Houby materiál na album, tak určite si to čoskoro budete mať možnosť obstarať. neváhal by som ani chvíľu, Hřebík je bard a som rád, že ho poznám. pamätám si na naše prvé stretnutie v Discentre, kedy ma to nejako obišlo, ale po tom ako som ho spoznal a započúval sa lepšie do piesní, ktoré píše, som pochopil, že má špeciálny dar urobiť punk do akustickej podoby ako nik iný. nakoniec idem bojovať s veternými mlynmi ja. opäť totiž tento koncert trpí trochu vadou krčmy a ľudia občas neberú ohľad. ale veď prečo by aj mali, ja to chápem a nikomu neberiem. dnes moc nekecám, trochu ma ruší krčma, ale som zvyknutý a prebojujem sa do konca. peknou bodkou na záver je keď sa Hřebík pridá na gitare a zahráme spolu „Strom“, čo mi dovolí občas fúknuť aj do harmoniky. prišiel aj kolega s archeológie Honza, s ktorým zapradieme debatu a potom ešte s akýmsi vyznavačom dizbítu si pohonkáme nad Discharge. ale Zuzka velí a my ako poslušné detičky ideme do auta. šofér ťažký chleba má, my to vieme, preto neodporujeme. v aute nám opitučký Hřebík púšťa muziku všemožnú až pri tom nadľudskom výkone zaspí. Zuzka nás dovezie bezpečne domov a rovno do postelí, lebo veď sme poslušné detičky a hlavne unavené. zajtra dlho spíme, treba si to náležite užiť.

16.12. Most - Sandokan - DxFxFx, Tom77, Milosh
tajný plán, ísť cez deň na zrúcaninu Hazmburk a pozrieť Zuzku ako učí v špeciálnej škole, nevyšiel, lebo sme neskoro vstali a celý deň prší. Zuzka sa medzitým už aj vrátila z roboty. ja využívam deň a pri počúvaní dobrej muziky dorábam CDčka, aj tak už som nemal skoro žiadne na predaj, takže by ma to čakalo. celý deň trávime pekne pri krbe. niekto štrikuje, niekto varí, občas sa ozve klavír, ťažká domáca pohoda. jeme palacinky s plnkou z rastliny marigold, možno som to skomolil, ale počujem aj jem to prvý krát, to však nič nemení na fakte, že je to geniálne žrádlo. zatiaľ tour-papanica numero uno. no a k tomu bramboračka, to už je u Hřebíkovcov zaručená a vynikajúca klasika. tak je tu dobre, že sa nám ani nechce ísť do Mostu hrať do zasmradenej krčmy Sandokan. naposledy sa tam cez dym dalo dostať iba mačetou. opäť šoféruje Zuzka, zlatá to žena. v Sandokane taký klasický piatok, ľudia na pive, čas predvianočne debatný. rozložím apec bedňu medzi stromček, automat a šípky. snáď nikto nebude používať ani jedno z toho. na bare máme zadarmo účet, ale dnes nemám náladu na chlast. opäť to vidím na súboj s krčmovým hlukom a tak aj je. prvý ide kamoš Milosh so svojím tichým smutným folkom, on to má snáď najťažšie, keďže jeho hudba je skôr chrámového rázu, ak by som mal dať niečo do opozície voči zafajčenej hlučnej hospode. odohrá krátky set a nastupujem ja. v takýchto prípadoch sa dá povedať, že niet čo stratiť. preto záleží iba na tom, ako sa k tomu človek postaví. niekedy je najlepšie na všetko sa vyprdnúť a hrať úplne čokoľvek bez ohľadu na ľudí. včera som to tak nespravil a nebolo to bohviečo, dnes som to tak spravil a vyšlo to. veľa spravilo aj to, že ma Hřebík celý koncert sprevádzal na pracej doske, takže to dostalo rytmickejší a hlavne dôraznejší charakter. takže recept proti blbej krčme je jasný: perkusie, najlepšie čím nezvyčajnejšie a čím hlučnejšie. pár opitkov dokonca tancovalo. posledný zobral opraty večera Hřebík a bez akéhokoľvek zhadzovania jeho tvorby môžem povedať, že on si z krčmou dokáže poradiť najlepšie, lebo jeho piesne sú akoby stvorené do takéhoto prostredia. predsa len vyšiel z tej najlepšej tradície a prirodzene vie ako na to. dnešná najprekvapivejšia návšteva bola asi z najväčšej diaľky. prišli totiž chalani zo Stránskeho, toho času na fuške pri Prahe, takže merali naozaj dlhú cestu, aby si vypočuli zopár akordov a rečí. dúfam, že sa im to oplatilo, mňa to potešilo nesmierne. je to naozaj zvláštny pocit, keď v krčme vzdialenej 500 km od domova sa otvoria dvere a vojdú traja kamoši z dediny. dobre som si musel pretierať oči, či nie som doma,alebo čo je to za očný klam. opäť sa po koncerte dlho nezdržujeme a idem domov, berieme aj Honzu, ktorý dnes opäť dokvitol. doma chceme ešte počúvať platne, ale aby sme nerušili spiacich, dáme si repárky na parapet von oknom a skrývajúc sa pred dažďom a vetrom počúvame s Honzom HNF. čo človek nespraví pre kus muziky. ale stálo to za to, HNF som počul po dlhej dobe, kedysi to bola jedna z mojich najobľúbenejších kapiel a myslím, že v dobách pravekých to bola moja prvá ručne robená nášivka. toto turné je celé akési nostalgické.

17.12. Vysoké Mýto - Fénix - DxFxFx, Rachot Petky, Werglův Pjos, Vision Days, Němá Barikáda
ráno vstaneme síce neskôr ako sme plánovali, ale predsa len skoro. ideme totiž do mestečka Úštěk na remeselný jarmok. po príjemne povinnej jazde námestím posiatym stánkami končíme v hospode na rohu a skrývame sa pred sychravým počasím. my však dlho nevysedávame a po smažáku, jedinej vegetariánskej pochutine v českých reštauračných zariadeniach, sa lúčime a vyrážame za ďalším koncertným zážitkom. do Vysokého Mýta sa teším, vždy je tam dobre a zaujímavo. to sa malo potvrdiť aj dnes večer. s miestnymi som sa skamarátil minulý rok a odvtedy som to tu navšívil už niekoľko krát. bar Fénix pri autobusáku nájdeme preto bez akýchkoľvek pochýb a zohrievame sa dnu pri čakaní na Nešpiho, môjho osobného kontakťáka číslo jeden. dnes je tu totiž narodeninový koncert miestnych borcov a ja som akýsi apendix ku punkovej šou. najprv však papanica v miestnej tureckej žrádlovarni a s plnou hubou sa hneď zvučím. s pozície nadbytočného cirkusanta preto nezdržujem príliš dlho a odohrám si svoj setík a aj keď by dakto chcel viac, končím s pravdivým príslovím, že
menej je niekedy viac. objavi sa aj Myšák, s ktorým sme onehdá dali predĺžený koncert, kedy zase pre zmenu platilo, že viac je niekedy viac a mali sme celú noc iba pre seba. dnes je na ušný výplach pripravených viac prípravkov poväčšinou punkového charakteru. po mne prvý sa zhostia úlohy mlaďasi Rachot Petky. punkový názov, punkový náboj, miestami až crust, bavilo ma to tak napoly. iróniou je, že nakoniec to bola pre mňa najlepšia kapela večera. túto som totiž aspoň dosledoval takmer celú. Nešpi sa o nás prvotriedne stará, o nápoje a čady nie je núdza. krátim si chvíle rozhovorom s chlapcami zo Stolen Lives, no aj oni potom niekam miznú a urobili dobre. dve nasledujúce kapely Vison Days a Werglův Pjos som totiž vôbec, ale vôbec nedával. druhou iróniou osudu je, že ľudia okolo spomínaných punk kapiel organizujú festivaly Pod Parou a Brněnec Fest a keď si toto prečítajú, tak ma tam určite za moju úprimnosť nikdy nepozvú hrať. nuž, ja už som dávno pochopil, že punk sú síce moje korene, ale niektorý punk mi teda vôbec nič nehovorí. každopádne počas ich hrania som mal dve možnosti: buď ostanem dnu v totálne prehlučenom a nafajčenom prostredí, kde sa cez dym naozaj nedalo vidieť na krok (nevymýšľam si, bol to tam ako v tuneli za čias parných lokomotív), o dýchaní nemohlo byť ani reči, alebo budem stáť vonku v klendre, lebo zima sa rozhodla práve dnes vystrčiť svoje mrazové pazúre. dočasne sme to riešili pobytom v medzipriestore na chodbe, ale tam sa všetky spomínané nepríjemné aspekty krížili so smradom z hajzľov a vytvárali veľmi nehostinné pásmo navyše doplnené o migrujúce tlupy punkových ťažkoodencov. postupne sme uhýbali až sme sa dostali na schody vedúce ku spacej izbe. na chodbe sme tam v kose chvíľu posedeli, ale všetky tie ponocovania a únava si vybrali svoju daň. síce som vzdoroval, lebo som chcel ostať hore na Němú Barikádu, jedinú kapelu, ktorú som chcel vidieť, ale nebolo mi súdené. nakoniec sme zaspali na gauči v ešte väčšej zime ako bola na chodbe. určite najhoršia noc na turné, čo sa týkalo spánku aj kapiel. ako som písal, Vysoké Mýto je vždy zaujímavé. ale nemôžem viniť nikoho iného, proste mi iba nesadli kapely a nemal som sily počkať, kým sa pôjde spať na byt ku Nešpimu. a priznám sa, už ma ani akosi nebavilo chlastať po toľkých premulatovaných nociach.

18.12. Jihlava – Vrak Bar – DxFxFx
ráno skrehnutí zliezame dolu na čaj. voláme Nešpimu, chudáčika ho zobudíme po ťažkej opici a poskytne nám záchtné body ku jeho bytu. všetko nájdeme a už sme nakvartýrovaní v jeho vykúrenej obývačke. užívame si teplo a on bolenie hlavy. pekne ho zase pošleme spinkať a navaríme zatiaľ polievku a sójovú omáčku zo všetkého, čo nájdeme. poobede sa najeme a len tak drkoceme. Nešpi nám ukáže, čo má v akváriu a neverím vlastným očiam. nie že by tam mal krokodíla, on tam má niečo, čo sa ani nedá dobre popísať. volá to „axláč“ a je to niečo mimozemské. bielo-priesvitný obojživelný tvor, tvarom tela niečo ako väčší mlok, akurát s veľkou hubou, pichľavými zlými očkami a štyrmi rozstrapkanými ušami za každou žiabrou, treba to proste vidieť. a podľa toho ako sa to kŕmi sa to vyvinie buď na život vo vode alebo na suchu. „axláč“ si pláva na hladine a zle sa díva. pocit sledovať niečo takéto je ako pozerať sa na hororovú príšeru: vieš, že ti to nič nespraví, lebo je to za sklom a nereálne, ale v jednej vode by som s tým plávať nechcel. Zuza ide dospať studenú noc (pre istotu v obývačke, ale nečudujem sa jej, ani ja by som asi nechcel spať s „axláčom“ v jednej izbe, nič proti nemu, ale sny by som mal nepokojné) a my ideme na skúšku Stolen Lives, kde Nešpi už rok zaskakuje na basu. mám tak možnosť počuť nové vály na split s Rapsöd naživo a určite sa na to splitko tešte, najmä druhý song (v názve je niečo s dejinami) je thrash-bombovica. po hodinke necháme chlapcov nech tvoria a ideme späť na byt. rozlúčime sa s Nešpim, ktorý ide zabiť opicu pre istotu ešte jedným šlofíkom a presúvame sa do Jihlavy. Vrak Bar nie a nie nájsť. chodíme hore-dolu po Jihlave, až po nás musí prísť Cejny. Vrak je pomerne obrovské nízkoprahové centrum a jedna z jeho častí je bar, kde sa však samozrejme alkohol nepodáva. považujem to za požehnanie. dnu sú okolo veľkého okrúhleho stola posadení ako bratia mesiačikovia samé známe tváre. vegánska večera je v plnom prúde, bez okolkov sa pridávame aj my, až sa hanbím, že sme niečo nepriniesli. vládne tu ťažká nedeľná pohodička, veľmi milé osadenstvo, pokoj. síce si rozložím bedňu, ale nakoniec sa to ukáže ako zbytočné a po prvý krát na turné hrám bez všetkého, čisto akusticky. väčšinou sa takémuto hraniu vyhýbam pokiaľ mám viac koncertov za sebou, aby som to zvládal s hlasom. ale to preto, lebo hrám v krčmách a tam by som musel riadne ziapať. toto je celkom iný prípad, a síce sa trošku bojím, nakoniec je z toho jeden z najkrajších koncertov na tour. prispela k tomu veľmi komorná účasť, špeciálny priestor a jedineční ľudia, čo urobilo akciu dokonale výnimočnou, nebojím sa povedať svätou. nemá to znieť nijako elitársky, práve naopak, chcem vzdať hlbokú poklonu tým, ktorí v nedeľu večer cez mrznúcu Jihlavu merali svoje kroky, aby si naživo vypočuli pár piesní a dali si večeru s kamošmi. keď tak nad tým dumám, tak sa vlastne divím, že je to v dnešnom svete zvláštnosť. nemalo by byť prirodzené, že sa zídu ľudia pri spoločnom jedle a kúsku muziky? dosť bolo rozplývania, aj tak už to je tu riadne emo. naozaj výnimočne boli dnes večer aj prídavky, ktoré vôbec nezvyknem hrať. musím priznať, že som bol naozaj namäko. po doznení posledného akordu mi bolo až blbé vyberať nejaké vstupné, preto som dal na večerací stôl všetko svoje distro a každý si mohol za dobrovoľný príspevok vybrať, čo chcel. veci nechám vo Vrakáči, Kryšpína pred budovou a ideme na jedno slušné pivko do biliardovej krčmy. od Maziho vyfasujem cestovateľský zin „V prach cest #2“ a je to luxusné čítaníčko. po rozlúčkovom jointe v jihlavskej klendre sa ide ihneď spať. neponocujeme, zaľahneme, spíme. dnešný pokojný večer som potreboval ako soľ. Jihlavskí kamoškovia a kamošky, ďakujem.

19.12. Brno - Vegalite - DxFxFx, Buzzycat & Worchester, Mateys, Tom Novotný
ráno ideme do mesta riešiť veci. vybavovačky, behačky, ako sa hovorí. prd vyriešime, ale aspoň si dáme fajnú čínu. naložíme fidlikantské haraburdy do auta a frčíme do Brna. po diaľnici sme tam za chvíľu. najprv vo Vegalite vyložíme veci, ale auto ideme parknúť ku bytu mimo centra, kde budeme spať u Gaby a Toňa. čaká nás vyprážaná zelenina a klábosenie. žrádlo a dišputy, tož klasické aspekty našich návštev po celej republike. dokompletujem nejaké tie CDčka a ide sa do mesta. Toňo nám robí sprievodcu po meste, kde sprievodcu už snáď ani nepotrebujeme. vo Vegalite je ešte skoro na koncert, ale muzikanti sa už pomaly zbierajú. najprv nebolo koho zavolať a zrazu máme problém celé to nejako ukočírovať, aby sme to logisticky poriešili s aparatúrou. všetky dnešné spolky, síce sú to akože sólo brnkálisti, majú nejaké personálne nadstavby a potrebujú viac než jednu moju bedňu. tak sa chvíľu rieši kto, kde, kedy, ako, s kým. nakoniec to skončí pri variante, ktorú som ja vôbec nechcel, ale pre zdárny priebeh akcie sa milerád vzdávam a pôjdem posledný. nech len dobre je. s ľudmi to ponajprv vyzerá všelijak, predsa len pondelok, ale nakoniec som sám prekvapený. večierok otvára Tom Novotný, ktorého som nikdy predtým nepočul a vykľuje sa z neho trio. je to akési nevýrazné, furt sa rieši zvuk. nezasahujem, prdlajs čudlíkom rozumiem, apoška sa aj tak nepoužíva moja. ešte pred koncertom sme sa dohodli na krátkych setoch, nech sa obecenstvo pri štyroch folkových cvrlikantoch po sebe nenudí až tak. čo všetko pre ľudí nespravíme, že. druhý folkáč Mateys tiež nebol jeden ale dvaja a bol to akustický moderný punk, trochu viacej novodobé emo. ale aj tak som z toho mal dobrý pocit, že je to úprimné a tá sladkosť sa dala prežiť vcelku pokojne. tretí je starý šialenec Buzzycat, ktorý mi dnešnú brnenskú zastávku pomáhal pripraviť, za čo mu letí sto makakovských bozkov. tiež nie je sám, ale si pozval dvoch kamošov. heligónka a píšťalista. ani vo sne by ma nenapadlo, že v takejto úprave bude znieť Buzzycat ako pravý nefalšovaný krčmový punk. v istom ohľade mu to sadlo viacej ako separátne brnkanie. záleží však na tom, ako chce aby to bolo vnímané. bolo to každopádne zábavné a poučné. kým sa dostala na mňa rada, bol som celkom mimo formu, resp. v životnej forme, tiež závisí od uhla pohľadu a miery promile. podľa mňa to nebolo jedno z mojich najblyšťavejších vystúpení a pravdupovediac mám aj trocha prázdne okienka vo filme. to však neznamená, že som si to neužíval. bol to presne opačný pól ku včerajšej Jihlave, treba predsa ochutnať z každého rožka troška. dnešný prekvapivý návštevník, takzvané eso z rukáva, bol môj kmotor Mišo, tiež z rodnej hrudy, síce som vedel, že má prísť, ale u neho človek nikdy nevie, tak som bol milerád. z Vegalité sa presúvame od iného podniku, tentokrát už Toňo ako sprievodca funguje a ja sa venujem mojej obľúbenej činnosti: FFFS (frenetické fandenie pri stolnom futbale). nadránom skončíme v klaustrofobickej kaviarni u známeho v podchode, ale zmysel mi uniká. potom už len studená posteľ a dovidenia. na Brno nemá žiadne iné mesto, čo sa týka počtu premulatovaných pokoncertných hodín, náskok je devastujúci.

20.12. Praha – Rekomando – DxFxFx, Ctib
slečna domáca vie, čo treba na ťažké zobudenie. zeleninový vývar ma dostane o niekoľko levelov vyššie na mojej rannej spomalenej stupnici. vo Vegalité si akurát ľudkovia dávajú obedy, keď prídeme vynosiť aparatúru. potom zo mňa kostitrasľavá diaľnica vytrasie zvyšky opice a sme v Prahe. nájdeme nový brloh nášho bývalého pražského parťáka Davida a okrem vrelého zvítania nás čaká plné jánske sklo zapekaných cestovín. preberieme všetky novinky od nášho odchodu z českej metropoly a vytrepeme sa na električku, kde sa k nám pridávajú ďalší parťáci Stinky a Adela. v Rekomande nás víta kamoš Banán, dnešný organizátor a predavač v jednej osobe, jeho klasickým pozdravom „nazdar pičo“. neviem, či tak vždy zdraví iba mňa, alebo aj iných ľudí, ale nejak to nejdem skúmať a rovno sa vrhnem na platne. dnešný koncert sa totiž odohráva vo svätostánku hudby a literatúry. čím sa splnil môj tajný sen, raz si tu zahrať. som asi sliepka, lebo jedna z mojich najobľúbenejších činnost je hrabanie. hrabkám sa, hrabkám, lovím kúsky do zbierky. pohľad do šrajtofle ihneď redukuje počet platní, ale aj tak si niečo odnesiem. najradšej som za trofejný box „Four EPs“ od OFF! bol to ostatný kus v kráme, moje vianoce prišli o trochu skôr. v poslednej dobe som nepočúval nič iné, úplne som sa do OFF! zbláznil a chcel som to mať na vinyle. túžba sa splnila, nemôžem sa dočkať až to doma šmarím pod ihlu. sme v kráme dosť skoro, tak môžem pozorovať ako pomaličky prichádzajú ľudia. dnes sú tu najväčšie prevapenia dve. prvý je Brunet, ktorý mi robil koncert v Poděbradoch a druhý je Paldo Kľemo, čo sa znenazdajky zjaví a volá ma von na tľapušku fernetu, majú v Prahe firemné mecheche, tak sa zastavil. mojím sparing-partnerom do dažďa je dnes Ctib, aktívec z rožnovského Vraha a zároveň z kapiel Telefon a Uštkni. boli časy, keď som kapelu Telefon bral ako nedostižné legendy a sníval som o návšteve bájneho Vraha. časom sa všeličo zmenilo, s rožnovákmi sa poznám osobne a veľmi rád tam chodím. už to nie je sen mladáho pankáča, ale skutočnosť. tým nechcem povedať, že by som Telefon stále nebral ako legendy a Vraha ako mýtické miesto. iba to už poznám z bližšieho pohľadu a vážim si to možno ešte o to viac. čo tým chcem povedať je, že keby mi niekto v tých starých časoch povedal, že raz budem hrať v pražskej predajni platní so Ctibom, tak by som sa zasmial. ale práve aj o tom je pre mňa pank, priestor kde sa stierajú rozdiely a keď človek chce, všetko je možné. som za to strašne rád a snažím sa posúvať dobré signály ďalej. no, zase som sa trošku rozcítil, späť do Rekomanda. medziplatnetárny priestor sa celkom slušne naplnil a dohodli sme sa so Ctibom, že to budeme dávať na striedačku. takže on zahrá svoje štyri, ja svoje a tak dokola, až kým nebude koniec. tento koncept som ešte neskúšal, ale náramne sa mi to páčilo. mal som čas si oddýchnuť, porozmýšľať, čo chcem zahrať, a pritom si vychutnať Ctibove songy. ak existuje niečo ako rožnovský punk, tak práve ho počujem vo folkovej verzii a je to autentické. hráme akusticky. opäť to ide, keďže nemusíme bojovať s krčmovým syndrómom. na záver dám špeciálnu pieseň pre Zuzu, lebo práve dnes máme výročie a je čas na trochu melanchólie. celý koncert vládne skvelá atmosféra, priestor a ľudia vedia urobiť strašne veľa. a keďže sa na dobrovoľnom vstupnom vybralo viac ako som čakal, ešte si doplním zásoby o skvelú platňu od The Spits, druhé vianoce. a do tretice mi ešte Ctib pred odchodom daruje CDčko, ktoré nahrali s deckami v škole. to ešte neviem, že sa z neho stane totálny soundtrack k tour. ja všeobecne milujem detskú muziku a „Písničky ze Sedmikrásky“ sú hity ako remene. po rozlúčení a vyprevadení návštevníkov sa presúvame najprv tlupovitou formou do baru „U suché désně“ a potom už iba so Stinkym a Davidom do nejakého blízko-bytového lokálu na posledné pivko na dobrú noc a môžem uzavrieť českú časť turné. zajtra sa presúvame opäť na Slovensko, kde to celé doklepnem štyrmi koncertami. s dvoma sú síce problémy, ale nakoniec sa to vyrieši za chodu a úplne elegantne.

21.12. Sereď - Šport Klub - DxFxFx
ráno budíček, raňajky od starej mamy Davida a kormidlujem Kryšpína posledný krát po hrkotavej diaľnici do Bratislavy. platiť v Čechách za diaľničnú známku a prevážať sa po autostráde kvality našich ciest druhej triedy je ozaj smiešne. ale už je to za nami a víta nás Bratislava. čím iným ako dopravnou zápchou. Zuzu nechám v meste mokrého snehu a ja pokračujem do Serede ako sólo kapor. Šport Klub pri štadióne nájdem na prvý šup. dnu už sedí Rado a ostatní kamoši, na stole tróni nebezpečný demižón suprového domáceho vína, ktoré veľmi dobre poznám a mám rád. za chvíľu dokvitne Pipo s rizotom a šalátom. s Maťom, spevákom Barney Gumble pri džganici preberieme všetko možné aj nemožné. zdá sa mi akoby toto turné bolo iba o dobrom žrádle a pokece s kamošmi. ale zas na druhú stranu, tak to má byť, s tým som to vlastne plánoval, aby som ponavštevoval kamarátov a podiškuroval. no a samozrejme zahral nejaké tie šlágre. vo veľkej miestnosti je voľáka predvianočná kapustnica, takže sa všetko odohráva v menšej a útulnejšej izbici. o to lepšie, lebo to má veselší pučivý duch. a ľudí teda dokvitlo hodne. až to nechápem, na stredu naozaj prekvapivá účasť. ale seredčania sú známi svojou pohostinnosťou a dobrými koncertami. keď nadíde čas, započnem dnešný hudobno zábavný večer. už som trochu načatý z vínka a tak huba mi ide na plné obrátky a vo skvelej spoločnosti sa cítim ako ryba vo vode. dnešný set si užívam naplno a verím, že aj ľudia. kopec srandy sme si užili, to vám poviem. po mne ide akýsi týpek hrať covery, ale nestretne sa s úspechom. ľudia ma ešte zlomia na dáke piesne a tak dám aj premiérovo úplne fungl novú pieseň, zloženú tesne pred turné, pracovne nazvanú „Stereotypy“. o tom ako si na tej našej scéne pestujeme zažité schémy a bariéry, čo nás zbytočne odcudzujú, a pritom sa tvárime veľmi cool. možno troška moralistická, ale občas treba povedať nepríjemné pravdy. už počas koncertu sa strhne celkom dobrý opijáš a pokračuje to aj po skončení. ani neviem dokedy sme sedeli, popíjali a požívali zakázané byliny. po zime a snehu sa presunieme k Pipovi do panelákového bytu, kde s Vojtom produkujeme na gauči pokus o grécko-rímsky wrestling až sa váľanda rozíde. nastavím si krutý budík, keďže musím byť skoro ráno v Blave, vybavovať víza do Indie. dosť podstatná vec pre moju ďalšiu budúcnosť. príbeh sa však ráno pekne zamotá.

22.12. Dolný Kubín - Oravia Minibar - DxFxFx, Fallen Tree, No Pens Unplugged
budím sa ráno o pol deviatej. to je však čas, kedy som mal vyzdvihávať Zuzu v Petržalke. budík som prespal. šlak ma ide trafiť. mám však problémy vôbec s koordináciou. bezzubo sa motám po izbe a nemôžem nájsť ponožku, jednu som si totiž z nevysvetliteľných príčin vyzul. Pipo mi duchaprítomne požičia svoje a povie mi smer ku štadiónu. narýchlo sa vygúľam z bytovky a bežím, snáď dobrým smerom. ešte mi ani poriadne nedochádza, čo všetko môžem mojím zagabaním spôsobiť. ešte funguje alkohol zo včera. celou cestou hromžím ako pohan a častujem sa tými najvyberanejšími menami. brána na štadión je už našťastie otvorená. v aute sú nahádzané všetky veci zo včera hala-bala, neriešim či mi niečo chýba, sadám do auta a ide sa preč. lejem do seba ľadovú vodu a žmúrim na cestu. bojujem o sekundy. na šialenej trojprúdovej diaľnici medzi Sereďou a Blavou žmýkam z Kryšpína čo to dá. tak rýchlo ešte určite nešiel. ručička väčšinou neklesá pod 150 km/h, stále v treťom pruhu. cítim sa ako škrečok na rýchlodráhe, prekonávam opicu, z nevysvetliteľných príčin mi slzia oči, v krku mám seknuté takým štýlom, že sa nemôžem nikam otáčať, takže celé to odšoférujem v jendej strnulej polohe. ani radšej nemyslím na radarových policajtov. ak by ma hliadka zastavila, tak okrem rýchlosti by som určite nafúkal také numero, že by im roztrhlo merač a dovidenia vodičák. okrem toho, že neznášam rýchlu jazdu, neznášam ani túto trojprúdovú diaľnicu, to je výmysel hodný Slovenska. pruhy sú úzke, záchranný úplne chýba, v prípade nehody vozidla treba vraj utekať čo najrýchlejšie na kraj. to by som chcel vidieť toho debila na dopravnom, čo to vymyslel, ako kľučkuje pomedzi autá idúce stovkou. v hriešne rekordnom čase som v Blave a parkujem na sídlisku. sadáme na bus a ideme po víza na Dunajskú. kupujem tie najsilnejšie žuvačky, lebo z môjho dychy by si indík na vízovom zarámoval pekný obrázok o slovenských turistoch smerujúcich do jeho rodnej krajiny, mohli by kľudne zakázať vstup všeobecne celému Slovensku a to by som nechcel, len žiadne diplomatické nóty a problémy. všetko nakoniec dopadá dobre. ale tie nervy už nikdy nechcem zažiť, najmä šialená jazda mi zobrala zopár rokov života. a krk ma bolí doteraz, to bol asi ten sedliacky wrestling. utlmujem to špagetami s pestom na obed a ideme preč z Blavy. Katka šoféruje, Zuza vpredu štrikuje, ja relaxujem vzadu a užívam si jazdu bez volantu v rukách. slečny vyklopíme v Banskej Bystrici a ja potom pokračujem sám už po tme do Dolného Kubína. trochu mám bobky z horského prechodu Donovaly, ale všetko klape a cesty sú zjazdné. v Kubíne sa motám ako malý jojo a neviem pristáť na námestí. keď tam konečne parkujem, zistím, že som tam medzitým dvakrát prechádzal, ibaže z celkom inej strany ako som navyknutý. je to sranda ako môže všetko vyzerať ináč, keď sa na to človek pozerá z inej perspektívy. z toho by sa dalo zobrať ponaučenie do života a snažiť sa na veci nazerať z viacerých uhlov, aby sme svet nevideli iba z nášho pohľadu. prinieslo by to viacej porozumenia a poznania. v Oravii ešte nikto nie je a ani moc ľudí nečakám. pomaly prichádzajú chalani z kapely No Pens, ktorý mi dnes robia spoločnosť. zobrali to systémom „nejako bude“ a nedoniesli nič. mne to nevadí, ja hrám iba cez jednu bedňu. ale tri gitary, perkusie a viac spevov neozvučím ani keby som čo robil. nerobia si z toho ale ťažkú hlavu a tento prístup sa mi páči. od majiteľa sa dozvedám, že nad barom má priestor na hranie, takže som celkom rád, lebo to opäť nebude súboj s krčmou. rozkladám bedňu a distro a prichádzajú ľudia, skutoční a nefalšovaní. na Orave je teraz akýsi organizátorský bojkot koncertov či čo, nič sa na pol roka vraj nebude robiť, lebo ľudia nechodia. asi sa to týka iba rockovej muziky, lebo dnešná účasť je celkom v pohode. divné veci v tomto kraji dejú sa. Johnny Lampión elegantne mámi z návštevníkov vstupné, skásne s úsmevom každú živú dušu. návštevníci sú však hluční viac než dosť, pekne sa rozvraveli pri svojich pivách. tak zisťujem, že som sa radoval predčasne. keď hrajú No Pens, dnes vo verzii unplugged, akoby nikto nemal záujem o hudbu, iba si to sem prišli odpiť. nechápem ale prečo potom zaplatili vstupné a ignorujú kapelu. ani otcovský Johnnyho dohorov nepomohol na dlho. škoda, lebo chalani hrali, síce covery, ale v pekných akustických verziách a kto sa započúval počul by pekné viac-hlasy a viac-gitary. mne síce tie neopankové songy moc nehovorili (až na Descendents a NOFX, to boli pecky), ale snaha by sa mala oceňovať. v Kubíne asi nie. idem preto hrať s malou dušičkou. moje obavy však neboli naplnené a publikum si dokonca na môj set prisunulo stoličky proklatě blízko. počul som aj nejaké odspievané slohy a refrény, veru bol to nakoniec čarovný čas, za čo naozaj ďakujem. ďakovať sa však už nedalo za totálnu ignoráciu Fallen Tree, dua, ktoré hralo na záver. nevravím, že by ma to nejako extra bavilo, týpek však vedel perfektne hrať na gitaru a aj piesne boli celkom iné, trošku akoby niekto hral grunge alebo hardrock na španielke, celkom pekné to bolo. ľudia však po sebe hulákali, kecali, dokonca spievali iné pesničky. tomu sa hovorí hanba nad hanby, fúúúj, najradšej by som všetkých nafackoval, ale neprináležala mi táto moralistická úloha. pre chalanov to bol prvý koncert a doslova skúška ohňom. ak prežili toto a nevzdajú sa, prežijú už podľa mňa všetko. u mňa majú sto bodov za trpezlivosť a odvahu. možno som divný a nič nechápem, ale keď niekoho koncert nebaví, nech ide chlastať dole do krčmy alebo preč. je to iné, keď je iba jedna miestnosť pre hučiakov aj pre hráčov, ale keď sú miestnosti dve a ešte tak pekne oddelené, tak potom to chce ozaj hordu debilov, aby nechápali ani základné rovnice. dosť bolo rozčuľovania sa nad rozliatym pivom. niečo poizitívne by som mohol na záver. jasné, tradícia prekvapivých hostí. dnes to vyhral Juraj z kapely Remek aj so svojím háremom, hehe, až z ďalekej Prahy. resp. Ružomberka, príjemný rozhovor a totálne prekvapivá návšteva vždy zdvihnú náladu. balím apec a po rozlúčke sadám do auta smer domov. na pumpe natankujem a vydávam sa do ľadovej noci. dnes sa mi už nechcelo ostávať, mal som akosi všetkého dosť a po toľkých dňoch na cestách a toľkých vypitých pivách som využil možnosť mojej starej dobrej tvrdej postele. za počuvu detských piesní som v poriadku dokormidloval nocou domov, zakotvil Kršpína a dobre sa vyspal.

23.12. Stránske - Pajta - DxFxFx, Disident Unplugged
ráno na prechádzke s Tulákom som sa zastavil v rodnej krčme v Stránskom a len tak som sa opýtal, či by nevadilo, keby sme si večer v zadnej miestnosti spravili menší predvianočný akustický koncert. nevadilo. obvolávam kamošov, hicujem internety, nech sa dobrých duší zíde večer viac. tento koncert narýchlo som urobil z dvoch príčin. prvou bolo zrušenie koncertu v Námestove. ktovie či vďaka tomu blbému bojkotu, alebo skutočne skončil Triangel? to je už teraz asi jedno. druhým dôvodom bolo, že som na rozlúčkovom turné obišiel svoju rodnú viesku a milerád som to takto na poslednú chvíľu napravil. nakoniec to bolo aj lepšie ako trmácanie sa niekam do Námestova a počúvanie rečí o divných bojkotoch. večer som si pozrel skúšku kapely Disident a potom sme sa pekne presunuli do Pajty, kde sme si pri pivách a kořalke zahrali pár teplých piesní v predvečer vianočný. neplánovane najprv zahral Disident unplugged a to v oklieštenom zložení Peťo na gitare, čapnutý Aľe za mikrofónom a ja som do toho preludoval na harmonike. nič nebolo nacvičené, iba sme si tak hrali. neviem ako to znelo pre ostatných, mne sa to neobyčajne páčilo a užíval som si bobošo-procházkovské momenty. doma nikto nie je prorokom, to ja dobre viem, a preto som to zobral z celkom iného konca a zahral som pár svojich obľúbených. musím sa priznať, že to bolo veľmi magické a dúfam, že z toho bude tradícia. uvidíme o rok, či sa to podarí, nechcem nič siliť. ešte sme to prestriedali s Disidentovskými hitmi a potom záverečná a presunieme sa s bráchom, Bercom a Betkou ku nám domov, kde párty pokračuje do skorých ranných hodín, lebo keď kocúr neni doma, môžu myši nahlas púšťať platne. jediná chyba, že som si cez deň upratal izbu a keď som na štedrý deň vstal, horko som zaplakal. ale kto mohol vedieť, že to zoberie taký krásny koniec.

25.12. Žiar n/Hronom – Garden Bar – DxFxFx, Skapela
po štedrom dni, kedy som si dal od koncertného turné jasný oddych a jediné, čo som zahral, bola nepodarená „Tichá noc“ pre rodinu, som pokračoval ďalej. na mušku som si zobral Pohronie. na prvý sviatok vianočný som zaparkoval Kryšpína vo večernom Žiari n/Hronom a prešiel sa po zamrznutom meste. mal som čas, preto som sa vydal najprv na prieskum pešo. Garden Bar som našiel, je však ešte zatvorené. zrazu ide ku mne známa postavička, je to Miko z kapely Agáta a momentálne aj spevák Pivnice. sedí s kamošmi v bývalom Škandále, jedinej krčme, ktorú tu poznám, lebo sme tu kedysi hrávali s kľemovcami. tam, kde bolo kedysi pódium si sadneme na pivko, kecáme a čakáme kým otvoria Garden. po siedmej sa presunieme tam. síce ešte len otvorili, no už je dnu zo dvadsať smädných krkov. a ľudia pribúdajú geometrickým radom. dokvitne aj organizátor Muco a ďalší kamoši. najprekvapivejšiu návštevu dnes večer vyhrala posádka z Prievidze. asi preto , lebo som Fofovi tento rok nehral na narodeninách, prišiel si ma pozrieť sem. ale podľa toho, čo vravel už je prievidzská predvianočná akcia v celkom inej réžii a pod názvom Meet Santa In The Pit tam šéfujú Johnny Bravo, a ľudí vraj bolo dosť. majiteľ krčmy si z neznámych príčin a bez dohody zavolal holohlavých chapcov, aby mu postrážili večer. riadne mimo misu, keďže dnešný večer je unplugged a rozbitiu nejakého toho pohára nezabráni nik. Muco je pekne nasratý a všetci ostatní tiež. všetko však už bolo rozostavené a keby chlapcov milených vyniesli v zuboch von, čo by nebol žiadny problém, asi by koncert nebol a nebolo by kam ho takto v minúte presunúť. hlavohrude sa snažili nezavadzať a všetci prítomní ich prebodávali pohľadmi a trúsili šťavnaté poznámky. vyzerali, že najradšej by sa pod zem prepadli. ďalšia akcia v Garden Bare určite nie, nech sa majiteľ naučí plniť dohody a druhý krát neskúša hlúposti. ale neviem aké sú reálie Žiaru a či je tu vôbec iný schopný bar na koncerty. posilnený štamperlíkom pálenky a dákym jointom sa vydávam do vôd preplnenej krčmy, aby som zahral svoj set. je to také nemastné-neslané, plná krčma vždy nezaručuje úspech a pohodu. ale boli tam skvelé momenty, kedy som sa náramne zabával a dúfam, že ľuďom sa páčilo. po mne ide Skapela z Vyhní so špeciálnym setom. hrajú svoje ska v unplugged verzii a kopec coverov. mastia pomerne dlho a ľudia si skackajú a spievajú. ja sa venujem rozhovorom na mraze, sem-tam zaplávam dnu, proste klasická schéma večera. po záverečnej v Gardene sa presúvame do iného podniku. stále niekto hrá na gitare, spievajú sa ľudovky, na mňa to bol až príliš hudobný večer. nadránom sa zvalíme na gauče u Riša a spíme spánkom unavených.

26.12. Brezno - Pod Zeleným Stromom – DxFxFx
ráno sójové párky až z ďalekého Holandska, bájnej krajiny jointov, kde teraz pracuje Muco. Rišo púšťa jednu skvelú platňu za druhou a ja drtím uhorky a chlemcem uhorkovú vodu ako na bežiacom páse. vedú sa zákulisné reči, o ktorých vám nemôžem nič prezradiť, lebo sú to tajné konšpirácie organizátorov koncertov. gossip-core je najlepším koníčkom, keď sa stretnú punkoví gangstri, taký pulp fiction po slovensky. okolo obeda vykročíme z paneláku a ideme do meste. takmer mi spadne srdce do gatí, lebo nevidím Kryšpína tam, kde som ho včera nechal. potom mi z gatí vypadne, lebo je tam, iba som ho poriadne nevidel. neprajem nikomu tento pocit zažiť. rozlúčim sa s chalanmi a idem sa vydýchať do autíčka. prekontrolujem veci, všetko mám, chvíľu sedím a na upokojenie duše si pustím detské pesničky od Ctiba. s malou koledníckou zastávkou v Banskej Bystrici pokračujem až do Brezna. najprv mal byť koncert v Bombure, ale potom sa všetko rozosralo. Loopata Makay, ktorý tam mal so mnou hrať, si klasicky dohodol iný koncert. a Pavúk ma bez dohody prifaril ku akýmsi gospelovým kapelám, ktoré v ten dátum zrazu hrali v Bombure. nič proti gospelu, veď nech si kresťania fidlikajú. ale nie so mnou. okrem toho ľudia, čo si chceli pozrieť môj koncert, by asi veľké pochopenie nemali. s Davidom sme preto vymysleli náhradný plán a presunuli sme epicentrum zábavy do krčmy Pod Zeleným Stromom. tam sa aj večer stretávame a pre dnešok prdíme na Bomburu. štefanská pohoda vládne celou krčmou, pomaličky pri soskaní piva rozostavím bedňu a len tak kecáme. okolo deviatej začnem hrať. pridáva sa týpek Ľubo na bubienok a keď ide na pivo, vymení ho Marek z The Weeds. je tu super, má to akýsi africko-punkový náboj. pomalé piesne sú údernejšie a rýchle sú ešte rýchlejšie, pri niektorých až nestíham raketové zrýchlenie, ale je to bomba, hard-core folk. hrám aj piesne, ktoré som nehral celé veky a chyby sú dnes večer mojím verným druhom. nálada je dobrá, posledný koncert turné, preto zahrám aj niečo naviac a so slzou v oku sa lúčim. dnes ma návštevou prekvapil Ivan z kapelky Madcult a jeho kamoš, ktorý zbiera originály mojich textov. pamätám si, že niekto chcel odomňa text Rúbaniska ešte na prvom Okthoberfeste a tu hľa, týpek ho vyťahuje vyžehlený z peňaženky. bez rečí fasuje text s lajstrom, neškodné koníčky treba podporovať. David mi pomôže baliť veci, lebo ja som po koncerte trochu vypľutý a potrebujem čas na regeneráciu. nemám rád, keď hneď musím riešiť zložité veci a ani to dobre nezvládam. krčma však končí a musíme sa presunúť. prejdeme sa večerným Breznom a ide sa do Stodoly. je to veľké humno premenené na krčmu, kde hrá ľudová muzika a tancovačka je plnom prúde. ja nie som priamo typ na natriasanie, tak sa idem prejsť na bagetu a po ceste sa smejem na plagátoch do Bombury s mojím očividne pridaným menom ku gospelovým skupinám. po veselici a pivách sa presúvame ku Davidovej starkej, kde najprv ponoríme nos do vianočného šalátu a potom môžeme zaľahnúť.

epilóg
žiadne emo reči na záver. skrátim to na mokré fakty. mrchožrútske turné bolo skvelé, rozlúčil som sa po svojom a stálo to za to. Kryšpín prešiel takmer 3000 km hore dolu po Československu. na cestách som strávil dva týždne a zahral trinásť koncertov. niektoré pokojné, iné divoké ako šľak. tým, ktorí sa pýtali prečo nehrám aj v ich meste/dedine/klube odkazujem, že nabudúce to napravím, nedalo sa stihnúť všetko a medzi sviatkami som si chcel dopriať zaslúžený oddych a potom balenie do ďalekých krajín. do sveta odišlo nespočet CDčiek, nových nálepiek (opäť díky, Julo) a urobil som aj špeciálnu limitovanú edíciu kaziet „2xEP=MC“, obmedzený náklad 23 kusov sa tiež stratil ako prd vo vetre. po turné som sa už necítil taký vypľutý ako po iných výjazdoch, práve naopak, bol som veľmi pozitívne nabitý, za to neskonale ďakujem dobrým ľuďom, kamošom a kamoškám, ktorí mi pomáhali, kŕmili, starali sa. v posledný deň roka 2011 som na silvestrovskej chate obdržal od Pipa svoju ponožku zabudnutú v Seredi, on zase dostal tie svoje, zahral som zopár piesní pre chatovníkov, ale nie je to nič, o čom by sa oplatilo písať state. kolobeh ponožiek a turné sa tým pádom definitívne uzavrel. bolo to nezabudnuteľné.

Scavenger Tour (Slovensko/Česko/Poľsko - október 2011)

2012-01-31T05:13:00.000-08:00

ešte v Anglicku som na svojom novom nahrávatku zosmolil ďalšie EP, tentokrát konečne v slovenčine. volá sa to "Mrchožrút EP" a je to na voľné stiahnutie na www.dasafonflasa.bandcamp.com a tiež ako DIY CD. plánoval som poľské turné a preto som chcel mať niečo pri sebe, s čím by som sa mohol prezentovať a látať diery v cesťáku. keď som došiel na Slovensko, mal som dva dni na to, aby som sa pobalil, urobil k EPčku obal, namnožil, napálil dostatok CDčiek a všetko to dal dokopy. samozrejme, že som to nestihol, ale veď na turné bude času dosť.

17.10. Žilina - Bullwar Pub - La Casa Fantom, Möbius, DxFxFx
všetko začalo v pondelok v rodnej Žiline, kde sa spojili dve turné. to moje a turné nórskej kapely La Casa Fantom, ktorá brázdi európske kluby už neviem koľký krát a ich turné trvá kapánek dlhšie ako to moje. ale pomaly chlapci rastú, ako hovorí náš múdry kľemobubeník. Žilina je celá protiparkovacia, takže všetko musím nosiť hodný kus. a mám so sebou celú výbavu, pretože nóri majú akési špeciálne ručne robené aparáty a nepožičiavajú ich. čas do začiatku koncertu a do príchodu prvých kamošov využívam na robenie CDčok. pomôžeme fantómom s ich špeciálnou aparatúrou, ktorá je špeciálna hlave tým, že je toho strašne veľa a ťažké, aj keď sú iba dvaja. potom ako postavia bedňové novostavby sa idem zapojiť a začnem hrať. krátko, smutne, na začiatok fajne. po mne doomová potopa v podobe Möbius. dnes to pozorujem na pol ucha od baru, ale to mám iba takú náladu, lebo inokedy si ich sety celkom úžívam. dnes sa mi zdá, že hrali iba jednu pesničku, ale to je pri týchto srandistoch vždy ťažké určiť. nakoniec ide La Casa Fantom. basa a buben a dva mikráky. dredatý basák hrá iba v ponožkách a tour-smrad sa šíri až zadúša. bubeník vyzerá ako smrtkino jednovaječné dvojča. nasadenie je raketové, ako to už pri zahraničných kapelách býva, ale bez toho aby to bolo silené. síce sú len dvaja, ale o to väčší hluk sa snažia robiť a darí sa im to vynikajúco. turbomašina miešajúca crust, HC/punk a dosť veľa blackmetalu, väčšinou ťažkotonážne náklady a úbíjajúce rytmy striedané temným tukatutura. jemná pučenica pred kapelou je spôsobená najmä návštevou z Čadce, ktorej ožranské kreácie občas organizátori nezvládajú. no srandy kopec. párhlavý dav si vypýta prídavok a tak duo spotenec a smradľavec dajú ešte jednu mordu na plné hlasivky a svaly. vyčerpávajúca show, ako pre nich, tak aj pre mňa, malo to silu desať tonového mažiara. všetci sa navzájom porozlučujeme a ako osobný taxikár poslúžim ujovi Peťovi na jeho ťažkej ceste ku frajerke. dnes ešte spím doma, od zajtra už budem využívať kto čo ponúkne.

18.10. Frýdek-Místek - U Černého Kocoura - Kujóni, DxFxFx
poobede naložím Kryšpína a spolu so Zuzou vyrážame na jedinú českú zastávku na tour. chvíľu blúdime, ale po telefonáte nájdeme byt kamoša Jakuba. okrem jeho frajerky Magdalény a malého Vojta nás čaká čerstvý prírastok do rodiny, malý Honza. tvári sa celkom ako dospelák, tak akosi príliš dôstojne a rozumne. až sa nám zdá, že je to dospelý človek prevtelený do malého novorodeniatka, taký má premúdrelý pohľad. sme aj celkom radi, že nič nehovorí, lebo kvantovú fyziku od novorodenca by som asi nezvládol. presúvame sa do hospody U Černého Kocoura, ktorú každý emancipačne volá "u kočky". ponosíme veci do hornej miestnosti, kde sa bude hrať a popíjame pivko. je utorok, takže návštevnosť rekordy netrhá. ale to ani nikto nečakal. Kujóni sú spolok trampský, preto si vždy ako kulisu a lepší pocit stavajú stan, robia oheň a po ceste do krčmy sme museli kupovať aj špekačky. samotná príprava scény vlastne zaberie dlhší čas ako samotný koncert, ale je to podstatná časť vystúpenia a bez ohníka neni trampov. v Kujónoch spojili svoje sily a úchylné trampské chúťky Jakub Tichý a Ondřej Turoň. hrajú nefalšovaný vykopávkový český folk a až na dve-tri piesne mi to príliš nesedí. človek sa na tom zasmeje raz, ale druhý krát už menej. omnoho viac ma bavia piesne Jakuba, keď hrá sám a Ondřeja detto. každopádne najviac ľudí sa tam zdržovalo práve, keď hrali oni dvaja, predsa len češi majú to trampstvo v krvi, a potom odišli preč, keď som mal ísť ja. už bolo aj dosť neskoro na robotný deň. už pred hraním som sa necítil vo svojej koži, preto som využil aktivitu zhuleného Adriana z Crooked Beats ako uvádzaciu nárazníkovú zónu, ale nepomohlo mi to. svoj set som si odohral, no dnes mi to vôbec nechutilo a nehralo sa mi akosi dobre. iba som čakal, kedy zahrám dostatok piesní na to, aby som mohol so cťou skončiť a aby to nevyzeralo ako zbabelý útek. myslím, že by si to aj tak nik nevšimol ale nemôže byť každý deň super a dúfam, že som si týmto pádom odohral svoj najhorší koncert na turné. aspoň, že mali výborné čapované pivko blízkeho lokálneho pivovaru. Kryšpínovi naložíme veci do kufra a necháme ho pred krčmou. dúfame, že to do rána prežije. človek ja strašne paranoidný, pokiaľ sa jedná o parkovanie auta. aj keď si myslím, že pred barákom je šanca vykradnutia taká istá. presunieme sa do bytu, zhltneme dáku minivečeru a keďže na druhý deň sa ide do roboty a byt je plný malých stvorení, neponocujeme a ulíhame. aj my chceme vstať skoro, lebo nás čaká presun do Krakowa a iné prícestné plány.

19.10. Krakow - Ekobistro Papuamu - DxFxFx
vstaneme v predškolskom čase, v pokoji sa naraňajkujeme a vystrojíme chlapcov do roboty a do školy. pobalíme zvyšní veci, Magdaléna nám ukáže kadiaľ sa ide do Poľska a ideme preč. Kryšpín je v poriadku, vydávame sa na zahraničnú odyseu. kde tu trošku zmätkujeme, keďže nemáme mapu ani navigačné, ale keď sme v Poľsku kdesi zle odbočili a motáme sa po dedinských cestách, asi je čas niečo s tým urobiť. len tak podľa chabého orientačného zmyslu dojdeme na nejakú väčšiu cestu a zakúpime automapu. odvtedy to už ide ako po masle. väčšinou sú tu fajné diaľnice alebo rýchlostné cesty, iba keď sa dostanete mimo nich, tak na stupnici ciest poskočíte o dve-tri triedy nižšie, takže výmole, jamy, úzke cesty a traktory sú zrazu všade. na všetky diaľnice však nejdeme, lebo niektoré úseky sú platené. ale dá sa to v pohode obísť po veľmi dobrých cestách. jediné, čo môže kaziť pôžitok sú všadeprítomné kamióny. buď príliš pomalé, alebo príliš rýchle, podľa toho či sú pred vami alebo za vami. tesne po obede parkujeme v Oswiecime. ešte sme tu nikdy neboli, preto využijeme príležitosť pozrieť sa na dno ľudských dejín. je zbytočné a bolo by nevýstižné tu popisovať svedectvo, ktoré sme videli, mal by to vidieť každý. nekonečné šialenstvo premenené na realitu. snažil som sa preniknúť do myslí tých, čo to páchali, doteraz si s tým neviem celkom poradiť. predtým som si myslel, že je to taká trošku morbídna turistická atrakcia, ale keď tam človek vstúpi, tak to naňho doľahne a podľa mňa ani to celé nie je schopný pochopiť. je to príliš veľké a choromyseľné. bola to naozaj továreň na smrť, s absolútnym odosobnením a kruto pragmatickým prístupom, všetko bolo geniálne premyslené, každá sekunda bola degradáciou ľudskosti, zdravia a všetko smerovalo k jednému cieľu, ku smrti. a všetko je zdokumentované ako v najstrašnejšom múzeu. nepredstaviteľne desivé a skľučujúce. ešte aj počasie nám prialo a zamračený studený deň všetko bez milosti podčiarkoval. na prehliadke sme stretali početné skupiny židov, dákych pankáčov (podľa mňa to bola kapela na turné, čo sa tu tiež zastavili) a na konci sme stretli dokonca jedného skinheada (!). vypláchnutí nasadáme do auta a valíme smerom na Krakow. bez mapy mesta sa noríme do centra a len tak podľa toho, čo si pamätám z internetu hľadáme klub. realita ja samozrejme zložitejšia ako úhľadné mapy s názvami ulíc na obrazovke. okrem toho je to čulá večerná doprava a treba reagovať každú sekundu. akosi sa domrvíme do chcenej štvrti a potom už necháme hovoriť domácich. iba dva krát sa pýtame a sme na správnej adrese. dnes nehrám v klasickom klube, dokonca ani v krčme, dnes je to vo vegetariánskej reštaurácii Papuamu. ešte tam nik moc nie je a neviem či vôbec niekto príde. dáme si čaj a kvas a čakáme na Wyraka, ktorý to dneska organizuje. prichádza týpek, ktorý mi pripomína Miňa Hodasa a ako neskôr dobre poznamenal Mazi, že vyzerá trochu ako mimozemšťan. dáme si výbornú vegánsku papu a pomaličky prichádzajú ľudia. a jednu návštevníčku dokonca poznáme, kamoška Iwona sa zjaví zničohonič a síce tvrdila, že to nestihne a potom tvrdila, že musí ísť preč, ostala nakoniec skoro na celý koncert. dlho sme sa nevideli, tak bolo o čom klábosiť. reštika Papuamu je celkom nová a maličká a taká mierne kockatá, čo nebudí dojem dobrej akustiky. v podobnom priestore som ešte nikdy nehral a aj ja som tu ako prvý živý hudobník, takže obojstranná premiéra. keď sa nazbieralo dostatok ľudí a čas pokročil, zapol som svoju aparatúru a predviedol svoj historicky prvý koncert v Poľsku. prvý je vždy len jeden a tento bol skvelý. bolo to veľmi komorné, milé a aj akustika bola nakoniec prekvapivo skvelá (ale čo ja viem o akustike, ja som diletant, mňa nepočúvajte). zaznel aj cover od Brigady "Polak Slowak". po koncerte sa nikto nikam neponáhľa, sedíme pri stolíkoch a kecáme o všetkom možnom najmä so zhovorčivou majiteľkou reštiky. prekladáme srandovný názov jej podniku do slovenčiny, znelo by to asi ako papa-hama. okolo je stará industriálna štvrť Krakowa, rovno cez cestu je bývalá Schindlerova fabrika, teraz je tu kopec múzeí a univerzitné priestory, čiže klasická záslužná snaha skultúrniť staré priestory a mnoho umeleckých zásahov, hotových aj plánovaných. nadíde čas a poberáme sa preč. ideme spať na byt na akési sídlisko ku Wyrakovmu kamošovi Matúšovi, ide s nami ešte Cychy, ktorý je ozaj celkom tichý. Matúš je kuchárom vo vegetariánskej reštike a čaká nás plný wok perfektných nudlí s omáčkou a geniálnym domácim pestom (petržlenová vňať, citrón, cesnak, olivový olej, rozmixovať a používať na hocičo). pomaličky popíjame vínko a rozoberáme všetko možné. Wyrak slepý na jedno oko, všade so sebou nosí jednorukú plyšovú opicu Mr.Monkey a je momentálne bezdomovec a pritom všadedomovec, taký ten klasický pankový organizátorský všadebol. Cychy je študent geografie a veľmi pokojný a vtipný chalanisko. Matúš je furt usmiaty hromotĺk, výborne varí a chce mať svoju vlastnú reštiku alebo farmu. celkovo sú to strašne milí chlapci, žiadny napózovaný hardkor a ťažká forma, smejeme sa na normálnych veciach a kecáme o obyčajných životoch. na dobrú noc idú chlapci kukať dáky film. je už síce neskoro, ale dám si to s nimi. volalo sa to Fighter a ani neviem, o čom to bolo, lebo som väčšinu filmu preklimbal. Zuza bola múdrejšia a išla spať rovno.

20.10. Krakow - Kawiarnia Naukowa - DxFxFx
dnes je day-off a máme na programe mesto. ráno rozvezieme chlapcov a parkneme to pred Papuamu, je to zadarmo, blízko centra a jediné miesto ktoré poznáme. Wyrak s Cychym majú veľmi zaujímavú prácu. striedavo sedia pred akousi bývalou budovou jazykovej školy a posielajú ľudí, ktorí prídu na starú adresu, na novú adresu. asi by to nestačilo nechať tam napísané, veď osobný kontakt je vždy viac a vzniknú tak nové pracovné miesta. prejdeme mostom cez Wislu a sme v starej židovskej štvrti Kazimierz. plno krčmičiek, butikov, obchodíkov, úzkach uličiek. dáme aj hrad Wavel, všelijaké staré opevnenia v meste, obrovské námestie a potom len tak blúdime. tohtoročným hitom u poliakov sú asi bublifuky, lebo sú inštalované na uliciach a prdia do povetria milióny bubliniek. a do toho všadeprítomný Ján Pavol II. musím prehlásiť, že po dni strávenom s jeho ksichtom na každej ploche som získal novú alergiu na tohto poľského pápeža. prichádza sms od Wyraka, že večer si môžem zahrať. som rád, že sa to podarilo, lebo je to lepšie ako len tak sedieť na riti. večer sa teda stretávame v Kawiarni Naukowej, kde bude koncert. má tu byť dnes nejaké premietanie, ale stále neviem kedy budem hrať. raz hovoria pred, potom zase po. pustím sa do manufaktúry CDčok, to mi vždy pomôže zabiť čas a zároveň urobiť niečo užitočné. nakoniec mám teda hrať pred filmom. ľudí moc neni, ale nikto ani o koncerte nevedel. podľa nálepiek na starom piáne vidím, že tu hráva kopec kapiel na turné. priestor je to veľmi príjemný, hrá sa v miestnosti s barom a potom sú tu ešte dve menšie na posedenie. celé je to v takom kamennom štýle stredovekých kršiem a útroby obsadzuje vcelku príjemná klientela. hrám pre pár ľudí, prišiel aj Michal, ktorý mi robí koncert zajtra v Lubline, ale nemôže tam byť. všetci tunajší organizátori sú akýsi neorganizovaní. zoznamujeme sa s ďalším Michalom, ktorý hovorí po slovensky a je mimoriadne zhovorčivý a milý, vraj tu študuje niekto z bývalej kapely Vintaer, na to pride reč, keď ich platňu uvidí Michal v mojom distre. po koncerte prichádza najviac ľudí, ale premietanie žiadne. ničomu nerozumiem, ale ani nič neriešim, iba mi je ľúto, že som tak skoro hral, lebo som mohol začať kľudne neskôr a pre viac ľudí. na barpult prikvitol gramec a ide sa púšťať. stačí jeden gramofón a zopár starých platní. v kaviarni sa diskutuje, popíja, žije to tu. my sa ideme prejsť nočným mestom, potom okolo Wisly a zakončíme to "zapiekankou", čo je jednoznačný gurmánsky hit Kazimierza. na jednom námestí je vedľa seba šesť bufetov, ktoré ponúkajú úplne to isté, "zapiekanku" na milión spôsobov. a dávajú si všetci. ale musím priznať, že jedlo je to výborné a výdatné. nie ako tie drahé mikroskopické kečupové rožky v Žiline. počkáme na Matúša a Wyraka a odšoférujem to ako včera späť na byt. otváram demänovku a pomaličky soskáme. keď odpadne unavený Wyrak a Zuza, spoločnosť mi robí zhovorčivý Matúš a vedieme predlhý rozhovor o HC/punk scéne, rodine, náboženstve, bycigľovaní, živote, proste výživná a perfektná kuchynská debata až do skorých ranných hodín. mimo hrania je to pre mňa jeden z najlepších momentov na turné.

21.10. Lublin - Tektura - Bubble Pie, DxFxFx
ráno urobí Matúš najlepšiu ovsenú kašu akú som kedy jedol. pritom je to také jednoduché: ovsené vločky s mliekom urobíš úplne klasicky a potom opražíš jablká a banány so škoricou, trochu medu navrch a zalizovali sme sa až za riťou. keďže do Lublinu cesta dlhá, vyrážame na cesty. Wyrak sa rozhodol ísť s nami a to je dobre, aspoň nemusíme blúdiť. dovidenia krásne diaľnice a dvojprúdové cesty. vzdialenosť je síce iba 300 km, ale moríme sa tam sedem hodín. neuveriteľne hustá doprava, kamióny, úzke cesty, je piatok, dá sa to chápať. v jednom meste, ktorého meno som vytesnil, sa zasekáme na hodinu, prerábajú tam cestu a značenie na výpadovku je naozaj znamenité, Wyrak vzadu počúva Lady Gaga a moc nepomáha. ešte horšie je to, keď padne tma. keďže nepoznám cestu, snažím sa vždy za niekoho zavesiť, ale buď ide moc rýchlo, alebo pomaly, alebo niekam odbočí. nakoniec sa ponoríme do študentského mesta Lublin a tu už Wyrak pomáha, keďže tu dlhý čas žil a okrem toho presne vie, kde je squat Tektura (v preklade kartón). tu už pociťujeme poľskú kosu omnoho viac, predsa len sme najviac na severe ako sa počas turné dostaneme. vlastne som dosť váhal, či mám sem ísť hrať, keďže len kvôli jednému koncertu je to dosť štreka a bude najmä zajtra, keďže sa vraciam až do Tatier, ale nakoniec som si povedal, že idem, veď o čom by to bolo, keby som si vyberal iba jednoduché a dostupné destinácie, to prenechám lenivým dizbíterom z mesta. squat je vlastne v centre, a samozrejme, že je ohrozený, lebo tu z toho idú urobiť veľké parkovisko. na prízemí je bar a miestnosť na hranie v tvare písmena L. hore na poschodí sa býva, tam aj kotvíme a milá dievčina Iskra nám servíruje vynikajúcu kokosovú ryžu, jemne štipľavú omáčku a zeleninový šalát, plus fasujeme po pivku. ďalšie si už kupujem, ale ako účinkujúci mám polovičnú cenu. výborne sa napapkáme, pozorujeme psíky a kecáme s Iskrou a ostatnými, ktorí sa mihajú v kuchyni. ja si robím CDčka a panuje výborná atmosféra. prišla kapela Bubble Pie z Krakowa, postavia aparát a dohodneme sa, že ja to otvorím. predtým ešte rozložím distro dole na bare vedľa Iskrinho literárneho butiku. dneska si konečne doprajem pivko a dopíjam demänovku, ktorej sa poliaci akosi boja. veľa ľudí tu nie je, ale atmosféra ja super a mne sa dnešný koncert pomerne darí, konečne prelomím ľady a hrám aj špeciálny poľský cover, ktorý som na turné chystal. aj Wyrak ma chváli a miera objectivity môže byť podlomená jedine pivom, lebo videl už tri moje koncerty. aj veci z distra konečne miznú. trio Bubble Pie hrá taký zvláštny mix grunge a rock, čiže celkom nie môj krígeľ piva, ale vedia hrať, bavia ma, takže ostanem celý koncert. je to šarmantne uvoľnené a nehrajú sa na uplakancov v rozťahaných svetroch, ani sa nepredvádzajú v muzikantských finesoch. po koncerte sa presúvame na bar a púšťame staré platne. neskúr už znie Ilúzia, TOML, Rapsöd a iné veci z môjho distra a tancujeme s Wyrakom a Iskrou po krčme. nadránom sa ukladám spať a budík mám nastavený nebezpečne priskoro.

22.10. Starý Smokovec - Casa Dolce - Okthoberfest III.
budím sa o siedmej do peknej kosy, a hneď aj treba ísť. organizátor Michal nakoniec včera prišiel a ráno nás vyprevádza. dnes máme pred sebou celkom štreku a po včerajšku sa trochu obávam. priama úmera hovorí jasnou rečou, musíme valiť. ak sme včera išli 300 km tak dlho, dnes to bude len tak tak. po studenom zahmlenom ráne sa vykotúľa slniečko a krásny deň zdvihne náladu. ideme inou cestou ako včera, rovno na juh a nestačíme sa diviť. toto sú celkom iné poľské cesty ako včera. rovné, nové, sobotne prázdne. frčíme cez dedinky, okolo polí a lesov. noha stále na plyne, preto sa nedivím, že v jednej vsi ma stopuje fúzatý ujo
policajt. rýchlosť som prekročil o nejakých 15 km/h, takže to snáď nebude až take hrozné. pokorne čakám, kým vypisuje papiere a keď príde na platenie, ukazujem ujkovi čo mám pri sebe. 50 zlotých zo včerajšieho koncertu. pokuta je 200. zapradieme rozhovor o tom ako sa ponáhľam na Slovensko, kde som včera hral, kde hrám dnes a nakoniec mi fúzač podá vodičský a pošle ma preč. ešteže mi nedal fúkať. ale čo mal so mnou robiť? bankomat v dedine neni, prachy by zo mňa nedostal a očividne sa po poľských prériách preháňa lepšia korisť než chudobný slovenský muzikant. šťastný a zázrakom dokonale pretriezvený sadám za volant a pokračujem. už sa ani neni kam ponáhľať, lebo ako som tak prepočítal priamu úmeru, tak stíhame všetko v pohode. prechádzame cez krásny hraničný prechod Mníšek n/Popradom a sme na rodnej hrude. ach, tie vŕšky domoviny, kraj lesov a lúk, kraj pálenky a mafiánov so slamou v teplákoch. do Casa Dolce v Starom Smokovci by som hádam trafil už aj poslepiačky. ako som si rýchlo zvykol, že v Poľsku ma nik nepoznal, tak tu sa musím privítať s každým známym a že je ich tu hodne. klasická Okthoberfestovská zostava kapiel a kamošov. je fajn počuť slovenčinu, ale nejdem si zvykať, lebo zajtra sa ešte vraciam do krowkalandu. ale aj tak už vo mne poľština mierne zakorenila a počujem ju všade, aj keď ju nemám prečo počuť. CDčka idú na odbyt, až sa bojím, že to vypredám. preto rozkladám manufaktúru a za výdatnej pomoci lacnej pracovnej sily zo Žiliny kompletujem ďalšie diela. idem hrať prvý a neverím svojím očiam koľko ľudí sa nahrnie. dáme aj jednu nepripravenú verziu s Julom za bicími a Evkou na speve, taká polo-ilúzia. ja to naozaj sranda hrať pred plným domom po koncertoch v cudzine, kde ma nik nepoznal a ľudia by sa dali rátať na prstoch oboch rúk. ale to sa nedá porovnávať a obe verzie majú svoje čaro. druhá kapela Rats Get Fat sú pohrobkovia Lykantropu, ale mne sa to teda páči omnoho viacej. vlastne bol som riadne milo prekvapený. od wolfcoru sa prešlo viacej do starého drsného HC/punku a bez kudrliniek a neustálych zmien tempa, ktoré ja moc v muzike nehľadám. vlastne zmena nastala iba na poste bubeníka a keďže Vydra nie je tak technicky založený ako bol Miňo, tak práve tým je to lepšie, priamočiarejšie, bez výmyslov. možno sa to zdá ako paradox, ale pre mňa to dáva perfektnú logiku. každopádne skvelý koncert. City Light a ich podanie HC/rokenrolu mi prišlo tochu moc jednoznačné a podlízavé. akože zahraté super, ale mňa to nechytilo. Madcult som si klasicky vychutnal, táto banda ma bude baviť asi vždy. hrajú niečoho na pomedzí HC a deathcore, ale majú svoj ksicht, to mi vždy imponovalo. ja tento štýl síce vôbec nemusím, ale Madcult je proste niekde inde. ako hráči, aj ako ľudia sú super a k tomu pomerne aktívni, takže určite si už o nich počul alebo ich videl. myslím, že si každým koncertom získavajú väčší a väčší rešpekt a zaslúžia si to. Abhorrence som vynechal, ich slimačí HC ma moc neberie (pre hardkor políciu uvádzam, že politicky korektný výraz pre slimačí HC je down-tempo HC, pre hardkor políciu v hardkor polícii uvádzam, že možno vôbec nehrajú down-tempo HC a možno ja vôbec neviem čo to vlastne je). no a na záver TOML, tatranské ksichty, a ich HC/punk ma úplne baví. posledný album ma tiež úplne baví a to je dobre, lebo hrajú iba z neho, plus nejaké tie nestarnúce hity a covery. štyria svišti dnes vytiahli celkom nový a to Ramones "I Believe In Miracles", bomba. do rána kecanice a nič extra, čo by stálo za reč a čo by nikto z vás niekedy nezažil (pravda je taká, že si prd pamätám, lebo sa mi to mieša do veľkého gulášu s kopou ďalších smokoveckých akcií).

23.10. Gorlice - Alkatraz - DxFxFx
dnes sa presúvame na blízku vzdialenosť a je lenivá nedeľa, preto sa nikam neponáhľame a vychutnávame si pokojné ráno v Casa Dolce. postupne miznú všetky kapely a hostia a držia sa iba najväčší alkáči. dneska som síce na strane abstinentskej, no aj tak sa kráľovsky zabávam. Veľmi dobre poznám tieto rána, kedy sa rozprávajú najväčšie srandy a pravdy o živote, a nedá sa rozoznať čo je čo. pomaly sa pohýname smerom Poľsko, tento krát cez Pieniny. do turistického horského mestečka Szczawnica trafíme v pohode, ale horšie je to už s miestom, kde mám hrať. moje obavy, že je to horská chata sa napĺňajú. ako tam výjdeme s Kryšpínom, tak to je zatiaľ záhada. ideme až pokiaľ sa dá. stúpanie je kruté a keď sa cesta zmení na uzučkú tehlovú jednosmerku v lese, začínam sa obávať ešte viac. na jednej strane prudký kopec a stormy, na druhej strane maličké zábradlie a strmák dolu do záhuby. zvládame to na jednotke, ale nie na jednotku. za každou zákrutou už to vyzerá, že cesta končí, ale vždy sa dá ísť ešte ďalej, ešte vyššie a do neznáma. už iba čakám, kedy bude nejaké miesto na otočenie, lebo sklon terénu je povážlivý a nechcem niekde ostať visieť alebo sa nebodaj skotúľať dolu strmým hvozdom. tehlová cesta končí, nastupuje lesná štrkovka. všetko by bolo lepšie, keby to nebol taký strmák. hlavné je nazsataviť, lebo by som sa už nemusel rozbehnúť. na širšej zákrute, kde sa chcem otočiť, Kryšpín začne prešmykovať a guma zadymí. jasný signál, že takto nie. nakoniec sa mi podarí otočiť a ideme tým istým uzulinkým chodníkom dolu. našťastie nejde oproti žiadne auto, aj keď to zas až taký div nie je, veď kto normálny by sa sem trepal. ľudia, ktorých stretáme, sa čudujú odkiaľ sa berieme z lesa s takým autíčkom. volám teda organizátorovi Michalovi ako sme na tom a on že nás kdesi v dedine videl a že mám ísť dolu. tam sa aj na parkovisku stretávame. je to milý chlapík, taký veselý turista. po anglicky nehovorí, takže testuje našu doteraz naučenú párdňovú poľštinu. na chate vraj nikto nie je, chatár sa pohádal so ženou, čiže suma sumárum tam dnes nič nebude. to som neni moc rád, ale čo mám robiť. ideme sa aj tak pešo prejsť na chatu. času dosť. trocha prechádzky cez lesík a lúky nám prospeje. na chate Bacówka pod Bereśnikiem je chatár a dvaja ľudia. posedíme, dáme čaj a pečené zemiačky a Michal vymýšľa, čo ďalej. bude "improvizacja" ako hovorí a behom pár telefonátov vybaví koncert v meste Gorlice. chatár nás po zotmení naloží do džípa a ideme dole. cesta, ktorá na Kryšpínovi vyzerala ako nočná mora sa na tomto lesnom tanku mení na príjemný offroad. V Szczawnici sa najprv rieši, kto bude šoférovať jeho džíp do Gorlic, čo je asi 80 km, lebo on už pil a Michal nemá vodičák. nakoniec ide on so Zuzou v tanku a my s Michalom pred nimi ako hliadka proti policajným hliadkam. všetko prebehne v poriadku. zastavíme v Novom Sacze, kde necháme džíp a všetci sa súkame do Kryšpína smerom na Gorlice. o pol deviatej sme v bare Alkatraz. je to maličká útulná putika, kde Michal dokázal na večer zalarmovať zo dvadsať ľudí. "improvizacja" sa podarila. všetci tlieskajú ani som ešte nezačal hrať a vodka lieta vzduchom akoby ani nebola nedeľa. zahrám svoj set a potom sa musíme presunúť do zadnej miestnosti, kde hrávajú kapely. tá je tiež podobne mrňavá. to už som celkom zvodkovaný od miestnych majstrov. tak ako doteraz prebiehalo turné celkom nevídane abstinentsky, tak v Lubline sa to zlomilo a pokračuje to plnou parou vpred a zdá sa, že dne to vrcholí. zahrám ešte pár piesní a potom ma vystrieda akýsi miestny týpek a po ňom ešte jeden a ten je super. hrá "improvizacje" a spieva po nemecky a je to perfektné. keďže miestny nedajú s tou vodkou pokoj, začne to byť divokejšie a divokejšie, až sa mi pomaly začnú strácať pamäti.

24.10. Prešov - Pumpa - Downfall Of Gaia, Esazlesa, Dawn To Come, DxFxFx
ráno sa budíme v Novom Saczi u Michala, čiže sme nespali nad krčmou v Gorliciach. Zuza to odšoférovala naspäť. chatára ešte v noci chytil rapeľ a odišiel na džípe. my sme vraj celou cestou počúvali soundtrack Into The Wild a ja som sa snažil do toho kvíliť. a hrču, čo mám na čele mám od nevšimnutia schodu pred véckom v krčme. takže najväčšia opica na turné je tiež za mnou. dúfam. lebo už je predomnou iba posledná zastávka a dnes na alkohol moc chuť nemám. dáme si raňajky, sprchu, počúvame nejaké poľské kapely a ideme na Slovensko. Michal ide s nami. všetci títo poľskí organizátori sú veľkí tuláci. po ceste sa kocháme pekným dňom, Michal je ukecaný ,ilovmík prírody, učiteľ matematiky, spolu s Ferom z Bardejova robia poľsko-slovenský festival, takže máme o čom celou cestou klábosiť. dojde sms od Dana z Vydrníka, že máme dojsť ku nemu a pôjdeme spolu autom na večerný koncert do Prešova, keďže on tam tiež hrá (pridal sa ku Dawn To Come na basu). takže cesta sa nám trochu predĺži, ale čas máme dobrý a Vydrník máme radi. v dedine máme čas na špacírku, tak sa ideme trochu spolu so Zuzou a Michalom prevetrať do lesíka. neviem ako sa nám to podarilo, ale naskladali sme do Kryšpína nás štyroch aj s inštrumentami a frčíme na východ. v aute zaujímavá debata o budúcnosti sveta, novom poriadku, potenciálnych občianskych vojnách a o tom, že možno práve novodobí hajzli sú ďalší evolučný stupeň človeka prispôsobený na životné podmienky v dnešnom svete a im patrí budúcnosť, možno neveselé, ale možno pravdivé. klub Pumpa v Prešove je pre nás novota, preto nám chvíľku trvá, kým to nájdeme. dnešný koncert má na starosti Diamantová Pečinka ako väčšinu HC akcií v revíre. Michal si zabudol vymeniť eurá, ale to nevadí a ja mu rád robím sprievodcu na bare. ľudia sa pomaly trúsia a nakoniec sa ich na pondelok dovalí dosť veľa. to rád vidím, že sa pečinkáčom darí a majú také hladné publikum. najprv dohodujem pre Michala spanie s nemeckou kapelou, ale potom dovalí bardejovksá posádka s Ferom na čele, takže Michal tu má kamoša a pôjde spať k nemu. idem hrať prvý a dnešný koncert sa tiež darí. celé toto turné hrám akési smutnejšie a temnejšie piesne a ľuďom sa to vcelku páči. dnes je posledný koncert, tak si to užívam o to viac. ale padnú aj sranda covery od Castet a Brigady. zvuk na jedničku, ľudkovia tiež, čo viac treba ku spokojnosti nenáročnej muzikantskej duše. zoznamujem sa s chalanmi z Esazlesa a výmenný obchod funguje o 106. Dawn To Come sledujem iba zdiaľky, je ešte vidieť, že Dano je novým členom, ale to je iba otázka času. ináč je to klasický atmosférický post-hocičo a chalani ovládajú svoje nástroje majstrovsky. tretích Esazlesa konečne vidím naživo a ich set si vysoko užívam. je to živelnejšie ako z platne. sú pomerne aktívny, koncertujú a túrujú kde sa len dá. dnes sa celý koncert nesie v takom tom post-všetko štýle (teda až na moju produkciu) až sa mi zdá, že ak dnes chceš mať úspešnú kapelu, nemáš inú možnosť ako si dať pred štýlovú krabičku predponu post a je to. poslední sú nemci Downfall Of Gaia. tiež post-HC, plošný meditačno-úderný zásah a dosť veľa black-metalových vsuviek. oproti Esazlesa viacej pestré, ale aj tak ma češi bavili viac. ja mám rád jednoduchšie, čistejšie a priamočiarejšie veci, ak sa o takom dačom dá hovoriť v tak zložitom štýle ako je post-všetko. po koncerte sa dlho nezdržujeme a valíme do Vydrníka do pelechov. vyspíme sa kráľovsky a na druhý deň nás čaká už iba lúčenie a cesta domov po únavnom a blahodárnom týždni na cestách.

záverom
najazdili sme 1700 km, všetko našťastie bez nehody a iba s jednou fúzatou takmer-pokutou. zahral som 8 koncertov v troch štátoch, hlavným cieľom bolo Poľsko, kde sa nakoniec podarili 4 koncerty, z toho dve "improvizacje", v čom sú poľskí organizátori úplní majstri. do sveta odišlo okolo 40 CDčiek a zopár tričiek, minuli sa všetky nálepky (Julo, veľká vďaka za ne). soundtrack turné: doteraz si pamätám krásny sobotný deň a cestu Poľskom na juh a počúvanie Chucka Ragana a potom návraty cez hranice a cesty Slovenskom a oba albumy Doroty Nvotovej dokola. o nových skúsenostiach a nových kamarátstvach ani netreba hovoriť, tie veci sú nekonečne krásne a k nezaplateniu. ďakujem všetkým, ktorí sa akokoľvek podieľali na tomto turné, organizovaním koncertov, varením stravy, poskytnutím nocľahu, rozhovorom, prítomnosťou, hocakou maličkosťou. a nakoniec ďakujem najmä Zuze, ktorá mi robila spoločnosť, navigátora a záložného šoféra. ale toto bola iba prvá fáza turné ku novému EP. druhá čast v decembri, tentokrát čisto československá.

bycigľové zápisky z Hobitova (vol.2) (nov.+dec.2011)

2012-01-24T07:57:00.000-08:00

hneď po návrate do Hobitova z poľského mrchožrútskeho turné sa začal ďalší kolotoč koncertov a veselých príhod s tým spojených.

31.10. Brighton - Rose Hill Tavern (DxFxFx, Chas Palmer-Williams, Bad Ideas, Ducking Punches)
celá táto akcia sa dohodla deň pred koncertom. traja akustickí pankáči (kokos, čo je to za výraz? akustický pankáč... ale ako mám ináč rýchlo popísať brnkálistu, čo hrá punk sám na akustickej gitare? a trošku vychádzam aj z tunajšieho nárečia) majú túr a v Brightone ma pribrali do partie ako miestneho brnkača. (už som miestny, hehe) podvečer sadám na bycigľu a uháňam smer Brajton. po ceste súmračným mestom míňam malé kreatúrky potulujúce sa od domu k domu, inu Halloween. ako vždy zastavím sa najprv u Apua na pivo a potom u Martina na pokec. ide akurát do rádia zaskakovať za Richieho v jeho programe. bude vysielať výber európskeho punku, z každej krajiny jedna petarda. Slovensko vraj reprezentujem ja, no neviem čo si hobiti pomyslia o našej krajine, ale budiž. ešte viem, že za Česko tam vybral Evidence Smrti. čo pozná, to dá. tým nechcem vôbec poukazovať na Evidence, skôr som mal na mysli to slovenské repre. ja sa odoberiem do krčmy Rose Hill Tavern, kde ešte nikto nie je. nechám tam Kvidu a idem sa prejsť pohľadať nejaký zdroj. vo veľkom obchode nájdem české pivo, reku skúsim. no, nebudem to radšej rozvíjať, pekne som sa vrátil ku svojmu obľúbrnému kombu: Kestrel-Red stripe-Scrumpy Jack (9%pivo-pivo jamajské-cider). takto posilnený dobýjam Rose Hill druhý krát. tentokrát sú tam už akustickí túreri. ale okrem nich, barmana a jedného podnapitého štramáka nikto iný. kluci sa maľujú helovínskymi prdľačinami. ja som prišiel v šatách rovno z práce, takže som celý od farby a nemusím na seba nič hádzať. toto sa mi ináč v Hobitove páči, že tu chodia do barov ľudia tak ako idú z práce. nevravím, že to tak u nás na dedine nie je, tiež každý ide v montérkach, ale v meste nie. idem do exilu na terasu pred krčmu a vyčkávam na ľudí. všehovšudy nikto. dokríva Mig a zase sa mi smeje, že furt chodím v tých istých šatách. a už aj idem hrať. dneska je to uvoľnené, midipidi priestor, ľudí tak cez desať, obložím sa Kestrelmi a idem na to. nakoniec je to jeden z najlepších koncertov na miestnej pôde. aspoň mne sa tak vidí. lietajú podprsenky, nadprsenky, ruže, nože, pivá, šicko. hneď si ma berie do parády miestna násoska Dave The Rave a leje do mňa Morganokoly. trochu zameškám Bad Ideas a trochu stihnem Ducking Punches, ale ani ma to moc neba, lebo je to ten usmrkaný štýl, tu celkom populárny. až cez posledné číslo Chad Palmer-Williams je celkom zábava. váľačky po zemi s uniformovaným krotiteľom duchov a iné veselé čísla. Chad má výpomoc od bendžistu a gitaristu, takže je to pestrá a veselá kántry trsanica. po koncerte nesadám pokorne na tátoša, ale ideme s Migom načierno vlakom do Lewesu. v rozšafnej nálade sa nakvartírujem Migovi do bytu, ale s butyľkou cideru som jemne vystrkaný pred dvere. predsa len chudáčisko zajtra vstáva do práce, na rozdiel odomňa. z Lewesu cesta krátka, ale keď okolo prejde hliadka, radšej cider strkám do gitary a kormidlujem domov.

8.11. Brighton - Hydrant - Smokey Bastard, Barracks, Cap In Hand, Richie Blitz
dneska porušujem regule a Zuza ma vezie autom. u Martina sa konečne zoznamujem s miestnym akustickým pankáčom, o ktorom každý peje ódy, s Ritchie Blitzom osobne. milý mladík, tri deti, jedna žena a gitara. pohneme sa konečne do Hydrantu, čo je rovno cez cestu. je to veľká krčma, dolu sa hrá zadarmo, hore za vstupné. dnes je to hore. začína Ritchie. je to naozaj super, strieda ožranské piesne s tými viac angažovanými, občas fúkne do harmoniky. dobrý hlas ti pripomenie Tima Barryho alebo Chucka Ragana a je to aj šikovný skladateľ, takže má nos na dobré melódie a singalongy. to spoznám hneď ako si s ním nôtim. prekladá to občas kdejakým frkom a charizmu má tiež dobre nastavenú. je to správňák. aj malé pivko Mig sa pridá občas na harmoniku a hlasivky a vtedy to má ešte viacej gulí (aj doslovne). prvé vystúpenie miestneho barda na mňa urobilo rozhodne dojem. Cap In Hand a ich indi-vindi moderné poňatie hardkoru sledujem na pol ucha, do druhého lejem reči a pivo. všetci sú tu nadrnkaní najmä na Smokey Bastard, folkpunk vo falošnom írskom duchu (sú z Readingu či odkiaľ), kde už nič nemôže prekvapiť, pokiaľ tam kapela nedá niečo špeciálne (a nemyslím nejaký "nový" nástroj). a toto bola úplná klasika. hošani proste okopčili Dropkick Murphys a dobýjajú svet. ale možno tomu iba nerozumiem, lebo napríklad taký Pipes And Pints sa mi páči (ale asi to bude aj osobnou rovinou). každopádne dve piesne vydržím a idem von na vzduch. zato posledná kapela sa mi páči omnoho viac. čo sa týka viac-členných spolkov, tak to u mňa jednoznačne vyhrali. The Barracks z Hastingsu. nasratý punk, úderná sila štyroch demolačných bagrov, žiadne mazačky, pričom sa v tej trme-vrme stále dajú nájsť kopy melódií. piesne síce dosť podobné, ale v tomto prípade nejde o kudrlinky a mudrlantské postupy, ide o to, čím skôr prísť do cieľa, ale zas nie moc rýchlo, pretože po ceste treba zničiť prekážky, dráhu, divákov, štadión a pritom vypiť všetko pivo v bufetoch. poznám tento štýl kapiel, z nahrávky ma to väčšinou nebaví, pretože sila tohto bumbum panku sa ukáže (alebo neukáže) na koncertoch. dneska to bola najlepšia bodka na záver, alebo skôr ťažkotonážny výkričník. len škoda, že väčšina gajdomilov odišla po "hviezde" večera domov. ešte malé trucovité divadielko Miga a Natashe a môžeme sa súkať do auta. a čo som si odniesol ja okrem hodnotného vysoko kultúrneho zážitku? hranie na Winkfeste.

12.11. Brighton - Hydrant - Winkfest
Winkfest je každoročný spomienkový koncert na mŕtveho kamaráta mojich kamarátov z Brightonu. celý výťažok ide vždy na jeho rodinu. pekná myšlienka a totálne prehustená akcia. ale až večer. všetko totiž začína už po jednej poobede a kým iným ako mnou, keďže som sa nachomejtol ako posledný, tak bolo jasné aké poradové číslo chytím. predtým sa posilníme u Martina, takže ma sledujú aspoň moji najbližší kamoškovia a poviem vám, je to fakt divné hrať na obed v gigantickej poloprázdnej krčme so sklenenými výkladmi. ale zvládol som to, veď som starý ostrieľaný bandolero. po mne ide Mig, ale on má pre svoje sólo hranie vymyslený názov The Last Laugh. James ho doprevádza na base, hrajú väčšinou prebraté. je to ťažké, aj keď sa rozkrájaš, na obed sa prázdnej krčme nezavďačíš. týpkov z (že vraj) slávnej miestnej kapely The Junk, čo hrajú akusticky akési premyslené piesne nevydržím. hore sa už začal program a tak skuknem kapelu Skurvi, ale je to dosť hrozné. trochu mi je ľúto, že som prešvihol Matt Blacka a jeho emulzie, ale už som si začínal vonku vyberať svoju daň popíjania od obeda. kecám, kecám, kecám. ani neviem ako a z ničoho nič je večer a žiadnu kapelu som nevidel, naozaj, ani makový trt. a zrazu je všade taká tlačenica, že ani sa mi nikam ísť nechce. maximálne si idem kuknúť dolu Ritchieho Blitza, kde mi teraz menej ľudí príde vhod. hrá hodne dlho a nie je to také dobré ako pred pár dňami, ale jednou piesňou o tom ako bude hrať pokiaľ bude dýchať, tou ma teda dostal. zase prestrih na terasu a okolo ôsmej mám všetkého dosť a porúčam sa. čiže bilancia kapiel dosť slabá, zas na druhej strane to všetko boli miestne veci, ktoré som nejako moc ani netúžil vidieť. dobrú vec som podporil, dokonca som si kúpil aj vopred zbytočné lístky do tomboly, a hajde do sedla a roztočiť pedále ťažké ako noc.

16.11. Brighton - Cowley Club - Attila The Stockbroker, Robb Johnston, Richie Blitz
mám rád Cowley Club, kvôli priestoru, kvôli myšlienke, kvôli cene pivka a aj preto, lebo mi už Hydrant trochu lezie krkom. preto mi folkový koncert v tomto anarcho-centre prišiel viac než vhod. škoda, že iba mne a pár ďalším dušiam, lebo rád by som to zdieľal s trochu viac ľuďmi. a pritom mená tam hrali celkom známe, miestami legendárne. ale pekne po poriadku, kuriatka moje nedočkavé. prvý výstrel do prázdna je Richie Blitz a zatiaľ jeho najslabší koncert, čo som videl. akosi nebol vo svojej koži. ani Mig, čo s ním harmonikoval, to občas nedával. veľmi dobre poznám ten pocit, keď sa nič nedarí, akordy sa pletú, hlas neladí, pódium je studené a veľké, čas ako kanagon a všetci čakajú, čo sa ešte môže posrať. a presne to sa aj poserie. nepomohla ani ľudská mini-pyramída s pánom Attilom. ako druhý Robb Johnson. už sme ho raz videli po boku Chumbawamba v honosnejšom podniku a som rád, že má srdce na mieste a nohy na zemi a zahral v Cowley. je to profík, pritom spieva obyčajné sociálne ladené balady aj humoresky. mám rád, keď sa môžem na koncerte niečo dozvedieť, má to úroveň a fazónu a zároveň sa zabavím. toto všetko Robb má v nadpriemernej kvalite. až sa mi občas zdalo, že je priveľký profík, aby to všetko myslel vážne. veď väčšinou o ťažkých témach spievajú nasraté kapely, ktoré všetko vedia a všade boli a nie typoň v rokoch, ktorého doma čaká rodina, navyše by so svojim talentom mohol byť niekde inde, a nie v zapľuvanej anarchistickej diere (Cowley Club prepáči, myslel som to obrazne). všetka česť. nemal problém ani s výmenou CDčiek, ktorú sám navrhol. nakoniec ide bard, ktorého fungovanie sa už dá považovať za miernu legendu, Attila The Stockbroker. pekných tridsať rokov otravuje ľuďom život svojimi piesňami, básňami a inými neformami vyjadrenia. hrá na všetko, čo má aspoň jednu strunu a jeho sila je v slovách. vie ich majstrovsky skladať, používať a pribíjať do lebečnej steny poslucháčov. poloplešatý huncút v mikine, len tak, bez ničoho schmatne poslucháčov za uši a nepustí do konca koncertu/recitálu. občas zoberie do rúk gitaru, občas akúsi stredovekú lutnu, občas len tak reční, občas recituje a tesá slová ako kamenár. dokonca aj akýsi divný megamix mi v jeho podaní príde na mieste. ako pri všetkých dobrých koncertoch, aj toto mi ujde veľmi rýchlo. pre mňa najsilnejším momentom bola báseň o zmierení s otcom v nemocnici. poznal som ju z nahrávok, ale naživo mi vstal dupkom každý chlp. perfektný koncert pre pár vyvolených.

17.11. Brighton - Concorde2 - The Fall
jeden z koncertov, ktoré si budem pamätať ešte veľmi dlho. ani neviem či som sa tešil alebo obával, ale asi oboje dokopy. každopádne ma pekne dostal najnovší album "Ersatz G.B." a vôbec, čo sa tu bavíme o fazuľkách, keď ide o The Fall. vyrazil som klasicky bycigľom, ale inou cestou ako väčšinou, išiel som cez kopce, čo majú nekopcovitý názov South Downs. takže si presne pamätám tie momenty, keď som sa spúšťal dlho dlho dolu cez lúky do mesta a v slúchatkách ... no čo asi. vtedy už som sa nestaral o obavy ako to bude večer, to už bola iba čistá tešenica, radosť, rýchlosť, vietor, stožiare by som rúcal. klub sa rýchlo plní a už počas predohry v podaní divného DJa sa nedá hýbať. DJ namiesto predkapely? prečo nie. púšťal samé nenáročné blbosti. podceňoval som The Fall, že si ho všade berú so sebou, ale našťastie vysvitlo, že je to resident a bolo asi jednoduchšie zavolať jeho ako predkapelu. nikoho neurazil, nepobavil, vyšumel, zdochol. a hudbu púšťal z laptopu, fuj. dobré s nami a zlé preč. pódium sa plní bubeníkom, gitaristom, basistom, klávesáčkou. preludujú dáku znelku z nového albumu a potom vbieha do arény pokrčený ksicht, z veľkého saka mu trčia texty, vyzerá akýsi napajedený a zničený, zazerá po všetkých a začne drmoliť texty. čo si budeme navrávať, celý The Fall sa točí okolo Mark E. Smitha. dokazuje to po celý koncert. muzikanti, okrem jeho družky na klávesíkoch, sú všetko o generáciu mladší šráci, ktorí presne ako hodinky hrajú svoje repetitívne party. Mark chodí po pódiu ako lev a že toľko nespieva (teda on nespieva vôbec, iba deklamuje, či recituje) tak má čas na totálnu prestavbu aparátu. furt šteluje kombá, premiestňuje mikrofóny, raz to hučí, potom gitaru vôbec nepočuť, vyťahuje basy, výšky, stredy, vredy, krúti všetkými gombíkmi, mení mikrofóny pri bubnoch, raz spieva do toho, raz do iného. tí muzikanti to musia mať v kontrakte, že mu nikto neprismaží facku, ja by som to nevydržal, aby mi niekto furt bantoval s aparátom takýmto hustým štýlom. a zvukár? ten ho musí rovno milovať. za pár sekúnd rozosral všetky nastavenia a už nikdy sa to nedalo dokopy. behom jednej piesne to dokázal pomeniť aj stokrát a nikdy nevrátiť späť. iba do klávesov ťukal minimálne. prečo asi. ak máte pocit, že to stálo za starú belu, tak vás musím sklamať. bolo to perfektné. síce despoticky rúcal všetky predstavy o nazvučení, ale dokopy to bola symfónia hodná The Fall. koncert dostával nevídané farebné rozpätie, všetko utíchalo a potom zase stúpalo, rozobrané na molekuly a znova drsne pozliepané, hrubé záplaty na hrubé trhliny, chaos sa stával poriadkom. nechcem vedieť, čo má ten človek v hlave, stačilo mi zažiť na vlastné uši a oči obraz, ktorý bol vytvorený v ten večer. mandala z makadamu, krasopis krompáčom, pohladenie pluhom. hrali najmä z nového albumu, ale neraz sa stalo, že pieseň v polovici ukončili. asi sa to diktátorovi nepáčilo. okrem toho, že strácal texty zo saka a vytrácal sa z pódia, vyzeral zničene a staro (čo asi aj je) ako zhrbený pokrkvaný Hitler. na prídavky nejaké tie povinné hity, a síce "spieval" celý Concorde2, už to nebolo také presvedčivé ako samotné hlukové jadro koncertu. niektoré kapely sú postavené na rovnosti členov a niektoré nie. niektoré sa tak tvária a niektoré nie. The Fall je Mark E. Smith a netvária sa na nič. ohučaný odchádzam bez suveníru (20 libier za nový album na vinyle je predsa len veľa, aj keď je to pecka peckovatá), ale videl som The Fall a to je zážitok.

19.11. Brighton - Occupy Brighton - DxFxFx, ...
na Occupy Brighton robia "open mic". nie je nič ľahšie ako zvdihnúť prdel, nasadnúť na bycigľu a zabrnkať aktivistom pri ohníčku, navyše ak s ich protestom súhlasím a podporujem. pilujem harmonikové party, dnes to bude premiéra. na pľaci sa nesmie piť alkohol, ani požívať žadne iné oné. síce mám v taške dve vína, ale rešpektujem a ostávajú zatvorené. chvíľu sa zžívam so stanovým mestečkom a okolo siedmej večer sa začne hrať. prvá ide žienka s gitarou, ale jej meno mi ostane utajené. hrá svoje krehké veci (ešteže jej dali mikrofón) a navrch pridá cover P.J.Harvey. druhý idem ja. radšej bez mikrofónu, nech si cvičím hrdlo. ľudia sú milí, hrejú si nohy okolo ohňa a počúvajú. taký zvláštny koncert, ale veľmi príjemný. jeden z tých, kde som nemal ani jedného známeho. vtedy je človek taký jemne stratený, nemá sa čoho chytiť. niekedy je príjemné vedieť, že niekto v publiku je "váš", alebo nemusí byť ani v publiku, iba tak na blízku. ale nevravím, že je to zlé. lebo aj takéto koncerty zocelia a sú dobrou skúsenosťou. je z toho kdesi aj video na nete ako tam premiérovo fučím do harmoniky. po mne ide úkaz nevídaný. akýsi Olie. sadne si, nič nepovie, tichúčko brnká na gitare a kvílivo si mrmle popod nos, ale asi iba tak hlasno ako keď prdí komár. vôbec si nevšíma ľudí, pripadá mi trošku namyslený, akože "ľudia tu ma máte, šak vy budete ticho, keď chcete počuť umenie". serem na také umenie a potichu sa rozlúčim. musím ísť nakŕmiť psa. tak veru, takto to bolo v sobotný podvečer v parku uprostred Brightonskej stanovej dediny za lepší svet.

22.11. Brighton - Haunted - Wire, Talk Normal
dnes ochutnám nový klub. to je vždy trochu neistota kvôli pašovaniu plechoviek piva, keďže neviem, čo môžem čakať od biletárov. trochu mrholí, to ma však nemôže odradiť od klasiše bycigľiše túr. čas do Brightonu sa stále pohybuje okolo 50 minút, záleží od vetra, ktorý väčšinou duje od mora proti mne. na pláži si v nostalgickej chvíľke vychutnám Kestrela v postavenom člne prerobenom na sedačku so strieškou. dnes som sám, miestni mladí pankáči nemajú ani tucha, čo je to Wire. Haunted je klasický krčmo-klub prostredných rozmerov pre indi-vindi mládež v šponovacích gatiach. väčšinou tu hrajú vyfičané kapely s nápisom SOLD OUT na dverách dva mesiace dopredu. hajp je hajp. ale nie je to prípad dnešného koncertu. poľahky sa prederiem dopredu, lebo predkapela práve začala. vpredu nikto, takže miesta je dosť. nepoznám to vôbec, dve dievčiny s názvom Talk Normal produkujú niečo, čo považujem za veľký vtip. poviem rovno, je to des. iba bicie a gitara, ale dokopy to nejde ani náhodou. prvá pesnička skončí, všetci ťapkajú, ja sa rehocem na celé kolo, že toto snáď nemyslia vážne. od druhej piesne mi úsmev zamrzne a je to tak až do konca koncertu. hrajú ako vymenené. bubeníčka síce má veľmi špeciálny a kostrbatý štýl, ale je to presné a frišké ako zrýchlený súboj nindžov. obe spievajú, krákajú, gitaristka hodne používa noise efekty, takže aj vo dvojici spravia šrumec ako hovado, na konci sa obvešali akýmisi špeciálnymi snímačmi a hluková stena, čo išla z reprákov sfúkavala parochne z hláv a penu z pív (pozornejší čitateľ našiel chybu, v Hobitove pivo penu nemá). hneď kupujem vinyl a vidím, že majú split s Thurston Moorom, takže žiadne béčka, alebo sú iba susedia, ako to už v New Yorku chodí. následne ide hlavný chod večera. štyri obyčajní chlapi a ich veľmi zvláštna muzika. Wire. vždy boli trochu inde ako punk, vždy trochu vpredu, vždy trochu mimo. ja mám najradšej ich ranné obdobie a trochu to posledné, to prostredné je na mňa príliš "disko". každopádne sa nikdy nebáli experimentovať a za tie roky toho urobili hodne. ich stopa sa pekne obtlačila do Dischord scény v Amerike, najmä prvý album "Pink Flag" (najsamlepší) je počuť vo všetkých tých Fugazi, Grey Matter a príbuzných. bez veľkých slov začnú a celkovo toho nenahovoria moc, vlastne skoro nič. nespoznal som ani jednu pieseň, čo hrali. po prvé sa dôsledne vyhýbali hitom z prvého obdobia a po druhé, všetko hrali s obohatenými aranžami a hodne noise. nekašľali sa s tým, všetko nahlas, všetko doprava, hodne efektov, hodne úderne. ale nebol to žiadne bordel, bolo to až neuveriteľne ležérne vystúpenie, veľmi civilné, natláča sa slovo rockové. vo Wire si protiklady podávajú ruky. myslím, že pôvodní sú iba gitarista/spevák, ktorého by ste na ulici zaradili ako šedú úradnícku myš a basák v divnej čiernej uniforme s čiapkou, ešte som nepátral, čo je to za mundúr. druhý gitarista bol mladší, a on tam dával všetky tie efekty a krabičky, ktoré maľovali piesňam fasádu. a postarší plešatý bubeník, tož môj obľúbenec. vyzeral, že sa ani za mak nenamáha, s pokojným ksichtom si tam ťukal, ale to čo išlo von bol treskot ako pri Big Bangu. neuveriteľné bicie, motorová lokomotíva s kľudom jogína. občas sa nasral, zaprechodil, ale ináč to bolo úsporná a metronomická paľba. napadlo ma jediné meno, Dave Grohl. možno práve kvôli tým bicím mi počas celého koncertu do mozgu vyskakovali dve mená. celé mi to pripadalo ako galaktický kríženec Nirvany a Fugazi. na záver prídavok, ale s kľudom odignorovali všetky výkriky a dožadovania starých hitov. myslím, že ľudia to robia už iba zo srandy a nikto nečaká, že zahrajú "12XU" alebo "Dot Dash", aj keď ja by som asi tiež bol v siedmom nebi, keby také dačo zavalašili. po koncerte debatujem s akýmisi starými skinheadmi, ale keď sa začnú vypytovať na fašistické kapely zo Slovenska, prestanem s nimi strácať čas a mokrou cestou sa vydávam naspäť domov.

25.11. Brighton - Left For Dead, Filthy Habits, This Ends Here, Primeval Soup
najprv som na tento koncert nechcel ísť, ale keďže potom hrám svoju prvú house-show u Martina, tak nakoniec idem. je piatok, ľudí sa nazbieralo tak akurát. prví idú This Ends Here z Bristolu. dávajú ešte väčší náklad ako na Subvert Feste, celé sa mi to zdá rýchlejšie a temnejšie. taký hutný pomalší tragi-crust v trojici. CDčko už tróni v zbierke. potom Filthy Habits, tých so tiež videl v Bristole, a dnes je to takisto omnoho lepšie, rýchly HC/punk lomeno dizbít, podarený kríženec. domácich Primeval Soup opäť prestojím vonku. rýchly ska/punk s ostrými rytmami ma proste fakt nebaví a tento štýl je v Hobitove veľmi populárny. nakoniec Left For Dead. tu je to tak napoly, akoby to boli dve kapely. jedna hrá rýchly punk anglickej školy a druhá trochu melodickejšie veci, tá druhá ma baví viacej, ale aj celkovo mám z toho dobrý dojem. nakoniec fľasnú cover od Leatherface, to nemôžeš nemilovať. po koncerte sa kľukato presúvame ku Martinovi.

25.11. Brighton - Clyde Road - DxFxFx, Richie Blitz, The Last Laugh
ešte som nehral house-show, tak som zvedavý. moje predsavzatie, že nebudem piť sa stratilo kdesi v Cowley Clube na terase, takže nie som veľmi pripravený. v obývačke sú ľudia, ktorí o muziku rozhodne nestoja. stage sa teda rozbalí v kuchyni. všetko sú to hobitské domčeky, takže miesta málo, ľudí veľa. začína Richie, lebo sa ponáhľa domov k rodine. Mig sa pridáva na harmonike, ja hrám na grilovacom rošte. hneď zisťujem, že ja na anglickej house-show nepochodím, lebo tu treba singalongy a covery so singalongami, ktoré každý pozná. Richie preto vyťahuje všelijaké Rancidovky a iné a kuchyňa sa tresie. kde tu crowdsurfing, podrážky na strope a podobné somarinky. Mig tiež hodí zo tri piesne. ale ja sa necítim. rozbalím preto druhý stage na mini-terase. tu hrám pokojné piesne a ľudia si môžu vybrať. nakoniec sa aj ja presuniem do kuchyne, ale ľudí už našťastie ubudlo a gitara iba tak putuje z ruky do ruky a každý hrá, čo vie, ale viacmenej kecáme s chlapcami z Buffo´s Wake takmer až do rána bieleho. ani tentokrát som nespal u Martina v izbe, ale držím si povesť kuchynského nocľažníka. a ráno čo iné ako kruté šlapanie do pedálov domov.

28.11. Brighton - Hydrant - Emma Hallows, DxFxFx, Matt Black And The Emulsions Acoustic, Ren Spits At Magpies, Antony Hodgson
Brighton Folk Against Fascism #2. tak sa volá akcia, ktorú poriada Richie. síce v Hydrante, ale človek si tu asi nemôže vyberať. ľudí moc nie je, je pondelok. začína Antony Hodgson, starý kántrista, hrá perfektne, aj spieva, ale je to moc seriózne a, ehm, kántry. Ren Spits At Magpies je dievčina s maternicovými nášivkami a zvláštnymi piesňami. páči sa mi to, pretože to nemá klasickú štruktúru. akoby hrala len také nápady a myšlienky. potom som sa zaradil ja a myslím, že sa vystúpenie celkom podarilo. okrem hudby som doručil aj banner s logom akcie, takže dnes sa cítim celkom užitočný. po mne ide nepodarené vystúpenie Matt Black And The Emulsions v akustickej verzii. bubeník im ani neprišiel a traja zvyšní predviedli nejaké nemastné covery. neni každý deň nedeľa. na záver Emma Hollows ako hlavná hviezda. mladá pesničkárka. škoda, že tak príliš tlačila na pílu, príliš nasilu sa smiala, príliš chcela byť super dobrá, príliš sa chcela vidieť ako Chuck Ragan v sukni. nakoniec to miestami vyzeralo komicky. bez toho tlaku by to bolo lepšie, ale aj tak to bolo fajn. a možno práve takýto, čo chcú a chcú a chcú a tlačia a tlačia a tlačia, takým sa to podarí. len neviem či je to dobré alebo nie. ja som skôr za prirodzený vývoj vecí. ale dievča má iba 18, trochu vyrastie, zistí, uvidí. možno bude slávna. a možno ju to prestane baviť. akurát mi je ľúto, že prišlo tak málo ľudí, aj keď akcia bola zadarmo a škoda že nehral Richie, ktorý si pred koncertom pochrámal palec na ruke.

2.12. London - Dusk Till Dawn - Grindhouse, Code Blue, On A Hidding To Nothing, DxFxFx
je veľmi hlúpe a neslušné napísať slovo "vďaka" v spojitosti s niekoho pochrámaným palcom, ale dobre viete, že to tak nemyslím a iné vyjadrenie mi momentálne nie a nie napadnúť. takže vďaka dochrámanému palcu nemôže Richie zahrať svoj londýnsky koncert a keďže ja samozrejme nemám nič iné na robote, iba snoriť, kde by sa dalo zahrať, som vymenovaný za jeho záskok. porieši sa nejaká tá lacná doprava a ideme so Zuzou na londýnsky výlet. slovenskí nadšenci sa sľúbenej účasti jeden po druhom v priebehu večera vzdali. došiel aspoň Kibu, ináč by sme do rána blúdili Hobitskou metropolou. metro drahšie ako doprava do Londýna. pivo tiež. zase volím variantu plechovkového punku. klub je v strede akejsi zložitej kombinácie križovatky, domu služieb a cestnej stavby, ale nakoniec sa ku vchodu špirálovito dobyjeme, niečo na spôsob kosatiek pri love koriste, ibaže s ohľadom na semafory, autá a zbíjačky. hneď na úvod sa vonku zoznámime s rakúšanom Sebastianom, ktorý hrá v jednej z kapiel a zapradieme stredoeurópsky hovor. vyťahujem info o jódlostanskej scéne. medzitým prichádza Kibu a prechádzame na slovenčinu. dnes večer idem hrať prvý. okrem kapiel tu neni veľa ľudí a tak sa cítim príjemne komorne. nasolím polhoďku akustického punku, a že som v dobrej nálade, aj nejaké tie striedme reči. london punks to spapali zdá sa aj s navijakom, takže sa nesiem na vlnách poľnej trávy a odmietam ponuky na hranie, keďže sa chystám vypariť preč zo starého svetadielu. Sebastianova kapela má dlhý názov, ktorému ani za mak nerozumiem, ale ma to ani netrápi, On A Hidding To Nothing. požrali veľa NOFX polievky a tak to aj vyzerá. ale to nechcem vôbec zhadzovať, perfektné je to. a po vzore idolov majú rečí ako koza bobkov. tretia kapela so spievajúcim bubeníkom je Code Blue. punkový punk, anglické agro, lopatistické trio. ich motto by mohlo byť: "nevieme hrať, nestíhame spievať, ale robíme z toho naše prednosti". zábava je voľná, ba až kopcovito divoká. posledná kapela Grindhouse nastúpila rázne a nedali nikomu šancu. dve metlošské gitary, basa a bicie v tradícii Ajronmejdn, a pochabý štúply spevák, ktorý počas prvej piesne obliezol po stenách celú krčmu a roztrieskal si nos. nasadenie a charizma ako Ayrton Sena. takže máme tu krv, pot, alkohol, hevík a rock skrížený s HC/punkom v takom pomere, že mi to vôbec nevadí (myslím ten rock a metal) a akcelerácia samovražedného komanda. pre lepšiu predstavu a pre tých, čo nemajú fantáziu, skúsim pripomenúť Turbonegro, Turbo ACs, Backyard Babies. ale ináč je to vcelku unikátny bastard. takáto kombinácia robí s človekom divy. zdvihnuté ruky a nohy sú OK, ale keď som začal mávať nad celým barom mokrým portvišom, tak moja spontánna detská radosť bola zdieľaná asi iba kapelou. divadlo skončilo rýchlo ako netopier v Ozzyho chrape, vlasy zapnúť, jazyky zrolovať späť do botasiek a šup do zákulisia cvičiť sóla zo Stratovarius, len tak, pre istotu. ale nie, týto chlapci sú z pivného kmeňa, preto sa chvíľu družíme a mastíme si navzájom brušká. potom odchod na byt, trošku druženia tam, s Kibuho spolubývajúcim nejaké tie gitarové snahy a potom spinkať a ráno už len klasický presun naspäť na dzedzinu.

4.12. Brighton - Cowley Club - Cop On Fire, Corn On A Rob, Primeval Soup, DxFxFx
a je tu čas rozlúčiť sa s Hobitovom. môj posledný koncert. som veľmi rád, že je to práve v Cowley, kde sa mi ešte nepodarilo hrať, až teraz na koniec. vďaka patrí Laure, ktorá mi všetko elegantne zariadila a Joemu, ktorý koncert robil a zvučil. užívam si každý z rituálnych úkonov extra špeciálne. bycigľová cesta do Brightonu, nákup Kestrelov u Apua, zastávka u Martina, prechádzka do klubu. pred vystúpením plechovečky na terase klubu a reči reči reči. koncert bol plný nostalgie a rozšafnosti. rozdal som všetko, čo som mal. keď som rozhadzoval hašlerky, tak padla otázka, či sú vegánske. podľa mňa hej, ale zloženie som nečítal, tak sory ak som oklamal dákych rastlinných bojovníkov. tradične som vynechal Primeval Soup, ktorí tu furt hrajú ako rezidenti. aj Corn On A Rob mi prekĺzlo pomedzi uši. krátke sety sú síce fajn, ale majú za následok, že ak človek nedáva pozor, tak mu počas piva na terase ujde kapela raz-dva. až na belgičanov Cop On Fire som zliezol dolu a urobil som veľmí dobre. perfektný dub punk, celé sme to prekrepčili vpredu. došlo aj na dvíhačky a jeden prídavoček. ale čas tlačil, viac sa nedalo. spokojní ideme ešte zrekapitulovať večer k Martinovi a potom moja posledná anglická bycigľová cesta domov temnou chladnou nocou.

10.12. Brighton - Concorde2 - Undertones
opakuje sa scéna spred mesiaca. čiže opúšťam Hobitovo, zbalené veci nechávame u Martina a ide sa do Concorde2 na brightonskej pláži. a zase na legendy z punkrockového junošstva. v chladnom decembrovom počasí (ale anglickom, takže predsa len o čosi teplejšom) sedíme v člne a plechovkujeme. do Concorde2 už vieme, čo máme pašovať, keďže dnu predávajú na bare plechovice môjho obľúbeného jamajského Red Stripe. keď sa zdá, že začala o pol deviatej dunieť prvá kapela, pomaly sa vydávame do útrob klubu. ako v tom starom vtipe: počujem, že sa tam milujú ľudia, prídem bližšie a oni tam jebú. a presne tak to aj bolo. počujeme zvuk, prídeme dnu a oni to boli už Undertones. neviem, čo sa stalo s predkapelou, ale ak hrala, tak potichu a tak skoro, že to som tu ešte nezažil. nevadí, vrhneme sa hneď na hlavné jedlo. na Undertones a podobných kapelách som prešiel cez celú pubertu, takže všetko to mám pod kožou pomerne hlboko. potom som to prestal počúvať, ale všetko sa zase vrátilo, keď som vo väčšom začal zbierať platne a všetky staré esá som si mohol dovoliť na vinyloch. keby mi niekto v mladosti povedal, že skoro všetky tie mená uvidím naživo, asi by som sa mu zasmial, ale tajne by som dúfal, že má pravdu. veď som ani netušil, či vôbec ešte starí fotri hrávajú. niektorí áno. Undertones už síce v pozmenej zostave bez speváka a síce žijú najmä zo starej slávy, natočili zato aspoň dva nové albumy. nie je to ako staré pecky, ale aspoň sa snažia. ale k ich pochvale musím povedať, že je to stále lepšie ako posledný album zo starej éry "The Sin Of Pride", ktorý páchne nudou. spevák potom odišiel na pomerne mainstreamovú sólovú dráhu a obnovený Undertones s novým slávikom funguje dobrú dekádu. a tu ich máme, na pódiu hrnú jeden hit za druhým. väčšinou sa hralo z prvého eponymného albumu a tam sa nedá trafiť vedľa. prekladali to rovnomerne zo všetkých ostatných albumov, snáď okrem toho môjho "obľúbeného", lebo nenudil som sa ani raz. spevák má veľmi podobný vysoko zafarbený hlas a pôsobí trošku dojmom druhotriedneho estrádneho umelca, ale celé je to milé a nenútené, takže žiadne falošné dojmy. robia si zo seba na pódiu srandičky, nehrajú sa na mlaďasov a keď sa tak postupne pozriem po všetkých hudobníkoch asi by im to išlo iba ťažko. čo song, to hit, tak nejako by sa to celé dalo charakterizovať. kto by nepoznal "Teenage Kicks", to zahrajú niekde v polovici. čiže dedukujem, že to bude hit iba u nás, v Hobitove je to asi niečo iné. nechám sa prekvapiť. keď hrajú "Jimmy Jimmy" silno myslím na chlapcov zo Stránskeho (ako vlastne po celý koncert), najviac na Berca, ktorý by si tu dnes veľmi zaslúžil poskakovať. nejaké tie prídavky a nakoniec "Mars Bars". aha, takže pravidlo o tom, že najblbšia pieseň je vždy najväčší hit, sa potvrdzuje (skúste porozmýšľať nad najväčšími hitmi svojich obľúbených kapiel). vidieť piatich dedkov ako spievajú poloreklamnú odrhovačku o čokoládových tyčinkách je celkom komické. ale Undertones prepáčime, nie? konečne môžem ísť na vécko a veru naložím plný kotol, lebo hrali skoro dve hodiny. vyzdvihnú nás Natasha s Migov vo svojom campavane. po čadíku brázdime ulice Brightonu, až sa dostaneme ku Martinovi. vyťahuje sa diablov nástroj - gitara a hrajú sa opité verzie ináč celkom pekných piesní, vyťahuje sa druhý diablov nástroj - holiaci strojček a výsledky sú všelijaké. každopádne rozlúčka s Hobitovom je vykonaná, dokonaná, dokonalá. povesť kuchynského spáča som si zachoval stopercentnú, keďže som opäť spal v priestoroch určených primárne na prípravu pokrmov. veľký dík patrí najmä Martinovi, ktorý mi pripravil perfektnú výberovku na pamiatku a okrem toho dobrovoľne z nejakých masochistických príčin absolvoval takmer všetky moje miestne koncerty. dovidenia hobiti, snáď sa ešte uvidíme, Brighton mi za tieto tri mesiace prirástol ku srdcu viac ako je vhodné.

bycigľové zápisky z Hobitova (vol.1) (sept.+okt. 2011)

2012-01-14T01:00:00.000-08:00

na druhý deň po odohraní posledného koncertu v Čechách som sa rýchlosťou autobusového blesku presunul za kanál La Manche, do starého dobrého Anglicka. kvôli väčšej výstižnosti už nebudem písať Anglicko, ale vo svojich memoároch nahradím tento geografický termín iným, trefnejším, a síce slovom Hobitovo. pár dní som sa opäť zžíval s dedinským hobitským prostredím, dal som dokopy bycigeľ, keďže je to tu ako stvorené na kostitrasenie, a netrvalo dlho, aby som začal zavŕtavať do miestnej hudobnej scény. bez živej produkcie som to dlho nevydržal a hneď na druhý týždeň som sa vychystal do blízkeho mestečka na chacharicu.

22.9. Lewes - The Lamb (Buffo´s Wake)
teplý september, bycigeľ frčí, mestečko staré, krčmička malá. najprv som zamieril do putiky (rozumej hobitskej útulnej nalievárne) Snowdrop, pomenovanej podľa jedinej lavíny, ktorá sa tu kedysi v dávnych dobách odohrala (áno, lavína, hehe). ňúter sa ladil akýsi americký pesničkár Bob Rafkin. takéto koncerty sú tu väčšinou zadara, každá krčma chce prilákať ľudí. a ľudia majú väčšinou na saláme. pochlastávajú tie svoje pinty (šťanka až po okraj pohára), vonku vyfajčúvajú fajčiari. ja si dám úvodnú cigu a pozorujem cez sklo, čo sa deje. dlho nič, potom začne, ale je to nuda. presúvam sa cez štvrtkovú tmu do iného lokálu. The Lamb, trošku škaredšia nalieváreň, nie taká hobitsky útulná. ňúter hrá Buffo´s Wake, hobitská akože-gipsy mjúzik. buben, kontrabas, kitára, husľe, akordeon, spevy. hrať vedia? vedia. dáke prerábky z Čiernej mačky hrajú? hrajú. aj dáke svoje majú? majú. nuž ale čo z toho, keď to nemá cigánsku krv. a do toho apatické osadenstvo krčmy. a dvaja plešatí svetrikári s pitbulom to čerešničkujú, hehe, stojím rovno nad nimi a klepkám si nohou do rytmu, to som asi jediný. psíčkari opúšťajú lokál, kapela má prestávku, všetci sa vyvalia von dúchať trubičky. druhá časť. opakuje sa scéna. keď tu môžu hrať oni, môžem aj ja, vravím si a strkám majiteľovi moju smiešnu DIY biznis-kartu. doteraz sa mi neozval a nikdy som tam nehral, hehehe. fsjný, ale rozpačitý koncert skončil, sadám na tátoša a valím dom.

28.9. Brighton - Prince Albert (Pine Hill Haints, Serious Sam Barret, Wob)
tu sa odohrá môj prvý kontakt s miestnym pankáčstvom, tak čítajte ďalej. tentokrát sa vydávam na bycigli až do samotného veľkého a legendárneho mesta miest, do Brightonu. ani to dlho netrvá, cesta cez South Downs (miestne krtincové pohorie) je spektakulárna. moji domáci nechápu, že sa dá ísť cez Downsy do Brightonu, resp. oni ešte nikdy toto nehorázne dobrodružstvo neabsolvovali. na príjazdovke zočím akýsi minimarket a hneď som tam. vtedy ešte netuším, že tento obchodík sa mi stane alfou aj omegou na všetkých mojich cestách na ďalšie koncerty. taktiež objavujem Extra Strong Kestrel, 9% pivo za cenu normálneho, neni o čom. indický priatelia za kasou ma ešte nepoznajú, ale po pár návštevách sa začneme zdraviť. oni sa smejú na mojich monotematických nákupoch a ja som rád, že mám silné pivo. pripomína mi to trošku Quick-E-Mart so Simpsnov, aj s dvojitým Apuom za kasou. toľko moja nákupná vložka, ide sa ďalej. mám dohodnuté stretnutie s Migom, miestnym akustickým pankáčom. stretávam ho na schodoch klubu, kam mám namierené. hneď ma vytiahne von a pochlastávame pred neďalekým komplexom skúšobní. kecáme ako starí známi, ja už som mierne pričmudený po tých silných pivách. prichádzajú jeho kolegovia z kapely Matt Black And The Emulsions a idú skúšať. ja idem na koncert. koncert poriada miestny pankový obchodobrloh s platňami a skejtami Punker Bunker. nad krčmou Prince Albert je sála s barom, kde sa hrá. nie je zďaleka natrieskané. dohráva prvá kapela Wob, akustický punk o troch mrožoch, taký folkový Toydolls. potom ide Serious Sam Barret, malý ulízaný nagelovaný týpek v bielom tielku. už len ten zjav mi dáva spomenúť si na jedného zakomplexovaného slizáka z filmu Zelená Míľa, ale nedám sa odstrašiť a počúvam. také country, dá sa, ale musím to preložiť cigou vonku. nakoniec Pine Hill Haints z USA, divoké country, folk, hillbilly a cčo ja viem čo ešte všetko. ústrednou postavou je spevákogitarista, či sa drbe po pódiu. lomidrevo za bicími si vystačí s dvoma bumčvachmi, ženská obsluhuje takú tú plechovú praciu dosku (washboard) alebo akordeon, ale inak tam stojí zakríknutá ako zmok, a divný týpek s výzorom Nick Cave/Nosferatu hrá na "base" (určite to má dáky názov, ale netuším aký, je to obrátená plechová vaňa s dierou, tam je pichnuté porisko z metly a celé je to spojené špagátom, na ktorá sa hrá, podľa toho kde chytíš ten špagát na tyčke, tak to hrá asi dva tóny, no toľko z encklopédie hudby) a ešte husle a ešte spieva. divoké je to, veštci skotačia ako fretky. a ja potom skotačím na bycigli domov, to už neni také divoké. divoké ma však čaká doma. prídem pred dom a zistím, že sa mi nedá odomnknúť. asi je kľúč zvnútra. skúšam aj otvoriť nasilu, lebo sa mi nezdá, že by ma vymkli, ale nejde to. zúfalo obchádzam dom a hľadám miesto, kde nechal tesár dieru (neni som si istý, či toto príslovie má takýto debilný akvivalent v slovenčine, ale pre tú srandu som to skúsil), ale nenachádzam. posledná možnosť je auto. otvorené. z verandy si beriem vankúš a krútim sa na zadnom sedadle. ráno o siedmej, keď od kosy nemôžem spať, idem skúsiť opäť dvere a dajsamisvete, sú otvorené. v noci som proste asi nemal dosť síl, blbec. konečne ležím v perinách, spím. prvý kontakt dokonaný.

1.10. Brighton - The Hydrant (999, Matt Black And The Emulsions, Peter Park)
tomuto sobotému koncertu predchádzal piatok a nevinná návšteva u Miga a jeho frajerky Natashe v ich bytíku v Lewese. vymysleli sme okrem iného nápoj Matka Tereza (nechcite vedieť zloženie a rituál pitia), ktorého účinky spôsobili, že som ani nešiel domov a ráno som sa prebudil u nich v obývačke. ale slovo dalo slovo a na druhý deň bycigľujem do Brightonu na večerný koncert. už po minulej debate s Migom som sa hneď etabloval na miestny pankáčsky spôsob chlastania. plechovky sa nakúpia v off-licence obchode a potom sa pašujú do podniku vo vnútorných vreckách bundy. čapované pivo je totiž k krčmách dosť drahé, za jedno čapčo si dáš tri plechovky. ďalšia vec, ktorá ma na koncerte potešila, sú svojité ceny. ak si s kapelou platíš v tomto prípade 5 namiesto 9 libier, čo je veľmi fajn a vyhne sa klasickému frajerkovaniu a šoférovaniu (myslím tým slovenské "ja som frajerka/frajer/šofér/mama/syn/ujec" zadarmo púšťaniu), podľa mňa celkom rozumne vyriešené. a kapela môže takto zobrať dnu celkom dosť ľudí, čím ja na koncerte viac ľudí a niečo sa aj vyzbiera. prví hrajú Matt Black And The Emulsions, hodne veselé, aj keby som chcel nevyhnem sa prirovnaniu k Rancidu, nakoniec vybehnú medzi ľudí a všetci sa spolu pováľame po zemi, fajne. druhí hrajú Peter Park, kapela nazvaná podľa speváka, trochu starší týpci všetko, hrajú taký opakovací minimalistický punk, troška recitovaný, mne sa to strašne páči, pripomína mi to staré kapely, akoby The Fall začali hrať starý oi-punk, divné spojenie, ale mne to sedí perfektne. ešte medzičasom stihnem vyliať dušu spevákovi 999, o tom ako som bol kedysi v dávnych dobách na ich koncerte, bol to môj prvý koncert, na ktorý som šiel sám do ďalekej Prahy, prvá v rade starých britských kapiel, ktoré som počúval ako frkan a netušil som, ž eich niekedy uvidím naživo. dnes som pozeral asi do polovičky, potom som opustil sálu plnú geriatrikov a šiel som sa pozabávať na terasu, kde bolo plno mladých perspektívnych punks, hehehe. ozaj, koncert sa odohráva v klube Hydrant. dole je veľká krčma, hore sa hrá. ale aj dole sa v tú noc hralo, zadarmo tam bežal akýsi psychobilly večierok, tri krvavé kapely, jednu som si zbežne kukol, tukataka-tukataka na kontrabase, čo iné by som napísal. a oproti Hydrantu je zase krčma The World´s End, a aj tam som si odskočil popočúvať milé tóny akejsi strašnej rockovej kapely, rýchlo som ušiel. na terase medzi opitými perspektívcami sa dozvedám, že v Cowley Clube dnes hrá nejaká česká kapela. dvíham kotvy a idem tam.

1.10. Brighton - Cowley Club (Jet8, Buffo´s Wake)
Cowley Club je anarchistický klub a pamätám si ho ešte keď som tu bol prvýkrát pred štyrmi rokmi. čiže dobré veci ostávajú. vstup je iba na klopanie, zapíšem sa, zplatím dve libry a už som dnu. veľmi príjemné miesto. také maličké, s mini terasou na fajčenie, úplné hobitovo. na pódiu (bez pódia) hrajú Jet8 z Prahy. cuckám čapované pivo za rozumnú cenu, trovhu rozmazane pozorujem kapelu. miestny sa zabávajú, paráda. neni to celkom môj štýl, ale s prehľadom zahraté. keď skončia, zapradieme rozhovor, hneď je veselo a mini terasa ožije neanglickými rečami. keď nás organizátor vyženie a ihc odvedie niekam spať, idem ešte do ulíc s nejakým Tomom. posedávame na chodníkoch a vedieme múdre reči do skorých ranných hodín. Tom ešte chce ísť niekam pokračovať, mňa ale chytí záchvat zodpovednosti a sebazáchovy a naštartujem bycigeľ. ani neviem ako, ale nadránom som doma.

5.10. Brighton - Hobgoblin (DxFxFx, Dirty Scavenger, Momma Swift, Rosa Raymund)
napochytre som dohodol prvý koncert. hrám namiesto Miga v Hobgobline. je to večer na podporu štrajkujúcich v Southamptone. môj historicky prvý anglický. požičiavam ruksakové puzdro na gitaru a ide sa. samozrejme prvá zastávka je v indickom obchode na silné pivo. počasie je veterné a chladné. konzumujem pivec v parku, dodáva mi odvahu. v Hobgobline zatiaľ nikto nie je. vítam sa s Rolandom, ktorý koncert organizuje. budem hrať tretí zo štyroch. prichádza kamoš Martin, s ktorým som sa zoznámil na poslednom koncerte. milé, že došiel, aspoň niekoho tu tým pádom poznám. Hobgoblin sa od mojej poslednej návštevy pred tromi rokmi dosť zmenil. už je to celkom posh krčma s jedlami, žiadny špinavý rockeri, ale vyhlásená drahá putika. hore sa odohrávajú koncerty v malej miestnosti. na folk je to však ako stvorené a zo 20 sediacich naplní kuticu. prvá ide Dirty Scavenger, týpkyňa, čo žila chvíľku na ulici a žila z toho, čo našla a čo si zarobila hraním, aspoň tak hovorí legenda. pekná dievčina s dlhými dredmi spustí svoj grunge-folk a hneď počujem, že je to celkom iná trieda. na úvod ju dali iba preto, lebo má dnes ešte jedno hranie. je to fakt bomba. o tom, že vie excelentne hrať na gitaru, ani nemá význam plkať, o tom, že vie geniálne spievať, tiež netreba hovoriť. má špecifický štýl hry, moc nepoužíva akordy, spieva celkom expresívne, ťažko to k niečomu prirovnávať. počul som na nete jej veci s kapelou, ale tam to vyznieva tak tuctovo, naživo a osamote je to zážitok. hneď na úvod takáto čerešňa,no neviem. čas na pivo (stále udržujeme pankový štýl chlastania: kúpiť v off-licence, vypiť vonku) a už hrá druhá gitaristka. Momma Swift je meno jej. je to taký klasický akustický punk, mňa to ničím nejak nezaujalo. hodí jeden cover od Richie Blitza, ten tu je asi populárny. potom je môj čas. som celkom nervózny, ale nedám znať ani prd. na úvod hodím slovenskú "Vlastnou vinou", nech sa rozohrejem, a pokračujem anglickými. ľudia sa bavia, takže anglické ľady sú prelomené. na koniec hodím "Strom" a je dokonané. pocit mám riadne dobrý, to sa nedá oklamať. ešte vyčkáme na posledné číslo, zo slušnosti. je to však dosť zlé. Rosa Raymund, s doprovodom od nejakého chlapca na gitare, čo má tričko Ramones, asi z Tesca. sladký folk, strašný cover od Radiohead to celé klincuje. padáme preč zapiť chimérne úspechy. debatíme u Martina a potom pedálujem nocou preč. prvý bude vždy len jeden. som rád, že takýto pamätihodný.

8.10. Bristol - The Croft (Citizen Fish, Wlochaty, WC, Hellkrusher, Piss On Authority, Pettybone, Endless Grinning Skulls, Filthy Habits, 51st State) + (This Ends Here,...)
Martin mi ponúkol koncertný víkend v Bristole, s odvozom a nocľahom. neni o čom, síce miniem milión peňazí, ale na čo by som spomínal, keby som nešiel? ako som pracoval na záhrade a natieral kuchynskú linku? to má čas, robota neutečie. v sobotu na obed valím do Brightonu na bycigli, obskočím sekáče a už s Martinom čakáme pred jeho bytom na Lauru, ktorá nás vezie. mešká, ale dobieha to po ceste, jazdí perfektne. pri cigaretke na pumpe sa dozvedám prečo. robí šoféra na turné kapelám. viezla The Afternoon Gentleman či Catheter alebo Pettybone na ich poslednom euroturné, ktoré som už nestihol v Prahe a vlastne aj kvôli tomu som sa vybral do Bristolu, kde budú hrať. takže máme o čom rečniť, padajú slová ako bobky z kozy. je to pekné, keď s človekom, ktorého prvý krát stretnete, zrazu zistíte, že poznáte tých istých ľudí. v miestnej pankovej štvrti parkujeme hneď nad klubom The Croft a púšťame sa do pivákov. Subvert Fest ešte nezačal, tak idem obehnúť okolie. samé grafity, kluby, krčmy, sekáče, všetko ako má byť v podvraťáckej časti mesta. bohužiaľ iba na západe. pred klubom zastavujú taxíky, autá aj dodávky, vystupujú muzikanti, grupujú sa pankisti. je tu hodne poliakov, niektorá ľahko rozpoznateľní podľa miery ožratosti. Martin tu má dákych kamošov, jeden z nich, Teddy, je úplný prototyp anglického pankáča. v ruke má furt cider, monokel pod okom, ryšavé štrapaté vlasy, farebné sako a ksicht ako Shane MacGowan. zachovávame pankové pitie, v rifľovke pašujeme dnu galóny piva. ale ja konzumujem pomaly, kapiel je hodne a chcem ich všetky aspoň olíznuť. The Croft je klub s dvoma miestnosťami na hranie, krčmou a distropľacom medzitým. v distre samé anarchoziny, politiše špráche, ekopravidlá a podobne. osadenstvo je však skôr alkocharakteru, takže sa tieto dve platformy dosť míňajú. ideme na muziku. 51st State sú dvaja mladí chalani, basa a bicie. hrajú rýchly prasopunk, svoje alebo cudzie piesne drsne pod minútu, stihnú asi pajcku. muzika nič moc, nasadenie maximálne. keď skončia, už aj hrá v druhej miestnosti ďalšia kapela. Filthy Habits, starí fotri, nasratý disbeat/punk, maká to dobre, ale ľudia sú ešte málo odviazaní. Martinove crustové esá Endless Grinning Skulls premeškám, ale je to jediná kapela, ktorú nestíham. musím vonku dodržovať pitný režim a hrajú fakt krátko. tu vlastne každá kapela hrá najviac polhodiny, žiadne jebnuté prídavky a podobne, achjo, bodaj by sa to prenieslo aj k nám, už žiadne nudné hodinové sety s troma nechcenými dupľami. vo veľkej sále zvučia Pettybone, vastne aj kvôli tomu som nešiel na koniec lebiek, aby som nič nepremeškal. ja mám strašne rád prípravy na koncert, keď vidím ako sa kapela zvučí, ako tam pobehujú, zapájajú, dohadujú sa a tak. babám to trvalo trošku dlhšie, ale mali dáke problémy so zvukom, čo im aj ukrojilo kus času. ale nič im to nezobralo na kvalite. bomba náser od začiatku... len škoda že nie do konca, mali totiž problémy s basou, ktorá vypadávala. najprv sa s tým prplali, potom na to kašlali a radšej dohrali set. aj tak to však bolo geniálne. najlepšie na tejto kapele je to, že ťažko by som vám povedal, čo vlastne hrajú. je to HC/punk, ale s mnohými vplyvmi a presahmi a to robí Pettybone odlišnými. každopádne tie presahy idú dobrými smermi do crustu, metalu a celé je to poháňané neuchopiteľnou rokenrolovou turbínou, takže to valí ako riť. štyri fúrie (nie však v zlom) a ich hromy blesky tresky. pri poslednej piesni sa dopredu nasral divoký macho panker a ja som si ho síce k telu nepustil, ale po koncerte s ním Laura s kamoškou niečo riešili, lebo bol až moc netolerantný. vyriešili však veľké prd, lebo po zbežnej debate zistili, že s takýmto debilom asi nič, resp. nechceli sa znížiť na jeho úroveň. pokazilo im to koncert a irónia je, že posledná pieseň bola "Conspiracy of Women". ďalšia kapela v malej sále je Piss On Authority, ale nebaví ma to ani trochu, príliš hip(hop) na môj vkus. idem radšej von, zoznamujem sa babami z Pettybone. posedávame na chodníku a kecáme o všetkom možnom. najmä s bubeníčkou Zed sa rozprávame dlho a dobre. mám rád, keď si môžem takto pokecať a neni to vôbec o hudbe, ale o normálnych veciach, problémoch, živote. vo veľkej sále stihnem ešte WC, ale iba čumím. poľská kapela, agro punk, väčšina ľudí postáva okolo stien a v strede veľkého sálu do seba drsne naráža zopár ožratých poliakov. chvíľu ma baví sa na nich dívať, potom idem radšej preč. Hellkrusher, to je iná káva. nestihnem celé vystúpenie, ale to čo zachytím je teda prvotriedny rokenrol, áno rokenrol. ja viem, že hrajú úplne iný štýl. ale dnes večer je to dizbít lomeno tvrdý demolačný rokenrol. som vredu, v podrepe hrozím päsťou. perfektné, druhá najlepšia kapela dnes večer. bodka. predposledná kapela Wlochaty, tiež poliaci. ale to už je iná káva ako ich kolegovia z JRD. mne to strašne pripomína našu Davovku, klasický HC/punk, správne melodický, správne nasratý, a kurva dobre zahratý. poliakov je plná riť a konečne sa aj skáče. stojím na kraji a vychutnávam kvalitu. zas ale ničím ma to nedokázalo prekvapiť, všetko bolo perfektné ako podľa pankovej biblie, dopredu jasné. no a ešte spevák sa ani neobťažoval hovoriť po anglicky a mal celkom aj príhovory. možno iba vracal angličanom ich problém, že všade po svete sa hovorí ich jazykom a tak sa máloktorá anglická/americká kapela pokúša prekladať niečo na koncertoch do reči krajiny (česť výnimkám). každopádne Martin bol z nich nadrnkaný, čo dokazovala kúpa ich nášivky, hehe. nakoniec (takmer) miestne stálice Citizen Fish. táto kapela ma obchádza, ale vždy jej dám zase šancu. a zas. dve piesne. idem von. nedá sa. mňa ten skapunk proste neba. možno texty sú super. ale celkovo mi to proste nejde pod nos. tak už iba diškurujem s alkáčmi vonku a čakám, kým sa pohneme do druhého klubu, kde sa odohráva after-koncert. fest totiž začal okolo piatej a skončil o desiatej. z The Croft nás dosť nevyberane vyhadzujú, aby po chvíli zase začali nanovo vyberať vstup na dáku d´n´b party. to nechávam bez komentára. presúšame sa večerným Bristolom na Portland street. holčiny z Pettybone mi vešajú na krk zmastenú Lauru, lebo vidia, že som najmenej opitý, čo však neznamená, že nie som. v druhom klube, čo vyzerá ako školská jedáleň, si Laura našla kamošku ku ktorej si prisadla na stôl a nevyzerala, že by bola tak skoro schopná vstať. hrá kapela This Ends Here a je to strašne dobré, miešajú dizbítové pecky s pomalými epickými pasážami a baví ma to neuveriteľne. potom idú najakí Djs, tak sa radšej idem túlať nočným mestom. v jednom parku v strede pod veľkým kruhovým nadjazdom prisadnem ku hipoňom, čo tam hrajú na gitare a popíjame spolu cider. týpek spieva texty z nejakého katalógu nábytku hlasom Toma Waitsam ostatní hrajú na tom, čo majú po ruke. okoloidúci šiesti vyfičaní chlapci zrazu do nich skočia ato som ešte nevidel ako sa dokážu mierumilovní muzikanti zmeniť na svorku. ten najmenší hipisácky gitarista vyskočil ako struna z gauča a rovno do nich. chalani cúvli a zrazu už nič, chvíľu po sebe kričali, sem tam sa aj drgli, ale odtiahli s krivými úsmevmi. na oslavu bežím kúpiť ďalší cider a pomaly sa lúčime. vraciam sa späť na Portland Street, berieme Lauru a ideme k autu. Martinov nocľah totiž zlyhal. šoférku ukladáme do auta a my ešte ideme pochlastávať ďalej, keďže nás čaká studená noc vonku. ako správny mrchožrút sa pustím do košov, pretože na zemi v lístí sa nespí príliš teplo. pri zhánke po kartónoch sa nájde aj dáka tá pizza a detské epedo, takže zaspím napapaný a na teplom. Martin s Teddym sa do rána klepú zimou, mne bolo celkom fajn. dokonca nám prišla dať dobrú noc líška. ráno sa vydávam na mrchožrútske potulky mestom. vtedy niekedy vznikol názov pre moje najnovšie EP. nejaký ten džúsik namiesto raňajok, pivko na dobrú náladu a už sa kráča svetom lepšie. vo vrecku nemám ani prd, nechápem kde som to všetko minul, ale to je úplne jedno. prejdem ku údoliu rieky Avon, cez prístav, pozriem staré štvrte, nakoniec skončím v múzeu, ktoré je zadarmo. na vécku zistím, že mám obočie pomaľované fixou zo včera, a akosi to nechce ísť dolu. takže som sa dnes celé doobedie prechádzal po Bristole ako debil. nevadí. prejdem prírodopisné múzeum a v teple sa dozviem kopec vecí. napríklad, že Bristol je jediné mesto, kde priamo v meste žijú líšky, takže to v noci nebol prízrak ani pes. volá Martin, dáme spicha na stanici. lúčime sa s Teddym, ako vždy má v ruke fľašu cideru a pomaľovaný ksicht omnoho horšie ako ja. na rozdiel odomňa ešte asi nevidel zrkadlo. ideme za Laurou, ktorú musíme zobudiť a ide sa domov. je už poobedie a ja mám večer koncert. cesta je však rýchla. v Brightone nasadnem na bycigeľ a frčím domov po gitaru. cestou späť do Brightonu mi príde správa, že koncert sa ruší. trochu nadávam, že prečo mi to nedali vedieť skôr, ale trochu som aj rád, lebo môžem dospať víkend.

13.10. Brighton - Concorde2 (Stiff Little Fingers, ...)
posledný koncert v Brightone pred mojou malou pauzou, ktorú stravim na česko-slovensko-poľskom turné. a prvý, na ktorý som mal kúpený lístok už dávno dávno dopredu, hádam hneď ako som sa to dozvedel. keď ide o Stiff Little Fingers, tak sa nejdem spoliehať na náhodu. zároveň aj prvý, na ktorý nejdem bycigľom. na druhý deň po koncerte totiž cestujem domov, takže spím u Martina a ráno valím na bus do Londýna. ale pekne po poriadku, lebo to som ešte netušil ako mi osud namieša karty. zložím obrovský vak a gitaru na Martinovom byte a idem do ulíc. októbrový vetrík pofukuje. popíjam červené a kráčam smerom na pláž. v opustenom člne si dám drsnú romantiku s fľaškou a jointom. do klubu Concorde 2 hneď za plážou prichádzam, keď hrá predkapela. ani neviem meno, ale je to taký nudný rock, takže radšej koštujem čapované pivo. drahé ako riť. ľutujem, že som si so sebou prepašoval iba jedno pivo. nadôvažok, keď tu predávajú Red Stripe v plechovke, ktorý majú v každom off-licence. chyba je však v tom, že tu žiadny off-licence v dosahu neexistuje, klub je úplne ďaleko od všetkého. kukám distro. toľko tričiek som asi ešte nevidel. a muzika? žiadna. teda pardón, je tam jedno trápne CD v plastovom sáčku, nejaké neaktuálne lajfko z roku 2006. hneď to začnem vymetať predavačovi a ten chvíľu počúva môj pičung a po chvíli mi píše kontakt na (asi) manažéra (predaja?) a strká mi jedno to CD do ruky, nech už idem preč. všetko s profesionálnym úsmevom. keď sa pozriem okolo seba, je mi jasné, prečo je ich merch taký aký je. armáda ľudí v tričkách SLF. má ho úplne každý. okrem barmanov a mňa. predkapela konečne dohrala a idú SLF. určite si každý pankáč pamätá ako prvý krát počul "Alternative Ulster", lebo to je vec, ktorá bola asi na každej výberovke. ale SLF nie je one-hit-wonder ani náhodou. aj keď "Imflammable Material" je pravdepodobne neprekonateľná prvotina, tak od konca sedemdesiatych rokov vydávajú albumy stále. a s malou prestávkou aj stále koncertujú. vytvorili si vlastný sound, a aj texty majú o niečom, na rozdiel od mnohých súputníkov. čo to tu budem rozoberať a mudrovať, pre mňa je to jeden zo základných stavebných kameňov punkrocku a vidieť ich je sviatok. očividne tu dnes večer nie som sám. väčšinou staršie ročníky, ale videl som aj decká. trojgeneračným publikom sa môže pochváliť máloktorá kapela (hovorím o kapelách pankových). keď som sa o tejto kapele rozprával s miestnymi pankáčmi, tak ten rozdiel medzi nimi a ostatnými opísali jednoducho "SLF made it". oni to proste dotiahli ďalej. možno to bolo manažmentom, možno snahou, možno vytrvalosťou. a možno mali proste dobré songy a boli v správnom čase na správnom mieste, ono je to už aj celkom jedno. každopádne ich pozná dosť ľudí a hrajú sakra dobre. na pódium nabehli štyria páni v rokoch a spustili kolotoč hitov. spevákov hlas je spoznateľný, rukopis tiež. pecka za peckou, solia do ľudí a zvuk, tak ten je kryštáľovo vymazlený. radosť počúvať. urobte si vlastný SLF hitlist a garantujem vám, že zahrali všetko, čo človek chcel počuť. len som sa tak niesol na vlnách a chcel som, aby tu so mnou mohli byť všetci moji kamoši, ktorí so mnou na tejto muzike vyrastali. neviem, či sa mi to iba zdalo (alebo to bolo moje zbožné prianie), ale zazneli snáď všetky piesne z prvého albumu a ešte omnoho viac. bolo to dlhé a krásne. od prvého tónu každej piesne každý vedel, čo bude nasledovať. séria Pavlovových reflexov za sebou, tak by sa dal nazvať plejlist večera. slintalo sa ostošesť. všetko má však svoj koniec, dáke tie nevyhnutné prídavky a hajde domov. ako som sa tak rozbehol s tými čapovanými pivami, tak koniec koncertu mám v hmle, cestu tiež extra nepopíšem a údajné stretnutie s Laurou a príchod k Martinovi, tak to už vôbec. vraj som klopal na úplne iné dvere (kde našťastie nik neotvoril) a osquatoval som minipohovku v kuchyni, čím započalo moje kuchyňové spanie u Martina. nebolo preto divu, že som ráno zaspal autobus do Londýna. zobudil som sa 15 minút po jeho odchode. bleskovo zbieram veci a za hutného pičungu idem na zastávku. tŕpnem, či ma ďalší autobus zoberie na môj lístok a fajčím jednéh vajgla za druhým. autobus prichádza. ukazujem tetuške lístok a vysvetľujem, že svoj autobus som zaspal. berie ma. nič však ešte neni vyhraté. teraz ešte musím stihnúť autobus na Slovensko. dúfam, že nebudú zápchy. je piatok ráno, takže šance sú všelijaké. ak zmeškám autobus na Slovensko, všetko je v riti. nestihnem koncert Kľemones v Stránskom a čo moje poľské turné? tak to ani nechcem vedieť. dve hodiny nezažmúrim oka, aj keď som unavený ako pes. vyzerá, že to stihneme. velebím tetku šoférku. na stanici ešte stihnem napchať do brucha cestoviny, čo smrdeli ako ... to radšej ani nejdem písať. sedím v buse na slovensko, konečne môžem spať.

15.10. Stránske - KD (The Twinkles, The Katers, Disident, The Kľemones, Nexus, Zpunkruky)
v sobotu ráno prichádzame do Prahy. beriem auto a ideme na Slovensko. večer koncert v rodnej rezervácii. kamoši z Disidentu oslavujú narodeniny. v kulturáku sa robí guláš, popíja sa, ladí apoška. už o šistej sú všetci účastníci (a že ich neni málo) pripití a hladina nezadržateľne stúpa. prvé bitky, grcky, tlačenica na bare. prví hrajú Nexus. pózujú tam na pódiu ako rockoví bohovia, vydržím presne štvrtinu akéhosi coveru, ani nezisťujem akého, a idem von, pre mňa hrôza. Zpunkruky prekecám pri bare, ale samovytlieskanie je teda ozaj vrchol, strašné. idú The Katers, Kešova kapela z Berlína, ich prvý koncert, v kulturáku v Stránskom, Kešo má na toto šťastie (alebo nešťastie), sú trochu mimo, ale mne to nevadí, aspoň to má gule. aj cover od Dead Boys. oni sú nespokojní, ja celkom áno, až na ten strašný zvuk. toho sa obávam, keď ideme s Kľemones, ale kašľať na to. ľudí sa nahrnie neúrekom. netuším ako to znie vonku, ale besníme, zlomil som stojan na mikrofón, všade pivná kalamita, texty potrhané, akoby to mal byť posledný koncert. po nás potopa, čiže Disident. aj ja sa začínam prepadať do alkoholového oparu, na druhú polovicu koncertu prídem pod pódium a povzbudzujem chalanov, najlepšie sa predvádza Robčov synátor Kubo na pódiu, aj do mikrofónu reve, to je punk. posledná kapela The Twinkles. to nedávam. po tom, ako sme hostili v Prahe ich diskofilného speváka sa na to nedokážem pozerať, ani počúvať. vraj plno ľudí. na koniec idem ja s platňami. už ma však nebaví hrať furt tie isté hity dokola. tak robím akýsi kompromis. dám ľuďom dáke tanečné punky a oldies a zvyšok si púšťam svoje. vtedy sa väčšinou parket vyprázdni a tancujem si iba ja. viem, že to je posledný krát na veľmi dlhý čas, čo púšťam platne. už ma prestalo baviť púšťať furt dokola tie isté hity. nakoniec ma ráno o šistej budia. zaspal som za gramcami. upratať sálu je nadľudský výkon, vyhnať pankáčov ešte horšie. jedine Aľeho mama to dokázala. oboje. o ôsmej ráno doma zaspávam. zajtra ma čaká Scavenger Tour. ťažký život pankera, hehe.

milé deti, fofrom fofrom (vol.10 - september)

2011-11-24T15:45:00.000-08:00

a je tu posledná časť môjho dobiehania nenávratne strateného času (no, posledná pre toto dobiehanie). týmito zápiskami z neho vlastne robím nie až tak úplne nenávratne stratený čas, ale iba tak trošku stratený. v záverečnej správe pomiešam svoje naozaj midi-pidi turné s ostatnými koncertami, ktoré som okúsil. posledný týždeň v Prahe som si naservíroval bez práce, takže som sa mohol naplno venovať baleniu do Anglicka a muzike. aj som sa oddane venoval. takto to vyzeralo:

3.9. Praha - Cafe Na Půl Cesty (Edelweiss Piraten, DxFxFx)
predskakovať na poslednom koncerte celkom známej kapely nie je sranda. pekný deň, ľudia posedávajú vonku na trávniku, nikomu sa do klubu nechce. začínam ja. dnes ale nemám svoj deň. cítim to, aj keď všetci, ktorí sa po koncerte pristavili ma tľapkali uznanlivo po pleci, bolo aj zopár návrhov na ďalšie hranie. všetko som musel slušne odmietnuť, čo nerobím rád, skôr presne naopak, nerobím to skoro vôbec. ale kedže odchádzam na neurčitú dobu do zahraničia, nemôžem nikomu nič sľubovať. strategicky si rozložím svoje mikroskopické distro pri jedle a zadnom vchode, odkiaľ môžem kľudne počúvať kapelu, občas si zobnúť vynikajúce vege mňamky a odskočiť si na cigu. Edelweiss Piraten hrajú krátko a dojato, keďže je to ich posledné vystúpenie (ale iba pre Prahu, ešte totiž majú jeden posledný koncert na Morave). nikdy som túto kapelu extra nepočúval, takže pre mňa je to koncert bežný (ale dobrý), aj keď z okolitých návštevníkov cítiť niečo viac a rozhodne som poctený, že ma pozvali. po koncerte sa roztáčajú soulové dosky a iné skinhediny. už som to dlho nepočul, tak som celkom príjemne prekvapený ako sa na tú muziku chytám. kecám so zvukárom Pek.lom o muzike, síce sa nezhodneme vo svojich preferenciách, ale aspoň tak sa môžeme obohatiť. možno dokonca dám sterilným Komunistom druhú šancu. a ide sa na posledné metro domov.

4.9. Praha - 007 (The Freeze, Burning Steps)
legendy dorazili na strahovský kopec. tak by sa dali zhrnúť pocity pred koncertom. to je však iba začiatok, lebo výsledok niečoho takého môže byť vskutku rôznorodý. a toho sa vždy aj tak trochu obávam. ale keďže The Freeze fungujú stále, nahrávajú albumy a koncertujú, tak obavy boli trošku otupené. ako to dopadlo? za chvíľu vyjavím. stíhame akurát prvú kapelu, mosteckých hardkoristov Burning Steps. keď som pred časom hral v Moste, tak zapožičiavali apošku na akciu a boli to strašne sympatickí ľudia, vyfasoval som vtedy od nich split (s Empty Hall Of Fame) a u mňa to BS polovička vyhrala. aj keď celkovo to neni môj šálok kávy. a tu je práve ten presah a osobný prístup dôležitejší ako muzika, ktorá nemusí byť vždy podľa gusta. aj preto som ich prišiel na sedmičku podporiť a div sa svete, bavilo ma to. aj viac než bavilo. naživo to bolo priamočiarejšie, hrubšie, melodickejšie a presvedčivo podané, takže som rád, že som sa ponáhľal. The Freeze sú piliere americkej HC/punk scény, podľa ich skladby sa volá celá výberovka "This is Boston, not L.A." aj keď nie sú z Bostonu, hehe. takto by som mohol pokračovať vo výčte faktov, ktorý si každý z vás dokáže nájsť na internetoch. mne učaroval najmä ich prvý singel "Don´t Forget Me Tommy/I Hate Tourists", lebo som punkrocková hlava a A-strana je taká chytľavá, že si ju spievam hneď ako mi príde na um názov pesničky. ale vedel som, že toto dneska nezahrajú. nezahrali. hrali ale čertovsky dobre. spevák Clif Hanger je uzlík nervov, prežíval celé vystúpenie, žiadne staré železo. trochu sa podobal na môjho kolegu cigoša Dušana, také tie nezbedné a nebezpečné oči a šľachovité svaly. poskakoval, lietal, rozlievak vodu, proste robil bordel a zabával sa. nemusel som poznať všetky piesne, aby ma koncert bavil od začiatku do konca. pokiaľ by všetky staré kapely hrali ako The Freeze, tak nemám o nič strach. aj na hity z najslávnejšej bostonskej výberovky došlo, vrhali sa tam hyeny na mikrofón jedna radosť. prišlo pomenej ľudí a absentéri môžu ľutovať, lebo prišli o poriadnu lekciu z histórie. aj keď chápem, že je toho v týchto dňoch riadne nahusto.

7.9. Praha - Kavárna Potrvá (openmic)
v živote som na žiadnom openmicu nehral a ani som po tom netúžil. ale usporiadateľ tohto ma sám oslovil a na druhý pokus aj zlanáril. tak teda sedím pred kaviarňou na chodníku a popíjam fľaškové pivo, vyjednal som si otváračku večera, lebo potom sa na strahovskom kopci bude robiť pakes a nechcem to premeškať. došiel kamoš Peťo, rešpekt za takúto podporu. prišiel, aj keď som mu hovoril, že budem hrať asi iba 3 pesničky. kaviareň je veľmi príjemné miesto, všetci usadení, ukáznení, celkom iná spoločnosť než pred akou som uvyknutý hrať. zmena nezaškodí. po úvodom virtuozovi idem na to. Jan Řepka ako oragnizátro to všetko pekne slušne uvádza. oprem sa do strún a hlasiviek, dôchodcom nadskočia šialky, ale ťapkajú. myslím, že tie moje vresky zanechali dobrý dojem. na ďalších účastníkov bohužiaľ nečakám. lúčim sa s Peťom a pelášim na sedmičku až mám oheň za riťou.

7.9. Praha - 007 (Career Suicide, Kung-Fu Girlz, Liver Garnish)
všetko stíham v pohodičke. stretačka s klasickými koncertnými spoločníkmi Zuzou, Davidom a Stinkym. vysolím chehty na vstupe, ďalšie chechty na pivo a prvá parta už drtí kosti. Liver Garnish zo šumavských lesov. ozaj zloba. páči sa mi, že je to také neučesané, násilné a primitívne punkové, ale pankáčom by sa to asi nepáčilo, je to príliš hrubé a neprístupné. kapely z periférií majú niečo v sebe, niečo temné, divnú Twinpeaksovskú energiu, ktorá sa nedá ovládať, jednoducho je. druhá kapela je moja obľúbená kaťuša z Prahy. punkrock, na ktorom som ostal závislý po prvom počutí, doslova. Kung-Fu Girlz. melodické, brilantné songy, pri tom všetkom to má gule a razanciu HC/punkových kráľov. spevák sa klasicky freneticky hýbe ako hyperaktívne decko v tele dospelého. hlcem celý set od prvej po poslednú notu. chcelo by to nejakú fyzickú nahrávku, nie iba bandzony. neviem prečo ale strašne by sa mi k nim hodil sedempalec, jednoduchá grafika a výbušný obsah. to nemá nikto záujem (a teraz budem úprimný) o momentálne najlepšiu punkrock kapelu v Čechách? tretia bomba večera dopadla bez vyzvania a priamo na naše gebule. Career Suicide z sToronta. som pripravený na boj, v prvej línii, guľomety spustili. vedel som, že to bude poriadna pecka, ale kanadský huragán (to je viac ako hurikán a uragán dokopy) ma zmietol ako slamku. divokosť v srdci, srdce v gatiach, gate špinavé od piva a podlahy. jedna z najlepších a najautentickejších 80´s US hardcore kapiel, aj keď hrajú od 2001 a v tom je práve ten fór. udržujú ducha starých kapiel, je to aktuálne a s ničím sa moc neserú, tak to mám rád. krátke štekavé songy, nejaký ten zabijácky riff, a šup šup ideme na ďalšiu. nikto neexceluje, všetko maká pre jeden cieľ, spôsobiť čo najväčší dopad vlčej svorky. mňa dostali hneď a vôbec mi nepríde podstatné koľko Fucked Up členov tam hrá, ani ktorí sú to (hnidopichova pozn.: chlapčiatko gitarista Jonah). ako čerešničku večera si konečne doprajem Attempted Suicide na platni. dnes bol môj posledný koncert na sedmičke pred ochodom do UK, a stál kurva za to. keď sa teraz kukám na svoju čiapku, sú tam iba dva odznaky: Career Suicide a Kung-Fu Girlz. čo iné, hehe.

8.9. Praha - Rekomando (Ryan Harvey, Tyranie Identity)
o šiestej ešte v Rekomande nik moc nie je, tak ideme na jedno čapované. Stinkyho mega-odznak Career Suicide je neprehliadnuteľný, hehe. ako to už pri jednom pive býva, človek sa zakecá a tak vbiehame do celkom zaplneného obchodu uprostred koncertu Tyranie Identity. robia, čomu veria a robia to sakra chutne. vždy ma fascinovalo, že ten zápal dodáva všetkým anarcho a riot a neviem-čo-folkáčom taký špecifický nádych. majú to len oni a mám to rád. asi je to tým, že spievaš o veciach, ktoré sú hlbšie ako iba och-och-bejbi-ajlavjú a hlavne tým žiješ. to je počuť, to podpovrchové pravdivé puto. samozrejme aj och-och-bejbi-ajlavjú je niekedy fajn, ak je to urobené dobre, ale predsa len je to iba och-och. zahrali aj moju čím ďalej obľúbenejšiu "Holek a kluka". krátka prestávočka a už nastupuje američan Ryan Harvey, jeden z Riot Folk kolektívu. ukecaný sympaťák akého som dlho nevidel. ale netrepe len tak do vetra, má neodškriepiteľný dar rečia a využíva ho na osvetu. v hlave má a má tiež aj nadhľad. čiže aj keď hovorí o vážnych veciach, tak sa občas idem počúrať od smiechu. je zábavný, poučný, inteligentný a zabudol som spomenúť? áno, hrá aj pesničky. vždy však toľko kecá pred, po a aj počas nich, že to skôr vyzerá ako keby hlavnou časťou jeho setu bolo hovorené slovo. toľko, čo mi dal dnešný večer, mi nedala celá kopa pankových akcií a encyklopédia dokopy. občas sa pristihnem ako mu doslova visím na perách a hlcem každú štipľavú iróniu. nenudím sa ani len jeden raz a koncert prejde ako voda, aj keď sa mi zdalo, že to bolo celkom dlhé. pripravené sú vagánske zobky, plus každý čo si tekuté donesie a šum rozhovorov. nečakane príjemný večer.

9.9. Poděbrady - Boss Bar (DxDxFx)
sem som volal Ryana Harveyho na poslednú chvíľu hrať, keďže mal day-off, ale akosi sa necítil. do Boss Baru trafím akoby som tu už niekedy bol. čaká ukecaný pohoďák Brunet, to človek hneď vie, že večer nebude zlý. prvý dojem neklamal. hospoda s troma miestnosťami plus terasa a spanie v podkroví, všade príjemní ľudkovia, pripravené jedlo, nikam sa neponáhľame, máme čas. pred koncertom si urobím kus kancelárskej roboty (DIY cédečká) a idem na to. všetko tu majú, len sa pichnem a hrám. niekedy sú proste koncerty, keď to frčí od začiatku do konca a zábava je obojstranná, toto bol jeden z nich. panáčiky, pivká, jointy, kopa srandy. a najviac ma dostalo, že máme spoločnú obľubu Monty Python cover songu, hehe. asi som aj celkom dlho hral, ale dneska na to bola dobrá atmosféra. po mojom sete sa rozbehli dve diskotéky. v jednej miestnosti tuc-tuc, v druhej Brunet púšťal vykopávkové hity, prežíval som v exile na bare (ešteže má krčma tri miestnosti). nakoniec som akýmsi nedopatrením vytuhol na gauči. viem si predstaviť zrýchlený filmový beh tej noci, ako som jediná statická figúra v zábere a okolo sa mihajú postavy. no čo, náročný týždeň a náročný večer. aspoň Zuza využila pohostinnosť postele na poschodí.

10.9. Liberec - Azyl (Gattaca, Remek, DxFxFx)
zlatý chlapčisko tento Brunet, nechal nám cestoviny zo včerajška v tanieroch, takže raňajkujeme ozaj kráľovsky. potom sa vykotúľame a upaľujeme smerom na sever. po ceste vidíme pri obchode auto náckov, ktorí isto idú pochodovať na šluknovsko, vymätenaci zbastardení. pred nami zase veľký policajný anton, ten asi tiež tam mieri. riešenie je ľahké, naložiť náckov ešte to a nikto nikam nemusí chodiť, haha. celodenná prechádzka v Jizerských horách nám vženie do duší kľud. konečne som naživo videl mäsožravé muchochňapky (či ako sa tie rastlinky volajú) a kopec vresovísk a iných temných scenérií s popadanými a polámanými blackmetalovými stromami. tlačíme sa falafelom a humusom, ktorého sme si na víkendové cesty narobili ako pre armádu. do Liberca prichádzame včas. Lukaso stavia distro, majiteľ Hanz ukazuje klub Azyl. veľmi pekné miesto. opäť kancelárske práce a pivko na záhradke. na dnešný koncert sa extra teším, je to môj posledný pred odchodom do zahraničia a tiež si veľmi rád pozriem Remek a Gattacu, ktorí sa zase vracajú z krátkeho tour po Škandinávii. a už sú tu a stavajú nádobíčko. po vynikajúcom jedle, vegan omáčka s chlebom, sa môžem pustiť do diela. dneska nie až také ako včera, ale ľudia sa chytajú, takže nakoniec veľmi príjemný večer. potom Remek so svojimi 15timi minútami emo-bordelu. mne sa to veľmo páči, verím im každý prd, hneď aj flexi kupujem. ach, tieto ich nosiče, presne podľa môjho gusta. tretia ide Gattaca. mydlia o dušu spasenú, Blum seká gitarou ako šialený, má to šťavu, baví ma to viac ako naposledy na sedmičke. taký valivý mix HC/punku a crustu so ženským rukotom, veď ste to už určite počuli, ak nie, tak hurá na internety alebo radšej na koncerty, živé prevedenie je perfektné. vôbec by som nepovedal, že majú sa sebou turné, aspoň ja som nepostrehol žiadnu stratu energie. a dali tomu aj trošku fazónu po ideovej stránke, aby sme sa tam všetci iba tak bohapusto nezabávali, naozaj rešpekt. po koncerte kopec kecačiek so všakovakými ľuďmi, čo sa pristavovali pri mojom najmenšom svetovom distre. potom rozlúčka, balenie a ide sa späť do Prahy. Lukáš spí u nás, takže ho nemusíme zavážať bohviekam. aspoň môže ísť zajtra s Davidom na posledný zápas Admiry. jedna etapa môjho života nazvaná Praha, končí. nebudem sentimentálny, nie som na epické lúčenia. proste nastúpim na autobus a uvidí sa.
(nabudúce o tom, ako sa žije v anglickom hobitove)

milé deti, fofrom fofrom (vol.9 - Kľemones+Disident: Czech Minitour 2011)

2011-11-10T17:14:00.000-08:00

sme dve spriatelené kapely, máme kombá, máme bicie, bubeník Danko má novú dodávku (samozrejme staršiu novú, z druhej a možno aj tretej ruky), máme chuť a trochu času. čo z toho všetkého vyplýva? že môžeme vyraziť na pár koncertov, niekto by to snáď nazval malé turné. všetko začalo pozvaním do Dubaja a ostatné tri koncerty sa vybavili k tomu. keď má človek kamarátov, všetko sa dá, nič nie je nemožné a ešte si aj užije kopec zábavy. jediný chýbajúci stály člen bol Paco, pretože s Jaruš každým dňom očakávali prírastok do rodiny, tak musel byť v pohotovosti a nemohol si dovoliť labzovať na druhej strane Československa. záskok sme mali v podobe dlhoročného kamoša Keša, ktorý bol konečne šťastný ako blcha, že si môže s nami zazveriť a kvôli týmto štyrom koncertom neváhal dojsť až z Berlína, to sa naozaj cení.

25.8.štvrtok: Vysoké Mýto - Fénix (+Roz2ka na 3,5 jacka)
poobede vyrážame z Prahy busom v trojici ja, Zuza a Kešo. Kešo ma hneď schladí, že na štvrtý koncert ostať nemôže, lebo robota volá. a keďže Paldo je tu iba na prvý koncert, tak to vyzerá na oklieštenú zostavu a nakoniec by sme mali ostať iba v trojke, čo sa mi vôbec ale vôbec nepozdáva, ale čo mám robiť, som rád, že aspoň došiel. nikdy nie je všetko tak, ako si človek predstavuje. vo Vysokom Mýte vystupujeme rovno pri klube Fénix, pri autobuske. pred rokom som tu divočil sám, dnes to bude aj s kolegami. miestni nadšenci s kapely Roz2ka na 3,5 jacka nás už vítajú a ukecaní sú ako babky, takže hneď mám plnú hlavu. s Kešom si precvičujeme songy na večer a medzitým dorazia chaloši zo Slovenska. samozrejme že trocha meškajú, ale keďže sa začína až o desiatej, tak ani nie. ponosíme, rozložíme, nastavíme. zvuk nie je svetoborný, ale o to predsa nejde. ľudia sa idú pozrieť na akési ska na námestí, potom sa dohrnú do Fénixu. medzitým dostaneme toasty a vege chlebíčky. mizne to v nás ako v studniach. o desiatej končí smena v Karose, takže sa zrazu zjaví celkom dosť ľudí. ale väčšina ostáva stáť vonku. je pekný večer a dnu sa platí. prví idú na paškal miesti borci z Roz2jky, taký klasický rýchly čeký punk s klasickými témami. máme už aj svoj interný vtípek o českom punku, na Disidentov bonznem, že dokonca majú aj pesničku, ktorá sa volá (prekvapivo) Český punk a ide o rýchlu mastenicu so štyrmi akordami, ktoré sa vždy vymyslia (aspoň mne to tak príde) a do toho niečo spevo-kričia, je to dosť zlé, na koncertoch to nehrávajú. síce tu by to možno malo úspech, ale medzi krocanmi na Slovensku myslím tiež. po jackoch ideme my s Kľemovcami, celkom rozbíjačka koncert na úvod, aspoň ja si užívam slobodného pohybu bez gitary, lebo od zajtra už ju budem musieť mať na krku. myslím, že sme zanechali dobrý dojem. nakoniec Disident, posledné vzopätia zveriny a koniec. do rána prebieha party, postupne odpadávajú nevládni alebo uvedomelí. spí sa priamo nad krčmou, takže ideálna situácia. Kešo zaspal na schodoch, Nešpi v skúšobni, ktorá je tu tiež a ostatní sa hadíme na matracoch rozložených na zemi v izbe, ktorá sa teplotou náramne podobá na jeden fínsky parný vynález.

26.8.piatok: Most-Rudolice - Rafanda (+Tom77)
ráno dlho pospávam v pekelnom teple, zatiaľ čo väčšina osádky sa túla po meste. s Kešom a Peťom dojdeme akurát tak na čínu oproti a potom čakáme na ostatných. objavujeme medzitým malinové pivo a berieme aj zásoby do auta. aj tak iné pivo neostalo, všetko sa vypilo. Robčo s Dankom sú majstri dodávkového tetrisu, takže im iba nosíme veci a v tichosti sa učíme. všetci (okrem zodpovedného šoféra Danka, ktorý svoju dodávku nedá nikomu do ruky) pekne chytení vyrážame na cesty. bez navigačného sersamu a podrobnej mapy sa v Pardubiciach zrazu ocitáme v slepej uličke. aj to sa stáva keď navigujem pripitý ja z mapy, v ktorej sú Pardubice zobrazený ako krivoľaký štvorček. Ďuri na jednej pumpe ponúka ľuďom čakajúcim v drive-in koláče, nikto si nezoberie, nedôverčivosť alebo čo to je? je teplo ako v pekle, skvelé počasie na cestovanie, dodávka je hotové terárium. v Prahe si zájdeme do nášho bytu, na pivo a bramborák a hodíme aj prepotrebného kupáka v neďalekom rybníčku za Prahou. Danko po ceste solí punkrocky, najväčší úspech jednoznačne kazeta Richies, to je zabudnutá nemecká pecka, ktorá s prehľadom prepinká aj Ramones. blíži sa večer a my sa musíme ponáhľať do Mostu, konkrétne na jeho perifériu Rudolice. chvíľu blúdime, ale dobrí ľudia poradia vždy, najmú keď vidia lunetika z dodávky, ktorý k nim beží v trenkách a v ponožkách pýtať sa na cestu. hospodu na návsi identifikujeme hneď a už aj Danko prepcháva dodávku cez uzučkú bránu, len tak tak, ani potkaní chlp by ste nestrčili medzi spätné zrkadlá a stĺpiky. za krčmou klasického strihu je veľká záhrada s hnilým prehýbajúcim sa nízkym pódiom. najväčšia vítačka s kamošmi Hřebíkom, Alčou a Lukášom. dnešným hostiteľom je punker Číča a jeho kamaráti. len čo ponosíme aparatúru, vynukujú nás dobrotami od výmyslu sveta. chlebíky ponatierané všakovakými vegošskými nátierkami, kopec zeleniny. ja ako jediný zástupca protimäsového jedania (autor slovného spojenia: Richard Guga) poctivo tlačím lakotiny a zapíjam pivom. akosi sa nemôžeme dohodnúť, kde budeme spať, plus celodenné chlastanie, problémy s osvetlením pódia. snažíme sa to riešiť s úsmevom. ale na našich výkonoch sa to všetko aj tak podpíše, od profíkov máme ďaleko. namiesto svetla doniesli miestni pohotovo miliardu kahančekov, tak to tam vyzerý ako na cemnom metalovom večierku, už len krv panny a pyramídky po lopatky. prví idú Disidenti. Robčo sa od hanby skrýva za reprák, zo spevu neni nič rozumieť. ak sa dakto zabáva, tak asi na tom punkovom bordeli. Kľemones neni o nič lepší. to len mne sa zdá, že je to super sranda, lebo v hlave diktuje abecedu alkohol. nakoniec zahrá ešte Hřebík aka Tom77 a ja tiež vypotím zopár songov na želanie, ale nechcem sa tam pretŕčať, už som celkom dokrkvaný, na duši aj na výzore. dneska rozhodne najhorší výkon oboch našich slávnych spolkoch na turné. ľudí sa tam zišlo ťažko povedať koľko, ale v tej rajskej záhrade sa to stratilo ako mravci v kukurici. na cesťák sa vybralo neviem akým zázrakom. nejaké dievčiny sa tam púšťajú do debaty s našimi slávnymi slovenskými hudobníkmi, ale jediné, čo chceme je odtiaľ odísť na Hřebíkov statok a tam to spláchnuť v stodole. tak sa aj deje a putujeme do Dubaja, miesta zajtrajšieho koncertu a zároveň nášho exilu. v stodole upravenej na koncertnú sálu, krčmu, telocvičňu a galériu si dávame nezaslúžené pivo a vydržíme až do rána, ako to už býva. sex, drogy a rokenrol? kdeže. pivo, pingpong, rokenrol. to tu sedí najviac.

27.8.sobota: Libochovice-Dubany - Peklo (+Sandokan Rebells, DxFxFx, Tom77)
prebudíme sa do upršanej soboty. ja nemám ani chuť vstávať a ani neni kvôli čomu. kým ostatný celý deň vydržia pri hre Aktivity, tak ja sladko chrápem a dopĺňam energiu na zvyšok dní. cítim sa celkom vypľutý, mizantropicky, bez života, žeby ponorka? po dvoch dňoch? neviem. každopádne aj keď som hore, nechce sa mi ísť medzi ľudí, radšej len tak ležím a snažím sa nasilu spať čo najviac to ide. viem, že mi to prospeje. podvečer pomôžem Lukášovi s večerou pre kapely (chilli sin carné, a už poznám aj tajnú prísadu) a pomaly sa chystáme na koncert. Hřebík má v stodole gramec a dosky, niektoré pekne staré a raritné a niektoré ani vôbec nepoznám. tak sa hrabem a púšťam, čo mi len napadne. jeden maliar (sory, zabudol som jeho meno) si tu inštaluje výstavu zaujímavých obrazov (ako vždy tomu nerozumiem, ja som neni na toto umený, ale poväčšinou ide o veľkoplošné plátna s tématikou panku) a chystá sa prvá kapela Sandokan Rebells. tomu už rozumiem lepšie. pekelný nasraný punk, bubeník v zábehu alebo čo, lebo som ináč nechápal nahnevané ksichty speváka Temču. ale viem si predstaviť, že mávajú aj lepšie koncerty, neni každý deň nedeľa, my sme naše dno pobzkali včera, dúfam. tým nechcem povedať že by Sandokani hrali zle, len to podľa mňa nebolo úplne tak ako by to malo byť. dneska si zase prehadzujeme garde a prví ideme s Kľemones. všetci tvrdili, že dnes to bolo super. mne sa hralo dobre. takisto aj Disident sa mi páčil. tá stodolová atmosféra spraví strašne veľa. aj celkom hodne ľudí sa dotrepalo, plus slečna domáca Zuzka oslavovala narodeniny. nakoniec dva zlaté klince do rakvy, Hřebajs a ja, akustickí srdciari (výzva: ako by ste preložili český výraz "srdcař" aby to neznelo ako pacient oddelenia srdcovo-cievnych chorôb?). veľmi podarená akcia/koncert/oslava. potom sa nalieva kopec domácej proti zime a na štrngybrngy s oslávenkyňou, púšťame praskavé platne, hráme svetový pingpong, proste všetko klasické činnosti v pekelnej stodole až do nedeľného rána. Kešo si vybavuje nevyhnutné voľno, aby s nami mohol zahrať ešte aj zajtra v Prahe, za čo sme mu všetci Kľemovci neskonale vďační.

28.8.nedeľa: Praha-Pankrác - Café Na Půl Cesty (+Trailer Trash)
po upršanej sobote prišla slnečná nedeľa a pred nami posledný koncert. naveľa sme sa okolo obeda pozbierali, navláčili veci do dodávky, rozlúčili, Danko naštartoval dodávku a nedošiel ani ku bráne, keď sa z motora začalo podivne dymiť a klepať. naštartoval ešte raz a všertko sa opakovalo. a sme v riti. privolaný kamoš mechanik nevedel presne čo to je, ale rozhodne sa s tým nedalo ísť ani za roh, nieto ešte do Prahy. v neďalekých Libochovicích je autoservis, ale dnes je nedeľa, takže zajtra. padali všelijaké návrhy, od čakania do zajtra až po šialenú možnosť odťahovky na Slovensko. išlo aj o dnešný koncert, zrušiť, nezrušiť. pár telefonátov a miestni borci Trailer Trash, ktorí s nami dnes večer majú hrať donesú apošku, takže to by bolo vyriešené. dodávka ostane tu, zajtra ju odtiahneme do servisu a potom budeme múdrejší. otázkou ostáva doprava do Prahy. Hřebík nám veľkodušne požičiava svoje auto a zvyšných ľudí berie do svojho pidi-auta kamoš Pasi, takže sa všetci máme ako prepraviť. dokonca berieme aj nejaké kúsky aparatúry. nálada nie je bohvieaká, pretože netušíme, čo vlastne dodávke je, či sa nám ju podarí odtiahnuť do servisu, či sa to bude dať opraviť, kedy to bude hotové a koľko to bude všetko koštovať. našťastie je v pondelok štátny sviatok, ale niektorí chalani musia ísť v utorok do roboty. no, bude to zaujímavé. v Prahe si dávame neskorý obed pri pankráckom parku a čakáme na druhé auto, ktoré píska ako čajník. prichádzajú aj černokňažníci z Trailer Trash na čele s kamošom Džanákom, ktorý sa ako vždy usmieva. porozkladáme, nastavíme, zvukmajster Kejmy zisťuje, že novučičké bedne nefungujú obe, tak to nejako láta. dnes ma už nič neprekvapí. dorazili aj moji kolegovia z archeologického výskumu. ináč osádka pozostáva z našich kamošov žijúcich v Prahe a druhý tábor sú fandovia Trailer Trash, ktorí si ako podmienku hrania dali, že chcú hrať po tme. nakoniec síce ani tú projekciu nemali, ale čert to ber, bez nich by sme zase my nemali backline. opäť striedame poradie a ide Disident, dnes ma to nejako nebavilo, ale to bude asi tou dodávkou, lebo stále musím myslieť na zajtra. s Kľemones som sa fajne vyventiloval, ale ostatní z toho nemali dobrý pocit. zdalo sa mi akoby tu ani ľudia neprišli na koncert, iba si to odstáli. ale neni sa čomu diviť, v Prahe je milión akcií a naša banda je iba jedna z milióna rýb, čo sa tu preženú punkrockovým rybníkom. takže nech sme sa snažili sebeviac, odozva malá. nakoniec Trailer Trash, ktorých som oslovil, lebo tam hrá kamoš a z nahrávky ma to bavilo. trochu ma mrzelo, že hrali toľko coverov. inak to bola taká protopankovo psychedelická snaha o vykopanie dávnych kapiel, ale nepresvedčili ma, najmä akýsi ich odstup mi bránil sa do toho položiť. ale možno to patrí k štýlu. každopádne cover "Too Drunk To Fuck" som identifikoval až pri konci, to bola teda dobre pokrútená verzia. po koncerte reči pivko reči a delíme sa na dve časti. jedna ide do mesta chlastať a druhá na byt. keďže som vedel, že zajtra s Dankom vstávame o pol piatej a ideme riešiť dodávku, nemal som ani najmenšiu chuť hýriť.

29.8.pondelok - epilóg
skoro ráno frčíme s Dankom do Dubaja. Lukáš odtiahne dodávku do Libochovíc. aby to bolo zaujímavejšie, tak sa nám pretrhne lano. dneska všetko robia z hovna asi. počkáme na týpka. zdvihne dodávku, kukne do motora, pošpára, poklepe. je to remenica (také oceľové koleso, na ktorom sa točí remeň), musia počkať na súčiastku, vymeniť a potom môžeme ísť. celé to bude hotové asi poobede. takže sa ideme prejsť na priľahlú monumentálnu zrúcninu hradu Hazmburk. dve čierne veže na starom čadičovom masíve, naozaj pôsobivé. ako správni pútnici sa tam musíme dostať pekne po svojich, takže zážitok je tak nejak kompletný. k tomu krásny deň, balzam na dušu. má to len jednu chybu, je pondelok a hrad je zamknutý. a už sa škriabeme po skale a sme dnu. nemerali sme predsa takú cestu, aby sme ostali pred bránou. nie sme však sami, aj ostatní turisti to tak riešia. žerieme tony sladučkých sliviek, jabĺk a hrušiek v sadoch pod hradom. v obci vyplienime jeden sekáč, kde majú všetko po 20 korún, pozrieme park v miestnom kaštieli a potom sa dorazíme obedom. tento deň z turné si budem pamätať asi najviac, aj keď to vlastne nesúvisí so žiadnym koncertom a možno je to také klišé. jednoducho pekný deň, ako sa hovorí po maďarsky "a day to remember". ale jeden knockout ešte príde, keď nám servisák povie, že za to vydrbané železné koliesko zaplatíme 6000 korún. za takú cenu sme mohli íst na turné aj do Berlína. sme ale šťastní, že to je hotové a frčíme najprv do Prahy naložiť pozostalých a potom na Slovensko. cesta je nudná, nikomu neni moc do reči, iba Danko občas zachloští dáku somarinu ako to on vie. na skúšobni vyložíme veci a okolo polnoci ležím v posteli a konečne sa môžem vyspať. cez všetky problémy s dodávkou budem na tých pár dní spomínať ešte dlho a hlavne si budem zase o niečo viacej vážiť nezištnú pomoc od kamarátov. veľké ďakujem patrí najmä hostiteľom z Dubaja a Pasimu, ľuďom z Mostu, Vysokého Mýta a Prahy, všetkým kapelám, čo s nami hrali a všetkým, čo sa prišli pozrieť na ten náš pojazdný cirkus.

milé deti, fofrom fofrom (vol.8 - akcie - august)

2011-11-01T17:41:00.000-07:00

6.8. Dolný kubín - Oravia (Kľemones, Skunx, DPH, Už dosť)
po dlhom čase opäť kľemoakcia. ide sa dodávkou, už si zvykáme na pohodlie. v Kubíne chvíľu blúdime, už sme tu síce hrali viackrát, ale v tomto podniku ešte nie. nakoniec je to na pešej zóne, takže vláčime veci cez celé námestie. rozcvička nikdy neuškodí. Ďuri došol na bycigľi, sa tu motajú s frajerkou po okolí. keďže je august, nedúfame v nejakú premrštenú návštevu, tak sa to aj javí. vítame sa s Jankom, jeho žienkou, bratom a ostatnými miestnymi, ktorí nás na narodeninovú oslavu pozvali. prví hrajú akýsi miestny holobriatci, prebraté songy, neopank. potom ide Kapor a jeho kapela Už dosť, ale všetko to mali tak vypečené na pódiu, že sa to moc nedalo identifikovať, v princípe taký porisko-punk, kopec kvílenia na gitaru. ideme na to my, ľudia sa odkiaľsi vynorili, fest dík za podporu, pekný koncert, lietali tenisky, pivá, cez leto strašne rád hrám pod oblohou, a ešte viac milujem, keď sa zotmie počas koncertu, ako tomu bolo práve dnes. začneš za svetla, skončíš za tmy, ako dedko Večerníček, dôležitá úloha. už som zabudol v akom poradí, ale zahrali ešte DPH a Skunx. myslím samozrejme pôvodné DPH z Kubína, staré legendy, ale myslím, že len bubeník tam bol origo, každopádne sme si zabliakali staré hiťasy nášho mládí, nič sa nedá robiť, to je sila spomienok. Skunx z Poľska predviedli pre zmenu svižný streetpunk poľského strihu, to sa nedá zaprieť, že je kapela z Poľska, mám rád ich štýl, taký drsný, ale vďaka jazyku veľmi špecifický a trocha aj smiešny, ale nie v zlom, to vôbec nie. proste poľština sa mi vždy akýmsi spôsobom do punku hodila a dáva muzike originálny nádych. vždy sa mi vybavia všetky tie Kliniky a Apatie a Ramzesovia a Patyczakovia, čo mám napočúvané odpredu aj odzadu. ani neviem ako sme odtiaľ odišli, rokenrol a jeho vedľajšie účinky dajú človeku zabrať.

16.8. Praha - Cross - Stoogies jam
toto bol nečakaný zážitok. prídem domov spotený z roboty, zapnem internety a tam vidím nevinnú zmienku o tom, že dnes večer džemujú v Crosse Stoogies, hneď volám Kejmymu, či to nie je nejaký oneskorený aprílový žart, ale nie, všetko sedí. pozajtra totiž hrajú na hipisáckom Trutnove, dnes prileteli a tak si chceli niekde zabrnkať. všetko ide bokom a večer už sedíme na terase v Crosee a balím špeka, aby som zapadol medzi osadenstvo. oproti na terase sedia akýsi dôchodcovia a áno, sú to oni. medzitým hrá dolu rokenrolová nemecká kapela, už som aj zabudol čo a ako hrali, ale myslím, že to bol taký klasický slizký nafilmovaný germánsky rokec. idem radšej von, aby som mohol sledovať, ako sa starí páni sypú po schodoch do klubu. scéna ako z geriatrickej komédie. dnu to trochu zhustlo, správy sa šíria rýchlejšie ako mor. na pódium sa vytrúsia postupne traja maníci. basa, bicie, saxofón. pomaly sa rozbiehajú a džemujú a džezujú. tento koncert by som doprial vidieť všetkým, ktorí tvrdia, že pankáči nevedia hrať. fú, to bolo jazzové experimentálne peklo, čo tam tí blázni vyklopili. vždy sa išlo podľa modelu, že jeden začal, ďalší sa k nemu pridali a vždy si postriedali časti improvizácie, kedy každý mal hlavné slovo a prípadne nejaké sólo. takže sa išlo systémom: groove, solo, groove, solo, groove, solo, finiš. ale to je len hrubá kostra. majstri ju ovešali hudobnými girlandami. bubeník vyzeral ako mladý Robo Roth a furt sa spod čapice na celé kolo rehotal. basák Mike Watt pôsobil, že to tam drží hudobne a saxofonista sa tváril, že to tam drží dirigentsky. bolo to vidno najmä, keď sa pripojila ženská so spevom, veľmi zaujímavým spevom, vlastne to bol štvrtý nástroj. nakoniec ešte dokvitol mladučký gitarista a čakal som, že pohorí, ale vôbec nie, zapadol medzi starých vlkov dokonale. najlepšie bolo keď predstavovali členov a nevedeli ani jeho meno, hehe, asi sa tam iba tak pritrafil. v najlepšom treba skončiť, veľmi múdre. nie že by hrali zle, to ani náhodou. ale experimentálny psychedelický jazz sa nedá bez prísunu drog počúvať príliš dlho. ešte sa tam strápnil jeden pankáč z nemenovanej kapely, keď vybehol na pódium, schmatol gitaru a začal veľmi zle hrať "I Wanna Be Your Dog". ironické bolo, že všetci v tom momente vytlieskavali kapelu, ale on si asi myslel, že tlieskajú jemu. našťastie mu niekto gitaru odňal a kapela na prídavok tiež neprišla, takže všetko skončilo dobre. očarení a po okraj naplnení muzikou ideme domov. už som Stoogies mal tú česť raz vidieť a bolo to jedinečné, toto bolo síce úplne z iného súdka, no očarenie ostalo. neviem presne, kto bol ten saxofonista, ale na to sere pes, mal som možnosť vidieť kam sa to až dá v muzike dotiahnuť, aj keď začínaš ako špinavý pankáč. proste ak máš trošku v sebe, tvrdo na tom pracuješ, hráš, cvičíš, žiješ tým, tak si kľudne môžeš džemovať na úrovni akademikov. nie je to cieľom punku, ale môže sa to stať a dnes som toho bol svedkom.

24.8. Praha - Futurum (ZNC, DxDxFx)
cez kamošov sa dá všetko, aj hrať v jednom z najznámejších klubov v Prahe. moji kamoši sú ZNC a svoju lásku k tejto kapele som tu už niekde vylieval, takže sa nebudem opakovať. napíšem snáď len toľko, že ma sprevádza už od mojej punkovej nepamäti a je to snáď jediná konštantná veličina počas tých rokov. na ich poslednom koncerte práve vo Future slovo dalo slovo a tak dneska som na plagáte uvedený ako predkapela. prichádzam po siedmej, zvuková skúška je akurát hotová a na pódiu si džemujú basák Golda a bubeník Caine. neodbytne ma zavolajú ku gitare a tak sme si chvíľu hrali dva akordy spolu. keby mi niekto v minulosti povedal, že budem niekedy džemovať so ZNC, že budem s nimi hrať a že to bude v tomto klube, asi by som sa mu veľmi veľmi zasmial. ale možné je všetko a kamarátstvo umožňuje ožiť práve takýmto čudným a krásnym veciam. prišlo pozrieť zopár kamošov a kamošiek, daktorí údajne kvôli mne, som poctený a ďakujem. profi zvukovka, profi zvuk, profi svetlá, ozajstný bekstejdž, ozajstná chladnička s ozajstnými pivami zadarmo. len tak ich do seba sáčem, ukážte chudobnému slovákovi z dediny niečo zadarmo a ešte k tomu pivo, no nech ma roztrhne. chlapci z kapely moc nepijú, takže celá pripravená maxibasa je v mojich pazúroch a pekný večer predomnou. začínam prvý. jasné, že mám trému ako hovado, blikajúce nezmysly mi pleštia do očí, to je daň za slávu. snažím sa nič nepokaziť, preto sa moje vystúpenie zdá iné tým, čo ma videli hrať niekde v zapľuvanej putike s vyššým skúre v krvi. ono to aj iné je, dneska je to na úrovni, aspoň sa snažím. zakončím to "Stromom" medzi ľuďmi bez aparatúry. chlapci zo ZNC tiež postrehli zmenu a páči sa im tento posun k smutnejším piesňam a menej rečiam medzi tým. mojich 15 minút slávy ubehlo, beriem útokom chladničku plnú pív voľných mravov. koncert ZNC strávim pri ich distre, a na konci sa pekne pováľame po zemi s Davidom a Lukášom na "Zlatý hřebík noci", veď to je taká pecka song, to sa ani nedá ináč. na to, že sa dneska hral akýsi blbý fotbal a je august v strede týždňa sa nakoniec zišlo riadne veľa ľudí, takže predkoncertná znouzácke obavy, že už nikto na ich koncerty nechodí sú mimo misu. majú to svoje kúzlo, a to priťahuje stále dosť ľudí si myslím. mňa to úplne hypnotizuje, ako svetlo petrolejky nočné mory. fasol som aj nové merkurové tričko, takže spokojnosť najväčšia a ide sa oslavovať a zapíjať. po krčmových peripetiách končíme vo Vagone s Buzzycatom, Borisom a spol. na blbej oldies diskotéke, takže sa nadránom radšej porúčam do večných Kobylís. čaká ma totiž štvordňový maratónik s Kľemones, treba sa vyspať. o českej anabázi napíšem nabdudúce.

milé deti, fofrom fofrom (vol.7 - B.B.King minitour - august)

2011-10-29T16:59:00.000-07:00

nasratí nihilisti z Rúbaniska sa na koncerty nevydávajú často. vlastne oni sa na koncerty nevydávajú vôbec. všetko musím za nich robiť ja. tak sa neni čomu diviť, že ma to furt nebaví a v tomto roku som ich zastupoval iba v auguste na jednom minitour. omrzelo ma hrať len tak nasucho, tak som si na pomoc zobral bustre. a keďže to bolo prvýkrát v živote, čo som niečo také používal, bol to pekný bordel. Booster Bordel King bol stvorený.

7.8. - Starý Smokovec - Casa Dolce (+ Mondo Gecko (IZR), TOML, Bullboxers)
deň na koncert ako stvorený, čiže nedeľa. poobede na žilinskej stanici stretávam akéhosi gitaristu Šamana z Česka, vracia sa z Terchovského festivalu, kde hral a pokračuje v staničnej reštike. prichádza aj Kešo po včerajšej svatbe a ja som po koncerte, takže stav nás všetkých troch je nalomený už na začiatku. Šaman vyhráva zlé hity od Oasis a ešte horšie české country. ja mám na takéto vražedné typy asi magnet a slabé srdce ich odohnať. konečne nám ide vlak a lúčime sa so Šamanom od spievania a piva celým červeným jak paviánova riť. vo vlaku zase stretávame utrápeného a zaľúbeného Majkyho, našťastie je to strejtedž, takže s ním naša anabáza nenaberá príliš urputné otočky. zato v tatrách je veselo. najprv zahrám ja svoj buster bordel, niektorí nemenovaní sú znechutení, iným to nevadí až tak. ja som pekne načatý, takže to nevnímam nijako extra zle. čím viac ľudí naseriem, tým lepšie. Rúbanisko má byť o zlobe a tak musia padať hlavy. Bullboxers hrajú Adicts a Zónu, zmiešané a cez kopírák, to ma akosi nebaví. nový program TOML ma baví o hodne viac. dokonca ani Kubo nejako extra nehádže tie svoje niekedy pre mňa nepochopiteľné bomby. na záver židoboľševici z Izraela, treš-fast-pank Mondo Gecko. ľudí na celom koncerte veľa nie je, ale miestami zveríme ako napajedený a hladný zverimex. chlapci kapelníci nepochopili moje núkanie hroznových cukríkov cez koncert, ale ani sa im nedivím. veď keby vám niekto cudzí a divne sa správajúci počas murmaja cez koncert ponúkol neznámy biely cukrík asi by len máloktorí z vás výskali od radosti a žrali cucu po kilách. píšem máloktorí, lebo viem, že aj takí by sa našli. aj vonku pred klubom sa hralo divadielko, tentokrát jeden z aktérov bol bojovník Fliper, horúce opité hlavy. údajne stratená tráva sa nenašla, tak buď som blbý, alebo si niekto pekne užíva, nech mu dym slúži. zobudil som sa dole na gauči, presunul som sa hore do miestnosti, ktorá ešte nikdy nevidela slnko a dospal som. kutica bola plná papierového snehu, podľa toho súdim, že tu bola včera veliká sranda. po pár vyslobodzujúco-zotročujúcich pivách sme sa naveľa naveľa vybrali do Roháčov. prespali sme na Žiarskej chate a na druhý deň dali takú nemastnú-neslanú nič moc túru, počasie ale pekné a aspoň že sme videli kamzíka.

11.8. Žilina - Chill Out (+ Not On Tour (IZR), Unattended Funeral, special-TOML)
na druhom koncerte v rámci roztraseného turné hrám v rodnej žiline s ďalšími izraelčanmi. tentokrát je to taká melo-punk-banda so ženským spevom a znie vo velice pekne a nasrato. chlapci z TOML to vychválili do samých pekiel, lebo s nimi hrali na izraelskom tour. predpríprava prebehne na akejsi terase. kecáme s tatrancami o včerajšom koncerte, ktorí mali v Ostrave a o tom ako Dano dezertoval na Brutal Assault pozerať Lemmyho. dnes teda chystajú niečo špeciálne s izraelským bedňákom. no som zvedavý. to už volá Peco, že mám prísť a hrať. tak idem a hrám. buster už používam s rozumom a je to lepšie. dneska nie som až taký zlý. nemôžem byť stále, bo by mi deti krivo šťali. po mne ide ale zloba najčernejšia Unattended Funeral, čiže tri štvrtiny z Boiling Point. normálne vidím na ľuďoch, že sa toho boja a nevedia čo majú čakať. Kubove nečakané výpady do publika a hrôzovláda powerviolence so sludge pasážami masakrujú ľudí a obligátny polkruh sa nesmelo vlní. asi najväčšie zlo, aké som od chlopakov zažil. v kombinácii s hip klubom to vyznelo ako perfektná odpoveď na všetko moderné a in. paráda. hlavné jedlo sú ale Not On Tour z obrezanej krajiny. ich názov vznikol tak, že všetci ich kamoši boli niekede na turné a oni sedeli doma, tak si založili z jedu kapelu a nazvali ju tak ako ju nazvali. a ani sa nenazdali, už sú na turné aj oni a oxymorón je hotový. traja šťúpli chlapci a jedna dievčina za mikrofónom dajú pekné intro a potom celý klub rozomelú na padrť. majú očividne radi svižný rýchly tvrdý melodický punk. ženský pološkriekaný vokál tomu dáva ešte väčší atak. veľmi sympatický výkon, človek má chuť triasť hlavou, skáskať, dupať, všetko naraz. aspoň ja si to užívam naplno. až tak, že po jednej zrážke so speváčkou sa mi dačo ulomí zo zuba. jedinou chybičkou je, že hrajú akosi dlho a ku koncu sa mi zdá, že tých melodických neopunkových bombíc tam je akosi veľa a odchádzam na pivo. plejlist si dali neprezieravo za seba na stenu, takže každý môže vidieť, koľko songov ešte bude nasledovať a aj to ma inšpirovalo k odchodu. vraciam sa až keď sa pred ľuďmi zmietajú od pol pása holí tatranci spolu so sľúbeným izrealitom za basou a fliaskajú do ľudí covery. TOML, Ramones, Black Flag. dobrá kombinácia. čím ďalej tým viacej milujem rýchle a krátke koncerty. a toto bolo perfektné. síce moc nemusím keď kapela hrá covery, ale chápem, že dnes to bola špeciálna príležitosť a nutnosť a hodilo sa to. po koncerte monštruózna všekapelová fotka a môže sa ísť domov. veď zajtra sa aj tak všetci vidíme na Ffud Feste.

13.8. Sereď - Kemping (Ffud Fest)
do Kempingu, sereďského pankového svätostánku, dorážame už v piatok, aby sme sa riadne zžili s miestnou atmosférou najlepšieho slovenského letného festivalu. pre mňa je to zároveň jediný festival, ktorý spája to najlepšie z hudby a zároveň, na ktorý som ochotný zavítať so svojou nechuťou ku veľkým akciám. proste ideál. rozkladám distierko, zašívam si gate a kecám s príchodzími. z prvého dňa mi rozhodne najviac utkveli v hlave Hexis z Dánska, ktorí pomixovali depres harkór a čorny metál a má to atmosféru ako dvadsať nasratých upírov v centirfúge. no a ešte netaktná Kvasova poznámka o tom, že Krivoš je borec a Verča je kurva. každopádne JPN prilákali na svoj kino-kvak-pank pomerne dosť ľudí. ostatné zážitky sú celkom chaotické a klasicky ffudovské. vydržím sa takto zabávať až do bieleho dňa a po krátkom šlofíku (resp. spal som vôbec?) idem na pódium ako prvá položka dnešného zábavno-kultúrneho programu. tam, kde nestačia hlasivky, vypomáha buster a kde nestačí buster, ani smrť nepomôže. a to ma ešte čaká spievanie s Kľemones. Flejmov prekecám s kľemovcami a už sme aj na svahilskom pódiu. jediná punkrock kapela medzi tvrďárnami, ako ľalia medzi tŕňami. vypľúvam dušu a liečim sa na tobogane. vlastne tobogan sa stane mojim útočiskom, obsesiou a láskou zároveň na celý zbytok pobytu. pretoboganujem dizbítový Massmord, pavrsladž Unattended Funeral (ten sa obzvlášť hodil ku spúšťaniu), TOML s náhradným basákom. Rapsöd si pripravili prekvapko a zahrali jednu pesničku od Rúbaniska. tak a je to tu, prebratá pieseň od neexistujúcej kapely, mierne cimrmanovské, hehe. ale nemôžem povedať, že by som nebol rád, práve naopak, je to pre mňa veľká pocta a konečne môžem počuť ako by to znelo s kapelou. Not On Tour očarili hádam každého, istým spôsobom aj toho debila, čo obťažoval speváčku, ako som sa dozvedel po koncerte. platne a tričká tejto kapely išli pekne na dračku, jeden vinyl s dievčinou na letisku mám aj ja. ďalšie kapely, čo ma rozdrtili boli Ilúzia s neuveriteľnou podporou publika a psychoši Vocatio Interna. ale králi večera boli u mňa MacGyver. videl som ich prvý krát konečne naživo a nečakal som takúto melodickú a zároveň ostrú porciu nefalšovaného punkrocku, hocičo ma nebaví od začiatku do konca s takou intenzitou ako oni. Killanation išlo úplne mimo mňa, to už lepší bol MC Broko, ktorý podobnú srandu zvládne aspoň sám. všetko to zapichli neplánovaní Möbius s dvoma songami iňťošského doomu, výborné ku záverečným práskom s Milanom pred spaním. druhý deň som sa zotavoval kde inde ako na tobogane, keďže ma čakala dlhá cesta autom.

19.8. Vendryně - Vápenka (Albánský DIY Fest)
po dlhej dobe idem na koncert vláčikom. sadnem si romaticky na chodbičku do posledného vagóna, hrám si na gitare a sledujem koľajnice. naháňame búrku, búrka naháňa nás, selanka. v Třinci vystúpim do totálnej smršti, kvapky šibú vodorovne, blýska sa ako v Cannes na červenom koberci, skrývam sa v nevábnej stanici a v smradľavom bufete si kupujem to, čo sa tu hodí najviac: najlacnejšie čučo. tetka ma chcela dvakrát ojebať, dvakrát som sa nenechal a dvakrát som sa na tom pobavil. kto ostal nasratý bola prekvapivo ona. namiesto ospravedlnenia za mnou gánila a čosi zlostne mrmlala popod žlté fúzy. lokálkou sa veziem do Vendryně a potom šlapem pešo. búrka zúri nad hraničnými kopcami s Poľskom, kam mám namierené. potrebné občerstvenie pivkom v Čitárni a potom zase pešo dál a dál. zrazu pri mne nakrivo zastaví fáro. zostrelený chlapík z krčmy ma chce zviesť do Vápenky. jasná vec. ten kilometer bola cesta smrti. prudko vpred, prudko stop. a to sa opakovalo často a v šokujúcich momentoch. sme pred bránou. vystupujem z auta zabijáka a bozkávam zem. hneď za bránou Valáškova bludná falafelárna a v nej Martin, Strapo a Janek. bez váhania sa skladám a popri kope rečí konzumujeme staré overené pochutiny tekutého a šušťavého charakteru. celý program je posunutý o dve hodiny kvôli búrke, takže asi nezahrám. Albánec má hlavu v smútky, ľudí asi 50, čo je na fesťáčik žalostne málo. motohlavový revivalisti Örgäsmätrön, böli celý nesvöji, hehe, málo dvojbodiek chlapci, málo dvojbodiek. ale nám s Houmim aj tak stačilo. ešte som kukol trubačský tvrdopunk The Neunikneš, ale mali to akési neúmerne nahlas. keď dohrali kapely, na špeciálnom Falafel stage som zahralo Rúbäniskö. nápad Martin, realizácia ja. buster nebol možný, ale aj tak šme šebe pobaveli. jogurtový warpaint preští každého cemného metalistu. a do rána už iba pivá so Strapom a s rakúšanmi Selfish. opakuje sa situácia z Ffudu. akosi sa mi nepodarilo spať, takže vidím prvú kapelu soboty, poľské dou Halt a idem si ľahnúť. o dve kapely ma už aj budia, že mám ísť hrať. to sa nerobí. teplo jak dva metre od pekla. ale dám im plným priehrštím. Selfish moc melopunk, zato Rozpor ma baví, vidím ich asi po siedmych rokoch a je to neuveriteľné, ale akosu zhudobneli. Ilúzia ani nehovorím, to je už hádam solídna klasika. potom prestávam sledovať muzikálne dianie a po pár chvíľach strávených v družných rozhovoroch sa unavený porúčam. vlaje biela vlajka a ja odfukujem vo falafelových záhonoch. nedeľa však tomu dáva korunku. vyspatý som za dvoch, takže sa zavčas rána stretávame s festivalovými muchami pri stánku a rekapitulujeme. každý asi vie ako sa rekapituluje, nakoniec sa veziem s Hanysom, Hankou, Harym a jeho synom do Havířova (zabudol som ako sa volal syn, ale verím ža na H). pohostia ma a frčím na vlak. Buster Bordel King minitour je za mnou. pre tento rok Rúbäniskö vykonalo svoju dávku zloby a temné sily sa môžu opäť stiahnuť do hlbokých lesov. temnú noc!

milé deti, fofrom fofrom (vol.6 - akcie júl)

2011-10-02T12:20:00.000-07:00

22.7. Praha - Vltava (Non-Smoking Orchestra)
bol som voči tejto akcii máličko skeptický a ako sme sa blížili popri Vltave do centra, tak moja neistota narastala. pretláčať sa niekoľko tisíc hlavým stádom ľudí a turistov nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. ale dostali sme sa na ostrov uprostred Vltavy a našli sme si miestečko na brehu, čo nebolo vôbec ľahké. rieka plná lodičiek, člnov, šlapadiel aj DIY plavidiel. všetky sa sústreďujú okolo veľkého pontónu, na ktorom tróni obrovská obrazovka a pod ňou nemenšie pódium a na ňom dáka mravenčia kapela. vcelku megalomanská akcia, skromne povedané. Dan Bárta naštastie dokvílil a ani netrvalo dlho a už sa rozozneli prvé tóny trubiek. po prvý krát vidím Emila Kukuricu a jeho nefajčiarsky orchester. aj keď pri takejto diaľke neviem či sa dá hovoriť o plnohodnotnom koncerte. každopádne zvuk mali machrovsky vyšpekulovaný, takže bolo počuť všetko a perfektne. repráky boli rozsiate snaď v kilometrovom okruhu okolo centra diania, to musela byť zaujímavá výzva pre zvukárov a pekná fuška všetko to nastavovať. a čo koncert? je to taká zábavová kapela zo Srbska, takže zabávala. overenými hitmi z Kukuricových filmov. bolo ich tam na pódiu asi milión, každý dáky nástroj a každý dúchal, búchal, brnkal, trieskal. ale pekne pod taktovkou speváka v divnom kostýme, ani neviem čo to bolo, akýsi cyklistický modrý bazilišek, no fakt netuším. pobehoval tam hore dole, burcoval pospolitý pražský ľud ku vokálnym výkonom a čapkaniu, miestami úspešne. malo to slabé miesta, kedy sa mi to teátro zdalo až priveľmi sladké/smutné/kyslé/veľké, ale to asi neodmysliteľne patrí k balkánskej náture. a boli momenty silné, kedy to proste hralo a bolo to mohutné. stále sa mi natláčala myšlienka a nie a nie odísť. že Turbonegro, akurát v srbskom ľudovom prevedení. môže byť, nie? taký profesionálny štadiónový kolotočársky orchester, ako všetko balkánske, čiže hlavne veľa, pestro, bordel, chaos a divoko. raz sa nechali vytlieskať slušne na jeden prídavoček a potom domov.

25.7. Praha - 007 (Unrestrained, Unveil, Rank N´File, The Smashrooms, Beyond Pink, Positive Youth, Reconcile)
pofluffovské matiné teda riadne nabobtnalo a z koncertu je pomaly menší festival. toľko mastnej muziky hádam ani nezvládnem. ešteže kapelky hrajú každá po 20--30 minút, to je akurát. Smashrooms ani Positive Youth ma nejako ničím nenadchli, pobehujem hore-dolu po schodoch ako jojo, hore sedia kamoši na pive, tak preto. Rank N´File poznám z koncertu v Martine, čo sme im robili a bolo to fajné, tak idem pozrieť, nášup, žiadne opakovanie refrénov a sloh, raz a stačí, paráda, ale vraj posledný koncert. ach, tieto moderné kapely, nič nevydržia. Reconcile nedávam a Unveil ma minule vôbec nebavili. Zato ale Beyond Pink je pekná zverina. Päť sestier v zbrani, masaker beštie, sypú do nás mix toho najlepšieho z HC/punku, crustu a kdesi v pozadí cítim rokenrol. Piesne spievané rodnou švédštinou sú podľa mňa omnoho lepšie ako tie anglické. Táto banda má nesmierne gule, pre mňa objav ako nečakaná facka, ako stádo bizónov v Žiline, ako hovno z jasného neba. Pravdupovediac som nečakal, že švédice niečo prekoná, lebo ja som moc neni na tie vegan-burger-hardkory usoplené kolísavé. Ale to, čo predviedli Unrestrained ma rozsekalo snáď ešte viac ako vikingské bojovnice. Bolo to najmä úprimnosťou a prístupom kapely. Veril som im každé slovo, každý tón, emócie totálne pri moci ("emoce u moci" - aká kapela toto spievala? ha? pamätá si ešte niekto?). A samozrejme bol to aj šlapavý kusisko muziky, takže všetko ako má byť, tam kde som mal hlavu narástla mi riť. Odchádzal som nabitý jak nové baterky. A potom doma prestrašné pripité filozofovanie s Davidom, či platňa Beyond Pink je na 33 alebo 45, bo nesedelo tak ani tak. Ráno je vždy múdrejšie a tento oriešok sme rozlúskli až na druhý deň s čistými hlavami.

27.7. Praha - Cross (Argies, Queens Of Everything)
no tak toto bude report. pravdupovediac išli sme do Crossu len preto, lebo to bolo zadarmo a chceli sme sa stretnúť s kamošmi zo Slovenska, čo sa aj podarilo. Q.O.E. sme preto celý prekecali vonku, čo ma trochu mrzí. a z Argies mi bolo nejako sladko nevoľno, čo tam predvádzali, takže som hodil otočku po dvoch piesňach zase na terasu. a je po reporte. hehehe.

29.7. Praha - XT3 (Rocky Leon, DxFxFx)
no, tak toto je ďalší koncert, z ktorého som mal zmiešané pocity. Rockyho Leona mi prvýkrát spomínal kamarát Rado (môžeme ho volať záhadným menom Rado Gumble), keďže ho robili na reggae festivale Pon Da River. vraj je to milý chlapík. vypočul som si nejaké songy, no veru, optimizmus z neho len tak sršal. o pár týždňov zhodou okolností práve s týmto veselým mackom hrám na Žižkove. klub je plný zvláštnych ľudí, nikde žiadny záchytný punkový bod pre mňa, len divné babenky a nejaký reggae týpci. nuž začnem, žiadne sprostosti a opičky, pekne civilizovane odohrám a domov. jeden chlapčisko tam poskakoval pred vysokým pódiom a poznal moje meno, to ma vcelku potešilo. keď si v cudzom prostredí, vždy dobre padne niekto milý a bez zábran. no a potom vyliezol usmievavý dredatý macko Rocky Leon a usmieval sa a usmieval až do konca koncertu. akoby mal ten úsmev prirobený. tvorba ma však akosi neoslovila. vcelku plytké texty o tom, že v Brazílii sú ľudia veselí aj keď sú chudobní a v Rakúsku zase zamračení aj keď sú bohatí. on je mix Rakúsko/Brazília a takto to pokračovalo v rozoberaní ťažkých tém, slniečko svieti, ľudia sa smejú, atď. plus k tomu väčšinou točil o sebe. nemám nič proti usmievavým ľuďom, ale čo je veľa to je moc. prišlo mi to trošku hrané, lebo v zákulisí sa neusmieval vôbec. celý som polepený tým bezbrehým optimizmom a pakujem sa preč. keď za hodinu zídem dole, tak medvedík je stále na pódiu a usmieva sa. pred ním stádo babeniek. no, tak zase idem hore a gitaru si zoberiem až neskôr, keď nekonečný dvojhodinový tsunami úsmevostroj skončí.

neviem prečo, ale mám teraz strašnú chuť na nejaký temný crust plný zúfalých revov. preto sa úplne hodí, že budúca časť môjho nekonečného spomínania s názvom "milé deti, fofrom fofrom" sa bude venovať Rübänisku a turné s názvom B.B.King Minitour /august 2011/. ako malá upútavka je tu toto videjko.

milé deti, fofrom fofrom (vol.5 - Tulák tour CZ/SK 2011))

2011-09-21T03:42:00.001-07:00

tak ideme na to decká, za sebou mám časovo značne rozplizlé Tulák tour. ťahalo sa to s väčšími či menšími prestávkami takmer mesiac, inak ale rozplizlé nebolo ani náhodou. 11 koncertov mám teda za sebou a 11 statí pred sebou. rozbeh, skok, a hlavička do vôd tour-reportu.

21.6. Plzeň - protestný pochod
prvá zastávka je mesto, ktoré u mňa bude naveky spojené s kapelou ZNC. až potom kdesi v závetrí čupí pivármi fixovaná myšlienka na ležiaky a svetoznáme bublinky, aj keď zrovna ja tomuto zázraku moderného pivovarníctva neholdujem, mám radšej iné pivá. ja som vždy tvrdil, že som barbar a na tému pivo je so mnou obtiažne nadviazať rozhovor, jendoducho som len konzument, žiadny expert. už na začiatku cesty v Prahe som zle odbočil, takže následky nesieme asi hodinu, kým sa vymotáme z mesta. potom iba nezáživná diaľnica a po príchode do Plzne nezáživný múr pivovaru s veľkým G. dnes ide o protest proti zbúraniu, resp. nevyužívaniu starej komoušskej budovy, opachy kockatej hnusnej retro-futuristickej. ale pokiaľ by bola rozumne využitá, tak som si nastopro istý, že je to lepšie ako zbúranie a následné postavenie nákupného termitiska v centre mesta. sprievod sme našli hneď na prvý krát. zvítam sa s organizátorom a chvíľku svorne pochodujeme. po rečnení idem na to. keďže som triezvy ako ryba z Radbuzy, ani veľmi nekecám a songy pekne odsýpajú. ľudí to očividne baví, lebo som vyčerpal rozhádzané texty a stále by si ešte niečo dali. je to spôsobené aj nepríchodom ďalšej kapely, takže to tam nejako látam, ale zase viem kedy je to treba ustrihnúť a odísť do večných lovíšť koncertných. počas koncertu sa mi stále zadrhávala struna o z nevysvetliteľnýc príčin vystrčený pražec, moju serióznu požiadavku o pilník vyslyšal jeden veľmi slušný pobuda, za čo má môj rešpekt. pár ľudí sa po koncerte pristavilo, debatujeme pri birelíku, veľmi príjemné podvečerné hrania. medzeru medzi muzikami láta nasratý mladý básnik deklamovačkami o hovne, to nie je žiadna invektíva, naozaj básnil o hovne. ideme sa prejsť po Plzni, naposledy som tu bol ešte veľmi dávno. počas prechádzky však riešim iba to, kde sa vyštím. nevymočený sa vraciam späť a na pódiu akési country, a koho to nevidím, jedným z gitaristov je aj istý Míša, ktorý kedysi hrával so ZNC, on hrá asi všade. mechúr mi velí odísť preč a mechúr je neradno nepočúvať. bájbáj Pilsen, určite sa vrátim rád. turné naštartovalo skvelo. a takéto podvečerné hrania cez týždeň majú aj svoje výhody, pred deviatou som doma a v posteli.

24.6. Žilina - Chill Out (+The Flame Still Burns, Barney Gumble, Hitch A Death)
prvýkrát berieme z Prahy spolujazdcov cez net. trvá pekné tri hodiny, kým ich povyzdvihujeme a kým sa vymotáme cez pražské zápchy a obchvaty, tfuj! už nikdy cez Prahu. do Žiliny dorazíme až večer, ale aj tak akurát. stíhame The Flame Still Burns aj Barney Gumble. s Flejmami zase spieva Milan, vidím ich prvý krát po tejto poslednej rošáde, skôr by sa dal povedať substitúcii. Barney Gumble zavalašia po nich. v tých dvoch kapelách sa vlastne iba vystrieda spevák a basák a môže sa mastiť. obe hrajú thrashy HC/punk a nerád by som porovnával, dobré je to. nakoniec idem ja, ale musím sa ponáhľať, to nemám rád. a dôvod neni rušenie nočného kľudu, tzv. policajná hodina, ale blbá drum´n´bass party, ktorá má začať presne o desiatej, bodaj by ich porantalo. ale celkom som si to tak narýchlo užil, niekedy je menej viac. a zborové vokály od iluzionistov mi boli tiež peknou odmenou. dík za podporu. keďže som opäť za šoféra, tak po splnení základných spoločenských povinností prdím domov a do postele.

25.6. Kubínska Hoľa - Ski Park (Hali Gali Fest)
úlohy šoféra sa zhostil môj brácho a priberáme ešte grcajúcu barbie Betku, tá ukázala prícestné chrochty-klokty najmä ľuďom vo Veličnej. festival Hali Gali robia kamaráti pre kamarátov a atmosféra je vždy parádna. prostredie je tentokrát vysokohorské priamo na zjazdovke a teplota vzduchu odpovedajúca. škoda len že je to pánubohu za chrbtom a lenivá mládež sa nechce štverať do kopcov, tak aj tento rok je návštevnosť na podobnej pozícii ako teplota - nízka. vítajú nás známe ksichty z Dolniakov a jedna borovička strieda druhú. výprava z Moravy a Škótska opisuje včerajší nočný výstup kamsi na hrebene. Sašo s Alžbetkou zase disponujú malým prírastkom v uzlíku. samé novoty proste. hral som na obrovskom pódiu, ale nálada bola aj napriek tomu vynikajúca. vietor naháňal mraky, slnko občas vykuklo spoza hory, ľudí sa pozbieralo na štrk celkom hodne, vlastne väčšina. pivá mi pribúdali len taká radosť, takže ďalší úspešný koncert za mnou. v ten večer rozhodne stálo za pozornosť vystúpenie Marka, tentokrát pod menom, ktoré som nemal šancu si uložiť v hlave. ide mu to aj samému vynikajúco (hrá ešte v triu The Weeds), šikovný škótsky chlapisko je to. jeho monumentálny skok cez pódiovú bariéru, parakotúľ na makadame a potom hojdačkovú verziu "I Wanna Be Like You" si bude veľmi dobre pamätať každý, kto tam bol. no a za tmy klasici z Chiki-liki-tua. ja si ich vždy dávam v takých veľkých časových intervaloch, takže my nestihnú zovšednieť a vždy sa na tom zabavím. pritom sú to však muzikanti par excellance a idiotov iba hrajú. gitarista prestal s metalovou inkarnáciou, teraz má Damned-vampírske obdobie, hehe. organizátor Majo ma s nimi aj zoznamoval neskôr večer, ale to som už nebol v stave vypustiť rozumné slovo, iba som zabľabotal niečo v tom význame, že ich už dávno uznávam. asi si o mne mysleli, že aký trápny ožran sa im to tam spovedá, hehehe. vonku už panuje slušní kosa, ostáva len ďalšie posilnenie pálenkou. najkrajší moment festivalu preto nie je hudobného charakteru, ale zapálenie veľkej haligali vatry. všetci sme sa zbehli pri ohni a pozorovali českú inštrumenti kapelu Neříkám Nic, hrali sakra dobre, len ten spevák nemal medzi pesničkami otvárať hubu, lebo to celé zhodil o 50%. nezávidel som ľuďom, ktorí tam ostávali na noc. mňa totiž čakal odvoz domov a potom teplá posteľ.

29.6. Brno - Yacht (+The Estranged, My Dead cat)
po dlhom čase som si na koncert zastopoval. do Drietomy vlakom, trochu ma vystrašil dážď, ale za chvíľu s dvoma cestármi a jednou čivavou obiehame autá len taký fukot a v Brne som cobydub. už som v tomto mesta hral monhokrát, ale ešte nikdy na Yachte, svätom chráme punku. privítal ma Jirzo, jeden zo spoločníkov Loser Crew, ktorí tu už robili hádam všetko. a mne sa dostalo tej cti, že môžem hrať po boku The Estranged z mekky punku Portlandu, momentálne jednej z mojich najpočúvanejších kapiel. na kopčeku si dávam pivká, finišujem Tajný denník Laury Palmerovej, pozorujem amíkov v ťažkých botách pri futbale, punková pohoda. pomaly sa pri mne zastavujú známi a kecáme až nadíde môj čas. klasicky vyzbrojený pivom a gitarou idem na to. mám teraz obdobie smutných piesní, a neni tomu ináč ani dnes večer. Yacht sa plní, perfektný pocit. po mne brnenské mŕtve mačky My Sead Cat so svojím melancho-dance-punkom a život tomu veru nechýba. The Estranged sú traja maníci pozbieraný z crust podhubia, ale asi si povedali dosť a začali novú kapitolu na fronte post-punku. Vybehli na pódium príznačne v čiernom a spustili. Moc toho nenahovorili, iba hrali a hrali. Všetky možné hity, ktoré som mal v hlave už dlhú dobu. Bola to nádhera, nabiehali mi zimomriavky pri smutných melódiách, ale všetko makalo ako parná lokomotíva. Všetky tie prirovnania ku Joy Division by som pribrzdil, hrali to na svižnejšiu nôtu, možno tá nálada bola melancholická a smutná, ale ináč to bol rokenrol a perte to do mňa. Spevák, čo vyzeral ako kríženec Jura Gabčíka a igráčika nepotreboval nič hovoriť, iba hrať. Tiekli z nich litre potu a aj napriek akejsi zvláštnej uzavretosti sa otvárali a rozdávali plnými priehrštiami. Keď vidím najlepšie koncerty, poznám to podľa veľmi zvláštneho správania sa času. Toto bol presne ten prípad. Neviem ako dlho hrali, zdalo sa mi to ako minúta a zároveň večnosť, proste som sa stratil v čase a iba som sa nechal unášať. A na záver som dostal krásny bonus, od Silvie a Flipera platňu The Estranged, poslednú, ktorá mi chýbala do zbierky, ďakujem kamoškovia. Totálne vypľutých nás potom Silvuš naložila do auta a za počúvania skvelej muziky sme si to prdeli smerom na slovensko. V Trenčíne ma vyhodili, vysral som sa v parku a počkal na nočný autobus do Žiliny. O svojich eskapádach v honbe za pivo po nočných baroch radšej nejdem hovoriť, Trenčín je beznádejný. Tá stratenosť sa dobre dopĺňala s hudbou Estranged. Domov som došiel nadránom a rovno do perín.

30.6. Banská Bystrica - Tirish (+Loopata Makay)
toto turné ma názov taký aká má, pretože som sa musel počas neho starať o nášho psa Tuláka. preto som sa snažil z každého koncertu vracať ako sa dalo, alebo mi pomohla Zuza, ktorá sa oňho postarala, za čo jej ďakujem. na výjazd na pohronie ho berieme so sebou, chvíľu bude bývať v paneláku. na staré kolená zažíva celkom pankový život. dnešný koncert je akousi trápnou koncoročnou párty, ale podľa osadenstva to našťastie nevyzerá, že by si to niekto zobral k srdcu. samí známi, a to je dobre. posedávame s Cickom aka Loopata Makay a čakáme na koho to slovo padne. prvý ide on. roztáča svoj horehronský hiphop-dub-raggae, ukričaný a uvýskaný rap o zbojníkoch, guľášoch, gandži a tak. mne sa to páči riadne, mám rád tie neodstrániteľné folklórne základy, bez toho by to nebolo ono, proste originál. kto ho ešte nepoznáte, pohľadajte si to. potom ja, dnes večer mierne chvaťánko, tak rozhadzujem topánky po stoloch a som osobný. ale ľudia sa bavia, ja tiež, takže všetko je ako má byť. v Bystrici je vždycky dobre. nasleduje popíjanie a ponevieranie s Adamom a Miťou. ale už by som svoje bystrické hrania mal obmedziť, lebo som tu furt.

1.7. Zvolen - Music Rock Café
Mirík, ktorý ma pozval na včerajší koncert, má ešte jednu krčmu vo Zvolene a tak je jasné, že zahrám aj tam, keď už som na Slovensku. Cicka to celé posral, lebo išiel dnes do roboty a nestíha vlastný koncert, o ktorom síce vedel, ale citujem: "nevedel som, že je to naozaj". Čo k tomu dodať? Kto ho pozná, vie. Cez deň špacír s Tulákom, podvečer na vlak do Zvolena, je to iba čo by si oštiepkom dohodil. víta nás vytrvalý dážď, ale podnik je hneď pri stanici. spomínam ako som tu minulú zimu rúbal s Rübänisköm pred Nitad, to bol skvelý koncert, váľačky po betóne a tak. Dnes to vyzerá pokojne, ešte k tomu chýbajúci Cicka, no uvidíme. najprv v priľahlom výklenku drtíme vínčisko s kamošmi, dorazil aj Krejzy s Ivanou, kecáme. potom už musím ísť do betónového sálu. tak spúšťam a je to čím ďalej väčšia sranda. ľudí je tak akurát a ako pokračuje vystúpenie tak je to divokejšie a divokejšie. až to úplne končí kopenicou na pódiu, pelemele ako riť, ruky nohy hlavy, ešteže gitare sa nič nestalo. tož ďakujem všetkým zúčastneným za parádny zážitok. ani neviem ako som sa dostal na byt do Bystrice, spomínam si iba na spanie v uličke autobusu. takže ďakujem aj tým, čo so mnou cestovali. vo Zvolene sú mi asi tie váľačky súdené, ale je to lepšia tradícia ako nuda.

2.7. Rožnov p/Radhoštěm - Vrah (+Repulsione)
cez deň sa dopravíme zase späť na sever slovenska (áno, považujem náš kraj za sever Slovenska, nech si hovorí kto chce čo chce, kľudne zapradiem o tom toľko krát začatú debatu zas, hehe) a podvečer vyrazím iba sám autom do Rožnova. je to kúsok, počúvam dobrú muziku, takže to ujde ako song od Henry Fonda. power-violence ja mi dneska súdený, predskakujem totiž Repulsione, tak sa veľmi teším. na Vrahu klasicky ešte nikto, ale ono to postupne prichádza. aj keď dneska je návštevnosť nejmenšia akú zažívam. plus vypadáva nemecká kapela, takže iba Taliani a ja. dnes som alcohol-free, ale nejaké tie miestne šluky absorbujem. začínam koncert a na prekvapenie všetkých dnes to neni vôbec divoké ako po iní razy, keď som tu valašil, zase totiž hrám svoj smutný set. ale ľuďom sa aj toto páči a po koncerte sa zastavujú a kecáme. vymieňam nejaké nosiče, dnes to boli cédečka, hodia sa mi totiž do auta na cestu domov. keď to rozbalia Repulsione v zostave ultra bicie, ultra vokál a ultra dve basy, tak viem, že bude o zábavu postarané. mrdajú to tam kus po kuse a už chápem, prečo sa ich najnovší split EP volá "Powerviolence is the Fastest Non-Motorized Sport on Earth", na obale obrázok diabla ako vyhráva dáky beh na 666m, hehe, hneď po koncerte si to zaobstarávam, aby som si mal čím doma vyjebávať mozog z hlavy. ale späť ku koncertu. bubeník v maske čínskeho antikrista (či čo to je) dáva neuveriteľná klepačky, to ani nejde pozorovať voľným okom, a vždy sa rozcvičí a potom ešte rýchlejšie. jedna basa robí huhuhu, druhý chrchrchr, a ja robím hehehe. no a spevák, to je kapitola sama o sebe, vyzerá ako veterán s nultej vlny deathmetalu plus k tomu na nechutnej koženej veste vyšúchané nášivky ako Twisted Sister a podobne. Pri jednej dvíhačke bubeník upozorňuje, aby sme na speváka dávali veľký pozor, lebo je veľmi krehký, hahaha, naozaj tak vyzeral. Po koncerte trošku s nimi kecám, hrali kedysi aj na slovensku, ale nepamätali si kde presne, resp. skomolene to vyzeralo ako Žiar n/Hronom. ale musím sa porúčať a tak sa lúčim a idem domov. na križovatke stretnem troch týpkov z koncertu, a že či ich nezveziem do Zubří, ja to opačným smerom, ale iba kúsok, takže naskakujú a ideme. trochu sa obávam policajtov a skutočne, na odbočke pri spiatočnej ceste zo Zubří ma aj zastavujú. našťastie mi dávajú iba fúkať a nie papierik, spadol mi kameň zo srdca. na oslavu si otvorím ďalší birel a ide sa domov, dnes som ich vypil teda hodne. po ceste domov počúvam vyčendžované cédečka a jedno z nich ostane v prehrávači ešte veľmi veľmi ;dlhú dobu. je to album "Protijed" od Uštkni, totálna pecka, rožnovský hryzavý punk so saxíkom, výborné texty, úplne som sa do toho albumu zamiloval a tých deväť piesní počúvam dokola a dokola. "Asfaltka, bordel, vedro"je hit ako prasa. zožeňte si to! povinne! najlepšie choďte na Vrah na koncert a tam na bare ja to za pár korún. mne ostalo toto: parádny koncert, trochu vzruchu s bengami, cesta cez Makov v noci domov, tma, sám v aute, birel, cigy a Uštkni dokolečka z reprákov, to si budem pamätať ešte dlho dlho.

9.7. Trenčín - Skalka (Antipohoda)
každoročne cez "pohodový" víkend robia kamoši v Trenčíne gulášku s hudbou a názov antipohoda sa priam núka. tento rok slovo dalo slovo a o muziku sa starám ja. po menšom blúdení nájdeme zákutia pri Váhu, kde už sa veselo varí, čapuje, stanuje. pomaly rozložím gramce a púšťam prvé jemné melódie. hrať sa mi v prvý večer moc nechce, tak iba diškurujem so starými známymi a pomaly sa opíjame. presne ako spievajú Happy Cock v jednom hite "slowly boozing up". do rána bieleho sa točia platne. zrazu je tu sobota a čaká ma špacírka do jaskyne, do krčmy a na vŕšok s kláštorom. medzičasom mi Pikino so Smeťom zachránili gramce pred nájazdmi opitých dídžejov z ľudu, za čo im ešte dodatočne ďakujem. hneď si naordinujem poobedný spánok, aby som potiahol ešte aj dnešnú noc. podvečer osvieži kúpačka vo Váhu a pivko. zástupy sa zväčšili, večer sa blíži. pomaly rozbaľujem muziku a dojde aj na akustické hranie. mám už trochu v kečke, hneď na začiatku mi prdne struna a aj publikum je značne hurónske, takže to nie je nič moc zážitok, pravdupovediac to mám chuť zabaliť. na chvíľu to osvieži Simča, zahrá dáke Nohavicovky, ale aj ona uzná, že bez géčka to neni ono. ja ešte uhájim česť dákymi svojimi songami a nereagujem na výzvy "zahraj Zónu alebo niečo, čo poznáme, a nie také pičoviny". preto radšej prezieravo nechám gitaru nejakému šamanovi, čo sa tam márne pokúša hrať Davovku. neviem na kieho boha im je gitara, všetci ziapú aj bez akordov. ale srandu majú a to je hlavné. keď sa mi podarí ukoristiť gitaru a skryť ju do bezpečia futrálu, popúšťam dáke vinylové hity. akurát zase ma tam furt otravujú so Zónou a drgajú do stola, to je to DIY dídžejstvo, hehehe. rezignujem a pustím im to celé, nech majú ožrani vianoce. s jedným sa trochu začnem baviť o muzike, ale keď zistím, že ani nepozná Ex-Tip a jeho obzor začína a končí pri Zóne, tak to snáď netreba ani ďalej riešiť. potom ma tak dožerú, že pustím Polepetka a je po probléme. chvíľu remcajú a potom si spievajú spolu s platňou. odvtedy si hrám svoje a už nechcem počuť ani slovo! hahaha. keď si chlapci nazbierajú platne a kúpia gramce, nech si púšťajú svoje. ono to nemusí byť ani také vzdialené, keďže by si vystačili s jedným albumom Zóny a s jednou Davovkou. ale je viem, že sú to dobrí chlapci, len alkohol im pomútil hlavy. v nedeľu ráno ešte pokecáme, zrekapitulujeme, zhodnotíme a hajde domov. parádny víkend za nami, bola fakt pohoda "úžasná a s nenapodobiteľnou atmosférou ako vždy, proste ostrov slobody, o rok sa určite vidíme znova". PS: človek, čo našiel červený skladací nožík Victorinox a neobťažoval sa nájsť majiteľa, nech si ho náležite užije. a pozor, je fakt ostrý. takí sme my kamaráti.

12.7. Most - námestie (+Tom77)
Borlíkove ústredie pripravilo dve podpisové a informačné kampane proti výstavbe spaľovne na Mostecku. chcel to obohatiť aj muzikou a preto zavolal nízkonákladových umelcov mňa a Hřebíka. prvá akcia je v Moste na 1. námestí (to je názov námestia, čo?). Borlík to všetko odštartuje s megafónom, trochu rečí a už ide na to Hřebík aka Tom77. je chlapec dobrý a tie drásavé piesne, čo hrá sa k nemu hádam ani nehodia. spomínam si na naše prvé stretnutie v Discentre a potom v Moste, hehe, ani to neni tak dávno, rád s ním hrávam a trávim čas, je to správny chalanisko. po ňom idem ja, čo už len mám napísať. polkruh ľudí klasický, Borlík spokojný, ľudi sa pristavujú, ale zase až taká veľká sláva to neni. chalani z kapely Burning Steps, čo požičiavali aparatúru sa ukázali ako veľkí sympaťáci a odchádzal som nabalený cetkami ich kapely. Hřebík ma berie k sebe domov, navštívime miestne pohostinstvo aj s Lukášom a Alčou, dáme si do kečky, pekný večer za nami.

13.7. Ústí n/Labem - námestie (+Tom77)
prebudím sa na obed, Hřebík je dávno preč v práci, tak mu trošku prevetrám chladničku, povyjedám zbytky a idem na stopa. hneď za dedinou ma berie dodávka a v nej uvravený starý cyklista, takže sa dozvedám všetko o okolitej krajine, kopcoch, paráda. v Litoměřicích skysnem na dlhú dobu na málo frekventovanej ceste. nakoniec idem vlakom a debatujem s akýmsi tekno dídžejom. v Ústí je to zase na námestí, tentokrát Lidickom. tie isté ksichty zo včera, všetko sa opakuje, akurát si prehodíme poradie s Hřebíkom. mne sa furt kazí generátor, tak dávam polovicu setu akusticky na plné hlasivky, zvyšok dokončím na elektrike s akejsi reštiky, vďaka za to. Borlík je veľmi spokojný, vraj sa veľa ľudí pristavilo a povypytovalo, tak to som rád. apošku požičali Houbaři, s nimi si dám aj špeka a mierne spráskaný ešt echvíľu kecáme s pozostalými Borlíkom a jeho kamošmi. potom vlak do Prahy a späť do reality.

16.7. Dubany - Peklo (+Tom77, Miloš, Rübäniskö)
posledný koncert turné bol vlastne neplánovaný a pribudol úplne nakoniec. Hřebík sa rozhodol, že rozbehne hranie u neho doma v stodole. a tak pilotná akcia bola pesničkárska. ja som dovliekol ešte aj Aleho a Davida, aby nás bolo viac. cez deň sme sa boli prejsť v Českom Švýcarsku, stretli sme kamzíka a do morfologického slovníka sme uviedli novotvar "trhľa" (zasvätené otázky smerujte na mňa, hlavného morfológa). u Hřebíka sa nakopilo celkom dosť ľudí, v stodole ja výčap, stoly, pingpong, gramec a kopa platní, proste všetko čo moderný panker môže potrebovať. ako prvý sa predstaví pán domáci, ako sám povedal "kým ešte nie je opitý" a vidno, že si ho tu vážia a podporujú, aj dáke bicie boli. po ňom ide Milosh so svojím intímnym grunge-folkom, tá francúzska pesnička je geniálna. ale je to príliš tiché na niektorých pankerov. nakoniec ja, mám nové bustre, tak to skúšam. zábava fajná, aj mne sa dobre hrá. najlepší je Davidov pokrik "daj Strom s bustrom". nedal som, mám úsudok. s Temelínom dáme dáky ten dance-punk duo gitara-bicie a má to úspech. to už sa nedá povedať o Rübänisku. neplánovane totiž vystúpim za hordu z Malej Fatry, nové bustre úradujú, akoby aj môj zdravý úsudok niekam ušiel, po troch pesničkách ma Hřebík zruší, že vraj už je dosť hodín a som dosť hlučný. šak teda. veď mám vypečený Grilled Cheese, tak sa to jedno bustrové monštrum volá (pozdravujem Rada Gumbleho, od ktorého mám tú Pandorinu skrinku zvukov, hehehe). aj ja som rád a ide sa na bar. do rána hráme pingpong, počúvame platne (najväčší hit sú 4 Promile), veselíme sa, stodola má proste svoje neopakovateľné čaro.

a tu končí moje letné, myslím že vydarené Tulák tour po československej zemi a aj moje rozprávanie. zostaňte naladení, pokračovanie v dohľadne.

milé deti, fofrom fofrom (vol.4: jún - kľemoakcie a iné akcie)

2011-09-18T03:27:00.000-07:00

zase dobieham stratený čas a spomínam na veci minulé. ale chcem, aby to bolo všetko zaznamenané a nezabudnuté. v júni sa odohralo malé kľemoturné, videl som jedny z najlepších koncertov roka (možno aj života) a započal som ďalšie akustické Tulák tour. takže ideme na to.

3.6. - Trenčín - Gympelrock (The Kľemones, The 77, The Infants,...)
stalo sa neuveriteľné, naša kapela sa dostala k dodávke! bubebník Danko sa nasral a jednu ojazdenú kúpil. a nie hocakú; VW Transporter, dokonca dlhú verziu, takže tam zmestíme aj žirafu. volá sa Hebedko, práve vďaka svojím impozantným rozmerom. poobede sme s ňou boli v oprave a bude to ešte chvíľu trvať, kým bude v akom-takom stave. ale klasksón troubí, stírače stíraj a dnes večer sa ide na poriadnom aute. konečne môžeme zobrať pekne celý aparát, žiadna tlačenka, žiadne poradovníky na voľné miesta od kamošov. síce ako nascjvál, dnes s nami nik nejde, takže sa vezieme sami piati na deviatich miestach. to je 1,8 miesta na osobu. no to predsa neni zlé! hneď za Považskou si skúšam volant, nech viem, čo to je. je to čistá bomba, kapelová romantika. slniečko zapadá a Hebedko pradie. v Trenčíne sa tento rok ocitám akosi pričasto, či už sólo alebo s kapelou (na januárový koncert v garáži sa nedá zabudnúť!). zhodou okolností aj na túto akciu nás pozvali zlatí hoši z The 77. škoda, že sme nestihli ich vystúpenie. akcia sa koná v Lúči, kde to mám celkom rád. všade plno mládeže, alkohol, tackanica, muzika, zábava, vrava. keď dohrá indi-windi zoskupenie The Infants (stihol som jednu pesničku, no šak indi-windi, netreba nič viac dodávať, pozeráme do zeme a kýveme sa na pódiu, ale muzika fajn), ideme na to my. najlepšie sa zvučí Paco, len mávne rukou a povie zvukárovi niečo v tom zmysle, že on aj tak hovno hrá a ide na pivo, hehe, tomu sa hovorí seriózny a vyberaný punkový prístup. ale ja tiež nepreferujem dlhé zvučenie, brnky-brnk a istatné sa doladí počas hrania. dobrý zvukár to podľa mňa zvláda. a tí ostatní nechávajú bubeníka polhodinu búchať do virbla, kopáka, atď, a potom ešte raz. počas koncertu sa nahrnú ľudia a pribúdajú a pribúdajú. divoká zábava graduje, najmä chlapčiská a devy z punkrockovej krjú okolo The 77, takže to len tak lieta vzduchom. čím ďalej tým viac sa mi pozdáva, keď iba spievam a nemusím sa serkať s gitarou. spotený som ako had a s dobrým pocitom to tu zakončujeme. ešte vonku pokecáme s ľuďmi, stihnem pozdraviť aj Pampúcha, ktorého som normálne nespoznal, tak dlho som ho nevidel a pri odchode si podáme ruky so Sidom, akurát dorazili Staré Hrušky. a hajde preč. ani sa mi nechce domov a tak radšej idem spať ku Dankovi na zem do spacáku.

4.6. Chropyně - svadba (The Kľemones)
budíček, čajíček, čínska reštika (to je s Dankom naša slabôstka, hehe), pozbierame chlapcov a môžeme vyraziť het, smer Morava. dnes je špeciálny deň, hráme na svatbe. už sme niečo také absolvovali, ale toto bude priamo na svadbe. síce ako vraví stará múdrosť: okolnost je taková, svatba bude panková. a tak aj je. hneď po príchode nás víta rozjarený Jiří a Lenka, ktorí si už mysleli, že neprídeme. všetko sa to odohráva v reštike pri ihrisku, polovica hostí v smokingoch, polovica panková, na stôl sa hrnú panáky domácej slivovicem jedlo a sakle trávy, tomu sa hovorí pohostinnosť. keď sa dopcháme a popijeme, ideme na to, lebo svadobčania sú nedočkaví. je to príjemné hrať v takejto komornej spoločnosti, hostia sa bavia, deťúrence tancujú, dokonca aj moje reči sem-tam sedia ako prdel na šerbli, dokonca jeden dojatý šplech mi vyšiel pre novomanželov. počas konccertu sa hutne posilňujeme rôznymi nápojmi a tak sa stalo, že sme snáď po sto rokoch zahrali na naliehanie prídavok, čo teda nerobíme. a dokonca ešte jeden, ale ten už bol ozaj extra. zahrali sme dva songy od jednej punkovej legendy, ani sme ich nikdy necvičili, ale dali sme to. sláva prestrašná a vrháme sa na občerstvenie a kecy kecy kecy. niekedy v noci sa ešte dá dokopy akási jamovacia kapela, ale to sa mi už stráca v pamäti. ku Jirkovi na mlyn sa dostanem až posledný niekedy nadránom, vtáčiky čvirikajú, slniečko vyhcádza. Morava bude vždy vládnuť.

5.6. Praha - 007 - Eddie & The Hot Rods (UK), 2nd District (D)
bus do Prahy, prechádzka okolo Vltavy a už sedíme pred sedmičkou. dnes sa mi ide splniť sen, uvidím jednu z mojich najobľúbenejších kapiel. album "Life On The Line" poznám naspamäť a nadovšetko milujem. až sa bojím ako to dopadne. predsa len oslavujú 35 rokov (!), takže na pódium sa môže vykotúľať všeličo. prvá kapela je mi dobre známe hneď ako započujem spevákov hlas. ide vlastne o nemecký District, ale v obmenenej zostave a s inými pesničkami, ale ten hlas sa nezaprie. District som kedysi hodne miloval, takže si celú šou pekne užívam. vystajlovaný punkeri (veď Nemci, nie) sypú rokenrol/punk presne ako mám rád, výborný koncertný predkrm. na hlavné číslo sa nahrnie viac ľudí a spustia bez váhania. od prvej noty je jasné, že to majú v žilách napumpované muzikou a nejde o žiadny žitie zo starej slávy. 4 chlapíci, priamočiary rokenrol, ale najviac ma dostáva spevák, postarší malý týpek, charizmu by mohol rozdávať, v očiach iskričky, čo podpaľujú srdcia. a nehrajú sa na hviezdy, v prvých seidmych songoch na nás vysypú samé hity. áno, aj slávnu "Do Anything You Wanna Do". a hrajú aj moju obľúbenú "Quit This Town", šalenota nepozná konca. v kľude dávajú neznáme veci, ale všetko sedí. na konci nejaké tie preverené covery, "Born To Be Wild", "Gloria" a "The Kids Are Alright" (interpetov sem snáď netreba ani písať, to by niekoho mohlo aj uraziť). vedia, čo je dobré. ale najviac sa mi páči, že na konci nezahrali zase "Do Anything..." ako by mnohí možno čakali, chá, paráda. tričko prepotené, totálna spokojnosť, takúto šupu rokenrolu som už dlho nedostal, a od pánov, ktorých vek si netrúfam hádať. merch sa im stratil kdesi v pažeráku letiska, strašná škoda (chcel som doniesť svoju LP "Life On The Line" na podpis, ale zabudol som a ani moc tomuto podpisovému biznisu neholdujem.. zase ale Hot Rods, hmm). tak aspoň kupujem LP od starých District a spokojní ideme do mesta všetko to zapiť.

6.6. Berlín - Wild At Heart - Leatherface (UK), Grizou (D)
spánku málo, ale budím sa s radosťou, že dnes večer uvidím ďalšiu legendu, v posledných mesiacoch asi aj moju najobľúbenejšiu kapelu. v buse pozerám debilné filmy a na obed som v Berlíne. s Kešom skočíme na nejaké to pivo a jedlo a hlavne blábolíme ako staré babky. v Bis Auf Messer zakúpim LP Agro Jive (do nálady mojich dní to neskôr zapadne neuveriteľným spôsobom a počúvam to dokola a dokola), skočím pozrieť do Core Texu kamoša Toma z Henry Fonda, hodíme reč a ide sa ďalej. ďalšie pivá, jeden krásny kreuzbergský dážď, vegan sushi, čo ti vraj vyženie z hlavy všetku opicu a zrazu je tu večer a totálne natrieskaný Wild At Heart. prvú kapelu nedávam, ale potom už stojím v prvej rade. a ide sa na to. hrajú kopu piesní z posledného "The Stormy Petrel" a prekladajú to samozrejme najväčšími hitmi z ostatných albumov. majú toho požehnane, či už albumov, alebo hitov, takže núdza neni nikdy a radosť nepozná konca. po prvých pár piesňach som mokrý ako myš, všade tlačenica, hýbanica, strkanica, bažina. asi siedmu dajú moju najobľúbenejšiu "Hoodlum", to sa naudržím a skáčem a plávam. dovtedy nebol žiadny stage-diving, ale čo sa rozpútalo potom, tak to sa ani nedá opísať, akoby sa čakalo iba na toho, kto to začne. bordel, ruky nohy hlavy ľudia vo vzduchu, masaker, na zemi jazero, zo stropu dážď, z pódia LEATHERFACE, dusno bolo tak, že pred koncom koncertu to moje pľúca normálne nezvládli a musel som si sadnúť na kraj. hrali dosť dlho, hádam aj dve hodiny (a možno aj nie, ja nemám na takéto veci odhad), zahrali skoro všetko, čo sa dalo. všetci sme ich tam svorne vyobjímali a podali si ruky, von som vyšiel dojatý, šťastný a mokrý doslova ako z bazéna. od Tomovho kamoša som vypýtal čosi na joint a spokojne sme pobafkali a čumeli do prázdna, totálne zničení ako vypľuté chriachle. na tento večer budem spomínať veľmi dlho, a možno ešte dlhšie. na druhý deň som sa len tak poflakoval po uliciach, a keď som odchádzal chcelo sa mi plakať. ani poriadne neviem za čím, všetko sa to miešalo, koncerty, Berlín, Kešo. ale tak to už chodí. a hádajte, čo mi asi hrá pri písaní týchto riadkov. "in the palm of my hand I hold these grains of sand, and if I cling to you tight will you be there, you smoke dope every day while I drink my nights away, and if I close my eyes tight you'll still be there"

10.6. Turčianske Teplice - námestie (The Kľemones, Bačova Fujara,...)
každý z kľemovcov sa dopravil ako vedel, veď sme hrali len toť za kopcom a pre niekoho ani to nie. kamoš Hrko nás zahrnul do programu mestských slávností aj napriek nášmu varovaniu, resp. obavám, či to tam bude niekoho zaujímať. pódium mamutie, aparatúra kvalitná, ľudia sa tiež trúsili. máme s takýmto hraním celkom skúsenosti, takže nás nič nemôže rozhodiť. najpodstatnejšia zložka - sud piva - sa nachádza za pódiom a sem sa uchyľujeme aj my pri čakaní na náš čas. ešte tesne predtým som zažil jednu nepeknú scénu. vidím, že za kríkom čosi riešia mestskí policajti, idem sa pozrieť, na zemi dáky otrhaný človek a policajti doňho, nie som žiadny hrdina, tak som len prišiel bližšie a povedal im, nech ho nechajú tak, posielali ma preč, ja však môžem stáť kde chcem a hovoriť čo chcem, keď videli, ako som oblečený, ani trochu nechceli počúvať, tak som im povedal, že som z organizačného týmu a tak, trochu poslúchli a prestali, začali ťahať ujka kdesi preč, tak ja za nimi, nech si nemyslia, že si ho odtiahnu do ústrania a tam mu naložia, chudákovi bezbrannému, za to že si niekto vypije nemusí hneď dostať, keď videli, že im nedám pokoja, nechali ho ležať opodiaľ v tráve a odišli, neviem, čo sa stalo potom, ale aspoň takto som snáď dakomu pomohol, možno nepomohol, neviem, hlavné je, že som tým hajzlom aspoň v dačom zabránil, grrr, ešte teraz sa mi nožík vo vačku otvára. a potom šup na pódium a sypať do ľudí rokenrol. zvukár srandista na začiatku pýta od nás vzorku. vzorku? a tak sa celý koncert niesol v znamení vzoriek. zabŕdli sme do všetkých významov slova. poviem vám, propagovať marihuanu na celé námestie medzi sporiadaných občanov ma bavilo neskutočne. a po koncerte sme skutočne nejakú tú vzorku v podobe koláčikov aj dostali. chvíľu sme pozreli Bačovu Fujaru, ktorí hrali po nás, ale od svojich začiatkov v rýchlom nekomplikovanom neopunku prešli dlhú cestu a dnes hrajú po vzore Horskej Chaty a iných bánd taký ten sladký miestami ukričaný moderný post-bohviečo, hráčsky sú na tom výborne, ale au, ušiel som radšej na pivo a potom tradadá preč.

11.6. Martin - Včelín/Pirát (The Kľemones, Brmbolce, Idee Fixe, Tchernobyl Children)
dnes je deň nabitý. poobede najprv na svadbu nášho bývalého disidenťáckeho basáka, kostol som ale nedal, sadol som si najprv síce do lavice, ale keď som počul tie reči (žena musí byť poslušnou atď.) tak som hneď radšej so Šuťom vypadol na pivo, vrátili sme sa akurát na záver, gratulovačky, koláče, pálenka. potom prezliecť do kraťasov a šup Pacovi do auta a frčíme smer Martin do Včelína (či Piráta, ja nikdy neviem aký je ten správny názov). na terase urobil Def akciu pre kamošov a celkom sa ich tam nahrnulo, samé staré známe ksichty. dohráva nová kapelka z martinskej liahne Idee Fixe, takže nemôžem ohodnotiť, ale čo som počul, tak sa jedná o punk hrubšieho strihu. Tchernobyl Children zase prezentujú ťažkotonážny HC. dostali sme s Jaruš skvelý nápad urobiť tvrdú HC kapelu, ale spievali by sme o detských starostiach. niečo ako keby Agnostic Front spievali v totálnej hrubosti "vráť mi moje formičky..." album by sa volal "Moje Ihrisko" a kapela niečo ako Kids. no nič, takýchto a podobných projektov už mám na pláne snáď milión. už som spomínal Shoegaze s názvom Houstoned? nič, radšej sklapnem. a ideme na radu my. trochu na hovno spevový aparát, ale nám to nevadí, šak pank. po celý koncert mám partnera, akýsi starý metalista si prišiel zaspomínať a náramne sme sa mu ľúbili. koncert vyšiel super. mám rád keď sa hrá bez pódia, priamo medzi ľuďmi. úplná kontrast ku včerajšku. po koncerte valíme preč, povinnosti a zvyšok svadobnej hostiny volajú.

14.6. Praha - Modrá Opica - Total Fucking Destruction (UK), Idiots Parade (SK), Fear Of Extinction (CZ)
ešte som v Modrej Opici nebol, tak prečo nie. hneď stretávam parádnych idiotov zo Zvolena, ktorí idú turné s TFD. zaslúžia si to, sú minimálne na európskej úrovni. prvý začínajú FOE. hrubý disbeat v štýle Discharge. štekané spevy a drtiaci mangel. nejako ma to až tak neoslovilo. inak mám disbeat rád, ale asi dneska nebol disdeň. po nich IP s fastcore/powerviolence nákladom sypaných fazulí. to už je iná kávička. vždy ma to bavilo a vždy asi aj bude. neuveriteľne vyhratí a zohratí, a o vokále slečny Petry snáď ani netreba písať, to predsa každý vie, že je to kruťácky bes a des, pricupitala v šlapočkách a spustila štekoty, až v bare rezonovali krígle. to, čo po nich predviedli TFD mi pripadalo ako provinčná metal/punk kapela a je mi jedno aké mená tam hrajú. dal som dve piesne a šiel som radšej na pivo.

17.-18.6. Bojkovice - Mišmaš (Vidiek, Woody Alien, WWW, Slniečko, C, ...)
z Prahy vyrážame autom aj s Kešom, takže po ceste zase klebetíme ako staré babky na trhu, počúvame kopec muziky a Kešo drtí piváky. vďaka zápche hneď v Prahe a našim panoramatickým obchádzkam sa do Bojkovíc dostaneme až neskoro večer. Telefon aj Zrní som zmeškal, to som chcel vidieť. takže sa venujem väčšinou pitiu, huleniu, kecaniu, stretávaniu kamošov. videl som kúsok WWW, kúsok cimbalovky, kúsok Genetiksm ale ináč nič extra, čo by stálo za reč. klasický Mišmašovský piatok končí klasicky ráno za svetla.
po pár chvíľach spánku sa ide dolu do Vagonu, kde dáme jedlo a osudovo stretávame Jambela s bráchom. tí nás zasvetia do vodníkovho semä (zelená s mliečkom) a už sa to hrnie na stôl. ani nechcite vedieť koľko sme tam toho vypili. naostatok sa dostaneme aj hore na statok. zase som zmeškal to, čo som chcel vidieť, Scotta McClouda, achjo. a zase vidím kúsky všeličoho. Vidiek som prespal pri zvukárovi, takže som iba počúval, ale vraj to bola fakt paráda. mňa ukrutne bavilo duo Woody Alien, čo je vlastne rytmická sekcia minuloročných mastičov Plum z Poľska. nechcem to prirovnávať ku NoMeansNo, ale pre základnú predstavu to stačí. a potom som sa ešte skvelo a nečakane zabavil na Future Sound Of Petržalka, týpek prekrúcal staré hity a robil to radostným spôsobom. potom som musel prestať popíjať, lebo som na druhý deň šoféroval a prejavili sa všetky uberače energie. takže do stanu a chrápať. nedeľa býva na Mišmaši tiež magická, ale tentokrát sme sa museli porúčať už na obed. hotovo, ďalší skvelý ročník za nami. prekecaných milión rečí, vypitých milióny pív, atď atdˇ. Mišmaš je stále najlepší. o rok asi bezomňa, ale iba preto, že nebudem nablízku, ináč by som v piatok okolo letného slnovratu zase stepoval pri nákove a dobrovoľne by som sa nechal onáramkovať mišmašovským cejchom.

23.6. Praha - Café Na Pul Cesty (Bernays Propaganda, XAXAXA)
nie je nič lepšie na štvrtkový večer ako koncert dvoch macedónskych post-punk kapiel na Pankráci v drevenej búdke v parku. počasíčko ako lusk, posedávame s pivkom vonku a čakáme, odniekiaľ sa vylúpol aj túlavý Mazi, tak diškurujeme. prvý to rozbalia XAXAXA (to je v macedónskej azbuke a znamená to jednoducho CHACHACHA). je to vlastne Bernays Propaganda, akurát bez speváčky a spev si berie na starosť gitarista Vasko, hnací motor oboch kapiel. je v tom hodne cítiť melancholické odozvy HC/punk kapiel, ktoré neskôr presedlali na pokojnejšie vlny, ale stále je tam tá nástojčivosť, dravosť a ostré zuby. a aj kritika v textoch, žiadne prázdne vety (to som zistil po prečítaná textov z LP doma). koncert ma baví od prvej do poslednej noty, doslova to hltám. hneď potom zakupujem LP a idem zase von. Bernays Propaganda počúvam iba zvonka, nejako ma to nazaujalo, ale bolo to aj tým, že vonku som mal dorbý rozhovor. a dance-punk ma až tak nebaví. ani nahrávka, čo si kúpil David ma nejako nebaví. asi by som im mal dať ešte šancu, našliapnuté majú fajne, takže príležitosť ešte určite bude. howgh.

na dnes stačí, v ďalšom pokračovaní zrekapitulujem moje roztrúsené československé Tulák tour, na ktoré som sa vydal hneď v utorok. dočítania, kamaráti.

milé deti, fofrom fofrom (vol.3 - akcie máj)

2011-08-01T16:48:00.000-07:00

ešte v rýchlosti doplním máj a koncerty, na ktorých som neúčinkoval, ale som sa zúčastnil ako pozorný poslucháč a kritický prihliadač.

4.5. Bratislava - Obluda - Tragedy (US), Lahar (CZ), Boredom (AUS)
vyhajpovaný koncert len čo je pravda. každý sa tam chystal, lístky v predpredaji, bublina nafúknutá. aj ja som sa dal chytiť. ale Tragedy som ešte nevidel, tak som mal dôvod. pred Obludou kosa a kopa známych. prvú crustovicu z Rakúska bohapusto prekecám so všetkými známymi, čo stretnem. Lahar si ale naservírujem a robím dobre. nová doska po výmene speváka ma na prvé ani druhé počutie moc nechytila, nabralo to moc thrash-metalový smrad na môj vkus. ale koncert, ten bol o niečom inom. boha, šupa za šupou. ťahali piesne z nového albumu "Umění strachu" a znelo to geniálne. všetci laharskí bojovníci ovládali perfektne svoje sekery a kyndžaly a thrashový valec nekompromisne drtil Obludu. škoda, že spev sa v tom všetko hodne topil. s odstupom času mi aj tá nová nahrávka zachutila. ale bude to možno aj tým, že najprv som to počúval z CD a potom z vinylu. na Tragedy sa nahrnuli všetci dnu, vonku na zime ostal asi iba Martin Valášek pri distre. nie som žiadny odborník na portlandský "svadobný crust" (ako to nazval jeden kamarát z východu), aby som tu menoval piesne, ktoré hrali, a ani by som to nerobil, rád také recenzie prenecháme iným štatistom so zápisníkmi. proste šupovali jeden hit za druhým. ľudia lietali od samého začiatku ako handry. najväčšia prča bola, keď panx objavili, že nad hlavami majú železný držiak na projektor, už z neho nezliezli a furt niekto visel nad hlavami tancujúc lindaj-lindaj-lindajdaj. vpredu je fajne, teplo a živo, ale od polovice koncertu som to odsledoval zboku spoza pódia. melodický krastomet bol nezastaviteľný. sledovať pánov gitaristov a bubeníka pri práci bola naozaj lahoda, akurát basák sa tváril, že ani nevedel, kde vlastne je. na konci ho ponosili trochu na rukách a to bol ešte zmätenejší, hehe. vraj potom švacol dáke panáky s miestnymi borcami na bare a vyparil sa. turné dá zabrať. ja som mal to svoje tour tiež rozbehnuté, takže som bol vďačný, keď ma žilinská osádka odtiahla od baru reťazou a obuškami usmernila do káry. jedinou slabinou koncertu bol zvuk. nástrojovka šlapala, ale spevový aparát ani náhodou. škoda toho. od koncertu Tragedy čakám, že ma zvuk pribije na stenu a nie, aby som sa počas koncertu s kamošom pokojne bavil, že nepočuť spev. nevadí, bolo to pekné stretko.

11.5. Praha - Futurum - ZNC
čo si tu budeme vravieť, ZNC je moja srdcovka od začiatku mojej kariéry v punku. začínal som s ich kazetami a doteraz sa ich nahrávky točia v mojej hlave. už ani neviem koľko ich koncertov som videl. niektoré boli menej podarené, niektoré viac, ale dosť veľa ich bolo takých, keď som iba zavieral oči a cítil som zimomriavky po celom tele. veľa ich piesní sa mi viaže k udalostiam a obdobiam v mojom živote. keby som robil nejakú moju celoživotnú hitparádu, ich piesne by obsadzovali popredné miesta a v dosť hojnom počte. naviac sú to skvelý ľudia, s ktorými som sa spriatelil kedysi pred viac ako desiatimi rokmi a aspoň pár krát do roka sa na nejakých koncertoch stretneme. do Futura som išiel iba tak, pozrieť si ich ďalší koncert v nekonečnej rade. prehodili sme pár viet a oni už mazali na pódium. videl som ich po dlhej dobe a nečakal som nič. ako to už býva, dostal som omnoho viac. všetko sedelo. hrali piesne, ktoré by som sám vybral, ktoré som si za posledných pár týždňov spieval, ktoré mám rád. rečnili v súvislostiach, ktoré som zažíval, až som sa čudoval, ako to všetko tak zapadá. odchádzam totálne očarený a nabalený novými CDčkami do auta. teším sa na víkendový výlet do Českého raja, kedy budem môcť všetko pekne pri ubiehajúcej krajine počúvať. ZNC je u mňa asi navždy a najviac.

16.5. Praha - 007 - Tarakany (RUS), Kung-fu Girlz (CZ)
ani neviem prečo, ale nechal som sa nalákať na tento koncert. dobre napísaná pozvánka niekedy urobí veľa. naviac som zaviedol pravidlo nepočúvania neznámych kapiel pred koncertom, nech mi ukážu, čo v nich je naživo. istým lákadlom boli pražáci Kung-fu Girlz. tí na mňa aj perfektne zafungovali. nech to znie akokoľvek divne, tak na mňa pôsobili ako zrážka Happy Cocks a Turbonegro, nepýtajte sa prečo, neviem to vysvetliť. proste to bol punkrock aký mám rád a ešte trochu vytočený tým správnym divokým smerom spevákovým zjavom. texty po anglicky, ale aspoň majú hlavu a pätu. jednoducho výborná punkrock kapela, lepšia ma vlastne teraz v Česku nenapadá. a potom to prišlo, vypomstilo sa mi nepočúvanie neznámych kapiel pred koncertom. predok sedmičky zaplnili Rusi a na pódium vybahli v rozmare veľkých hviezd Tarakany vo väzenských oblekoch. ako zahraté to bolo dobre, zaspievané takým širokým brezovým ruským hlasom, ale to bolo tak všetko. do konca som čakal iba preto, lebo som čakal na "zaujímavé covery" ako sľubovala pozvánka. dočkal som sa Motorhead a Ramones, tak to nebolo moc zaujímavé. okrem toho som sa celý koncert nestačil diviť, čo všetko môže vypredávať štadióny. kombinácia Zóny A, Kabátu a ruských ľudoviek. na konci akási nezhoda medzi publikom a spevákom. ani nehovorím o manieroch pri vytliekavaní. už sme aj boli na zastávke busu a chytro domov. keď sa nám na zastávke prihovorila neznáma dievčina, že "to bylo výborný, co?" tak som iba vyhýbavo a ohľaduplne kukol kamsi do neznáma. našťastie prichádzal bus. asi svoje pravidlo predkoncertného nepočúvania kapiel prehodnotím. taktiež ku pravidlo nenavštevovať veľké koncerty pridám ešte pravidlo nenavštevovať slovanské štadiónové kapely. alebo pre istotu radšej žiadne štadiónové kapely. človek sa učí na vlastných chybách. ale aby som neskončil príliš negatívne, tak Kung-fu Girlz za to stáli a som veľmi rád, že som ich videl. prešťali Rusov veľkým oblúkom.

19.5. Praha - 007 - Phantom Stars (GER), PMH (CZ)
Phantom Stars som pomáhal vydávať výbornú dosku, takže som ich konečne chcel vidieť naživo a prehodiť zopár slov. okrem toho v ich rodnom Lipsku som si z ich názvu robil srandu, tak hádam aj ospravedlniť sa by bolo načim, hehe. meškajú však a tak nič sa zatiaľ nekoná. ľudí pomálo, asi najmenej ako som na sedmičke videl doteraz. prvá ide kapela PMH z Brandejsa. sú len dvaja, akosi ich nechal basák na holičkách, hrajú klasikoš český punk trochu rýchlešieho razenia, čo to trochu zachraňuje. ale sú nesvoji, to vidno. potom dofrčia nemčúri a ide sa na to. hrajú najmä zo spomínanej dosky "Madness & Mystery", ktorá je naozaj pecková a usekne vám gebuľu. naživo je to ešte oktánovejšie ako z platne. aj ľudí sa dopredu nahrnie aspoň ako tak. dve gitary, basa, bicie plus spevák. všetko to tlačia dopredu ako buldzér. zobrali si to najlepšie z Motorhead, Misfits, Turbonegro, Doomriders a dali tomu vlastný ksicht a valivosť. čerešničkou pre fajnšmekrov je prerábka od Hüsker Dü, v priamočiarejšej verzii pochopiteľne. koncert ma dostal, mám rád, keď všetko šlape a pritom to neni zbytočný rachot, ale pekne namastená lokomotíva. hodím reč s chlapcami, milí ľudkovia sú to. keby som nemal doma plnú krabicu ich vinylov bez mihnutia oke si jeden kúpim. ak by niekto mal záujem o prvotriedny hustý rokenrol, napíšte mi, nech sa dobrá muzika šíri.

milé deti, fofrom fofrom (vol.2 - Sugawara Spirit Tour)

2011-06-16T14:58:00.000-07:00

Sugawara Spirit Tour 2011
Leipzig+Brno*+Praha+Košice+Lučenec+BanskáBystrica+Brno+Úštěk+Praha*
(* - ako hosť kapely Ilúzia)

časť prvá: trilógia s Ilúziou
29.4. Leipzig - G16
kapela Ilúzia ide všade zásadne bez navigácie a bez mapy. tak sa stalo, že pri mojom vyzdvihnutí v Prahe mi zrazu volajú, že sú kdesi v ZOO pri pavilóne hrochov a nevedia ako sa majú dostať ku mne.. "a kde to vlastne bývaš?". našťastie s kapelou Ilúzia ide všade záložné auto. a tak ma vyzdvihol Rado a pokračujeme svorne na dojčland. najprv v Lipsku zablúdime (v nemčine ja dvojité "s" iné ako jednoité "s"), ale na druhý raz sme dobre. na G16, čo je veľké alternatívne centrum (vyhýbam sa pomenovaniu squat, keďže vieme, že to tak nie je), je plno ľudí. keďže nás je ako hadov (dodávka+auto), tak to chvíľu trvá, kým sa vyložíme, skonsolidujeme, rozkukáme. Ilúzia nakoniec požičiava bicie a nejaké kombá pre celý večer. nikto im o tie veci nepísal, proste ich so sebou mali kvôli Brnu. keby ich nemali, neviem čo by precízni nemčúri robili. najpodstatnejšia časť nemeckých koncertov je vždy žrádlo, potvrdilo sa to aj tentokrát. výborná večera a ide sa hrať. najprv Ilúzia, plus si s nimi hrknem aj ja tri piesne. ľudí hodne, slovenský zájazd vyčnieva, jasnačka. potom na "vedľajšom pódiu" idem ja. hipisácky stejdž okupujú akýsi dvaja a nemajú sa k odchodu. tak im poviem, že hrajú so mnou a ideme na to. basákovi vždy poviem pred pesničkou akordy, aj tak hrá úplne iné, a ten s bubienkom vie aj bez toho. nečakal som to, ale bol to jeden z najlepších koncertov v živote. všetko sedelo, rokenrol, víno, krv, plno ľudí, dokonca aj Frankiskrank prišiel pozrieť. on mi robil prvý koncert v Lipsku minulý rok a nestihol ho, hehe. po koncerte sa zapíjali úspechy až do rána bieleho.
30.4. Brno - Favál
po krátkom spánku som sa vydal na dvor a popíjali sme všetko, čo sme našli na stoloch, na zemi a tak. a bolo toho hodne. pri odchode som rozmarne utratil všetky prachy za dosky a Gurken si zase zakúpil sexi kraťasy na balenie krasteriek. ani neviem ako sme sa presunuli do Brna. zrazu sme boli pred klubom a popíjanie pokračovalo. videl som kúsok MacGyvera, kúsok Ilúzie, kus som si s nimi zase zahral a nakoniec La Fraction. ako vždy poprdeli. potom som okupoval iba bekstejdž, lebo tam bolo niečo zadarmo. pank sie nepierdoli. v noci presun do Prahy, ktorý som prespal.
1.5. Praha - Mayday Festival
ráno kruté, ani nestačím vytriezvieť a už ma nakladajú do dodávky, aby som ich navigoval na Císařskú lúku. že som tam v živote nešiel autom nikoho nezaujíma. tak sme najprv skončili kdesi pod hradom v zákaze pri debate s policajtom a potom sme sa museli točiť na pavúku diaľničných privádzačov. meškali sme iba trochu. Ilúzia to celé rozbehla. keďže bolo málo času, dal som s nimi iba jednu sonátu. potom Vandali, opäť som to skúsil, no opäť som to akosi nedopočúval, ja neviem kde je chyba, ale asi to nemôže chutiť každému. Spectres hrali v Lipsku keď aj ja, tak som ich nevidel, ale akosi mi prišlo, že som o nič neprišiel, vcelku fádne, plus k tomu tá póza nihil-post-pankáčov v čiernom. zato Red Union zo Srbska ma vcelku bavilo. miestami príliš melo, ale zahraté s prehľadom. ostatné kapely na veľkom pódiu som nestihol a čo som počul zdiaľky, tak nič extra. na moje hranie v prednáškovom stane bolo zvedavých hodne ľudí, až som bol prekvapený. a bolo to vcelku príjemné. vďaka najmä za pohotovosť a ochotu organizátorov ohľadom zabezpečenia apošky a podobne. ale najlepšie, čo som na Mayday videl ma čakalo až po mojom sete. v hlavnom prednáškovom stane som videl Arana Satana ako si to dáva sám proti všetkým, perfektné, trefné, kruté, iné. z Jonestown som vydržal dva kopírkové krasty. najmä mi to po inovatívnom A.Satanovi prišlo také kolovrátkové, nemal som proste svoj okovaný deň. na koniec som sa parádne zabavil na Bayonetes zo Srbska, kde hrali nejakí kamoši a bol to taký klasický halekačkový street-punk, ktorý som už hodnú dobu nepočúval a tak mi to dobre padlo. iba tak poskakovať a hulákať. o desiatej koniec, vycikať a spať. síce ešte sme urobili s Hrkovcami jeden zúfalý pokus v Crosse, ale potom už naozaj spať.

časť druhá: Pipes & Pints & more pints
5.5. Košice - Collosseum
po koncerte Tragedy v Oblude som nečakane celkom dobre vyspatý a stepujem v Martine pri dodávke kamošov z Pipes And Pints. berú ma so sebou na cesty slovenské. usadím sa vzadu a venujem sa obalom na moje DIY nosiče. polihávame, počúvame muziku, celkom nuda, krajina ubieha. akciu robí Škuľo, mešká, je roztržitý, píše diplomovku, zajtra má odovzdať, tak sa mu ani nečudujem. prvý idem narýchlo ja, prvý krát sám na obrovskom pódiu v Košicoch, ale vcelku fajne som sa cítil napodiv. potom kolegovia z TOML. prvý krát predstavovali nový album, ja som ho už exkluzívne počul, takže som poznal. dokonca už mám aj svojich favoritov medzi songami. ale aj tak som ich set iba počúval a prekecal. Kubo zase klasicky plno drístov, heh. nakoniec P&P. ľudí prišlo hodne, zábava veľká, aj väčšia. takisto after-chlasty-party. zakotvil som kdesi na gauči v chodbe.
6.5. Lučenec - Slimák
doobeda sa jemne rozbiehame so Škuľom a s pivom. poobede odchod do Lučenca. dodávku začína ovládať Waldemar Matuška na lodi jménem Korzár. v novom Slimáku sa dozvedáme, že keďže sú vydrbané majstrovstvá v hokeji, tak Lost Souls odvolali a ja budem hrať v prestávkach. takže sa ide na bar, aby som to zvládol. v každej prestávke stihnem po tri piesne, plus po hokeji ešte zopár. nenadarmo som toto tour nazval hokejisticky. pliaga ovláda svet. P&P podľa mňa omnoho lepší koncert ako včera, alebo mám iba úchylku na malé kluby. stretol som holčinu s krutým osudom a milión ďalších ľudí. Kuko, čo koncert robil, nás všetkých na záver zatiahol na diskotéku. v totálnej hmle som si dal jeden zúfalý tanček a potom aj môj opitý mozoček pochopil, že takto nie. našťastie tam bol kamarát Marek, ktorý ma zobral k sebe, takže som nemusel spať v kríkoch v parku ako Kuko.
7.5. Banská Bystrica - Tirish
doobeda stretávka v Slimáku, nachádzam stratené veci, balíme, frčíme. ale iba do reštiky v parku. pajpsáci jedia, my pijeme. pajpsáci idú na špacír, my na panáky. pajpsáci sa slnia na tráve, my otáčame pivá a panáky. potom sa súkame do dodávky a s nami aj Kuko a dvaja ďalší pasažieri do Blavy. Waldemar vládne, celá dodávka spieva. ja vystupujem vo Zvolene a je mi smutno. ide mi hneď bus do Bystrice. v Tirishi ešte nikto moc neni. začínam prvý pre pár hláv, ale aj tak sranda. potom si už iba užívam kapelky. najviac grindík Alea Iacta Est, paľbu Die Hards a DNO či fastkor Paskuda. ale vyhrali to besní drevorubači Vocatio Interna. totálna smršť, besnota... a dobré prásky, hehehe. super večer, aj keď neprišlo toľko ľudí, aby to mohla byť nestratová benefit akcia.

časť tretia: ponocovanie ako povolanie
21.5. Brno - Protest Fest
do Brna sa vždy teším, hrám tam často a vždy je to paráda. tento rok sme dali aj samotný pochod a transparenty. na akustickom "stejdži" som videl Rustic Revolt Revue, akustické vtipne pokrútené verzie známych hitov. potom som to tam rozdrtil ja. na veľkom stejdži iba vynikajúci punkový Telefon v daždi a potom už len hrubozrnná kalba, ktorá sa vždy vyvinie z takého nenápadného popíjania. všetci behom noci postupne odchádzajú, iba mne sa nechce. ráno ma nájde túlajúceho sa okolo nejakej rieky opačným smerom ako je mesto. ale nakoniec nájdem správny smer a zakotvím na číne a pive a neskôr dokonca ja v správnom vchode. aj keď je pravda, že ďalej ako do vchodu som sa nedostal a na spánok mi stačila rohožka. to Brno ma raz zabije.
27.5. Úštěk - Kafíčko
prostredie krásne, ľudia skvelý. staré rekreačné zariadenie s deravým betónovým bazénom a socíkovskými chatkami. aparát hnevá, takže sa nakoniec hrá bez ozvučenia gitary, funguje len jeden mikrofón. dovtedy sa však stihneme solídne, a musím povedať, že riadne pankovo, dať dolu. neviem ako Hřebík (aka Tom77), ale ja som teda bol riadne mimo. podľa toho to aj celé vyzeralo. bolo počuť len môj falošný rev a dáke brnky-brnk do rozladených strún. aj také koncerty asi musí človek občas zažiť, aby pochopil, že tadeto cesta nevedie. ale ľudia milí a po koncerte sa družíme do rána bieleho.
28.5. Praha - 007
po nekvalitnom spánku malý (s opicou však namáhavý) výlet v Kokořínsku a hybaj do Prahy. tam už na sedmičke pobehujú známe ksichty zo Slovenska. je tu dnes benefit na ČSAF a plno atrakcií, heh. v tombole som si vyhral Rancid, spokojnosť. len kamarát Dávid je naspokojný, jeho cieľom je tričko DJ Bobo. už minul 200 korún a ešte stále sa mu ho nepodarilo vyhrať. tak čaká pri tombole a striehne na obeť. prvá kapela sú VAP. kedysi som to počúval, ale dnes ma to moc neoslovuje, odhliadnuc od toho, že je to akési pomalé ešte aj hrajú dlho a tým pádom skracujú čas ostatným kapelám, keďže sedmička končí o desiatej. ide Ilúzia, do boja na strahovský kopec. aj ja si struhnem s nimi, ale iba jednu, keďže neni čas. najlepšie nakoniec. amíci Social Circkle. ich album "City Shock" mám v mozgu vypálené. teším sa ako malý chlapec. spúšťajú vysoko-oktánovú drtičku bez zbytočných kecov. solia jeden hit za druhým, nemáme čas sa ani vydýchať. zohratí ako smrtiaca bojová jednotka vo Vietname, všetko tepe, všetko klape, všetko valí. nesklamali ani trochu. hneď si zaobstarávam aj vinyl, nech môžem tlačiť do hlavy nielen z mp3 plejera, ale aj z gramca. majú so sebou aj tri plné krabice distra vinylov, ale nemám prachy, tak sa tam radšej ani nepozerám, lebo by som musel plakať a potom požičiavať prachy. Julo tam už minul vyše 50evráčov, takže viem, že by to tak bolo. a Dávid nakoniec tričko DJ Boba získal... no, tak to sa stalo medzi nami dievčatami. berieme so sedmičky vedro plné šalátu a končíme u nás na byte, popijacu-popijacu, tlačíme šalát a do rána bieleho posluchy muziky a rozpravy s Peťom.
a celú nedeľu prespím. bez hanby. zaslúžim si konečne poriadny spánok. roztrúsené turné končí, máj bol produktívny.

milé deti, fofrom fofrom (vol.1 - akcie apríl)

2011-06-01T12:37:00.000-07:00

keď som začal písať tento "blog", tak som veľa času trávil za počítačom, čo súviselo s mojou vtedajšou robotou. to sa však časom zmenilo a na počítači trávim času menej. na jednej strane to je výborné (najmä pre mňa), na strane druhej potom nestíham zapisovať. a akcií a muziky je čím ďalej tým viac. kultúrno-archivárska nepriama úmera v priamom prenose. takže to zoberiem pekne fofrom všetko, čo som zameškal.

5.4. Praha - český rozhlas
kamarát Banán ma pozval do svojej fajnovej relácie Out Of Step a ja som veľmi rád pozvanie prijal. bol som síce chorý a v riti s hlasom po zabijáckom trojkľemokoncerte, ale aj tak som do štúdia dopratal gitaru a v priamom prenose vylúdil falošné tóny a roztrhol strunu. bol to skrz-naskrz príjemný večer. kto chce počuť kopec dobrej muziky a kecačky okolo toho, tu je to: http://www.rozhlas.cz/radiowave/jukebox (v rolovači naroluj reláciu OUT OF STEP s dátumom 5.4.2011, alebo si vypočuj hociktorú inú časť a určite objavíš dačo dobré)

Folkpunk Assault Minitour 2011
7.4. Brno - Vegalité (DxFxFx, Buzzycat, Igi Akustik Experience)
8.4. Trenčín - garáž 77 (DxFxFx, Buzzycat, Igi Akustik Experience, Jakub Tichý)
9.4. Martin - FBC (DxFxFx, Buzzycat, Jakub Tichý, Trent Barton)
zase sme si sami pre seba, pre svoju radosť a snáď aj pre radosť druhých ľudí urobili náš pomaly už klasický folkový výjazd. začalo sa na Morave. spotený som dobehol uprostred pokojného setu Igiho. prvý krát môžeme ožužlať nové vegalitovské priestory. atmosféru sa celkom podarilo preniesť. asi to bude ľuďmi. po hojných rozhovoroch idem ja. nalejem si fľašu zelenej a pivo a môj jubilejný stý koncert môže začať. je to pekné, že to vyšlo práve na Brno, lebo tu sa vyskytujem dosť často a ľudia sú tu neuveriteľne milí. a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ma tu majú radi. a ja samozrejme ich. takže som bol nesmierne rád, že som mohol osláviť s nimi. odohraté, dopité, oslávené. po mne ešte Buzzycat so svojim Kobainovským outfitom a potom potulné pitie až do obeda bieleho. pomaly sa to už v Brne stáva tradícia, uf, ťažká tradícia.
poobedný spánok u Buzzycata, kilo pomarančov a ide sa do Trenčína Igiho autom. cestou otravujeme s hrou "Hádaj na čo myslím". stretávame sa s Jakubom a Petrom a spolu nevieme trafiť na garáže. tam už pobehuje cháska punkrocková. Jablko s Gašpom robia klaunov a výborne sa uplatnia ako neplánovaní moderátori. celé je to jeden veľký chaos, po objave zelenej na stole sa k chaosu pridávam aj ja. Buzzycat, Jakub, ja a Igy nakoniec, ten to dnes podľa mňa vyhral, aj keď som sa bál ako to tu dopadne s jeho grunge folkom. po koncerte sa pokračuje rôznymi covermi rôznej kvality až kým nepoodpadávame do gaučov. oragnizačná zložka Mattik sa ešte asi tristo krát pre niečo vráti, a potom už pokojný spánok spoločensky unavených.
tretí a posledý deň minitour začíname prehliadkou Trenčína a obedom pri stanici. okolití majitelia podnikov teda pri názvoch nechali fantáziu doma (bufet Stanica, hostinec Výčap a podobne). po odovzdaní kľúčov pokračujeme do Martina. po dohode s majiteľom a po spočítaní ľudí sa zhodujeme na variante hrania v krčme namiesto na pódiu. je to dobrá voľba. a keď ešte odniekiaľ vytiahnu futuristickú lampu výzoru palivového článku, tak neni o čom. idem ako prvý, po mne opäť travesti Buzzycat a na záver vážení hostia Jakub Tichý a Marc (pod umeleckým menom Trent Barton). veľmi príjemá atmosféra sprevádza celé vystúpenie, väčšina ľudí sú naši kamoši a od toho sa to celé odvíja. ani sa mi moc nechcel domov, ale som vytiahnutý a čakaný cez celé mesto až do spíchova ku Buzzycatovi. minitour je zakončené v mise s jedlom a do toho praská slovenská ľudová rozprávka z platne. čo viac si priať?

12.4. - Praha - 007 - Red Dons (US), Declan de Barra (IRL), The Preacher And The Bear (SWE)
na tento koncert som sa veľmi tešil. Red Dons som mal napočúvaných zľava doprava, zhora zdolam, odpredu odzadu. k tomu dve folkáčiny, no neni o čom. prví boli kazateľ a macko, chlapec a dievčina zo Švédska, doplnený o rachitického klávesáka. Elin mala síce popsutý hlas, ale dodalo to odér úprimnosti a človečiny. sympaťáci od prvej noty. potom Red Dons. spevák Dough tiež chorý a ešte k tomu v klasickom sedmičkovom presse (o 22:00 koniec). zahrali iba zopár piesní, väčšinu práve z nového geniálneho albumu, takže som vpredu dupkal ako koník. hrali však veeeľmi krátko a zvuk tiež nič moc. nabudúce, určite nabudúce. to ich už dúfam dotiahnem na Slovensko. chce chcem chcem. zaslúžia si. od rozhovoru so symmpaťákom Doughom pri bare zrazu počujem akýsi HLAS. ako zhypnotizovaný idem za ním. Declan práve bez varovania štartuje svoj koncert. len tak naľahko bez mikrofónu a topánok spieva na celú sedmičku. to je HLAS. pri druhej piesni o priteľstva sa snažím nesmokliť. ale nejde mi to. vypínam brzdy emócií a je to opäť jeden z tých setov, ktorý prebehne ako sen. keď už zvukár musí vypnuť mikrofóny (komu môže vadiť folk preboha???), tak obor Declan zlezie pod pódium a dá poslednú pieseň novej dosky "Wind that shakes the Barley", aj s vysvetlením, ktoré pridá výpovedi tristo percent. máme tú česť, že folkovú časť interpetov hostíme v našej jaskyni. žiadny mulat ale. sú unavení a idú spať. turné je na konci, chápem, že prešli veľa míľ a nemajú chuť popíjať s pobudom ako som ja.
pozn: skús nahrávku Red Dons "Fake Meets Failure", je to jedna z mála kapiel, ktorú nestihol osud predkoncertného vyžhavenia. čiže keď pred koncertom dačo počúvam, aby som sa naladil na koncert tej kapely a potom to zabudnem. dosku "Fake Meets Failure" počúvam doteraz a je stále rovnako geniálne melodická a premakaná. z koncertom sa nič nezavrelo, ba skôr ešte viacej otvorilo.

13.4. - Praha - Lucerna Velký Sál - Tommy Emanuel (AUS)
môj trošku ofišl report z koncertu si môžete prečítať tu: www.superbeat.cz. Tommy je gitarový blázon a rodený zabávač, ktorý mohol radšej celú kapelu nechať doma a dostaviť sa iba sám s otrieskanou gitarou. nevadí, nabudúce. ale jedine zase na novinársky pass, platiť toľké prachy za snobskú Lucernu, to rozhodne nie.

14.4. - Ústí nad Labem - Café Max (DxFxFx, Tom77, Peťan Kotvička, Milosh)
rovno z roboty cestujem do Ústí. najprv zablúdim v Starej Boleslavi, kde sa upachtený túlam po nacistickom lesíku a na konci sveta nastúpim na môj vlak. niektoré časti Čiech majú strašne zvláštnu atmosféru nehybnosti, zabudnutosti a ukrývanej temnej histórie. po čuchu nájdme v Ústí kaviareň, kde hrám. maličká miestnosť s pár stolmi a pohodovými ľuďmi. obsadenie účinkujúcich je to isté ako pred mesiacom v Moste. Milosh to so svojím emo/grunge/folkom rozbehne prvý, aj keď rozbehne je veľmi divné slovo v spojení s jeho pomalou a citovou muzikou. Peťan zase predvedie "hele-kotě" folk, ktorý ma baví ešte menej ako naposledy, nič sa nedá robiť, musím ísť von na jointa. to som ale nemal robiť, lebo je to ešte horšie, a aj so mnou. meníme tada poradie a ide Hřebík aka Tom77. čím viac jeho koncertov vidím, tým viac sa mi to páči. úprimný folkpunk, trošku ako staré české kapely bez kapely. seansu zakončím ja. stratil som kazoo. ináč klasika. vlastne aj to kazoo je klasika, lebo neni koncertu, aby som niečo nestratil. Lukáš si nás odvezie do Dubaja, kde spucujem dáke žrádlo a pivo a obalený psími chlpmi zaspím na pár hodín. zajtra totiž cestujem na opačný koniec Československa, takže budík je krutý.

15.4. - Michalovce - Terno - The Kľemones, Sistem Error, Strecha
Lukáš ma vezie do Prahy, kde zhodím gitaru a idem spolujazdou do Žiliny. šofér je trochu mimo, nepočúva navigačné, ani svoju ženskú, nieto ešte aby počúval mňa. ideme severnou trasou a ešte k tomu sa zastavujeme pre dáky bazmeg mikroskop na letovanie čipov, či čo. takže meškanie je jasné ako ranné zore. a keďže meškajú aj Kľemovci, tak je chvíľu dusno. ale iba chvíľu. na mieste činu sa dozvedáme o detinskom správaní miestnych, ktorí sa medzi sebou štvú na "nechodenie" na koncerty iných kapiel, atď. smutno-smiešne ja na tom to, že prečo takéto reči a nálady niekto vôbec počúva. účasť je (vraj vďaka tomu) mizerná. moc nesledujem prvé dve kapely, kecáme pri bare. či hráme pre dvoch alebo dvesto ľudí, vždy naplno. aspoň ja osobne nestrpím žiadne verejné skúšky. takže to rozbalíme a keď už sme merali takú kurva-diaľku, tak si tu užijeme. po koncerte ideme na nákup pochutín a spíme v nahrávacom štúdiu na okraji mesta. najprv ale prekecáme skoro celú noc na balkóne. je mi trochu ľúto kamoša Maťa, čo nám koncert robil, že musel na druhý deň do roboty. milý chlapec je to.

16.4. - Banská Bystrica - Tartaros - The Kľemones, DNO, Pre Mňa Za Mňa
po ceste z Michaloviec si dáme klasický kľemovský deň na cestách: pivo, ázia do žalúdka, hrad. tentokrát sme museli kvôli číne navštíviť obchodné centrum Zemplín, na pivo sme boli v temnom bare ako z Lynchových filmov, hrad bol jadnoznačne najlepší, Brekovský. keďže Ďuri sa v Michalovciach na koncerte trochu viac odviazal, vytrhol šnúru z komba, ale tak, že jack tam ostal. pred Tartarosom v Bystrici preto riešime veľmi zaujímavú (ale neúspešnú) operáciu. aspo nám ujde čas do koncertu. Pre Mňa Za Mňa ma celkom zaujali. mladí chasníci, odkojenci melo-punku, ale dávali tam čosi svoje, kurčacie. dobrý moment bol cover "Rape Me". vtedy som pocítil ako asi kedysi "tvrdí rockeri" brali Nirvanu, keď im nejaké mladé ucho falošne spieva "znásilni ma" priamo do pivných ksichtov. potom sme natiahli bačkory my. a na záver DNo. zo všetkých Christianových kapiel ma toto bavilo úplne najviac. obojpohlavný dvojspevový crustpunk, ale rokenrol ako hovado. fakt to valilo s neuveriteľnou razanciou a odpichom "třista-z-místa". pôvodne sme mali tento koncert hrať v Semafore, ale keďže ten dopadol ako dopadol, tak moc díky Mišovi, že nám vyšiel v ústrety a v šibeničnom termíne zrobil toto. a prišlo veru omnoho viac ľudí ako v Michalovciach. vážim si, že nie všetci žijú všakovakými malichernými spormi o hovienkach.

27.4. - Praha - Futurum - NoMeansNo (CAN), Epidemics (SWE)
opäť môj kapánek ofiko report tu: www.superbeat.cz. čo som nenapísal tam? mal som neuveriteľný splav na pivo a kúpil som si dve tour EP od NMN. jeden vinyl (Jubilation) je výborný a druhý divne pomalý s príznačným názvom "Old". plus k tomu asfalty od sympaťákov Epidemics a ich bývalej kapely (obidva výborné). v ten deň zomrela Poly Styrene (RIP), ale v Epidemics odkaz X-Ray Spex totálne žije ďalej. určite si čeknite nové Epidemics "No Reply EP". vyšlo aj v Čechách na labeli Dog Lovers Records v úplne inej verzii obalu ako inde a v ultra limitovanom náklade.

na dnešok hádam stačí, nabudúce o mojom Sugawara Spirit Minitour a o májových koncertoch a potom sa snáď konečne dostanem aj k muzike, čo počúvam a ktorú by som rád odporučil a poslal ďalej.

zabijácky kľemovíkend 4.1

2011-05-02T11:51:00.000-07:00

1.4. - Brno - Boro - The Kľemones, Dilucida Intervala, Blaho 19
kamoš Erik sa rozhodol urobiť pankový prvý apríl a čo sa týka návštevnosti (keď to porovnám s inými jeho akciami) tak to aj vyzeralo ako žart. a nie iba návštevnosť ľudí, ale aj kapely odohrali tri namiesto piatich. prvá Dilucida Intervala mastila thrash. a mydlili solídne. potom my sme sa trošku rozparádili s Kľemovcami. žiadny úraz. nakoniec Blaho 19 a tí ma dostali teda riadne. pomixovali všetko možné dokopy, kto by to bol povedal. taký melancholický post-punk, ale strašne dobre inštrumentálne ubalený, čím sa to celé pozdvihlo o sto percent. super atmosférické a pritom v hĺbke priamočiare melodické veci. úplne som z nich bolo unesený. do rána som od samej radosti vymetal nonstopy.
2.4. - dvojkoncert:
Opava - Jam - Dukla Vozovna
Frýdek-Místek - Kyvadlo - Tupak Amaru, The Sin Of Lilith, Mletý Standard, Non Code
rýchly presun do Opavy, kde sme nakoniec aj tak čakali. nedošli Zatresti, my bez apošky, ale Dukla požičala. ľudí nikde, a nás čaká ešte presun. pár hláv sa nakoniec nazbieralo a my sme pre nich odpálili zápalnú šnúru ako nikdy, hneď na začiatku som si odbil zo zuba a hurá na nich! krátko, rýchlo, výstižne, ak sa také dačo o našej dychovke dá povedať. rozlúčka, do auta a už sme aj vyskakovali vo Frýdku. práve dohrávali Tupak Amaru, takže aspoň kúsok ich tragi-crustu som stihol. potom hneď my. ako Ďuri po koncerte poznamenal, tí ľudia vyzerali akoby boli nami zaskočení. mňa už dávno nebaví triediť kapely podľa toho aký štýl hrajú a práve mám rád skôr akcie, kde sa strieda viacej štýlov. možno sme sa sem podľa niekoho nehodili, medzi toľko rýchlych kapiel, ale na to je sto názorov. takže ak aj boli ľudia zaskočení, vyzerali, že sa bavili a všetci tí, čo odišli pred naším vystúpením boli asi iba spoločensky unavení. my sme vypľuli posledné zvyšky duše na špinavé kachličky a rozchod. chlapci hnali kone na Slovensko a ja som ostal, aby som si na druhý deň užil ten najkrajší jarný deň naplnený troškou práce, troškou jedla a troškou prechádzok v prírode so Zuzou, Magdalénou, Vojtom a Jakubom. po presne takýchto víkendoch sa človeku chce plakať, keď sa musí vrátiť do mesta, do bytu.

Novi Sad, Timisoara, Bratislava

2011-03-30T01:06:00.000-07:00

25.3. - Novi Sad (SRB) - Kod Crnog Bika - Ilúzia, Mamurlook, Dáša Fon Fľaša

v Blave sa zbierame ako správni účastníci zájazdu celé doobedie. samozrejme bez posledných nákupov piva by to nemohlo byť. Maďarsko strašná nuda, frčíme nech to máme čím skôr za sebou. Iluzionisti sú frajeri, idú bez mapy a bez navigačného. my s Adrikom sme len také nepodstatné prívesky na zadnom sedadle. lúskam ziny až po sbrské hranice. tam spisujeme celú apošku a platíme 40evri za nič, ako potvrdenie, že sme to nanekúpili u nich a nespadá to pod clo. všetci sú na srbskej strane zhrození z tureckých záchodov. do Noveho Sadu dorážame večer, ale kým nájdeme ulicu a klub, tak to trvá. bez mapy, ani sa neni čomu čudovať. vozíme sa dokola ako blbci. Novi Sad žije, dýcha, pulzuje, ulice plné ľudí, baby ako z katalógov, ľudské mravenisko, Adrik údajne už aj videl dákych náckov, čo po nás hádzali plechovku. takže sa o nás vie, ts ts ts. klub je na rušnej ulici, všetci posedávajú vonku a ja oceňujem, že som si zobral kraťasy. večer je ozaj teplučký. ideme ešte s dodávkou pre bicie na perifériu. priestor na hranie je maličký, v zákulisí nás čakajú vesmírne lasagne, pivo a domáca medovinka. dorazí aj druhé auto zo Slovenska s našimi kamošmi. prvá hrá skapunk banda Mamurlook, čo znamená opica z chlastu. dobre hrajú, ku koncu viac cali-punkovo. potom Ilúzia zapráši svoj HC/punk, ľudia sa vytešujú. obe kapely majú viac členov ako je klasikou, tak sa tlačia na malej parcele ako sardinky. nakoniec idem ja, s priestorom problém nemám. iba so zvukom, lebo majiteľ mi to furt stišuje a vypína, ale nakoniec to dáko skončíme, snáď dôstojne. v backstagi si dáme brko a všetko je OK. zoznamujem sa s miliónom ľudí, všetko to moja hlava ani nepoberie. presun na baráčik uprostred veľkých budov a zábava pokračuje. Peco hádže metalcorefolk, myslím, že aj nejaké Rúbanisko zarevalo, proste noc ako má byť.

26.3. - Timisoara (RUM) - Atelier DIY - Ilúzia, Livia Sura, Dáša Fon Fľaša, In Deschidere

pár minút spánku na foteli a pokračuje sa ďalej. lúčime sa s Radem a ostatnými, ktorí idú spomínať na svojho mŕtveho kamaráta z kapely Brickheads. klávesák Filip nás berie na prehliadku mesta. najprv raňajky na nábreží Dunaja a potom prechádzka na hrad, kde nikoho vlastne hrad nezujíma, ale delá z vojny, to hej, to každý hneď pózuje ako malý chalan. my si s Cikom meníme identity a vydrží to tak po celý deň. Filip nás zavedie aj ku najväčšej atrakcii Noveho Sadu, k domu, kde býva Šrek. dáme ešte stretko s ostatnými priateľmi a posledné "čaute baby!" miestnym kráskam. do Rumunska to trvá dlhšie ako sme predpokladali. hranicu prefrčíme, nikto nie je v búdke. pre istotu zastavíme, o chvíľu nás dobiehajú colníci. no komédia. sami majú bordel. našťastie nič neriešia a za chvíľu sme v upršanom Temešvári. síce strácame druhé auto, ale po istých dopravných priestupkoch sme zase spolu a pred klubom, čo je vlastne areál nejakej firmy. takže už chápem bezpečnostné opatrenia, ktoré nám organizátor písal. ľudia poväčšine popití a divokí. prvý na to idem ja. musím piť akúsi žbrndu, čo má jeden pankáč v petke na reťazi. druhá kapela Livia Sura, taký temný crustík, hodne pomalé a hutné. tretia Ilúzia, divočina, Evka si aj papuľu nabila od toľkých ľudí. ako posledná išla improbanda In Deschidere, najväčšie prekvapenie pre mňa. improvizovaný rumunsko-anglický hiphop s bicími a basou a všelijakými krabičkami a modulátormi. počul som tam hodne Rage Aginst The Machine a Transplants. s Gurkenom tančíme o 106, a keď som pochopil, že je to imporvizácia, aj ja som si s nimi hodil zopár songov na base. divočina až do konca. po koncerte sa presúvame pred akýsi panelák, kde sa spí. my s otrokom Fukolárom ostávame strážiť dodávku, pomáha nám mega plastová bomba plná zlého rumunského piva.

27.3. - Bratislava - Obluda - Ilúzia, Ježišovi Pivo Nelej, Dáša Fon Fľaša

skoro celú nudnú cestu cez Hungáriu domov na rodnú hrudu prespím. chlapci sú veselí a vyspevujú popevky neslýchané. ja sa súkam dolu pod sedačku a počúvam Leatherface a Steve Adamyk Band. hlas mám v prdeli. večer do Obludy dorazila väčšina kamošov, Smetiak priniesol zhubnú výhru v jednej zhubnej stávke. ďalšia záťaž na pečeň. idem radšej prvý, nech to mám za sebou, lebo dnes sa ozaj necítim. polovica piesní mi chýba, všetko som to stratil kdesi v Novom Sade. nakoniec to nie je až také hrozné a hlavne zleziem z pódia v rozumnom čase. po mne Ježišovci, ale moc som si ich nekukol, čo mi je ľúto. zato na Ilúziu si konečne aj ja skočím poriadne ako sa patrí. áno, váľanie sa po zemi je cez tento víkend môj najväčší koníček. taký dobitý som už dávno nebol. Ilúzia sa porúča a mastia na sever. my ideme spať ku Katke, kde celé toto minitour zakončím nadránom nealkoholickým pivom vylepšeným Alpou, prvotriedny drinčík. ráno ma budí anarchia v papuli, depresia z chlastu a smútok za geniálnym víkendom. rokenrol je ťažký koníček. na záver sa patrí poďakovať Rademu a ostatným z Nového Sadu, kolektívu DIY Atelieru v Temešvári a Šupimu spolu s ostatnou cháskou prešporskou. a tiež všetkým spolucestovateľom.

fénix, matka, koloseum

2011-03-30T00:57:00.000-07:00

29.3. - Praha - 007 - Coliseum (US), Mother, Phoenix2

stačilo by napísať, že konečne sme sa na sedmičke pováľali po zemi a bolo by povedané všetko. ale napíšem hádam aj čosi viac. po náročnom a skvelom víkende s Ilúziou na balkánskych cestách sme si naservírovali utorkový pank. všetko rozbehli Phoenix 2. mám rád ich mix metalu a panku. majú v sebe niečo, čomu verím. krv, gitary, tepláky aj rifľovky, všetko dokopy a ten mix je výbušný. Mother ma moc nebavili. ale ohučaný som bol dosť. a nakoniec Coliseum. ich posledný album ma úplne opantal. skoršie sú viac rokenrol, ten posledný je plný poskrývaných melódií. čakal som všeličo, ale to čo sa odohralo, ma dostalo ako smrť. hrali aj staršie peckovačky, noha na plyne a Motorhead je slaďáková kapela. ale nechápal som najmä, keď hrali z nového House With A Curse. tie divné temné skladačky mali gule a boli viac rokenrol ako čokoľvek v galaxii. a zvuk! ten zabíjal tiež. spevák a gitarista Ryan Patterson hral naraz z dvoch bední a bolo to počuť. basák Mike Pascal akoby vypadol z dodávky Iron Maiden, a bol to ten najveselší týpek na koncerte. a ako som spomínal na začiatku, na sedmičke divočina, aj po zemi som sa konečne pováľal. proste koncert ako sa patrí. ešte dlho som mal srdce v gatiach a modriny na chrbte. marec úspešne za nami.

akcie bleskového marca 3.2

2011-03-29T02:54:00.000-07:00

teraz sa povenujem akciám, čo som navštívil, či už ako drnkač alebo ako chlemtač.

4.3. - Malacky - Piváreň - Dáša Fon Fľaša, DJ Ďobo
za tmy sa peši noríme do malackých ulíc. v pivárne som už kedysi bol, keď sme tu hrali s Kľemovcami. priestor sa zmenšil a tam kde sa hralo, je teraz kaplnka s blikajúcimi oltárikmi. takže sa hrá rovno vedľa dverí. Morák nás už zdiaľky víta a zasadneme za jeden stôl. popíjame, pofajčievame a kukáme bycigľové a skejtové videá a do toho Ďobo púšťa punk. dobrá kombinácia. nadchádza čas a idem ja. trošku je na hovno, že všetci furt čumia na tie videá za mnou. ale nejdem to riešiť, kto chce, ten chce. veľmi príjemné chvíle to boli aj napriek duálnej pozornosti. a hlavne milí ľudia. potom sa naklonená rovina noci nakláňa ešte viac a Ďobo púšťa svoje anarcho-punky a iné jeboty. aj ja sa tam občas naseriem do vinylov. je to riadny oldskúl, žiadne dva gramce, normálne jedna Tesla a ide sa. keď si pomalý, pauzy sú dlhé. keď netrafíš drážku, vyjde z toho všeličo. potom mám okno vďaka konzumácii všetkého možného. pamätám si iba, že sa u Moráka pokúšamm zaspať schúlený okolo piecky, ale ráno sa prebúdzam v posteli, takže to dobre dopadlo.

5.3. - Brezno - Bombura - Loopata Makay, Dáša Fon Fľaša, DJ Bagr, Disko Terror SS
v Plaveckom Štvrtku, kde spíme, sa konajú fašiangy a zabíjačka, tak ako správni vegetariáni ideme kuknúť. dedinská komédia ako má byť. tetky s mravčekom na zásterách predávajú koláčiky, tak ihneď podporujeme. a potom už iba pivo a masky. strašná škoda, že musíme ísť preč. konečne aj počasie sa ukazuje po tých krutých holomrazoch. cestujeme so Zuzou a Katkou vláčikom do Blavy, kde stretávame kamošov, ktorí si však zvolili úplne zlý smer. každý vie, že dnes ide každý do Brezna a nie do Brna. vo vlaku nám spoločnosť robí osádka z Blavy. spoznávame termín ako "relačná zľava". keď pôjdete do Brezna, nekupujte si lístok do Brezna, ale iba do Banskej Bystrice a potom odtiaľ ďalej, vyjde vás to kurva lacnejšie. prečo? relačné zľavy. v Bombure čaká kopa dobrých ľudí. prvý ide Loopata Makay, dnes má svoj deň a jeho horehronský zbojnícky rap zabíja. potom idem ja a dávam asi najväčší teror hovoreného slova za svoju kariéru. divil som sa, že ma tam niekto nezabil. DJ Bagr so svojím elektro-noisom zopár ľudí udivil, zopár oslovil, mne sa páčili niektoré pasáže. nakoniec to všetko dorážajú tie najhoršie hity aj s premietaným klipmi, Disko Terror Sound System je naozaj hodný svojho názvu. už keď som myslel, že horšie nemôže byť, tak bolo. narodeninovci Dávid, Nika a Katry mali nezabudnuteľnú oslavu.

9.4. - Praha - Lucerna Music Bar - Lydia Lunch (US), Gallon Drunk (UK), C (CZ)
Fliper so Silviou prišli na koncert. a keď už sú tu, tak ideme s nimi aj my. najprv prekecáme kopu času na našej "raganovej" lavičke pri pive. Céčka stíhame na pár pesničiek, aj tie strávim na záchodovej mise. je to príjemná inštrumentálka na toaletu. to nemôže povedať veľa kapiel. Gallon Drunk už je z iného súdka. traja angláni v oblekoch a dirty rokenrol. spevák vypadá ako Nick Cave krížený s Cikym a síce nezvláda naraz spievať, hrať na gitare, na klávesoch a na harmonika, ale neustále sa o to pokúša. perfektný koncert. basa, bicie + noise party kláves či gitary. a dve geniálne sóla do ticha a tmy. jedno na harmoniku, druhé na saxík. obe bez ozvučenia. keď vybehla Lydia Lunch, myslel som že sa poserem, vyzerala ako Sokolka v šesťdesiatke (hypoteticky, prepáč Sokol). pokrstila nový preklad svojej knihy a preskupený Gallon Drunk začal mastiť podmazy pod jej polorapované, polospievané príbehy. spomenul som, že to bol koncert pre ženy? nie? bol to koncert pre ženy. toľko som ich ešte vpredu na rokenrole nevidel. to bolo fajn. ale úprimne, bez poznania minulosti Lydky Obedovej, neviem, čo by som si myslel. musí sa však nechať, že to bola jediná pankáčka z kapely. keď odišli monitory, tvrdí rokenrolisti z Gallon Drunk začali fňukať a chceli odísť z pódia. zahrali ešte jednu a potom naozaj aj odišli. neviem čo ich prehovorilo (možno nejaká (ne)šikovná klauzula v zmluve), ale vrátili sa a dali tú, na ktorú každý čakal, ale ktorá nevzbudila až také vlny ako čakal Fliper, Kill Your Sons od Lou Reeda. a to pivo! špatný Pilsner za 40 do plastu. mali sme so sebou plastové fľaše Primusa a ten bol lepší, tak som si čapoval sám. celkovo to bol asi môj posledný "veľký" koncert. ale aby som nebol taký negatívny, tak naša after-party anabáza stála za to. skončil som až na druhý deň večer. Lýdiu proste treba zapiť kolosálne.

12.3. - Most - Sandokan Bar - Dáša Fon Fľaša, Tom 77, Peťan Kotvička, Miloš
na začiatok trošku nestíhačka a nervy, ale nakoniec všetko dobre dopadá a stíhame posledný bus do Mostu. bar nájdeme podľa čuchu a podľa tónov gitary. tigre na oknách, dym sa dá krájať, hluk ako v pavilóne opíc, paráda. bramboračka do žalúdka a ide sa na pivo a destiláty. prvý hrá Tom77, ktorý ma sem pozval, dnes aj rozumiem o čom spieva. ku koncu sa mi to páči viac, menej punk a viacej melancholie. druhý je Peťan Kotvička z kapely Kombajn, znie to ako pokus o Chinaski (neviem ako sa volá ten spevák). zas na druhej strane odhliadnuc od obsahu a formy, má dobrý hlas. ale keď pre mňa sú obsah a forma dôležitejšie ako technické vymoženosti. a na to aj doplatím, hehe. ešte pred mnou ide zahrať akýsi chalanisko s tričkom Bath (ja mám Brighton, tak s ním cítim istú spriaznenosť). volá sa myslím Miloš a hrá také divné emo/grunge gitarky a strašne slabo do toho spieva. škoda, lebo to vyzerá naozaj zaujímavo. úplne zaniká v hluku krčmy. dúfam, že si ho niekedy vypočujem za lepších poveternostných podmienok. nakoniec idem ja a taký úspech nečakám. poslednú pieseň totálne doseriem, tak to nechávam tak. nie všetko sa musí končiť slávou a prídavkom. práve to sa mi v tej chvíli páči ako taký antikoncept oproti zavedeným koncertným stereotypom. a práve preto sa už počas noci nevrátim hrať, aj keď ostatní sa tam chvíľu striedajú a hrajú dáke kavery. ja sa radšej venujem podružnej zábave a tak aj končím s hlavou na stole. akosi sa to celé so spaním zamotáva, tak nakoniec ideme o pol šiestej ráno na bus späť do Prahy a bola to dobrá voľba. bola to skvelá akcia a ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí došli a podporili.

17.3. - Praha - Rock Café - Bitch & Chips (CZ), Radio Dead Ones (D), Keen (D)
tento veľmi zvláštny koncert som opísal tu: KLIK

22.3. - Praha - Palác Akropolis - Radůza, Zrní
tak tento koncert ma fakt dostal. na "skvelom" portáli, kam dávam svoje reporty, to však ešte neboli schopný ani po týždni (!) uverejniť, tak to vešiam sem. keby to nebol taký skvelý koncert, tak na to kašlem. je to také ofišl napísané, dokonca aj s veľkými písmenami na začiatku viet.
"Koncerty Radůzy bývajú beznádejné vypredané dlho dopredu. Nebolo tomu inak ani v prípade tohto pražského, ktorý bol naviac okorenený krstom. Krstnou mamou bola samotná Radůza a kropenou ratolesťou bol album skupiny Zrní.
Radůzu a jej popoluškovský, ale pravdivý, príbeh nepozná snáď iba hudobný ignorant. Na začiatku deväťdesiatych rokov ju našla hrať na ulici Zuzana Navarová a potom to už pokračuje ako v réžii Hollywoodu. Albumy, uznanie, sláva, ceny, hosťovačky a tak ďalej v hocakom poradí. Faktom však ostáva, že akoby nikdy nevymazala ulicu zo seba a ostáva autentickou a svojskou ako drevený samorast, aj keď hrá s orchestrom. Okrem toho založila vlastné nezávislé vydavateľstvo nesúce jej meno a ako prvý nie svoj počin na ňom vydáva práve kapelu Zrní. Oslí mostík postavený, hajde na koncert.
Keď som vošiel do sály Paláca Akropola a ponad more hláv som zazrel hrať Zrní, nevedel som sa vysporiadať s postavou speváka. Prvé, čo mi napadlo bolo: ten chlapec je trošku mimo. To však nebránilo, aby mi jeho poletovanie nezačalo imponovať (poletovanie v zmysle detskej baletnej alegórie o tom ako šiel chrobáčik do sveta). Medzi pesničkami bol civilizovaný. Takže divadielko. Kto sa nechá chytiť do sietí pantomimických kreácií, ten si užije. Petr Fiala so svojím srdiečkom na dlani je oproti tomuto borcovi mňága (alebo žďorp?). Frontman Jan Unger to všetko až netradične prežíval a spieval zároveň, a v tom asi aj bol motýľ zakopaný.
Muzika tejto kapely pendluje medzi pokojnými špásmi s melodikou (a že ich bolo dosť), atmosférou filmových melódií, českými odrhovačkami a vypätými polohami až post-rockového charakteru. Jemne chlácholili, potom burácali, usmievali sa, smútili. A celú túto širokospektrálnu abecedu mali po hudobnej stránke zmáknutú dokonale, takže som nezaregistroval slabé miesto a aj keď som chcel ísť po pivo, do konca koncertu som nešiel. Pri mojom naturele to o všeličom svedčí, bavilo ma to.
Celkovo mám problém so záplavou indie kapiel a nech sa ublížení študentíci tvária hocako, neverím im ani slovo. Zrnití chlapci z Kladna sa netvárili ako hviezdy, iba mali z muziky radosť a smútok. To je väčšinou viac než dosť. A ďalšou vecou, ktorá mi imponovala, bolo cestovateľstvo a príroda. Dýchalo to z každého slova, z každej noty. So zavretými očami to bol koncertný soundtrack k lietaniu nad krajinou, k padaniu lístia, k búrke. A to všetko cez oranžový filter kamier jesene. Samozrejmou čerešničkou na kope žltého lístia bol krst ich albumu „Hrdina počítačový hry jde do světa“.
Radůza bola nielen krstnou mamou, pani vydavateľkou, hosťom večera, ale tak nenútene aj hlavnou hviezdou. Zasadla za piáno na kraji pódia a spolu s troma sediacimi hudobníkmi spustila. Vec prvá: zabudnite na akordeón, španielku a komorné výpovede. Toto bol koncert plnohodnotnej kapely s razantnou dámou v čele. Vec druhá: Radůza má neuveriteľný hlas. Nelozí po rebríčkoch stupníc ako poplašená rosnička, ale stačí, keď zaduje a plachty sa trhajú a lode sa vydávajú na ďaleké plavby. Vec tretia: má charizmu legendy a rešpekt mamy, je omylná ako školák a prirodzená ako stará kamoška. To sú veci, ktoré ľudia obliaty slávou často strácajú a stávajú sa z nich karikatúry. Vec štvrtá: hudobníci, čo s ňou hrali, sú perfektní. Viem, znie to akosi samozrejme, ale cítil som tam navyše aj ďalším rozmer. Okrem aury dirigenta má Radůza aj čaro spoluhráča.
Nehrala žiaden výrazný hit a predsa každú pieseň tepala na dosky našich duší ako Mojžiš. Ukrytá za piánom mlátila hlavou do vzduchu alebo sa hebko kolísala. Hrala aj dva neautorské texty, jeden od Nerudu a jeden biblický žalm. Malo to Cohenovskú ťažnú silu. Celkovo sa mi to javilo ako dosť nábožensky ladené, ale nech sa páči. Občas vyšla pred kapelu a krídlo vymenila za gitaru alebo harmoniku. Osamelého recitálu pre revúci hlas a otrieskaný akordeón sme sa však nedočkali. Ak nerátam srandičku na záver, kedy zaspievala dadaistickú etudu s gajdami, ktoré si vraj načatá červeným vínom nedávno kúpila.
Aby to však nevyznievalo, že s kapelou to bolo zlé. To nie. Bol to iba iný druh zážitku. Kapela tomu dávala nehorázne guliská a cigánske hopsačky boli ešte hopsavejšie a krčmové odrhovačky ešte drásavejšie. Bubeník, okrem skvelého paličkovania, parádne spieval a gitarista si tam na stoličke pidlal ako malý Santana (cháp ako synonymum pre gitarového bôžika). Radůza sa tiež nebude spolčovať len tak s kadekým.
Dostali sme tony smutnej romantiky, rozchodov, nádejí. Srdcia krvácali, ľudia tancovali. Jedinou chybičkou bolo, že Radůza s kapelou hrali pomerne krátko a blbá policajná hodina to všetko rozbila ako demolačný žeriav, takže namiesto gradovania sme dostali klavírny žalm a gajdovú srandičku na záver. Ale na druhej strane je sympatická tá nevypočítavosť. Odchádzal som šťastný. Vec posledná: absolútne sa nečudujem vypredaným koncertom tejto baby."

24.3. - Praha - 007 - Sonic Avenues (CAN), Steve Adamyk Band (CAN)
moja krvná skupina. tak by sa dala najlepšie nazvať produkcia týchto kanadských kapiel. aj keď ja mám krvných skupín viac. ale s touto som sa pravdepodobne narodil. mali hrať ešte dojče hachtkoch Glasses, ale speváčka ochorela či čo. tak sme to mali o padíka lacnejšie, lebo pravdupovediac som prišiel kvôli javorovým listom. kedysi dávno sme si tak so Smetiakom hovorili, že čo je z Kanady, to je sakra dobré. bohajeho, je to tak.
koncert začal až po pol deviatej, ale to vôbec nevadilo. Steve Adamyk Band stihli svoj set odvaliť asi za polhodinku. ale bola to sakra výživná polhoďka. prišli a spustili a ja som nestačil ani zavrieť hubu a už bolo päť pesničiek v riti. pidlikali ako stroje, ako taký robotíci na 480 voltov. bubeníkova hajtka syčala (šestnástky, tridsaťdvojky, šesťdesiatštvorky, či čo to je, boha, to bola kadencia) a prechody sa používali minimálne, hlavne rýchlo a ešte rýchlejšie. dve gitary a basa mastili v tom istom rytme ako hajtka, ba dokonca niekedy sa mi zdalo, že to Steve kládol ešte kvapku rýchlejšie a ostatní dobiehali. zrýchlenie z miesta na stovku za sekundu. ibaže stálo sa málokedy. som iba čakal, kedy sa im podpália trsátka od toľkého kmitania. Ramones na 78 rpm. neuveriteľné melódie a Stevove zaprasené sóla. tak zaprasené a pritom tak krásne sóla som ešte nepočul. definoval slovo dirty garage solo. keď môže hrať on, môžem aj ja. akurát tú rýchlosť, to neviem kde nabral. ale podľa mali všetci nejaký skupinový tras alebo lakťový záchvat alebo kŕč alebo čo. keďže som to mal pomerne riadne napočúvané, tak som vedel, že to zrýchlenie bolo neuveriteľné a na hranici. a niekto mi bude hovoriť, že punkrock je nuda. toto bola väčšia facka ako priemerný grindcore. moc toho nenakecali, ale odrovnali nás ako päťsto červených kmérov s motykami.
Sonic Avenues sa na pódium neponáhľali, ale ak presvištia svojim setom tak ako SAB pred nimi, tak sa ani nečudujem. a veru bolo to podobné. melodický rachot dole schodami hlavičkovým štýlom. akurát to bolo natreté sladkým medom textov o láske. pripadalo mi to trošku až moc banálne a samé "aj vont júúú, veiting for júúú", ale srať na to. čo sa týka melodiky, bolo to lepšie, ale moc uhladené, príliš sladko hitové. celkovo u mňa dnešný súboj vyhrali SAB. zas ale Avenues sa mi zalíškali coverom od Wipers na záver v nadzvukovom rytme. ale nechali sa vytlieskavať, to ich zase dalo dolu. posledná vec, čo ma na sedmičke mrzela, bolo to, že tam všetci postávali ako na vernisáži (jedine Tašunko s Davidom nie, hehe). ale to je asi tou Prahou, kde ja každý seriózny a každý druhý hudobný publicista a každý tretí chodí na vyhajpované koncerty, len aby tam bol. alebo som debil ja a za to, že sa rád opitý váľam na koncertoch po zemi, pôjdem do nejakého sterilného pekla. bŕŕŕ. chlapci z kapiel boli milí, ale podľa toho, čo tvrdili z pódia, že sa riadne opijeme a tak, boli veľmi krotkí a vyplašení. takže kto odchádzal poslední, sme nakoniec boli my. vďaka Banánovi za skvelý koncert.

soundtrack bleskového marca 3.1

2011-03-29T02:03:00.000-07:00

lenivý bastard sa prebúdza zo zimného spánku a prsty tepajú do kláves. dobieham stratený a zabudnutý čas rýchlosťou besného jaguára. ide sa na marec. ako som spomínal v minulom príspevku, konečne sa mi v Prahe koncom februára podarilo v bazáre na štrosmajeráku ukoristiť šumivý gramofón veľkosti decentnej dámskej kabelky a tak dobieham vinylový dlh a počúvam všetky nasyslené platne. takže hneď na úvod to najlepšie, čo ma opantalo na prelome mesiacov:

Obstacles - Dividual (2010, Play/Rec)
totálna pecka z krajiny lega, inštrumentálne klbko energie a melódií. dva koncerty ma presvedčili o absolútnej koncertnej forme kapely a toto LP ma iba dorazilo knokautom od divného obra na obale. neznášam odfláknuté booklety bez textov a podobne. a tuhľa krásny obal aj s vnútrom a to všetko od kapely, ktorá nemá texty (!). paráda.

Something Fierce - There Are No Answers (2009, Dirtnap Records)
už som tu kedysi spomínal portlandské vydavateľstvo Dirtnap a ich mega-jebový sampler a vôbec vydavateľský plán a kone, čo majú ustajnené, ani nejdem hovoriť. na sampleri sa mi najviac páčilo toto texaské trio. a potom zrazu narazím na ich vinyl, malý zázrak. kým som ešte nemal gramec, tak som sa pokúšal aspoň použiť download kód z platne, ale uprostred sťahovania sa podrbalo wifi spojenie v krčme. kristamárijá!!! tak musím čakať mesiac. ale vyplatilo sa. geniálny mix toho najlepšieho z punkrocku. nie je to nič nové, ale je to geniálne zahraté a texty nie sú trápne somariny o láske. neviem ako to tieto kapely robia, že zvuk majú zároveň čistý a zároveň dirty. nemôžem sa toho dopočúvať. chcem ich na koncerte, kristamárijá!!!

Sean Wheeer And Zander Schloss / Pascal Briggs And The Stokers - split LP (2011, veľa labelov)
hneď po ich spoločnom koncerte kupujem vinyl a doma nevychádzam z údivu. je to asi narotovanejšia nahrávka na našom súkromnom domácom vysielaní. a hlavne Pascal a Stokers ma zabíjajú. obyčajný country/blues/punkrock, ale s nádherným fílingom a od srdca. posledné dve piesne "Brothers Ans Sisters" a "If You Wanna Leave", tak to sú mohutné hity pangalaktických rozmerov. strana dvoch seniorských pankáčov Seana a Zandera je plná srdce trhajúcich country cajdákov a ja country môžem. plus, keď som videl, čo tí páni vystrihli za koncert. všetky stetsony sveta dole.

Embrace - s/t (1987, Dischord)
nájdené v bazáre. a ak mám veriť discogs.com, tak som vlastník originálneho pressu, aj keď ma mätie nápis "printed in France". na to ale sere pes, lebo to nič nehovorí o nespochybniteľnej kvalite tejto nahrávky. inteligentný a džentlmenský HC/punk, vysvetlite si to ako chcete. to všetko na čo ten bosohlavý maník siahne, je takéto dobré? kurva. platňa sa dá stále zohnať, keďže Dischord robí repressy starých vypredaných vydaní. neváhal by som ani chvíľu. (veď keď som to zbadal, ani som neváhal.)

Coliseum - House With A Curse (2010, Temporary Residence)
nemám platňu, ale na koncerte snáď zoženiem. od prvého počutia ma to divne chytilo za pačesy a nepustilo celý mesiac. nie je to jednoznačná a priama nahrávka, veľmi zvláštna atmosféra. je v tom niečo naliehavé a ťažké. akási bezmocnosť a tvrdohlavosť Hot Water Music mixnutá valivým HC/punkom. fakt sa to ťažko popisuje, ale v slúchatkách to počúvam stále dokola. strašne som zvedavý na koncert.

No Hope For The Kids - s/t (2006, Feral Ward)
áno, priatelia, ešte ma to nepustilo, už to trvá tretí mesiac. ich dosku som si normálne nosil so sebou na trase Praha - Slovensko, aby som ju mohol počúvať tam aj tam. som debil a milujem túto kapelu.

bleskový február

2011-03-24T00:26:00.000-07:00

keďže som lenivý bastard, tak meškám so svojím blogom viac než mesiac. ale to sa zmení po tomto bleskovom hudobnom denníku, čo sa práve chystám spáchať.

2.2. Praha - Rock Café - Jiří Schmitzer
v januári som začal svoju "kariéru" debilného "hudobného publicistu". výmenou za voľný vstup píšem reporty z koncertov. výhody: voľný vstup. nevýhody: pijem sám, musím písať reporty. čo je celkom fér. prvé dva moje pokusy sú Rudovous a OTK a potom Jiří Schmitzer. ten prvý článok je trapas, ten druhý tiež nič moc. ale povedzme si otvorene, na portáli typu superbeat.cz je to dostačujúce. ďalšie moje články sú už podľa mňa lepšie. niečo tu smrdí? v skratke: Jiří Schmitzer je sympaťák s neuveriteľnou charizmou a má perfektný hlas, taký páperový šmirgeľ.

10.2. Praha - Café Na Půl Cesty - Cowboy Poetry (D), Friends & Liars (D), Quemar (CZ), Dáša Fon Fľaša
Quemar sú chlapi z perfektnej kapely Worldhood, o ktorej som písal v januári, tentokrát zahrali akusticky a Kejmyho hlas to celé istil zospodu. dokonca vystrihli aj cover z Eddieho soundtracku ku Into The Wild. kedysi som mal nacvičenú tiež jednu pieseň z tohto filmu, ale akosi sa na to necítim. oni to rozhodne zvládli lepšie. s malou dušičkou a dvoma pivami som na rade ja. myslím, že sa mi celkom podarilo zavŕtať do pražských duší. začal som čerstvo robiť doma svoje DIY tričká a tu mali premiéru. úspešnú. potom dvaja nemeckí komboji. Friends & Liars bol trochu málo ukecaný, ale hralo mu to dobre. mne akurát chýbali pokecy medzi piesňami, pretože bez akéhokoľvek uvedenia sa trocha strácam a chýba mi živý dotyk. Cowboy Poetry je už pomaly starý známy a zahral skvelo, najmä podpora publika bola perfektná. väčšinou to boli jeho pražskí žiaci, veľmi milé. s kamošmi sme ešte ostali rúbať pivá a potom neskorou nocou domov.

15.2. Praha - Archa - Here I Am Human! (Tiger Lillies)
divadelné predstavenie s hudodbným doprovodom Tiger Lillies. to znie celkom dobre. pri pokladni klameme s našimi starými ajsikmi, všetci vrátane pokladníčky vieme, že sú dávno neplatné. ale nie som taký pracháč, aby som mohol ísť na ľalie za 400 očí, takže sa vôbec nehanbím. nebyť Tiger Lillies, stálo by to divadlo za starú bačkoru. nápad perfektný, dokonca som sa so smerom reakcie na prehnanú sterilitu ľudí stopercentne stotožňoval, ale bolo to akési nedotiahnuté. nič ma tam neprekvapilo. opakujem, nebyť Tiger Lilies, ľutujem aj tých falošných ajsikových 300. ani nejdem hovoriť o kacírskej myšlienke samostatného tigrovaného koncertu.

16.2. Praha - Vyšehrad, Staré Purkrabství - Scott Kelly
minulý rok bolo ľadové brnkanie Scotta Kellyho v trnavskej synagóge jedným z mojich koncertov roka. turné sa opakuje, mení sa miesto. čakal som historickú zrúcaninu. dostali sme síce areál Vyšehradu, ale interiér Purkrabství kontrastne moderný. víno v mrazivom starom parku má aj tak svoje čaro. predkapela Gurun Gurun ma unudila k sledovaniu ich premietaných vizuálov. viem, že tam hrá Albini Ježek, ale to vo mne uznanie nevyvolá. kto by aj túžil po uznaní od lúzra bez vkusu. Scott bol už iná káva. oproti minulému roku sedel, mal inú gitaru a nehral hlukové steny. to čo ostalo, bola jeho muzika, milota a brada. a podľa mňa ide práve o muziku, milotu a brady. takže sme dostali hutný čas s majstrom ohlodaných songov. keďže som cez ľudí moc nevidel, zavrel som oči a tripoval som na asfaltovej vlne pomalých rituálov. myslím, že v civilnom živote je učiteľom v škôlke. predstavoval som si ho medzi deťúrencami. absolútne všetko mi zapadalo, veľký milý bradatý obor s pokreslenými rukami. vydržal by som to počúvať aj celú noc, ale zrazu bol koniec.

21.2. Praha - Roxy - Rat City Riot (US), Sean Wheeler & Zander Schloss (US), Pascal Briggs & The Stokers (D)
blitzkrieg koncert, o ktorom sa dozvedáme pár hodín pred začiatkom. ale je to zadarmo a Zander Schloss hrá country a je z Circle Jerks. u mňa to stačí, aby som aj cez nie práve najlepší stav šiel. pri čakaní na otvorenie Roxy som prečesol vedľajší antik s platňami a ulovil som zopár kúskov. aspoň som minul prachy ušetrené za vstup. Pascal Briggs medzitým už začal poskakovať po pódiu. hrali taký punkrock osolený country a dokorenený blues. najlepší bol taký mimoň na kraji pódia, čo mastil na harmoniku aj španielku a vyzeral akoby ho zobrali niekde pri ceste. možno ho aj zobrali. keď skončili, zbehli dolu z pódia a začali sa zabávať na ďalšom bode programu. a neboli sami. duo, čo vyšlo do žiare reflektorov, sa nedalo len tak ľahko zaradiť. už len tie zjavy. bradatý skrachovanec Zander Schloss s dvanásťstrunkou, ktorý hral toho tichého a zlého a Sean Wheeler s viazankou, vyčesanými gelákmi a výzorom Toma Waitsa, ktorý hral toho kokaínového a dobrého. obaja v sakách, plné koryto vtipov, bonviváni zo smradľavého saloonu. keď však spustili, pochopil som, ktorú ligu kopú. Zander božsky hrá a Sean tiež tak spieva. plnokrvné country bez uhnutia očí pri prestrelke. úplne ma odstrelili, ležím mŕtvy od smiechu a naplnený ostrými. na konci za účasti The Stokers ešte dali dáke štandardy od The Clash a snáď Circle Jerks, ale ja tieto mŕtve estrády nemusím. posledná kapela Rat City Riot bola údajne punkrock z Kalifornie. vyhlučené tak, že som nechytil ani jednu melódiu, ani jeden song. prali to do nás guľometnou paľbou. či hrali power violence, thrash metal alebo pop punk sa nedalo zistiť, pod hradbou hluku som tušil rýchly punk. nič som nechápal, nič som nestíhal, nebavilo ma to, šiel som preč. ale ešte po ceste som utratil posledné prachy za split LP prvých dvoch interpretov večera aj s podpismi. som fanynka postarších pánov v čiernych sakách.

22.2. maniodepresívny deň
náhodou som sa zastavil na Štrosmajeráku v bazare a náhodou som vymákol gramec za 400. takže doma som mal malý sviatok a počúval som všetky platne, čo som nasyslil a nemal som ich na čom prehrať. radosť neskutočná. večer cestou do kina som sa nechal chytiť revízormi v metre. zlosť preukrutná. uchlácholilo ma Fimfárum 3D, aj keď to 3D mi prišlo celkom zbytočné. fimfárum je dobré aj bez toho a graficky nádherné ako vždy. nálada zase hore a maniodepresívny deň za nami.

25.2. Bytča - Mezzanine - Dáša Fon Fľaša, Jakub Tichý, Buzzycat
presúvam sa po mesiaci na Slovensko a ideme s kamošmi spojenými folkáčmi do zasľúbenej Bytče. ľudia tam na nás skutočne čakajú, neuveriteľné miesto, neuveriteľné puto. Rudko vyberá vstupné, my si zariaďujeme obývačku. všetko zariadenie z predsiene sa sťahuje do sály a studenú červenú kobku tak spolu s ľuďmi zútulníme na nepoznanie. prvý vyrukuje Buzzycat a ohreje sa celkom dosť, makak jeden. Jakub Tichý má zase smolu na zvuk, ale ináč je to jeho klasický krákoravý folk s dizbítovou rytmikou (nepýtajte sa ma, čo to je, je to tak). dáme aj dáke kolaborácie v pokročilejšom štádiu rozkladu. nakoniec idem ja už značne načatý, ale dopadne to dobre, ba možno práve o to lepšie. najlepší moment koncertu bol, keď na mňa akýsi chalan zakričal, či poznám Wakulu, ja že áno a on že sa Wakula prednedávnom oženil v USA, to bolo super. potom nasledovali rôzne kolaborácie v ešte pokročilejšom štádiu rozkladu. až mi na prste navrel mozoľ. pekná moment bol aj keď jeden oblial gate druhému a potom si ich obliekol, aby ich na vlastnom tele vysušil. krásny ľudia. stále nás pozývali na chatu a sľubovali kurvy, chlast a chlebíčky, ale my sme nakoniec zvolili šoféra Zuzu a teplo domova. folkoví suchári. Bytča zase raz dopadla na jedničku.

26.2. Stránske - U Marcela - Platňovica #7
jubilejná siedma platňovica v našej rodnej krčme. tentokrát bola príležitosť na gala obleky, keďže sme sa lúčili so starým usporiadaním sveta a uvidíme, čo s ňou bude ďalej. a možno sme sa nelúčili, iba sme potrebovali dôvod na tanec. mne sa moc nechcelo stáť za gramcami, tak som klasicky púšťal každého, kto chcel, alebo som púšťal celé strany a pokojne som kecal. keď je človek ďaleko a vráti sa, tak si s rodnými rád potliacha. radšej akoby mal prehadzovať rotujúce palacinky. spokojnosť najsamväčšia. oáza dobrých ľudí, zábavy a muziky. lepšie sa potom čelí hnusnote okolo.

killer weekend

2011-03-17T02:27:00.000-07:00

The Kľemones, The 77

28.1. - Senica - Inferno

29.1. - Trenčín - garáž 77

Danko si kúpil staré autíčko a na našej púti za kľemovskými koncertami ho hneď aj ideme vyskúšať. prvá víkendovka v roku sa črtala celkom nádejne až na tri koncerty, ale potom sa v Lučenci niečo pokazilo a v Slimáku už nechcú špinavých pankáčov, takže nedeľný koncert odpadá.

v piatok sa naskladáme do malého VW Polo (či Golf? ja sa v autách nevyznám, proste také malé a zelené) a uháňame smerom do Senice. trády dády spomíname na koncerty v mestách kade prechádzame, Stará Turá vyhráva všetky najhoršie ceny, síce koncert samotný bol super, to sú také paradoxy. v Inferne nás víta Sigino a zopár ľudí. popíjame, čakáme, prichádzajú aj trenčanské sedemdesiatsedmičky. ku nášmu gitaristovi Ďurimu príde akási pripitá dievčina hádzanárka, obdivuje jeho dredy a sranda začína. Ďuri odoláva, dievčina hádže stále väčšie perly. ľudí moc neprišlo. konečne začínajú The 77, taký fajný punkrock, neublíži, poteší. a kto má rád Social Distortion, ten nemôže byť zlý predsa. po nich hneď my. dnes máme dvoch gitaristov, tak sa môžem venovať šimpanzovaniu a hrozeniu. moja pravá ruka je napuchnutá ako maxiknedľa, tak to má dôraz Pepka námorníka. chytil som akýsi zápal, v aute ma to bolelo ako sviňa, teraz to prekonávam vínom a muzikou. cez koncert nič necítim, rukou búšim do špinavého betónu, ráno to bude peklo. pokazil som asi všetky mikrofóny, nakoniec spieval do kopákového. ľudia sa celkom rozhýbali, ale na spartakiádu to teda neni. po koncerte pokračuje peklo s hádzanárkou a ostatné rokenrolové radosti. Suicidal Tendencies týpek so šatkou sa nedá zastaviť. panoptikum postavičiek, ktoré stretávame na koncertoch sa zväčšuje. ideme spať ku Siginovi na domček. dáme ešte dáke pivá a potom zaľahneme.

ja som si ustlal ako pes na zemi pri radiátore. odhliadnuc od tvrdosti dlážky, tam bolo fajn. ruka mi napuchla o ďalšie tri čísla. ledva cez to pretiahnem rukáv. kľemomuchy sa pomaly budia. Paco, keďže konečne nešoféruje, si prelieva od rána pivo do gágora. pri prepínaní kanálov narazíme na dáky starý slovenský film a ja donútim ostatných, aby to so mnou pozerali, resp. aby neprepínali. paráda, stará slovenská drsnota, všetci chlastajú, stromy padajú na chlapov, veľa scén bez slov, a keď je tam replika tak hrubozrnná pravda. film sa volá Výšiny. na obed sa vykotúľame do Senice, kde pobalíme veci z klubu, lúčime sa, dokonca sa objaví aj hádzanárka, Ďuri sa zbabelo ukrýva za rohom. v akejsi doporučenej pizzerii si dáme žrádlo a Ďuri skapíňa, masakruje ho akási pliaga choroba. pri štarte odbočíme do zákazu. aj sa nám zdalo divné, že prečo neďaleko stojí fízlovské auto. keď sa za nami pohlo, hneď bolo všetko jasné. okrem toho ešte Danko nemal so sebou poistku, ale nakoniec to bolo za 30, takže nie až tak zlé. po ceste sme dali výstup na hrad Branč. v zasneženej krajine je to zlé a krásne zároveň. choroba Ďuri sa zopár krát vysypal do snehu, v aute si zabudol rukavice, proste keď sa darí tak sa darí. v hradnej komnate ma čakal joint od neznámych hradných pánov a potom metalové fotky, to predsa musí byť. od zajtra hráme pagan-black-folk.

v Trenčíne trochu blúdime, kým trafíme odbočku na Biskupice. priateľ Mattik na telefóne pracuje. v krčmičke, kde si nás všetci obzerajú a krčmár je priateľský asi ako bachar v koncentráku, čakáme na chalanov z Trenčína. medzitým Ďuri dojde k názoru, že to dneska nedá. vonku je milión stupňov mínus, máme hrať v nevyhriatej garáži kdesi na periférii mesta a on je zronený ako hnilé hovno. ja sa tiež necítim najlepšie, ruku mám ako balón, začína ma bolieť hrdlo a je mi zima. ale extrémne nerád vzdávam koncerty, naozaj EXTRÉMNE nerád, v tomto som niekedy tvrdohlavejší ako zabetónovaný somár. rozhodnutie teda padne také, že Ďuri dezertuje domov. ide mu vlak. my ostatní partizáni to dáme bez neho. o mojej hre na gitaru neni reči, s tou rukou nemôžem ani hýbať, nie ešte gitarovať. a tu sa ponúkne Mattik (spevák The 77), že on to zahrá s nami. reku dobre. pochybnosti sú, to je jasné, ale za pokus nič nedáme.

cez sibírsku klendru sa presúvame do garáže fakt na konci sveta. tá je plná ľudí a všetci naťahujú paprče s dobrotkami, pohostinnosť nepozná konca kraja. neváhame ani chvíľu a snažíme sa pozapájať a hrať. v tej tlačenici sa to ani nedá. Paldo dostane neľudský nápad všetkých vyhnať von do mrazu. ľudia na moje prekvapenie odídu (ja by som mal hlboko v riti) a my to chytro nazvučíme. ale furt to neni ono. alkohol sa podpísal, čo si budeme klamať. ľudia sa natlačia späť a nastáva peklo. Paco je na stupienku pri Dankovi, Paldo sa tlačí s Mattíkom vpredu asi na metri štvorcovom a ja poskakujem na operadle gauča čo je pri stene garáže. opäť zázrakom prestávam cítiť bolesť v ruke a už je to iba jedna obrovská rokenrol párty. furt je niekto na rukách, Mattík hrá akoby tie songy poznal dvadsať rokov, dokonca aj sóla dáva, pochutiny kolujú, zima zmizla ako riedky prd. síce ten včerajší klub sa volal inferno, ale dnes je to skutočné inferno. za poslednú dobu najlepší kľemokoncert aký som zažil. klaustrofobické priestory majú svoje neodškriepiteľné čaro.

je mi trochu ľúto, že po koncerte musíme ihneď baliť, lebo ešte zahrajú chalani a atmosféra by sa dala predávať na trhu šťastia za astronomické sumy. sáčkujeme sa do auta a Danko si nás odváža domov. Paldo vpredu pospáva, my vzadu s Pacom koštujeme vínko a tliachame. rokenrol idyla. to, že na druhý deň ráno som sa zobudil s ešte väčšou rukou a opicou ako Tokyo ako netreba dodávať, ale všetko to stálo za to. keď som robil plagát ani som netušil, že to bude vskutku taký zabijácky víkend. ešte raz díky ľuďom v Senici a Trenčíne, ale najmä chalanom z kapely The 77. nadupaný január končí úplne skvostne.

obstacles

2011-02-22T08:08:00.000-08:00

26.1. Praha - 007 - Obstacles (DK), Ufajr (CZ)

týchto dánskych výrastkov som už raz mal možnosť zažiť a bol to jeden z koncertov minulého roka. videl som ich v Čadci v klube s veľkosťou a atmosférou obývačky. celý čas som stál s vyškerenou papuľou na opierke gauča a plával som v prívaloch čistej energie. podo mnou na epedách kamoši z trojkapelia Boiling/Funeral/Mobius a tiež sa vyškierali ako keby videli striptíz panny Márie. Obstacles sú proste jeba.
preto možnosť plnohodnotnej večer so všetkými odtieňmi muziky som si nemohol nechať ujsť ani tento rok. chlapčiská opäť vyrazili na európske turné a tentokrát ma zastihli na mojom kúpeľnom pobyte v Prahe. pred koncertom kecáme chvíľu v šatni s kamošmi, keďže česká predkapela Ufajr ma moc nezaujala, čo sa tu budem pretvarovať a vymýšľať si zbytočné príkrasky. ale aspoň som sa pokúsil si to vypočuť. na mňa príliš pokojné inštrumentálky. nie som inteleguán asi. tu však musím pre tých, čo nevedia podotknúť, že aj Obstacles sú bandou bez spevu. ale to, čo dorábajú, je niekde celkom inde. predtým hrali v HC/punk partičke Children Of Fall, po rozpade ktorej sa rozhodli, že na to pôjdu z inej strany. ostal však pankový prístup a nekompromisnosť HC. stále si koncerty vybavujú cez kamošov, stále hrajú neuveriteľne intenzívnu muziku, stále ti na koncerte padne sánka aj gule, stále dokážu vytvoriť srdečné a husté ovzdušie. iba vo štvorici ukazujú kam až sa dá pri tvrdohlavom hraní a skúšaní dôjsť. od amatérskej HC/punk party deciek až ku fakt kvalitnej a hutnej dávke muziky (tým nechcem zhodiť nespochybniteľné kvality mnohých amatérskych kapiel, iba poukázať, že možno podľa mnohých by už pre Obstacles bola blbá škatuľa punkovej muziky dávno pritesná). keby som ich albumy iba počúval a nevidel ich na koncerte, kľudne by som mohol nadobudnúť dojem, že je to partia vysokoškolských morónov s našprtanou partitúrou. tú partitúru síce naštudovanú možno majú (aj keď o tom pochybujem), ale na koncerte rozhodne nepostávajú na jednom mieste. úplný opak. bicmen, veľký kučeravý lomidrevo, počas koncertu nekontrolovateľne vrieska, a bubny pri ňom vyzerajú ako hračkárske bonsajové verzie ozajstných nástrojov. mláti hlava-nehlava, diktuje, seká, buldozér na ručnej brzde, už-už to povoľuje, už-už to vyzerá, že rozbije kopák a vyrúti sa vpred. třista z místa. keďže stojím na samom kraji pódia, tak nedovidím za roh na klávesáka, ale podľa spomienok na posledný koncert, určite nestojí v kravate kdesi vzadu. jedna ruka hore, druhá ruka zaborená po lakeť v klaviatúre, dolámané paznechty, para syčí, klávesy sa trasú na stojane ako žirafa pri zemetrasení. a vpredu dvaja veslári. chlapčiatko s basou pobehuje hore dola ako splašený, stále otvorenou chlebárňou hltá čiastočky prachu a buble hore dole po hmatníku. gitarista je sympoš so strniskom, a čo on tam predvádza na gitaru, ja to neviem nazvať, jedna ruka behá, druhá ruka behá tiež. preluduje také tie typické "obstaklovské" nemelodické tepanice do hmatníka. šialený písací stroj na gitare. občas sa medzi skladbami ozve "thanx" a ide sa zase na to. ako sa mi to klasicky stáva pri dobrých koncertoch, ani neviem koľko hrali, zdá sa mi, že málo a zároveň dosť, lebo som napapkaný muziky po okraj a usmievam sa ako sfetovaný. nemám rád rebríčky, ale opakuje sa situácia z minulého roka, kedy už v januári po trnavskom koncerte Scotta Kellyho bolo jasné, kto je adept na koncert roka. a to vo februári príde Scott Kelly do Prahy. ale furt lepšie akoby som sa nemal na čo tešiť, že áno.
epilóg: a teraz sedím v pražskom byte, konečne mám gramec a točí sa tam pekná krásna výborná LP "Dividual" od Obstacles. a presne pasuje do dnešného popoludnia.

Jihlava a Trenčín (január)

2011-02-20T01:14:00.000-08:00

tak, a na pláne sú záznamy z prvých mojich dvoch indivindi koncertov v tomto roku. hir vi gou...
21.1. Jihlava - Ponorka - Phoenix 2, Zkouška Sirén, Rapsod, DFF, Vochoč si mě

v Jihlave zima jak v sibírskej balade, chvíľu sa motáme temnými parkami, kde džoguje húf premrznutých zúfalcov (v piatok večer!) a jeden pes. tajným tunelom prejdeme popod železnicu a sme v Ponorke. ľudia sa trúsia, dnes to nevyzerá na rekordnú účasť. myslel som, že budem hrať prvý, ale nakoniec sa radšej dve hodiny nič nedeje a potom idú Rapsöďáci. hlúk fandov pokyvká hlavami a je koniec. parádny trešík, to lepšie z lepšieho. a s Cejnyho šušťákovou bundou to má celkom iný charakter. "malá" prestavba aparatúry a Zkouška Sirén. najmä bicie prejdú parádnym apgrejdom a namiesto prechodov sa objaví druhý veľký kotol. to bude jebot. i stalo sa. mohutná hradba hluku v trojici, české hlboko lyrické texty a bubny, pri ktorých vás mohli napadnút iba dve mená: Dave Grohl a Dale Crover. Sirény tepali ako kamenári na spíde. a hlavne hlučne. treťou a poslednou "serióznou" kapelou boli Phoenix II s Banánom na čele. v kúdoloch pary začali a železnou panvicou rozbili ksicht každému. priznám sa, že metal v hc/punku moc nemusím, ale toto ma obrátilo na vieru. už verím, že aj metal sa dá robiť s myšlienkou a na úrovni (nemyslím tým rýchloklad prstov v sólach). takto sa robí pravá šou, a nemusí to byť iba zbierka póz, ale práve naopak. nejdem písať viac, Phoenix II treba vidieť naživo. a kedy naposledy ste zažili, že kapela rozdávala texty na koncertoch??? po tejto smršti nasledovalo zbalenie apošky a už iba brnkacie vystúpenie mojej maličkosti, ale ľudí sa nahrnulo až som nechápal. asi ma tu majú naozaj radi. počas môjho setu dokonca niekto urval dvere na bekstejdži, boha, riotfolk. ako posledná lahôdka bola neortodoxná plejbek tanečná skupina Vochoč Si Mě. všetci tvrďáci, metalisti, hardkoráci, pankáči, trešeri, svorne dusali na diskohity rokov minulých. chvíľu sme rozoberali tento fenomén a potom sa vyberáme na byt, kde sme v skorých ranných hodinách zaľahli. catering na koncerte bol perfektný, koncert taktiež, nocľah tiež, čo dodať? Jihlava über alles.

22.1. Trenčín - Lúč - Edelweiss Piraten, Innoxia Corpora, Ilúzia, DFF
ráno nás unášajú Krivosh s Verčou do Brna, kde im venčíme Güntera, pekelného psa, šiškomaniaka. po obede frčíme do Trenčína, fľaša vína s nami. najprv pokojný podvečer ultra rodinný, potom rýchly presun do mesta a už sa organizátor Robo (buď mu chvála večná) po mne zháňa. tak radšej idem do Lúča a neverím svojim očiam, klub je plný po strop, strapatá hlava na strapatej hlave. ihneď mierim na pódium a nepripravený, nevychladnutý, neaklimatizovaný, mastím songy do ľudí. na záver si zahrám aj s jedným malým pankáčiskom a taký freejazz, to ešte svet nevidel, až sa mi víno vylialo, taká to bola šajba. po mojom sete sa vrhám do víru udalostí v bekstejdži, na chodbe, vonku, no všade len nie v klube. stihnem síce odohrať svoje tri piesne s Ilúziou, ale ináč som nevidel ani notu, čo mi je teraz s odstupom času trochu ľúto, najmä Innoxiu som si chcel pozrieť. na druhej strane som postretával ľudí a niektorých starých smradov som teda nevidel riadne veky. keďže Klaus nedorazil, tak sa nekonala žiadna sľubovaná diskošou a šlo sa niekam do baru. spali sme u Majkhella a v nedeľu sme šli na detoxikačný výlet na Inovec. dokonca sa poniektorí z nás dostali aj na Inovec. ale všetko má svoj koniec, rozlúčka, štartujeme a vraciame sa späť do Česka, aby sme čelili povíkendovej depresii. a keďže tento víkend bol extra parádny, tak aj depka stojí za to.

kľemokoncert + náboženstvo

2011-02-17T16:07:00.000-08:00

pokračujem v rekapitulácii januárových koncertov. konečne jedne taký, kde som nefungoval iba ako postávač a pocucávač, ale som aj účinkoval. a dnes to bude netradične aj s náboženskou bodkou.

15.1. Žilina - Retro - SRO, The Kľemones, Proti Srsti

domov na Slovensko cestujem z celkom iných dôvodov, a nakoniec sa k tomu prišmochtí ešte aj záskok za zoo-punkovú Peshatu, keďže títo ošetrovatelia divých svíň nemohli doraziť. využívam takýto skorý (vzhľadom na ročnú periódu) koncert a každý návštevník (pokiaľ neodmietol) dostal pri vstupe nový kľemokaľendár na rok 2011. kto nemá, napíšte (klemodasa@gmail.com), vybavíme, doručíme, pre vás všetko, miláčikovia. bez kľemokaľendára sa predsa žiť nedá, to je jasnačka. a ku koncertu? no čo už len o tom môžem napísať. na bare som našiel svoje dve platne Iggyho Popa a Chucka Ragana, o ktorých som si myslel, že sú navždy stratené v škarpe dejín. ale nie, pekne svietia a usmievajú sa mňa. začínam veriť v lepšie stránky ľudstva. stojím pri svojom "gigantickom" distre a zisťujem, že máme málo L-iek. naposledy všetci chceli iba S-ká a M-ká, lebo majú asi radi obtiahnuté. tak som nových dal urobiť viacej takých a tu ho máš, kde sa vzali tu sa vzali, samí veľkí chlapi. to sú problémy, čo? hehehe. ako druhí v poradí po žilinských Proti Srsti ideme hrať my. keďže máme dnes večír dvoch gitaristov, môžem slobodne poletovať a na to aj doplatím. rozmrdám si lakeť a okrem krvi mi nič neni. ale to pravé doplácanie príde až o dva týždne, keď opäť s kľemovcami budeme brázdiť bahno pankových močiarov. o tom nabudúce. koncert dopadol na výbornú. po nás ešte profesionálne sa tváriaci chacha-punk SRO, ale to sa porúčame a nakoniec sa mojim druhom podarí odtiahnuť ma od baru. v tom zmätku tam zase zabudnem svoje dve platne, ale príde čas a ja si ich vyzdvihnem. veľká vďaka patrí najmä Radovi a Tomášovi a taktiež všetkým vám, čo ste koncert podporili.

na druhý deň som sa stal hrdým krstným otcom a zároveň som vyriešil náboženskú otázku. vlastne bola vyriešená za mňa. ten krst bolo to posledné, čo som bol ochotný podstúpiť v spojitosti s cirkovou. deň predtým som dokonca išiel na spoveď. stál som v kostole. neveril som, čo tu robím, ale hovorím si, že pre kamošov to spravím, veď pre mňa to nič neznamená. keď som ale videl, čo tam kresťania predvádzajú pred spovedelnicou priamo v ich chráme, tak ma to trochu zarmútilo a zároveň potvrdilo dosť veľa vecí, ktoré som si myslel. po krátkej výmene názorov bolo pre mňa všetko jasné. viem, nemal by som generalizovať, ale tá vzorka a situácia bola všehovoriaca. keď už som otvoril (a zároveň zatvoril, heh, koľká kontradikcia) túto náboženskú otázku, dodám aj to, že som na druhý deň veľmi pozorne počúval kázeň a musel som sa trpko smiať. so všetkým, čo hovoril kňaz, som totiž absolútne súhlasil. deň predtým som skrz pár úbožiakov videl obraz, aký vytvárajú o svojom pánovi. otázka viery je niečo iné, ale otázku náboženstva mám vyriešenú. najlepšie to asi vyjadrilo naše krstňa, keď sa tesne po krste na to všetko krásne a doslova, prosím pekne prepytujem, vysrala. držal som ju na rukách, takže to viem. bravo, Terezka, taká maličká a taká uvedomelá.

dneska to bolo také osobnejšie. ale nedalo sa mi ináč. nabudúce už zase iba trápny sex, zlé drogy a napózovaný rakenrol.

2x januárová sedmička

2011-02-07T02:50:00.000-08:00

po presídlení do Prahy som neváhal a hneď šup na sedmičku. a tak započala anabáza januárových koncertov.

5.1. - 007 - Praha - Unveil (CH), I Want You Dead (G), Bob

koncerty na sedmičke ma obchádzali strašne dlhý čas, kým som chodil do Prahy len na krátke návštevy, takže som vyšľiapol na kopec po prvý krát. streda nestreda, hlad po koncetoch je veľký a najmä keď je človek nezamestnaný, tak sa na víkendy nehrá. dáko sa skladáme s Davidom na vstupné a vliezame do prázdneho klubu. behom večera sa polonaplní, ale nič extra. prvá kapela je neplánovane Bob z Teplíc. Twin Peaksoví trešeri spustia jačavú rýchlopalnú šou a nenudím sa teda vôbec. vlna trešu sa valí strednou európu ako laxatívne tsunami. kto nesurfuje, zahynie. spevákov úškľab vyzerá ako vytvarovaný britvou, a škrečí a jačí. vtedy to ešte netuším, ale nekoniec je to najlepšia kapela večera. pražské publikum je úplne disciplinované: kapela nastúpi, všetci sa presunú pred pódium, kapela skončí, všetci odídu a tak dokola. tak sa presúvam s nimi, nech nevyzerám ako ignorantský buran z dediny na prvom koncerte. čo síce som, ale nemusia vedieť. druhý chod večera sú grécki detkoristi I Want You Dead. od začiatku do konca strašná nuda. spevák hádže vlasiskami, nestačí zo spevom a celé je to nudné a čo je horšie, tvária sa strašne vážne a nepriateľsky. a do toho ešte horšia vec, roztrhnú strunu na base, takže sa čaká a potom to pokračuje. žiadny svetlý bod. možno im iba nevyšiel večer a zjedli málo tzatzikov (bohajeho, ako sa skloňuje slovo tzatziky???). posledný sa na tanier večera fľaskli švajčiari Unveil. takí červíci mladí. hudobne to bolo dobré, textovo klasické sXe témy a predslovy. na môj vkus moc húpavé a pomalé. mám rád aj pomalé veci, ale musí to byť valivejšie. no aspoň ma to nenudilo ako antickí metalisti pred nimi. singalongy si zaspievalo aj zopár ľudí, čo to poznalo, dáki ikskári sa vyvenčili pred pódiom, ale to je asi tak všetko. nič svetoborné, na čo by som šiel aj nabudúce. Bob z Teplíc im aj tak všetkým vytreli rite. čekni ich tuto: bandzone.cz/bob

8.1. - 007 - Praha - Gattaca, Cowboy Poetry (D), Worldhood

neprešlo ani pár dní a už na strahovský kopec mierime zas. tentokrát sa účasť rapídne zvyšuje. je sobota a obsadenie vyzerá zaujímavo. akcia je benefitom pre PragueWatch, sledujúcu rôzne občiansko-právne spory a kauzy v Prahe. dnes nasávam fľaškový staropramen po litroch, čo sa neskôr odzrkadlí na stave môjho zažívacieho traktu, keď sa budem zvíjať na posteli so zastavenými prdmi (tfuj!). prvá kapela sú Worldhood, pozbieranci z iných kapiel, nechce sa mi písať akých, aby nevznikali predpojaté vnímania hudby bez predošlého vypočutia. traja dlháni a veľmi dobre zahratý punkrock. najmä basák Kejmy a jeho hlas sú určujúcim faktorom pre nasmerovania do ostrov, kde by pokojne mohli stroskotať Leatherface, Bad Religion, NoMeansNo a z vrakov ich lodí poskladať niečo podobné. perfektné a neokukané nápady a pritom chytľavé a priamočiare. to sa nepočuje často. druhou kapelou (kapelou?) je Cowboy Poetry z dojčlandu. obrýlený slušnák s gitarou je realitou na pódiu. vysypalo sa teraz tých kombojov s gitarou požehnane. stačí si len vyberať. tento honák dobytka to zobral cez neopunk, akurát že zabudol kapelu. tak to pre mňa všetko znelo ako melo-california-punk na španielke. snažil sa aj o humorné storky medzi pesničkami, ale furt som mal pocit, že sa tam cíti ako na hviezdoslavovom kubíne a/alebo potrebuje na vécko. ale bol milý, nikoho neurazil a jeho hanblivé a úprimné vystúpenie som si užil celé. však si to skúste, vyliezť sami s kusom dreva na pódium a nepočúrať sa. tam sa nedá skryť za kapelu a/alebo hradbu hluku. klincom hudobne pestrého večera boli ďalší pozbieranci Gattaca, posledný krát v zostave s aktuálnym bubeníkom, potom nastupuje hipisácky crusto raper Mazi (môžete poznať z miliardy Jihlavských aktivít a skupín). ľudí sa nahrnie ako vší, populárna hudobná skupina toto je asi. spustia taký hrubý atmosférický crustpunk (nech je to čokoľvek), ženský spev by som nespoznal keby som mal zaviazané oči. miestami je to hutné ako železobetón, miestami zase také tie uťahané plakacie pasáže pre samovrahov. fajné je to. len akosi dlho hrajú na môj vkus. spokojnosť najväčšia z koncertom. išiel som sem síce najmä kvôli Cowboy Poetry, ale nakoniec ma najviac dostali Worldhood. predsa som len jednoduchý punkrocker z dediny. a ešte som vyfasoval od PragueWatch nálepku na schránku, že nechcem propagandu od mesta a reklamy. škoda len že nemám svoju vlastnú schránku, hehe. ale raz aj to bude. a potom tam tú nálepku nemilosrdne nacapím a ona bleskami a hnevom skántri každého narušiteľa.

rekapitulácia decembra 2010

2011-01-31T12:48:00.000-08:00

tak po dlhej dobe opäť späť. najprv skúsim takú krátku rekapituláciu decembra 2010, keďže som to tu pekne zanedbával.

v posledný mesiac roka som totiž absolvoval pomerne hutnú dávku koncertov. Piškóta Tour som dotiahol do konca troma koncertami. v Zlatých Moravciach neprišiel vlastne nikto. také koncerty človek potrebuje, aby si nemyslel, že zožral všetku múdrosť sveta. takže som iba v pohovke a v totálnej zime zahral pre zblúdilé duše. ale ja som ťa varoval, Stocky, ja nie som Vratko Rohoň a ani nikdy nebudem. na druhý deň v Bratislave sme celkom slušnú kaviareň premenili na pankový brloh spolu s kamošmi The Weeds. asi nás už viacej nepozvú. ale ten večer rozhodne stál za to, díky Šupo. posledný koncert bol v Seredi na oslave Morákových narodenín. tu to dopadlo tiež krásne. snáď by som si iba zabŕdol do vlastných crust-folkových inkarnácií a ospravedlnil sa všetkým, že Rúbanisko jednoducho nebolo schopné ničoho normálneho. ešteže to zachránil Pipo so svojím jedálnym rapom. a to bol koniec Piškóta Tour a o pár dní prišla na svet naozajstná Piškóta, takže mi pribudnú nejaké tie sladké povinnosti ako krstnému tatovi.

ďalší víkend sa niesol v znamení nervov, keďže som prebral na svoje plecia koncert Zóny A. chlapci sú však profíci a komunikácia s nimi je naozaj na úrovni. to sa už nedá povedať o ich hudobnej produkcii a ako asi jedinému triezvemu človeku v klube sa mi pretáčali oči, čo všetko si môže dovoliť taká legenda. na druhý deň sme zase skočili do Blavy s Kľemovcami a rozprášili Randal na krste kapely Papundekel. Ja som v metropole aj ostal, aby som si hneď nasledujúci večer vychutnal návštevu starej dobrej Viešky Pod Rovnicami a potom Macabre a Napalm Death. koncert úžasný, návštevníci už menej. metalisti sú celkom nudní, iba stoja a kontrolujú takty v krkolomných sólach a keď si človek skočí, tak ho ešte aj nechytia.

nebudem klamať, na koncerte Zóny som čosi zarobil a tak som mohol celý týždeň chodiť po Slovensku a hrávať zadarmo. hneď v utorok som si zabrnkal vo Zvolene. švédska HC/punk úderka Nitad ma totálne rozsekala a hneď sa dostala medzi adeptov na koncert roka. po zemi sme sa váľali a krochkali od radosti. aj noc s nimi potom stála za to, milí chalani. díky Rado za linoleum. na druhý deň som si nečakane zahral po boku Jaya The Cat v Nitre, keď Richťovi vypadla nedisciplinovaná predkapela z Nemecka. hneď v prvej pesničke mi jebli dve prostredné struny (G,A) a tak som zachraňoval česť defakto na dvoch (mohol som si vybrať, buď horné alebo dolné, hehe). ale dopadlo to dobre, dokonca aj s prídavkom. tak neviem či publikum boli masochisti, alebo čo. posledný koncert v rámci neplánovanej šnúry sa odohral zase v Blave po boku mojich obľúbencov Radio Dead Ones. účasť malá, zábava veľká. agentúra "dva prsty v riti" zase úradovala. najlepší bol rozmetaný polystyrén, čo umocňoval krutú zimu vonku aj pred pódiom.

víkend zase klasicky pankový s Kľemovcami po dlhšom čase v Dolnom Kubíne na rozmrdanej aparatúre. pri takých koncertoch sa jednoducho treba vykašľať na akúkoľvek snahu a stačí to rozmrdať ešte viac. teraz nemyslím tú aparatúru, ale koncert. myslím, že sa to podarilo. na druhý deň sa situácia opakovala v Martine, ale tam som aspoň videl parádne vystúpenie valachov Telefon, čo celú akciu pozdvihlo k výšinám (nič iné ma nenpadá ako valašský Dead Kennedys). náš rokenrol to iba všetko zakončil a mohlo sa ísť po mraze domov. a ešte jedna dôležitá vec sa stala. v Malarie distre som vyhrabal platňu No Hope For The Kids, ktorá odvtedy nezliezla z gramca.

posledný koncert v roku sa odohral v Prievidzi, kde som išiel robiť reparát na Fofove narodky, keďže minulý rok som odtiaľ dezertoval. oprava sa podarila úžasne. ako bonus sme dali Kelly Family verziu kapely Ilúzia, čiže súťaž v disciplíne: hádaj koľko muzikantov sa vtrepe na pódium. až to kvantitatívne hraničilo s nejakou ska-kapelou. a potom už len milión kecov, vlčia tma a hmlisté vianočné ráno.

potom som sa odpratal zo sveta do závetria bez výdobytkov modernej doby a po novom roku som sa presťahoval do Prahy. nemal som net a ani gramec a to bol tiež dôvod prečo som sem dlhšie nič nepísal. pre dnešok by hádam aj stačilo. dobrú noc.

no hope for the kids

2010-12-27T02:36:00.000-08:00

zanedbávam to tu, ja viem. ale bolo milión koncertov (o tom sa chystám podať depešu) a nestíhal som ničovaté nič. v januári sa to pokúsim všetko dobehnúť. a čo sa týka soundtracku mojich dní, tak od 18.12. počúvam dokola a dokola stále jednu jedinú platňu. každučký deň. už sa mi to dlho predlho nestalo, že by som furt dokola obracal jeden asfalt. a tuhľa prišli chlapci z Dánska a všetko zmenili. hit na hite, punkrock jak riť. No Hope For The Kids - s/t (Feral Ward, 2006).

soundtrack nového snehu 12.1

2010-12-01T11:37:00.000-08:00

koncertový denníček:

vo štvrtok som dvojákom v Brne odštartoval svoje Piškóta Tour. najprv som zahral na podzemnej akcii pre starých aj mladých androšov a cítil som sa ako doma. vlasatci to prijali viac než dobre a ani sa mi odtiaľ moc nechcelo odchádzať. druhá akcia bola pripomenutím dňa proti domácemu násiliu, aj keď kvôli zmätku s klubom a nedostatku miesta som nakoniec žiadny infostánok nevidel. tešil som sa na Citizens zo Škótska, ale akosi mi to v ten večer nešmakovalo. ani počas svojho vystúpenia som nebol celkom vo svojej koži. síce som to možno úspešne maskoval, ale keď sa necítim so svojím hlasom v pohode, tak to asi nie je celkom ono. celkovo sa mi vidí, že som si s Rúbaniskom uplietol na seba taký menší klaunovský bičík. ale ako sa hovorí, kto sa dal na boj, musí bojovať. a ja budem. najkrajšia časť večera preto bolo pre mňa posedenie u Gaby a Toňa so štamperlíkom domácej, pekne v kľude, psík Čuľo poskakoval a všetko bolo ako má byť. ďakujem priatelia.

v piatok sme sa presunuli do Brezna, kde sa zomlela riadne chaotická akcia. ale na vine som si sám, a premiera ochutnávok, rozhovorov a stretnutí najmä pri bare. ľudí sa však nahrnulo vrchovate. teší ma, že aj folk a folkabaret spolu s reggae-hip-hopom dokáže pritiahnuť ľudí. ale najväčšia kombojka nás čakala až o druhej v noci, kedy nám vypovedalo auto a museli sme sa ťahať po zime s otvoreným oknom a ako čeršnička na torte boli premúdrelí policajti-zasrani, čo nás zastavili.

v sobotu v Detve sme zapichli posledný klinec do novembrového hrania s Kľemones. zvuk bol geniálny, ľudí pomenej, ale zato divokí a najmä veľmi úprimní a milí. a špecialita klubu: pomalý výťah - ako jediná cesta z a do klubu, naozaj perlička.

a teraz k môjmu soundtracku dnešných dní: bude to ťažké. krásnu záľahu snehu totiž asi nedokázala predčiť žiadny muzika, tak som za posledné dni moc toho nenapočúval. skúšal som všeličo, ale nič nepasovalo. ako tak to išlo so starými bostonskými šarvancami Jerry´s Kids (Is This My World?) a dobre som sa zabavil zase len pri klasickom hovorenom slove od L+S a Radošinského Naivného Divadla (Loď Svet). počúval som všelijakú muziku, ale nič mi nešlo akosi pod nos. a potom svetlo! narazil som na diamant. už som túto kapelu spomínal, ale nedá mi to zas. Sin Ropas z USA sú dvaja chalani, čo hrajú "strašne pomalú a obyčajnú muziku", mohol by povedať niekto. pre mňa je táto kapela ako droga. už to počúvam neviem koľký krát po sebe a neviem sa tých piesní zbaviť ani nabažiť. už dlho som nič podobné nezažil. dokonalý zvuk, dokonalá atmosféra, dokonalé spevy, krásne hry s tónmi, bomba špica, nenápadný klenot, čo odkrýva svoje krásy až po preniknutí na molekulárnu úroveň. a keď som sa po nich pozrel na nete, tak som sa dozvedel, že práve vydali nový album. ochutnávky na www.sinropas.com. soundtrack čerstvo napadnutého snehu je jasný: Sin Ropas.

soundtrack 11.4

2010-11-24T10:49:00.000-08:00

kapelový denníček:
v piatok sme došli do pajzla v Považskej Bystrici, kde sme mali hrať, trocha skôr. v džuboxe vyjebaný Krátky Proces. krčma plná pankáčov. už nerozumiem ničomu. "oikáči" potom odišli na Alkehol, to je podľa mňa presne kapela pre takéto "neurčité" typy.
koncert bol skvelý a divoký. najmä fúzatý krčmár Miro s mixpultom rovno na barovom pulte, čo mal vlastný mikrofón a tak sme sa medzi piesňami mohli doberať. aj podpultová domáca bola skvelá.
v sobotu potom Brezno. konečne sa podarilo dobyť Bomburu. benefičný koncert, účasť masívna, atmosféra skvelá. na psí útulok sa podľa mňa vyzbierali šialené prachy, klobúk dolu. koncert a zvuk parádny, do rána sa hýrilo a tancovalo. nejde o to, či si metalista alebo pankáč, dôležité je srdce. môj hit večera: "aj tak sme stále trešeri!!!" špeciálna vďaka Davidovi za nocľah a starkej za pohostenie, najmä za dvojité varenie (sójový segedín, mňam!).
dokopy som sa dával až do pondelka. neviem čím to je, ale tento týždeň ma bavili také ťažšie veci (z ľahkých médií, keďže platne stále kade-tade):

Baroness - Blue Record (2009, Relapse)
oproti červenému albumu pestrejšie a širšie. akoby starí hipíci objavili sludge/metal. najmä mix hlasov ma strašne baví. úplne sa vznášate na krídlach melódií. krása. pri tomto albume sa nedokáže nudiť hádam nikto.

Weedeater - ...And Justice for Y'all (2001, Berserker/Game Two)
no čo, otvoriť whiskey, zapáliť joint a ide sa na to. to je také hlúpe klišé, pretože Weedeater šlape aj bez týchto barličiek štýlu. ťažktonážne riffy ulepené z magmy a potu. a mihnú sa tu aj doslova hitové kúsky (Southern Cross) a tiež ma baví, keď sa z bažiny vzácne vynoria pre stoner/sludge osviežujúce (nechápať doslova) hlasy.

Jesu - Jesu (2004, Hydra Head, Daymare)
veľmi znekľudňujúci album. aspoň na mňa tak pôsobí. niekedy sa pristihnem, že neviem, čo vlastne počúvam. či je to ambientný drone metal alebo za hmlu efektov umne zamaskované pop songy. a práve pre tú nekľudnú atmosféru ma to asi priťahuje. aj keď v tých pasážach, keď tam znejú tie úchylácke učesané viac-hlasy, by som to najradšej vypol.

Another Breath - The God Complex (2009, Panic)
trochu rokenrolu neuškodí. ja viem, je to "najvíc nejlepší" nadupaný hardkor album. ale kto tam nepočuje ťah turborokenrolu, ten je hluchý podľa mňa. nič pre veriacich.

L+S - Strela ti do matere
po dlhšej dobe striedavej abstinencie od tejto dvojice sa zase pomaly prepadávam do ich sietí. ja za to nemôžem, že dnešný humor mi smiešny ani zďaleka nepripadá.

soundtrack 11.3

2010-11-19T03:32:00.000-08:00

výročie pádu komunizmu. ďalšie babie letné časy. práca s drevom. polička na vinyly v procese. platne sú rozhádzané. tak som počúval z iných zdrojov. toto ma tento týždeň dostalo najviac.

Jaya The Cat - More Late Night Transmissions With... (2007, I Scream)
pred našim sobotným koncertom v Košiciach som tento album po prvý krát počul z reprákov v Collosseu. hneď som sa vypytoval čože to je. veľmi chytľavý rancidovský stomp, mixnutý reggae a parádnym chrapľavým vokálom. ja moc ska-príbuznosti nepočúvam, ale Jaya The Cat sa mi páči. a títo amíci presídlení do Amsterdamu v decembri budú vyplachovať ušné bubienky aj v našej zaprdenej zemičke.

Trailer Trash
objavil som to náhodou na internete. Petr Janák je kamoš a navyše kurva talent, bez debaty. opustil loď The Crooked Beats a v Prahe sa sčuchol s ďalšími typmi. to, čo vyprodukovali má rozhodne úroveň a gule jak nasratý Iggy Pop. garážový punk s trochou psychedélie a uvrieskanými vokálmi, ale bez toho aby sa tvárili intelektuálne. skreslenie tak akurát doprava a devastujúce melódie. český rybník ošťali veľkým oblúkom.

Nice Face - Immer Etwas (2010, Sacred Bones)
jednočlenná kapela týpka menom Ian Magee. tento album je skvost, nájdený niekde na Brooklynskom smetisku. ozvenový lo-fi disko-punk z garáže. ak budem niekedy na dekadentnej future-punkovej diskotéke, tak chcem aby tam hralo presne toto.

Nonconformist / Attitude - split (2002)
totálna klasika. Nonconformist z Košíc viac známejší a prefláknutejší. hudba ide len vpred a vpred, a do toho refrény so silou utrhnutej lavíny. volume doprava, ruka hore. tak tancuj! Attitude v ničom nezaostávajú. babské vokály síce nasraté, ale predsa to celé dávajú do jemnejšej polohy. úprimnosť z toho páchne na sto honov.

Paradox (1983)
tu je základ dnešnej Zóny A. keď to počúvam v súvislotiach, tak musím dať za pravdu nášmu bubeníkovi Dankovi, že Paradox je fakt super. je tam všetok ten hnev, radosť, naivita, nadšenie v takom ešte neobrúsenom stave. ale pritom nápadmi sa nešetrí a niektoré riffy sú fakt super, keby táto kapelka vyrástla v USA alebo UK, bola by legendou. aj to, že to mám na zašumenej kazete prispieva k dobovosti. milujem staré kazety.

soundtrack 11.2

2010-11-12T02:20:00.000-08:00

tak krásny týždeň to bol. konečne bez roboty, celé dni doma, robím tričká, obaly na cedečka a hlavne: počúvam kopu muziky. tak ideme na to, to najlepšie tento týždeň. ako vždy, bez poradia.

Tragedy - s/t (2000, Skuld)
je kurva treba niečo ku tomuto písať? vydrbané ikony štýlu. platňu mám z náletu na Berlín, čo sme podnikli koncom augusta. obchodík Bis Auf´s Messer sme hľadali ako debili, točili sme sa dokola, až sme sa vrátili tam odkiaľ sme vyšli a tam to bolo. podobný krám mať na Slovensku, tak nechcem nič viac.

Bérurier Noir - La Bataille De Pali-Kao (1983-1984)
táto kapela je divná. ťažkopádny francúzsky punkrock s divnými bicími, skandovaným spevom a opakovačkovými gitarami. taký kolovrátok. tie bicie sa nedajú zameniť s ničím iným, také nemá nikto. väčšina piesní je z koncertov, kvalita však celkom dobrá. s BN ma zoznámila kamoška z Montpellier, veľa mi o nich hovorila, potom mi doniesla kazetu, odvtedy sa u mňa nezmazateľne zapísali. trocha ma škrie, že nemajú na svojich platniach preklady, lebo žabožrútštinu neovládam a viem, že texty sú veľkou časťou ich tvorby. mám radšej, keď kapely spievajú svojou rodnou rečou, tá pandémia "ingliš-singing" bandov je trápna. ale do bookletov je preklad predsa len potrebný. keď už použiť angličtinu, tak takýmto spôsobom je to podľa mňa rozumné. nikdy nevieš kto sa ku tvojej muzike dostane a pokiaľ sú texty dôležité, tak to treba robiť. aj keď doma sa ti budú všetci smiať, že načo tam dávaš preklady, veď oni rozumejú... to už ani nehovorím o vrieskavcoch. a vôbec, nemám rád platne bez bookletov alebo bez textov, to je hanba a v mnohých prípadoch veľká škoda.

Bauhaus - Burning From The Inside (Beggars Banquet, 1983)
zunčanie, potom to prejde do úderu na rytmičák, potom perfektná gitara... milujem to. asi najlepšia otváracia pesnička v histórii rokenrolu: "She´s In Parties". to je jedna z mojich najobľúbenejších vôbec. táto platňa je napchatá hitmi. doslova. a keď si spomeniem, že som ju zohnal za 50centov v Anglickom mestečku Lewes na smetisku, tak mnou prebiehajú radostné vlny. (áno, na smetisku. zriadenci sa tam hrabú v obrovských kontajneroch na triedený odpad a vyberajú použiteľné smeti a tie potom v takej unimobunke predávajú za smiešne ceny, paráda)

Dirtnap Records Sampler 2010
toto neni platňa, iba sampler, čo vydavateľstvo zavesilo na voľné stiahnutie. tak som stiahol. vypočul. potom zas a zas a zas. a včera zas a celý deň. už som bol asi presýtený všetkými tými ťažkými témami a akordami a tak mi tento výber padol veľmi vhod. vydavateľstvo sa špecializuje na taký ten punkrock, čo má prívlastky power-pop a podobne. nemám moc rád tieto škatule, ale čo už. v princípe sú to kapely, čo mastia melodický punk a sakra fofrem. šak klikni na www.dirtnaprecs.com a uvidíš. ja som nikdy nemal rád tie žabomyšie vojny medzi počúvačmi takej a onakej muziky. všetci sme na jednej lodi, tak načo sa hádať o fazule? aj tak nikdy tomu, čo počúva iba Discharge nevysvetlíš, že Ramones sú popiči. a naopak. ja to mám hodené tak, že počúvam aj aj. a ešte omnoho viac. nevediem žiaden jednoštýlový boj. a práve tá pestrosť mi umožňuje oceniť jednotlivé klenoty. keby som furt v kuse počúval iba power-pop, tak ma drbne. keby som točil iba power-violence, tak to tiež dlho nevydržím. a to platí úplne o všetkom, čo počúvam. najlepšie to napísali ľudia z kapely Something Fierce (tiež z toho samplera): "say it fast, say it loud, make it fun and make it mean something". tak pod toto sa podpisujem krvou.

zastavte sa ak budte mat cestu okolo:

soundtrack 11.1

2010-11-05T01:36:00.001-07:00

kto by to bol povedal, že ešte príde taká pekná jeseň. mám more času a tak ho konečne využívam ako chcem a dávkujem si tú krásu v konských dávkach. a popri tom konečne aj muziku. už som sem dlho nenapísal o tom, čo ma za poslednú dobu dostalo a tak dobehnem staré resty.

Neil Young - Rust Never Sleeps (1979, Reprise)
prišiel som k tejto platni ako slepý k husliam. keď som bol v UK, tak pri vypratávaní starej stodoly som mal zrazu k dispozícii veľa starých platní. zobral som si takmer všetky, samozrejme. táto bola zamaskovaná v obale Buddy Hollyho. až neskôr som zistil, že obal a vnútro sú odlišné. a až po dvoch rokoch od nálezu som si to tento týždeň pustil a tie číre melódie ma odstrelili. hlavne A-side zo štúdia ma dostáva. jednoduchá, nefalšovaná a krásna doska. hneď prvý song "My My Hey Hey" a posledný "Sail Away" sú ostré náboje. len škoda, že nemám k nej originálny obal...

Hüsker Dü - Warehouse: Songs And Stories (1987, WB)
ďalšia vec, čo som si doniesol z UK, za pár chechtákov z burzy. dvojplatňa pod major labelom, divný obal a divný obsah. takmer mainstreamové piesne, ale iba zdanlivo. všetko je to naštrbené prazvláštnymi aranžmánmi. absolútne neortodoxne pracujú so všetkými nástrojmi a dvojhlasmi. basa supluje gitaru a opačne. pri každom vypočutí tam nájdem niečo iné. a pieseň "She Floated Away" je masakrálny hit. mám obsesiu púšťať to každému, čo ma navštívi...

Pixies - Surfer Rosa (1988, 4AD)
čarodejníci Pixies a rejžo Steve Albini... treba k tomu ešte niečo dodávať?

Johnny Cash - American V: A Hundred Highways (2006, American Recordings, Lost Highway)
celá séria American Recordings je geniálna, to je bez rečí. a piata časť ma včera v noci dostala. songy ohlodané až na kosť. pevný a zároveň trasúci sa hlas, doslova skúpa gitara a občas niečo vkusné naviac. sparťanské aranže odhaľujú neuveriteľnú silu piesní a kruťárna "God´s Gonnna Cut You Down" tak pôsobí ešte ostrejšie.

Thema 11 / Gride - split 7" (2009, Insane Society)
drevorubači z Gride určite prepáčia, ale v tomto vinylovom boji u mňa vyhráva T11. odkedy som si tú platňu kúpil, tak ich strana bola pod ihlou nespočetne krát. boli noci, keď som to počúval dookola ako kolovrátok. a pritom na ich strane je jedna jediná pieseň. prerobená kombojská soundtrackovka "The Man With The Harmonica" od Morriconeho. z opusu urobili českí hošani ešte väčší opus. tá pieseň trhá tmu na márne kusy. labutia pieseň T11. tomuto sa hovorí "majstrštyk".

rekapitulácia minitour 10.4

2010-10-27T22:00:00.000-07:00

FĽAŠA TYRANIE MINITOUR (október 2010)
(alebo "Krátke čítanie o krátkom tour" ::: bude aj rozsiahlejší tour-report)

>

22.10. Orlová Futra (TxIx, DxFxFx, Rbnsk)
vlak, pivko, gitara. hotová trampská idylka. Karviná, Dan a Bedya, auto, Orlová, Futra. vo Futre misionár Borlík hustí do ľudí svoju prezentáciu a nie a nie skončiť. aj ľudia, čo stáli pred Futrou pomaly odchádzajú. koncert veľmi komorný, ani sa nezvučí. začínam ja, hrám najmä úplne nové piesne, je presne taká nálada na premiérové skúšobné nástrely. po mne TxIx, tipujem si piesne, ktoré by sa mi páčili na splitku. na akom? to je ešte skoro hovoriť. vonku sa sčuchnem s miestnymi smradmi a verbujem si publikum na Rbnsk. naozaj vojdú. Rbnsk je po "občesrtvení" divoké a nespútané. tak ako tomá byť. nápľuvky a kopec ostrej srandy, až sa miestami bojím, že dostanem po hube od menej chápavých. po koncerte prechod na byt ku Danovi, ešte klábosíme, počúvame kopec dosiek a potom spíchov.

23.10. Praha Discentrum (TxIx, DxFxFx, Rbnsk, Tom77)
na rannom nákupe raňajok mi Dan poradí 24% pivo Primátor. kúpim dve. Bedya príde na svojom fáre, skočíme pre Lucku a valíme do Prahy. najprv majstrujem obaly na CD, potom si dávam do nosa Prímatorov. účinkujú skvelo. auto necháme v Discentre a ideme na nákup do Rekomanda. potom čajovňa, kde netuším čo robím, ale dám si aspoň skvasenú kofolu. večer je v Discentre plno ľudí, pomerne dosť Slovákov. TxIx dnes začína. uprostred davu, akusticky. potom Tom77. ten sa zase nahlučil tak, že som musel ísť von. potom idem ja a nakoniec Rbnsk. s nápľuvkami sa pridávajú aj ľudia, dokonca mám konečne ako pravý muzikant na čele stokorunáčku, ibaže neplatnú. po koncerte sa obšmietam pri bare, hádžem klacky Čárlimu, skončím ako zabarovo-jutubový dídžej a zastihne nás až ráno. ostatní vyspinkaní ma naložia do auta a zobudím sa v Moste.

24.10. Most park (TxIx, DxFxFx, Tom77)
pristaneme v parku na obed. tam nikoho. tak dáme koncert pre seba, Borlíka, a ešte asi štyroch ďalších ľudí. je tam krásny ošúchaný bazén, ako stvorený na smutný nedeľný koncert v jedno smutné jesenné popoludnie. hráme na preskáčku. ja mám hlas v riti, tak škrípem jak staré vráta. najesť, zbaliť a domov. prespím väčšinu cesty. pred Brnom sa budím a pozorujem padajúcu tmu a potom tmu a svetlá. v Orlovej si dáme niečo pod zub a pokojný večer u Dana. na druhý deň sa budím do upršeného rána a cestujem domov. tri dni ubehli ako voda, ale zážitkov máme aj na týždeň. ako spievajú Ramones: touring touring is never boring.

anarchofolk : Tyranie Identity ::: www.tyranie.amaru.cz
špinavý folk : Dáša Fon Fľaša ::: www.bandzone.cz/dasafonflasa
ukričaný pankáč : Tom77 :::::::::: www.bandzone.cz/tom77
nihil & chaos : Rúbanisko ::::::::: www.rubanisko.kkt

rekapitulácia koncertov (časť druhá) 10.3

2010-10-22T00:53:00.000-07:00

hej hou občania, za veľmi krátku dobu zažívam kopu koncertov. to mám rád.

15.-16.10. Okthoberfest - Starý Smokovec - Casa Dolce
veru, Casa Dolce mi už príde ako ozaj sladký domov. vždy sa tam teším a cítim sa tak ako doma. tentokrát putujem autom aj s Borlíkom a cestou sa vôbec nenudím, vedieme dlhé debaty o všetkom možnom. síce hneď v Žiline urobím pirátsky kúsok, že by sa všetkým dopravákom postavili od jedu pokutové bločky, ale potom to už šlo celkom fajn. keď o pol jedenástej dorazíme do Smokovca, už mastia zaskakovači Boiling Point, akurát sa stihnem vybaliť, takže z ich thrashpunk setu nevidím ani holý prd. a hneď po nich ide môj osobný vrchol "festivalu" Vocatio Interna. pekelné peklo zo samotného nahlbšieho pekla, zlá a zúfalá zloba, neutíchajúci plač a kruté náreky. kysucká hrôzovláda. tam v tých severských vrchoch sa asi niečo zlé deje, že takto musia drtiť. hrali tak intenzívne, že Slavkovský štít to nevydržal a rozštiepil sa. po nich Disbeatless z Jihlavy bez speváka, ale zvládli to aj tak, vlastne som si vôbec nevšimol, že spevmi iba zaskakujú. taký temný, valivý, monotónny rokenrol. bavilo ma to. nakoniec domáci zasrani Time Of My Life. zdalo sa mi, že Kubovi trochu odchádza hlas, ale aj tak to bolo super. klasicky kvalitný hardkorpunk, tak jak ma to baví. plus prehliadka bývalých bubeníkov. ale neťukol si ani jeden. na konci coverová smršť. Poopičný Stav vládol, plus ten text ja hodí jak riť na šerbeľ pre mňa teraz, takže ma to totálne dostalo. potom je čas do rána sa natriasať pri platniach. idem na to, ľudia sa bavia. nič netreba riešiť.
na obed vyskočím zo zeme rovno do auta a fujazdím na Štrbské plesó o-o. špacír na vodopád Skok a späť do Smokovca. medzitým si Kubo vytiahol gramce, takže ma víta Beastie Boys, ale naštastie sú tam chalani z BxPx a tí to korenia lepšou muzikou. dnešný večer začína Rúbaniskom. ako som hral, nech posúdia iný. ja šem še pobavel. a dal som si patentovať univerzálne výmenné DIY tričko. medzičasom dorazili Litovskí bračekovci a ako prví idú na paškal Brosided, potom GxFxTx (tí si trošku vylepšili svoju reputáciu zo Žiliny), pak Jakubysko a Roxor, nakoniec st8le viac "vandalizujúci" Čad. nejdem písať radšej nič, lebo zo všetkých kapiel som videl iba črepinky, všetko som poctivo prekecal vonku na zime. ja keď sa raz dostanem do prúdu, nedá sa vyplávať. s platňami mi tentokrát vypomohol Deneš, za čo mu ďakujem a som rád, že si to tak parádne užíval. ja tiež. spať sa išlo o siedmej. tentokrát neboli žiadne Popudlinské Močidlany ako minulú noc (sorry Borlík a nočný stolík). v nedeľu poobede budík, všetci sú nenávratne preč. iba vranovčania a my sa tu potulujeme a čakáme na koniec sveta. pomôžeme Kalymu s upratovaním a podvečer naplníme auto pozostalými a prdíme domov. ďalší perfektný víkend prešiel ako lavína. o rok hádam zas.

20.10. Spišská Nová Ves - Semafor
Marek si nedá pokoj. ale tentokrát ho úplne chápem, pretože pokiaľ ide o Straightjacket Nation, tak neni o čem. vo vlaku si otvorím víno a trošku pilujem hru na hudobný nástroj. no, maestro zo mňa nebude, ale gitarou dokážem ledakoho prekvapiť (keď naňho vyskočím spoza rohu a jeb po hlave). v Semafore pol človeka a tak neni spechu (mám rád "akože-preklady" z češtiny, môj najobľúbenejší je legendárny Robčov preklad nepreložiteľného slova "říz" ako "rijez"). Rúbanisko sa dobre používa či už na otvorenie alebo zatvorenie koncertu, tentokrát to vyšlo na otvorenie. dokonca aj klokani sa prizerali, neviem či preto lebo takého debila ešte nevideli, alebo sa im to naozaj páčilo. tentokrát som svetu predstavil nový revolučný systém univerzálnych DIY nášiviek, v tomto prípade "nápľuviek" (pre podrobnosti mi kľudne napíšte. ako vyzerá taká pravá onápľuvkovaná pankáča, sa môžete pozrieť tuto). Na Smiech klasicky dobrý, ba povedal by som, že ešte lepší a rýchlejší ako naposledy. nejaký ten coverík od Kritickej S., aby bolo jasné odkiaľ fúka vietor a hotovo. nakoniec kenguriaci a kengura z krajiny dingov a aboridžingov. nátresk ako prasa (myslím hudobný, lebo o návštevnosti stredajšieho koncertu si nebudeme robiť ilúzie). mastili jak diviaci, ale na moje potešenie a počudovanie dali aj zopár piesní, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani rokenroloví fotri od Wipers či Hot Snakes. ale orientácia na chytľavý namastený HC/punk prevládala a drtila všetko. bubeníčky tu v Semafore v poslednej dobe idú a táto s prehľadom kraľovala. po koncerte špásy s Adrikom a hajde ku Danovi na dom. koaly zaliezli na eukalypty, my s pánom domácim sme ešte zadelili Jägera a potom už len chrápanie. ráno sa basák zo SJN priznal k Dylanoidnej folkovej tvorbou, tak sme hneď nadviazali kontakty. keď som cestoval domov, padal sneh, čo sa prepadával pod zem, všade boli krásne jesenné farby, slnko tak zvláštne svietilo, počúval som nový Leatherface a mal som chuť plakať od šťastia a objímať celý svet. to sú tie momenty, ktoré si budem pamätať... "it's good to be home, it's good to be gone"

rekapitulácia koncertov (časť prvá) 10.2

2010-10-19T04:30:00.000-07:00

posledných pár dní som nemal čas akosi na nič, bol som v jednom kole s koncertami. buď organizačne alebo ako aktér alebo tak napoly. tak aspoň zhrniem, čo to bolo za akcie.

8.10. Spišská Nová Ves - Semafor
Marek si zase raz nedal pokoj a zľutoval sa nad okoloidúcou kapelou z Berlína. prizval aj Disident, nech reku prídu pankáči. deň pred koncertom komplikácia. vo vedľajšej krčme koncert zadarmo vonku do desiatej. tak sa začne až po desiatej, to je taký nemecký čas, aspoň sa nebudú cítiť nesvoji. a my sme sa nemuseli ponáhľať. krčma poloprázdna, všetci sa pohupujú na Karavane zadarmo kdesi v tom druhom šenku. Marek s Jankou zobrali Semafor do vlastných rúk a zachránili ho pred osudom diskoklubu (aj keď osobne si to neviem predstaviť, že by tu z toho bola natriasareň). ľudí sa po desiatej nahrnulo celkom uspokojivo, koncert otvárame s Disidentom. v malom priestore sa rád šaliem, tam ma to vždy baví. síce inštrumenty ľahko tu prichádzajú k úrazom, ale kto by na také hľadel v ošiali rokenrolu. Nemci United And Strong zaujali z našej kapely iba opitého speváka Aľeho. a bubeníčka zaujala samozrejme bubeníka Danka. ináč "miliónkrát počutý húpačkový hárdkor", aby som súhlasne citoval organizátora. prečkal som pri distre a trpezlivo som vysvetľoval pankáčom, že nie, tie tričká nie sú zadarmo. Nemci sú veľmi milí, strejdedž mládež, chcú sa družiť, vymieňať cédečká, idú na Ukrajinu a do Moldavska. keďže na druhý deň ráno skoro vstávam na túru, tak hneď po naskočení motora zakapávam a zobudím sa až doma.

11.10. Bratislava - Obluda
aj v pondelok sa dejú veci. Kubo z veleslávnej agentúry Two Fingers In The Air (voľný preklad: S Prstom V Riti) urobil koncert zámorskej vychádzajúcej hviezdy Burning Streets a opäť Disident. keď prídeme do Obludy, nie je tam vôbec nikto iba majiteľ Vlado s priateľkou. teda, tieto bohémske mestá, všade sa začína neskoro, nie ako u nás na severe, kde sa musí končiť do desiatej (aby sa asi o to viac mohlo slopať). ľudia sa trúsia jak lupiny z plešiny. Ani neviem ako, ale asi zázrakom, sa tam nazbieralo menšie stádo rokenroluchtivcov. začíname, solíme, ale mne furt vypadáva basa a tak si to vôbec neužívam. keď sa pohnem, vypadne kolík, keď stojím ako úd, tak ma to nebaví. Amíci nás tľapkajú po pleci, akože dobré to bolo. sú to profíci, vedia čo poteší. oni to však rozbalia v onakvejšom štýle. tiež si to už miliónkrát počul, ale je to zahraté dobre a ani tá občasná čoko-poleva mi nevadí. Boston sa nezaprie. po pár pivách som najmúdrejší a za svoju pýchu spadnem do prachu, keď prehrám s Močom stávku o akúsi blbú skladbu od Offspringu. tak mi treba, za stávky o veciach, ktoré nepoznám.

14.10. Žilina - Squat Palác Sofia
tento koncert som organizoval spolu s ľuďmi okolo squatu. ja som ma na pleciach komunikáciu, plagáty, kapely a apošku a oni miesto, jedlo a pomoc s propagáciu. Litovské kapely prišli po zotmení jak hladní vlkodlaci. napchali svoju dodávku cez úzky priechod na dvor squatu. a už sa aj veselili. celkovo to bola veselá cháska na čele s Džím s borovičkou v ruke, ktorý celý ten tour-cirkus zariadil. trešisti Parte otvorili koncert, ale to som si akurát išiel konečne dať na dvor v pokoji cigu po úvodných zhonoch. a keď som sa vrátil, už bolo po funuse. takíto sú tí trešisti, rýchli jak namydlené fazuľové prdy. po nich Džího kapela GxFxTx, akože Good Fucking Time (veľmi voľný preklad: Jebavý Čas). taký treškorík, viac punku a hárdkoru, ale moc ma to nebralo. sfajčili sa ako bomby a potom sa už mohli snažiť ako chceli. ďalšou školáckou chybou bolo, že nevedeli kedy skončiť. po každej piesni ďalšia a ďalšia. ani som to nesledoval, bol som radšej vonku. zato posledná kapela všetkým ukázala ako sa má hrať rýchly hárdkorpank. Brosided sa volali a pozametali s ľuďmi. a to doslova. čo sa na nich robilo v tej zatuchnutej pivnici. ľudia na zemi, ľudia vo vzduchu, ľudia od steny k stene, hádzali sa tam jak besné kozorožce. našťastie všetci vieme, že pankáči, a najmä tí opití, sú gumenejší ako pneumatiky a že sa im nič nestane. keď sa z podlahy začalo prášiť dobehol postrekovací voz značky Vojto, vodou postriekal špinavú dlažbu aj rozohnených gumkáčov. na zemi sa vyvorilo jemné blatko, čo však nikomu neprekážalo. kto sa čo i len na chvíľu priplietol do chumľa už bol aj zaprasený ako fekalista po orgii. každopádne všetci si pochvaľovali a aj mňa dobil tento koncert energiou. a ako som bol pred ním trochu nesvoj a nervózny, tak po ňom som bol už spokojný a šťastne unavený. po koncerte si ešte Litovčíci zadžemovali a púšťali sa dáke hity, takže dobrá atmosféra pokračovala. Dží sa vysral squaterom do garáže a tým dal bodku za celým večerom. ale to sa zistilo až na druhý deň. a ešte si ráno Litovci osladili čaje a kávy soľou, čo som im nechal a neviem ako prišli na to, že je to cukor. ale podaktorí vraj aj tak vypili. veď vravím, veselá cháska to bola.

propaganda 10.1

2010-10-08T07:51:00.000-07:00

nebudem si tu vymýšľať, tento týždeň som moc tej muziky nenapočúval, či už z takých alebo onakých príčin. takže žiadne super albumy toho týždňa nebudú. človek je však živý nielen počúvaním na svojom domácom stereu, ale aj koncertami. tam sa deje niečo neopakovateľné a krásne. a tak ako nemám príliš v láske live albumy, tak milujem live koncerty. preto si spravím takú menšiu propagandu.

a samozrejme srdečne pozývam...

soundtrack 9.4

2010-10-01T00:10:00.000-07:00

minulý víkend som strávil vo Veľkej Fatre. človek počuje iba kvílenie vetra, ručanie jeleňov a vlastné myšlienky. aj dúšok domácej slivovice celkom ináč chutí, keď ju pijete s priateľmi v teple zadymenej maringotky (komín bol totiž totálne na prd, a aj keď sme ho vytrvalo šolichali* ako partia MacGyverov, boj to bol márny). na druhý deň bola preskúšaná naša odolnosť. od rána vytrvalo pršalo a premočení do nitky sme sa plahočili dolu klzkými skalami a blatom a potom dlhou Necpalskou dolinou. krásny víkend bez zafajčených klubov a mulatovania.

v stredu sme s kamošom Weslom pripravili v Martine koncert izraelských bláznov Uzbeks a takmer domácich Disident a na poslednú chvíľu pribudli aj nórski vikingovia Rank N´File. myslím, že všetko sa podarilo a ľudia aj kapely odchádzali spokojní. týmto chcem ešte raz aj touto cestou poďakovať všetkým, čo prišli podporiť akciu. naozaj si to vážim, najmä keď viem, že koncerty cez týždeň sa na Slovensku moc nenosia a veľa ľudí nepríde preto, lebo sa nemôže "najebať". ich škoda, pretože prichádzajú o skvelé akcie.

a tu je muzika, čo mi tento týždeň šmakovala najviac:

Lues De Funes - The Great Hard-Core Odrb (1991, Zoon Records)
predstavte si ako by to vyzeralo keby sa kapela Primus zrazila s Chiki-liki-tu-a, trošku modifikovala podľa génu Ježišovi Pivo Nelej, do toho by sa ešte sčuchla so starým predrevolučným undergroundom a potom by začala hrať extrémny HC. neviete si to prestaviť? alebo si to ani radšej nechcete predstaviť? tak potom po tejto doske radšej nikdy nesiahajte. tí, čo však poznajú jednu z prvých HC kapiel na Slovensku, vedia o čom je reč. bicie, dve basy, reči a chrochty. celá nahrávka má neuveriteľne jemný a obnažený zvuk, čo jej iba pridáva na ľudskosti a vysmieva sa všetkým dnešným preprodukovaným akože-špinavým nahrávkam so super-jeba-mega-teror zvukom z mimozemských nahrávacích štúdií. a texty. to je kapitola sama o sebe. sú to tie najchytrejšie texty na slovenskej scéne. neviem či je Lues De Funes legenda alebo kult alebo čo, lebo sú to iba slová, ale je to rozhodne fenomén a jedna z najdôležitejších kapiel na Slovensku.
dlho som po tejto platni prahol, až sa mi ju nakoniec podarilo vymeniť s chalanom, čo prevádzkuje celkom hustý blog. ak máte radi československý underground, tak tam nájdete bezodnú studnicu: www.muzika-komunika.blogspot.com (ďakujem, Mišo)
a pre hlbší a komplexnejší zážitok rozhodne odporúčam: www.luesdefunes.com

Piresian Beach - EP (2010)
kamarát Fliper je taký štúrač muziky. neustále ňúra a ňúra v internetovom bludisku nové kapely a keď niečo objaví, tak ma informuje. minulý týždeň objavil Piresian Beach. dievča z Budapešti so záľubou v československej muzike. všetko si nahráva sama a znie to celé ako melancholický vesmírny surf rockový očistec. je to riadne lo-fi, miestami ťažké, miestami jemné. riffy z pekla, hlasy z neba. a je tam prerábka od Dybbuk. s perfektnou fonetickou češtinou. už to virtuálne EP počúvam celý týždeň. ak to Fliper dotiahne do konca, tak si ju k nám pozveme zahrať.
a čerešničkou na torte je názov Piresian Beach. Piresia je vymyslená krajina, používaná v Maďarsku pre výskum xenofóbie. pomerne veľké percento obyvateľov nenávidí imigrantov z tejto neexistujúcej krajiny... tu je to: www.last.fm/music/Piresian+beach

Tyranie Identity - Bezejmenné Siluety (2010)
Dan a Lucka z Orlové. gitara a dva hlasy. občas píšťalka, drumbľa, kazoo. úprimný, priamočiary a jednoduchý folk. texty sú podľa mňa geniálne, na nič sa nehrajú a pritom idú priamo k podstate vecí. český Naivefighters, bez srandy. koncom októbra mám tú česť odohrať s nimi krátke turné po Česku, nebude to naše prvé stretnutie a verím, že ani posledné. album je na stiahnutie tu: www.tyranie.amaru.cz/alba/bezejmenne-siluety/BezejmenneSiluety.zip

Tupak Amaru - Fuck The System... A co dál? (2010)
zase partička z Orlové. okrem toho, že prevádzkujú klub Futra, perlu normálnosti uprostred obludného sídliska, mastia sakra ostrý a hutný HC/punk s parádnymi gitarami. speváčka Blanka sa s tým tiež nemaže a celé to dokopy valí ako buldozér. radosť počúvať. texty, čo majú hlavu a pätu, sú samozrejmosť. plus hovorené intro naozaj od srdca. celý album dali na stiahnutie tu: www.amaru.cz/files/fuck-the-system.zip
do budúcna to plánujú vydať ako LP a myslím, že ešte stále hľadajú spoluvydavateľov na platňu - zbpunk@riseup.net

-------------

*šolichať - dorábať, opravovať, vylepšovať, piplať sa v niečom (elektrikársky termín - len dúfam, že Ďuri si z nás nerobil srandu)

komixový soundtrack 9.3

2010-09-24T04:39:00.000-07:00

tento týždeň som sa na počúvanie muziky vybodol. nemal som chuť, nemal som čas, nemal som záujem. posledné dni okupoval moju hlavu kazateľ. Garth Ennis a Steve Dillon stvorili komix aký nemá páru - PREACHER.

už od malička som chcel byť komboj (nikdy kovboj, u nás sa vždy hovorilo komboj!!!). ale nie ten zlý bandita, čo vraždí indiánov a strieľa hrdinov. zas ale ani nie ten úplne dobrý a ligotavý, bez smietky viny. chcel som byť taký akurát, zaprášený, s cigaretou, sem-tam whiskey, sem-tam dievča, západy slnka nad prériou, presná muška, kôň a puška a všetky dobrodružstvá predomnou. češi na to majú výraz "správňák". nikdy neudrieť ženu, ctiť si priateľstvo až za hrob, držať slovo. proste samozrejmé veci. zákon.

podľa mojich doterajších viet je Preacher obyčajný western. ale kdeže. Garth Ennis do toho zamontoval ešte osudovú lásku, írskeho upíra, šukačku anjela s démonom, Boha Všemohúceho, svätého zabijáka, armády podliakov, tajnú organizáciu, zlé aj dobré rodinné putá, kopu krvi, sexu a chlastu, smrteľných rán a nakladačiek, tonu romantiky a tie najkrutejšie žarty, naozaj nešetrí nikoho. už keď sa zdá, že sa viac nedá, tak ste na omyle. ale to najdôležiejšie je, že to má geniálne napísaný príbeh aj dialógy a krásne kresby. pre dospelé deti je to vlastne biblia a kázanie o "správňáctve". otočka do detstva. kult. len jednu vec ľutujem. že som to dnes ráno dočítal...

a určite si treba dať pozor aj na ostatné Ennisove diela. ten ryšavý chalanisko má plnú hlavu vyberaných príbehov a dar vyrozprávať ich.

soundtrack 9.2 - spomienky

2010-09-17T05:11:00.000-07:00

neviem či je to počasím alebo čo, no tento týždeň som mal takú spomínaciu náladu. a tak som počúval spomínaciu muziku. takže to dnes nedám podľa albumov, ale podľa spomienok.

Bratislava
teraz budem znieť ako nejaký Boris Filan, ale čert to ber. spomienky na mojich 5 rokov v Bratislave budú vždy spojené s rokenrolom. hlavne tie roky uprostred, keď už som bol zabývaný, ale ešte nie na odchode a zamestnaný na polovičný úväzok. chodievali sme do krčmy, ktorá už neexistuje, mali sme v jukeboxe vlastnú muziku, mali sme tam (takpovediac vlastnú) miestnosť, kde sme si nosili (doslova vlastný) chlast. nebolo to príliš loajálne voči majiteľovi, ale kto by to vtedy riešil. veľa ľudí nadávalo, nadáva a bude nadávať na Blavu. väčšinou sú to tí, ktorí tam "museli" ostať. ja nemám prečo nadávať. spravili sme si ju po svojom. Malé Karpaty, Prima, vieška, Mlyny, Zuza, jeseň, kamaráti a muzika v tom hrali najväčšiu úlohu. vždy keď idem do Bratislavy, tak sa teším a vracajú sa mi spomienky ako blesky. chodím na známe miesta a väčšinou stretnem starých známych. 5 rokov je 5 rokov predsa. veľa z tých kapiel, čo sme vtedy počúvali už pre mňa stratilo rokenrolové pozlátko a nebavia ma, ale zopár ostalo. keď sa chcem v myšlienkach vrátiť, počúvam toto (a platí to aj opačne: vždy keď toto počúvam, tak sa vraciam): Social Distortion - všetky albumy (najviac Sex, Love & Rock'n'Roll). a Turbonegro - všetky albumy (okrem Retox) a tento týždeň som točil Small Feces Volume 1. nemám rád všelijaké výbery, best ofky a podobné ťahače peňazí z fanúšikov, ale toto je niečo iné a baštím to chlapcom z Osla aj s navijakom. najlepší coverovací album široko-ďaleko.

Anglicko
po škole som v tejto divnej krajine strávil rok. býval som uprostred polí na starej farme. mal som blízko k moru, blízko do Brightonu, blízko do Londýna. kto nebol v Anglicku, nepochopí ich mentalitu. majú niečo špeciálne, to mi nik nevyvráti. asi je to ostrovnou polohou, takou divnou tvrdohlavosťou a dedičstvom koloniálnych čias, ale nejdem tu rozoberať dejiny. tie ich tradície a špeciálny prístup ku všetkému. občas ma to vytáčalo, niekedy som sa na tom zabával, ale väčšinou som to miloval. je to taká zvrátená láska. ale úprimná. naozaj často sa mi cnie. bolo to aj tým, že som sa tam mal fakt výborne. bol som tam s frajerkou, hral som sa deckami, rozprával sa s miestnymi, bycigľoval, mal som Rock'n'roll Eddieho, pozeral staré filmy v stodolovom kine, nahral som tam dve cédečká, zažil som kopec koncertov, v sekáčoch som si vyhrabal milióny platní (balík čo som posielal domov mal vyše sto kíl), nasával som to divné Anglicko plnými dúškami a páčilo sa mi to. zvrátená láska... nič tak nevystihuje tú pošahanú krajinu ako nahrávky The Jam - všetky albumy (pre mňa špeciálne Sound Affects). ale tento týždeň som počúval ešte jednu platňu, ktorá neni ani taká dobrá, ako je "anglická" a úplne ma vrátila späť. Fisher Z a ich album Red Skies Over Paradise (ani nejdem hovoriť, že na obale je Brighton), špeciálne pesnička "In England" (ani jej nemohli dať iný názov). ešte aj keď toto píšem, znie mi v hlave a zatláčam slzu. pred tromi rokmi v septembri som sa balil do Anglicka a nevedel som, čo ma čaká...

soundtrack 9.1

2010-09-09T23:22:00.000-07:00

tento týždeň bol úplne úžasný. po robote som sa vždy zahrabal do platní, pozeral booklety a počúval a počúval. prehádzal som celú svoju zbierku a konečne som si vypočul všetky dosky, čo som si doniesol z akcií počas uplynulého mesiaca. a že ich bolo požehnane. a tu sú tie, ktoré ma dostali najviac. tentokrát je tu aj normálne usporiadané do akéhosi rebríčka od najlepšej platne a dnes to sú samé silné dosky.

Adolescents - s/t (1981, Frontier)
totálna klasika žánru. esenciálny punk z Kalifornie, ktorý asi veľa vecí určil na dlho dopredu. geniálne zahraté a nahraté piesne. zhodou okolností som túto dosku získal s kopou kapiel, ktoré vykopávajú starý punk a mastia ho s novým zvukom, síce dobre, ale na originál jednoducho nemajú. Adolescents všetkým kapelám nakopávajú rite a s prehľadom. "Kids Of The Black Hole" a "Amoeba" sú hity storočia. tento vinyl nezliezol z môjho gramca už pekne dlho. stále ho tam mám opretý mimo celej zbierky, aby som si ho mohol kedykoľvek zas pustiť. (Milan, ďakujem.)

Wipers - Is This Real? (1979, Park Avenue)
zázračná kapela z Portlandu okolo speváka a svojského gitaristu Grega Sagea. aj keď pravák, hral na gitaru ako ľavák, robil si vlastné efekty a mal svojskú filozofiu kapely. vždy sa dištancovali od punku a pritom to boli najväčší pankáči v tom čo a ako to robili. album je plný nádherných pesničiek, dneska ja už z toho minimálne kult. je to rýchle, pomalé, veselé, smutné, ale najviac melancholické, zvláštne a odvtedy ako Wipers poznám je to srdcovka. v berlínskom obchode som sa kvôli prachom rozhodoval medzi dvoma ich doskami. pekná a zároveň krutá voľba...

Ilúzia - Búrka (2010, cooperation of labels)
videl som ich prvý koncert a sledoval som celú ich hudobnú dráhu, keďže žijem tam kde oni a sme kamoši. konečne sa im podarilo ustáliť zostavu a po dlhých rokoch nahrať debut. skvelý debut. znie to skvelo, je to perfektne zahraté, má to krásny obal, má to perfektné texty, má to myšlienku, narobí ti to v hlave búrku. je to košaté s presahmi všelikde, ale pritom s koreňami pevne v HC/punku. nie je to láska na prvé počutie, musíš sa do toho dostať a potom je to mocné ako skaly a obloha. niektoré piesne mi znejú v hlave aj teraz. mám rád, keď sa veci robia s láskou a hĺbkou. som ešte o to radšej, že som sa na vydaní mohol podieľať. a som úplne najradšej, že mám tú česť ich poznať.

Harum-Scarum - The Last Light (2004, Partners In Crime)
a zase Portland, mekka dobrých kapiel. aj keď táto banda u nás kedysi koncertovala pomerne často, mal som ich možnosť vidieť iba raz a padla mi sánka. teraz mi padla pri počúvaní ich poslednej platne. je veľa kapiel so ženským spevom, ale je iba jedno Harum-Scarum. vymakaný HC/punk. nadupaný, melodický, rokenrol buldozér. som len človek a podvedome sa nevyhnem porovnávaniu ženských a mužských kapiel, lebo rozdiely tam proste sú. ale pri Harum-Scarum nad tým takto moc nerozmýšľam. je to proste nakopávačka od prvej sekundy až do konca. aaarghh!!!

rozprávky
krátky nálet do antikvariátu Nazca a už si odtiaľ odnášam priehrštie starých slovenských rozprávok. je to to najlepšie pred spaním. fantázia pracuje a príbehy sa vinú nocou. aj s praskaním a pukaním a škrabancami a mladými hláskami starých slovenských hercov.

a na záver dva odkazy. fotky z krstu dosky "Búrka" od Ilúzie (punkgen.sk) a jedna recenzia na túto platňu (kidsandheroes.com).

soundtrack turné

2010-09-02T01:20:00.000-07:00

posledné augustové dni som strávil na cestách. absolvoval som Eine kleine SchmutzigMuzik Tour v Česku a Nemecku. prvý krát v živote sa mi tak podarilo hrať mimo územia, kde rozumejú jazyku, v ktorom spievam. bola to skúška, kopa skúseností a ten najlepšie strávený čas. o priebehu turné určite v dohľadnej dobe napíšem report. a čo sme počas týchto dní počúvali a čo pre mňa ostane navždy spojené s týmto turné? tieto albumy:

Dead Kennedys - Fresh Fruit For Rotting Vegetables (1980)
nesmrteľná prvá nahrávka Jella Biafru a jeho kumpánov. kto toto nepozná, tak je asi z inej galaxie. pred tretím koncertom turné, keď sme sa blížili do Vysokého Mýta, som sa tak započúval do úvodných psychedelických gitár v "Holiday In Cambodia", že nebyť spolujazdca Dana, ktorý strhol volant, asi by sme skončili v priekope. odvtedy sme ešte tú kazetu otočili niekoľko krát a vždy keď prišlo k onej takmer osudnej gitarovej pasáži o čosi pevnejšie som držal kormidlo.

Minor Threat / Wasted Youth - Demos
za rohom je Nemecko a my sa pomaly motáme po zmätených cestách okolo Ústí nad Labem. to čo nám hrá z reprákov je však jasné a rýchle. staré demá týchto klasikov HC/punku na jednej kazete. čistá energia, bez okolkov, priamo do ksichtu. a pritom sú to také isté pankové odrhovačky ako od Angelic Upstarts alebo Sham 69 akurát, že zahrané o niekoľko otáčok rýchlejšie a zúrivejšie.

Leatherface - The Stormy Petrel (2010)
album som mal stiahnutý a doma som ho už počúval, ale prišiel mi priemerný. keď sme sa v Lipsku ráno po koncerte naraňajkovaní hrabali v distre SM Musik, konečne som si ho ukoristil aj na vinyle. hneď sme si to pustili u Mathiasa na byte. hrali sme staručký mini-hokej alebo len tak počúvali. melancholický pank Leatherface a najmä chrapľák Frankieho Stubbsa je nezameniteľný. bol to deň, keď do seba všetko zapadá ako v rozprávke.

Queen Of The Stone Age - Songs For The Deaf (2002)
svojho času som túto kazetu doslova zodral. potom takmer zapadla prachom. comeback sa udial na nemeckej diaľnici, v obklopení valiacich sa kamiónových obrov a nadzvukových nemeckých kár. preriffované halucinogénne piesne ako z partesu pre jazdu na diaľnicu do pekla (v našom prípade do Drážďan). asfalt (v Nemecku betón) sa rozmazáva pod kolesami, krajina zdanlivo pomaly ubieha a my "headbangujeme" o stodušu.

Uzbeks - demo (2009)
koncert izraelských Uzbeks budeme robiť koncom septembra v Martine. v Drážďanoch sme náhodou stretli ich gitaristu a do auta sme získali ich kazetu. svet je malý, všelikto pozná všelikoho. toto kratučké demo sme točili väčšinu cesty domov. ide z toho neskutočná energia a kopec srandy. je to návyková látka. Uzbeks majú v sebe vibrácie Adolescents a nekompromisnosť Black Flag. už sa teším na koncert.

Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002)
ja viem, ja viem, už som tu tento fenomenálny album raz spomínal. ale môžem si pomôcť? týmto albumom sa cesta našim autom na tour začala a aj skončila. a v noci, keď som sa vrátil domov, som stále nemal dosť. založil som platňu na gramec, na balkóne som si dal pivko a cigu a rozjímal som nad uplynulými dňami, ktoré ubehli
ako sen.

hutné dni

2010-08-19T00:32:00.000-07:00

posledných pár dní bolo naozaj nabitých udalosťami. cez víkend bol Ffud Fest - malá veľká udalosť v Seredi. všetko to zorganizovali ľudia okolo kapiel The Flame Still Burns a Barney Gumble, za čo im patrí nevýslovná vďaka a rešpekt. bol to čarovný víkend a dozvuky boli ťažké.

ani som sa nestihol spamätať a už som sedel v pondelok večer na skúšobni a do Matúšovho nahrávacieho prístroja sme zaznamenávali moje piesne. bol to taký blitzkrieg nápad. keďže budúci týždeň idem do Čiech a Nemecka na pár koncertov a nemám žiaden reprezentatívny matroš, tak som si jeden nahral. v utorok večer prebehol mix a mastering a v stredu som urobil textovú prílohu a zoradil piesne. už to len dať do fyzickej podoby a ďalšie hudobné bejby je na svete. volá sa to TEMPORARY NAMELESS EP a zmysel názvu pochopíte keď to budete držať v rukách. je tam 7 namakaných piesní, z toho jeden cover od istej nórskej kapely.

aby všetkého nebolo málo, tak v stredu večer sme zablúdili do Čadce, kde som mal tú možnosť a česť zahrať po boku Pisskit pred dánskou kapelou Obstacles. uff, ťažko niečo písať. na tom koncerte som videl budúcnosť. stále som mal mal pocit, že počujem Jaga Jazzist monumentálne prevtelený do štyroch pankáčov. Obstacles ukázali kam sa dá pohnúť, keď ti je hardcore tesný a ešte sú to k tomu aj maximálne milí ľudia. nehovoriac o ostatných návštevníkoch. bol to jedna-báseň-kurva-skvelý-večer. po Scott Kellym a Newtown Neurotics môj tajný adept na koncert roka.

a do toho zajtra vyrážam na Eine kleine SchmutzigMuzik Tour. veru, nemôžem povedať, že by som sa nudil.

soundtrack nedostatku času

2010-08-13T04:06:00.000-07:00

hneď po návrate z Macedónska som chcel dobehnúť muziko-počúvací dlh, ale keďže sa mi nedostalo času na to, aby som si v pokoji sadol, prehrabal zbierku a niečo vrazil na gramec, tak som sa to rozhodol dohnať v práci počúvaním česko-slovenských kapiel z bandzone. išlo o všakovaké kapely a napočúval som ozaj dosť vecí. nové, staré, známe aj neznáme. zo celého toho internetového babylonského prepletenca ma zaujalo zopár, s ktorými sa podelím. ale takýto týždeň už zažiť nechcem. síce som veľa poobjavoval, ale počúvanie v robote na sluchátka je nanič. tak tu sú moji tohtotýždňoví šampióni.

Estar Alerta
pre mňa nová kapela. HC punk s drzým ženským spevom. dalo by sa povedať že klasika, hehe. ale aj tak (alebo práve preto) si mi to páči. je to proste dobre zahrané a verím im to. pri počúvaní mi furt niečo chodilo po rozume. a že som to teda točil stále dokola. taký neurčitý pocit, šteklil mi mozog, netušil som čo to je. a pri x-tom počúvaní ma to napadlo. Estar Alerta znie akoby Tornádo Lue hrali HC punk. to predsa nemôže byť zlé.

Rapsöd
mydliť, mydliť, mydliť. od začiatku do konca. trsátka sa strúhajú, paličky sa štiepia, hlasivky opúchajú. thrash till death! keď je thrash preklopený príliš do metalu, tak to pŕŕ. keď zas moc do punku, tak je to mierne primitif. ale keď je to metalovo presné a líznuté punkovým šmirgľom, tak to je ten správny kokteil. Rapsöd je eňo-ňuňo mastenica. a navrch skvelí ľudia. neni o čom.

OTK
starí harcovníci okolo zvukára Onřeje Ježka zo štúdia Jámor, kde zväčša nahrávajú kone zo striebornej rakety. zvláštna muzika. pre mňa nie úplne prístupná na prvé počutie, ale s každou ďalšou piesňou som sa viac a viac lepil na ich zvláštne melódie. chcel by som vedieť aké je to byť dobrý zvukár a zároveň mať kvalitnú kapelu. niekto si možno myslí, že sa to dopĺňa, ale mne sa javí, že to môže byť celkom ťažké...

Le Bain De Maid
trošku ema nikdy nezaškodilo. čím viac to počúvam, tým sa mi to viac páči. pomalý rytmus, basa buble vzadu, brnky-brnky, potom taký ten trblietavý zvuk gitár a naliehavý krik. traja ľudia, tri duše, tri nástroje. nič nové, ale aj tak perfektné. takáto hudba sa snáď ani nedá robiť neúprimne.

Lost Souls
nahrávky nie sú valnej kvality, hlavne sú trochu potichu, ale aj tak sa dá cítiť kdeže majú chlapci svoje vzory a z čoho čerpajú. rokenrolový základ mixnutý svižným punkrockom, zborové refrény, kopa vokálov. to sú iba základné suroviny. bez receptu na poctivú pieseň je to nič. to ale nie je prípad Lost Souls. textami v angličtine sa dá kamuflovať všeličo, ale keď to tak cítia, prečo nie. a naživo sú dobrí tiež. čo dávajú do tej vody v Nitre? podobne kvalitné kapely poznám iba odtiaľ (Happy Cocks, Zhoda Náhod, DPH).

Madcult
a na záver lakotinku. toto je jediný prípad, kedy nehovorím o piesňach na bandzone všeobecne. ide totiž o nové EP "4 Reasons 4 Failure(s)", ktoré celé zavesili na svoj profil. prvá vec, čo ma zabila je luxusný zvuk, chlapi si dali fakt záležať. podľa mňa minimálne mastering robili v zahraničí. ak nie, tak chcem vedieť kde. je to presné, hutné, vypeckované, ozdobené, hotové. keby som nevedel, odkiaľ chaloši sú, tak tipnem hocičo len nie Slovensko. celé je to nasrané a mocné. miestami rýchle jak riť, miestami krásne atmosferické. a tentokrát žiadne škatuľky a barličky, toho už bolo dosť, Madcult ide svojou cestou.

2 týždne bez hudby

2010-08-11T00:55:00.000-07:00

posledné dva týždne som bol mimo rodnú hrudu. túlali sme sa po Macedónsku.

keď sme boli v civilizácii, tak väčšinou sa hudobná produkcia redukovala na miestne ľudovky doplnené tuc-tuc rytmom a jadranským repete mixom. je sympatické, že v drtivej väčšine miestnych rádií hrá domáca muzika, ale o kvalite to nič nehovorí. po chvíli som to bral ako folklór a rezignoval som. po ďalších dňoch sme sa už na tom iba zabávali (dokonca jednu pieseň sme si doniesli v hlavách až na Slovenko, po ceste však v našom podaní tak zmutovala, že pôvodnú verziu si už nik nepamätá). potom je tam zas istá skupina rádií (dosť malá), ktorá hrá podobné svetové megashity ako naše komerčné rádiá. a všetci domáci počúvajú nosiče, ktoré sa dajú výstižne pomenovať slovom Yugo-mix, čiže to najhoršie z oblasti bývalej Juhoslávie.

väčšinu času sme sa ale túlali po horách, takže soundtrack sa mi tvoril sám v hlave alebo som si spieval to, čo som nechcene začul od niekoho v okolí. to boli dosť kruté a podlé ťahy, keď niekto z nás naschvál zanôtil nejakú debilnú pesničku a potom sa to už nedalo z hlavy dostať von. také zákerné hudobné projektily do cudzích uší. nechutné žarty prerastajúce do pliagy ba až pandémie. prvý týždeň to ešte išlo, najviac mi v hlave hral Peter Nagy. ale druhý týždeň nie a nie zabiť tupý song od Lady Gaga, čo sme počuli v jednom combi a potom ešte zopár krát z blbých rádií. tak sa robí letný hit. proste ti vymyjú mozog neustálym opakovaním. rezať, soliť, vraždiť.

na konci výletu som zúfalo potreboval počuť niečo iné. a tak si pre mňa Macedónsky bôžik muziky a žartov prichystal tortúru na záver. na poslednej ceste autobusom do Skopje celou cestou šofér vypekal klimatizáciu (diabolský vynález ľudstva) a balkánsky yugo-repete-mix (diabolský vynález balkáncov). v princípe to bola jedna trojhodinová pieseň, kde sa menili iba sladké melódie a hlasy spevákov. keď som si už myslel, že to nemôže byť horšie, tak mu začalo skákať cédečko. áááá!!!! ale šofér to nechal hrať ďalej. neviem o čo mu išlo. asi mi chcel znechutiť posledné momenty ináč peckového výletu. môj mozog sa z nedostatku dobrej muziky sám začal chrániť a spustil mi v hlave ako obranný val pieseň od Chucka Ragana. príznačne to bol song Get Em All Home. a tak som mohol iba čakať, kým sa dotrúbime domov a hodím dačo na gramec.

emo, epilepsia a country

2010-07-21T05:31:00.000-07:00

za posledný týždeň som veľa času nemal a ani som veľa muziky nepočúval. zas ale keď je človek obmedzený časom, vyberá si naozaj uvážlivejšie. z toho, čo sa dostalo do mojich uší, vyberám tieto lahôdky.

Remek - Demo (2010, DIY)
nová kapela z Prahy zložená zo starých harcovníkov (Lakmé, Dakhma, Gattaca, Jednota). svoje prvé 5-piesňové demo nahrali na skúšobni a dali hneď zadarmo na stiahnutie, ale je možnosť zohnať to aj na CD. DIY prístup je pre nich všetkým a je to cítiť a vidieť. presne podľa môjho gusta. nahrávku som po stiahnutí počúval celý večer stále dokola. trblietavé gitarky, ukričané vokály, atmosféra, čo sa dá krájať a jesť. a veriť. cítil som silnými výbojmi naplnenú skúšobňu priamo vo svojej izbe. nie som odborník na emo-HC, takže tu nejdem porovnávať a prirovnávať. každý text je o niečom a pieseň "Na konci" je jednoznačná srdcovka.

Warsaw Was Raw - Chaajoth (2009, Rejuvenation Rec., Guerilla Asso, La Machoire)
ďalšia z kapiel, ktoré som premeškal na koncerte, našťastie som mal o tom správy a tento krátky námrd. rozsekali ma, rozmašírovali, pomleli a potom po mne poskákali špinavými bagandžami. a potom som si to pustil zas a zas. a teraz som sa k tomu vrátil a nič z tej sily sa nestratilo. uškriekané ženské vokály, epileptický punk, pestrý power violence, pancierový fastcore, občas bordeloidné, občas až prehľadné. to všetko na necelých desiatich minútach šialenstva. a navyše majú smrteľne vtipné názvy piesní. nič viac nechcem, len sa nechať bombardovať takýmito úderkami. veľmi vhodné pri nedostatku času a prebytku hnevu.

Jon Gaunt - 5 songs (2009, DIY)
country. kedysi dávno som tento štýl nemohol ani cítiť. ale to asi preto, že som to počul iba z druhej ruky a od pochybných česko-slovenských pop-folkáčov, ktorých nemôžem cítiť ani dnes. odvtedy som prešiel dlhú cestu. a dnes mám country veľmi rád. aj o tom je búranie predsudkov a sila muziky. a tiež sila osobného stretnutia a spomienok, keďže toto krátke CD mám priamo od autora. je to obyčajné country. krehké a krásne songy. väčšinou gitara a hlas. v poslednej fidlikačke Jon Gaunt ukáže, čo je jeho doména. a kto to vlastne je? taký ten chlapík s veličiznou bradou v kamionistickej šiltovke, čo hrá na husle po boku Chucka Ragana.

Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002, American Recordings)
narodeniny sú niekedy skvelá vec. najmä, keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dávať tie najlepšie darčeky na svete. čo iné je najlepší album Johnnyho Casha konečne na vinyle???

soundtrack z Olomóca

2010-07-12T04:37:00.000-07:00

dnes nebudú žiadne albumy týždňa, lebo posledný týždeň ma nič tak nezaujalo a nič som tak veľa nepočúval, aby som vás s tým obťažoval. a pchať tu niečo nasilu, len aby tu niečo bolo, to nie je môj štýl. navyše cez víkend som videl kapelu, ktorá by väčšinu mojich albumov týždňa potopila s prehľadom a silou torpédoborca. reč je o The Newtown Neurotics.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.

okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.

soundtrack choroby

2010-07-07T05:52:00.000-07:00

horúčka. bolesti hrdla. perinové potenie. pocit, že už nikdy nebudem zdravý. takto som prežil posledný týždeň. v najhorších chvíľach som nemal chuť na nič iba na spánok. neskôr som počúval kopec audiokníh. a keď som opať dostal chuť na muziku, tak to išlo pekne postupne. preberal som sa ako maco zo zimného spánku a tak vyzerala aj muzika, ktorú som si starostlivo servíroval. to najlepšie, čo ma dostávalo z pazúrov choroby, uvádzam v chronologickom poradí. a keďže som ležal v posteli, tak som si nemohol dopriať vinylovú gymnastiku a počúval som z počítača (to len pre poriadok a úprimnosť).

Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.

A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.

Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.

Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...