streda 30. marca 2011

Novi Sad, Timisoara, Bratislava

25.3. - Novi Sad (SRB) - Kod Crnog Bika - Ilúzia, Mamurlook, Dáša Fon Fľaša

v Blave sa zbierame ako správni účastníci zájazdu celé doobedie. samozrejme bez posledných nákupov piva by to nemohlo byť. Maďarsko strašná nuda, frčíme nech to máme čím skôr za sebou. Iluzionisti sú frajeri, idú bez mapy a bez navigačného. my s Adrikom sme len také nepodstatné prívesky na zadnom sedadle. lúskam ziny až po sbrské hranice. tam spisujeme celú apošku a platíme 40evri za nič, ako potvrdenie, že sme to nanekúpili u nich a nespadá to pod clo. všetci sú na srbskej strane zhrození z tureckých záchodov. do Noveho Sadu dorážame večer, ale kým nájdeme ulicu a klub, tak to trvá. bez mapy, ani sa neni čomu čudovať. vozíme sa dokola ako blbci. Novi Sad žije, dýcha, pulzuje, ulice plné ľudí, baby ako z katalógov, ľudské mravenisko, Adrik údajne už aj videl dákych náckov, čo po nás hádzali plechovku. takže sa o nás vie, ts ts ts. klub je na rušnej ulici, všetci posedávajú vonku a ja oceňujem, že som si zobral kraťasy. večer je ozaj teplučký. ideme ešte s dodávkou pre bicie na perifériu. priestor na hranie je maličký, v zákulisí nás čakajú vesmírne lasagne, pivo a domáca medovinka. dorazí aj druhé auto zo Slovenska s našimi kamošmi. prvá hrá skapunk banda Mamurlook, čo znamená opica z chlastu. dobre hrajú, ku koncu viac cali-punkovo. potom Ilúzia zapráši svoj HC/punk, ľudia sa vytešujú. obe kapely majú viac členov ako je klasikou, tak sa tlačia na malej parcele ako sardinky. nakoniec idem ja, s priestorom problém nemám. iba so zvukom, lebo majiteľ mi to furt stišuje a vypína, ale nakoniec to dáko skončíme, snáď dôstojne. v backstagi si dáme brko a všetko je OK. zoznamujem sa s miliónom ľudí, všetko to moja hlava ani nepoberie. presun na baráčik uprostred veľkých budov a zábava pokračuje. Peco hádže metalcorefolk, myslím, že aj nejaké Rúbanisko zarevalo, proste noc ako má byť.

26.3. - Timisoara (RUM) - Atelier DIY - Ilúzia, Livia Sura, Dáša Fon Fľaša, In Deschidere

pár minút spánku na foteli a pokračuje sa ďalej. lúčime sa s Radem a ostatnými, ktorí idú spomínať na svojho mŕtveho kamaráta z kapely Brickheads. klávesák Filip nás berie na prehliadku mesta. najprv raňajky na nábreží Dunaja a potom prechádzka na hrad, kde nikoho vlastne hrad nezujíma, ale delá z vojny, to hej, to každý hneď pózuje ako malý chalan. my si s Cikom meníme identity a vydrží to tak po celý deň. Filip nás zavedie aj ku najväčšej atrakcii Noveho Sadu, k domu, kde býva Šrek. dáme ešte stretko s ostatnými priateľmi a posledné "čaute baby!" miestnym kráskam. do Rumunska to trvá dlhšie ako sme predpokladali. hranicu prefrčíme, nikto nie je v búdke. pre istotu zastavíme, o chvíľu nás dobiehajú colníci. no komédia. sami majú bordel. našťastie nič neriešia a za chvíľu sme v upršanom Temešvári. síce strácame druhé auto, ale po istých dopravných priestupkoch sme zase spolu a pred klubom, čo je vlastne areál nejakej firmy. takže už chápem bezpečnostné opatrenia, ktoré nám organizátor písal. ľudia poväčšine popití a divokí. prvý na to idem ja. musím piť akúsi žbrndu, čo má jeden pankáč v petke na reťazi. druhá kapela Livia Sura, taký temný crustík, hodne pomalé a hutné. tretia Ilúzia, divočina, Evka si aj papuľu nabila od toľkých ľudí. ako posledná išla improbanda In Deschidere, najväčšie prekvapenie pre mňa. improvizovaný rumunsko-anglický hiphop s bicími a basou a všelijakými krabičkami a modulátormi. počul som tam hodne Rage Aginst The Machine a Transplants. s Gurkenom tančíme o 106, a keď som pochopil, že je to imporvizácia, aj ja som si s nimi hodil zopár songov na base. divočina až do konca. po koncerte sa presúvame pred akýsi panelák, kde sa spí. my s otrokom Fukolárom ostávame strážiť dodávku, pomáha nám mega plastová bomba plná zlého rumunského piva.

27.3. - Bratislava - Obluda - Ilúzia, Ježišovi Pivo Nelej, Dáša Fon Fľaša

skoro celú nudnú cestu cez Hungáriu domov na rodnú hrudu prespím. chlapci sú veselí a vyspevujú popevky neslýchané. ja sa súkam dolu pod sedačku a počúvam Leatherface a Steve Adamyk Band. hlas mám v prdeli. večer do Obludy dorazila väčšina kamošov, Smetiak priniesol zhubnú výhru v jednej zhubnej stávke. ďalšia záťaž na pečeň. idem radšej prvý, nech to mám za sebou, lebo dnes sa ozaj necítim. polovica piesní mi chýba, všetko som to stratil kdesi v Novom Sade. nakoniec to nie je až také hrozné a hlavne zleziem z pódia v rozumnom čase. po mne Ježišovci, ale moc som si ich nekukol, čo mi je ľúto. zato na Ilúziu si konečne aj ja skočím poriadne ako sa patrí. áno, váľanie sa po zemi je cez tento víkend môj najväčší koníček. taký dobitý som už dávno nebol. Ilúzia sa porúča a mastia na sever. my ideme spať ku Katke, kde celé toto minitour zakončím nadránom nealkoholickým pivom vylepšeným Alpou, prvotriedny drinčík. ráno ma budí anarchia v papuli, depresia z chlastu a smútok za geniálnym víkendom. rokenrol je ťažký koníček. na záver sa patrí poďakovať Rademu a ostatným z Nového Sadu, kolektívu DIY Atelieru v Temešvári a Šupimu spolu s ostatnou cháskou prešporskou. a tiež všetkým spolucestovateľom.

fénix, matka, koloseum

29.3. - Praha - 007 - Coliseum (US), Mother, Phoenix2

stačilo by napísať, že konečne sme sa na sedmičke pováľali po zemi a bolo by povedané všetko. ale napíšem hádam aj čosi viac. po náročnom a skvelom víkende s Ilúziou na balkánskych cestách sme si naservírovali utorkový pank. všetko rozbehli Phoenix 2. mám rád ich mix metalu a panku. majú v sebe niečo, čomu verím. krv, gitary, tepláky aj rifľovky, všetko dokopy a ten mix je výbušný. Mother ma moc nebavili. ale ohučaný som bol dosť. a nakoniec Coliseum. ich posledný album ma úplne opantal. skoršie sú viac rokenrol, ten posledný je plný poskrývaných melódií. čakal som všeličo, ale to čo sa odohralo, ma dostalo ako smrť. hrali aj staršie peckovačky, noha na plyne a Motorhead je slaďáková kapela. ale nechápal som najmä, keď hrali z nového House With A Curse. tie divné temné skladačky mali gule a boli viac rokenrol ako čokoľvek v galaxii. a zvuk! ten zabíjal tiež. spevák a gitarista Ryan Patterson hral naraz z dvoch bední a bolo to počuť. basák Mike Pascal akoby vypadol z dodávky Iron Maiden, a bol to ten najveselší týpek na koncerte. a ako som spomínal na začiatku, na sedmičke divočina, aj po zemi som sa konečne pováľal. proste koncert ako sa patrí. ešte dlho som mal srdce v gatiach a modriny na chrbte. marec úspešne za nami.

utorok 29. marca 2011

akcie bleskového marca 3.2

teraz sa povenujem akciám, čo som navštívil, či už ako drnkač alebo ako chlemtač.

4.3. - Malacky - Piváreň - Dáša Fon Fľaša, DJ Ďobo
za tmy sa peši noríme do malackých ulíc. v pivárne som už kedysi bol, keď sme tu hrali s Kľemovcami. priestor sa zmenšil a tam kde sa hralo, je teraz kaplnka s blikajúcimi oltárikmi. takže sa hrá rovno vedľa dverí. Morák nás už zdiaľky víta a zasadneme za jeden stôl. popíjame, pofajčievame a kukáme bycigľové a skejtové videá a do toho Ďobo púšťa punk. dobrá kombinácia. nadchádza čas a idem ja. trošku je na hovno, že všetci furt čumia na tie videá za mnou. ale nejdem to riešiť, kto chce, ten chce. veľmi príjemné chvíle to boli aj napriek duálnej pozornosti. a hlavne milí ľudia. potom sa naklonená rovina noci nakláňa ešte viac a Ďobo púšťa svoje anarcho-punky a iné jeboty. aj ja sa tam občas naseriem do vinylov. je to riadny oldskúl, žiadne dva gramce, normálne jedna Tesla a ide sa. keď si pomalý, pauzy sú dlhé. keď netrafíš drážku, vyjde z toho všeličo. potom mám okno vďaka konzumácii všetkého možného. pamätám si iba, že sa u Moráka pokúšamm zaspať schúlený okolo piecky, ale ráno sa prebúdzam v posteli, takže to dobre dopadlo.

5.3. - Brezno - Bombura - Loopata Makay, Dáša Fon Fľaša, DJ Bagr, Disko Terror SS
v Plaveckom Štvrtku, kde spíme, sa konajú fašiangy a zabíjačka, tak ako správni vegetariáni ideme kuknúť. dedinská komédia ako má byť. tetky s mravčekom na zásterách predávajú koláčiky, tak ihneď podporujeme. a potom už iba pivo a masky. strašná škoda, že musíme ísť preč. konečne aj počasie sa ukazuje po tých krutých holomrazoch. cestujeme so Zuzou a Katkou vláčikom do Blavy, kde stretávame kamošov, ktorí si však zvolili úplne zlý smer. každý vie, že dnes ide každý do Brezna a nie do Brna. vo vlaku nám spoločnosť robí osádka z Blavy. spoznávame termín ako "relačná zľava". keď pôjdete do Brezna, nekupujte si lístok do Brezna, ale iba do Banskej Bystrice a potom odtiaľ ďalej, vyjde vás to kurva lacnejšie. prečo? relačné zľavy. v Bombure čaká kopa dobrých ľudí. prvý ide Loopata Makay, dnes má svoj deň a jeho horehronský zbojnícky rap zabíja. potom idem ja a dávam asi najväčší teror hovoreného slova za svoju kariéru. divil som sa, že ma tam niekto nezabil. DJ Bagr so svojím elektro-noisom zopár ľudí udivil, zopár oslovil, mne sa páčili niektoré pasáže. nakoniec to všetko dorážajú tie najhoršie hity aj s premietaným klipmi, Disko Terror Sound System je naozaj hodný svojho názvu. už keď som myslel, že horšie nemôže byť, tak bolo. narodeninovci Dávid, Nika a Katry mali nezabudnuteľnú oslavu.

9.4. - Praha - Lucerna Music Bar - Lydia Lunch (US), Gallon Drunk (UK), C (CZ)
Fliper so Silviou prišli na koncert. a keď už sú tu, tak ideme s nimi aj my. najprv prekecáme kopu času na našej "raganovej" lavičke pri pive. Céčka stíhame na pár pesničiek, aj tie strávim na záchodovej mise. je to príjemná inštrumentálka na toaletu. to nemôže povedať veľa kapiel. Gallon Drunk už je z iného súdka. traja angláni v oblekoch a dirty rokenrol. spevák vypadá ako Nick Cave krížený s Cikym a síce nezvláda naraz spievať, hrať na gitare, na klávesoch a na harmonika, ale neustále sa o to pokúša. perfektný koncert. basa, bicie + noise party kláves či gitary. a dve geniálne sóla do ticha a tmy. jedno na harmoniku, druhé na saxík. obe bez ozvučenia. keď vybehla Lydia Lunch, myslel som že sa poserem, vyzerala ako Sokolka v šesťdesiatke (hypoteticky, prepáč Sokol). pokrstila nový preklad svojej knihy a preskupený Gallon Drunk začal mastiť podmazy pod jej polorapované, polospievané príbehy. spomenul som, že to bol koncert pre ženy? nie? bol to koncert pre ženy. toľko som ich ešte vpredu na rokenrole nevidel. to bolo fajn. ale úprimne, bez poznania minulosti Lydky Obedovej, neviem, čo by som si myslel. musí sa však nechať, že to bola jediná pankáčka z kapely. keď odišli monitory, tvrdí rokenrolisti z Gallon Drunk začali fňukať a chceli odísť z pódia. zahrali ešte jednu a potom naozaj aj odišli. neviem čo ich prehovorilo (možno nejaká (ne)šikovná klauzula v zmluve), ale vrátili sa a dali tú, na ktorú každý čakal, ale ktorá nevzbudila až také vlny ako čakal Fliper, Kill Your Sons od Lou Reeda. a to pivo! špatný Pilsner za 40 do plastu. mali sme so sebou plastové fľaše Primusa a ten bol lepší, tak som si čapoval sám. celkovo to bol asi môj posledný "veľký" koncert. ale aby som nebol taký negatívny, tak naša after-party anabáza stála za to. skončil som až na druhý deň večer. Lýdiu proste treba zapiť kolosálne.

12.3. - Most - Sandokan Bar - Dáša Fon Fľaša, Tom 77, Peťan Kotvička, Miloš
na začiatok trošku nestíhačka a nervy, ale nakoniec všetko dobre dopadá a stíhame posledný bus do Mostu. bar nájdeme podľa čuchu a podľa tónov gitary. tigre na oknách, dym sa dá krájať, hluk ako v pavilóne opíc, paráda. bramboračka do žalúdka a ide sa na pivo a destiláty. prvý hrá Tom77, ktorý ma sem pozval, dnes aj rozumiem o čom spieva. ku koncu sa mi to páči viac, menej punk a viacej melancholie. druhý je Peťan Kotvička z kapely Kombajn, znie to ako pokus o Chinaski (neviem ako sa volá ten spevák). zas na druhej strane odhliadnuc od obsahu a formy, má dobrý hlas. ale keď pre mňa sú obsah a forma dôležitejšie ako technické vymoženosti. a na to aj doplatím, hehe. ešte pred mnou ide zahrať akýsi chalanisko s tričkom Bath (ja mám Brighton, tak s ním cítim istú spriaznenosť). volá sa myslím Miloš a hrá také divné emo/grunge gitarky a strašne slabo do toho spieva. škoda, lebo to vyzerá naozaj zaujímavo. úplne zaniká v hluku krčmy. dúfam, že si ho niekedy vypočujem za lepších poveternostných podmienok. nakoniec idem ja a taký úspech nečakám. poslednú pieseň totálne doseriem, tak to nechávam tak. nie všetko sa musí končiť slávou a prídavkom. práve to sa mi v tej chvíli páči ako taký antikoncept oproti zavedeným koncertným stereotypom. a práve preto sa už počas noci nevrátim hrať, aj keď ostatní sa tam chvíľu striedajú a hrajú dáke kavery. ja sa radšej venujem podružnej zábave a tak aj končím s hlavou na stole. akosi sa to celé so spaním zamotáva, tak nakoniec ideme o pol šiestej ráno na bus späť do Prahy a bola to dobrá voľba. bola to skvelá akcia a ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí došli a podporili.

17.3. - Praha - Rock Café - Bitch & Chips (CZ), Radio Dead Ones (D), Keen (D)
tento veľmi zvláštny koncert som opísal tu: KLIK

22.3. - Praha - Palác Akropolis - Radůza, Zrní
tak tento koncert ma fakt dostal. na "skvelom" portáli, kam dávam svoje reporty, to však ešte neboli schopný ani po týždni (!) uverejniť, tak to vešiam sem. keby to nebol taký skvelý koncert, tak na to kašlem. je to také ofišl napísané, dokonca aj s veľkými písmenami na začiatku viet.
"Koncerty Radůzy bývajú beznádejné vypredané dlho dopredu. Nebolo tomu inak ani v prípade tohto pražského, ktorý bol naviac okorenený krstom. Krstnou mamou bola samotná Radůza a kropenou ratolesťou bol album skupiny Zrní.
Radůzu a jej popoluškovský, ale pravdivý, príbeh nepozná snáď iba hudobný ignorant. Na začiatku deväťdesiatych rokov ju našla hrať na ulici Zuzana Navarová a potom to už pokračuje ako v réžii Hollywoodu. Albumy, uznanie, sláva, ceny, hosťovačky a tak ďalej v hocakom poradí. Faktom však ostáva, že akoby nikdy nevymazala ulicu zo seba a ostáva autentickou a svojskou ako drevený samorast, aj keď hrá s orchestrom. Okrem toho založila vlastné nezávislé vydavateľstvo nesúce jej meno a ako prvý nie svoj počin na ňom vydáva práve kapelu Zrní. Oslí mostík postavený, hajde na koncert.
Keď som vošiel do sály Paláca Akropola a ponad more hláv som zazrel hrať Zrní, nevedel som sa vysporiadať s postavou speváka. Prvé, čo mi napadlo bolo: ten chlapec je trošku mimo. To však nebránilo, aby mi jeho poletovanie nezačalo imponovať (poletovanie v zmysle detskej baletnej alegórie o tom ako šiel chrobáčik do sveta). Medzi pesničkami bol civilizovaný. Takže divadielko. Kto sa nechá chytiť do sietí pantomimických kreácií, ten si užije. Petr Fiala so svojím srdiečkom na dlani je oproti tomuto borcovi mňága (alebo žďorp?). Frontman Jan Unger to všetko až netradične prežíval a spieval zároveň, a v tom asi aj bol motýľ zakopaný.
Muzika tejto kapely pendluje medzi pokojnými špásmi s melodikou (a že ich bolo dosť), atmosférou filmových melódií, českými odrhovačkami a vypätými polohami až post-rockového charakteru. Jemne chlácholili, potom burácali, usmievali sa, smútili. A celú túto širokospektrálnu abecedu mali po hudobnej stránke zmáknutú dokonale, takže som nezaregistroval slabé miesto a aj keď som chcel ísť po pivo, do konca koncertu som nešiel. Pri mojom naturele to o všeličom svedčí, bavilo ma to.
Celkovo mám problém so záplavou indie kapiel a nech sa ublížení študentíci tvária hocako, neverím im ani slovo. Zrnití chlapci z Kladna sa netvárili ako hviezdy, iba mali z muziky radosť a smútok. To je väčšinou viac než dosť. A ďalšou vecou, ktorá mi imponovala, bolo cestovateľstvo a príroda. Dýchalo to z každého slova, z každej noty. So zavretými očami to bol koncertný soundtrack k lietaniu nad krajinou, k padaniu lístia, k búrke. A to všetko cez oranžový filter kamier jesene. Samozrejmou čerešničkou na kope žltého lístia bol krst ich albumu „Hrdina počítačový hry jde do světa“.
Radůza bola nielen krstnou mamou, pani vydavateľkou, hosťom večera, ale tak nenútene aj hlavnou hviezdou. Zasadla za piáno na kraji pódia a spolu s troma sediacimi hudobníkmi spustila. Vec prvá: zabudnite na akordeón, španielku a komorné výpovede. Toto bol koncert plnohodnotnej kapely s razantnou dámou v čele. Vec druhá: Radůza má neuveriteľný hlas. Nelozí po rebríčkoch stupníc ako poplašená rosnička, ale stačí, keď zaduje a plachty sa trhajú a lode sa vydávajú na ďaleké plavby. Vec tretia: má charizmu legendy a rešpekt mamy, je omylná ako školák a prirodzená ako stará kamoška. To sú veci, ktoré ľudia obliaty slávou často strácajú a stávajú sa z nich karikatúry. Vec štvrtá: hudobníci, čo s ňou hrali, sú perfektní. Viem, znie to akosi samozrejme, ale cítil som tam navyše aj ďalším rozmer. Okrem aury dirigenta má Radůza aj čaro spoluhráča.
Nehrala žiaden výrazný hit a predsa každú pieseň tepala na dosky našich duší ako Mojžiš. Ukrytá za piánom mlátila hlavou do vzduchu alebo sa hebko kolísala. Hrala aj dva neautorské texty, jeden od Nerudu a jeden biblický žalm. Malo to Cohenovskú ťažnú silu. Celkovo sa mi to javilo ako dosť nábožensky ladené, ale nech sa páči. Občas vyšla pred kapelu a krídlo vymenila za gitaru alebo harmoniku. Osamelého recitálu pre revúci hlas a otrieskaný akordeón sme sa však nedočkali. Ak nerátam srandičku na záver, kedy zaspievala dadaistickú etudu s gajdami, ktoré si vraj načatá červeným vínom nedávno kúpila.
Aby to však nevyznievalo, že s kapelou to bolo zlé. To nie. Bol to iba iný druh zážitku. Kapela tomu dávala nehorázne guliská a cigánske hopsačky boli ešte hopsavejšie a krčmové odrhovačky ešte drásavejšie. Bubeník, okrem skvelého paličkovania, parádne spieval a gitarista si tam na stoličke pidlal ako malý Santana (cháp ako synonymum pre gitarového bôžika). Radůza sa tiež nebude spolčovať len tak s kadekým.
Dostali sme tony smutnej romantiky, rozchodov, nádejí. Srdcia krvácali, ľudia tancovali. Jedinou chybičkou bolo, že Radůza s kapelou hrali pomerne krátko a blbá policajná hodina to všetko rozbila ako demolačný žeriav, takže namiesto gradovania sme dostali klavírny žalm a gajdovú srandičku na záver. Ale na druhej strane je sympatická tá nevypočítavosť. Odchádzal som šťastný. Vec posledná: absolútne sa nečudujem vypredaným koncertom tejto baby."


24.3. - Praha - 007 - Sonic Avenues (CAN), Steve Adamyk Band (CAN)
moja krvná skupina. tak by sa dala najlepšie nazvať produkcia týchto kanadských kapiel. aj keď ja mám krvných skupín viac. ale s touto som sa pravdepodobne narodil. mali hrať ešte dojče hachtkoch Glasses, ale speváčka ochorela či čo. tak sme to mali o padíka lacnejšie, lebo pravdupovediac som prišiel kvôli javorovým listom. kedysi dávno sme si tak so Smetiakom hovorili, že čo je z Kanady, to je sakra dobré. bohajeho, je to tak.
koncert začal až po pol deviatej, ale to vôbec nevadilo. Steve Adamyk Band stihli svoj set odvaliť asi za polhodinku. ale bola to sakra výživná polhoďka. prišli a spustili a ja som nestačil ani zavrieť hubu a už bolo päť pesničiek v riti. pidlikali ako stroje, ako taký robotíci na 480 voltov. bubeníkova hajtka syčala (šestnástky, tridsaťdvojky, šesťdesiatštvorky, či čo to je, boha, to bola kadencia) a prechody sa používali minimálne, hlavne rýchlo a ešte rýchlejšie. dve gitary a basa mastili v tom istom rytme ako hajtka, ba dokonca niekedy sa mi zdalo, že to Steve kládol ešte kvapku rýchlejšie a ostatní dobiehali. zrýchlenie z miesta na stovku za sekundu. ibaže stálo sa málokedy. som iba čakal, kedy sa im podpália trsátka od toľkého kmitania. Ramones na 78 rpm. neuveriteľné melódie a Stevove zaprasené sóla. tak zaprasené a pritom tak krásne sóla som ešte nepočul. definoval slovo dirty garage solo. keď môže hrať on, môžem aj ja. akurát tú rýchlosť, to neviem kde nabral. ale podľa mali všetci nejaký skupinový tras alebo lakťový záchvat alebo kŕč alebo čo. keďže som to mal pomerne riadne napočúvané, tak som vedel, že to zrýchlenie bolo neuveriteľné a na hranici. a niekto mi bude hovoriť, že punkrock je nuda. toto bola väčšia facka ako priemerný grindcore. moc toho nenakecali, ale odrovnali nás ako päťsto červených kmérov s motykami.
Sonic Avenues sa na pódium neponáhľali, ale ak presvištia svojim setom tak ako SAB pred nimi, tak sa ani nečudujem. a veru bolo to podobné. melodický rachot dole schodami hlavičkovým štýlom. akurát to bolo natreté sladkým medom textov o láske. pripadalo mi to trošku až moc banálne a samé "aj vont júúú, veiting for júúú", ale srať na to. čo sa týka melodiky, bolo to lepšie, ale moc uhladené, príliš sladko hitové. celkovo u mňa dnešný súboj vyhrali SAB. zas ale Avenues sa mi zalíškali coverom od Wipers na záver v nadzvukovom rytme. ale nechali sa vytlieskavať, to ich zase dalo dolu. posledná vec, čo ma na sedmičke mrzela, bolo to, že tam všetci postávali ako na vernisáži (jedine Tašunko s Davidom nie, hehe). ale to je asi tou Prahou, kde ja každý seriózny a každý druhý hudobný publicista a každý tretí chodí na vyhajpované koncerty, len aby tam bol. alebo som debil ja a za to, že sa rád opitý váľam na koncertoch po zemi, pôjdem do nejakého sterilného pekla. bŕŕŕ. chlapci z kapiel boli milí, ale podľa toho, čo tvrdili z pódia, že sa riadne opijeme a tak, boli veľmi krotkí a vyplašení. takže kto odchádzal poslední, sme nakoniec boli my. vďaka Banánovi za skvelý koncert.

soundtrack bleskového marca 3.1

lenivý bastard sa prebúdza zo zimného spánku a prsty tepajú do kláves. dobieham stratený a zabudnutý čas rýchlosťou besného jaguára. ide sa na marec. ako som spomínal v minulom príspevku, konečne sa mi v Prahe koncom februára podarilo v bazáre na štrosmajeráku ukoristiť šumivý gramofón veľkosti decentnej dámskej kabelky a tak dobieham vinylový dlh a počúvam všetky nasyslené platne. takže hneď na úvod to najlepšie, čo ma opantalo na prelome mesiacov:

Obstacles - Dividual (2010, Play/Rec)
totálna pecka z krajiny lega, inštrumentálne klbko energie a melódií. dva koncerty ma presvedčili o absolútnej koncertnej forme kapely a toto LP ma iba dorazilo knokautom od divného obra na obale. neznášam odfláknuté booklety bez textov a podobne. a tuhľa krásny obal aj s vnútrom a to všetko od kapely, ktorá nemá texty (!). paráda.

Something Fierce - There Are No Answers (2009, Dirtnap Records)
už som tu kedysi spomínal portlandské vydavateľstvo Dirtnap a ich mega-jebový sampler a vôbec vydavateľský plán a kone, čo majú ustajnené, ani nejdem hovoriť. na sampleri sa mi najviac páčilo toto texaské trio. a potom zrazu narazím na ich vinyl, malý zázrak. kým som ešte nemal gramec, tak som sa pokúšal aspoň použiť download kód z platne, ale uprostred sťahovania sa podrbalo wifi spojenie v krčme. kristamárijá!!! tak musím čakať mesiac. ale vyplatilo sa. geniálny mix toho najlepšieho z punkrocku. nie je to nič nové, ale je to geniálne zahraté a texty nie sú trápne somariny o láske. neviem ako to tieto kapely robia, že zvuk majú zároveň čistý a zároveň dirty. nemôžem sa toho dopočúvať. chcem ich na koncerte, kristamárijá!!!

Sean Wheeer And Zander Schloss / Pascal Briggs And The Stokers - split LP (2011, veľa labelov)
hneď po ich spoločnom koncerte kupujem vinyl a doma nevychádzam z údivu. je to asi narotovanejšia nahrávka na našom súkromnom domácom vysielaní. a hlavne Pascal a Stokers ma zabíjajú. obyčajný country/blues/punkrock, ale s nádherným fílingom a od srdca. posledné dve piesne "Brothers Ans Sisters" a "If You Wanna Leave", tak to sú mohutné hity pangalaktických rozmerov. strana dvoch seniorských pankáčov Seana a Zandera je plná srdce trhajúcich country cajdákov a ja country môžem. plus, keď som videl, čo tí páni vystrihli za koncert. všetky stetsony sveta dole.

Embrace - s/t (1987, Dischord)
nájdené v bazáre. a ak mám veriť discogs.com, tak som vlastník originálneho pressu, aj keď ma mätie nápis "printed in France". na to ale sere pes, lebo to nič nehovorí o nespochybniteľnej kvalite tejto nahrávky. inteligentný a džentlmenský HC/punk, vysvetlite si to ako chcete. to všetko na čo ten bosohlavý maník siahne, je takéto dobré? kurva. platňa sa dá stále zohnať, keďže Dischord robí repressy starých vypredaných vydaní. neváhal by som ani chvíľu. (veď keď som to zbadal, ani som neváhal.)

Coliseum - House With A Curse (2010, Temporary Residence)
nemám platňu, ale na koncerte snáď zoženiem. od prvého počutia ma to divne chytilo za pačesy a nepustilo celý mesiac. nie je to jednoznačná a priama nahrávka, veľmi zvláštna atmosféra. je v tom niečo naliehavé a ťažké. akási bezmocnosť a tvrdohlavosť Hot Water Music mixnutá valivým HC/punkom. fakt sa to ťažko popisuje, ale v slúchatkách to počúvam stále dokola. strašne som zvedavý na koncert.

No Hope For The Kids - s/t (2006, Feral Ward)
áno, priatelia, ešte ma to nepustilo, už to trvá tretí mesiac. ich dosku som si normálne nosil so sebou na trase Praha - Slovensko, aby som ju mohol počúvať tam aj tam. som debil a milujem túto kapelu.

štvrtok 24. marca 2011

bleskový február

keďže som lenivý bastard, tak meškám so svojím blogom viac než mesiac. ale to sa zmení po tomto bleskovom hudobnom denníku, čo sa práve chystám spáchať.

2.2. Praha - Rock Café - Jiří Schmitzer
v januári som začal svoju "kariéru" debilného "hudobného publicistu". výmenou za voľný vstup píšem reporty z koncertov. výhody: voľný vstup. nevýhody: pijem sám, musím písať reporty. čo je celkom fér. prvé dva moje pokusy sú Rudovous a OTK a potom Jiří Schmitzer. ten prvý článok je trapas, ten druhý tiež nič moc. ale povedzme si otvorene, na portáli typu superbeat.cz je to dostačujúce. ďalšie moje články sú už podľa mňa lepšie. niečo tu smrdí? v skratke: Jiří Schmitzer je sympaťák s neuveriteľnou charizmou a má perfektný hlas, taký páperový šmirgeľ.

10.2. Praha - Café Na Půl Cesty - Cowboy Poetry (D), Friends & Liars (D), Quemar (CZ), Dáša Fon Fľaša
Quemar sú chlapi z perfektnej kapely Worldhood, o ktorej som písal v januári, tentokrát zahrali akusticky a Kejmyho hlas to celé istil zospodu. dokonca vystrihli aj cover z Eddieho soundtracku ku Into The Wild. kedysi som mal nacvičenú tiež jednu pieseň z tohto filmu, ale akosi sa na to necítim. oni to rozhodne zvládli lepšie. s malou dušičkou a dvoma pivami som na rade ja. myslím, že sa mi celkom podarilo zavŕtať do pražských duší. začal som čerstvo robiť doma svoje DIY tričká a tu mali premiéru. úspešnú. potom dvaja nemeckí komboji. Friends & Liars bol trochu málo ukecaný, ale hralo mu to dobre. mne akurát chýbali pokecy medzi piesňami, pretože bez akéhokoľvek uvedenia sa trocha strácam a chýba mi živý dotyk. Cowboy Poetry je už pomaly starý známy a zahral skvelo, najmä podpora publika bola perfektná. väčšinou to boli jeho pražskí žiaci, veľmi milé. s kamošmi sme ešte ostali rúbať pivá a potom neskorou nocou domov.

15.2. Praha - Archa - Here I Am Human! (Tiger Lillies)
divadelné predstavenie s hudodbným doprovodom Tiger Lillies. to znie celkom dobre. pri pokladni klameme s našimi starými ajsikmi, všetci vrátane pokladníčky vieme, že sú dávno neplatné. ale nie som taký pracháč, aby som mohol ísť na ľalie za 400 očí, takže sa vôbec nehanbím. nebyť Tiger Lillies, stálo by to divadlo za starú bačkoru. nápad perfektný, dokonca som sa so smerom reakcie na prehnanú sterilitu ľudí stopercentne stotožňoval, ale bolo to akési nedotiahnuté. nič ma tam neprekvapilo. opakujem, nebyť Tiger Lilies, ľutujem aj tých falošných ajsikových 300. ani nejdem hovoriť o kacírskej myšlienke samostatného tigrovaného koncertu.

16.2. Praha - Vyšehrad, Staré Purkrabství - Scott Kelly
minulý rok bolo ľadové brnkanie Scotta Kellyho v trnavskej synagóge jedným z mojich koncertov roka. turné sa opakuje, mení sa miesto. čakal som historickú zrúcaninu. dostali sme síce areál Vyšehradu, ale interiér Purkrabství kontrastne moderný. víno v mrazivom starom parku má aj tak svoje čaro. predkapela Gurun Gurun ma unudila k sledovaniu ich premietaných vizuálov. viem, že tam hrá Albini Ježek, ale to vo mne uznanie nevyvolá. kto by aj túžil po uznaní od lúzra bez vkusu. Scott bol už iná káva. oproti minulému roku sedel, mal inú gitaru a nehral hlukové steny. to čo ostalo, bola jeho muzika, milota a brada. a podľa mňa ide práve o muziku, milotu a brady. takže sme dostali hutný čas s majstrom ohlodaných songov. keďže som cez ľudí moc nevidel, zavrel som oči a tripoval som na asfaltovej vlne pomalých rituálov. myslím, že v civilnom živote je učiteľom v škôlke. predstavoval som si ho medzi deťúrencami. absolútne všetko mi zapadalo, veľký milý bradatý obor s pokreslenými rukami. vydržal by som to počúvať aj celú noc, ale zrazu bol koniec.

21.2. Praha - Roxy - Rat City Riot (US), Sean Wheeler & Zander Schloss (US), Pascal Briggs & The Stokers (D)
blitzkrieg koncert, o ktorom sa dozvedáme pár hodín pred začiatkom. ale je to zadarmo a Zander Schloss hrá country a je z Circle Jerks. u mňa to stačí, aby som aj cez nie práve najlepší stav šiel. pri čakaní na otvorenie Roxy som prečesol vedľajší antik s platňami a ulovil som zopár kúskov. aspoň som minul prachy ušetrené za vstup. Pascal Briggs medzitým už začal poskakovať po pódiu. hrali taký punkrock osolený country a dokorenený blues. najlepší bol taký mimoň na kraji pódia, čo mastil na harmoniku aj španielku a vyzeral akoby ho zobrali niekde pri ceste. možno ho aj zobrali. keď skončili, zbehli dolu z pódia a začali sa zabávať na ďalšom bode programu. a neboli sami. duo, čo vyšlo do žiare reflektorov, sa nedalo len tak ľahko zaradiť. už len tie zjavy. bradatý skrachovanec Zander Schloss s dvanásťstrunkou, ktorý hral toho tichého a zlého a Sean Wheeler s viazankou, vyčesanými gelákmi a výzorom Toma Waitsa, ktorý hral toho kokaínového a dobrého. obaja v sakách, plné koryto vtipov, bonviváni zo smradľavého saloonu. keď však spustili, pochopil som, ktorú ligu kopú. Zander božsky hrá a Sean tiež tak spieva. plnokrvné country bez uhnutia očí pri prestrelke. úplne ma odstrelili, ležím mŕtvy od smiechu a naplnený ostrými. na konci za účasti The Stokers ešte dali dáke štandardy od The Clash a snáď Circle Jerks, ale ja tieto mŕtve estrády nemusím. posledná kapela Rat City Riot bola údajne punkrock z Kalifornie. vyhlučené tak, že som nechytil ani jednu melódiu, ani jeden song. prali to do nás guľometnou paľbou. či hrali power violence, thrash metal alebo pop punk sa nedalo zistiť, pod hradbou hluku som tušil rýchly punk. nič som nechápal, nič som nestíhal, nebavilo ma to, šiel som preč. ale ešte po ceste som utratil posledné prachy za split LP prvých dvoch interpretov večera aj s podpismi. som fanynka postarších pánov v čiernych sakách.

22.2. maniodepresívny deň
náhodou som sa zastavil na Štrosmajeráku v bazare a náhodou som vymákol gramec za 400. takže doma som mal malý sviatok a počúval som všetky platne, čo som nasyslil a nemal som ich na čom prehrať. radosť neskutočná. večer cestou do kina som sa nechal chytiť revízormi v metre. zlosť preukrutná. uchlácholilo ma Fimfárum 3D, aj keď to 3D mi prišlo celkom zbytočné. fimfárum je dobré aj bez toho a graficky nádherné ako vždy. nálada zase hore a maniodepresívny deň za nami.

25.2. Bytča - Mezzanine - Dáša Fon Fľaša, Jakub Tichý, Buzzycat
presúvam sa po mesiaci na Slovensko a ideme s kamošmi spojenými folkáčmi do zasľúbenej Bytče. ľudia tam na nás skutočne čakajú, neuveriteľné miesto, neuveriteľné puto. Rudko vyberá vstupné, my si zariaďujeme obývačku. všetko zariadenie z predsiene sa sťahuje do sály a studenú červenú kobku tak spolu s ľuďmi zútulníme na nepoznanie. prvý vyrukuje Buzzycat a ohreje sa celkom dosť, makak jeden. Jakub Tichý má zase smolu na zvuk, ale ináč je to jeho klasický krákoravý folk s dizbítovou rytmikou (nepýtajte sa ma, čo to je, je to tak). dáme aj dáke kolaborácie v pokročilejšom štádiu rozkladu. nakoniec idem ja už značne načatý, ale dopadne to dobre, ba možno práve o to lepšie. najlepší moment koncertu bol, keď na mňa akýsi chalan zakričal, či poznám Wakulu, ja že áno a on že sa Wakula prednedávnom oženil v USA, to bolo super. potom nasledovali rôzne kolaborácie v ešte pokročilejšom štádiu rozkladu. až mi na prste navrel mozoľ. pekná moment bol aj keď jeden oblial gate druhému a potom si ich obliekol, aby ich na vlastnom tele vysušil. krásny ľudia. stále nás pozývali na chatu a sľubovali kurvy, chlast a chlebíčky, ale my sme nakoniec zvolili šoféra Zuzu a teplo domova. folkoví suchári. Bytča zase raz dopadla na jedničku.

26.2. Stránske - U Marcela - Platňovica #7
jubilejná siedma platňovica v našej rodnej krčme. tentokrát bola príležitosť na gala obleky, keďže sme sa lúčili so starým usporiadaním sveta a uvidíme, čo s ňou bude ďalej. a možno sme sa nelúčili, iba sme potrebovali dôvod na tanec. mne sa moc nechcelo stáť za gramcami, tak som klasicky púšťal každého, kto chcel, alebo som púšťal celé strany a pokojne som kecal. keď je človek ďaleko a vráti sa, tak si s rodnými rád potliacha. radšej akoby mal prehadzovať rotujúce palacinky. spokojnosť najsamväčšia. oáza dobrých ľudí, zábavy a muziky. lepšie sa potom čelí hnusnote okolo.

štvrtok 17. marca 2011

killer weekend


The Kľemones, The 77

28.1. - Senica - Inferno

29.1. - Trenčín - garáž 77


Danko si kúpil staré autíčko a na našej púti za kľemovskými koncertami ho hneď aj ideme vyskúšať. prvá víkendovka v roku sa črtala celkom nádejne až na tri koncerty, ale potom sa v Lučenci niečo pokazilo a v Slimáku už nechcú špinavých pankáčov, takže nedeľný koncert odpadá.

v piatok sa naskladáme do malého VW Polo (či Golf? ja sa v autách nevyznám, proste také malé a zelené) a uháňame smerom do Senice. trády dády spomíname na koncerty v mestách kade prechádzame, Stará Turá vyhráva všetky najhoršie ceny, síce koncert samotný bol super, to sú také paradoxy. v Inferne nás víta Sigino a zopár ľudí. popíjame, čakáme, prichádzajú aj trenčanské sedemdesiatsedmičky. ku nášmu gitaristovi Ďurimu príde akási pripitá dievčina hádzanárka, obdivuje jeho dredy a sranda začína. Ďuri odoláva, dievčina hádže stále väčšie perly. ľudí moc neprišlo. konečne začínajú The 77, taký fajný punkrock, neublíži, poteší. a kto má rád Social Distortion, ten nemôže byť zlý predsa. po nich hneď my. dnes máme dvoch gitaristov, tak sa môžem venovať šimpanzovaniu a hrozeniu. moja pravá ruka je napuchnutá ako maxiknedľa, tak to má dôraz Pepka námorníka. chytil som akýsi zápal, v aute ma to bolelo ako sviňa, teraz to prekonávam vínom a muzikou. cez koncert nič necítim, rukou búšim do špinavého betónu, ráno to bude peklo. pokazil som asi všetky mikrofóny, nakoniec spieval do kopákového. ľudia sa celkom rozhýbali, ale na spartakiádu to teda neni. po koncerte pokračuje peklo s hádzanárkou a ostatné rokenrolové radosti. Suicidal Tendencies týpek so šatkou sa nedá zastaviť. panoptikum postavičiek, ktoré stretávame na koncertoch sa zväčšuje. ideme spať ku Siginovi na domček. dáme ešte dáke pivá a potom zaľahneme.

ja som si ustlal ako pes na zemi pri radiátore. odhliadnuc od tvrdosti dlážky, tam bolo fajn. ruka mi napuchla o ďalšie tri čísla. ledva cez to pretiahnem rukáv. kľemomuchy sa pomaly budia. Paco, keďže konečne nešoféruje, si prelieva od rána pivo do gágora. pri prepínaní kanálov narazíme na dáky starý slovenský film a ja donútim ostatných, aby to so mnou pozerali, resp. aby neprepínali. paráda, stará slovenská drsnota, všetci chlastajú, stromy padajú na chlapov, veľa scén bez slov, a keď je tam replika tak hrubozrnná pravda. film sa volá Výšiny. na obed sa vykotúľame do Senice, kde pobalíme veci z klubu, lúčime sa, dokonca sa objaví aj hádzanárka, Ďuri sa zbabelo ukrýva za rohom. v akejsi doporučenej pizzerii si dáme žrádlo a Ďuri skapíňa, masakruje ho akási pliaga choroba. pri štarte odbočíme do zákazu. aj sa nám zdalo divné, že prečo neďaleko stojí fízlovské auto. keď sa za nami pohlo, hneď bolo všetko jasné. okrem toho ešte Danko nemal so sebou poistku, ale nakoniec to bolo za 30, takže nie až tak zlé. po ceste sme dali výstup na hrad Branč. v zasneženej krajine je to zlé a krásne zároveň. choroba Ďuri sa zopár krát vysypal do snehu, v aute si zabudol rukavice, proste keď sa darí tak sa darí. v hradnej komnate ma čakal joint od neznámych hradných pánov a potom metalové fotky, to predsa musí byť. od zajtra hráme pagan-black-folk.

v Trenčíne trochu blúdime, kým trafíme odbočku na Biskupice. priateľ Mattik na telefóne pracuje. v krčmičke, kde si nás všetci obzerajú a krčmár je priateľský asi ako bachar v koncentráku, čakáme na chalanov z Trenčína. medzitým Ďuri dojde k názoru, že to dneska nedá. vonku je milión stupňov mínus, máme hrať v nevyhriatej garáži kdesi na periférii mesta a on je zronený ako hnilé hovno. ja sa tiež necítim najlepšie, ruku mám ako balón, začína ma bolieť hrdlo a je mi zima. ale extrémne nerád vzdávam koncerty, naozaj EXTRÉMNE nerád, v tomto som niekedy tvrdohlavejší ako zabetónovaný somár. rozhodnutie teda padne také, že Ďuri dezertuje domov. ide mu vlak. my ostatní partizáni to dáme bez neho. o mojej hre na gitaru neni reči, s tou rukou nemôžem ani hýbať, nie ešte gitarovať. a tu sa ponúkne Mattik (spevák The 77), že on to zahrá s nami. reku dobre. pochybnosti sú, to je jasné, ale za pokus nič nedáme.

cez sibírsku klendru sa presúvame do garáže fakt na konci sveta. tá je plná ľudí a všetci naťahujú paprče s dobrotkami, pohostinnosť nepozná konca kraja. neváhame ani chvíľu a snažíme sa pozapájať a hrať. v tej tlačenici sa to ani nedá. Paldo dostane neľudský nápad všetkých vyhnať von do mrazu. ľudia na moje prekvapenie odídu (ja by som mal hlboko v riti) a my to chytro nazvučíme. ale furt to neni ono. alkohol sa podpísal, čo si budeme klamať. ľudia sa natlačia späť a nastáva peklo. Paco je na stupienku pri Dankovi, Paldo sa tlačí s Mattíkom vpredu asi na metri štvorcovom a ja poskakujem na operadle gauča čo je pri stene garáže. opäť zázrakom prestávam cítiť bolesť v ruke a už je to iba jedna obrovská rokenrol párty. furt je niekto na rukách, Mattík hrá akoby tie songy poznal dvadsať rokov, dokonca aj sóla dáva, pochutiny kolujú, zima zmizla ako riedky prd. síce ten včerajší klub sa volal inferno, ale dnes je to skutočné inferno. za poslednú dobu najlepší kľemokoncert aký som zažil. klaustrofobické priestory majú svoje neodškriepiteľné čaro.

je mi trochu ľúto, že po koncerte musíme ihneď baliť, lebo ešte zahrajú chalani a atmosféra by sa dala predávať na trhu šťastia za astronomické sumy. sáčkujeme sa do auta a Danko si nás odváža domov. Paldo vpredu pospáva, my vzadu s Pacom koštujeme vínko a tliachame. rokenrol idyla. to, že na druhý deň ráno som sa zobudil s ešte väčšou rukou a opicou ako Tokyo ako netreba dodávať, ale všetko to stálo za to. keď som robil plagát ani som netušil, že to bude vskutku taký zabijácky víkend. ešte raz díky ľuďom v Senici a Trenčíne, ale najmä chalanom z kapely The 77. nadupaný január končí úplne skvostne.