utorok, 11. februára 2014

šupa platne (nr.1)

po dlhom čase sa vraciam k tomu, prečo som tento blog začal; k písaniu o muzike - najmä o tej obľúbenej...

Jealous Cowards - s/t
(Ductapes, 2012)

už názov môže napovedať, že nepôjde o nič extra pozitívne. veď čo dobrého môžu hrať žiarliví zbabelci? a vskutku, od prvej noty je to dáke divné. pomalý rozjazd a v duchu intra sa nesie aj všetko ostatné. rýchlosť síce narastie, ale neandertálske kompozície ostanú. od švédskej kapely by človek čakal lepšiu zvukovú kvalitu, no po pár vypočutiach zisťujem, že oni tomu primitívnemu punku prispôsobili aj zvukové spracovanie a je to nazvučené dokonale. všetko vyznieva ešte špinavšie a degenerátskejšie. počul som ten vinyl nespočetne krát, jednoduchosť J.C. ma podvedome priťahuje. bumčvachové bicie, gitara taká tá polobustrovaná, spev je tiež polonakričaný, krása. hit sezóny: "Serbian Dream" s textom "heil burek, heil pivo". na obale s punkovou grafikou týpek žere druhému z otvorenej hlavy, perfektné. vinyl som našiel v second-hand sekcii Rekomanda v Prahe, oplatí sa hrabať.

Superapes - Animal Songs 
(Thriller, Malarie, Phobia, 2006)

ja viem, že tento vinyl už má nejaký ten rôčik, ale cesty muziky sú nevyspytateľné a preto sa ku mne dostal iba nedávno. s tou mojou zásadou nekupovania vinylov cez internet sa ani niet čomu čudovať. do nosa mi frnkajú iba vinyly, s ktorými sa naozaj "stretnem". tento som si odniesol z Blackpittu v Žiline, lebo tam na mňa furt kukal tým divným okom na obale (alebo je to meňavka?). niekedy menej a niekedy viac zbesilý hardcore/punk a mužsko-ženský spev, kombinácia, ktorá robí divy. aj v tomto prípade. zas ale nie je to žiadny prasopal ako by si mohol čakať od členov The Public v zostave. spomeň si na duch The Flame Still Burns alebo Attitude v tvrdších pasážach. celkovo pri počúvaní si silno spomínam na tie časy začiatku tisícročia, kedy sa zdalo, že o niečo ide. ono je to podobné aj teraz, len sme už starší a skúsenejší. Superopice ma vrátili v čase a vyvolali tých správnych bojovných duchov.

Die Last - Marzenia Zdesperowanych Romatyków 
(No Pasaran, 83records, 2011)

toto by som mohol popísaťslovami poľský Leatherface, a bolo by vymaľované. ale všetko je ináč. ten poľský Leatherface ma napadol, keď som to počul prvý krát v lete 2013 a keďže som sa do Die Last zamiloval od prvého tónu, tak som odvtedy platňu počul nespočetne krát. s každým ďalším počuvom zisťujem, že síce sa to neuveriteľne ponáša na (pre mňa) kultovú anglickú kapelu, ale má to hodne svojho a všetko je naozaj ináč. zvonivé gitary, špecifické vybrnkávačky, to všetko ide v najlepšej tradícii Stubbsa a Hammonda. hlas sa síce v istom zmysle podobá na nezameniteľný chrapľák, ale je predsa len vyššie položený a hlavne spev je v poľštine a so skvelými textami! celé to má skvelú smutnú náladu a osobitosť. takže to vôbec nie je vykrádačka, ale perfektná parafráza v štýle melancholického punkrocku, ktorý tak milujem. vymenil som to v Poľsku na jednom festivale, na obale kresba mŕtveho týpka, depresívne názvy skladieb a keď som sa pýtal, čo to je, dostal som odpoveď "jakyž fajny emorock", keby som bol vtedy vedel aké je to skvelé, beriem hneď aj do distra.

Brink Of Despair - Rooted In Dust 
(SM Musik, Subcult, Truemmer Pogo, Rinderherz, 2012)

robím si raňajky a vidím prichádzať apokalypsu. idem na záchod a vidím prichádzať apokalypsu. vetrám a vidím prichádzať apokalypsu. pomaly headbangujem po byte v rytme apokalypsy... to je dôsledok počúvania pomalého epického crustu od Brink Of Despair. vlčí spev, valivé bicie, dunivé gitary, beznádejná atmosféra ubíjajúcich tónov, občas príde zrýchlenie do tuka-tukara a všetci vieme, že disbeat je tranz, punková meditácia, špinavý zen. okrem apokalypsy si ešte vždy pri tejto platni spomeniem na kamarátstva z Lipska. prvý človek je moja Lipská spojka Frank z Midnight Crisis, vinyl mi dal bubeník z oboch kapiel a ručal tam aj ich spevák Janne, a vydával im to Stahni (ďalší super človek z Lipska). srandovný fín Janne k tejto čiernej nádhere robil aj obal, mohutná sieťotlač na veľkom kartóne, klobúk dolu. texty sú nelichotivé básne záhuby. ono, keď tu boli s Midnight Crisis na turné, zažil som keď sa šli v noci akoby námesační túlaťpo záhrade a poliach, za veselou tvárou mali nevyspytateľné vnútro, neskrotnú tmu. s takýmito predispozíciami nemôže vzniknúť nič iné ako Rooted In Dust. (PS: raz musím napísať aj o Midnight Crisis, na to sa chystám odkedy som počul ich kazetu a videl ich koncerty)

Leechfeast - Hideous Illusions 
(Shitpiece, 2012)

no a dnes to uzavrieme najhorším bahnom, slovinskou špinou špinavou nakazenou mrchavou slizkou odpornou hladomornou. počnúc názvom kapely, cez titul platne, názvy songov a texty až po grafické stvárnenie obalu, všetko je vyvedené v šablóne škaredosti a nechutnosti. ešte aj tie beznádejné texty sú písané najškaredším tečúcim písmom aké si viete predstaviť, vlastne som sa do toho začítal až na tretí krát, nemal som ani chuť to lúštiť. ale na stoke je čosi príťažlivé, na úpadku je niečo magické, magnetické a neodolateľné, že? hudobne títo pijavičiaci predvádzajú slimačí chorý doom, sludge, čo ja viem ako sa to všetko nazýva, proste synonymá bahna a záhuby. zlá zlá zloba. štyri piesne s hnusným vokálom a zbustrovanými a drnčiacimi nástrojmi. toto ani zďaleka neni stoner, kedy si dáš jointa a všetko tak krásne valí, tu by sa ti asi po jointe vynorili najhoršie nočné mory a utiekol by si kričiac do tmy. po západe slnka to radšej ani nepočúvam, dosral by som sa od strachu. vinyl som vymenil v Rijeke s kamošom Damirom a celkom mám teraz chuť pozrieť si ich koncert a pobrodiťsa trošku v beznádeji, utopiťsa v pomalých rytmoch... ale nie moc, Koľa, bo mi bude zle.

piatok, 15. novembra 2013

5-way Split / DIY HC punk / Slovakia

začiatkom roka 2013 vyšlo vo virtuálnom svete splitko kapiel DxFxFx, Na Smiech, Paskuda, Strata Vkusu a Via Anima. pôvodne tam mala byť ešte jedna kapela, no po dosť nepríjemnej (ale podstatnej) diskusii sa obe strany rozhodli, že bude lepšie, keď spomínané splitko bude bez ich účasti. spoločné dielo si môžeš vypočuť a stiahnuť tu:  http://burinarecords.bandcamp.com/.

takmer celý rok som premýšľal nad fyzickou podobou nošiča, ale pri neustálom koncertovaní som nemal čas na dotiahnutie vecí. až teraz sa mi to konečne podarilo a pod hlavičkou BURINA RECORDS vychádza 5-way split ako DIY CDr, s (ako inak) ručne robeným obalom a ručne kresleným obrázkom na CD. súčasťou temného obalu sú aj vložené texty a preklady do angličtiny, takže môžete mať pekný darček pre neslovenských kamarátov a kamarátky. toto splitko sa dá brať ako malý dokument doby, výsek hudobných snažení v našom podzemí. obal s majákom tak trochu odkazuje na pôvodný názov splitka "Sami sebe svetlom" podľa piesne kapely Na Smiech, ktorý však bol v druhej verzii zamietnutý a split ostalo bez mena. dôležité sú predsa piesne.
cena cédečka je dobrovoľná, k dostaniu na adrese: klemodasa@gmail.com .

zastúpené spolky:
Dáša Fon Fľaša / http://bandzone.cz/dasafonflasa / http://dasafonflasa.bandcamp.com/
Na Smiech / http://bandzone.cz/nasmiech / http://nasmiech.szm.com/
Paskuda / http://bandzone.cz/paskuda
Strata Vkusu / http://bandzone.cz/stratavkusu
Via Anima / http://viaanima.bandcamp.com/



utorok, 20. augusta 2013

ASFALTOVÝ MRCHOŽRÚT

je piatok, 9.august 2013, na Ffud Feste v Seredi práve dohral Telefon a ja si idem len tak niekde oddýchnuť po super zážitku z týchto rožnovských Dead Kennedys. vtom ma zopár kamošov začne nenápadne unášať ku stanom, zakrývajú mi oči, tuším niečo nekalé a krásne, teplé slová Kuba z Tajmka si vôbec nepamätám, ale tuším kecal niečo o tom, že je síce lepšie byť sám ako v zlej spoločnosti, ale mám smolu, lebo sa v zlej spoločnosti pohybujem, či niečo podobné... alebo také nič nehovoril? a to je jedno. zrazu som v ruke držal darček darčekov - kartónový štvorec s desaťpalcovým vinylom vovnútri, s príliš známym obalom, s príliš známym bookletom a obsahom, a nechápal som. a nechápal som ešte dlho. ako prvé ma napadlo, že to je ďalší z Adrikových (Totalitarianism Still Continues) bootlegov, ako vydal materiál Boiling Point alebo Idiots Parade. ale nie, nič také. toto je iné. vinyl vydaný kamarátmi, ručne urobené obaly, svorka vlkov s nožnicami a lepiacimi páskami vedená pardálom Jugom, idem do kolien, kamoškovia všade naokolo, noc to pečatí tmou čiernou ako atrament, krstíme prestrčenou fajkou cez stredovú dierku na vinyle, lepšie už ani nemôže byť. celá táto akcia "Mrchožrút" trvala od jari a podarilo sa to hromadne predo mnou utajiť a pripraviť mi tak najväčšie prekvapenie. obal vinylu je ručne farbený a korešponduje s oranžovo-modrým streknutým asfaltom, či ako sa to povie. sám by som to krajšie neurobil a hlavne sám by som ani nemal peniaze a gule ísť do vydania Mrchožrúta na vinyle. eufória je nekonečná, tohtoročný Ffud Fest si zapamätám, už ani nemôže byť lepšie. uff.
dohodli sme sa, že to nebudem predávať s klasickými cenami, ale zas som to nechcel ani rozdávať a tým podľa mňa devalvovať ručnú prácu a úsilie všetkých rúk a hláv, ktoré na tom pomáhali. takže sme vymysleli dobrovoľné ceny, s tým, že všetky peniaze pôjdu do banku, z ktorého sa budú financovať podobné guerilla vydania v budúcnosti.
tak ako som stratil slová vo chvíli, keď som tú krásu dostal do rúk, tak sa už odmlčím aj teraz. a kto by chcel mať jednu z 300 vinylových krások doma, viete kam máte napísať.
ešte raz ďakujem kamoškovia!!!!


piatok, 24. mája 2013

emo days

už dlhšiu dobu som nenapísal žiadny príspevok, aj keď podnetov k napísaniu mám viac než dosť. ako tak chodím hrať po tom našom krásnom svete, tak o zážitky nie je núdza. všetko to sem vypisovať nejdem, aj tak už meškám od augusta minulého roku. ale za poslednú dobu sa dobrých emócií nazbieralo naozaj vrchovato a už to nevládzem od samého šťastia uniesť. som síce nevyspatý, že by som dokázal prespať aj týždeň vkuse, ale stojí to všetko za to. čím viacej hrám, tým častejšie si kladiem otázku, či to má všetko význam, či odkazy, ktoré chcem posúvať ďalej, sú vypočuté, či to nie je zbytočné, atď. a vždy keď najviac pochybujem, tak ma dostane sila energie vracajúcej sa naspäť od ľudí. emócie sú silná vec. a bez kamoškov by všetko bolo o ničom. nezabúdajme, že aké si to urobíme také to budeme mať. tou poslednou kvapkou do hrnca zážitkov a krásnych časov boli uplynulé dva dni.

vedel som, že výjazd do Ostravy bude super, ale že až tak, som nečakal. jeden deň je málo, preto sa dohodli hneď akcie dve. najprv komfortne ako DxFxFx v Pláne B spolu s The Sensitives. na stredu slušná účasť podľa mňa a rokenroloví švédi klasicky milí a perfektne zohratí. a keď sa gitaristovi dodrbal buster alebo čo, tak až potom to pre mňa začalo znieť zaujímavo, spomenul som si na Regulations, Autistic Youth, Gorila Angreb či iné kapely, ktoré používajú takú iba jemne zbustrovanú takmer čistú gitaru, ale režú s tým celkom slušný hardkor pank. aj tých trápnych rečí o merchi bolo ku koncu menej a menej. tu som si uvedomil ako som si odvykol chodiť na "rokenrolové" koncerty a počúvať zavedené bláboly, muzike to podľa mňa vôbec nesvedčí, kazí to atmosféru. možno to beriem príliš vážne, alebo jednoducho nechcem strácať čas nepodstatnosťami. príjemný večer sa pretiahol do skorých ranných hodín a po krátkom spánku som si dal výstup na haldu Ema (dymiaci horúci kopec z odpadu zo šachty) a vyhliadkovú vežu radnice s Pájou a arabským týpkom. Ostrava má strašne, ale fakt strašne veľa zelene. keď sa k tomu primieša zeleň dymiaca, je to krása. na večerný koncert sme sa tešili ako deti. návšteva u E.T.ho a Kaji tiež súvisela s dietkom. a potom už hopsa do skúšobne Jeremenko. totálne plnohodnotný deň zakončený grilom, pivom, špekmi a trochou zimy. ale korunku tomu dal až koncert. účasť ušla, ale večierok o to lepší. ja som sa na večer celý deň tešil, aj keď žiadnu z kapiel som nikdy nepočul naživo, iba tak nejak som tušil, že to bude silné. hneď prvá MASSOLA ma odrovnala. Vik zo Sheeva Yoga na bicie a Áda na saxofón. nemožné popísať. ale bolo to kurevsky dobré. spojenie technickej hlavy (bubon) a free jazz srdca (sax). skús naliať roztavené železo na ľadovec. fakt maso. viac ako maso. doslova massola. potom sludge v podaní DIOS INJUSTO. máš rád Corrupted? nie? tak potom sa nemáme o čom baviť. a ty máš? no tak, kde si bol? Skuldovi ešte chýbala pomalá kapela, tak prečo si nezahrať v pocte Corrupted s názvom ich piesne a rovno aj s kaverom. plus niečo vlastné. no, a to sú dve piesne a koncert hotový. trošku by to bolo ešte dobré zohrať, zatiaľ taký lo-fi sludge, ibaže ja mám lo-fi rád. ale najväčšia pecka prišla až potom. myslel som si, že SMÍCH HYEN (po anglicky čítaj "smič hajen", haha) bude nejaké srandička krastová, ale zdrtili ma ako lis. dlho som hľadal ako to nazvať a nič iné ako hodne emo a hodne crust sa mi k tomu nehodilo. ale je to niekde inde ako všetky tie epické emo krasty podľa portlandskej šablóny. toto bolo brutal. Kristína maličká dievčinka, keď sa oprela do mikráku, tak som sa skoro posral. Skuldovi to tiež ide lepšie na tie škopky rýchlo ako pomaly. o strunových schopnostiach Máru a Páji nikto nikdy nepochyboval, a Herberta skinheda som videl prvý krát držať basu, bravo! a nejde ani tak o to, že to bolo super po hudobnej a textovej stránke, ale hlavne ten pocit a emócie, ktoré z toho trýskali, to bolo jak vybuchnutý hydrant. v ten obyčajný chladný štvrtkový večer proste všetko sedelo a ja som presne vedel, že kvôli takýmto chvíľam sa oplatí žiť. už sa mi ani moc nechcelo vyliezať z RBNSKom, ale dal som krátky set, obložený bustrami ako čerstvý hrob vencami. zaviezol som ešte ľudí do mesta, lebo sa hralo celkom dlho a zmeškali posledné busy, a plný dojmov som sa vydal do Stránskeho proti noci. ani neviem komu mám ďakovať za to, že zažívam všetky takéto krásne chvíle, zoznam by bol pridlhý. kto nezažil starostlivosť kamošov, punkové podmienky a veľké srdcia, ten to ťažko pochopí. a to isté platí aj o exkluzívnom víkende predtým na východe a predtým a predtým. trošku moc emo, ale čo už, keď to na mňa prišlo. a do toho mi prišiel mejl z Nepálu od Sareeny z Rai Ko Ris a vytrhnem z kontextu: "Do you know that you are an emo band?" hahaha. už končím tento svoj emo výlev a priklincujem to textom Naivefighters od Naivefighters.

Veď oheň v srdci máš nechceš byť otrokom
veď chceš mať kontrolu nad vlastným životom
a toto nezmenia
preto nás neznesú
My stále veríme že láska zvíťazí
stále sa smejem nad mocou peňazí
a toto nezmenia
preto nás neznesú
...že každý útok ich v posmech sa obráti
...že strach a násilie to na nás neplatí
lebo nás nezmenia
preto nás neznesú
Čo nikdy nezničia
čo nikdy nezkurvia
čo nikdy nezmenia
lebo to nevedia
a toto nezmenia
preto nás neznesú
Oni si život svoj len v čiarky rátajú
my stále máme to čo oni nemajú
a to nám závidia
preto nás neznesú

PS: celé písané za posluchu kazety Smích Heyn (díky Pája!). okoštuj http://bandzone.cz/smichhyen, ale koncert to nenahradí. 

štvrtok, 3. januára 2013

Perfect Swimming Tour /august 2012/



toto tour nebolo nijako plánované a nazvané bolo tiež až  počas priebehu. stalo sa tak najmä vďaka kamošovi Sebastianovi zo Švédska, ktorý mi robil počas celého tour milú spoločnosť. zoznámili sme sa na Playfaste a po pár dňoch a vymenených smskách sme si naplánovali stretnutie na stanici v Žiline...

2.8.2012 Ružomberok / U Dubčeka / DxFxFx
na stanici v Žiline sa so Sebastianom skutočne stretávame a vezieme sa na Kryšpínovi v ústrety dobrodružstvám rokenrolových tulákov. pri Šútove berieme dve stopárky, ktoré márne lanárime na večerný koncert v ich rodnom meste. asi radšej chodia do nákupných centier na prechádzky. ale minimálne sme v nich posilnili túžbu mať vlastnú kapelu. aspoň dúfam. v Ružomberku som ešte nehral, ak nerátam Brigadu a políciou zrušený Kľemones. to sa ešte v meste nachádzali D Zmrds, ale tí sú už rozviati vetrom a časom. U Dubčeka je príjemne, s barmanom kecám o Primus (hral v Primus cover kapele), počúvame Brown Album a ja si pilne robím domáce úlohy z DIY. prídu starí zabudnutí kamoši Baja a Ranbo a posádka zo Žiliny tiež prekvapila jak facka od bezrukého. celý večer sa extra vydaril, nadránom sa šmochceme mestom ku Majovi Dubčekovi na byt, ideme v štyroch skupinkách, síce sme iba štyria.

3.8.2012 Revúca / Daka / DxFxFx
 budíme sa ako muchy, pomalé raňajky a ide sa na krásy kraja. najprv zanesieme vzácne a nadobytné chlasty typu Sailor Jerry či Absinth do baru, potom výlet na hrad Likavka. tu sa natáčal jeden z mojich najobľúbenejších filmov „Nič nekrváca večne“, skvelý sprievodca Majo nám ukazuje, kde sa rezali nohy. potom špacírka a kecačky o zašlých časoch, vojnách s náckami. je príjemné zistiť, že v minulosti sa vaše cesty už pretli, len ste o tom nevedeli. zakončíme to návštevou permakultúrnej záhradky. lúčime sa s Majom a hneď v meste berieme stopára Petra, zajtra ide na Ararat a vykľuje sa z neho filmár horských filmov a makač na helikoptérach. my dvaja so Sebastianom neudržíme svoju vášeň pre vodné plochy na uzde a hneď sa hádžeme do Liptovskej Mary. na pláži iba my a černošská rodinka. Peter mi z diaľnice menuje všetky tatranské aj iné štíty, tak som chvíľu múdry ako balón. škoda že Sebastian to prespal, chcel som mu ukázať naše miniveľhory. Petra hádžeme až do Spišskej, je to síce zachádzka, ale dobre sa s ním kecalo a aspoň môžeme ísť absolútne rozbitou cestou cez hory a šmaríme sa aj do Palcmanskej Maše. studená podobne ako Liptomara, snáď ešte viac. naše homokúpanie na Adama zakončujeme ukazovaním holých rití fízlom a už frčíme do Revúcej. jednoznačne aj kvôli takýmto perfektným dňom milujem turné. piatkový večer má jasný scenár. rozložím, nazvučím, zahrám, roztrhnem strunu, vymením, zahrám, pokloním sa a oddávam sa radovánkam. Žužu spravila skvelé zapekané zemiaky, Vajčislav s Wrbom to skvelo zorganizovali, Ľubo totálne prekvapil účasťou a ostatní udivovali pivami a rečami. trochu ma akurát mrzí, že v malom mestečku sa asi nedá vyhnúť náckom v bare. ono sa ľahko brojí vo veľkom meste, kde má každý svoj podnik, ale tu sa pozná každý s každým a vlastne niekedy podľa rečí ani nie je jasné, kto je kto. toto je ináč celkom fenomén Slovenska, do akého som sa vrátil (resp. som to predtým až tak neregistroval), že rasizmus prenikol úplne všade a čo je najhoršie, nikomu to nepríde divné (OK, aby ma zase niekto nechytal za slovíčka, je to „anticiganizmus“, to však nič nemení na veci, že je to scestné a choré). lokál opúšťame a na akomsi byte sa pokračuje v mulate do rána. nechápem ako uprostred tej kalby mohol Sebastian nerušene spinkať.

4.8.2012 Košice / Collosseum / Supraphon Family, Wynston Smyth, DxFxFx, RBNSK, Sebastian
po krátkom spánku som ešte nafúkal pochopiteľných 1,9. takže pekne pomalé a veľké raňajky a aj tak som radšej nechal krútiť volantom Sebastiana. pri ceste hneď za Revúcou vodná nádrž. miestni jej hovoria Fliper a odrádzali nás od siníc. čľapkáme sa so Sebastianom v neuveriteľne teplej a žltej vode a nedôverčivý pasažier Ľubo nás pozoruje z brehu. tu vymýšľame názov Perfect Swimming Tour, lebo je to ozaj perfektné a hodne vodné. za kopcom výstrely ako za vojny, vraj je tam strelnica. naskakujeme, míňame banské závody a už sme v Čučme, najundergroundovejšom mieste na svete. tu sa odohrali neuveriteľné koncerty Kľemones, Disident, aj moje. vchádzame do malej miestnosti, kde sa to všetko kedysi odohrávalo, spomienky ma zavaľujú ako deka, Oľga od rána vyvárala guláš, kecáme o platniach, pojedáme, privezieme vodu zo studne, proste bežná sobota. lúčime sa a vyrážame do Košíc. naslepo nájdeme Collosseum. už som tu hral toľkokrát, že by to bola hanba nenájsť. (čo keby som nabudúce už hral aj niekde inde, boha?) ponosíme veci hore pod plafón, najeme sa, pozrieme si impro-power-violence skúšku (rýchlu a našťastie krátku) a čakáme na hostí. dnes pán vydavateľ Adrik oslavuje svoje narodeniny a vymyslel si malý festival netradičných stopovacích rozmerov. každá „kapela“ hrá na inom „pódiu“ a publikum sa presúva. gordický uzol koncertného labyrintu rozotnem gitarou ja a uprostred môjho setu sa predstaví aj Sebastian. ako pravý a živý Švéd poteší najmä akustickými crustovými prerábkami Mob47, Anti-cimex, hymnou Statet Och Kapitalet a zakončí to Against Me ešte z čias keď sa to dalo počúvať a rovno mojo obľúbenou Baby, I am anarchist (aké je to príznačné, keď teraz Against Me spievajú I was a teenage anarchist, hahaha). dokončím set a publikum sa presúva na druhý stage, kde šumia Supraphon Family. bolo to super, ale podľa mňa málo hlasité. keď noise tak riadne nahlas, nie? musel som sa pchať až úplne dopredu, aby som mal z toho aký-taký pôžitok. hneď vedľa za dverami v skúšobni bol tretí stage, kde to rozbalil oslávenec so svojou špinavou bandou Wynston Smyth. v totálnej tme totálny bordel. lietali vlasy, ruky, nohy, sliny, kliny, hliny, uf. ale konečne crust s dobrými textami a nie o bombardéroch cez kopirák. narodeninovú párty zakončuje Rübäniskö. dementi zase z hôr nezliezli, v turistickej sezóne majú plné ruky práce s turistami, takže som to zakončil namiesto nich ja. s bustrami som nedal nikomu šancu. riadny chaos to bol, újeby na nebi, pivo sa chrstalo do ksichtov, kto neodišiel oľutoval. nadmieru spokojný som bol s týmto vojnovým stavom. bol aj nejaký pokus o afterparty, ale ľudia akosi nemali chuť a ani z platní nič nebolo, čo som bol aj rád, lebo sa mi nechcelo púšťať. taxíkom sme sa nadránom doviezli na sídlisko a šup do perín. ráno polievočka, Adrik nám ukázal záhradku a potom kúpačka na Bukovci. boha, toto tour iba samé záhradky a kúpanie, paráda. Sebastiana som zobral do Stránskeho, cez týždeň sme urobili výpravu do Malej Fatry (jeho rekreačné fotky v tričku Discharge na holiach sú čistá bomba) a potom hybaj na juh.

11.8.2012 Sereď / Kemping / Ffud Fest III.
pre Ffuďákov som pripravil prekvapenie a nacvičili sme songy s Evkou a Michalom z Ilúzie. s nimi som sa aj doviezol na miesto činu. v žilinskom ghette som rozložil stan a započal nekonečné rozhovory so známymi. nestíhal som všetky kapely, tak naskicujem iba tie čo som zachytil. Na Smiech z Revúcej bomba, mix HC/punk s ultrarýchlym melopunkom a do toho thrashové bicie a politické texty, mne sa táto kombinácia veľmi páči a chalani naviac vedia perfektne hrať. metalcore/chaosHC Rats Get Fat to rozbalili vo veľkom štýle, sú to starí harcovníci a je jedno akú kapelu pozliepajú, na pódiu to žije, všetci lietajú ako draci. Foolish z Francúzska v pohode, Mordynga z Poľska ešte lepšie, temný a ťažkotonážny náklad. to bolo všetko v prvý deň.
spím a pripravujem sa na obed, kedy to s mojimi kumpánmi odpálime. pridal sa aj Sebastian na fúkacej harmonika a na konci aj Nina so spevom a bolo to. prišiel som však na to, že musí byť strašne ťažké so mnou hrať, lebo neviem držať rytmus. ale ľudí sa tam nakopilo ako na jarmoku, keď Ragan predáva podrážky, klobúk dolu priatelia. zase som okukol Wynston Smyth, dobré ako pred týždňom, aj keď skúšobňa je skúšobňa. Heartbeat nebol moc podľa môjho gusta, ale ich inkarnácia 9th Life ma bavila viac, síce metal nemusím, ale tu ma práve tie metalové pasáže a krutý Ninin spev bavili najviac. fastcore komando z Maďarska FxAxSxTx rozstrieľali aj ich predskokanov, známejších Crippled Fox, ktorí asi nemali svoj deň. potom sa kruto venujem toboganu, až tak, že si zoškriem bachor aj bedrá. síce je to spoplatnené, ale za jedno evro na deň, hybaj het do víru točitej vody. večer ešte vzhliadnem skvelú Ilúziu, s ktorými si strihnem jeden môj song a potom ujdem ku stanom, lebo Argies tak to sa nedá. kde sú tie časy, keď to bol dobrý pank z Argentíny, teraz sú to už iba karikatúry samých seba a Clash. Zeměžluč zato stoja zato. videl som ich hádam stokrát a nikdy nemali zlý koncert. punk čo ám hlavu aj pätu a síce hrajú furt to isté, je to ako víno, stále lepšie. potom sa porúčam do stanu, kde Strapo, Denisa a ešte jeden DJ púšťajú punk a už z neho nevyleziem. balia sa špeky a tancuje sa, občas síce sám, ale to je môj dnešný mikrokozmos a nič iné ma nezujíma. keď vyleziem do temnej noci, akurát stihnem Kumuru, cez deň som ešte videl Ferovu druhú kapelu Sound Of Qualm a celé mi to dalo strašne krásny zmysel aj spolu s Ffud festom samotným, ľuďmi okolo a muzikou, čo mám rád. je to tak, najlepší festival na Slovensku, možno aj viac. a nepokazili to ani akýsi zbabelci nadránom, čo zbili samého chlapca v lesíku, budaj by ich parom skáral, trestná výprava sa končí, ešte s Radkom a novými majiteľmi Kempingu bilancujeme a potom už iba ranné rozhovory s Vojtom v dodávke. spím asi dve minúty a už aj fachčíme smerom na sever. o rok zas, to je hádam jasné...

pondelok, 12. novembra 2012

Return To Hell Tour /júl 2012/ (Tour-report)


po pol roku takmer absolútnej ázijskej absencie od gitary a muziky vôbec som sa do toho pustil zas. sám som bol zvedavý ako to bude pokračovať. najprv to vyzeralo na jeden koncert v júli, ale nakoniec sa do toho zamontovali nepálski čarodejníci, anglickí kamoši a všelikto iný a všetko dopadlo úplne ináč.

10.7.2012 Žilina / Bullwar / Moms On Meth (FR), Unattended Funeral, DxFxFx
sadám si pred obedom k počítaču a píše Fokáč, že im na večer vypadla jedna žilinská kapela, či si nechcem zahrať. bolo by to pekné mať prvý koncert po návrate domov práve v rodnom okrese. tak som to s nadšením odkýval a večer som zase naplno späť v bahennom podzemí nášho mesta. vítačky nemajú konca kraja, s každým sa stískam, pučím, ťapkám. pomôžeme vynášať obligátne pohovky z miestnosti menšej ako maringotka a pomaličky sa postavia aparáty a ostatné srandy. idem hrať prvý, tak to dlho nezdržujem a zahrám krátky set, presne v mojej novej obľúbenej tradícii: neoxidovať pred ľuďmi príliš dlho. samé známe ksichty, vlažnou vodou sa neobaríš, v kľude a teplúčku som si odvesloval svoje. Unattended Funeral som si moc nevychutnal, lebo som absolvoval tony rečí na bare, to je tak, keď je človek pol roka preč. UxFx budú vydávať kazetu, tak buďte v strehu, nech zachytíte bahnotok z prvej limitovanej várky. Moms On Meth som vôbec nepoznal, ale za názov majú tisíc bodov a za demo, čo dali na stiahnutie, hádam aj tisíctristopäťsto. prvotriedny HC/punk nakopnutý do gulí vrešťavým rýchlopalom. nejakí ľudia sú tam z Lost Boys, takže prepojenie na Žilinu a dobrú muziku by malo byť pochopiteľné. štyria mládenci za klasickou zostavou nástrojov a jedna brýlatá dievčinka s mikrofónom. všetko si vyhulili na jedenásť z desiatich, takže škrekot trocha zanikal, ale to mal byť asi zámer. a keď to spustili, tak neostala jediná noha pokojná. divočina v podzemnej horskej chate od začiatku do konca. ľudia lietajú ako handry vo vetre, steny pukajú a Moms On Meth to sypú vo veľkom štýle kamenného krupobitia. nemohol som si predstaviť lepší koncert po návrate.

11.7.2012 Brezno / Bombura / Dorota Nvotová, DxFxFx
hneď na druhý deň extrém. z hnilého HC/punkového podhubia do svetla sál na povrch zemský. každý sa ma vypytoval, ako som to zariadil, že hrám s Dorotou Nvotovou. ono je to veľmi prozaické. napísal som jej a ona odpísala, že nech dojdem kam chcem. tak sme to potom trochu upresnili a vyšli z toho tri spoločné koncerty na jej šnúre s nepálskymi muzikantami. čo si budeme hovoriť, tí nepálci boli pre mňa veľkým dôvodom prečo som chcel tie koncerty hrať, samozrejme okrem toho, že mám rád muziku, ktorú robí. všetko sa  podarilo a už sedíme vonku pred Bomburou (konečne sa dozviem odkiaľ pochádza názov klubu). vnútri sa zvučia nepálski mastiči a ľudia sa pomaly trúsia, väčšinou staršie ročníky, rozhodne je to iná klientela, na akú som zvyknutý na svojich koncertoch. ale mihne sa aj dáky známy ksicht. tvárim sa polo/profesionálne a idem na to. napĺňam úlohu predskokana, užívam si slávu, hahaha, dobre to dopadlo nakoniec, žiadne fiasko sa nekonalo a zožrali aj s navijakom. potom už len užívam pivká na bare a sledujem kapelu. hrajú celý nový album presne v tom poradí ako na CD. ešte som ho nepočul, ale znie to fajne. síce tak rockovo, ale texty (tie slovenské) znejú oukej. plus k tomu za nástrojmi nepálci vysmiati ako lečo, baví ma to celý čas kukať. po koncerte nasleduje obletovanie nepálcov a Doroty fanúšikmi, my kecáme s jej manželom Johnnym vonku, maximálne fajný chalan. ešte zachytím, že v backstagi sa spustí horehronský folklórny rámus, bohužiaľ s mojou gitarou Kvidou. výsledky vidím až na druhý deň. chýba niekoľko strún a celá ja zaprasená od krvi. čvarga horehronská...

12.7.2012 Banská Bystrica / Klub 77 / Dorota Nvotová, Mad Faces, DxFxFx
celý deň sa váľam v posteli a nič moc sa nedeje. až večer zistím, že mi treba dokúpiť struny po včerajšej horehronskej gitarovej masakre. všetky obchody sú už však zatvorené, no pre mňa sa jeden otvorí ako zázračný sezam, za čo ďakujem ujovi predavačovi a hlavne Pištovi z Klubu 77. niekedy ma tak napadá, že čo by som ja robil bez všetkých tých ľudí, čo nenápadne pomáhajú, trošku tu, trošku tam. veru bez vzájomnej pomoci by asi nikto ďaleko nezašiel. pri vstupe do klubu žiaria Miťa s Adamom ako dve koaly, nepálci skúšajú zvuky, ľudia sa zbierajú. keď idem na paškal, už je celkom plná krčma. zo sály je tam prepojenie cez telku, tak im zakývam do kamery a čuduj sa svete, už sa aj nahrnú dnu. dnes mám extra krátky set. ale kto kedy vydal normu, že koľko presne má trvať koncert? idem sa vyvetrať a dobre som urobil, lebo rocková kapela Mad Faces so strašným spevom mi ani na diaľku nelahodí. potom skočíme do Skackavej na vínko a takto sa zabávame. na chvíľku kuknem aj Dorotu s kapelou, ale dva dni po sebe ma to nebere. klub je však plný, napapaný a spokojný. posedávame vonku na dlažbe, neskôr sa presunieme do Tirishu, kde mám nie príliš interesantný rozhovor s opitým majiteľom. je sranda, že nie každý sa z Ázie vráti nabitý dobrou energiou, a vyjadrovanie sa o tamojších ľuďoch ako o lenivých cigáňoch hovorí za všetko. ale celkovo po mojom návrate iba otváram hubu, čoho všetkého sú tu ľudia schopní a kam sa posunulo myslenie a nastavenie slovenskej spoločnosti. a vôbec sa mi to nepáči. aj preto mám omnoho väčšie problémy s psychickou aklimatizáciou tu ako som mal v Indii.

13.7.2012 Trenčín / Boogie bar / DxFxFx
cestou do Trenčína počúvam nový album Doroty Nvotovej a pri pár piesňach si aj poplačem. čiastočne je to alkoholom rozvrátenou psychikou a zčasti tým, že presne trafila moje pocity. celkovo sa ma tento jej tretí album dotýka v osobnej rovine asi najviac a síce je to pop-rock s gitarovými onaniami z Nepálu, pod kožou tomu tepe srdce s jasnými textami a silnými melódiami a nemôžem to prestať počúvať. vlastne v júli to nečakane jasne vyhralo v počúvanosti na mojom osobnom rádiu. dolu do Booogie baru vedú schody ako klávesy. ponosím veci a idem k Čimovi nahor na klasický čípoš guláš. mám tú česť tu spať, keďže kvôli novému potomkovi už si sem divoké kapely nepúšťa. a ja už tiež nie som divoký ako kedysi. to ešte blahodárne pôsobí Ázia. mám o nej dnes mať nejaký pokec s fotkami, ale nemáme jeden káblik, takže to asi nebude technicky možné. na bare Urpiner, takže radosť. zdá sa mi troška menej ľudí ako minule, ale predsa len je leto, festivaly, záhradky, kto by sa dobrovoľne zatváral v pivnici a počúval falošné revy. zas ale prišli snáď všetci podstatní srandisti a postavičky. aj preto je na koncerte super nálada a niektoré momenty mi silne ostanú v hlave. napríklad premiéra detského antifašistického songu Kazisveti. po koncerte pokoncertné kecačky a kvákačky. hostia sa pomaly vytrácajú a bar zavierame síce nadránom, ale omnoho skôr ako naposledy.

16.7.2012 Praha / Café Na Půl Cesty / DxFxFx & The Last Laugh, Matúš Majerník & Jan Kodad
počas mojich dní v Anglicku som sa zoznámil s pár ľuďmi, ktorí mi veľmi mocne prirástli k srdcu. cez leto sa zopár z nich prihrnulo na starý kontinent ochutnávať české pivo a festivaly. preto som neváhal a na poslednú chvíľu dohodol koncert v bezproblémovom a pohodovom Café Na Půl Cesty, nech ich všetkých stretnem na jednom mieste. najprv dorazil Martin, chodiaca encyklopédia muziky, s taškou plnou vinylov a plastovým pivom. po troche komplikácií dorazil aj druhý hobit Mig, ešte poriadne zošrotovaný po Mighty Sounds, ale  naštartovaný na demoláciu ako latino-buldozér. šak pochádza z Hondurasu, takže všetko je jasné. ako prví hrajú Matúš a Honza, delta blues, gitara a opasok plný harmoník. Matúš si ešte aj sám vyrába gitary z cigarboxov, rešpekt. muzika, čo hrali bola taká furt dokola, ale o tom by asi blues malo byť a viac do tohto štýlu nevidím. ako päsť na oko potom pôsobí uragán Mig, ktorý vystupuje pod menom The Last Laugh. dnes nehral svoje piesne na gitare, ale ma doprevádzal na harmonike, kazoo a dával aj beatbox. moje pesničky tak dostali explozívny kabát a nekontrolovateľný smer. Mig sa zmietal, trúbil, papuľoval rytmy, hecuval a peprnil sa celý čas ako najedovaný baklažán, myslel som si, že každú chvíľu vybuchne. fajný chaos sme narobili. priateľkovia sa nazbierali tak akurát, zase trošku stretnutie slovákov. pozbieral som bordel a šlo sa do mesta. z hostela sme vytiahli moju osobnú tetérku Natashu, veď by to bola hanba, keby došla z UK a ani by sme sa nevideli. v Kotve sme kvákali do noci a Martin vyhral všetky hry o muzike. paneurópske stretnutie vyšlo na jedničku. ale nabudúce už autom do Prahy nepôjdem, rozhodne nie do mesta, to je čistá zúfalosť.

20.7.2012 Piešťany / Lodenica / Pankáči Deťom / TV Smith, DxFxFx, ...
hneď na úvod poviem, čo si myslím o tomto festivale, aby sme mali čistý stôl. mám rád myšlienku zbierať pomocou festivalu peniažky pre deti. mám rád, keď kapely zahrajú za cesťák. avšak silno pochybujem, že všetky tie „veľké“ kapely hrajú iba pre dobrý pocit, čím vlastne odporujú myšlienke festivalu. a je to podľa mňa aj zbytočne veľký festival, čo sa nakoniec asi aj vypomstilo Siginovi čoby organizátorovi. ok, nechajme to tak. nemení to nič na fakte, že na festivale vládne príjemná atmosféra, málo ľudí, veľa pálenky. nakoniec som to dohodol tak, že budem hrať v klube Lodenica pred areálom, aby mohli pozrieť aj ľudia, čo nemajú vstupenky. do večera sa teda potulujem po areále, viacmenej celý čas trávime pri stole na križovatke chodníkov a kecáme so starými známymi. moc ma punkové kapely neberú, vlastne čakám iba na vystúpenie TV Smitha, ktorý ma ako vždy nesklamal. už keď som ho pred asi desiatimi rokmi videl prvý krát, zanechal vo mne hlbokú brázdu a takisto aj viac krát medzitým a takisto aj dnes, bomba týpek, v jeho rokoch vymetať pódiá, to by som teda chcel. v čase keď mám ísť hrať ja je však Lodenica plná filmov a nechcem rušiť premietanie. tak si rozložím bedňu vonku pod stenou na terase a spustím tam. už som celkom nalomený z tej domácej pálenky, čo na mňa každý tasil, tak je vystúpenie živé a krivé. ale hromada ľudí pri stoloch sa zabáva divoko a do dna. po mne ešte ide týpek, čo hrá prebraté veci, ale je to pán muzikant. začína pršať, taká menšia punková apokalypsa, najvyšší čas odísť a prelustrovať tajné chodby jednej Chynoranskej fabriky. nakoniec som rád, že som to prežil s celými rebrami.

21.7.2012 Žiar nad Hronom / Motorest Dubník / Graf Orlock(US), The Public, Massmord, Beton, Idiots Parade, Systemic Damage, Mindfuck, Barney Gumble, Drén, RBNSK
cez deň sme predviedli paródiu na lešenársku tématiku a potom hybaj na Dubník, spomínať na Vegafest a oslavovať Rišove narodeniny. pod prístreškom sa v jemnom mrholení tmolia samí známi, guláše sa varia stereo, jeden lepší ako druhý, Muco aj Pikino sa vytiahli, poháre, brčká a fľaše kolujú, všetci vysmiati. podtitul akcie je „Night of hard drinking“ a všetci sa snažia. ja som plachý a neplánujem sa zaradiť. ale pivko si neodpustím. hneď prví neplánovaní hudobní gratulanti ma dostali. dvaja hipíci a (asi/určite) ich decko, lesný folk, niečo krásne, úprimné, odzbrojujúce vo svojej čistote. prisámbohu som sa premáhal, aby som sa nerozreval, také mi to prišlo dojemné. ale potom už je čas na ostré ťahy trsátkom, nihilistický folk Rúbanisko. prvý koncert takmer po roku. no zas tí lenivci nedošli a musel som to hrať za nich všetko sám. ale už som vybavený bustrami, nikomu nedávam šancu. a je tu parádny zvukár, čo sa nebojí hluku, naopak si to užíva, radosť robiť bordel. po mne idú kapely ako na bežiacom páse a okrem Massmord, ktorých som debilne bohapusto prekecal, vidím všetko. prvých si vychutnám južanov Barney Gumble, po rozpade The Flame Still Burns držia vlajku HC/punku poriadne vysoko a týmto koncertom iba potvrdili svoju pozíciu, prdel nakopávajúce strely, riadne zbesilé, ale melódie stále hlboko zaryté v hlave. ale na futbalové fandenie ma nedostanete, hehehe. blavácki vikingovia a vikingka Beton zadeľujú krutú lekciu crustu, mňa to zase až tak neberie, ale čo sa týka hlukovej steny, tak to áno. po nich halyvúdsky grindík Graf Orlock zo Štátov. nadoraz, namax, natotal. výživná šou na vysokých otáčkach. potom kombo dvoch oporných stĺpov slovesnkého hardkoru Idiots Parade a The Public. obe kapely na svetovej úrovni, tu sa neni o čom baviť. pomyselnú trofej u mňa ukoristili fastkore komando IxPx. škrekoty do nás natlačili až mi to liezlo riťou. sem-tam sa objavil nejaký hosť v podobe oblúd Riša (Sangre de Cristo) alebo Kristiána (každá druhá krast kapela z BB). a tiež plíživá nostalgia z blízkeho konca kapely urobila svoje. Systemic Damage sú ďalšia kapela v rade Vranovských besov. mňa to až tak nechytilo, ale všetci chrochtali blahom. nabudúce musm venovať lepšiu pozornosť. zato posledná kapela ma roztrhala na camprkúsky. Mindfuck. väzbenie gitary, Tomáš sa dzivo rozbehne do ľudí, skok, jeb, a už sa to sype jak tridsať vagónov repy z mosta SNP dolu na zamrznutý Dunaj. asi najlepší grindcore v širokom okolí. medzi pesničkami iba krátke pauzy plné noisu z gitary a hneď ďalšia fackanica. takto sa má hrať, v trojici a prebúrať to až do pivnice. po 15 minútach koniec. už som mal raz tú česť a sánku som dvíhal podobne ako dnes. večer sa trochu predĺžil a úplne na záver nám nadránom akademicky zavrčal a zašumel Drén. noise, taký celkom jemný, čo ja si pamätám, ale bolo to už nadránom a zmysly ma pomaly opúšťali smerom do stanu. ráno pozorovanie opitkov na čele s Lukášom, kúpanie v kaluži (neprekonateľná šípka pána s trenkami Black Flag a následná krv bola celkom pekné spestrenie nedeľného dňa) a odchod s mudrujúcim vreckom zemiakov do Bystrice. a keďže mi nestačilo, dal som sa milerád nahovoriť ešte na večernú akciu v Čadci. Vedro ma zobral autom, takže vínko pred klubom a potom Rats Get Fat (krv je dnes nejaká populárna, šou/muzika za jedničku s hviezdičkou), Masakari (americkí králi večera) a Alpinist (taký alpský priemer). distroman múdry ako štyria mi predal ich spoločný split, aj keď som chcel iba Masakari, taký bol chytrý, že mi nedal šancu. cestou domov stagediving v aute a iné milé vylomeninky. a konečne spať.

26.7.2012 Žilina / Smerr / Dorota Nvotová, DxFxFx
tretí a posledný koncert s Dorotou je naplánovaný na rodnú Žilinu v obludnom Smerr Pube. čo už. prídeme tam, nepálci sú už nastúpení na terase. po meste ani jeden plagát, v klube nikto a nevyzerá to na preľudnený večer. ja som ľudí pozýval, ale Smerr sa na to asi vyprdol. leto, uhorky, Slovensko... kecáme s Nepálcami, basák sa rozplýva, že keď sa opije, cíti sa ako naspäť doma, ja som podobné cítil, keď som bol v Nepále, takže niečo podprahové tam musí byť. celkovo sa im u nás páči, ba sú až nadšení. nakoniec sa ľudia natrúsia ako lupiny na pleco, takže nehrám až pre tak prázdny sál ako sa zdá. ani sa mi moc nechcelo pozerať koncert, ale predsa len, dnes ich vidím posledný krát, tak som si to kukol a chlapci sa odviazali, najviac gitarista, ktorý hral jedno nepretržité dlhé hodinové (dlhé predlhé) sólo. ale čo, im to človek odpustí. až sme autobus zmeškali. ešteže máme kamošov na drahých autách, ktorí nemajú čo robiť po nociach ako nás voziť do zabudnutých dedín. narýchlo ázijská rozlúčka a už sme doma. chytro spať, zajtra začína výlet za krastovou kultúrou.

28.7.2012 Hradec Králové / Hangár 184 / PlayFastOrDont Fest
poledný koncert júlového roztrateného turné je na velehlasnom festivale Play Fast Or Don´t. ani neviem ako sa mi to podarilo, jednoducho som im napísal a oni kývli, zlatí hošani. ja som rád, že si kuknem konečne festival a čosi aj zahrám. pôvodne som mal rúbať s Rúbaniskom, ake nakoniec som sa rozhodol, že nie, lebo je to príliš nihilistické pre také krásne letné dni, predsa len som romantik. osádka Krišpína je nadupaná a veselá. ja, Zuza, Dano, Marián a Mirči. napchatí sme v autíčku ako safalátky, ale srandy kopec. punkové cestovanie okorenené milými policajtami v Rožnove, ktorý mi pripomenuli, že keď večer pijem striky, ráno ešte môžem nafúkať, pritom som tam mal plné auto sXe šoférov (takmer). cestu dorazí Dano a keďže všetci sme boli dispilinovaní a nerozmaznaní (resp. vodca nedovolil), moc sme sa nezdržovali a dorazili v rozumnom čase. po starých cestách, mimo diaľnic, kade-tade, no sranda. hneď sa vítame s Martinom z Anglicka, staviame stany a obdivujeme areál. staré letecké hangáre sú najlepšie miesto na krastový festival. v jednom hangári sú iba staré vojenské postele, vyzerá to ako lazaret z druhej svetovej, tam spia kapely. podľa mňa už len kvôli tomuto všetci túžia hrať na PlayFaste. v druhom je pódium s prístavkom na stagediving, paráda. povedal som si, že si pozriem každú kapelu a vypijem menej piva. takže takto to išlo: hneď skraja sa začalo lesnou zlobou z Kysúc. Vocatio Interna. je to super, ale viac by to mangľovalo, keby hrali v noci... Tomorrows Hell kukám zvonku z umne umiestnených krytých stanov. človek môže popíjať pivko v chládku a pritom počúvať a aj dovidieť na kapelu, pokiaľ nechce stáť priamo v epicentre. český crust ma až tak zase nebavil, ale rozhodne na úrovni zahraté. bielorusi s jednoduchým  názvom Partiya drhli taký kolovrat metal punk, čo ja viem, keby to bola kapela zo Slovenska, tak by ju nepočúval nikto, iba roľníci. a od momentu keď nastúpili frantíci Whoresnation, to začalo byť zaujímavé. fastcore, powerviolence, hrubozrnný mlynček s frenetickým spevákom, kurvanárod to tam konečne otvorili vo veľkom štýle. rýchlo začali, ešte rýchlejšie skončili. toto sa mi na PlayFaste strašne páči. väčšinou totiž na punkových festoch/koncertoch hrajú kapely dosť dlho a je to nuda. furt sú problémy s časovým sklzom. tu je to presne naopak. kapely končia dlho pred limitom a času je furt dosť. a nečakane prišiel aj vrchol môjho dňa. zas powerviolence. Pizza Hi-Five. dvaja dementi s dlhými vlasmi a čiapkami. medzi pesničkami furt mleli debiliny, o hulení väčšinou. a potom chvíľkami zahrali zopár-sekundový song a zase sa tam všetci rehotali. ja som sa teda zabavil nehorázne. a čím viac hulili, tým rýchlejšie hrali. ja by som v takom stave asi hral nejaké psychedelické bačoriny, oni mastili prvotriedny p/v až sa mi hlava točila a hneď som šiel na brčko. Powercup bolo niečo podobné. duo, rýchlostne a hudobne to bolo možno aj kvalitnejšie, ale u mňa aj tak vyhrali Pizzári. Tools Of The Trade z Malajzie tam podkúrili pod kotlom, ale už som to tak nesledoval poriadne. takisto Sakatat z Turecka iba od stola. neprilákali ma ničím špeciálnym. švédski Livstid zahrali konečne očakávaný krast, ale nič čo by ma položilo. od známych poliakov Suffering Mind som tiež čakal viac, podľa mňa kapely tohto strihu v pohode a s prehľadom do vačku schovajú napríklad Idiots Parade. taktiež Afternoon Gentleman už som nedával, vlastne piatok bol celý v znamení grindcore a celkovo rýchlejšie veci. no, po polnoci sa objavili ruskí metal punk krasteri Fatum a to ma teda vôbec nebavilo. ja mám rád primitívnu muziku, ale čo je moc, to je moc, hahaha. až posledná kapela večera Vestiges z USA ma chytila za gule, predtým som o nich nepočul, ale celý čas som to žral aj s navijakom, temný HC, ani ten metal mi tam nevadil, super na dobrú noc. medzitým ako som kukal kapely sa dalo celý deň dačo ochutnávať, či už vynikajúce žrádlo alebo pivné špeciály z malých pivovarov, najlepší nápad na svete. mne tam tie pivá chutili úplne všetky, nechápal som moc tých, čo sa sťažujú. to chcete piť hnusné euro-Gambrinus-Bažant-grc-pivo na festivaloch? a z jedál môj jasný favorit Restaurant u Pana Septika a ich kapustové vegan halušky, na posranie. druhý deň začínam hudobný program ja práve v tomto vojenskom stane. ľudí sa nahrnulo teda riadne dosť a celkovo to vyšlo perfektne, dobrá atmosféra, ani som sa toľko nemýlil, pohodička, vínko, slniečko. ale najlepšie bolo, keď drsní kratseri chodili za mnou po koncerte a chválili, že to bolo super. hehe, a že vraj s folkom múr neprerazíš. tak som sa zoznámil aj so švédskym krasterom/cestovateľom Sebastianom, s ktorým sme si tak padli do oka, že ďalšie minitour absolvoval so mnou. ale o tom až v ďalšom tour-reporte. ako v piatok aj v sobotu som si chcel užiť/pozrieť všetky kapely a tu je stručná správa. Dokuga z Portugalska, to som skoro celé prekecal, takže neposlúžim. Matka Teresa, nebolo to zlé, ale trošku mi to prišlo ťažkopádne, kto sa má vyznať v týchto chytrochytrochytro punkoch? Boiling Point sú kamoši, preto som nekritický a mám ich rád od prvého koncertu, čo som ich videl ešte na troch metroch štvorcových v Žiline. hneď som si zakúpil ich prvé demo a odvtedy sa držia a tento rok to dotiahli aj na Fluff aj sem, pekná bilancia a prajem im. najmä preto, že svoj HC/thrash/punk starého strihu robia dobre, texty sú originálne a sú to srandisti. a tvrdím, že mix ožranov a sXe v kapele je to najlepšie na svete. dali svoj klasický set, len som nechápal Fokáčove bubenícke surfové vsuvky medzi pesničkami, občas sa to trochu miešalo s Kubovými príhovormi. príhovory sú tiež niečo, na čo sa akosi už zabudlo (ok, nerátam korektné vegan HC), väčšinou kapely kolovrátkovo odohrajú. a rozdávanie textov? haha, praveké zvyky, čo? podľa reakcií sa BxPx páčili nielen mne. Hell Division, španielske krast mlynček rádio do ucha pri pití piva pod prístreškom. Entrails Massacre mi ušlo, asi som sa bol prejsť alebo najesť, nepamätám si už. bolo tam dosť kapiel, tak nejaká mi mohla aj ujsť. Krush bol podľa tričiek celkom veľká kapela, ja som o nich nevedel moc. a šak hrali na úrovni, ale že by som sa z toho posral, to asi nie. toto je podľa mňa typ kapely, ktorej meno ju predchádza a občas to býva aj nadhodnocované. Backslider ma bavili hodne, rýchly náter. mám rád kapely, keď sa hudobníci správajú k nástrojom akoby to boli nástroje skazy. nie že by sa nimi zrovna mlátili, ale proste vidíš, že ten akord je chytený úplne zverským zovretím. o bubeníkoch sa nejdem vyjadrovať, tam je to úplne jasné. a tramtadadá, prichádza môj osobný vrchol celého festivalu. traja maličký španieli Sudor. Martin mi ich odporúčal a do môjho vkusu sa trafil totálne presne. satanská biblia hispánskeho HC/punku, melodické, rýchle, uvrieskané, občas noha z plynu dolu, ale furt je to buldozérová paľba. a samozrejme španielčina. samozrejme! ihneď po koncerte štartujem za spevákom, čo vyzerá ako Olga z Toydolls a skupujem všetko, čo majú na asfaltoch. (pozn.: keď to doma neskôr počúvam, tak nechápem, ako sa im podarilo nahrať také skvelé nahrávky, ono to je asi všetko naživo a nič extra zvuk, ale má to také guliská ako najväčšia príšera vo vesmíre, u mňa kapela roka. Martin, thank you for Sudor.) Gride sa mi trochu stratili, asi som heretik, keď poviem, že ma to teda vôbce nezobralo,  klube to musí byť niečo iné. ale privolali takú búrku, že si zaslúžia miesto v chráme skazy. Turbokrieg som pozeral iba preto, lebo všade naokolo lialo ako z krhly. akási hviezdna kapela či čo. podľa mňa skôr zbytočná alebo iba nemali deň. Rattus hrajú v tradícii špinavého fínskeho punku, vlastne to boli vedúci. keby som to mal napočúvané, asi by ma to bavilo viac. ale toto je asi klasický problém všetkých kapiel, čo hrajú dlhé roky. pre starých fanúšikov je to spojenie jasné a nový častokrát vidia už iba torzá. nevravím, že toto bol ukážkový príklad, iba to neviem posúdiť. na Massgrav som sa celkom pobavil. powercrust s nadhľadom. meno majú krastové naschvál a hrajú ultra rýchly krust mixnutý p/v, aby nasrali na všetky klasické pomalé kratsové kapely. to je ich misia. pekný koncept a super kapela. ako pointa celého vtipu išli po nich Lautsturmer, aby chránili meno klasiše krastu, ale celé to tak posrali, že by neuhájili ani len svoje škandinávske latríny. kolovrátok, to je jasné. ale mýlili sa furt, rozchádzali v tukatukatuka, cítil som sa ako na prvom koncerte opitých pankáčov z Hornej Dolnej, takže som sa nútene zabavil dnu, lebo vonku furt lialo. a potom prišiel druhý vrchol festivalu, Geriatric Unit z UK. starí frajeri, pozbieranci, veteráni, všelijako by sa im dalo nadávať. a keď spustili, každému zavreli hubu a všetko sa to hrnulo dopredu a krepčilo. mohli by napísať učebnicu HC/punku, keby chceli. ale oni nechcú a okrem toho, je to pekná blbosť. vtipné príhovory o starých pankáčoch, všetko ale má pointu, fakt plnohodnotný koncert. a tiež neopchendovali príliš dlho, prišli, zadelili, odišli. perfektné. potom sme sa akosi zmátožili, že ideme domov, lebo stany mokré a ďalšiemu švédskemu krastu už som nechcel dať šancu, haha. na niektorých plagátoch neboli posledné dve kapely, tak sme sa akosi pozbierali a vypadli domov. je to škoda, lebo Toner Low vraj zadelili hutný koláč a ja mám slimačiu muziku rád. nevadí, užili sme si srandy v aute, naprataní, postláčaní a popučení na sebe spolu s mokrými stanmi a vecami v každej voľnej škárke. punková výprava za powerviolence kapelami bola korunovaná úspechom. a Play Fast Or Don´t je môj nový obľúbený festival. kto chce zažiť perfektnú rodinnú atmosféru, neokukané kapely, najlepšie žrádlo a pivo, tak neni o čom. a na margo zvuku, mne sa to zdalo moc moc v pohode, na to že sa hrá v hangári, je to úplne super. a kde inde máte pogujúceho a hroziaceho zvukára? aj to hovorí o všetkom. 

utorok, 10. júla 2012

sountrack 7.1

hneď ako som sa vrátil z Ázie, nabehol som v Prahe do Rekomanda a doplnil som polročnú vinylovú abstinenciu. doma som potom prehrabal zbierku, prehádzal kilogramy platní a vypočul kilometre drážok. neodkladné hlady a smädy boli ukojené. žatva bola bohatá a naskutku pestrá. tu sú najlepšie kúsky za prvý prázdninový týždeň (je sranda, že aj keď človek už nejaký ten piatok nechodí do školy a prázdniny mal posledných 6 mesiacov, stále rozmýšľa v školských intenciách).

The Dwarves – Born Again (2011)

platňu som našiel v sekcii second-hand za 150Kč (!), pritom je to de facto novinka s priloženým DVD a mp3 sťahom. oplatí sa hrabať, kamoškovia a kamošky. kapela The Dwarves vždy bola trocha kontroverzná, ale to je samozrejme zámer. stačí si pozrieť obaly, koncerty, texty a aj samotný názov. katolíkom a korektným osobám sa zastaví dych, slabším možno aj srdce. ale všetko to robia s mamuťou dávkou švandy. a trpaslíci sa vrátili v kurevsky veľkom štýle. 18 piesní, polhodina čistého hracieho času a ja som tú dosku ešte nezložil z gramofóna a nevymazal z plejera. kto by čakal nejaké veľké zmeny oproti minulosti, tak sa nedočká. texty sú stále plné úchylností, jebačiek, masturbácie a podobných plytkých tém (ľudia bez nadhľadu a zmyslu pre humor by mali radšej siahnuť po nejakom country). muzika je síce viac melodická, tzv. sypavá, no tomuto albumu to svedčí ako detská riťka kňazovi a dokopy to dáva najbombovejši hity našej Gity. mne to znie ako keby chlapci z Turbonegro napárili NOFX za divokej asistencie Everything Must Go. bez vypočutia tohto albumu je to možno ťažké si predstaviť, ale tie ultra melodické, gigantické a prudko hitové songy to majú všetko v krvi. neviem, kde na tie nápady chodia. čo song, to hit. pritom je to totálne pestré, každá pieseň je iná. skrčkovia zúročili všetko čo vedia. a na záver znova vypichujem dĺžku songov, ktorá ukazuje veľkého fakera všetkým, čo musia minúť kilometre nahrávacích pásov (megabajty pamäte) na nudné gitarové onanie a nekonečné opakovanie refrénov. The Dwarves Are Born Again!!!

Prügelknabe / Vocatio Interna – split 7“ (2011)

a ideme ku ešte kratším songom, dá sa povedať úplne najkratším. to platí o strane otloukánkov Prügelknabe z Ostravy. štýl powerviolence si to vyžaduje a oni trieskajú trsteničkou v tom najortodoxnejšom rytme. že iba basa, bicie a krik? stačí. hluk? za desiatich. presnosť? atómová. textovo tiež nič nešetria, užijete si kopec srandy a dokonca budete kontemplovať s kocúrom. pokiaľ stihnete. lebo podľa mňa preštudovať booklet trvá dlhšie ako prejde ich strana splitka, a booklet nie je vôbec dlhý. kresba chudáčika na obale od Miša Kraloviča perfektne podčiarkuje extrémny obsah. Vocatio Interna sú z kysuckých lesov a podľa textov by ste ich vôbec netipovali na vtipných chlapcov. počnúc obalom, cez texty až po muziku je to celé jedna chorá banda. asi ťažko to budem popisovať, ja som duša spanilá... ale jedno viem: na koncerte to býva omnoho (omnoho!) väčšie zlo a na doske sa mi to zdá príliš uhladené, čo je trochu škoda. no v niekom, kto ich počuje prvý raz, to môže vyvolať celkom nepríjemné pocity s trvalými následkami.

Career Suicide – Cherry Beach EP (2011)

bol to môj posledný koncert v Prahe na Sedmičke ešte v septembri minulého roku, odchádzali sme spotení a dotlčení ako kohúti po zápase. odniesol som si malý singel (sedmičku zo Sedmičky, ešte sedmička vína a je to dokonalé, hehe) a odvtedy som na Strahove nebol. singel Cherry Beach som si však vypočul až po pol roku a je to šupa. Career Suicide je jedna z najlepších punkrockových kapiel súčasnosti. aj napriek vyťaženosti Jonaha Falca v svetoznámych Fucked Up sú aktívni viac než dosť a to je dobre. štekavý vokál a ostrá muzika od začiatku až do konca, nepoľavia v intenzite ani na chvíľu. strana A je rýchlejšia s jednoznačným hitom Cherry Beach, ale text nie je ani zďaleka o leňošení na pláži, skôr presný opak. strana B je pomalšia, no intenzita je taká silná až máte pocit, že kapela sa pretlačí cez repráky a rozbúra vám izbu, dom, aj celú krajinu.

Tranzmitors – You Get Around EP (2010)

s labelom Dirtnap Records som ešte hádam nestúpil vedľa. špecializujú sa na melodický punkrock retro strihu (aj keď dnes si treba dávať pozor, lebo slovo „retro“ pchá pod názov každá blbá kapela, čo kdesi použije zopár sekúnd hammondu). kapely, ktoré Dirtnap vydáva, neobjavujú nič extra nového. idú po prastarých cestičkách veselých melódií a melancholických nápevov. to však neznamená, že nie sú originálne. doručia vám tony neokukaných nápadov s ľahkosťou letného lúča a s perfektným zvukom. Tranzmitors je presne ten typ. krásne zaseknutí kdesi medzi 60-tymi a 70-tymi rokmi, kus rokenrolu a kus powerpopu, spev mi pripomína Monkeyho z Adicts. muzika na pohodové slnečné dni, aké su teraz okolo nás. máte chuť zbaliť si plavky a vypadnúť niekam sa kúpať, sosať oranžádu cez slamku a kukať na baby či na chalanov, podľa vášho pohlavia či zamerania. a béčková strana predbieha singlové áčko o celú delfíniu dĺžku. po vypočutí sa pýtajú vyhrabať staré platne The Kinks, Buzzcocks, Undertones a ďalšie, aby sme vedeli, kde sú korene.