ešte v Anglicku som na svojom novom nahrávatku zosmolil ďalšie EP, tentokrát konečne v slovenčine. volá sa to "Mrchožrút EP" a je to na voľné stiahnutie na www.dasafonflasa.bandcamp.com a tiež ako DIY CD. plánoval som poľské turné a preto som chcel mať niečo pri sebe, s čím by som sa mohol prezentovať a látať diery v cesťáku. keď som došiel na Slovensko, mal som dva dni na to, aby som sa pobalil, urobil k EPčku obal, namnožil, napálil dostatok CDčiek a všetko to dal dokopy. samozrejme, že som to nestihol, ale veď na turné bude času dosť.
17.10. Žilina - Bullwar Pub - La Casa Fantom, Möbius, DxFxFx
všetko začalo v pondelok v rodnej Žiline, kde sa spojili dve turné. to moje a turné nórskej kapely La Casa Fantom, ktorá brázdi európske kluby už neviem koľký krát a ich turné trvá kapánek dlhšie ako to moje. ale pomaly chlapci rastú, ako hovorí náš múdry kľemobubeník. Žilina je celá protiparkovacia, takže všetko musím nosiť hodný kus. a mám so sebou celú výbavu, pretože nóri majú akési špeciálne ručne robené aparáty a nepožičiavajú ich. čas do začiatku koncertu a do príchodu prvých kamošov využívam na robenie CDčok. pomôžeme fantómom s ich špeciálnou aparatúrou, ktorá je špeciálna hlave tým, že je toho strašne veľa a ťažké, aj keď sú iba dvaja. potom ako postavia bedňové novostavby sa idem zapojiť a začnem hrať. krátko, smutne, na začiatok fajne. po mne doomová potopa v podobe Möbius. dnes to pozorujem na pol ucha od baru, ale to mám iba takú náladu, lebo inokedy si ich sety celkom úžívam. dnes sa mi zdá, že hrali iba jednu pesničku, ale to je pri týchto srandistoch vždy ťažké určiť. nakoniec ide La Casa Fantom. basa a buben a dva mikráky. dredatý basák hrá iba v ponožkách a tour-smrad sa šíri až zadúša. bubeník vyzerá ako smrtkino jednovaječné dvojča. nasadenie je raketové, ako to už pri zahraničných kapelách býva, ale bez toho aby to bolo silené. síce sú len dvaja, ale o to väčší hluk sa snažia robiť a darí sa im to vynikajúco. turbomašina miešajúca crust, HC/punk a dosť veľa blackmetalu, väčšinou ťažkotonážne náklady a úbíjajúce rytmy striedané temným tukatutura. jemná pučenica pred kapelou je spôsobená najmä návštevou z Čadce, ktorej ožranské kreácie občas organizátori nezvládajú. no srandy kopec. párhlavý dav si vypýta prídavok a tak duo spotenec a smradľavec dajú ešte jednu mordu na plné hlasivky a svaly. vyčerpávajúca show, ako pre nich, tak aj pre mňa, malo to silu desať tonového mažiara. všetci sa navzájom porozlučujeme a ako osobný taxikár poslúžim ujovi Peťovi na jeho ťažkej ceste ku frajerke. dnes ešte spím doma, od zajtra už budem využívať kto čo ponúkne.
18.10. Frýdek-Místek - U Černého Kocoura - Kujóni, DxFxFx
poobede naložím Kryšpína a spolu so Zuzou vyrážame na jedinú českú zastávku na tour. chvíľu blúdime, ale po telefonáte nájdeme byt kamoša Jakuba. okrem jeho frajerky Magdalény a malého Vojta nás čaká čerstvý prírastok do rodiny, malý Honza. tvári sa celkom ako dospelák, tak akosi príliš dôstojne a rozumne. až sa nám zdá, že je to dospelý človek prevtelený do malého novorodeniatka, taký má premúdrelý pohľad. sme aj celkom radi, že nič nehovorí, lebo kvantovú fyziku od novorodenca by som asi nezvládol. presúvame sa do hospody U Černého Kocoura, ktorú každý emancipačne volá "u kočky". ponosíme veci do hornej miestnosti, kde sa bude hrať a popíjame pivko. je utorok, takže návštevnosť rekordy netrhá. ale to ani nikto nečakal. Kujóni sú spolok trampský, preto si vždy ako kulisu a lepší pocit stavajú stan, robia oheň a po ceste do krčmy sme museli kupovať aj špekačky. samotná príprava scény vlastne zaberie dlhší čas ako samotný koncert, ale je to podstatná časť vystúpenia a bez ohníka neni trampov. v Kujónoch spojili svoje sily a úchylné trampské chúťky Jakub Tichý a Ondřej Turoň. hrajú nefalšovaný vykopávkový český folk a až na dve-tri piesne mi to príliš nesedí. človek sa na tom zasmeje raz, ale druhý krát už menej. omnoho viac ma bavia piesne Jakuba, keď hrá sám a Ondřeja detto. každopádne najviac ľudí sa tam zdržovalo práve, keď hrali oni dvaja, predsa len češi majú to trampstvo v krvi, a potom odišli preč, keď som mal ísť ja. už bolo aj dosť neskoro na robotný deň. už pred hraním som sa necítil vo svojej koži, preto som využil aktivitu zhuleného Adriana z Crooked Beats ako uvádzaciu nárazníkovú zónu, ale nepomohlo mi to. svoj set som si odohral, no dnes mi to vôbec nechutilo a nehralo sa mi akosi dobre. iba som čakal, kedy zahrám dostatok piesní na to, aby som mohol so cťou skončiť a aby to nevyzeralo ako zbabelý útek. myslím, že by si to aj tak nik nevšimol ale nemôže byť každý deň super a dúfam, že som si týmto pádom odohral svoj najhorší koncert na turné. aspoň, že mali výborné čapované pivko blízkeho lokálneho pivovaru. Kryšpínovi naložíme veci do kufra a necháme ho pred krčmou. dúfame, že to do rána prežije. človek ja strašne paranoidný, pokiaľ sa jedná o parkovanie auta. aj keď si myslím, že pred barákom je šanca vykradnutia taká istá. presunieme sa do bytu, zhltneme dáku minivečeru a keďže na druhý deň sa ide do roboty a byt je plný malých stvorení, neponocujeme a ulíhame. aj my chceme vstať skoro, lebo nás čaká presun do Krakowa a iné prícestné plány.
19.10. Krakow - Ekobistro Papuamu - DxFxFx
vstaneme v predškolskom čase, v pokoji sa naraňajkujeme a vystrojíme chlapcov do roboty a do školy. pobalíme zvyšní veci, Magdaléna nám ukáže kadiaľ sa ide do Poľska a ideme preč. Kryšpín je v poriadku, vydávame sa na zahraničnú odyseu. kde tu trošku zmätkujeme, keďže nemáme mapu ani navigačné, ale keď sme v Poľsku kdesi zle odbočili a motáme sa po dedinských cestách, asi je čas niečo s tým urobiť. len tak podľa chabého orientačného zmyslu dojdeme na nejakú väčšiu cestu a zakúpime automapu. odvtedy to už ide ako po masle. väčšinou sú tu fajné diaľnice alebo rýchlostné cesty, iba keď sa dostanete mimo nich, tak na stupnici ciest poskočíte o dve-tri triedy nižšie, takže výmole, jamy, úzke cesty a traktory sú zrazu všade. na všetky diaľnice však nejdeme, lebo niektoré úseky sú platené. ale dá sa to v pohode obísť po veľmi dobrých cestách. jediné, čo môže kaziť pôžitok sú všadeprítomné kamióny. buď príliš pomalé, alebo príliš rýchle, podľa toho či sú pred vami alebo za vami. tesne po obede parkujeme v Oswiecime. ešte sme tu nikdy neboli, preto využijeme príležitosť pozrieť sa na dno ľudských dejín. je zbytočné a bolo by nevýstižné tu popisovať svedectvo, ktoré sme videli, mal by to vidieť každý. nekonečné šialenstvo premenené na realitu. snažil som sa preniknúť do myslí tých, čo to páchali, doteraz si s tým neviem celkom poradiť. predtým som si myslel, že je to taká trošku morbídna turistická atrakcia, ale keď tam človek vstúpi, tak to naňho doľahne a podľa mňa ani to celé nie je schopný pochopiť. je to príliš veľké a choromyseľné. bola to naozaj továreň na smrť, s absolútnym odosobnením a kruto pragmatickým prístupom, všetko bolo geniálne premyslené, každá sekunda bola degradáciou ľudskosti, zdravia a všetko smerovalo k jednému cieľu, ku smrti. a všetko je zdokumentované ako v najstrašnejšom múzeu. nepredstaviteľne desivé a skľučujúce. ešte aj počasie nám prialo a zamračený studený deň všetko bez milosti podčiarkoval. na prehliadke sme stretali početné skupiny židov, dákych pankáčov (podľa mňa to bola kapela na turné, čo sa tu tiež zastavili) a na konci sme stretli dokonca jedného skinheada (!). vypláchnutí nasadáme do auta a valíme smerom na Krakow. bez mapy mesta sa noríme do centra a len tak podľa toho, čo si pamätám z internetu hľadáme klub. realita ja samozrejme zložitejšia ako úhľadné mapy s názvami ulíc na obrazovke. okrem toho je to čulá večerná doprava a treba reagovať každú sekundu. akosi sa domrvíme do chcenej štvrti a potom už necháme hovoriť domácich. iba dva krát sa pýtame a sme na správnej adrese. dnes nehrám v klasickom klube, dokonca ani v krčme, dnes je to vo vegetariánskej reštaurácii Papuamu. ešte tam nik moc nie je a neviem či vôbec niekto príde. dáme si čaj a kvas a čakáme na Wyraka, ktorý to dneska organizuje. prichádza týpek, ktorý mi pripomína Miňa Hodasa a ako neskôr dobre poznamenal Mazi, že vyzerá trochu ako mimozemšťan. dáme si výbornú vegánsku papu a pomaličky prichádzajú ľudia. a jednu návštevníčku dokonca poznáme, kamoška Iwona sa zjaví zničohonič a síce tvrdila, že to nestihne a potom tvrdila, že musí ísť preč, ostala nakoniec skoro na celý koncert. dlho sme sa nevideli, tak bolo o čom klábosiť. reštika Papuamu je celkom nová a maličká a taká mierne kockatá, čo nebudí dojem dobrej akustiky. v podobnom priestore som ešte nikdy nehral a aj ja som tu ako prvý živý hudobník, takže obojstranná premiéra. keď sa nazbieralo dostatok ľudí a čas pokročil, zapol som svoju aparatúru a predviedol svoj historicky prvý koncert v Poľsku. prvý je vždy len jeden a tento bol skvelý. bolo to veľmi komorné, milé a aj akustika bola nakoniec prekvapivo skvelá (ale čo ja viem o akustike, ja som diletant, mňa nepočúvajte). zaznel aj cover od Brigady "Polak Slowak". po koncerte sa nikto nikam neponáhľa, sedíme pri stolíkoch a kecáme o všetkom možnom najmä so zhovorčivou majiteľkou reštiky. prekladáme srandovný názov jej podniku do slovenčiny, znelo by to asi ako papa-hama. okolo je stará industriálna štvrť Krakowa, rovno cez cestu je bývalá Schindlerova fabrika, teraz je tu kopec múzeí a univerzitné priestory, čiže klasická záslužná snaha skultúrniť staré priestory a mnoho umeleckých zásahov, hotových aj plánovaných. nadíde čas a poberáme sa preč. ideme spať na byt na akési sídlisko ku Wyrakovmu kamošovi Matúšovi, ide s nami ešte Cychy, ktorý je ozaj celkom tichý. Matúš je kuchárom vo vegetariánskej reštike a čaká nás plný wok perfektných nudlí s omáčkou a geniálnym domácim pestom (petržlenová vňať, citrón, cesnak, olivový olej, rozmixovať a používať na hocičo). pomaličky popíjame vínko a rozoberáme všetko možné. Wyrak slepý na jedno oko, všade so sebou nosí jednorukú plyšovú opicu Mr.Monkey a je momentálne bezdomovec a pritom všadedomovec, taký ten klasický pankový organizátorský všadebol. Cychy je študent geografie a veľmi pokojný a vtipný chalanisko. Matúš je furt usmiaty hromotĺk, výborne varí a chce mať svoju vlastnú reštiku alebo farmu. celkovo sú to strašne milí chlapci, žiadny napózovaný hardkor a ťažká forma, smejeme sa na normálnych veciach a kecáme o obyčajných životoch. na dobrú noc idú chlapci kukať dáky film. je už síce neskoro, ale dám si to s nimi. volalo sa to Fighter a ani neviem, o čom to bolo, lebo som väčšinu filmu preklimbal. Zuza bola múdrejšia a išla spať rovno.
20.10. Krakow - Kawiarnia Naukowa - DxFxFx
dnes je day-off a máme na programe mesto. ráno rozvezieme chlapcov a parkneme to pred Papuamu, je to zadarmo, blízko centra a jediné miesto ktoré poznáme. Wyrak s Cychym majú veľmi zaujímavú prácu. striedavo sedia pred akousi bývalou budovou jazykovej školy a posielajú ľudí, ktorí prídu na starú adresu, na novú adresu. asi by to nestačilo nechať tam napísané, veď osobný kontakt je vždy viac a vzniknú tak nové pracovné miesta. prejdeme mostom cez Wislu a sme v starej židovskej štvrti Kazimierz. plno krčmičiek, butikov, obchodíkov, úzkach uličiek. dáme aj hrad Wavel, všelijaké staré opevnenia v meste, obrovské námestie a potom len tak blúdime. tohtoročným hitom u poliakov sú asi bublifuky, lebo sú inštalované na uliciach a prdia do povetria milióny bubliniek. a do toho všadeprítomný Ján Pavol II. musím prehlásiť, že po dni strávenom s jeho ksichtom na každej ploche som získal novú alergiu na tohto poľského pápeža. prichádza sms od Wyraka, že večer si môžem zahrať. som rád, že sa to podarilo, lebo je to lepšie ako len tak sedieť na riti. večer sa teda stretávame v Kawiarni Naukowej, kde bude koncert. má tu byť dnes nejaké premietanie, ale stále neviem kedy budem hrať. raz hovoria pred, potom zase po. pustím sa do manufaktúry CDčok, to mi vždy pomôže zabiť čas a zároveň urobiť niečo užitočné. nakoniec mám teda hrať pred filmom. ľudí moc neni, ale nikto ani o koncerte nevedel. podľa nálepiek na starom piáne vidím, že tu hráva kopec kapiel na turné. priestor je to veľmi príjemný, hrá sa v miestnosti s barom a potom sú tu ešte dve menšie na posedenie. celé je to v takom kamennom štýle stredovekých kršiem a útroby obsadzuje vcelku príjemná klientela. hrám pre pár ľudí, prišiel aj Michal, ktorý mi robí koncert zajtra v Lubline, ale nemôže tam byť. všetci tunajší organizátori sú akýsi neorganizovaní. zoznamujeme sa s ďalším Michalom, ktorý hovorí po slovensky a je mimoriadne zhovorčivý a milý, vraj tu študuje niekto z bývalej kapely Vintaer, na to pride reč, keď ich platňu uvidí Michal v mojom distre. po koncerte prichádza najviac ľudí, ale premietanie žiadne. ničomu nerozumiem, ale ani nič neriešim, iba mi je ľúto, že som tak skoro hral, lebo som mohol začať kľudne neskôr a pre viac ľudí. na barpult prikvitol gramec a ide sa púšťať. stačí jeden gramofón a zopár starých platní. v kaviarni sa diskutuje, popíja, žije to tu. my sa ideme prejsť nočným mestom, potom okolo Wisly a zakončíme to "zapiekankou", čo je jednoznačný gurmánsky hit Kazimierza. na jednom námestí je vedľa seba šesť bufetov, ktoré ponúkajú úplne to isté, "zapiekanku" na milión spôsobov. a dávajú si všetci. ale musím priznať, že jedlo je to výborné a výdatné. nie ako tie drahé mikroskopické kečupové rožky v Žiline. počkáme na Matúša a Wyraka a odšoférujem to ako včera späť na byt. otváram demänovku a pomaličky soskáme. keď odpadne unavený Wyrak a Zuza, spoločnosť mi robí zhovorčivý Matúš a vedieme predlhý rozhovor o HC/punk scéne, rodine, náboženstve, bycigľovaní, živote, proste výživná a perfektná kuchynská debata až do skorých ranných hodín. mimo hrania je to pre mňa jeden z najlepších momentov na turné.
21.10. Lublin - Tektura - Bubble Pie, DxFxFx
ráno urobí Matúš najlepšiu ovsenú kašu akú som kedy jedol. pritom je to také jednoduché: ovsené vločky s mliekom urobíš úplne klasicky a potom opražíš jablká a banány so škoricou, trochu medu navrch a zalizovali sme sa až za riťou. keďže do Lublinu cesta dlhá, vyrážame na cesty. Wyrak sa rozhodol ísť s nami a to je dobre, aspoň nemusíme blúdiť. dovidenia krásne diaľnice a dvojprúdové cesty. vzdialenosť je síce iba 300 km, ale moríme sa tam sedem hodín. neuveriteľne hustá doprava, kamióny, úzke cesty, je piatok, dá sa to chápať. v jednom meste, ktorého meno som vytesnil, sa zasekáme na hodinu, prerábajú tam cestu a značenie na výpadovku je naozaj znamenité, Wyrak vzadu počúva Lady Gaga a moc nepomáha. ešte horšie je to, keď padne tma. keďže nepoznám cestu, snažím sa vždy za niekoho zavesiť, ale buď ide moc rýchlo, alebo pomaly, alebo niekam odbočí. nakoniec sa ponoríme do študentského mesta Lublin a tu už Wyrak pomáha, keďže tu dlhý čas žil a okrem toho presne vie, kde je squat Tektura (v preklade kartón). tu už pociťujeme poľskú kosu omnoho viac, predsa len sme najviac na severe ako sa počas turné dostaneme. vlastne som dosť váhal, či mám sem ísť hrať, keďže len kvôli jednému koncertu je to dosť štreka a bude najmä zajtra, keďže sa vraciam až do Tatier, ale nakoniec som si povedal, že idem, veď o čom by to bolo, keby som si vyberal iba jednoduché a dostupné destinácie, to prenechám lenivým dizbíterom z mesta. squat je vlastne v centre, a samozrejme, že je ohrozený, lebo tu z toho idú urobiť veľké parkovisko. na prízemí je bar a miestnosť na hranie v tvare písmena L. hore na poschodí sa býva, tam aj kotvíme a milá dievčina Iskra nám servíruje vynikajúcu kokosovú ryžu, jemne štipľavú omáčku a zeleninový šalát, plus fasujeme po pivku. ďalšie si už kupujem, ale ako účinkujúci mám polovičnú cenu. výborne sa napapkáme, pozorujeme psíky a kecáme s Iskrou a ostatnými, ktorí sa mihajú v kuchyni. ja si robím CDčka a panuje výborná atmosféra. prišla kapela Bubble Pie z Krakowa, postavia aparát a dohodneme sa, že ja to otvorím. predtým ešte rozložím distro dole na bare vedľa Iskrinho literárneho butiku. dneska si konečne doprajem pivko a dopíjam demänovku, ktorej sa poliaci akosi boja. veľa ľudí tu nie je, ale atmosféra ja super a mne sa dnešný koncert pomerne darí, konečne prelomím ľady a hrám aj špeciálny poľský cover, ktorý som na turné chystal. aj Wyrak ma chváli a miera objectivity môže byť podlomená jedine pivom, lebo videl už tri moje koncerty. aj veci z distra konečne miznú. trio Bubble Pie hrá taký zvláštny mix grunge a rock, čiže celkom nie môj krígeľ piva, ale vedia hrať, bavia ma, takže ostanem celý koncert. je to šarmantne uvoľnené a nehrajú sa na uplakancov v rozťahaných svetroch, ani sa nepredvádzajú v muzikantských finesoch. po koncerte sa presúvame na bar a púšťame staré platne. neskúr už znie Ilúzia, TOML, Rapsöd a iné veci z môjho distra a tancujeme s Wyrakom a Iskrou po krčme. nadránom sa ukladám spať a budík mám nastavený nebezpečne priskoro.
22.10. Starý Smokovec - Casa Dolce - Okthoberfest III.
budím sa o siedmej do peknej kosy, a hneď aj treba ísť. organizátor Michal nakoniec včera prišiel a ráno nás vyprevádza. dnes máme pred sebou celkom štreku a po včerajšku sa trochu obávam. priama úmera hovorí jasnou rečou, musíme valiť. ak sme včera išli 300 km tak dlho, dnes to bude len tak tak. po studenom zahmlenom ráne sa vykotúľa slniečko a krásny deň zdvihne náladu. ideme inou cestou ako včera, rovno na juh a nestačíme sa diviť. toto sú celkom iné poľské cesty ako včera. rovné, nové, sobotne prázdne. frčíme cez dedinky, okolo polí a lesov. noha stále na plyne, preto sa nedivím, že v jednej vsi ma stopuje fúzatý ujo
policajt. rýchlosť som prekročil o nejakých 15 km/h, takže to snáď nebude až take hrozné. pokorne čakám, kým vypisuje papiere a keď príde na platenie, ukazujem ujkovi čo mám pri sebe. 50 zlotých zo včerajšieho koncertu. pokuta je 200. zapradieme rozhovor o tom ako sa ponáhľam na Slovensko, kde som včera hral, kde hrám dnes a nakoniec mi fúzač podá vodičský a pošle ma preč. ešteže mi nedal fúkať. ale čo mal so mnou robiť? bankomat v dedine neni, prachy by zo mňa nedostal a očividne sa po poľských prériách preháňa lepšia korisť než chudobný slovenský muzikant. šťastný a zázrakom dokonale pretriezvený sadám za volant a pokračujem. už sa ani neni kam ponáhľať, lebo ako som tak prepočítal priamu úmeru, tak stíhame všetko v pohode. prechádzame cez krásny hraničný prechod Mníšek n/Popradom a sme na rodnej hrude. ach, tie vŕšky domoviny, kraj lesov a lúk, kraj pálenky a mafiánov so slamou v teplákoch. do Casa Dolce v Starom Smokovci by som hádam trafil už aj poslepiačky. ako som si rýchlo zvykol, že v Poľsku ma nik nepoznal, tak tu sa musím privítať s každým známym a že je ich tu hodne. klasická Okthoberfestovská zostava kapiel a kamošov. je fajn počuť slovenčinu, ale nejdem si zvykať, lebo zajtra sa ešte vraciam do krowkalandu. ale aj tak už vo mne poľština mierne zakorenila a počujem ju všade, aj keď ju nemám prečo počuť. CDčka idú na odbyt, až sa bojím, že to vypredám. preto rozkladám manufaktúru a za výdatnej pomoci lacnej pracovnej sily zo Žiliny kompletujem ďalšie diela. idem hrať prvý a neverím svojím očiam koľko ľudí sa nahrnie. dáme aj jednu nepripravenú verziu s Julom za bicími a Evkou na speve, taká polo-ilúzia. ja to naozaj sranda hrať pred plným domom po koncertoch v cudzine, kde ma nik nepoznal a ľudia by sa dali rátať na prstoch oboch rúk. ale to sa nedá porovnávať a obe verzie majú svoje čaro. druhá kapela Rats Get Fat sú pohrobkovia Lykantropu, ale mne sa to teda páči omnoho viacej. vlastne bol som riadne milo prekvapený. od wolfcoru sa prešlo viacej do starého drsného HC/punku a bez kudrliniek a neustálych zmien tempa, ktoré ja moc v muzike nehľadám. vlastne zmena nastala iba na poste bubeníka a keďže Vydra nie je tak technicky založený ako bol Miňo, tak práve tým je to lepšie, priamočiarejšie, bez výmyslov. možno sa to zdá ako paradox, ale pre mňa to dáva perfektnú logiku. každopádne skvelý koncert. City Light a ich podanie HC/rokenrolu mi prišlo tochu moc jednoznačné a podlízavé. akože zahraté super, ale mňa to nechytilo. Madcult som si klasicky vychutnal, táto banda ma bude baviť asi vždy. hrajú niečoho na pomedzí HC a deathcore, ale majú svoj ksicht, to mi vždy imponovalo. ja tento štýl síce vôbec nemusím, ale Madcult je proste niekde inde. ako hráči, aj ako ľudia sú super a k tomu pomerne aktívni, takže určite si už o nich počul alebo ich videl. myslím, že si každým koncertom získavajú väčší a väčší rešpekt a zaslúžia si to. Abhorrence som vynechal, ich slimačí HC ma moc neberie (pre hardkor políciu uvádzam, že politicky korektný výraz pre slimačí HC je down-tempo HC, pre hardkor políciu v hardkor polícii uvádzam, že možno vôbec nehrajú down-tempo HC a možno ja vôbec neviem čo to vlastne je). no a na záver TOML, tatranské ksichty, a ich HC/punk ma úplne baví. posledný album ma tiež úplne baví a to je dobre, lebo hrajú iba z neho, plus nejaké tie nestarnúce hity a covery. štyria svišti dnes vytiahli celkom nový a to Ramones "I Believe In Miracles", bomba. do rána kecanice a nič extra, čo by stálo za reč a čo by nikto z vás niekedy nezažil (pravda je taká, že si prd pamätám, lebo sa mi to mieša do veľkého gulášu s kopou ďalších smokoveckých akcií).
23.10. Gorlice - Alkatraz - DxFxFx
dnes sa presúvame na blízku vzdialenosť a je lenivá nedeľa, preto sa nikam neponáhľame a vychutnávame si pokojné ráno v Casa Dolce. postupne miznú všetky kapely a hostia a držia sa iba najväčší alkáči. dneska som síce na strane abstinentskej, no aj tak sa kráľovsky zabávam. Veľmi dobre poznám tieto rána, kedy sa rozprávajú najväčšie srandy a pravdy o živote, a nedá sa rozoznať čo je čo. pomaly sa pohýname smerom Poľsko, tento krát cez Pieniny. do turistického horského mestečka Szczawnica trafíme v pohode, ale horšie je to už s miestom, kde mám hrať. moje obavy, že je to horská chata sa napĺňajú. ako tam výjdeme s Kryšpínom, tak to je zatiaľ záhada. ideme až pokiaľ sa dá. stúpanie je kruté a keď sa cesta zmení na uzučkú tehlovú jednosmerku v lese, začínam sa obávať ešte viac. na jednej strane prudký kopec a stormy, na druhej strane maličké zábradlie a strmák dolu do záhuby. zvládame to na jednotke, ale nie na jednotku. za každou zákrutou už to vyzerá, že cesta končí, ale vždy sa dá ísť ešte ďalej, ešte vyššie a do neznáma. už iba čakám, kedy bude nejaké miesto na otočenie, lebo sklon terénu je povážlivý a nechcem niekde ostať visieť alebo sa nebodaj skotúľať dolu strmým hvozdom. tehlová cesta končí, nastupuje lesná štrkovka. všetko by bolo lepšie, keby to nebol taký strmák. hlavné je nazsataviť, lebo by som sa už nemusel rozbehnúť. na širšej zákrute, kde sa chcem otočiť, Kryšpín začne prešmykovať a guma zadymí. jasný signál, že takto nie. nakoniec sa mi podarí otočiť a ideme tým istým uzulinkým chodníkom dolu. našťastie nejde oproti žiadne auto, aj keď to zas až taký div nie je, veď kto normálny by sa sem trepal. ľudia, ktorých stretáme, sa čudujú odkiaľ sa berieme z lesa s takým autíčkom. volám teda organizátorovi Michalovi ako sme na tom a on že nás kdesi v dedine videl a že mám ísť dolu. tam sa aj na parkovisku stretávame. je to milý chlapík, taký veselý turista. po anglicky nehovorí, takže testuje našu doteraz naučenú párdňovú poľštinu. na chate vraj nikto nie je, chatár sa pohádal so ženou, čiže suma sumárum tam dnes nič nebude. to som neni moc rád, ale čo mám robiť. ideme sa aj tak pešo prejsť na chatu. času dosť. trocha prechádzky cez lesík a lúky nám prospeje. na chate Bacówka pod Bereśnikiem je chatár a dvaja ľudia. posedíme, dáme čaj a pečené zemiačky a Michal vymýšľa, čo ďalej. bude "improvizacja" ako hovorí a behom pár telefonátov vybaví koncert v meste Gorlice. chatár nás po zotmení naloží do džípa a ideme dole. cesta, ktorá na Kryšpínovi vyzerala ako nočná mora sa na tomto lesnom tanku mení na príjemný offroad. V Szczawnici sa najprv rieši, kto bude šoférovať jeho džíp do Gorlic, čo je asi 80 km, lebo on už pil a Michal nemá vodičák. nakoniec ide on so Zuzou v tanku a my s Michalom pred nimi ako hliadka proti policajným hliadkam. všetko prebehne v poriadku. zastavíme v Novom Sacze, kde necháme džíp a všetci sa súkame do Kryšpína smerom na Gorlice. o pol deviatej sme v bare Alkatraz. je to maličká útulná putika, kde Michal dokázal na večer zalarmovať zo dvadsať ľudí. "improvizacja" sa podarila. všetci tlieskajú ani som ešte nezačal hrať a vodka lieta vzduchom akoby ani nebola nedeľa. zahrám svoj set a potom sa musíme presunúť do zadnej miestnosti, kde hrávajú kapely. tá je tiež podobne mrňavá. to už som celkom zvodkovaný od miestnych majstrov. tak ako doteraz prebiehalo turné celkom nevídane abstinentsky, tak v Lubline sa to zlomilo a pokračuje to plnou parou vpred a zdá sa, že dne to vrcholí. zahrám ešte pár piesní a potom ma vystrieda akýsi miestny týpek a po ňom ešte jeden a ten je super. hrá "improvizacje" a spieva po nemecky a je to perfektné. keďže miestny nedajú s tou vodkou pokoj, začne to byť divokejšie a divokejšie, až sa mi pomaly začnú strácať pamäti.
24.10. Prešov - Pumpa - Downfall Of Gaia, Esazlesa, Dawn To Come, DxFxFx
ráno sa budíme v Novom Saczi u Michala, čiže sme nespali nad krčmou v Gorliciach. Zuza to odšoférovala naspäť. chatára ešte v noci chytil rapeľ a odišiel na džípe. my sme vraj celou cestou počúvali soundtrack Into The Wild a ja som sa snažil do toho kvíliť. a hrču, čo mám na čele mám od nevšimnutia schodu pred véckom v krčme. takže najväčšia opica na turné je tiež za mnou. dúfam. lebo už je predomnou iba posledná zastávka a dnes na alkohol moc chuť nemám. dáme si raňajky, sprchu, počúvame nejaké poľské kapely a ideme na Slovensko. Michal ide s nami. všetci títo poľskí organizátori sú veľkí tuláci. po ceste sa kocháme pekným dňom, Michal je ukecaný ,ilovmík prírody, učiteľ matematiky, spolu s Ferom z Bardejova robia poľsko-slovenský festival, takže máme o čom celou cestou klábosiť. dojde sms od Dana z Vydrníka, že máme dojsť ku nemu a pôjdeme spolu autom na večerný koncert do Prešova, keďže on tam tiež hrá (pridal sa ku Dawn To Come na basu). takže cesta sa nám trochu predĺži, ale čas máme dobrý a Vydrník máme radi. v dedine máme čas na špacírku, tak sa ideme trochu spolu so Zuzou a Michalom prevetrať do lesíka. neviem ako sa nám to podarilo, ale naskladali sme do Kryšpína nás štyroch aj s inštrumentami a frčíme na východ. v aute zaujímavá debata o budúcnosti sveta, novom poriadku, potenciálnych občianskych vojnách a o tom, že možno práve novodobí hajzli sú ďalší evolučný stupeň človeka prispôsobený na životné podmienky v dnešnom svete a im patrí budúcnosť, možno neveselé, ale možno pravdivé. klub Pumpa v Prešove je pre nás novota, preto nám chvíľku trvá, kým to nájdeme. dnešný koncert má na starosti Diamantová Pečinka ako väčšinu HC akcií v revíre. Michal si zabudol vymeniť eurá, ale to nevadí a ja mu rád robím sprievodcu na bare. ľudia sa pomaly trúsia a nakoniec sa ich na pondelok dovalí dosť veľa. to rád vidím, že sa pečinkáčom darí a majú také hladné publikum. najprv dohodujem pre Michala spanie s nemeckou kapelou, ale potom dovalí bardejovksá posádka s Ferom na čele, takže Michal tu má kamoša a pôjde spať k nemu. idem hrať prvý a dnešný koncert sa tiež darí. celé toto turné hrám akési smutnejšie a temnejšie piesne a ľuďom sa to vcelku páči. dnes je posledný koncert, tak si to užívam o to viac. ale padnú aj sranda covery od Castet a Brigady. zvuk na jedničku, ľudkovia tiež, čo viac treba ku spokojnosti nenáročnej muzikantskej duše. zoznamujem sa s chalanmi z Esazlesa a výmenný obchod funguje o 106. Dawn To Come sledujem iba zdiaľky, je ešte vidieť, že Dano je novým členom, ale to je iba otázka času. ináč je to klasický atmosférický post-hocičo a chalani ovládajú svoje nástroje majstrovsky. tretích Esazlesa konečne vidím naživo a ich set si vysoko užívam. je to živelnejšie ako z platne. sú pomerne aktívny, koncertujú a túrujú kde sa len dá. dnes sa celý koncert nesie v takom tom post-všetko štýle (teda až na moju produkciu) až sa mi zdá, že ak dnes chceš mať úspešnú kapelu, nemáš inú možnosť ako si dať pred štýlovú krabičku predponu post a je to. poslední sú nemci Downfall Of Gaia. tiež post-HC, plošný meditačno-úderný zásah a dosť veľa black-metalových vsuviek. oproti Esazlesa viacej pestré, ale aj tak ma češi bavili viac. ja mám rád jednoduchšie, čistejšie a priamočiarejšie veci, ak sa o takom dačom dá hovoriť v tak zložitom štýle ako je post-všetko. po koncerte sa dlho nezdržujeme a valíme do Vydrníka do pelechov. vyspíme sa kráľovsky a na druhý deň nás čaká už iba lúčenie a cesta domov po únavnom a blahodárnom týždni na cestách.
záverom
najazdili sme 1700 km, všetko našťastie bez nehody a iba s jednou fúzatou takmer-pokutou. zahral som 8 koncertov v troch štátoch, hlavným cieľom bolo Poľsko, kde sa nakoniec podarili 4 koncerty, z toho dve "improvizacje", v čom sú poľskí organizátori úplní majstri. do sveta odišlo okolo 40 CDčiek a zopár tričiek, minuli sa všetky nálepky (Julo, veľká vďaka za ne). soundtrack turné: doteraz si pamätám krásny sobotný deň a cestu Poľskom na juh a počúvanie Chucka Ragana a potom návraty cez hranice a cesty Slovenskom a oba albumy Doroty Nvotovej dokola. o nových skúsenostiach a nových kamarátstvach ani netreba hovoriť, tie veci sú nekonečne krásne a k nezaplateniu. ďakujem všetkým, ktorí sa akokoľvek podieľali na tomto turné, organizovaním koncertov, varením stravy, poskytnutím nocľahu, rozhovorom, prítomnosťou, hocakou maličkosťou. a nakoniec ďakujem najmä Zuze, ktorá mi robila spoločnosť, navigátora a záložného šoféra. ale toto bola iba prvá fáza turné ku novému EP. druhá čast v decembri, tentokrát čisto československá.
utorok 31. januára 2012
utorok 24. januára 2012
bycigľové zápisky z Hobitova (vol.2) (nov.+dec.2011)
hneď po návrate do Hobitova z poľského mrchožrútskeho turné sa začal ďalší kolotoč koncertov a veselých príhod s tým spojených.
31.10. Brighton - Rose Hill Tavern (DxFxFx, Chas Palmer-Williams, Bad Ideas, Ducking Punches)
celá táto akcia sa dohodla deň pred koncertom. traja akustickí pankáči (kokos, čo je to za výraz? akustický pankáč... ale ako mám ináč rýchlo popísať brnkálistu, čo hrá punk sám na akustickej gitare? a trošku vychádzam aj z tunajšieho nárečia) majú túr a v Brightone ma pribrali do partie ako miestneho brnkača. (už som miestny, hehe) podvečer sadám na bycigľu a uháňam smer Brajton. po ceste súmračným mestom míňam malé kreatúrky potulujúce sa od domu k domu, inu Halloween. ako vždy zastavím sa najprv u Apua na pivo a potom u Martina na pokec. ide akurát do rádia zaskakovať za Richieho v jeho programe. bude vysielať výber európskeho punku, z každej krajiny jedna petarda. Slovensko vraj reprezentujem ja, no neviem čo si hobiti pomyslia o našej krajine, ale budiž. ešte viem, že za Česko tam vybral Evidence Smrti. čo pozná, to dá. tým nechcem vôbec poukazovať na Evidence, skôr som mal na mysli to slovenské repre. ja sa odoberiem do krčmy Rose Hill Tavern, kde ešte nikto nie je. nechám tam Kvidu a idem sa prejsť pohľadať nejaký zdroj. vo veľkom obchode nájdem české pivo, reku skúsim. no, nebudem to radšej rozvíjať, pekne som sa vrátil ku svojmu obľúbrnému kombu: Kestrel-Red stripe-Scrumpy Jack (9%pivo-pivo jamajské-cider). takto posilnený dobýjam Rose Hill druhý krát. tentokrát sú tam už akustickí túreri. ale okrem nich, barmana a jedného podnapitého štramáka nikto iný. kluci sa maľujú helovínskymi prdľačinami. ja som prišiel v šatách rovno z práce, takže som celý od farby a nemusím na seba nič hádzať. toto sa mi ináč v Hobitove páči, že tu chodia do barov ľudia tak ako idú z práce. nevravím, že to tak u nás na dedine nie je, tiež každý ide v montérkach, ale v meste nie. idem do exilu na terasu pred krčmu a vyčkávam na ľudí. všehovšudy nikto. dokríva Mig a zase sa mi smeje, že furt chodím v tých istých šatách. a už aj idem hrať. dneska je to uvoľnené, midipidi priestor, ľudí tak cez desať, obložím sa Kestrelmi a idem na to. nakoniec je to jeden z najlepších koncertov na miestnej pôde. aspoň mne sa tak vidí. lietajú podprsenky, nadprsenky, ruže, nože, pivá, šicko. hneď si ma berie do parády miestna násoska Dave The Rave a leje do mňa Morganokoly. trochu zameškám Bad Ideas a trochu stihnem Ducking Punches, ale ani ma to moc neba, lebo je to ten usmrkaný štýl, tu celkom populárny. až cez posledné číslo Chad Palmer-Williams je celkom zábava. váľačky po zemi s uniformovaným krotiteľom duchov a iné veselé čísla. Chad má výpomoc od bendžistu a gitaristu, takže je to pestrá a veselá kántry trsanica. po koncerte nesadám pokorne na tátoša, ale ideme s Migom načierno vlakom do Lewesu. v rozšafnej nálade sa nakvartírujem Migovi do bytu, ale s butyľkou cideru som jemne vystrkaný pred dvere. predsa len chudáčisko zajtra vstáva do práce, na rozdiel odomňa. z Lewesu cesta krátka, ale keď okolo prejde hliadka, radšej cider strkám do gitary a kormidlujem domov.
8.11. Brighton - Hydrant - Smokey Bastard, Barracks, Cap In Hand, Richie Blitz
dneska porušujem regule a Zuza ma vezie autom. u Martina sa konečne zoznamujem s miestnym akustickým pankáčom, o ktorom každý peje ódy, s Ritchie Blitzom osobne. milý mladík, tri deti, jedna žena a gitara. pohneme sa konečne do Hydrantu, čo je rovno cez cestu. je to veľká krčma, dolu sa hrá zadarmo, hore za vstupné. dnes je to hore. začína Ritchie. je to naozaj super, strieda ožranské piesne s tými viac angažovanými, občas fúkne do harmoniky. dobrý hlas ti pripomenie Tima Barryho alebo Chucka Ragana a je to aj šikovný skladateľ, takže má nos na dobré melódie a singalongy. to spoznám hneď ako si s ním nôtim. prekladá to občas kdejakým frkom a charizmu má tiež dobre nastavenú. je to správňák. aj malé pivko Mig sa pridá občas na harmoniku a hlasivky a vtedy to má ešte viacej gulí (aj doslovne). prvé vystúpenie miestneho barda na mňa urobilo rozhodne dojem. Cap In Hand a ich indi-vindi moderné poňatie hardkoru sledujem na pol ucha, do druhého lejem reči a pivo. všetci sú tu nadrnkaní najmä na Smokey Bastard, folkpunk vo falošnom írskom duchu (sú z Readingu či odkiaľ), kde už nič nemôže prekvapiť, pokiaľ tam kapela nedá niečo špeciálne (a nemyslím nejaký "nový" nástroj). a toto bola úplná klasika. hošani proste okopčili Dropkick Murphys a dobýjajú svet. ale možno tomu iba nerozumiem, lebo napríklad taký Pipes And Pints sa mi páči (ale asi to bude aj osobnou rovinou). každopádne dve piesne vydržím a idem von na vzduch. zato posledná kapela sa mi páči omnoho viac. čo sa týka viac-členných spolkov, tak to u mňa jednoznačne vyhrali. The Barracks z Hastingsu. nasratý punk, úderná sila štyroch demolačných bagrov, žiadne mazačky, pričom sa v tej trme-vrme stále dajú nájsť kopy melódií. piesne síce dosť podobné, ale v tomto prípade nejde o kudrlinky a mudrlantské postupy, ide o to, čím skôr prísť do cieľa, ale zas nie moc rýchlo, pretože po ceste treba zničiť prekážky, dráhu, divákov, štadión a pritom vypiť všetko pivo v bufetoch. poznám tento štýl kapiel, z nahrávky ma to väčšinou nebaví, pretože sila tohto bumbum panku sa ukáže (alebo neukáže) na koncertoch. dneska to bola najlepšia bodka na záver, alebo skôr ťažkotonážny výkričník. len škoda, že väčšina gajdomilov odišla po "hviezde" večera domov. ešte malé trucovité divadielko Miga a Natashe a môžeme sa súkať do auta. a čo som si odniesol ja okrem hodnotného vysoko kultúrneho zážitku? hranie na Winkfeste.
12.11. Brighton - Hydrant - Winkfest
Winkfest je každoročný spomienkový koncert na mŕtveho kamaráta mojich kamarátov z Brightonu. celý výťažok ide vždy na jeho rodinu. pekná myšlienka a totálne prehustená akcia. ale až večer. všetko totiž začína už po jednej poobede a kým iným ako mnou, keďže som sa nachomejtol ako posledný, tak bolo jasné aké poradové číslo chytím. predtým sa posilníme u Martina, takže ma sledujú aspoň moji najbližší kamoškovia a poviem vám, je to fakt divné hrať na obed v gigantickej poloprázdnej krčme so sklenenými výkladmi. ale zvládol som to, veď som starý ostrieľaný bandolero. po mne ide Mig, ale on má pre svoje sólo hranie vymyslený názov The Last Laugh. James ho doprevádza na base, hrajú väčšinou prebraté. je to ťažké, aj keď sa rozkrájaš, na obed sa prázdnej krčme nezavďačíš. týpkov z (že vraj) slávnej miestnej kapely The Junk, čo hrajú akusticky akési premyslené piesne nevydržím. hore sa už začal program a tak skuknem kapelu Skurvi, ale je to dosť hrozné. trochu mi je ľúto, že som prešvihol Matt Blacka a jeho emulzie, ale už som si začínal vonku vyberať svoju daň popíjania od obeda. kecám, kecám, kecám. ani neviem ako a z ničoho nič je večer a žiadnu kapelu som nevidel, naozaj, ani makový trt. a zrazu je všade taká tlačenica, že ani sa mi nikam ísť nechce. maximálne si idem kuknúť dolu Ritchieho Blitza, kde mi teraz menej ľudí príde vhod. hrá hodne dlho a nie je to také dobré ako pred pár dňami, ale jednou piesňou o tom ako bude hrať pokiaľ bude dýchať, tou ma teda dostal. zase prestrih na terasu a okolo ôsmej mám všetkého dosť a porúčam sa. čiže bilancia kapiel dosť slabá, zas na druhej strane to všetko boli miestne veci, ktoré som nejako moc ani netúžil vidieť. dobrú vec som podporil, dokonca som si kúpil aj vopred zbytočné lístky do tomboly, a hajde do sedla a roztočiť pedále ťažké ako noc.
16.11. Brighton - Cowley Club - Attila The Stockbroker, Robb Johnston, Richie Blitz
mám rád Cowley Club, kvôli priestoru, kvôli myšlienke, kvôli cene pivka a aj preto, lebo mi už Hydrant trochu lezie krkom. preto mi folkový koncert v tomto anarcho-centre prišiel viac než vhod. škoda, že iba mne a pár ďalším dušiam, lebo rád by som to zdieľal s trochu viac ľuďmi. a pritom mená tam hrali celkom známe, miestami legendárne. ale pekne po poriadku, kuriatka moje nedočkavé. prvý výstrel do prázdna je Richie Blitz a zatiaľ jeho najslabší koncert, čo som videl. akosi nebol vo svojej koži. ani Mig, čo s ním harmonikoval, to občas nedával. veľmi dobre poznám ten pocit, keď sa nič nedarí, akordy sa pletú, hlas neladí, pódium je studené a veľké, čas ako kanagon a všetci čakajú, čo sa ešte môže posrať. a presne to sa aj poserie. nepomohla ani ľudská mini-pyramída s pánom Attilom. ako druhý Robb Johnson. už sme ho raz videli po boku Chumbawamba v honosnejšom podniku a som rád, že má srdce na mieste a nohy na zemi a zahral v Cowley. je to profík, pritom spieva obyčajné sociálne ladené balady aj humoresky. mám rád, keď sa môžem na koncerte niečo dozvedieť, má to úroveň a fazónu a zároveň sa zabavím. toto všetko Robb má v nadpriemernej kvalite. až sa mi občas zdalo, že je priveľký profík, aby to všetko myslel vážne. veď väčšinou o ťažkých témach spievajú nasraté kapely, ktoré všetko vedia a všade boli a nie typoň v rokoch, ktorého doma čaká rodina, navyše by so svojim talentom mohol byť niekde inde, a nie v zapľuvanej anarchistickej diere (Cowley Club prepáči, myslel som to obrazne). všetka česť. nemal problém ani s výmenou CDčiek, ktorú sám navrhol. nakoniec ide bard, ktorého fungovanie sa už dá považovať za miernu legendu, Attila The Stockbroker. pekných tridsať rokov otravuje ľuďom život svojimi piesňami, básňami a inými neformami vyjadrenia. hrá na všetko, čo má aspoň jednu strunu a jeho sila je v slovách. vie ich majstrovsky skladať, používať a pribíjať do lebečnej steny poslucháčov. poloplešatý huncút v mikine, len tak, bez ničoho schmatne poslucháčov za uši a nepustí do konca koncertu/recitálu. občas zoberie do rúk gitaru, občas akúsi stredovekú lutnu, občas len tak reční, občas recituje a tesá slová ako kamenár. dokonca aj akýsi divný megamix mi v jeho podaní príde na mieste. ako pri všetkých dobrých koncertoch, aj toto mi ujde veľmi rýchlo. pre mňa najsilnejším momentom bola báseň o zmierení s otcom v nemocnici. poznal som ju z nahrávok, ale naživo mi vstal dupkom každý chlp. perfektný koncert pre pár vyvolených.
17.11. Brighton - Concorde2 - The Fall
jeden z koncertov, ktoré si budem pamätať ešte veľmi dlho. ani neviem či som sa tešil alebo obával, ale asi oboje dokopy. každopádne ma pekne dostal najnovší album "Ersatz G.B." a vôbec, čo sa tu bavíme o fazuľkách, keď ide o The Fall. vyrazil som klasicky bycigľom, ale inou cestou ako väčšinou, išiel som cez kopce, čo majú nekopcovitý názov South Downs. takže si presne pamätám tie momenty, keď som sa spúšťal dlho dlho dolu cez lúky do mesta a v slúchatkách ... no čo asi. vtedy už som sa nestaral o obavy ako to bude večer, to už bola iba čistá tešenica, radosť, rýchlosť, vietor, stožiare by som rúcal. klub sa rýchlo plní a už počas predohry v podaní divného DJa sa nedá hýbať. DJ namiesto predkapely? prečo nie. púšťal samé nenáročné blbosti. podceňoval som The Fall, že si ho všade berú so sebou, ale našťastie vysvitlo, že je to resident a bolo asi jednoduchšie zavolať jeho ako predkapelu. nikoho neurazil, nepobavil, vyšumel, zdochol. a hudbu púšťal z laptopu, fuj. dobré s nami a zlé preč. pódium sa plní bubeníkom, gitaristom, basistom, klávesáčkou. preludujú dáku znelku z nového albumu a potom vbieha do arény pokrčený ksicht, z veľkého saka mu trčia texty, vyzerá akýsi napajedený a zničený, zazerá po všetkých a začne drmoliť texty. čo si budeme navrávať, celý The Fall sa točí okolo Mark E. Smitha. dokazuje to po celý koncert. muzikanti, okrem jeho družky na klávesíkoch, sú všetko o generáciu mladší šráci, ktorí presne ako hodinky hrajú svoje repetitívne party. Mark chodí po pódiu ako lev a že toľko nespieva (teda on nespieva vôbec, iba deklamuje, či recituje) tak má čas na totálnu prestavbu aparátu. furt šteluje kombá, premiestňuje mikrofóny, raz to hučí, potom gitaru vôbec nepočuť, vyťahuje basy, výšky, stredy, vredy, krúti všetkými gombíkmi, mení mikrofóny pri bubnoch, raz spieva do toho, raz do iného. tí muzikanti to musia mať v kontrakte, že mu nikto neprismaží facku, ja by som to nevydržal, aby mi niekto furt bantoval s aparátom takýmto hustým štýlom. a zvukár? ten ho musí rovno milovať. za pár sekúnd rozosral všetky nastavenia a už nikdy sa to nedalo dokopy. behom jednej piesne to dokázal pomeniť aj stokrát a nikdy nevrátiť späť. iba do klávesov ťukal minimálne. prečo asi. ak máte pocit, že to stálo za starú belu, tak vás musím sklamať. bolo to perfektné. síce despoticky rúcal všetky predstavy o nazvučení, ale dokopy to bola symfónia hodná The Fall. koncert dostával nevídané farebné rozpätie, všetko utíchalo a potom zase stúpalo, rozobrané na molekuly a znova drsne pozliepané, hrubé záplaty na hrubé trhliny, chaos sa stával poriadkom. nechcem vedieť, čo má ten človek v hlave, stačilo mi zažiť na vlastné uši a oči obraz, ktorý bol vytvorený v ten večer. mandala z makadamu, krasopis krompáčom, pohladenie pluhom. hrali najmä z nového albumu, ale neraz sa stalo, že pieseň v polovici ukončili. asi sa to diktátorovi nepáčilo. okrem toho, že strácal texty zo saka a vytrácal sa z pódia, vyzeral zničene a staro (čo asi aj je) ako zhrbený pokrkvaný Hitler. na prídavky nejaké tie povinné hity, a síce "spieval" celý Concorde2, už to nebolo také presvedčivé ako samotné hlukové jadro koncertu. niektoré kapely sú postavené na rovnosti členov a niektoré nie. niektoré sa tak tvária a niektoré nie. The Fall je Mark E. Smith a netvária sa na nič. ohučaný odchádzam bez suveníru (20 libier za nový album na vinyle je predsa len veľa, aj keď je to pecka peckovatá), ale videl som The Fall a to je zážitok.
19.11. Brighton - Occupy Brighton - DxFxFx, ...
na Occupy Brighton robia "open mic". nie je nič ľahšie ako zvdihnúť prdel, nasadnúť na bycigľu a zabrnkať aktivistom pri ohníčku, navyše ak s ich protestom súhlasím a podporujem. pilujem harmonikové party, dnes to bude premiéra. na pľaci sa nesmie piť alkohol, ani požívať žadne iné oné. síce mám v taške dve vína, ale rešpektujem a ostávajú zatvorené. chvíľu sa zžívam so stanovým mestečkom a okolo siedmej večer sa začne hrať. prvá ide žienka s gitarou, ale jej meno mi ostane utajené. hrá svoje krehké veci (ešteže jej dali mikrofón) a navrch pridá cover P.J.Harvey. druhý idem ja. radšej bez mikrofónu, nech si cvičím hrdlo. ľudia sú milí, hrejú si nohy okolo ohňa a počúvajú. taký zvláštny koncert, ale veľmi príjemný. jeden z tých, kde som nemal ani jedného známeho. vtedy je človek taký jemne stratený, nemá sa čoho chytiť. niekedy je príjemné vedieť, že niekto v publiku je "váš", alebo nemusí byť ani v publiku, iba tak na blízku. ale nevravím, že je to zlé. lebo aj takéto koncerty zocelia a sú dobrou skúsenosťou. je z toho kdesi aj video na nete ako tam premiérovo fučím do harmoniky. po mne ide úkaz nevídaný. akýsi Olie. sadne si, nič nepovie, tichúčko brnká na gitare a kvílivo si mrmle popod nos, ale asi iba tak hlasno ako keď prdí komár. vôbec si nevšíma ľudí, pripadá mi trošku namyslený, akože "ľudia tu ma máte, šak vy budete ticho, keď chcete počuť umenie". serem na také umenie a potichu sa rozlúčim. musím ísť nakŕmiť psa. tak veru, takto to bolo v sobotný podvečer v parku uprostred Brightonskej stanovej dediny za lepší svet.
22.11. Brighton - Haunted - Wire, Talk Normal
dnes ochutnám nový klub. to je vždy trochu neistota kvôli pašovaniu plechoviek piva, keďže neviem, čo môžem čakať od biletárov. trochu mrholí, to ma však nemôže odradiť od klasiše bycigľiše túr. čas do Brightonu sa stále pohybuje okolo 50 minút, záleží od vetra, ktorý väčšinou duje od mora proti mne. na pláži si v nostalgickej chvíľke vychutnám Kestrela v postavenom člne prerobenom na sedačku so strieškou. dnes som sám, miestni mladí pankáči nemajú ani tucha, čo je to Wire. Haunted je klasický krčmo-klub prostredných rozmerov pre indi-vindi mládež v šponovacích gatiach. väčšinou tu hrajú vyfičané kapely s nápisom SOLD OUT na dverách dva mesiace dopredu. hajp je hajp. ale nie je to prípad dnešného koncertu. poľahky sa prederiem dopredu, lebo predkapela práve začala. vpredu nikto, takže miesta je dosť. nepoznám to vôbec, dve dievčiny s názvom Talk Normal produkujú niečo, čo považujem za veľký vtip. poviem rovno, je to des. iba bicie a gitara, ale dokopy to nejde ani náhodou. prvá pesnička skončí, všetci ťapkajú, ja sa rehocem na celé kolo, že toto snáď nemyslia vážne. od druhej piesne mi úsmev zamrzne a je to tak až do konca koncertu. hrajú ako vymenené. bubeníčka síce má veľmi špeciálny a kostrbatý štýl, ale je to presné a frišké ako zrýchlený súboj nindžov. obe spievajú, krákajú, gitaristka hodne používa noise efekty, takže aj vo dvojici spravia šrumec ako hovado, na konci sa obvešali akýmisi špeciálnymi snímačmi a hluková stena, čo išla z reprákov sfúkavala parochne z hláv a penu z pív (pozornejší čitateľ našiel chybu, v Hobitove pivo penu nemá). hneď kupujem vinyl a vidím, že majú split s Thurston Moorom, takže žiadne béčka, alebo sú iba susedia, ako to už v New Yorku chodí. následne ide hlavný chod večera. štyri obyčajní chlapi a ich veľmi zvláštna muzika. Wire. vždy boli trochu inde ako punk, vždy trochu vpredu, vždy trochu mimo. ja mám najradšej ich ranné obdobie a trochu to posledné, to prostredné je na mňa príliš "disko". každopádne sa nikdy nebáli experimentovať a za tie roky toho urobili hodne. ich stopa sa pekne obtlačila do Dischord scény v Amerike, najmä prvý album "Pink Flag" (najsamlepší) je počuť vo všetkých tých Fugazi, Grey Matter a príbuzných. bez veľkých slov začnú a celkovo toho nenahovoria moc, vlastne skoro nič. nespoznal som ani jednu pieseň, čo hrali. po prvé sa dôsledne vyhýbali hitom z prvého obdobia a po druhé, všetko hrali s obohatenými aranžami a hodne noise. nekašľali sa s tým, všetko nahlas, všetko doprava, hodne efektov, hodne úderne. ale nebol to žiadne bordel, bolo to až neuveriteľne ležérne vystúpenie, veľmi civilné, natláča sa slovo rockové. vo Wire si protiklady podávajú ruky. myslím, že pôvodní sú iba gitarista/spevák, ktorého by ste na ulici zaradili ako šedú úradnícku myš a basák v divnej čiernej uniforme s čiapkou, ešte som nepátral, čo je to za mundúr. druhý gitarista bol mladší, a on tam dával všetky tie efekty a krabičky, ktoré maľovali piesňam fasádu. a postarší plešatý bubeník, tož môj obľúbenec. vyzeral, že sa ani za mak nenamáha, s pokojným ksichtom si tam ťukal, ale to čo išlo von bol treskot ako pri Big Bangu. neuveriteľné bicie, motorová lokomotíva s kľudom jogína. občas sa nasral, zaprechodil, ale ináč to bolo úsporná a metronomická paľba. napadlo ma jediné meno, Dave Grohl. možno práve kvôli tým bicím mi počas celého koncertu do mozgu vyskakovali dve mená. celé mi to pripadalo ako galaktický kríženec Nirvany a Fugazi. na záver prídavok, ale s kľudom odignorovali všetky výkriky a dožadovania starých hitov. myslím, že ľudia to robia už iba zo srandy a nikto nečaká, že zahrajú "12XU" alebo "Dot Dash", aj keď ja by som asi tiež bol v siedmom nebi, keby také dačo zavalašili. po koncerte debatujem s akýmisi starými skinheadmi, ale keď sa začnú vypytovať na fašistické kapely zo Slovenska, prestanem s nimi strácať čas a mokrou cestou sa vydávam naspäť domov.
25.11. Brighton - Left For Dead, Filthy Habits, This Ends Here, Primeval Soup
najprv som na tento koncert nechcel ísť, ale keďže potom hrám svoju prvú house-show u Martina, tak nakoniec idem. je piatok, ľudí sa nazbieralo tak akurát. prví idú This Ends Here z Bristolu. dávajú ešte väčší náklad ako na Subvert Feste, celé sa mi to zdá rýchlejšie a temnejšie. taký hutný pomalší tragi-crust v trojici. CDčko už tróni v zbierke. potom Filthy Habits, tých so tiež videl v Bristole, a dnes je to takisto omnoho lepšie, rýchly HC/punk lomeno dizbít, podarený kríženec. domácich Primeval Soup opäť prestojím vonku. rýchly ska/punk s ostrými rytmami ma proste fakt nebaví a tento štýl je v Hobitove veľmi populárny. nakoniec Left For Dead. tu je to tak napoly, akoby to boli dve kapely. jedna hrá rýchly punk anglickej školy a druhá trochu melodickejšie veci, tá druhá ma baví viacej, ale aj celkovo mám z toho dobrý dojem. nakoniec fľasnú cover od Leatherface, to nemôžeš nemilovať. po koncerte sa kľukato presúvame ku Martinovi.
25.11. Brighton - Clyde Road - DxFxFx, Richie Blitz, The Last Laugh
ešte som nehral house-show, tak som zvedavý. moje predsavzatie, že nebudem piť sa stratilo kdesi v Cowley Clube na terase, takže nie som veľmi pripravený. v obývačke sú ľudia, ktorí o muziku rozhodne nestoja. stage sa teda rozbalí v kuchyni. všetko sú to hobitské domčeky, takže miesta málo, ľudí veľa. začína Richie, lebo sa ponáhľa domov k rodine. Mig sa pridáva na harmonike, ja hrám na grilovacom rošte. hneď zisťujem, že ja na anglickej house-show nepochodím, lebo tu treba singalongy a covery so singalongami, ktoré každý pozná. Richie preto vyťahuje všelijaké Rancidovky a iné a kuchyňa sa tresie. kde tu crowdsurfing, podrážky na strope a podobné somarinky. Mig tiež hodí zo tri piesne. ale ja sa necítim. rozbalím preto druhý stage na mini-terase. tu hrám pokojné piesne a ľudia si môžu vybrať. nakoniec sa aj ja presuniem do kuchyne, ale ľudí už našťastie ubudlo a gitara iba tak putuje z ruky do ruky a každý hrá, čo vie, ale viacmenej kecáme s chlapcami z Buffo´s Wake takmer až do rána bieleho. ani tentokrát som nespal u Martina v izbe, ale držím si povesť kuchynského nocľažníka. a ráno čo iné ako kruté šlapanie do pedálov domov.
28.11. Brighton - Hydrant - Emma Hallows, DxFxFx, Matt Black And The Emulsions Acoustic, Ren Spits At Magpies, Antony Hodgson
Brighton Folk Against Fascism #2. tak sa volá akcia, ktorú poriada Richie. síce v Hydrante, ale človek si tu asi nemôže vyberať. ľudí moc nie je, je pondelok. začína Antony Hodgson, starý kántrista, hrá perfektne, aj spieva, ale je to moc seriózne a, ehm, kántry. Ren Spits At Magpies je dievčina s maternicovými nášivkami a zvláštnymi piesňami. páči sa mi to, pretože to nemá klasickú štruktúru. akoby hrala len také nápady a myšlienky. potom som sa zaradil ja a myslím, že sa vystúpenie celkom podarilo. okrem hudby som doručil aj banner s logom akcie, takže dnes sa cítim celkom užitočný. po mne ide nepodarené vystúpenie Matt Black And The Emulsions v akustickej verzii. bubeník im ani neprišiel a traja zvyšní predviedli nejaké nemastné covery. neni každý deň nedeľa. na záver Emma Hollows ako hlavná hviezda. mladá pesničkárka. škoda, že tak príliš tlačila na pílu, príliš nasilu sa smiala, príliš chcela byť super dobrá, príliš sa chcela vidieť ako Chuck Ragan v sukni. nakoniec to miestami vyzeralo komicky. bez toho tlaku by to bolo lepšie, ale aj tak to bolo fajn. a možno práve takýto, čo chcú a chcú a chcú a tlačia a tlačia a tlačia, takým sa to podarí. len neviem či je to dobré alebo nie. ja som skôr za prirodzený vývoj vecí. ale dievča má iba 18, trochu vyrastie, zistí, uvidí. možno bude slávna. a možno ju to prestane baviť. akurát mi je ľúto, že prišlo tak málo ľudí, aj keď akcia bola zadarmo a škoda že nehral Richie, ktorý si pred koncertom pochrámal palec na ruke.
2.12. London - Dusk Till Dawn - Grindhouse, Code Blue, On A Hidding To Nothing, DxFxFx
je veľmi hlúpe a neslušné napísať slovo "vďaka" v spojitosti s niekoho pochrámaným palcom, ale dobre viete, že to tak nemyslím a iné vyjadrenie mi momentálne nie a nie napadnúť. takže vďaka dochrámanému palcu nemôže Richie zahrať svoj londýnsky koncert a keďže ja samozrejme nemám nič iné na robote, iba snoriť, kde by sa dalo zahrať, som vymenovaný za jeho záskok. porieši sa nejaká tá lacná doprava a ideme so Zuzou na londýnsky výlet. slovenskí nadšenci sa sľúbenej účasti jeden po druhom v priebehu večera vzdali. došiel aspoň Kibu, ináč by sme do rána blúdili Hobitskou metropolou. metro drahšie ako doprava do Londýna. pivo tiež. zase volím variantu plechovkového punku. klub je v strede akejsi zložitej kombinácie križovatky, domu služieb a cestnej stavby, ale nakoniec sa ku vchodu špirálovito dobyjeme, niečo na spôsob kosatiek pri love koriste, ibaže s ohľadom na semafory, autá a zbíjačky. hneď na úvod sa vonku zoznámime s rakúšanom Sebastianom, ktorý hrá v jednej z kapiel a zapradieme stredoeurópsky hovor. vyťahujem info o jódlostanskej scéne. medzitým prichádza Kibu a prechádzame na slovenčinu. dnes večer idem hrať prvý. okrem kapiel tu neni veľa ľudí a tak sa cítim príjemne komorne. nasolím polhoďku akustického punku, a že som v dobrej nálade, aj nejaké tie striedme reči. london punks to spapali zdá sa aj s navijakom, takže sa nesiem na vlnách poľnej trávy a odmietam ponuky na hranie, keďže sa chystám vypariť preč zo starého svetadielu. Sebastianova kapela má dlhý názov, ktorému ani za mak nerozumiem, ale ma to ani netrápi, On A Hidding To Nothing. požrali veľa NOFX polievky a tak to aj vyzerá. ale to nechcem vôbec zhadzovať, perfektné je to. a po vzore idolov majú rečí ako koza bobkov. tretia kapela so spievajúcim bubeníkom je Code Blue. punkový punk, anglické agro, lopatistické trio. ich motto by mohlo byť: "nevieme hrať, nestíhame spievať, ale robíme z toho naše prednosti". zábava je voľná, ba až kopcovito divoká. posledná kapela Grindhouse nastúpila rázne a nedali nikomu šancu. dve metlošské gitary, basa a bicie v tradícii Ajronmejdn, a pochabý štúply spevák, ktorý počas prvej piesne obliezol po stenách celú krčmu a roztrieskal si nos. nasadenie a charizma ako Ayrton Sena. takže máme tu krv, pot, alkohol, hevík a rock skrížený s HC/punkom v takom pomere, že mi to vôbec nevadí (myslím ten rock a metal) a akcelerácia samovražedného komanda. pre lepšiu predstavu a pre tých, čo nemajú fantáziu, skúsim pripomenúť Turbonegro, Turbo ACs, Backyard Babies. ale ináč je to vcelku unikátny bastard. takáto kombinácia robí s človekom divy. zdvihnuté ruky a nohy sú OK, ale keď som začal mávať nad celým barom mokrým portvišom, tak moja spontánna detská radosť bola zdieľaná asi iba kapelou. divadlo skončilo rýchlo ako netopier v Ozzyho chrape, vlasy zapnúť, jazyky zrolovať späť do botasiek a šup do zákulisia cvičiť sóla zo Stratovarius, len tak, pre istotu. ale nie, týto chlapci sú z pivného kmeňa, preto sa chvíľu družíme a mastíme si navzájom brušká. potom odchod na byt, trošku druženia tam, s Kibuho spolubývajúcim nejaké tie gitarové snahy a potom spinkať a ráno už len klasický presun naspäť na dzedzinu.
4.12. Brighton - Cowley Club - Cop On Fire, Corn On A Rob, Primeval Soup, DxFxFx
a je tu čas rozlúčiť sa s Hobitovom. môj posledný koncert. som veľmi rád, že je to práve v Cowley, kde sa mi ešte nepodarilo hrať, až teraz na koniec. vďaka patrí Laure, ktorá mi všetko elegantne zariadila a Joemu, ktorý koncert robil a zvučil. užívam si každý z rituálnych úkonov extra špeciálne. bycigľová cesta do Brightonu, nákup Kestrelov u Apua, zastávka u Martina, prechádzka do klubu. pred vystúpením plechovečky na terase klubu a reči reči reči. koncert bol plný nostalgie a rozšafnosti. rozdal som všetko, čo som mal. keď som rozhadzoval hašlerky, tak padla otázka, či sú vegánske. podľa mňa hej, ale zloženie som nečítal, tak sory ak som oklamal dákych rastlinných bojovníkov. tradične som vynechal Primeval Soup, ktorí tu furt hrajú ako rezidenti. aj Corn On A Rob mi prekĺzlo pomedzi uši. krátke sety sú síce fajn, ale majú za následok, že ak človek nedáva pozor, tak mu počas piva na terase ujde kapela raz-dva. až na belgičanov Cop On Fire som zliezol dolu a urobil som veľmí dobre. perfektný dub punk, celé sme to prekrepčili vpredu. došlo aj na dvíhačky a jeden prídavoček. ale čas tlačil, viac sa nedalo. spokojní ideme ešte zrekapitulovať večer k Martinovi a potom moja posledná anglická bycigľová cesta domov temnou chladnou nocou.
10.12. Brighton - Concorde2 - Undertones
opakuje sa scéna spred mesiaca. čiže opúšťam Hobitovo, zbalené veci nechávame u Martina a ide sa do Concorde2 na brightonskej pláži. a zase na legendy z punkrockového junošstva. v chladnom decembrovom počasí (ale anglickom, takže predsa len o čosi teplejšom) sedíme v člne a plechovkujeme. do Concorde2 už vieme, čo máme pašovať, keďže dnu predávajú na bare plechovice môjho obľúbeného jamajského Red Stripe. keď sa zdá, že začala o pol deviatej dunieť prvá kapela, pomaly sa vydávame do útrob klubu. ako v tom starom vtipe: počujem, že sa tam milujú ľudia, prídem bližšie a oni tam jebú. a presne tak to aj bolo. počujeme zvuk, prídeme dnu a oni to boli už Undertones. neviem, čo sa stalo s predkapelou, ale ak hrala, tak potichu a tak skoro, že to som tu ešte nezažil. nevadí, vrhneme sa hneď na hlavné jedlo. na Undertones a podobných kapelách som prešiel cez celú pubertu, takže všetko to mám pod kožou pomerne hlboko. potom som to prestal počúvať, ale všetko sa zase vrátilo, keď som vo väčšom začal zbierať platne a všetky staré esá som si mohol dovoliť na vinyloch. keby mi niekto v mladosti povedal, že skoro všetky tie mená uvidím naživo, asi by som sa mu zasmial, ale tajne by som dúfal, že má pravdu. veď som ani netušil, či vôbec ešte starí fotri hrávajú. niektorí áno. Undertones už síce v pozmenej zostave bez speváka a síce žijú najmä zo starej slávy, natočili zato aspoň dva nové albumy. nie je to ako staré pecky, ale aspoň sa snažia. ale k ich pochvale musím povedať, že je to stále lepšie ako posledný album zo starej éry "The Sin Of Pride", ktorý páchne nudou. spevák potom odišiel na pomerne mainstreamovú sólovú dráhu a obnovený Undertones s novým slávikom funguje dobrú dekádu. a tu ich máme, na pódiu hrnú jeden hit za druhým. väčšinou sa hralo z prvého eponymného albumu a tam sa nedá trafiť vedľa. prekladali to rovnomerne zo všetkých ostatných albumov, snáď okrem toho môjho "obľúbeného", lebo nenudil som sa ani raz. spevák má veľmi podobný vysoko zafarbený hlas a pôsobí trošku dojmom druhotriedneho estrádneho umelca, ale celé je to milé a nenútené, takže žiadne falošné dojmy. robia si zo seba na pódiu srandičky, nehrajú sa na mlaďasov a keď sa tak postupne pozriem po všetkých hudobníkoch asi by im to išlo iba ťažko. čo song, to hit, tak nejako by sa to celé dalo charakterizovať. kto by nepoznal "Teenage Kicks", to zahrajú niekde v polovici. čiže dedukujem, že to bude hit iba u nás, v Hobitove je to asi niečo iné. nechám sa prekvapiť. keď hrajú "Jimmy Jimmy" silno myslím na chlapcov zo Stránskeho (ako vlastne po celý koncert), najviac na Berca, ktorý by si tu dnes veľmi zaslúžil poskakovať. nejaké tie prídavky a nakoniec "Mars Bars". aha, takže pravidlo o tom, že najblbšia pieseň je vždy najväčší hit, sa potvrdzuje (skúste porozmýšľať nad najväčšími hitmi svojich obľúbených kapiel). vidieť piatich dedkov ako spievajú poloreklamnú odrhovačku o čokoládových tyčinkách je celkom komické. ale Undertones prepáčime, nie? konečne môžem ísť na vécko a veru naložím plný kotol, lebo hrali skoro dve hodiny. vyzdvihnú nás Natasha s Migov vo svojom campavane. po čadíku brázdime ulice Brightonu, až sa dostaneme ku Martinovi. vyťahuje sa diablov nástroj - gitara a hrajú sa opité verzie ináč celkom pekných piesní, vyťahuje sa druhý diablov nástroj - holiaci strojček a výsledky sú všelijaké. každopádne rozlúčka s Hobitovom je vykonaná, dokonaná, dokonalá. povesť kuchynského spáča som si zachoval stopercentnú, keďže som opäť spal v priestoroch určených primárne na prípravu pokrmov. veľký dík patrí najmä Martinovi, ktorý mi pripravil perfektnú výberovku na pamiatku a okrem toho dobrovoľne z nejakých masochistických príčin absolvoval takmer všetky moje miestne koncerty. dovidenia hobiti, snáď sa ešte uvidíme, Brighton mi za tieto tri mesiace prirástol ku srdcu viac ako je vhodné.
31.10. Brighton - Rose Hill Tavern (DxFxFx, Chas Palmer-Williams, Bad Ideas, Ducking Punches)
celá táto akcia sa dohodla deň pred koncertom. traja akustickí pankáči (kokos, čo je to za výraz? akustický pankáč... ale ako mám ináč rýchlo popísať brnkálistu, čo hrá punk sám na akustickej gitare? a trošku vychádzam aj z tunajšieho nárečia) majú túr a v Brightone ma pribrali do partie ako miestneho brnkača. (už som miestny, hehe) podvečer sadám na bycigľu a uháňam smer Brajton. po ceste súmračným mestom míňam malé kreatúrky potulujúce sa od domu k domu, inu Halloween. ako vždy zastavím sa najprv u Apua na pivo a potom u Martina na pokec. ide akurát do rádia zaskakovať za Richieho v jeho programe. bude vysielať výber európskeho punku, z každej krajiny jedna petarda. Slovensko vraj reprezentujem ja, no neviem čo si hobiti pomyslia o našej krajine, ale budiž. ešte viem, že za Česko tam vybral Evidence Smrti. čo pozná, to dá. tým nechcem vôbec poukazovať na Evidence, skôr som mal na mysli to slovenské repre. ja sa odoberiem do krčmy Rose Hill Tavern, kde ešte nikto nie je. nechám tam Kvidu a idem sa prejsť pohľadať nejaký zdroj. vo veľkom obchode nájdem české pivo, reku skúsim. no, nebudem to radšej rozvíjať, pekne som sa vrátil ku svojmu obľúbrnému kombu: Kestrel-Red stripe-Scrumpy Jack (9%pivo-pivo jamajské-cider). takto posilnený dobýjam Rose Hill druhý krát. tentokrát sú tam už akustickí túreri. ale okrem nich, barmana a jedného podnapitého štramáka nikto iný. kluci sa maľujú helovínskymi prdľačinami. ja som prišiel v šatách rovno z práce, takže som celý od farby a nemusím na seba nič hádzať. toto sa mi ináč v Hobitove páči, že tu chodia do barov ľudia tak ako idú z práce. nevravím, že to tak u nás na dedine nie je, tiež každý ide v montérkach, ale v meste nie. idem do exilu na terasu pred krčmu a vyčkávam na ľudí. všehovšudy nikto. dokríva Mig a zase sa mi smeje, že furt chodím v tých istých šatách. a už aj idem hrať. dneska je to uvoľnené, midipidi priestor, ľudí tak cez desať, obložím sa Kestrelmi a idem na to. nakoniec je to jeden z najlepších koncertov na miestnej pôde. aspoň mne sa tak vidí. lietajú podprsenky, nadprsenky, ruže, nože, pivá, šicko. hneď si ma berie do parády miestna násoska Dave The Rave a leje do mňa Morganokoly. trochu zameškám Bad Ideas a trochu stihnem Ducking Punches, ale ani ma to moc neba, lebo je to ten usmrkaný štýl, tu celkom populárny. až cez posledné číslo Chad Palmer-Williams je celkom zábava. váľačky po zemi s uniformovaným krotiteľom duchov a iné veselé čísla. Chad má výpomoc od bendžistu a gitaristu, takže je to pestrá a veselá kántry trsanica. po koncerte nesadám pokorne na tátoša, ale ideme s Migom načierno vlakom do Lewesu. v rozšafnej nálade sa nakvartírujem Migovi do bytu, ale s butyľkou cideru som jemne vystrkaný pred dvere. predsa len chudáčisko zajtra vstáva do práce, na rozdiel odomňa. z Lewesu cesta krátka, ale keď okolo prejde hliadka, radšej cider strkám do gitary a kormidlujem domov.
8.11. Brighton - Hydrant - Smokey Bastard, Barracks, Cap In Hand, Richie Blitz
dneska porušujem regule a Zuza ma vezie autom. u Martina sa konečne zoznamujem s miestnym akustickým pankáčom, o ktorom každý peje ódy, s Ritchie Blitzom osobne. milý mladík, tri deti, jedna žena a gitara. pohneme sa konečne do Hydrantu, čo je rovno cez cestu. je to veľká krčma, dolu sa hrá zadarmo, hore za vstupné. dnes je to hore. začína Ritchie. je to naozaj super, strieda ožranské piesne s tými viac angažovanými, občas fúkne do harmoniky. dobrý hlas ti pripomenie Tima Barryho alebo Chucka Ragana a je to aj šikovný skladateľ, takže má nos na dobré melódie a singalongy. to spoznám hneď ako si s ním nôtim. prekladá to občas kdejakým frkom a charizmu má tiež dobre nastavenú. je to správňák. aj malé pivko Mig sa pridá občas na harmoniku a hlasivky a vtedy to má ešte viacej gulí (aj doslovne). prvé vystúpenie miestneho barda na mňa urobilo rozhodne dojem. Cap In Hand a ich indi-vindi moderné poňatie hardkoru sledujem na pol ucha, do druhého lejem reči a pivo. všetci sú tu nadrnkaní najmä na Smokey Bastard, folkpunk vo falošnom írskom duchu (sú z Readingu či odkiaľ), kde už nič nemôže prekvapiť, pokiaľ tam kapela nedá niečo špeciálne (a nemyslím nejaký "nový" nástroj). a toto bola úplná klasika. hošani proste okopčili Dropkick Murphys a dobýjajú svet. ale možno tomu iba nerozumiem, lebo napríklad taký Pipes And Pints sa mi páči (ale asi to bude aj osobnou rovinou). každopádne dve piesne vydržím a idem von na vzduch. zato posledná kapela sa mi páči omnoho viac. čo sa týka viac-členných spolkov, tak to u mňa jednoznačne vyhrali. The Barracks z Hastingsu. nasratý punk, úderná sila štyroch demolačných bagrov, žiadne mazačky, pričom sa v tej trme-vrme stále dajú nájsť kopy melódií. piesne síce dosť podobné, ale v tomto prípade nejde o kudrlinky a mudrlantské postupy, ide o to, čím skôr prísť do cieľa, ale zas nie moc rýchlo, pretože po ceste treba zničiť prekážky, dráhu, divákov, štadión a pritom vypiť všetko pivo v bufetoch. poznám tento štýl kapiel, z nahrávky ma to väčšinou nebaví, pretože sila tohto bumbum panku sa ukáže (alebo neukáže) na koncertoch. dneska to bola najlepšia bodka na záver, alebo skôr ťažkotonážny výkričník. len škoda, že väčšina gajdomilov odišla po "hviezde" večera domov. ešte malé trucovité divadielko Miga a Natashe a môžeme sa súkať do auta. a čo som si odniesol ja okrem hodnotného vysoko kultúrneho zážitku? hranie na Winkfeste.
12.11. Brighton - Hydrant - Winkfest
Winkfest je každoročný spomienkový koncert na mŕtveho kamaráta mojich kamarátov z Brightonu. celý výťažok ide vždy na jeho rodinu. pekná myšlienka a totálne prehustená akcia. ale až večer. všetko totiž začína už po jednej poobede a kým iným ako mnou, keďže som sa nachomejtol ako posledný, tak bolo jasné aké poradové číslo chytím. predtým sa posilníme u Martina, takže ma sledujú aspoň moji najbližší kamoškovia a poviem vám, je to fakt divné hrať na obed v gigantickej poloprázdnej krčme so sklenenými výkladmi. ale zvládol som to, veď som starý ostrieľaný bandolero. po mne ide Mig, ale on má pre svoje sólo hranie vymyslený názov The Last Laugh. James ho doprevádza na base, hrajú väčšinou prebraté. je to ťažké, aj keď sa rozkrájaš, na obed sa prázdnej krčme nezavďačíš. týpkov z (že vraj) slávnej miestnej kapely The Junk, čo hrajú akusticky akési premyslené piesne nevydržím. hore sa už začal program a tak skuknem kapelu Skurvi, ale je to dosť hrozné. trochu mi je ľúto, že som prešvihol Matt Blacka a jeho emulzie, ale už som si začínal vonku vyberať svoju daň popíjania od obeda. kecám, kecám, kecám. ani neviem ako a z ničoho nič je večer a žiadnu kapelu som nevidel, naozaj, ani makový trt. a zrazu je všade taká tlačenica, že ani sa mi nikam ísť nechce. maximálne si idem kuknúť dolu Ritchieho Blitza, kde mi teraz menej ľudí príde vhod. hrá hodne dlho a nie je to také dobré ako pred pár dňami, ale jednou piesňou o tom ako bude hrať pokiaľ bude dýchať, tou ma teda dostal. zase prestrih na terasu a okolo ôsmej mám všetkého dosť a porúčam sa. čiže bilancia kapiel dosť slabá, zas na druhej strane to všetko boli miestne veci, ktoré som nejako moc ani netúžil vidieť. dobrú vec som podporil, dokonca som si kúpil aj vopred zbytočné lístky do tomboly, a hajde do sedla a roztočiť pedále ťažké ako noc.
16.11. Brighton - Cowley Club - Attila The Stockbroker, Robb Johnston, Richie Blitz
mám rád Cowley Club, kvôli priestoru, kvôli myšlienke, kvôli cene pivka a aj preto, lebo mi už Hydrant trochu lezie krkom. preto mi folkový koncert v tomto anarcho-centre prišiel viac než vhod. škoda, že iba mne a pár ďalším dušiam, lebo rád by som to zdieľal s trochu viac ľuďmi. a pritom mená tam hrali celkom známe, miestami legendárne. ale pekne po poriadku, kuriatka moje nedočkavé. prvý výstrel do prázdna je Richie Blitz a zatiaľ jeho najslabší koncert, čo som videl. akosi nebol vo svojej koži. ani Mig, čo s ním harmonikoval, to občas nedával. veľmi dobre poznám ten pocit, keď sa nič nedarí, akordy sa pletú, hlas neladí, pódium je studené a veľké, čas ako kanagon a všetci čakajú, čo sa ešte môže posrať. a presne to sa aj poserie. nepomohla ani ľudská mini-pyramída s pánom Attilom. ako druhý Robb Johnson. už sme ho raz videli po boku Chumbawamba v honosnejšom podniku a som rád, že má srdce na mieste a nohy na zemi a zahral v Cowley. je to profík, pritom spieva obyčajné sociálne ladené balady aj humoresky. mám rád, keď sa môžem na koncerte niečo dozvedieť, má to úroveň a fazónu a zároveň sa zabavím. toto všetko Robb má v nadpriemernej kvalite. až sa mi občas zdalo, že je priveľký profík, aby to všetko myslel vážne. veď väčšinou o ťažkých témach spievajú nasraté kapely, ktoré všetko vedia a všade boli a nie typoň v rokoch, ktorého doma čaká rodina, navyše by so svojim talentom mohol byť niekde inde, a nie v zapľuvanej anarchistickej diere (Cowley Club prepáči, myslel som to obrazne). všetka česť. nemal problém ani s výmenou CDčiek, ktorú sám navrhol. nakoniec ide bard, ktorého fungovanie sa už dá považovať za miernu legendu, Attila The Stockbroker. pekných tridsať rokov otravuje ľuďom život svojimi piesňami, básňami a inými neformami vyjadrenia. hrá na všetko, čo má aspoň jednu strunu a jeho sila je v slovách. vie ich majstrovsky skladať, používať a pribíjať do lebečnej steny poslucháčov. poloplešatý huncút v mikine, len tak, bez ničoho schmatne poslucháčov za uši a nepustí do konca koncertu/recitálu. občas zoberie do rúk gitaru, občas akúsi stredovekú lutnu, občas len tak reční, občas recituje a tesá slová ako kamenár. dokonca aj akýsi divný megamix mi v jeho podaní príde na mieste. ako pri všetkých dobrých koncertoch, aj toto mi ujde veľmi rýchlo. pre mňa najsilnejším momentom bola báseň o zmierení s otcom v nemocnici. poznal som ju z nahrávok, ale naživo mi vstal dupkom každý chlp. perfektný koncert pre pár vyvolených.
17.11. Brighton - Concorde2 - The Fall
jeden z koncertov, ktoré si budem pamätať ešte veľmi dlho. ani neviem či som sa tešil alebo obával, ale asi oboje dokopy. každopádne ma pekne dostal najnovší album "Ersatz G.B." a vôbec, čo sa tu bavíme o fazuľkách, keď ide o The Fall. vyrazil som klasicky bycigľom, ale inou cestou ako väčšinou, išiel som cez kopce, čo majú nekopcovitý názov South Downs. takže si presne pamätám tie momenty, keď som sa spúšťal dlho dlho dolu cez lúky do mesta a v slúchatkách ... no čo asi. vtedy už som sa nestaral o obavy ako to bude večer, to už bola iba čistá tešenica, radosť, rýchlosť, vietor, stožiare by som rúcal. klub sa rýchlo plní a už počas predohry v podaní divného DJa sa nedá hýbať. DJ namiesto predkapely? prečo nie. púšťal samé nenáročné blbosti. podceňoval som The Fall, že si ho všade berú so sebou, ale našťastie vysvitlo, že je to resident a bolo asi jednoduchšie zavolať jeho ako predkapelu. nikoho neurazil, nepobavil, vyšumel, zdochol. a hudbu púšťal z laptopu, fuj. dobré s nami a zlé preč. pódium sa plní bubeníkom, gitaristom, basistom, klávesáčkou. preludujú dáku znelku z nového albumu a potom vbieha do arény pokrčený ksicht, z veľkého saka mu trčia texty, vyzerá akýsi napajedený a zničený, zazerá po všetkých a začne drmoliť texty. čo si budeme navrávať, celý The Fall sa točí okolo Mark E. Smitha. dokazuje to po celý koncert. muzikanti, okrem jeho družky na klávesíkoch, sú všetko o generáciu mladší šráci, ktorí presne ako hodinky hrajú svoje repetitívne party. Mark chodí po pódiu ako lev a že toľko nespieva (teda on nespieva vôbec, iba deklamuje, či recituje) tak má čas na totálnu prestavbu aparátu. furt šteluje kombá, premiestňuje mikrofóny, raz to hučí, potom gitaru vôbec nepočuť, vyťahuje basy, výšky, stredy, vredy, krúti všetkými gombíkmi, mení mikrofóny pri bubnoch, raz spieva do toho, raz do iného. tí muzikanti to musia mať v kontrakte, že mu nikto neprismaží facku, ja by som to nevydržal, aby mi niekto furt bantoval s aparátom takýmto hustým štýlom. a zvukár? ten ho musí rovno milovať. za pár sekúnd rozosral všetky nastavenia a už nikdy sa to nedalo dokopy. behom jednej piesne to dokázal pomeniť aj stokrát a nikdy nevrátiť späť. iba do klávesov ťukal minimálne. prečo asi. ak máte pocit, že to stálo za starú belu, tak vás musím sklamať. bolo to perfektné. síce despoticky rúcal všetky predstavy o nazvučení, ale dokopy to bola symfónia hodná The Fall. koncert dostával nevídané farebné rozpätie, všetko utíchalo a potom zase stúpalo, rozobrané na molekuly a znova drsne pozliepané, hrubé záplaty na hrubé trhliny, chaos sa stával poriadkom. nechcem vedieť, čo má ten človek v hlave, stačilo mi zažiť na vlastné uši a oči obraz, ktorý bol vytvorený v ten večer. mandala z makadamu, krasopis krompáčom, pohladenie pluhom. hrali najmä z nového albumu, ale neraz sa stalo, že pieseň v polovici ukončili. asi sa to diktátorovi nepáčilo. okrem toho, že strácal texty zo saka a vytrácal sa z pódia, vyzeral zničene a staro (čo asi aj je) ako zhrbený pokrkvaný Hitler. na prídavky nejaké tie povinné hity, a síce "spieval" celý Concorde2, už to nebolo také presvedčivé ako samotné hlukové jadro koncertu. niektoré kapely sú postavené na rovnosti členov a niektoré nie. niektoré sa tak tvária a niektoré nie. The Fall je Mark E. Smith a netvária sa na nič. ohučaný odchádzam bez suveníru (20 libier za nový album na vinyle je predsa len veľa, aj keď je to pecka peckovatá), ale videl som The Fall a to je zážitok.
19.11. Brighton - Occupy Brighton - DxFxFx, ...
na Occupy Brighton robia "open mic". nie je nič ľahšie ako zvdihnúť prdel, nasadnúť na bycigľu a zabrnkať aktivistom pri ohníčku, navyše ak s ich protestom súhlasím a podporujem. pilujem harmonikové party, dnes to bude premiéra. na pľaci sa nesmie piť alkohol, ani požívať žadne iné oné. síce mám v taške dve vína, ale rešpektujem a ostávajú zatvorené. chvíľu sa zžívam so stanovým mestečkom a okolo siedmej večer sa začne hrať. prvá ide žienka s gitarou, ale jej meno mi ostane utajené. hrá svoje krehké veci (ešteže jej dali mikrofón) a navrch pridá cover P.J.Harvey. druhý idem ja. radšej bez mikrofónu, nech si cvičím hrdlo. ľudia sú milí, hrejú si nohy okolo ohňa a počúvajú. taký zvláštny koncert, ale veľmi príjemný. jeden z tých, kde som nemal ani jedného známeho. vtedy je človek taký jemne stratený, nemá sa čoho chytiť. niekedy je príjemné vedieť, že niekto v publiku je "váš", alebo nemusí byť ani v publiku, iba tak na blízku. ale nevravím, že je to zlé. lebo aj takéto koncerty zocelia a sú dobrou skúsenosťou. je z toho kdesi aj video na nete ako tam premiérovo fučím do harmoniky. po mne ide úkaz nevídaný. akýsi Olie. sadne si, nič nepovie, tichúčko brnká na gitare a kvílivo si mrmle popod nos, ale asi iba tak hlasno ako keď prdí komár. vôbec si nevšíma ľudí, pripadá mi trošku namyslený, akože "ľudia tu ma máte, šak vy budete ticho, keď chcete počuť umenie". serem na také umenie a potichu sa rozlúčim. musím ísť nakŕmiť psa. tak veru, takto to bolo v sobotný podvečer v parku uprostred Brightonskej stanovej dediny za lepší svet.
22.11. Brighton - Haunted - Wire, Talk Normal
dnes ochutnám nový klub. to je vždy trochu neistota kvôli pašovaniu plechoviek piva, keďže neviem, čo môžem čakať od biletárov. trochu mrholí, to ma však nemôže odradiť od klasiše bycigľiše túr. čas do Brightonu sa stále pohybuje okolo 50 minút, záleží od vetra, ktorý väčšinou duje od mora proti mne. na pláži si v nostalgickej chvíľke vychutnám Kestrela v postavenom člne prerobenom na sedačku so strieškou. dnes som sám, miestni mladí pankáči nemajú ani tucha, čo je to Wire. Haunted je klasický krčmo-klub prostredných rozmerov pre indi-vindi mládež v šponovacích gatiach. väčšinou tu hrajú vyfičané kapely s nápisom SOLD OUT na dverách dva mesiace dopredu. hajp je hajp. ale nie je to prípad dnešného koncertu. poľahky sa prederiem dopredu, lebo predkapela práve začala. vpredu nikto, takže miesta je dosť. nepoznám to vôbec, dve dievčiny s názvom Talk Normal produkujú niečo, čo považujem za veľký vtip. poviem rovno, je to des. iba bicie a gitara, ale dokopy to nejde ani náhodou. prvá pesnička skončí, všetci ťapkajú, ja sa rehocem na celé kolo, že toto snáď nemyslia vážne. od druhej piesne mi úsmev zamrzne a je to tak až do konca koncertu. hrajú ako vymenené. bubeníčka síce má veľmi špeciálny a kostrbatý štýl, ale je to presné a frišké ako zrýchlený súboj nindžov. obe spievajú, krákajú, gitaristka hodne používa noise efekty, takže aj vo dvojici spravia šrumec ako hovado, na konci sa obvešali akýmisi špeciálnymi snímačmi a hluková stena, čo išla z reprákov sfúkavala parochne z hláv a penu z pív (pozornejší čitateľ našiel chybu, v Hobitove pivo penu nemá). hneď kupujem vinyl a vidím, že majú split s Thurston Moorom, takže žiadne béčka, alebo sú iba susedia, ako to už v New Yorku chodí. následne ide hlavný chod večera. štyri obyčajní chlapi a ich veľmi zvláštna muzika. Wire. vždy boli trochu inde ako punk, vždy trochu vpredu, vždy trochu mimo. ja mám najradšej ich ranné obdobie a trochu to posledné, to prostredné je na mňa príliš "disko". každopádne sa nikdy nebáli experimentovať a za tie roky toho urobili hodne. ich stopa sa pekne obtlačila do Dischord scény v Amerike, najmä prvý album "Pink Flag" (najsamlepší) je počuť vo všetkých tých Fugazi, Grey Matter a príbuzných. bez veľkých slov začnú a celkovo toho nenahovoria moc, vlastne skoro nič. nespoznal som ani jednu pieseň, čo hrali. po prvé sa dôsledne vyhýbali hitom z prvého obdobia a po druhé, všetko hrali s obohatenými aranžami a hodne noise. nekašľali sa s tým, všetko nahlas, všetko doprava, hodne efektov, hodne úderne. ale nebol to žiadne bordel, bolo to až neuveriteľne ležérne vystúpenie, veľmi civilné, natláča sa slovo rockové. vo Wire si protiklady podávajú ruky. myslím, že pôvodní sú iba gitarista/spevák, ktorého by ste na ulici zaradili ako šedú úradnícku myš a basák v divnej čiernej uniforme s čiapkou, ešte som nepátral, čo je to za mundúr. druhý gitarista bol mladší, a on tam dával všetky tie efekty a krabičky, ktoré maľovali piesňam fasádu. a postarší plešatý bubeník, tož môj obľúbenec. vyzeral, že sa ani za mak nenamáha, s pokojným ksichtom si tam ťukal, ale to čo išlo von bol treskot ako pri Big Bangu. neuveriteľné bicie, motorová lokomotíva s kľudom jogína. občas sa nasral, zaprechodil, ale ináč to bolo úsporná a metronomická paľba. napadlo ma jediné meno, Dave Grohl. možno práve kvôli tým bicím mi počas celého koncertu do mozgu vyskakovali dve mená. celé mi to pripadalo ako galaktický kríženec Nirvany a Fugazi. na záver prídavok, ale s kľudom odignorovali všetky výkriky a dožadovania starých hitov. myslím, že ľudia to robia už iba zo srandy a nikto nečaká, že zahrajú "12XU" alebo "Dot Dash", aj keď ja by som asi tiež bol v siedmom nebi, keby také dačo zavalašili. po koncerte debatujem s akýmisi starými skinheadmi, ale keď sa začnú vypytovať na fašistické kapely zo Slovenska, prestanem s nimi strácať čas a mokrou cestou sa vydávam naspäť domov.
25.11. Brighton - Left For Dead, Filthy Habits, This Ends Here, Primeval Soup
najprv som na tento koncert nechcel ísť, ale keďže potom hrám svoju prvú house-show u Martina, tak nakoniec idem. je piatok, ľudí sa nazbieralo tak akurát. prví idú This Ends Here z Bristolu. dávajú ešte väčší náklad ako na Subvert Feste, celé sa mi to zdá rýchlejšie a temnejšie. taký hutný pomalší tragi-crust v trojici. CDčko už tróni v zbierke. potom Filthy Habits, tých so tiež videl v Bristole, a dnes je to takisto omnoho lepšie, rýchly HC/punk lomeno dizbít, podarený kríženec. domácich Primeval Soup opäť prestojím vonku. rýchly ska/punk s ostrými rytmami ma proste fakt nebaví a tento štýl je v Hobitove veľmi populárny. nakoniec Left For Dead. tu je to tak napoly, akoby to boli dve kapely. jedna hrá rýchly punk anglickej školy a druhá trochu melodickejšie veci, tá druhá ma baví viacej, ale aj celkovo mám z toho dobrý dojem. nakoniec fľasnú cover od Leatherface, to nemôžeš nemilovať. po koncerte sa kľukato presúvame ku Martinovi.
25.11. Brighton - Clyde Road - DxFxFx, Richie Blitz, The Last Laugh
ešte som nehral house-show, tak som zvedavý. moje predsavzatie, že nebudem piť sa stratilo kdesi v Cowley Clube na terase, takže nie som veľmi pripravený. v obývačke sú ľudia, ktorí o muziku rozhodne nestoja. stage sa teda rozbalí v kuchyni. všetko sú to hobitské domčeky, takže miesta málo, ľudí veľa. začína Richie, lebo sa ponáhľa domov k rodine. Mig sa pridáva na harmonike, ja hrám na grilovacom rošte. hneď zisťujem, že ja na anglickej house-show nepochodím, lebo tu treba singalongy a covery so singalongami, ktoré každý pozná. Richie preto vyťahuje všelijaké Rancidovky a iné a kuchyňa sa tresie. kde tu crowdsurfing, podrážky na strope a podobné somarinky. Mig tiež hodí zo tri piesne. ale ja sa necítim. rozbalím preto druhý stage na mini-terase. tu hrám pokojné piesne a ľudia si môžu vybrať. nakoniec sa aj ja presuniem do kuchyne, ale ľudí už našťastie ubudlo a gitara iba tak putuje z ruky do ruky a každý hrá, čo vie, ale viacmenej kecáme s chlapcami z Buffo´s Wake takmer až do rána bieleho. ani tentokrát som nespal u Martina v izbe, ale držím si povesť kuchynského nocľažníka. a ráno čo iné ako kruté šlapanie do pedálov domov.
28.11. Brighton - Hydrant - Emma Hallows, DxFxFx, Matt Black And The Emulsions Acoustic, Ren Spits At Magpies, Antony Hodgson
Brighton Folk Against Fascism #2. tak sa volá akcia, ktorú poriada Richie. síce v Hydrante, ale človek si tu asi nemôže vyberať. ľudí moc nie je, je pondelok. začína Antony Hodgson, starý kántrista, hrá perfektne, aj spieva, ale je to moc seriózne a, ehm, kántry. Ren Spits At Magpies je dievčina s maternicovými nášivkami a zvláštnymi piesňami. páči sa mi to, pretože to nemá klasickú štruktúru. akoby hrala len také nápady a myšlienky. potom som sa zaradil ja a myslím, že sa vystúpenie celkom podarilo. okrem hudby som doručil aj banner s logom akcie, takže dnes sa cítim celkom užitočný. po mne ide nepodarené vystúpenie Matt Black And The Emulsions v akustickej verzii. bubeník im ani neprišiel a traja zvyšní predviedli nejaké nemastné covery. neni každý deň nedeľa. na záver Emma Hollows ako hlavná hviezda. mladá pesničkárka. škoda, že tak príliš tlačila na pílu, príliš nasilu sa smiala, príliš chcela byť super dobrá, príliš sa chcela vidieť ako Chuck Ragan v sukni. nakoniec to miestami vyzeralo komicky. bez toho tlaku by to bolo lepšie, ale aj tak to bolo fajn. a možno práve takýto, čo chcú a chcú a chcú a tlačia a tlačia a tlačia, takým sa to podarí. len neviem či je to dobré alebo nie. ja som skôr za prirodzený vývoj vecí. ale dievča má iba 18, trochu vyrastie, zistí, uvidí. možno bude slávna. a možno ju to prestane baviť. akurát mi je ľúto, že prišlo tak málo ľudí, aj keď akcia bola zadarmo a škoda že nehral Richie, ktorý si pred koncertom pochrámal palec na ruke.
2.12. London - Dusk Till Dawn - Grindhouse, Code Blue, On A Hidding To Nothing, DxFxFx
je veľmi hlúpe a neslušné napísať slovo "vďaka" v spojitosti s niekoho pochrámaným palcom, ale dobre viete, že to tak nemyslím a iné vyjadrenie mi momentálne nie a nie napadnúť. takže vďaka dochrámanému palcu nemôže Richie zahrať svoj londýnsky koncert a keďže ja samozrejme nemám nič iné na robote, iba snoriť, kde by sa dalo zahrať, som vymenovaný za jeho záskok. porieši sa nejaká tá lacná doprava a ideme so Zuzou na londýnsky výlet. slovenskí nadšenci sa sľúbenej účasti jeden po druhom v priebehu večera vzdali. došiel aspoň Kibu, ináč by sme do rána blúdili Hobitskou metropolou. metro drahšie ako doprava do Londýna. pivo tiež. zase volím variantu plechovkového punku. klub je v strede akejsi zložitej kombinácie križovatky, domu služieb a cestnej stavby, ale nakoniec sa ku vchodu špirálovito dobyjeme, niečo na spôsob kosatiek pri love koriste, ibaže s ohľadom na semafory, autá a zbíjačky. hneď na úvod sa vonku zoznámime s rakúšanom Sebastianom, ktorý hrá v jednej z kapiel a zapradieme stredoeurópsky hovor. vyťahujem info o jódlostanskej scéne. medzitým prichádza Kibu a prechádzame na slovenčinu. dnes večer idem hrať prvý. okrem kapiel tu neni veľa ľudí a tak sa cítim príjemne komorne. nasolím polhoďku akustického punku, a že som v dobrej nálade, aj nejaké tie striedme reči. london punks to spapali zdá sa aj s navijakom, takže sa nesiem na vlnách poľnej trávy a odmietam ponuky na hranie, keďže sa chystám vypariť preč zo starého svetadielu. Sebastianova kapela má dlhý názov, ktorému ani za mak nerozumiem, ale ma to ani netrápi, On A Hidding To Nothing. požrali veľa NOFX polievky a tak to aj vyzerá. ale to nechcem vôbec zhadzovať, perfektné je to. a po vzore idolov majú rečí ako koza bobkov. tretia kapela so spievajúcim bubeníkom je Code Blue. punkový punk, anglické agro, lopatistické trio. ich motto by mohlo byť: "nevieme hrať, nestíhame spievať, ale robíme z toho naše prednosti". zábava je voľná, ba až kopcovito divoká. posledná kapela Grindhouse nastúpila rázne a nedali nikomu šancu. dve metlošské gitary, basa a bicie v tradícii Ajronmejdn, a pochabý štúply spevák, ktorý počas prvej piesne obliezol po stenách celú krčmu a roztrieskal si nos. nasadenie a charizma ako Ayrton Sena. takže máme tu krv, pot, alkohol, hevík a rock skrížený s HC/punkom v takom pomere, že mi to vôbec nevadí (myslím ten rock a metal) a akcelerácia samovražedného komanda. pre lepšiu predstavu a pre tých, čo nemajú fantáziu, skúsim pripomenúť Turbonegro, Turbo ACs, Backyard Babies. ale ináč je to vcelku unikátny bastard. takáto kombinácia robí s človekom divy. zdvihnuté ruky a nohy sú OK, ale keď som začal mávať nad celým barom mokrým portvišom, tak moja spontánna detská radosť bola zdieľaná asi iba kapelou. divadlo skončilo rýchlo ako netopier v Ozzyho chrape, vlasy zapnúť, jazyky zrolovať späť do botasiek a šup do zákulisia cvičiť sóla zo Stratovarius, len tak, pre istotu. ale nie, týto chlapci sú z pivného kmeňa, preto sa chvíľu družíme a mastíme si navzájom brušká. potom odchod na byt, trošku druženia tam, s Kibuho spolubývajúcim nejaké tie gitarové snahy a potom spinkať a ráno už len klasický presun naspäť na dzedzinu.
4.12. Brighton - Cowley Club - Cop On Fire, Corn On A Rob, Primeval Soup, DxFxFx
a je tu čas rozlúčiť sa s Hobitovom. môj posledný koncert. som veľmi rád, že je to práve v Cowley, kde sa mi ešte nepodarilo hrať, až teraz na koniec. vďaka patrí Laure, ktorá mi všetko elegantne zariadila a Joemu, ktorý koncert robil a zvučil. užívam si každý z rituálnych úkonov extra špeciálne. bycigľová cesta do Brightonu, nákup Kestrelov u Apua, zastávka u Martina, prechádzka do klubu. pred vystúpením plechovečky na terase klubu a reči reči reči. koncert bol plný nostalgie a rozšafnosti. rozdal som všetko, čo som mal. keď som rozhadzoval hašlerky, tak padla otázka, či sú vegánske. podľa mňa hej, ale zloženie som nečítal, tak sory ak som oklamal dákych rastlinných bojovníkov. tradične som vynechal Primeval Soup, ktorí tu furt hrajú ako rezidenti. aj Corn On A Rob mi prekĺzlo pomedzi uši. krátke sety sú síce fajn, ale majú za následok, že ak človek nedáva pozor, tak mu počas piva na terase ujde kapela raz-dva. až na belgičanov Cop On Fire som zliezol dolu a urobil som veľmí dobre. perfektný dub punk, celé sme to prekrepčili vpredu. došlo aj na dvíhačky a jeden prídavoček. ale čas tlačil, viac sa nedalo. spokojní ideme ešte zrekapitulovať večer k Martinovi a potom moja posledná anglická bycigľová cesta domov temnou chladnou nocou.
10.12. Brighton - Concorde2 - Undertones
opakuje sa scéna spred mesiaca. čiže opúšťam Hobitovo, zbalené veci nechávame u Martina a ide sa do Concorde2 na brightonskej pláži. a zase na legendy z punkrockového junošstva. v chladnom decembrovom počasí (ale anglickom, takže predsa len o čosi teplejšom) sedíme v člne a plechovkujeme. do Concorde2 už vieme, čo máme pašovať, keďže dnu predávajú na bare plechovice môjho obľúbeného jamajského Red Stripe. keď sa zdá, že začala o pol deviatej dunieť prvá kapela, pomaly sa vydávame do útrob klubu. ako v tom starom vtipe: počujem, že sa tam milujú ľudia, prídem bližšie a oni tam jebú. a presne tak to aj bolo. počujeme zvuk, prídeme dnu a oni to boli už Undertones. neviem, čo sa stalo s predkapelou, ale ak hrala, tak potichu a tak skoro, že to som tu ešte nezažil. nevadí, vrhneme sa hneď na hlavné jedlo. na Undertones a podobných kapelách som prešiel cez celú pubertu, takže všetko to mám pod kožou pomerne hlboko. potom som to prestal počúvať, ale všetko sa zase vrátilo, keď som vo väčšom začal zbierať platne a všetky staré esá som si mohol dovoliť na vinyloch. keby mi niekto v mladosti povedal, že skoro všetky tie mená uvidím naživo, asi by som sa mu zasmial, ale tajne by som dúfal, že má pravdu. veď som ani netušil, či vôbec ešte starí fotri hrávajú. niektorí áno. Undertones už síce v pozmenej zostave bez speváka a síce žijú najmä zo starej slávy, natočili zato aspoň dva nové albumy. nie je to ako staré pecky, ale aspoň sa snažia. ale k ich pochvale musím povedať, že je to stále lepšie ako posledný album zo starej éry "The Sin Of Pride", ktorý páchne nudou. spevák potom odišiel na pomerne mainstreamovú sólovú dráhu a obnovený Undertones s novým slávikom funguje dobrú dekádu. a tu ich máme, na pódiu hrnú jeden hit za druhým. väčšinou sa hralo z prvého eponymného albumu a tam sa nedá trafiť vedľa. prekladali to rovnomerne zo všetkých ostatných albumov, snáď okrem toho môjho "obľúbeného", lebo nenudil som sa ani raz. spevák má veľmi podobný vysoko zafarbený hlas a pôsobí trošku dojmom druhotriedneho estrádneho umelca, ale celé je to milé a nenútené, takže žiadne falošné dojmy. robia si zo seba na pódiu srandičky, nehrajú sa na mlaďasov a keď sa tak postupne pozriem po všetkých hudobníkoch asi by im to išlo iba ťažko. čo song, to hit, tak nejako by sa to celé dalo charakterizovať. kto by nepoznal "Teenage Kicks", to zahrajú niekde v polovici. čiže dedukujem, že to bude hit iba u nás, v Hobitove je to asi niečo iné. nechám sa prekvapiť. keď hrajú "Jimmy Jimmy" silno myslím na chlapcov zo Stránskeho (ako vlastne po celý koncert), najviac na Berca, ktorý by si tu dnes veľmi zaslúžil poskakovať. nejaké tie prídavky a nakoniec "Mars Bars". aha, takže pravidlo o tom, že najblbšia pieseň je vždy najväčší hit, sa potvrdzuje (skúste porozmýšľať nad najväčšími hitmi svojich obľúbených kapiel). vidieť piatich dedkov ako spievajú poloreklamnú odrhovačku o čokoládových tyčinkách je celkom komické. ale Undertones prepáčime, nie? konečne môžem ísť na vécko a veru naložím plný kotol, lebo hrali skoro dve hodiny. vyzdvihnú nás Natasha s Migov vo svojom campavane. po čadíku brázdime ulice Brightonu, až sa dostaneme ku Martinovi. vyťahuje sa diablov nástroj - gitara a hrajú sa opité verzie ináč celkom pekných piesní, vyťahuje sa druhý diablov nástroj - holiaci strojček a výsledky sú všelijaké. každopádne rozlúčka s Hobitovom je vykonaná, dokonaná, dokonalá. povesť kuchynského spáča som si zachoval stopercentnú, keďže som opäť spal v priestoroch určených primárne na prípravu pokrmov. veľký dík patrí najmä Martinovi, ktorý mi pripravil perfektnú výberovku na pamiatku a okrem toho dobrovoľne z nejakých masochistických príčin absolvoval takmer všetky moje miestne koncerty. dovidenia hobiti, snáď sa ešte uvidíme, Brighton mi za tieto tri mesiace prirástol ku srdcu viac ako je vhodné.
sobota 14. januára 2012
bycigľové zápisky z Hobitova (vol.1) (sept.+okt. 2011)
na druhý deň po odohraní posledného koncertu v Čechách som sa rýchlosťou autobusového blesku presunul za kanál La Manche, do starého dobrého Anglicka. kvôli väčšej výstižnosti už nebudem písať Anglicko, ale vo svojich memoároch nahradím tento geografický termín iným, trefnejším, a síce slovom Hobitovo. pár dní som sa opäť zžíval s dedinským hobitským prostredím, dal som dokopy bycigeľ, keďže je to tu ako stvorené na kostitrasenie, a netrvalo dlho, aby som začal zavŕtavať do miestnej hudobnej scény. bez živej produkcie som to dlho nevydržal a hneď na druhý týždeň som sa vychystal do blízkeho mestečka na chacharicu.
22.9. Lewes - The Lamb (Buffo´s Wake)
teplý september, bycigeľ frčí, mestečko staré, krčmička malá. najprv som zamieril do putiky (rozumej hobitskej útulnej nalievárne) Snowdrop, pomenovanej podľa jedinej lavíny, ktorá sa tu kedysi v dávnych dobách odohrala (áno, lavína, hehe). ňúter sa ladil akýsi americký pesničkár Bob Rafkin. takéto koncerty sú tu väčšinou zadara, každá krčma chce prilákať ľudí. a ľudia majú väčšinou na saláme. pochlastávajú tie svoje pinty (šťanka až po okraj pohára), vonku vyfajčúvajú fajčiari. ja si dám úvodnú cigu a pozorujem cez sklo, čo sa deje. dlho nič, potom začne, ale je to nuda. presúvam sa cez štvrtkovú tmu do iného lokálu. The Lamb, trošku škaredšia nalieváreň, nie taká hobitsky útulná. ňúter hrá Buffo´s Wake, hobitská akože-gipsy mjúzik. buben, kontrabas, kitára, husľe, akordeon, spevy. hrať vedia? vedia. dáke prerábky z Čiernej mačky hrajú? hrajú. aj dáke svoje majú? majú. nuž ale čo z toho, keď to nemá cigánsku krv. a do toho apatické osadenstvo krčmy. a dvaja plešatí svetrikári s pitbulom to čerešničkujú, hehe, stojím rovno nad nimi a klepkám si nohou do rytmu, to som asi jediný. psíčkari opúšťajú lokál, kapela má prestávku, všetci sa vyvalia von dúchať trubičky. druhá časť. opakuje sa scéna. keď tu môžu hrať oni, môžem aj ja, vravím si a strkám majiteľovi moju smiešnu DIY biznis-kartu. doteraz sa mi neozval a nikdy som tam nehral, hehehe. fsjný, ale rozpačitý koncert skončil, sadám na tátoša a valím dom.
28.9. Brighton - Prince Albert (Pine Hill Haints, Serious Sam Barret, Wob)
tu sa odohrá môj prvý kontakt s miestnym pankáčstvom, tak čítajte ďalej. tentokrát sa vydávam na bycigli až do samotného veľkého a legendárneho mesta miest, do Brightonu. ani to dlho netrvá, cesta cez South Downs (miestne krtincové pohorie) je spektakulárna. moji domáci nechápu, že sa dá ísť cez Downsy do Brightonu, resp. oni ešte nikdy toto nehorázne dobrodružstvo neabsolvovali. na príjazdovke zočím akýsi minimarket a hneď som tam. vtedy ešte netuším, že tento obchodík sa mi stane alfou aj omegou na všetkých mojich cestách na ďalšie koncerty. taktiež objavujem Extra Strong Kestrel, 9% pivo za cenu normálneho, neni o čom. indický priatelia za kasou ma ešte nepoznajú, ale po pár návštevách sa začneme zdraviť. oni sa smejú na mojich monotematických nákupoch a ja som rád, že mám silné pivo. pripomína mi to trošku Quick-E-Mart so Simpsnov, aj s dvojitým Apuom za kasou. toľko moja nákupná vložka, ide sa ďalej. mám dohodnuté stretnutie s Migom, miestnym akustickým pankáčom. stretávam ho na schodoch klubu, kam mám namierené. hneď ma vytiahne von a pochlastávame pred neďalekým komplexom skúšobní. kecáme ako starí známi, ja už som mierne pričmudený po tých silných pivách. prichádzajú jeho kolegovia z kapely Matt Black And The Emulsions a idú skúšať. ja idem na koncert. koncert poriada miestny pankový obchodobrloh s platňami a skejtami Punker Bunker. nad krčmou Prince Albert je sála s barom, kde sa hrá. nie je zďaleka natrieskané. dohráva prvá kapela Wob, akustický punk o troch mrožoch, taký folkový Toydolls. potom ide Serious Sam Barret, malý ulízaný nagelovaný týpek v bielom tielku. už len ten zjav mi dáva spomenúť si na jedného zakomplexovaného slizáka z filmu Zelená Míľa, ale nedám sa odstrašiť a počúvam. také country, dá sa, ale musím to preložiť cigou vonku. nakoniec Pine Hill Haints z USA, divoké country, folk, hillbilly a cčo ja viem čo ešte všetko. ústrednou postavou je spevákogitarista, či sa drbe po pódiu. lomidrevo za bicími si vystačí s dvoma bumčvachmi, ženská obsluhuje takú tú plechovú praciu dosku (washboard) alebo akordeon, ale inak tam stojí zakríknutá ako zmok, a divný týpek s výzorom Nick Cave/Nosferatu hrá na "base" (určite to má dáky názov, ale netuším aký, je to obrátená plechová vaňa s dierou, tam je pichnuté porisko z metly a celé je to spojené špagátom, na ktorá sa hrá, podľa toho kde chytíš ten špagát na tyčke, tak to hrá asi dva tóny, no toľko z encklopédie hudby) a ešte husle a ešte spieva. divoké je to, veštci skotačia ako fretky. a ja potom skotačím na bycigli domov, to už neni také divoké. divoké ma však čaká doma. prídem pred dom a zistím, že sa mi nedá odomnknúť. asi je kľúč zvnútra. skúšam aj otvoriť nasilu, lebo sa mi nezdá, že by ma vymkli, ale nejde to. zúfalo obchádzam dom a hľadám miesto, kde nechal tesár dieru (neni som si istý, či toto príslovie má takýto debilný akvivalent v slovenčine, ale pre tú srandu som to skúsil), ale nenachádzam. posledná možnosť je auto. otvorené. z verandy si beriem vankúš a krútim sa na zadnom sedadle. ráno o siedmej, keď od kosy nemôžem spať, idem skúsiť opäť dvere a dajsamisvete, sú otvorené. v noci som proste asi nemal dosť síl, blbec. konečne ležím v perinách, spím. prvý kontakt dokonaný.
1.10. Brighton - The Hydrant (999, Matt Black And The Emulsions, Peter Park)
tomuto sobotému koncertu predchádzal piatok a nevinná návšteva u Miga a jeho frajerky Natashe v ich bytíku v Lewese. vymysleli sme okrem iného nápoj Matka Tereza (nechcite vedieť zloženie a rituál pitia), ktorého účinky spôsobili, že som ani nešiel domov a ráno som sa prebudil u nich v obývačke. ale slovo dalo slovo a na druhý deň bycigľujem do Brightonu na večerný koncert. už po minulej debate s Migom som sa hneď etabloval na miestny pankáčsky spôsob chlastania. plechovky sa nakúpia v off-licence obchode a potom sa pašujú do podniku vo vnútorných vreckách bundy. čapované pivo je totiž k krčmách dosť drahé, za jedno čapčo si dáš tri plechovky. ďalšia vec, ktorá ma na koncerte potešila, sú svojité ceny. ak si s kapelou platíš v tomto prípade 5 namiesto 9 libier, čo je veľmi fajn a vyhne sa klasickému frajerkovaniu a šoférovaniu (myslím tým slovenské "ja som frajerka/frajer/šofér/mama/syn/ujec" zadarmo púšťaniu), podľa mňa celkom rozumne vyriešené. a kapela môže takto zobrať dnu celkom dosť ľudí, čím ja na koncerte viac ľudí a niečo sa aj vyzbiera. prví hrajú Matt Black And The Emulsions, hodne veselé, aj keby som chcel nevyhnem sa prirovnaniu k Rancidu, nakoniec vybehnú medzi ľudí a všetci sa spolu pováľame po zemi, fajne. druhí hrajú Peter Park, kapela nazvaná podľa speváka, trochu starší týpci všetko, hrajú taký opakovací minimalistický punk, troška recitovaný, mne sa to strašne páči, pripomína mi to staré kapely, akoby The Fall začali hrať starý oi-punk, divné spojenie, ale mne to sedí perfektne. ešte medzičasom stihnem vyliať dušu spevákovi 999, o tom ako som bol kedysi v dávnych dobách na ich koncerte, bol to môj prvý koncert, na ktorý som šiel sám do ďalekej Prahy, prvá v rade starých britských kapiel, ktoré som počúval ako frkan a netušil som, ž eich niekedy uvidím naživo. dnes som pozeral asi do polovičky, potom som opustil sálu plnú geriatrikov a šiel som sa pozabávať na terasu, kde bolo plno mladých perspektívnych punks, hehehe. ozaj, koncert sa odohráva v klube Hydrant. dole je veľká krčma, hore sa hrá. ale aj dole sa v tú noc hralo, zadarmo tam bežal akýsi psychobilly večierok, tri krvavé kapely, jednu som si zbežne kukol, tukataka-tukataka na kontrabase, čo iné by som napísal. a oproti Hydrantu je zase krčma The World´s End, a aj tam som si odskočil popočúvať milé tóny akejsi strašnej rockovej kapely, rýchlo som ušiel. na terase medzi opitými perspektívcami sa dozvedám, že v Cowley Clube dnes hrá nejaká česká kapela. dvíham kotvy a idem tam.
1.10. Brighton - Cowley Club (Jet8, Buffo´s Wake)
Cowley Club je anarchistický klub a pamätám si ho ešte keď som tu bol prvýkrát pred štyrmi rokmi. čiže dobré veci ostávajú. vstup je iba na klopanie, zapíšem sa, zplatím dve libry a už som dnu. veľmi príjemné miesto. také maličké, s mini terasou na fajčenie, úplné hobitovo. na pódiu (bez pódia) hrajú Jet8 z Prahy. cuckám čapované pivo za rozumnú cenu, trovhu rozmazane pozorujem kapelu. miestny sa zabávajú, paráda. neni to celkom môj štýl, ale s prehľadom zahraté. keď skončia, zapradieme rozhovor, hneď je veselo a mini terasa ožije neanglickými rečami. keď nás organizátor vyženie a ihc odvedie niekam spať, idem ešte do ulíc s nejakým Tomom. posedávame na chodníkoch a vedieme múdre reči do skorých ranných hodín. Tom ešte chce ísť niekam pokračovať, mňa ale chytí záchvat zodpovednosti a sebazáchovy a naštartujem bycigeľ. ani neviem ako, ale nadránom som doma.
5.10. Brighton - Hobgoblin (DxFxFx, Dirty Scavenger, Momma Swift, Rosa Raymund)
napochytre som dohodol prvý koncert. hrám namiesto Miga v Hobgobline. je to večer na podporu štrajkujúcich v Southamptone. môj historicky prvý anglický. požičiavam ruksakové puzdro na gitaru a ide sa. samozrejme prvá zastávka je v indickom obchode na silné pivo. počasie je veterné a chladné. konzumujem pivec v parku, dodáva mi odvahu. v Hobgobline zatiaľ nikto nie je. vítam sa s Rolandom, ktorý koncert organizuje. budem hrať tretí zo štyroch. prichádza kamoš Martin, s ktorým som sa zoznámil na poslednom koncerte. milé, že došiel, aspoň niekoho tu tým pádom poznám. Hobgoblin sa od mojej poslednej návštevy pred tromi rokmi dosť zmenil. už je to celkom posh krčma s jedlami, žiadny špinavý rockeri, ale vyhlásená drahá putika. hore sa odohrávajú koncerty v malej miestnosti. na folk je to však ako stvorené a zo 20 sediacich naplní kuticu. prvá ide Dirty Scavenger, týpkyňa, čo žila chvíľku na ulici a žila z toho, čo našla a čo si zarobila hraním, aspoň tak hovorí legenda. pekná dievčina s dlhými dredmi spustí svoj grunge-folk a hneď počujem, že je to celkom iná trieda. na úvod ju dali iba preto, lebo má dnes ešte jedno hranie. je to fakt bomba. o tom, že vie excelentne hrať na gitaru, ani nemá význam plkať, o tom, že vie geniálne spievať, tiež netreba hovoriť. má špecifický štýl hry, moc nepoužíva akordy, spieva celkom expresívne, ťažko to k niečomu prirovnávať. počul som na nete jej veci s kapelou, ale tam to vyznieva tak tuctovo, naživo a osamote je to zážitok. hneď na úvod takáto čerešňa,no neviem. čas na pivo (stále udržujeme pankový štýl chlastania: kúpiť v off-licence, vypiť vonku) a už hrá druhá gitaristka. Momma Swift je meno jej. je to taký klasický akustický punk, mňa to ničím nejak nezaujalo. hodí jeden cover od Richie Blitza, ten tu je asi populárny. potom je môj čas. som celkom nervózny, ale nedám znať ani prd. na úvod hodím slovenskú "Vlastnou vinou", nech sa rozohrejem, a pokračujem anglickými. ľudia sa bavia, takže anglické ľady sú prelomené. na koniec hodím "Strom" a je dokonané. pocit mám riadne dobrý, to sa nedá oklamať. ešte vyčkáme na posledné číslo, zo slušnosti. je to však dosť zlé. Rosa Raymund, s doprovodom od nejakého chlapca na gitare, čo má tričko Ramones, asi z Tesca. sladký folk, strašný cover od Radiohead to celé klincuje. padáme preč zapiť chimérne úspechy. debatíme u Martina a potom pedálujem nocou preč. prvý bude vždy len jeden. som rád, že takýto pamätihodný.
8.10. Bristol - The Croft (Citizen Fish, Wlochaty, WC, Hellkrusher, Piss On Authority, Pettybone, Endless Grinning Skulls, Filthy Habits, 51st State) + (This Ends Here,...)
Martin mi ponúkol koncertný víkend v Bristole, s odvozom a nocľahom. neni o čom, síce miniem milión peňazí, ale na čo by som spomínal, keby som nešiel? ako som pracoval na záhrade a natieral kuchynskú linku? to má čas, robota neutečie. v sobotu na obed valím do Brightonu na bycigli, obskočím sekáče a už s Martinom čakáme pred jeho bytom na Lauru, ktorá nás vezie. mešká, ale dobieha to po ceste, jazdí perfektne. pri cigaretke na pumpe sa dozvedám prečo. robí šoféra na turné kapelám. viezla The Afternoon Gentleman či Catheter alebo Pettybone na ich poslednom euroturné, ktoré som už nestihol v Prahe a vlastne aj kvôli tomu som sa vybral do Bristolu, kde budú hrať. takže máme o čom rečniť, padajú slová ako bobky z kozy. je to pekné, keď s človekom, ktorého prvý krát stretnete, zrazu zistíte, že poznáte tých istých ľudí. v miestnej pankovej štvrti parkujeme hneď nad klubom The Croft a púšťame sa do pivákov. Subvert Fest ešte nezačal, tak idem obehnúť okolie. samé grafity, kluby, krčmy, sekáče, všetko ako má byť v podvraťáckej časti mesta. bohužiaľ iba na západe. pred klubom zastavujú taxíky, autá aj dodávky, vystupujú muzikanti, grupujú sa pankisti. je tu hodne poliakov, niektorá ľahko rozpoznateľní podľa miery ožratosti. Martin tu má dákych kamošov, jeden z nich, Teddy, je úplný prototyp anglického pankáča. v ruke má furt cider, monokel pod okom, ryšavé štrapaté vlasy, farebné sako a ksicht ako Shane MacGowan. zachovávame pankové pitie, v rifľovke pašujeme dnu galóny piva. ale ja konzumujem pomaly, kapiel je hodne a chcem ich všetky aspoň olíznuť. The Croft je klub s dvoma miestnosťami na hranie, krčmou a distropľacom medzitým. v distre samé anarchoziny, politiše špráche, ekopravidlá a podobne. osadenstvo je však skôr alkocharakteru, takže sa tieto dve platformy dosť míňajú. ideme na muziku. 51st State sú dvaja mladí chalani, basa a bicie. hrajú rýchly prasopunk, svoje alebo cudzie piesne drsne pod minútu, stihnú asi pajcku. muzika nič moc, nasadenie maximálne. keď skončia, už aj hrá v druhej miestnosti ďalšia kapela. Filthy Habits, starí fotri, nasratý disbeat/punk, maká to dobre, ale ľudia sú ešte málo odviazaní. Martinove crustové esá Endless Grinning Skulls premeškám, ale je to jediná kapela, ktorú nestíham. musím vonku dodržovať pitný režim a hrajú fakt krátko. tu vlastne každá kapela hrá najviac polhodiny, žiadne jebnuté prídavky a podobne, achjo, bodaj by sa to prenieslo aj k nám, už žiadne nudné hodinové sety s troma nechcenými dupľami. vo veľkej sále zvučia Pettybone, vastne aj kvôli tomu som nešiel na koniec lebiek, aby som nič nepremeškal. ja mám strašne rád prípravy na koncert, keď vidím ako sa kapela zvučí, ako tam pobehujú, zapájajú, dohadujú sa a tak. babám to trvalo trošku dlhšie, ale mali dáke problémy so zvukom, čo im aj ukrojilo kus času. ale nič im to nezobralo na kvalite. bomba náser od začiatku... len škoda že nie do konca, mali totiž problémy s basou, ktorá vypadávala. najprv sa s tým prplali, potom na to kašlali a radšej dohrali set. aj tak to však bolo geniálne. najlepšie na tejto kapele je to, že ťažko by som vám povedal, čo vlastne hrajú. je to HC/punk, ale s mnohými vplyvmi a presahmi a to robí Pettybone odlišnými. každopádne tie presahy idú dobrými smermi do crustu, metalu a celé je to poháňané neuchopiteľnou rokenrolovou turbínou, takže to valí ako riť. štyri fúrie (nie však v zlom) a ich hromy blesky tresky. pri poslednej piesni sa dopredu nasral divoký macho panker a ja som si ho síce k telu nepustil, ale po koncerte s ním Laura s kamoškou niečo riešili, lebo bol až moc netolerantný. vyriešili však veľké prd, lebo po zbežnej debate zistili, že s takýmto debilom asi nič, resp. nechceli sa znížiť na jeho úroveň. pokazilo im to koncert a irónia je, že posledná pieseň bola "Conspiracy of Women". ďalšia kapela v malej sále je Piss On Authority, ale nebaví ma to ani trochu, príliš hip(hop) na môj vkus. idem radšej von, zoznamujem sa babami z Pettybone. posedávame na chodníku a kecáme o všetkom možnom. najmä s bubeníčkou Zed sa rozprávame dlho a dobre. mám rád, keď si môžem takto pokecať a neni to vôbec o hudbe, ale o normálnych veciach, problémoch, živote. vo veľkej sále stihnem ešte WC, ale iba čumím. poľská kapela, agro punk, väčšina ľudí postáva okolo stien a v strede veľkého sálu do seba drsne naráža zopár ožratých poliakov. chvíľu ma baví sa na nich dívať, potom idem radšej preč. Hellkrusher, to je iná káva. nestihnem celé vystúpenie, ale to čo zachytím je teda prvotriedny rokenrol, áno rokenrol. ja viem, že hrajú úplne iný štýl. ale dnes večer je to dizbít lomeno tvrdý demolačný rokenrol. som vredu, v podrepe hrozím päsťou. perfektné, druhá najlepšia kapela dnes večer. bodka. predposledná kapela Wlochaty, tiež poliaci. ale to už je iná káva ako ich kolegovia z JRD. mne to strašne pripomína našu Davovku, klasický HC/punk, správne melodický, správne nasratý, a kurva dobre zahratý. poliakov je plná riť a konečne sa aj skáče. stojím na kraji a vychutnávam kvalitu. zas ale ničím ma to nedokázalo prekvapiť, všetko bolo perfektné ako podľa pankovej biblie, dopredu jasné. no a ešte spevák sa ani neobťažoval hovoriť po anglicky a mal celkom aj príhovory. možno iba vracal angličanom ich problém, že všade po svete sa hovorí ich jazykom a tak sa máloktorá anglická/americká kapela pokúša prekladať niečo na koncertoch do reči krajiny (česť výnimkám). každopádne Martin bol z nich nadrnkaný, čo dokazovala kúpa ich nášivky, hehe. nakoniec (takmer) miestne stálice Citizen Fish. táto kapela ma obchádza, ale vždy jej dám zase šancu. a zas. dve piesne. idem von. nedá sa. mňa ten skapunk proste neba. možno texty sú super. ale celkovo mi to proste nejde pod nos. tak už iba diškurujem s alkáčmi vonku a čakám, kým sa pohneme do druhého klubu, kde sa odohráva after-koncert. fest totiž začal okolo piatej a skončil o desiatej. z The Croft nás dosť nevyberane vyhadzujú, aby po chvíli zase začali nanovo vyberať vstup na dáku d´n´b party. to nechávam bez komentára. presúšame sa večerným Bristolom na Portland street. holčiny z Pettybone mi vešajú na krk zmastenú Lauru, lebo vidia, že som najmenej opitý, čo však neznamená, že nie som. v druhom klube, čo vyzerá ako školská jedáleň, si Laura našla kamošku ku ktorej si prisadla na stôl a nevyzerala, že by bola tak skoro schopná vstať. hrá kapela This Ends Here a je to strašne dobré, miešajú dizbítové pecky s pomalými epickými pasážami a baví ma to neuveriteľne. potom idú najakí Djs, tak sa radšej idem túlať nočným mestom. v jednom parku v strede pod veľkým kruhovým nadjazdom prisadnem ku hipoňom, čo tam hrajú na gitare a popíjame spolu cider. týpek spieva texty z nejakého katalógu nábytku hlasom Toma Waitsam ostatní hrajú na tom, čo majú po ruke. okoloidúci šiesti vyfičaní chlapci zrazu do nich skočia ato som ešte nevidel ako sa dokážu mierumilovní muzikanti zmeniť na svorku. ten najmenší hipisácky gitarista vyskočil ako struna z gauča a rovno do nich. chalani cúvli a zrazu už nič, chvíľu po sebe kričali, sem tam sa aj drgli, ale odtiahli s krivými úsmevmi. na oslavu bežím kúpiť ďalší cider a pomaly sa lúčime. vraciam sa späť na Portland Street, berieme Lauru a ideme k autu. Martinov nocľah totiž zlyhal. šoférku ukladáme do auta a my ešte ideme pochlastávať ďalej, keďže nás čaká studená noc vonku. ako správny mrchožrút sa pustím do košov, pretože na zemi v lístí sa nespí príliš teplo. pri zhánke po kartónoch sa nájde aj dáka tá pizza a detské epedo, takže zaspím napapaný a na teplom. Martin s Teddym sa do rána klepú zimou, mne bolo celkom fajn. dokonca nám prišla dať dobrú noc líška. ráno sa vydávam na mrchožrútske potulky mestom. vtedy niekedy vznikol názov pre moje najnovšie EP. nejaký ten džúsik namiesto raňajok, pivko na dobrú náladu a už sa kráča svetom lepšie. vo vrecku nemám ani prd, nechápem kde som to všetko minul, ale to je úplne jedno. prejdem ku údoliu rieky Avon, cez prístav, pozriem staré štvrte, nakoniec skončím v múzeu, ktoré je zadarmo. na vécku zistím, že mám obočie pomaľované fixou zo včera, a akosi to nechce ísť dolu. takže som sa dnes celé doobedie prechádzal po Bristole ako debil. nevadí. prejdem prírodopisné múzeum a v teple sa dozviem kopec vecí. napríklad, že Bristol je jediné mesto, kde priamo v meste žijú líšky, takže to v noci nebol prízrak ani pes. volá Martin, dáme spicha na stanici. lúčime sa s Teddym, ako vždy má v ruke fľašu cideru a pomaľovaný ksicht omnoho horšie ako ja. na rozdiel odomňa ešte asi nevidel zrkadlo. ideme za Laurou, ktorú musíme zobudiť a ide sa domov. je už poobedie a ja mám večer koncert. cesta je však rýchla. v Brightone nasadnem na bycigeľ a frčím domov po gitaru. cestou späť do Brightonu mi príde správa, že koncert sa ruší. trochu nadávam, že prečo mi to nedali vedieť skôr, ale trochu som aj rád, lebo môžem dospať víkend.
13.10. Brighton - Concorde2 (Stiff Little Fingers, ...)
posledný koncert v Brightone pred mojou malou pauzou, ktorú stravim na česko-slovensko-poľskom turné. a prvý, na ktorý som mal kúpený lístok už dávno dávno dopredu, hádam hneď ako som sa to dozvedel. keď ide o Stiff Little Fingers, tak sa nejdem spoliehať na náhodu. zároveň aj prvý, na ktorý nejdem bycigľom. na druhý deň po koncerte totiž cestujem domov, takže spím u Martina a ráno valím na bus do Londýna. ale pekne po poriadku, lebo to som ešte netušil ako mi osud namieša karty. zložím obrovský vak a gitaru na Martinovom byte a idem do ulíc. októbrový vetrík pofukuje. popíjam červené a kráčam smerom na pláž. v opustenom člne si dám drsnú romantiku s fľaškou a jointom. do klubu Concorde 2 hneď za plážou prichádzam, keď hrá predkapela. ani neviem meno, ale je to taký nudný rock, takže radšej koštujem čapované pivo. drahé ako riť. ľutujem, že som si so sebou prepašoval iba jedno pivo. nadôvažok, keď tu predávajú Red Stripe v plechovke, ktorý majú v každom off-licence. chyba je však v tom, že tu žiadny off-licence v dosahu neexistuje, klub je úplne ďaleko od všetkého. kukám distro. toľko tričiek som asi ešte nevidel. a muzika? žiadna. teda pardón, je tam jedno trápne CD v plastovom sáčku, nejaké neaktuálne lajfko z roku 2006. hneď to začnem vymetať predavačovi a ten chvíľu počúva môj pičung a po chvíli mi píše kontakt na (asi) manažéra (predaja?) a strká mi jedno to CD do ruky, nech už idem preč. všetko s profesionálnym úsmevom. keď sa pozriem okolo seba, je mi jasné, prečo je ich merch taký aký je. armáda ľudí v tričkách SLF. má ho úplne každý. okrem barmanov a mňa. predkapela konečne dohrala a idú SLF. určite si každý pankáč pamätá ako prvý krát počul "Alternative Ulster", lebo to je vec, ktorá bola asi na každej výberovke. ale SLF nie je one-hit-wonder ani náhodou. aj keď "Imflammable Material" je pravdepodobne neprekonateľná prvotina, tak od konca sedemdesiatych rokov vydávajú albumy stále. a s malou prestávkou aj stále koncertujú. vytvorili si vlastný sound, a aj texty majú o niečom, na rozdiel od mnohých súputníkov. čo to tu budem rozoberať a mudrovať, pre mňa je to jeden zo základných stavebných kameňov punkrocku a vidieť ich je sviatok. očividne tu dnes večer nie som sám. väčšinou staršie ročníky, ale videl som aj decká. trojgeneračným publikom sa môže pochváliť máloktorá kapela (hovorím o kapelách pankových). keď som sa o tejto kapele rozprával s miestnymi pankáčmi, tak ten rozdiel medzi nimi a ostatnými opísali jednoducho "SLF made it". oni to proste dotiahli ďalej. možno to bolo manažmentom, možno snahou, možno vytrvalosťou. a možno mali proste dobré songy a boli v správnom čase na správnom mieste, ono je to už aj celkom jedno. každopádne ich pozná dosť ľudí a hrajú sakra dobre. na pódium nabehli štyria páni v rokoch a spustili kolotoč hitov. spevákov hlas je spoznateľný, rukopis tiež. pecka za peckou, solia do ľudí a zvuk, tak ten je kryštáľovo vymazlený. radosť počúvať. urobte si vlastný SLF hitlist a garantujem vám, že zahrali všetko, čo človek chcel počuť. len som sa tak niesol na vlnách a chcel som, aby tu so mnou mohli byť všetci moji kamoši, ktorí so mnou na tejto muzike vyrastali. neviem, či sa mi to iba zdalo (alebo to bolo moje zbožné prianie), ale zazneli snáď všetky piesne z prvého albumu a ešte omnoho viac. bolo to dlhé a krásne. od prvého tónu každej piesne každý vedel, čo bude nasledovať. séria Pavlovových reflexov za sebou, tak by sa dal nazvať plejlist večera. slintalo sa ostošesť. všetko má však svoj koniec, dáke tie nevyhnutné prídavky a hajde domov. ako som sa tak rozbehol s tými čapovanými pivami, tak koniec koncertu mám v hmle, cestu tiež extra nepopíšem a údajné stretnutie s Laurou a príchod k Martinovi, tak to už vôbec. vraj som klopal na úplne iné dvere (kde našťastie nik neotvoril) a osquatoval som minipohovku v kuchyni, čím započalo moje kuchyňové spanie u Martina. nebolo preto divu, že som ráno zaspal autobus do Londýna. zobudil som sa 15 minút po jeho odchode. bleskovo zbieram veci a za hutného pičungu idem na zastávku. tŕpnem, či ma ďalší autobus zoberie na môj lístok a fajčím jednéh vajgla za druhým. autobus prichádza. ukazujem tetuške lístok a vysvetľujem, že svoj autobus som zaspal. berie ma. nič však ešte neni vyhraté. teraz ešte musím stihnúť autobus na Slovensko. dúfam, že nebudú zápchy. je piatok ráno, takže šance sú všelijaké. ak zmeškám autobus na Slovensko, všetko je v riti. nestihnem koncert Kľemones v Stránskom a čo moje poľské turné? tak to ani nechcem vedieť. dve hodiny nezažmúrim oka, aj keď som unavený ako pes. vyzerá, že to stihneme. velebím tetku šoférku. na stanici ešte stihnem napchať do brucha cestoviny, čo smrdeli ako ... to radšej ani nejdem písať. sedím v buse na slovensko, konečne môžem spať.
15.10. Stránske - KD (The Twinkles, The Katers, Disident, The Kľemones, Nexus, Zpunkruky)
v sobotu ráno prichádzame do Prahy. beriem auto a ideme na Slovensko. večer koncert v rodnej rezervácii. kamoši z Disidentu oslavujú narodeniny. v kulturáku sa robí guláš, popíja sa, ladí apoška. už o šistej sú všetci účastníci (a že ich neni málo) pripití a hladina nezadržateľne stúpa. prvé bitky, grcky, tlačenica na bare. prví hrajú Nexus. pózujú tam na pódiu ako rockoví bohovia, vydržím presne štvrtinu akéhosi coveru, ani nezisťujem akého, a idem von, pre mňa hrôza. Zpunkruky prekecám pri bare, ale samovytlieskanie je teda ozaj vrchol, strašné. idú The Katers, Kešova kapela z Berlína, ich prvý koncert, v kulturáku v Stránskom, Kešo má na toto šťastie (alebo nešťastie), sú trochu mimo, ale mne to nevadí, aspoň to má gule. aj cover od Dead Boys. oni sú nespokojní, ja celkom áno, až na ten strašný zvuk. toho sa obávam, keď ideme s Kľemones, ale kašľať na to. ľudí sa nahrnie neúrekom. netuším ako to znie vonku, ale besníme, zlomil som stojan na mikrofón, všade pivná kalamita, texty potrhané, akoby to mal byť posledný koncert. po nás potopa, čiže Disident. aj ja sa začínam prepadať do alkoholového oparu, na druhú polovicu koncertu prídem pod pódium a povzbudzujem chalanov, najlepšie sa predvádza Robčov synátor Kubo na pódiu, aj do mikrofónu reve, to je punk. posledná kapela The Twinkles. to nedávam. po tom, ako sme hostili v Prahe ich diskofilného speváka sa na to nedokážem pozerať, ani počúvať. vraj plno ľudí. na koniec idem ja s platňami. už ma však nebaví hrať furt tie isté hity dokola. tak robím akýsi kompromis. dám ľuďom dáke tanečné punky a oldies a zvyšok si púšťam svoje. vtedy sa väčšinou parket vyprázdni a tancujem si iba ja. viem, že to je posledný krát na veľmi dlhý čas, čo púšťam platne. už ma prestalo baviť púšťať furt dokola tie isté hity. nakoniec ma ráno o šistej budia. zaspal som za gramcami. upratať sálu je nadľudský výkon, vyhnať pankáčov ešte horšie. jedine Aľeho mama to dokázala. oboje. o ôsmej ráno doma zaspávam. zajtra ma čaká Scavenger Tour. ťažký život pankera, hehe.
22.9. Lewes - The Lamb (Buffo´s Wake)
teplý september, bycigeľ frčí, mestečko staré, krčmička malá. najprv som zamieril do putiky (rozumej hobitskej útulnej nalievárne) Snowdrop, pomenovanej podľa jedinej lavíny, ktorá sa tu kedysi v dávnych dobách odohrala (áno, lavína, hehe). ňúter sa ladil akýsi americký pesničkár Bob Rafkin. takéto koncerty sú tu väčšinou zadara, každá krčma chce prilákať ľudí. a ľudia majú väčšinou na saláme. pochlastávajú tie svoje pinty (šťanka až po okraj pohára), vonku vyfajčúvajú fajčiari. ja si dám úvodnú cigu a pozorujem cez sklo, čo sa deje. dlho nič, potom začne, ale je to nuda. presúvam sa cez štvrtkovú tmu do iného lokálu. The Lamb, trošku škaredšia nalieváreň, nie taká hobitsky útulná. ňúter hrá Buffo´s Wake, hobitská akože-gipsy mjúzik. buben, kontrabas, kitára, husľe, akordeon, spevy. hrať vedia? vedia. dáke prerábky z Čiernej mačky hrajú? hrajú. aj dáke svoje majú? majú. nuž ale čo z toho, keď to nemá cigánsku krv. a do toho apatické osadenstvo krčmy. a dvaja plešatí svetrikári s pitbulom to čerešničkujú, hehe, stojím rovno nad nimi a klepkám si nohou do rytmu, to som asi jediný. psíčkari opúšťajú lokál, kapela má prestávku, všetci sa vyvalia von dúchať trubičky. druhá časť. opakuje sa scéna. keď tu môžu hrať oni, môžem aj ja, vravím si a strkám majiteľovi moju smiešnu DIY biznis-kartu. doteraz sa mi neozval a nikdy som tam nehral, hehehe. fsjný, ale rozpačitý koncert skončil, sadám na tátoša a valím dom.
28.9. Brighton - Prince Albert (Pine Hill Haints, Serious Sam Barret, Wob)
tu sa odohrá môj prvý kontakt s miestnym pankáčstvom, tak čítajte ďalej. tentokrát sa vydávam na bycigli až do samotného veľkého a legendárneho mesta miest, do Brightonu. ani to dlho netrvá, cesta cez South Downs (miestne krtincové pohorie) je spektakulárna. moji domáci nechápu, že sa dá ísť cez Downsy do Brightonu, resp. oni ešte nikdy toto nehorázne dobrodružstvo neabsolvovali. na príjazdovke zočím akýsi minimarket a hneď som tam. vtedy ešte netuším, že tento obchodík sa mi stane alfou aj omegou na všetkých mojich cestách na ďalšie koncerty. taktiež objavujem Extra Strong Kestrel, 9% pivo za cenu normálneho, neni o čom. indický priatelia za kasou ma ešte nepoznajú, ale po pár návštevách sa začneme zdraviť. oni sa smejú na mojich monotematických nákupoch a ja som rád, že mám silné pivo. pripomína mi to trošku Quick-E-Mart so Simpsnov, aj s dvojitým Apuom za kasou. toľko moja nákupná vložka, ide sa ďalej. mám dohodnuté stretnutie s Migom, miestnym akustickým pankáčom. stretávam ho na schodoch klubu, kam mám namierené. hneď ma vytiahne von a pochlastávame pred neďalekým komplexom skúšobní. kecáme ako starí známi, ja už som mierne pričmudený po tých silných pivách. prichádzajú jeho kolegovia z kapely Matt Black And The Emulsions a idú skúšať. ja idem na koncert. koncert poriada miestny pankový obchodobrloh s platňami a skejtami Punker Bunker. nad krčmou Prince Albert je sála s barom, kde sa hrá. nie je zďaleka natrieskané. dohráva prvá kapela Wob, akustický punk o troch mrožoch, taký folkový Toydolls. potom ide Serious Sam Barret, malý ulízaný nagelovaný týpek v bielom tielku. už len ten zjav mi dáva spomenúť si na jedného zakomplexovaného slizáka z filmu Zelená Míľa, ale nedám sa odstrašiť a počúvam. také country, dá sa, ale musím to preložiť cigou vonku. nakoniec Pine Hill Haints z USA, divoké country, folk, hillbilly a cčo ja viem čo ešte všetko. ústrednou postavou je spevákogitarista, či sa drbe po pódiu. lomidrevo za bicími si vystačí s dvoma bumčvachmi, ženská obsluhuje takú tú plechovú praciu dosku (washboard) alebo akordeon, ale inak tam stojí zakríknutá ako zmok, a divný týpek s výzorom Nick Cave/Nosferatu hrá na "base" (určite to má dáky názov, ale netuším aký, je to obrátená plechová vaňa s dierou, tam je pichnuté porisko z metly a celé je to spojené špagátom, na ktorá sa hrá, podľa toho kde chytíš ten špagát na tyčke, tak to hrá asi dva tóny, no toľko z encklopédie hudby) a ešte husle a ešte spieva. divoké je to, veštci skotačia ako fretky. a ja potom skotačím na bycigli domov, to už neni také divoké. divoké ma však čaká doma. prídem pred dom a zistím, že sa mi nedá odomnknúť. asi je kľúč zvnútra. skúšam aj otvoriť nasilu, lebo sa mi nezdá, že by ma vymkli, ale nejde to. zúfalo obchádzam dom a hľadám miesto, kde nechal tesár dieru (neni som si istý, či toto príslovie má takýto debilný akvivalent v slovenčine, ale pre tú srandu som to skúsil), ale nenachádzam. posledná možnosť je auto. otvorené. z verandy si beriem vankúš a krútim sa na zadnom sedadle. ráno o siedmej, keď od kosy nemôžem spať, idem skúsiť opäť dvere a dajsamisvete, sú otvorené. v noci som proste asi nemal dosť síl, blbec. konečne ležím v perinách, spím. prvý kontakt dokonaný.
1.10. Brighton - The Hydrant (999, Matt Black And The Emulsions, Peter Park)
tomuto sobotému koncertu predchádzal piatok a nevinná návšteva u Miga a jeho frajerky Natashe v ich bytíku v Lewese. vymysleli sme okrem iného nápoj Matka Tereza (nechcite vedieť zloženie a rituál pitia), ktorého účinky spôsobili, že som ani nešiel domov a ráno som sa prebudil u nich v obývačke. ale slovo dalo slovo a na druhý deň bycigľujem do Brightonu na večerný koncert. už po minulej debate s Migom som sa hneď etabloval na miestny pankáčsky spôsob chlastania. plechovky sa nakúpia v off-licence obchode a potom sa pašujú do podniku vo vnútorných vreckách bundy. čapované pivo je totiž k krčmách dosť drahé, za jedno čapčo si dáš tri plechovky. ďalšia vec, ktorá ma na koncerte potešila, sú svojité ceny. ak si s kapelou platíš v tomto prípade 5 namiesto 9 libier, čo je veľmi fajn a vyhne sa klasickému frajerkovaniu a šoférovaniu (myslím tým slovenské "ja som frajerka/frajer/šofér/mama/syn/ujec" zadarmo púšťaniu), podľa mňa celkom rozumne vyriešené. a kapela môže takto zobrať dnu celkom dosť ľudí, čím ja na koncerte viac ľudí a niečo sa aj vyzbiera. prví hrajú Matt Black And The Emulsions, hodne veselé, aj keby som chcel nevyhnem sa prirovnaniu k Rancidu, nakoniec vybehnú medzi ľudí a všetci sa spolu pováľame po zemi, fajne. druhí hrajú Peter Park, kapela nazvaná podľa speváka, trochu starší týpci všetko, hrajú taký opakovací minimalistický punk, troška recitovaný, mne sa to strašne páči, pripomína mi to staré kapely, akoby The Fall začali hrať starý oi-punk, divné spojenie, ale mne to sedí perfektne. ešte medzičasom stihnem vyliať dušu spevákovi 999, o tom ako som bol kedysi v dávnych dobách na ich koncerte, bol to môj prvý koncert, na ktorý som šiel sám do ďalekej Prahy, prvá v rade starých britských kapiel, ktoré som počúval ako frkan a netušil som, ž eich niekedy uvidím naživo. dnes som pozeral asi do polovičky, potom som opustil sálu plnú geriatrikov a šiel som sa pozabávať na terasu, kde bolo plno mladých perspektívnych punks, hehehe. ozaj, koncert sa odohráva v klube Hydrant. dole je veľká krčma, hore sa hrá. ale aj dole sa v tú noc hralo, zadarmo tam bežal akýsi psychobilly večierok, tri krvavé kapely, jednu som si zbežne kukol, tukataka-tukataka na kontrabase, čo iné by som napísal. a oproti Hydrantu je zase krčma The World´s End, a aj tam som si odskočil popočúvať milé tóny akejsi strašnej rockovej kapely, rýchlo som ušiel. na terase medzi opitými perspektívcami sa dozvedám, že v Cowley Clube dnes hrá nejaká česká kapela. dvíham kotvy a idem tam.
1.10. Brighton - Cowley Club (Jet8, Buffo´s Wake)
Cowley Club je anarchistický klub a pamätám si ho ešte keď som tu bol prvýkrát pred štyrmi rokmi. čiže dobré veci ostávajú. vstup je iba na klopanie, zapíšem sa, zplatím dve libry a už som dnu. veľmi príjemné miesto. také maličké, s mini terasou na fajčenie, úplné hobitovo. na pódiu (bez pódia) hrajú Jet8 z Prahy. cuckám čapované pivo za rozumnú cenu, trovhu rozmazane pozorujem kapelu. miestny sa zabávajú, paráda. neni to celkom môj štýl, ale s prehľadom zahraté. keď skončia, zapradieme rozhovor, hneď je veselo a mini terasa ožije neanglickými rečami. keď nás organizátor vyženie a ihc odvedie niekam spať, idem ešte do ulíc s nejakým Tomom. posedávame na chodníkoch a vedieme múdre reči do skorých ranných hodín. Tom ešte chce ísť niekam pokračovať, mňa ale chytí záchvat zodpovednosti a sebazáchovy a naštartujem bycigeľ. ani neviem ako, ale nadránom som doma.
5.10. Brighton - Hobgoblin (DxFxFx, Dirty Scavenger, Momma Swift, Rosa Raymund)
napochytre som dohodol prvý koncert. hrám namiesto Miga v Hobgobline. je to večer na podporu štrajkujúcich v Southamptone. môj historicky prvý anglický. požičiavam ruksakové puzdro na gitaru a ide sa. samozrejme prvá zastávka je v indickom obchode na silné pivo. počasie je veterné a chladné. konzumujem pivec v parku, dodáva mi odvahu. v Hobgobline zatiaľ nikto nie je. vítam sa s Rolandom, ktorý koncert organizuje. budem hrať tretí zo štyroch. prichádza kamoš Martin, s ktorým som sa zoznámil na poslednom koncerte. milé, že došiel, aspoň niekoho tu tým pádom poznám. Hobgoblin sa od mojej poslednej návštevy pred tromi rokmi dosť zmenil. už je to celkom posh krčma s jedlami, žiadny špinavý rockeri, ale vyhlásená drahá putika. hore sa odohrávajú koncerty v malej miestnosti. na folk je to však ako stvorené a zo 20 sediacich naplní kuticu. prvá ide Dirty Scavenger, týpkyňa, čo žila chvíľku na ulici a žila z toho, čo našla a čo si zarobila hraním, aspoň tak hovorí legenda. pekná dievčina s dlhými dredmi spustí svoj grunge-folk a hneď počujem, že je to celkom iná trieda. na úvod ju dali iba preto, lebo má dnes ešte jedno hranie. je to fakt bomba. o tom, že vie excelentne hrať na gitaru, ani nemá význam plkať, o tom, že vie geniálne spievať, tiež netreba hovoriť. má špecifický štýl hry, moc nepoužíva akordy, spieva celkom expresívne, ťažko to k niečomu prirovnávať. počul som na nete jej veci s kapelou, ale tam to vyznieva tak tuctovo, naživo a osamote je to zážitok. hneď na úvod takáto čerešňa,no neviem. čas na pivo (stále udržujeme pankový štýl chlastania: kúpiť v off-licence, vypiť vonku) a už hrá druhá gitaristka. Momma Swift je meno jej. je to taký klasický akustický punk, mňa to ničím nejak nezaujalo. hodí jeden cover od Richie Blitza, ten tu je asi populárny. potom je môj čas. som celkom nervózny, ale nedám znať ani prd. na úvod hodím slovenskú "Vlastnou vinou", nech sa rozohrejem, a pokračujem anglickými. ľudia sa bavia, takže anglické ľady sú prelomené. na koniec hodím "Strom" a je dokonané. pocit mám riadne dobrý, to sa nedá oklamať. ešte vyčkáme na posledné číslo, zo slušnosti. je to však dosť zlé. Rosa Raymund, s doprovodom od nejakého chlapca na gitare, čo má tričko Ramones, asi z Tesca. sladký folk, strašný cover od Radiohead to celé klincuje. padáme preč zapiť chimérne úspechy. debatíme u Martina a potom pedálujem nocou preč. prvý bude vždy len jeden. som rád, že takýto pamätihodný.
8.10. Bristol - The Croft (Citizen Fish, Wlochaty, WC, Hellkrusher, Piss On Authority, Pettybone, Endless Grinning Skulls, Filthy Habits, 51st State) + (This Ends Here,...)
Martin mi ponúkol koncertný víkend v Bristole, s odvozom a nocľahom. neni o čom, síce miniem milión peňazí, ale na čo by som spomínal, keby som nešiel? ako som pracoval na záhrade a natieral kuchynskú linku? to má čas, robota neutečie. v sobotu na obed valím do Brightonu na bycigli, obskočím sekáče a už s Martinom čakáme pred jeho bytom na Lauru, ktorá nás vezie. mešká, ale dobieha to po ceste, jazdí perfektne. pri cigaretke na pumpe sa dozvedám prečo. robí šoféra na turné kapelám. viezla The Afternoon Gentleman či Catheter alebo Pettybone na ich poslednom euroturné, ktoré som už nestihol v Prahe a vlastne aj kvôli tomu som sa vybral do Bristolu, kde budú hrať. takže máme o čom rečniť, padajú slová ako bobky z kozy. je to pekné, keď s človekom, ktorého prvý krát stretnete, zrazu zistíte, že poznáte tých istých ľudí. v miestnej pankovej štvrti parkujeme hneď nad klubom The Croft a púšťame sa do pivákov. Subvert Fest ešte nezačal, tak idem obehnúť okolie. samé grafity, kluby, krčmy, sekáče, všetko ako má byť v podvraťáckej časti mesta. bohužiaľ iba na západe. pred klubom zastavujú taxíky, autá aj dodávky, vystupujú muzikanti, grupujú sa pankisti. je tu hodne poliakov, niektorá ľahko rozpoznateľní podľa miery ožratosti. Martin tu má dákych kamošov, jeden z nich, Teddy, je úplný prototyp anglického pankáča. v ruke má furt cider, monokel pod okom, ryšavé štrapaté vlasy, farebné sako a ksicht ako Shane MacGowan. zachovávame pankové pitie, v rifľovke pašujeme dnu galóny piva. ale ja konzumujem pomaly, kapiel je hodne a chcem ich všetky aspoň olíznuť. The Croft je klub s dvoma miestnosťami na hranie, krčmou a distropľacom medzitým. v distre samé anarchoziny, politiše špráche, ekopravidlá a podobne. osadenstvo je však skôr alkocharakteru, takže sa tieto dve platformy dosť míňajú. ideme na muziku. 51st State sú dvaja mladí chalani, basa a bicie. hrajú rýchly prasopunk, svoje alebo cudzie piesne drsne pod minútu, stihnú asi pajcku. muzika nič moc, nasadenie maximálne. keď skončia, už aj hrá v druhej miestnosti ďalšia kapela. Filthy Habits, starí fotri, nasratý disbeat/punk, maká to dobre, ale ľudia sú ešte málo odviazaní. Martinove crustové esá Endless Grinning Skulls premeškám, ale je to jediná kapela, ktorú nestíham. musím vonku dodržovať pitný režim a hrajú fakt krátko. tu vlastne každá kapela hrá najviac polhodiny, žiadne jebnuté prídavky a podobne, achjo, bodaj by sa to prenieslo aj k nám, už žiadne nudné hodinové sety s troma nechcenými dupľami. vo veľkej sále zvučia Pettybone, vastne aj kvôli tomu som nešiel na koniec lebiek, aby som nič nepremeškal. ja mám strašne rád prípravy na koncert, keď vidím ako sa kapela zvučí, ako tam pobehujú, zapájajú, dohadujú sa a tak. babám to trvalo trošku dlhšie, ale mali dáke problémy so zvukom, čo im aj ukrojilo kus času. ale nič im to nezobralo na kvalite. bomba náser od začiatku... len škoda že nie do konca, mali totiž problémy s basou, ktorá vypadávala. najprv sa s tým prplali, potom na to kašlali a radšej dohrali set. aj tak to však bolo geniálne. najlepšie na tejto kapele je to, že ťažko by som vám povedal, čo vlastne hrajú. je to HC/punk, ale s mnohými vplyvmi a presahmi a to robí Pettybone odlišnými. každopádne tie presahy idú dobrými smermi do crustu, metalu a celé je to poháňané neuchopiteľnou rokenrolovou turbínou, takže to valí ako riť. štyri fúrie (nie však v zlom) a ich hromy blesky tresky. pri poslednej piesni sa dopredu nasral divoký macho panker a ja som si ho síce k telu nepustil, ale po koncerte s ním Laura s kamoškou niečo riešili, lebo bol až moc netolerantný. vyriešili však veľké prd, lebo po zbežnej debate zistili, že s takýmto debilom asi nič, resp. nechceli sa znížiť na jeho úroveň. pokazilo im to koncert a irónia je, že posledná pieseň bola "Conspiracy of Women". ďalšia kapela v malej sále je Piss On Authority, ale nebaví ma to ani trochu, príliš hip(hop) na môj vkus. idem radšej von, zoznamujem sa babami z Pettybone. posedávame na chodníku a kecáme o všetkom možnom. najmä s bubeníčkou Zed sa rozprávame dlho a dobre. mám rád, keď si môžem takto pokecať a neni to vôbec o hudbe, ale o normálnych veciach, problémoch, živote. vo veľkej sále stihnem ešte WC, ale iba čumím. poľská kapela, agro punk, väčšina ľudí postáva okolo stien a v strede veľkého sálu do seba drsne naráža zopár ožratých poliakov. chvíľu ma baví sa na nich dívať, potom idem radšej preč. Hellkrusher, to je iná káva. nestihnem celé vystúpenie, ale to čo zachytím je teda prvotriedny rokenrol, áno rokenrol. ja viem, že hrajú úplne iný štýl. ale dnes večer je to dizbít lomeno tvrdý demolačný rokenrol. som vredu, v podrepe hrozím päsťou. perfektné, druhá najlepšia kapela dnes večer. bodka. predposledná kapela Wlochaty, tiež poliaci. ale to už je iná káva ako ich kolegovia z JRD. mne to strašne pripomína našu Davovku, klasický HC/punk, správne melodický, správne nasratý, a kurva dobre zahratý. poliakov je plná riť a konečne sa aj skáče. stojím na kraji a vychutnávam kvalitu. zas ale ničím ma to nedokázalo prekvapiť, všetko bolo perfektné ako podľa pankovej biblie, dopredu jasné. no a ešte spevák sa ani neobťažoval hovoriť po anglicky a mal celkom aj príhovory. možno iba vracal angličanom ich problém, že všade po svete sa hovorí ich jazykom a tak sa máloktorá anglická/americká kapela pokúša prekladať niečo na koncertoch do reči krajiny (česť výnimkám). každopádne Martin bol z nich nadrnkaný, čo dokazovala kúpa ich nášivky, hehe. nakoniec (takmer) miestne stálice Citizen Fish. táto kapela ma obchádza, ale vždy jej dám zase šancu. a zas. dve piesne. idem von. nedá sa. mňa ten skapunk proste neba. možno texty sú super. ale celkovo mi to proste nejde pod nos. tak už iba diškurujem s alkáčmi vonku a čakám, kým sa pohneme do druhého klubu, kde sa odohráva after-koncert. fest totiž začal okolo piatej a skončil o desiatej. z The Croft nás dosť nevyberane vyhadzujú, aby po chvíli zase začali nanovo vyberať vstup na dáku d´n´b party. to nechávam bez komentára. presúšame sa večerným Bristolom na Portland street. holčiny z Pettybone mi vešajú na krk zmastenú Lauru, lebo vidia, že som najmenej opitý, čo však neznamená, že nie som. v druhom klube, čo vyzerá ako školská jedáleň, si Laura našla kamošku ku ktorej si prisadla na stôl a nevyzerala, že by bola tak skoro schopná vstať. hrá kapela This Ends Here a je to strašne dobré, miešajú dizbítové pecky s pomalými epickými pasážami a baví ma to neuveriteľne. potom idú najakí Djs, tak sa radšej idem túlať nočným mestom. v jednom parku v strede pod veľkým kruhovým nadjazdom prisadnem ku hipoňom, čo tam hrajú na gitare a popíjame spolu cider. týpek spieva texty z nejakého katalógu nábytku hlasom Toma Waitsam ostatní hrajú na tom, čo majú po ruke. okoloidúci šiesti vyfičaní chlapci zrazu do nich skočia ato som ešte nevidel ako sa dokážu mierumilovní muzikanti zmeniť na svorku. ten najmenší hipisácky gitarista vyskočil ako struna z gauča a rovno do nich. chalani cúvli a zrazu už nič, chvíľu po sebe kričali, sem tam sa aj drgli, ale odtiahli s krivými úsmevmi. na oslavu bežím kúpiť ďalší cider a pomaly sa lúčime. vraciam sa späť na Portland Street, berieme Lauru a ideme k autu. Martinov nocľah totiž zlyhal. šoférku ukladáme do auta a my ešte ideme pochlastávať ďalej, keďže nás čaká studená noc vonku. ako správny mrchožrút sa pustím do košov, pretože na zemi v lístí sa nespí príliš teplo. pri zhánke po kartónoch sa nájde aj dáka tá pizza a detské epedo, takže zaspím napapaný a na teplom. Martin s Teddym sa do rána klepú zimou, mne bolo celkom fajn. dokonca nám prišla dať dobrú noc líška. ráno sa vydávam na mrchožrútske potulky mestom. vtedy niekedy vznikol názov pre moje najnovšie EP. nejaký ten džúsik namiesto raňajok, pivko na dobrú náladu a už sa kráča svetom lepšie. vo vrecku nemám ani prd, nechápem kde som to všetko minul, ale to je úplne jedno. prejdem ku údoliu rieky Avon, cez prístav, pozriem staré štvrte, nakoniec skončím v múzeu, ktoré je zadarmo. na vécku zistím, že mám obočie pomaľované fixou zo včera, a akosi to nechce ísť dolu. takže som sa dnes celé doobedie prechádzal po Bristole ako debil. nevadí. prejdem prírodopisné múzeum a v teple sa dozviem kopec vecí. napríklad, že Bristol je jediné mesto, kde priamo v meste žijú líšky, takže to v noci nebol prízrak ani pes. volá Martin, dáme spicha na stanici. lúčime sa s Teddym, ako vždy má v ruke fľašu cideru a pomaľovaný ksicht omnoho horšie ako ja. na rozdiel odomňa ešte asi nevidel zrkadlo. ideme za Laurou, ktorú musíme zobudiť a ide sa domov. je už poobedie a ja mám večer koncert. cesta je však rýchla. v Brightone nasadnem na bycigeľ a frčím domov po gitaru. cestou späť do Brightonu mi príde správa, že koncert sa ruší. trochu nadávam, že prečo mi to nedali vedieť skôr, ale trochu som aj rád, lebo môžem dospať víkend.
13.10. Brighton - Concorde2 (Stiff Little Fingers, ...)
posledný koncert v Brightone pred mojou malou pauzou, ktorú stravim na česko-slovensko-poľskom turné. a prvý, na ktorý som mal kúpený lístok už dávno dávno dopredu, hádam hneď ako som sa to dozvedel. keď ide o Stiff Little Fingers, tak sa nejdem spoliehať na náhodu. zároveň aj prvý, na ktorý nejdem bycigľom. na druhý deň po koncerte totiž cestujem domov, takže spím u Martina a ráno valím na bus do Londýna. ale pekne po poriadku, lebo to som ešte netušil ako mi osud namieša karty. zložím obrovský vak a gitaru na Martinovom byte a idem do ulíc. októbrový vetrík pofukuje. popíjam červené a kráčam smerom na pláž. v opustenom člne si dám drsnú romantiku s fľaškou a jointom. do klubu Concorde 2 hneď za plážou prichádzam, keď hrá predkapela. ani neviem meno, ale je to taký nudný rock, takže radšej koštujem čapované pivo. drahé ako riť. ľutujem, že som si so sebou prepašoval iba jedno pivo. nadôvažok, keď tu predávajú Red Stripe v plechovke, ktorý majú v každom off-licence. chyba je však v tom, že tu žiadny off-licence v dosahu neexistuje, klub je úplne ďaleko od všetkého. kukám distro. toľko tričiek som asi ešte nevidel. a muzika? žiadna. teda pardón, je tam jedno trápne CD v plastovom sáčku, nejaké neaktuálne lajfko z roku 2006. hneď to začnem vymetať predavačovi a ten chvíľu počúva môj pičung a po chvíli mi píše kontakt na (asi) manažéra (predaja?) a strká mi jedno to CD do ruky, nech už idem preč. všetko s profesionálnym úsmevom. keď sa pozriem okolo seba, je mi jasné, prečo je ich merch taký aký je. armáda ľudí v tričkách SLF. má ho úplne každý. okrem barmanov a mňa. predkapela konečne dohrala a idú SLF. určite si každý pankáč pamätá ako prvý krát počul "Alternative Ulster", lebo to je vec, ktorá bola asi na každej výberovke. ale SLF nie je one-hit-wonder ani náhodou. aj keď "Imflammable Material" je pravdepodobne neprekonateľná prvotina, tak od konca sedemdesiatych rokov vydávajú albumy stále. a s malou prestávkou aj stále koncertujú. vytvorili si vlastný sound, a aj texty majú o niečom, na rozdiel od mnohých súputníkov. čo to tu budem rozoberať a mudrovať, pre mňa je to jeden zo základných stavebných kameňov punkrocku a vidieť ich je sviatok. očividne tu dnes večer nie som sám. väčšinou staršie ročníky, ale videl som aj decká. trojgeneračným publikom sa môže pochváliť máloktorá kapela (hovorím o kapelách pankových). keď som sa o tejto kapele rozprával s miestnymi pankáčmi, tak ten rozdiel medzi nimi a ostatnými opísali jednoducho "SLF made it". oni to proste dotiahli ďalej. možno to bolo manažmentom, možno snahou, možno vytrvalosťou. a možno mali proste dobré songy a boli v správnom čase na správnom mieste, ono je to už aj celkom jedno. každopádne ich pozná dosť ľudí a hrajú sakra dobre. na pódium nabehli štyria páni v rokoch a spustili kolotoč hitov. spevákov hlas je spoznateľný, rukopis tiež. pecka za peckou, solia do ľudí a zvuk, tak ten je kryštáľovo vymazlený. radosť počúvať. urobte si vlastný SLF hitlist a garantujem vám, že zahrali všetko, čo človek chcel počuť. len som sa tak niesol na vlnách a chcel som, aby tu so mnou mohli byť všetci moji kamoši, ktorí so mnou na tejto muzike vyrastali. neviem, či sa mi to iba zdalo (alebo to bolo moje zbožné prianie), ale zazneli snáď všetky piesne z prvého albumu a ešte omnoho viac. bolo to dlhé a krásne. od prvého tónu každej piesne každý vedel, čo bude nasledovať. séria Pavlovových reflexov za sebou, tak by sa dal nazvať plejlist večera. slintalo sa ostošesť. všetko má však svoj koniec, dáke tie nevyhnutné prídavky a hajde domov. ako som sa tak rozbehol s tými čapovanými pivami, tak koniec koncertu mám v hmle, cestu tiež extra nepopíšem a údajné stretnutie s Laurou a príchod k Martinovi, tak to už vôbec. vraj som klopal na úplne iné dvere (kde našťastie nik neotvoril) a osquatoval som minipohovku v kuchyni, čím započalo moje kuchyňové spanie u Martina. nebolo preto divu, že som ráno zaspal autobus do Londýna. zobudil som sa 15 minút po jeho odchode. bleskovo zbieram veci a za hutného pičungu idem na zastávku. tŕpnem, či ma ďalší autobus zoberie na môj lístok a fajčím jednéh vajgla za druhým. autobus prichádza. ukazujem tetuške lístok a vysvetľujem, že svoj autobus som zaspal. berie ma. nič však ešte neni vyhraté. teraz ešte musím stihnúť autobus na Slovensko. dúfam, že nebudú zápchy. je piatok ráno, takže šance sú všelijaké. ak zmeškám autobus na Slovensko, všetko je v riti. nestihnem koncert Kľemones v Stránskom a čo moje poľské turné? tak to ani nechcem vedieť. dve hodiny nezažmúrim oka, aj keď som unavený ako pes. vyzerá, že to stihneme. velebím tetku šoférku. na stanici ešte stihnem napchať do brucha cestoviny, čo smrdeli ako ... to radšej ani nejdem písať. sedím v buse na slovensko, konečne môžem spať.
15.10. Stránske - KD (The Twinkles, The Katers, Disident, The Kľemones, Nexus, Zpunkruky)
v sobotu ráno prichádzame do Prahy. beriem auto a ideme na Slovensko. večer koncert v rodnej rezervácii. kamoši z Disidentu oslavujú narodeniny. v kulturáku sa robí guláš, popíja sa, ladí apoška. už o šistej sú všetci účastníci (a že ich neni málo) pripití a hladina nezadržateľne stúpa. prvé bitky, grcky, tlačenica na bare. prví hrajú Nexus. pózujú tam na pódiu ako rockoví bohovia, vydržím presne štvrtinu akéhosi coveru, ani nezisťujem akého, a idem von, pre mňa hrôza. Zpunkruky prekecám pri bare, ale samovytlieskanie je teda ozaj vrchol, strašné. idú The Katers, Kešova kapela z Berlína, ich prvý koncert, v kulturáku v Stránskom, Kešo má na toto šťastie (alebo nešťastie), sú trochu mimo, ale mne to nevadí, aspoň to má gule. aj cover od Dead Boys. oni sú nespokojní, ja celkom áno, až na ten strašný zvuk. toho sa obávam, keď ideme s Kľemones, ale kašľať na to. ľudí sa nahrnie neúrekom. netuším ako to znie vonku, ale besníme, zlomil som stojan na mikrofón, všade pivná kalamita, texty potrhané, akoby to mal byť posledný koncert. po nás potopa, čiže Disident. aj ja sa začínam prepadať do alkoholového oparu, na druhú polovicu koncertu prídem pod pódium a povzbudzujem chalanov, najlepšie sa predvádza Robčov synátor Kubo na pódiu, aj do mikrofónu reve, to je punk. posledná kapela The Twinkles. to nedávam. po tom, ako sme hostili v Prahe ich diskofilného speváka sa na to nedokážem pozerať, ani počúvať. vraj plno ľudí. na koniec idem ja s platňami. už ma však nebaví hrať furt tie isté hity dokola. tak robím akýsi kompromis. dám ľuďom dáke tanečné punky a oldies a zvyšok si púšťam svoje. vtedy sa väčšinou parket vyprázdni a tancujem si iba ja. viem, že to je posledný krát na veľmi dlhý čas, čo púšťam platne. už ma prestalo baviť púšťať furt dokola tie isté hity. nakoniec ma ráno o šistej budia. zaspal som za gramcami. upratať sálu je nadľudský výkon, vyhnať pankáčov ešte horšie. jedine Aľeho mama to dokázala. oboje. o ôsmej ráno doma zaspávam. zajtra ma čaká Scavenger Tour. ťažký život pankera, hehe.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)