pondelok 12. novembra 2012
Return To Hell Tour /júl 2012/ (Tour-report)
utorok 10. júla 2012
sountrack 7.1
hneď ako som sa vrátil z Ázie, nabehol som v Prahe do Rekomanda a doplnil som polročnú vinylovú abstinenciu. doma som potom prehrabal zbierku, prehádzal kilogramy platní a vypočul kilometre drážok. neodkladné hlady a smädy boli ukojené. žatva bola bohatá a naskutku pestrá. tu sú najlepšie kúsky za prvý prázdninový týždeň (je sranda, že aj keď človek už nejaký ten piatok nechodí do školy a prázdniny mal posledných 6 mesiacov, stále rozmýšľa v školských intenciách).
The Dwarves – Born Again (2011)
platňu som našiel v sekcii second-hand za 150Kč (!), pritom je to de facto novinka s priloženým DVD a mp3 sťahom. oplatí sa hrabať, kamoškovia a kamošky. kapela The Dwarves vždy bola trocha kontroverzná, ale to je samozrejme zámer. stačí si pozrieť obaly, koncerty, texty a aj samotný názov. katolíkom a korektným osobám sa zastaví dych, slabším možno aj srdce. ale všetko to robia s mamuťou dávkou švandy. a trpaslíci sa vrátili v kurevsky veľkom štýle. 18 piesní, polhodina čistého hracieho času a ja som tú dosku ešte nezložil z gramofóna a nevymazal z plejera. kto by čakal nejaké veľké zmeny oproti minulosti, tak sa nedočká. texty sú stále plné úchylností, jebačiek, masturbácie a podobných plytkých tém (ľudia bez nadhľadu a zmyslu pre humor by mali radšej siahnuť po nejakom country). muzika je síce viac melodická, tzv. sypavá, no tomuto albumu to svedčí ako detská riťka kňazovi a dokopy to dáva najbombovejši hity našej Gity. mne to znie ako keby chlapci z Turbonegro napárili NOFX za divokej asistencie Everything Must Go. bez vypočutia tohto albumu je to možno ťažké si predstaviť, ale tie ultra melodické, gigantické a prudko hitové songy to majú všetko v krvi. neviem, kde na tie nápady chodia. čo song, to hit. pritom je to totálne pestré, každá pieseň je iná. skrčkovia zúročili všetko čo vedia. a na záver znova vypichujem dĺžku songov, ktorá ukazuje veľkého fakera všetkým, čo musia minúť kilometre nahrávacích pásov (megabajty pamäte) na nudné gitarové onanie a nekonečné opakovanie refrénov. The Dwarves Are Born Again!!!
Prügelknabe / Vocatio Interna – split 7“ (2011)
a ideme ku ešte kratším songom, dá sa povedať úplne najkratším. to platí o strane otloukánkov Prügelknabe z Ostravy. štýl powerviolence si to vyžaduje a oni trieskajú trsteničkou v tom najortodoxnejšom rytme. že iba basa, bicie a krik? stačí. hluk? za desiatich. presnosť? atómová. textovo tiež nič nešetria, užijete si kopec srandy a dokonca budete kontemplovať s kocúrom. pokiaľ stihnete. lebo podľa mňa preštudovať booklet trvá dlhšie ako prejde ich strana splitka, a booklet nie je vôbec dlhý. kresba chudáčika na obale od Miša Kraloviča perfektne podčiarkuje extrémny obsah. Vocatio Interna sú z kysuckých lesov a podľa textov by ste ich vôbec netipovali na vtipných chlapcov. počnúc obalom, cez texty až po muziku je to celé jedna chorá banda. asi ťažko to budem popisovať, ja som duša spanilá... ale jedno viem: na koncerte to býva omnoho (omnoho!) väčšie zlo a na doske sa mi to zdá príliš uhladené, čo je trochu škoda. no v niekom, kto ich počuje prvý raz, to môže vyvolať celkom nepríjemné pocity s trvalými následkami.
Career Suicide – Cherry Beach EP (2011)
bol to môj posledný koncert v Prahe na Sedmičke ešte v septembri minulého roku, odchádzali sme spotení a dotlčení ako kohúti po zápase. odniesol som si malý singel (sedmičku zo Sedmičky, ešte sedmička vína a je to dokonalé, hehe) a odvtedy som na Strahove nebol. singel Cherry Beach som si však vypočul až po pol roku a je to šupa. Career Suicide je jedna z najlepších punkrockových kapiel súčasnosti. aj napriek vyťaženosti Jonaha Falca v svetoznámych Fucked Up sú aktívni viac než dosť a to je dobre. štekavý vokál a ostrá muzika od začiatku až do konca, nepoľavia v intenzite ani na chvíľu. strana A je rýchlejšia s jednoznačným hitom Cherry Beach, ale text nie je ani zďaleka o leňošení na pláži, skôr presný opak. strana B je pomalšia, no intenzita je taká silná až máte pocit, že kapela sa pretlačí cez repráky a rozbúra vám izbu, dom, aj celú krajinu.
Tranzmitors – You Get Around EP (2010)
s labelom Dirtnap Records som ešte hádam nestúpil vedľa. špecializujú sa na melodický punkrock retro strihu (aj keď dnes si treba dávať pozor, lebo slovo „retro“ pchá pod názov každá blbá kapela, čo kdesi použije zopár sekúnd hammondu). kapely, ktoré Dirtnap vydáva, neobjavujú nič extra nového. idú po prastarých cestičkách veselých melódií a melancholických nápevov. to však neznamená, že nie sú originálne. doručia vám tony neokukaných nápadov s ľahkosťou letného lúča a s perfektným zvukom. Tranzmitors je presne ten typ. krásne zaseknutí kdesi medzi 60-tymi a 70-tymi rokmi, kus rokenrolu a kus powerpopu, spev mi pripomína Monkeyho z Adicts. muzika na pohodové slnečné dni, aké su teraz okolo nás. máte chuť zbaliť si plavky a vypadnúť niekam sa kúpať, sosať oranžádu cez slamku a kukať na baby či na chalanov, podľa vášho pohlavia či zamerania. a béčková strana predbieha singlové áčko o celú delfíniu dĺžku. po vypočutí sa pýtajú vyhrabať staré platne The Kinks, Buzzcocks, Undertones a ďalšie, aby sme vedeli, kde sú korene.
štvrtok 21. júna 2012
Ladakh a peklo
sobota 16. júna 2012
Himačaras Pradeš, Amritsarský bufet a Kašmír
po dvojmesačnej nepálskej anabáze sme zase v Indii. pochopíme to hneď ako nám za hranicou udrú do nosa vôňosmrady a do očí pestrošpina. ští sa všade a kúpiš všetko. na úvod si dáme dvojdňovú kalváriu autobusom cez vriaci Uttar Pradesh, lízneme Uttaranchal v svätom Haridware (platí zlaté indické pravidlo, že čo je na Gange, to je sväté), pokračujeme cez štát bez identity Haryana, kde sa nám dosere bus a skysneme v prašnej diere, ktorej meno ani nechcem vedieť. ešteže máme so sebou plný bus Nepálcov plastopáličov, ktorí nám robia pekný kultúrny mostík medzi susedskými krajinami.
utorok 12. júna 2012
goodbye Nepal
pondelok 14. mája 2012
soundtrack hladu po muzike
ako sa vydáva DIY CDčko v Nepále
už počas pochodovania v horách som si predstavoval, aké by to bolo super, keby som mohol urobiť špeciálne na koncert v Kathmandu nejaké benefičné CD, z ktorého by šli prachy pre Infoshop a ostatné aktivity priateľov. a zrazu to bolo možné, takže už to ostáva iba na mne. tu je pravdivý príbeh ako sa to všetko stalo.
všetko začína naberať ostrejšie kontúry (v mojej hlave samozrejme, lebo o ničom inom nerozmýšľam) v nedeľu po ceste z Langtangu do Kathmandu. nič nás nezastaví, aj keď osud nás furt brzdí. autobus neustále stojí, potom nepálska výmena kolesa (na všetko používajú jeden jediný nástroj – obrovské kladivo), následne sa autobus pokazí úplne (nepomôže ani všemocné kladivo) a možno tam na ceste stojí dodnes, to už neviem, lebo sme odišli na korbe pick-upu s troma policajtami, čo pojedli vtipnú kašu. ešte v ten večer som v obchodíku na New Road zjednal cenu za 32 CDčiek, nezmazateľnú fixku a širokú lepiacu pásku (500 rupií = asi 5 evri).
v pondelok nastáva proces výberu piesní na album. Zuza je veľmi dobrý poradca, nápad obmedziť to iba na 13 piesní bol jej a som rád, že som tam nedal všetko, čo som chcel ja. pomohla aj s konkrétnymi piesňami, najmä so škrtaním, ktoré mi ide veľmi ťažko. na obed už mám piesne a aj poradie. po troch pesničkách som tam šuchol z posledných dvoch EP (Temporary Nameless 2010 a Mrchožrút 2011, zvyšok sú zatiaľ nevydané veci, tri piesne z plánovaného vinylu a štyri pozbierané, čo som nahral za posledné obdobie kade-tade. poobede idem ku starým pankáčom do kopcov (ako sa familiárne nazval Olivier) a odovzdal som master na kľúči na napaľovanie, ktoré má poriešiť ich kamarát Maiki z kapely Naya Faya. veľmi podstatná zložka DIY vydávania hudobného nosiča. dúfam, že sa nič neposerie, ako to väčšinou pri napaľovaní chodí. preskúšam si pesničky na sobotný koncert, pokecáme a valím späť do smradľavého mesta.
v utorok zháňam kartóny na vonkajší obal. niečo nájdem priamo v guesthouse v koši, niečo na ulici a jednu krabicu som zobral spred pouličného obchodíku na starom rínku Annapurna. všetko sa zdalo normálne, prišiel som ku chlapíkom a opýtal som sa, či môžem krabicu zobrať, pekná, čierna, z tenisiek. niečo zamrmlali, čo som ja pochopil ako „áno“ a už som si škatuľu niesol v drápoch preč. veľmi konsternovane na mňa hľadeli, no ja som sa nevracal, aj keď som netušil, čo sa im nepáči. dôvod som pochopil až doma. krabica bola plná bordelu, zobral som im smetný kôš. a oni sa mohli vynačudovať na debilnom turistovi, čo príde, myslí si, že každý rozumie po anglicky a ešte im aj spred nosa suverénne odnesie odpadkový kôš. tu sa hodí známa hláška: „nebyl čas lámat si hlavu kdo je kdo“. na izbe som schmatol nožničky, ceruzku a lepiacu pásku a podľa jedného šablónového kusa som skompletoval všetky vonkajšie obaly.
v stredu som dostal sračku a na streche guesthousu som našiel starú dažďom zničenú knihu o ikonickom fenoméne Che Guevaru. to vyriešilo moje otázky z čoho urobím vnútorné vrecko na CD. zase nožničky a lepiaca páska a vnútraky sú hotové. po El Comandantovi sa len tak zaprášilo. a že kniha bola hrubá a materiálu dosť, na každý obal som stvoril malú koláž. to bola jedna z najkrajších fáz výroby obalu. večer som sa veľmi hlúpo a pažravo najedol štipľavého a tak sa moja malá sračka premenila na veľkú, tekutú a frekventovanú. to som bol akurát vo fáze prípravy bookletu. keď ma omrzelo kmitať medzi posteľou a hajzľom, jednoducho som si zobral laptop, sadol som na misu a za častého vypúšťania čokoventilu som na tróne strávil celú noc. ale vo štvrtok ráno, keď vyšlo slnko a svitol nový deň, som mal hotové všetky preklady a kecy okolo.
cez deň som texty vytlačil a zároveň som mal hotový aj názov „Nové rána“. preklad do nepálčiny som riešil anketou v obchodíkoch, ale nie príliš úspešne. nepálčina má totiž niečo ako svoje ustálené frázy a nové spojenia vraj znejú veľmi neprirodzene a kostrbato, dokonca som sa stretol aj s absolútne nechápavými postojmi a nemožnosťou prekladu. to ešte ostáva otvorené. do večera som sa venoval tvorbe samotného bookletu, takže trhanie, lepenie a kreslenie. stále to však nemôžem dokončiť, lebo ešte nemám titulnú fotku a najmä názov v nepálčine, to nechávam na posledný deň.
v piatok ideme s kamarátom Alejandrom loviť ranné fotky do ulíc. mám pomerne presnú predstavu, čo tam má byť a musí to byť pochopiteľne ráno, aj keď na finálnej podobe to asi nie je moc jasné, ale ja tam to ráno cítim. túlame sa spolu ranným Kathmandu a komponujeme elektrické stĺpy, ktorých zauzlence sú tak typické pre túto krajinu a jej elektrickú sieť. tak som chudáka Alejandra namotal, až sa úplne vžil do úlohy, cvakal ako divý a po čase už to bol on, kto ma ťahal ku novým stĺpom. je radosť pracovať s profíkom a naše ťaženie sa vyplatilo. pri raňajkách triedime a triedime, až nájdeme tú pravú, na ktorej sa jednoznačne zhodneme, dokonca ako bonus tam letí ešte aj holubica. trochu fotku upravíme v programoch, čo máme po ruke a je to. zase idem ku Sarine a Olivierovi. aby som vyzdvihol napálené CDčka. dve sa pokazili počas napaľovania (všemocné nepálske výpadky prúdu), takže je dobré, že som dodal rezervné. takto ich je 30, presne ako som chcel. číslo je veľmi trápne symbolické, toľko mám rokov. hodím si skúšku na zajtrajší koncert, vyberiem piesne, čo budem hrať, preberieme nemožný nepálsky preklad názvu a potom už letím do Kathmandu dokončiť obal.všetko to stihnem len tak tak do podvečera. mám všetko hotové na prefotenie, ale zase úraduje nepálsky power-cut a nefungujú kopírky. začínam mať obavy, lebo najväčšia robota je ešte stále predomnou. už som takýmto spôsobom vydal niekoľko albumov, preto viem, že tá posledná fáza je veľmi náročná na čas. čakám ako na ihlách a využívajúc čas zatiaľ maľujem CDčka. akonáhle zapnú prúd, bežím hľadať nejakú otvorenú kopírku, je totiž piatok večer a nikomu sa nechce na hodinku otvárať obchod. ale jednu rodinnú predsa len nájdem rovno za rohom. za 150 rupií nafotím obaly a to je zároveň druhá a záverečná cifra kompletných nákladov vydania. ak rátam aj lepidlo na papier a ešte jednu lepiacu pásku, tak to nakoniec činí niečo cez 700 nepálskych rupií. neviem, čo z toho čísla vyvodiť, to tu uvádzam iba pre hnidopichov a štatistov a pre moju zábavu. každý obal jednotlivo musím ešte dokreslíť vodovkami od kamarátky Carly, lebo prefocovanie zmazalo kontrasty písmen. ale aspoň tak nechcene pri skúšaní farieb vznikla limitované edícia troch obalov, ktoré sú inej farby ako ostatné. kusy číslo 10, 20 a 30 sú šedé a zvyšok žltý. to je taká moja úchylka limitovaných edícií, s tým už nič nespravím. veď prečo by sme si život nemohli spestrovať podobnými somarinami? na streche zakladáme spolu so španielskymi priateľmi DIY manufaktúru s názvom „Huevos Podridos“. trháme, lepíme, skladáme, vkladáme. vznikajú čarovné momenty bez rečí, kedy sa nepálskou nocou nad strechami Kathmandu nesú iba zvuky našej spoločnej práce. všetko to síce nestihne ani šesť párov rúk, ale to nevadí. zvyšné kusy skompletujem v sobotu cez deň.
je to krásny pohľad. ako 30 mojich detičiek. sú pekne naskladané vedľa seba v čiernej trochu postrihanej krabici od tenisiek, ktorá mojím únosom dostala celkom nový život, po predchádzajúcej útrpnej inkarnácii hltača bordelu. vedľa CDčiek sú ešte DIY nálepky. tie som namaľoval na kusy samolepiacej fólie, ktorú som našiel v piatok na ceste ako odpad po lepičoch výkladu. všetko pripravené na export. môže sa ísť na koncert. ani neviem z čoho som viac natešený, či z limitovaného nákladu CDčiek alebo zo samotného koncertu.
cestou do štvrti Thamel nás chytá lejak a potom nemôžeme nájsť vchod do klubu aj keď stojíme priamo pod výveskou. skapankoví banditi Naya Faya sú už tam a ide sa na spoločné jedlo. Naya Faya je ďalšia kapela ľudí z Rai Ko Ris, doplnení o basáka a gitaristu hrajú spoločensky prijateľnú a hopsavú formu osvety, lebo texty sú stále prudko politické a o niečom. sú to veselé kopy, akurát Olivierovi nie je moc do reči, lebo má bolesti zuba. v tibetskej reštike sa stretávame ešte s poľskými kamošmi Gosiou a Lukasom (info pre punk-bulvár, sú z kapiel The Fight a Mass Milicia) a objednávame tongbu, špeciálny nepálsky nápoj z prosa zalievaný horúcou vodou. výborne to chutí a človek pri jednej tongbe môže sedieť aj pár hodín, stačí dolievať vodu. s plnými bruchami tekutiny ideme do klubu, ktorý 15 minút pred začiatkom zíva prázdnotou. krčmička je to však pekná a sympatická. malý priestor pri bare na hranie a terasa.
s úderom pol ôsmej, čo je avizovaný presný začiatok (kvôli krutým policajným hodinám), sa ako zázrakom začnú trúsiť ľudia. všetci sú dochvíľni ako hodinky, iba elektrika štrajkuje. mali sme hrať na striedačku, takže Naya Faya sú nastúpení, no hrať nemôžu. keď už je bar plný ľudí, pristúpime ku krízovému riešeniu a idem na to akusticky pri sviečkach. moc sa mi nechcelo, priznám sa, bol som naštelovaný na mikrofón, ale pokiaľ to malo zachrániť situáciu, čert ber moju rozmaznanosť. hodím sa do toho po hlave a neverím, čo sa strhne. ľudia sa chytajú úplne od prvej pesničky. smejú sa, ziapú, tlieskajú, užívajú si koncert plnou parou. pridá sa Olivier a ťuká mi rytmus na bicích. ľudia ma nakopnú ako raketu, je to obojsmerná výmena nebezpečne veľkého množstva energie. takéto niečo som fakt nečakal. od prvej piesne sa mi galakticky rozladí gitara, ale serem na to, dnes všetko sedí aj tak, dnes nie je čas na maličkosti. pre mňa najlepší moment koncertu bol, keď sme spolu s celým barom ziapali na celé hrdlo vo „What Is Life“, takúto verziu sa už nikdy nepodarí zopakovať. elektrika stále nikde, tak ešte dám dve veľmi zle zahraté záložné piesne a potom koniec. dnes som zvolil cestu čo najmenšieho počtu piesní a bleskového efektu, zdá sa, že sa podarilo. aj hlasivky mi už na konci z toho ziapania prestali stačiť. idem na terasu a za prvých tónov Naya Faya si dávam zaslúžený oddych na terase. škoda toho mikrofónu, lebo asi málokto počul, že mám benefičné CDčka, ale kto chcel, cestu si našiel. do konca večera som mal veľa zaujímavých rozhovorov s ešte zaujímavejšími ľudmi a nakoniec sa podarilo vyzbierať okolo 2000 rupií, čo je podľa Oliviera jav na tunajšie pomery nevídaný, takže som ešte o to radšej, prachy použijú na pokračovanie kurzu sebaobrany pre nepálske dievčatá. na koncert prišli všetci ľudia, ktorí výraznou mierou zasiahli do môjho zoznámenia s nepálskou DIY/punkovou scénou, alebo ktorí proste boli v tom čase v Kathmandu a moje spomienky na ten čarovný čas budú naveky s nimi spojené.
keď hrali Naya Faya, celý bar hopsal a padali lampy, ja som posedával na dohľad pri vchode a počúval ich výbušnú zmes ska a punku, s logom „No Gods, No Masters, Reclaim Yourself!“ za ich chrbtami, genderovo naschvál mätúcimi oblečkami a vierou v každý ich postoj, som dokonca v ten večer zobral na milosť aj tento štýl. najviac ma to bavilo v tých najpomalších momentoch, keď sa všetko húpalo v rytmoch reggae a dubu. popri tom som sa zabával pozorovaním zmesky nepálskych a turistických návštevníkov a kecaním s kadekým.
po koncerte sme posedávali na zemi pri aparatúre a rozprávali sa, tieto chvíle mám najradšej. každému svietili oči radosťou a spokojnosťou, dnešný večer sa fakt podaril. bol som ešte o to radšej, že som sa svojou troškou pričinil aj ja a až taký skvelý priebeh som fakt nečakal. rozlúčka a hajde domov. cestou z koncertu som hladný a vyčerpaný ako pes, ale po desiatej sa celé mesto norí do policajnej tmy a nikde sa nedá nič zohnať. hlad aj úmavu som si však užíval, lebo veď koľkokrát za život hrá človek v Kathmandu? a ešte k tomu v tak podarený večer. a už radšej končím, lebo zase skĺznem ku pátosu. ďakujem, kamošky a kamoškovia. a na záver pripájam plejlist benefičného CDčka a plejlist koncertu v Kathmandu.
New Mornings / Nové Rána (CD, 2012) 1 Koľkokrát / 2 Pieseň kočovníkov / 3 Svetská sláva / 4 Muzika / 5 Nové životy starých domov / 6 Vlastnou vinou / 7 Strom / 8 Afterparty (Castet cover) / 9 Rock´n´roll stars / 10 Ghost / 11 No heart no song / 12 Punkové vojny / 13 Dušičky
28.4.2012 / De La Soul / Kathmandu / Nepál: 1 Farts, drugs & rock´n´roll / 2 Vlastnou vinou / 3 Stories & memories / 4 Koľkokrát / 5 What is life / 6 Málo úsmevov / 7 Dead flowers / 8 Afterparty / 9 Big monster / 10 Do you have the fire? / 11 Strom + 12 Rock´n´roll Eddie / 13 Ghost
a ešte fotky obalu a fotky z koncertu
pondelok 9. apríla 2012
DIY punk Nepal
House of Music, Kathmandu, Nepal
Rai Ko Ris, Tank Girl, The Doltish, Space Cake Break
je ťažko vytrhnúť tento koncert z kontextu celej našej cesty po Nepále, ale asi to trochu urobím, lebo ináč by som tu musel vypisovať mnoho vecí, reálií, zážitkov, pozorovaní, proste skutočností, ktoré formujú krajinu, ľudí, a v neposlednom rade aj nás. ak moju chystanú knižka z ciest niekedy napíšem, tam to bude vsadené a pochopené lepšie. skočím preto rovno takmer in medias res.
s miestnym pankáčstvom som nadviazal kontakty ešte pred časom a vyvrbilo sa to tak, že v čase nášho pobytu v Kathmandu bude koncert s excelentným obsadením. prispôsobili sme trochu plány našich ciest a dočkali sme sa kýženého piatka (plány sa ľahko prispôsobujú, keď človek žiadne poriadne nemá). tešil som sa ako malý chlapec, ale ešte viac som bol zvedavý, ako to tu beží. stepujeme pred klubom House of Music vo štvrti Thamel už o piatej a cena za sódu v klube nás pribije (o pive ani nehovorím, ale tu v Ázii alkohol vôbec neriešime, no to je celkom iný príbeh). ideme preto zevlovať pred obchodík, kde posedávame, cuckáme bublinky a tipujeme kto z okoloidúcich ide na koncert. prichádza moja internetová spojka, malý nepálček menom Manish z kapely The Doltish, ale nepálci sú všetci útli a ťažko im hádať vek. presunieme sa pred klub, pivo si samozrejme nik nemôže dovoliť, tak vytiahnu jemné traviny a vymieňame informácie o živote tu a tam. (pre doplnenie: 100rupií=1euro, dnešný koncert stojí 200, fľaškové 350, CD kapiel 100, keby som začal preberať priemerný zárobok nižších kást, asi by to bolo na dlhšie, stačí povedať, že v horských dedinách väčšie bankovky nemusia vidieť celý život). v princípe je tu scéna veľmi malá, zopár ľudí. väčšina z nich sú iba zábavychtivé decká, ktorým je extra jedno, čo kapela spieva, hlavné sú tričká a dojebať sa cez víkend, o mesiac bude trend iný, niektorí možno vydržia. preto som rád, že sme zapriadli debatu s anagažovanejšími, síce sú v drtivej menšine. myslím, že podobné rozloženie je aj u nás. kecáme o punku, o živote, o Kathmandu, vyzvedám čo sa dá a na oplátku odpovedám na hladné otázky. squaty, kluby, skúšobne, nič také tu nie je. kapely skúšajú doma, hrá sa kde sa dá. aj dnešný koncert je v turistickej štvrti, v drahej krčme, hrávajú tu coverové kapely na dobrom aparáte, s punkom to nemá nič spoločné, ale všetko má svoje tienisté stránky a nič nie je čiernobiele. keď nemáš kde inde hrať, čo budeš robiť? a takto aspoň môžeš svoje myšlienky šíriť aj medzi ľudí, ktorí by ináč o nich nerozmýšľali.
prvá kapela štartuje, Space Cake Break, organizátori koncertu. živú hudbu počujem po troch mesiacoch, ale táto kapela ma zrovna neodrovnala. naopak, pretrpeli sme to. mix rocku, nu-metalu a vesmírnych gitár. všetci svoje nástroje ovládajú bravúrne, spevák má dobrý hlas a dokopy je to nuda ako hovado. a hrajú strašne dlho. ľudia sa pomaly zbierajú, tak pol na pol domáci a turisti. čas na cigu na terase, vnútri sa nefajčí, plusový bod.
ani nestačíme dopoťahovať a ide druhá kapela. výmena rýchla ako pleskot biča, DIY punk z Nepálu a profesionalitu by mohli vyučovať. keď vojdeme dnu, nestačím sa diviť, klub a hlavne predtým prázdny priestor pred pódiom je natrepaný pankáčikmi, ktorí sa zjavili neviem odkiaľ. odpoveď je na pódiu. Rai Ko Ris, najdlhšie fungujúca anarchopunková kapela v Nepále. za bicími bosý kolohnát s bajúzami, vyzerá totálne ako Strapatého dvojník, divne sa škerí a vidím, že sa nemôže dočkať, až do toho riadne zatrepe. gitara zapojená do basovej aj gitarovej bedne naraz a za nástrojom usmievajúca sa nepálka. ťuknú do činel, žblnknú do strún a spustia to. ich tváre sa menia, hnev a srd vybuchnú s prvým tónom. mládež pod pódiom akoby kliknutím vypínača sa aktivuje do besného poga. nevedel som, čo presne mám čakať, ale toto ma odrovnalo. explózia energie, moja sánka letí dolu, preráža podlahu a zastavuje sa niekde v podzemí Kathmandu. ťažko sa popisuje hudba Rai Ko Ris. je tam veľa emo/HC, ale nie také to vyumelkované, ale pravdivé srdcetrhavé nálože, veľa špinavého punku, striedajú sa melodické pasáže a priamočiare dupačky. postupom koncertu mám dojem, že je viac stredného tempa a pomalých častí, ale nič nestráca na sile. špeciálny štýl hry a zvuk gitary vyzerá ako disharmonický, ale nie, tak to má byť. aj bicie sú trocha oriešok, jemne zložité, ale nadoraz a ako o život. dokopy je to veeeľmi špecifická muzika. najhoršie sú škatuľky, preto neberte označenia jazz/emo/HCpunk nejak smerodajne, kapela je proste originál. celý koncert bez výnimky žeriem. texty silne politické. medzi pesničkami kopec komentárov a tiež srandy. strašná škoda, že som nerozumel všetkému. je to obohacujúca radosť zažiť perfektnú kapelu, ktorej môžeš veriť každú vetu. nepálčekovia rozbiehajú circlepit, hádžu sa, boxujú, miestami je to dosť macho. ale čo, videli to v telke a myslím, že u nás je to také isté. jedine sandále a strach o vetchých nepálčekov mi bránia skočiť medzi nich do kotla, ináč celé telo vibruje na dobre známej vlne. ako rýchlo Rai Ko Ris začali, tak aj skončili. žiadne naťahovanie a sračky, zahrali čo mali, vychrstli nám do ksichtu zo desať songov a môže sa ísť ďalej.
opäť rýchla výmena a na pódiu stoja traja chalani, ktorí sú už spotení len čo vyliezli. The Doltish. majú všetky neduhy mladých začínajúcich kapiel. čiže: nevedia moc hrať, sú mimo rytmus, mýlia sa, moc toho nenavravia, nemajú svoj štýl, hrajú každú pesničku inú, podľa toho komu sa aká kapela páči. nazvali sme to „prierez punkom aneb čo všetko sa dá v punku hrať“. začali emovydrnkávačkou ako od Fugazi, prešli cez NYHC (ešte aj text „My Land“), skinhedské hymny, jednu pieseň ska, „If The Kids Are United“ cover v nepopísateľnej verzii, nejaké veselé streetpunky, a zaklincovali to violence-punkom s hrubým vokálom, za ktorý by sa kdejaká česká crustovica nemusela hanbiť. ak som nejaký štýl vynechal, tak som zabudol, oni to určite hrali. nie každá pieseň bola úplne tip-top, vlastne žiadna, ale tie hrubé hukoty im (aj mne) sadli najviac. mal by som napísať, že to boli amatéri a odzíval som to. nie, bol som celý čas v prvej rade. a bol to punk. ešte nejaké otázky? myslím, že všetci turisti sa museli pekne diviť a asi aj preto ma to bavilo ešte viac. niečo ako keď prepašujete hovno na recepciu a mrsknete to do punču. mladícku energiu nenahradíš ničím.
po záhadnom preriedení radov sa klub opäť naplní na poslednú kapelu. ako som sa dozvedel, Tank Girl nehrávajú vôbec často, takže máme dvojité šťastie, že sme dnes večer tu. tvorivé jadro z RKR ostáva, akurát gitaristka je za basou a na jej miesto prišla hanblivá dievčina a všetci traja spievajú. mladíci sú pripravení na ďalšie pogo, ale toto nie je taký jednoduchý oriešok. nedá sa neporovnávať s RKR. je to trochu pomalšie, viac zmien rytmov a nálad. ale aj tak sa opäť striedavo strháva pekná divočina. hlavne už aj ja kašlem na sandále a nechám nepálčekov nech mi skáču po palcoch v kotli, každá modrina stála za to. Tank Girl majú skoro všetky piesne v angličtine, to je ďalší rozdiel oproti RKR, a viac textov so ženskou tematikou. taktiež kopec kecajú medzi piesňami. keď sa im uprostred koncertu rozladí gitara a akosi im to nejde naladiť, tak s humorom poznamenajú, že je to predsa punk a spustia taký noise, až mi ja krásne. tiež koncert zbytočne nenaťahujú, nešaškujú, posledná pieseň exkluzívne vybičované emo a dovidenia. všetko, čo za večer títo ľudkovia vyprodukovali je prudko sympatické, na nič sa nehrajú, všetko čo spievajú myslia smrteľne vážne, pritom si dokážu robiť fóriky a rehliť sa, sála z nich úprimnosť a oheň spravodlivého hnevu zároveň. ak som čakal čokoľvek, tak toto veru nie. a ak som mal za ten polrok abstinencie od punku zažiť iba tento jeden koncert, tak mi to úplne ale úplne stačí. pozbieral som svoju spadnutú sánku do tašky a mohli sme ísť šťastní ako blchy motať sa cez temné ulice na questhouse.
to sme ešte netušili, že pred odchodom zapradieme kratučkú reč so Sarinou z RKR a na druhý deň sa ocitneme u nich doma v dedinke na periférii Kathmandu, kde spolu s bubeníkom Olivierom prevádzkujú infoshop, starajú sa o dve deti, poskytujú dom ako skúšobňu pre mladé dievčenské kapely a robia tisíc ďalších malých veľkých vecí, ťažko to zhŕňať do jednej vety, plus v Nepále naberajú tieto veci brutálne na váhe. čo chcem povedať je, že koncertom či kapelou zďaleka nič nekončí, až tvoj život ukazuje ako silno a v čo naozaj veríš. a keď mi bude niekto niekedy rozprávať ako niečo nejde a aké je to ťažké, tak silno ho kopnem do riti, že doletí na podobné miesta, kde ľudia premieňajú myšlienky na činy a nevedú o tom dlhé reči a fňukanice. a to platí bez výnimky aj pre mňa. jasné, že je to ťažké, ale to jediné má váhu, to ako žiješ. možno trocha nečakané zakončenie recenzie, ale ináč to nešlo.