milé deti, fofrom fofrom (vol.10 - september)

a je tu posledná časť môjho dobiehania nenávratne strateného času (no, posledná pre toto dobiehanie). týmito zápiskami z neho vlastne robím nie až tak úplne nenávratne stratený čas, ale iba tak trošku stratený. v záverečnej správe pomiešam svoje naozaj midi-pidi turné s ostatnými koncertami, ktoré som okúsil. posledný týždeň v Prahe som si naservíroval bez práce, takže som sa mohol naplno venovať baleniu do Anglicka a muzike. aj som sa oddane venoval. takto to vyzeralo:

3.9. Praha - Cafe Na Půl Cesty (Edelweiss Piraten, DxFxFx)
predskakovať na poslednom koncerte celkom známej kapely nie je sranda. pekný deň, ľudia posedávajú vonku na trávniku, nikomu sa do klubu nechce. začínam ja. dnes ale nemám svoj deň. cítim to, aj keď všetci, ktorí sa po koncerte pristavili ma tľapkali uznanlivo po pleci, bolo aj zopár návrhov na ďalšie hranie. všetko som musel slušne odmietnuť, čo nerobím rád, skôr presne naopak, nerobím to skoro vôbec. ale kedže odchádzam na neurčitú dobu do zahraničia, nemôžem nikomu nič sľubovať. strategicky si rozložím svoje mikroskopické distro pri jedle a zadnom vchode, odkiaľ môžem kľudne počúvať kapelu, občas si zobnúť vynikajúce vege mňamky a odskočiť si na cigu. Edelweiss Piraten hrajú krátko a dojato, keďže je to ich posledné vystúpenie (ale iba pre Prahu, ešte totiž majú jeden posledný koncert na Morave). nikdy som túto kapelu extra nepočúval, takže pre mňa je to koncert bežný (ale dobrý), aj keď z okolitých návštevníkov cítiť niečo viac a rozhodne som poctený, že ma pozvali. po koncerte sa roztáčajú soulové dosky a iné skinhediny. už som to dlho nepočul, tak som celkom príjemne prekvapený ako sa na tú muziku chytám. kecám so zvukárom Pek.lom o muzike, síce sa nezhodneme vo svojich preferenciách, ale aspoň tak sa môžeme obohatiť. možno dokonca dám sterilným Komunistom druhú šancu. a ide sa na posledné metro domov.

4.9. Praha - 007 (The Freeze, Burning Steps)
legendy dorazili na strahovský kopec. tak by sa dali zhrnúť pocity pred koncertom. to je však iba začiatok, lebo výsledok niečoho takého môže byť vskutku rôznorodý. a toho sa vždy aj tak trochu obávam. ale keďže The Freeze fungujú stále, nahrávajú albumy a koncertujú, tak obavy boli trošku otupené. ako to dopadlo? za chvíľu vyjavím. stíhame akurát prvú kapelu, mosteckých hardkoristov Burning Steps. keď som pred časom hral v Moste, tak zapožičiavali apošku na akciu a boli to strašne sympatickí ľudia, vyfasoval som vtedy od nich split (s Empty Hall Of Fame) a u mňa to BS polovička vyhrala. aj keď celkovo to neni môj šálok kávy. a tu je práve ten presah a osobný prístup dôležitejší ako muzika, ktorá nemusí byť vždy podľa gusta. aj preto som ich prišiel na sedmičku podporiť a div sa svete, bavilo ma to. aj viac než bavilo. naživo to bolo priamočiarejšie, hrubšie, melodickejšie a presvedčivo podané, takže som rád, že som sa ponáhľal. The Freeze sú piliere americkej HC/punk scény, podľa ich skladby sa volá celá výberovka "This is Boston, not L.A." aj keď nie sú z Bostonu, hehe. takto by som mohol pokračovať vo výčte faktov, ktorý si každý z vás dokáže nájsť na internetoch. mne učaroval najmä ich prvý singel "Don´t Forget Me Tommy/I Hate Tourists", lebo som punkrocková hlava a A-strana je taká chytľavá, že si ju spievam hneď ako mi príde na um názov pesničky. ale vedel som, že toto dneska nezahrajú. nezahrali. hrali ale čertovsky dobre. spevák Clif Hanger je uzlík nervov, prežíval celé vystúpenie, žiadne staré železo. trochu sa podobal na môjho kolegu cigoša Dušana, také tie nezbedné a nebezpečné oči a šľachovité svaly. poskakoval, lietal, rozlievak vodu, proste robil bordel a zabával sa. nemusel som poznať všetky piesne, aby ma koncert bavil od začiatku do konca. pokiaľ by všetky staré kapely hrali ako The Freeze, tak nemám o nič strach. aj na hity z najslávnejšej bostonskej výberovky došlo, vrhali sa tam hyeny na mikrofón jedna radosť. prišlo pomenej ľudí a absentéri môžu ľutovať, lebo prišli o poriadnu lekciu z histórie. aj keď chápem, že je toho v týchto dňoch riadne nahusto.

7.9. Praha - Kavárna Potrvá (openmic)
v živote som na žiadnom openmicu nehral a ani som po tom netúžil. ale usporiadateľ tohto ma sám oslovil a na druhý pokus aj zlanáril. tak teda sedím pred kaviarňou na chodníku a popíjam fľaškové pivo, vyjednal som si otváračku večera, lebo potom sa na strahovskom kopci bude robiť pakes a nechcem to premeškať. došiel kamoš Peťo, rešpekt za takúto podporu. prišiel, aj keď som mu hovoril, že budem hrať asi iba 3 pesničky. kaviareň je veľmi príjemné miesto, všetci usadení, ukáznení, celkom iná spoločnosť než pred akou som uvyknutý hrať. zmena nezaškodí. po úvodom virtuozovi idem na to. Jan Řepka ako oragnizátro to všetko pekne slušne uvádza. oprem sa do strún a hlasiviek, dôchodcom nadskočia šialky, ale ťapkajú. myslím, že tie moje vresky zanechali dobrý dojem. na ďalších účastníkov bohužiaľ nečakám. lúčim sa s Peťom a pelášim na sedmičku až mám oheň za riťou.

7.9. Praha - 007 (Career Suicide, Kung-Fu Girlz, Liver Garnish)
všetko stíham v pohodičke. stretačka s klasickými koncertnými spoločníkmi Zuzou, Davidom a Stinkym. vysolím chehty na vstupe, ďalšie chechty na pivo a prvá parta už drtí kosti. Liver Garnish zo šumavských lesov. ozaj zloba. páči sa mi, že je to také neučesané, násilné a primitívne punkové, ale pankáčom by sa to asi nepáčilo, je to príliš hrubé a neprístupné. kapely z periférií majú niečo v sebe, niečo temné, divnú Twinpeaksovskú energiu, ktorá sa nedá ovládať, jednoducho je. druhá kapela je moja obľúbená kaťuša z Prahy. punkrock, na ktorom som ostal závislý po prvom počutí, doslova. Kung-Fu Girlz. melodické, brilantné songy, pri tom všetkom to má gule a razanciu HC/punkových kráľov. spevák sa klasicky freneticky hýbe ako hyperaktívne decko v tele dospelého. hlcem celý set od prvej po poslednú notu. chcelo by to nejakú fyzickú nahrávku, nie iba bandzony. neviem prečo ale strašne by sa mi k nim hodil sedempalec, jednoduchá grafika a výbušný obsah. to nemá nikto záujem (a teraz budem úprimný) o momentálne najlepšiu punkrock kapelu v Čechách? tretia bomba večera dopadla bez vyzvania a priamo na naše gebule. Career Suicide z sToronta. som pripravený na boj, v prvej línii, guľomety spustili. vedel som, že to bude poriadna pecka, ale kanadský huragán (to je viac ako hurikán a uragán dokopy) ma zmietol ako slamku. divokosť v srdci, srdce v gatiach, gate špinavé od piva a podlahy. jedna z najlepších a najautentickejších 80´s US hardcore kapiel, aj keď hrajú od 2001 a v tom je práve ten fór. udržujú ducha starých kapiel, je to aktuálne a s ničím sa moc neserú, tak to mám rád. krátke štekavé songy, nejaký ten zabijácky riff, a šup šup ideme na ďalšiu. nikto neexceluje, všetko maká pre jeden cieľ, spôsobiť čo najväčší dopad vlčej svorky. mňa dostali hneď a vôbec mi nepríde podstatné koľko Fucked Up členov tam hrá, ani ktorí sú to (hnidopichova pozn.: chlapčiatko gitarista Jonah). ako čerešničku večera si konečne doprajem Attempted Suicide na platni. dnes bol môj posledný koncert na sedmičke pred ochodom do UK, a stál kurva za to. keď sa teraz kukám na svoju čiapku, sú tam iba dva odznaky: Career Suicide a Kung-Fu Girlz. čo iné, hehe.

8.9. Praha - Rekomando (Ryan Harvey, Tyranie Identity)
o šiestej ešte v Rekomande nik moc nie je, tak ideme na jedno čapované. Stinkyho mega-odznak Career Suicide je neprehliadnuteľný, hehe. ako to už pri jednom pive býva, človek sa zakecá a tak vbiehame do celkom zaplneného obchodu uprostred koncertu Tyranie Identity. robia, čomu veria a robia to sakra chutne. vždy ma fascinovalo, že ten zápal dodáva všetkým anarcho a riot a neviem-čo-folkáčom taký špecifický nádych. majú to len oni a mám to rád. asi je to tým, že spievaš o veciach, ktoré sú hlbšie ako iba och-och-bejbi-ajlavjú a hlavne tým žiješ. to je počuť, to podpovrchové pravdivé puto. samozrejme aj och-och-bejbi-ajlavjú je niekedy fajn, ak je to urobené dobre, ale predsa len je to iba och-och. zahrali aj moju čím ďalej obľúbenejšiu "Holek a kluka". krátka prestávočka a už nastupuje američan Ryan Harvey, jeden z Riot Folk kolektívu. ukecaný sympaťák akého som dlho nevidel. ale netrepe len tak do vetra, má neodškriepiteľný dar rečia a využíva ho na osvetu. v hlave má a má tiež aj nadhľad. čiže aj keď hovorí o vážnych veciach, tak sa občas idem počúrať od smiechu. je zábavný, poučný, inteligentný a zabudol som spomenúť? áno, hrá aj pesničky. vždy však toľko kecá pred, po a aj počas nich, že to skôr vyzerá ako keby hlavnou časťou jeho setu bolo hovorené slovo. toľko, čo mi dal dnešný večer, mi nedala celá kopa pankových akcií a encyklopédia dokopy. občas sa pristihnem ako mu doslova visím na perách a hlcem každú štipľavú iróniu. nenudím sa ani len jeden raz a koncert prejde ako voda, aj keď sa mi zdalo, že to bolo celkom dlhé. pripravené sú vagánske zobky, plus každý čo si tekuté donesie a šum rozhovorov. nečakane príjemný večer.

9.9. Poděbrady - Boss Bar (DxDxFx)
sem som volal Ryana Harveyho na poslednú chvíľu hrať, keďže mal day-off, ale akosi sa necítil. do Boss Baru trafím akoby som tu už niekedy bol. čaká ukecaný pohoďák Brunet, to človek hneď vie, že večer nebude zlý. prvý dojem neklamal. hospoda s troma miestnosťami plus terasa a spanie v podkroví, všade príjemní ľudkovia, pripravené jedlo, nikam sa neponáhľame, máme čas. pred koncertom si urobím kus kancelárskej roboty (DIY cédečká) a idem na to. všetko tu majú, len sa pichnem a hrám. niekedy sú proste koncerty, keď to frčí od začiatku do konca a zábava je obojstranná, toto bol jeden z nich. panáčiky, pivká, jointy, kopa srandy. a najviac ma dostalo, že máme spoločnú obľubu Monty Python cover songu, hehe. asi som aj celkom dlho hral, ale dneska na to bola dobrá atmosféra. po mojom sete sa rozbehli dve diskotéky. v jednej miestnosti tuc-tuc, v druhej Brunet púšťal vykopávkové hity, prežíval som v exile na bare (ešteže má krčma tri miestnosti). nakoniec som akýmsi nedopatrením vytuhol na gauči. viem si predstaviť zrýchlený filmový beh tej noci, ako som jediná statická figúra v zábere a okolo sa mihajú postavy. no čo, náročný týždeň a náročný večer. aspoň Zuza využila pohostinnosť postele na poschodí.

10.9. Liberec - Azyl (Gattaca, Remek, DxFxFx)
zlatý chlapčisko tento Brunet, nechal nám cestoviny zo včerajška v tanieroch, takže raňajkujeme ozaj kráľovsky. potom sa vykotúľame a upaľujeme smerom na sever. po ceste vidíme pri obchode auto náckov, ktorí isto idú pochodovať na šluknovsko, vymätenaci zbastardení. pred nami zase veľký policajný anton, ten asi tiež tam mieri. riešenie je ľahké, naložiť náckov ešte to a nikto nikam nemusí chodiť, haha. celodenná prechádzka v Jizerských horách nám vženie do duší kľud. konečne som naživo videl mäsožravé muchochňapky (či ako sa tie rastlinky volajú) a kopec vresovísk a iných temných scenérií s popadanými a polámanými blackmetalovými stromami. tlačíme sa falafelom a humusom, ktorého sme si na víkendové cesty narobili ako pre armádu. do Liberca prichádzame včas. Lukaso stavia distro, majiteľ Hanz ukazuje klub Azyl. veľmi pekné miesto. opäť kancelárske práce a pivko na záhradke. na dnešný koncert sa extra teším, je to môj posledný pred odchodom do zahraničia a tiež si veľmi rád pozriem Remek a Gattacu, ktorí sa zase vracajú z krátkeho tour po Škandinávii. a už sú tu a stavajú nádobíčko. po vynikajúcom jedle, vegan omáčka s chlebom, sa môžem pustiť do diela. dneska nie až také ako včera, ale ľudia sa chytajú, takže nakoniec veľmi príjemný večer. potom Remek so svojimi 15timi minútami emo-bordelu. mne sa to veľmo páči, verím im každý prd, hneď aj flexi kupujem. ach, tieto ich nosiče, presne podľa môjho gusta. tretia ide Gattaca. mydlia o dušu spasenú, Blum seká gitarou ako šialený, má to šťavu, baví ma to viac ako naposledy na sedmičke. taký valivý mix HC/punku a crustu so ženským rukotom, veď ste to už určite počuli, ak nie, tak hurá na internety alebo radšej na koncerty, živé prevedenie je perfektné. vôbec by som nepovedal, že majú sa sebou turné, aspoň ja som nepostrehol žiadnu stratu energie. a dali tomu aj trošku fazónu po ideovej stránke, aby sme sa tam všetci iba tak bohapusto nezabávali, naozaj rešpekt. po koncerte kopec kecačiek so všakovakými ľuďmi, čo sa pristavovali pri mojom najmenšom svetovom distre. potom rozlúčka, balenie a ide sa späť do Prahy. Lukáš spí u nás, takže ho nemusíme zavážať bohviekam. aspoň môže ísť zajtra s Davidom na posledný zápas Admiry. jedna etapa môjho života nazvaná Praha, končí. nebudem sentimentálny, nie som na epické lúčenia. proste nastúpim na autobus a uvidí sa.
(nabudúce o tom, ako sa žije v anglickom hobitove)

milé deti, fofrom fofrom (vol.9 - Kľemones+Disident: Czech Minitour 2011)

sme dve spriatelené kapely, máme kombá, máme bicie, bubeník Danko má novú dodávku (samozrejme staršiu novú, z druhej a možno aj tretej ruky), máme chuť a trochu času. čo z toho všetkého vyplýva? že môžeme vyraziť na pár koncertov, niekto by to snáď nazval malé turné. všetko začalo pozvaním do Dubaja a ostatné tri koncerty sa vybavili k tomu. keď má človek kamarátov, všetko sa dá, nič nie je nemožné a ešte si aj užije kopec zábavy. jediný chýbajúci stály člen bol Paco, pretože s Jaruš každým dňom očakávali prírastok do rodiny, tak musel byť v pohotovosti a nemohol si dovoliť labzovať na druhej strane Československa. záskok sme mali v podobe dlhoročného kamoša Keša, ktorý bol konečne šťastný ako blcha, že si môže s nami zazveriť a kvôli týmto štyrom koncertom neváhal dojsť až z Berlína, to sa naozaj cení.

25.8.štvrtok: Vysoké Mýto - Fénix (+Roz2ka na 3,5 jacka)
poobede vyrážame z Prahy busom v trojici ja, Zuza a Kešo. Kešo ma hneď schladí, že na štvrtý koncert ostať nemôže, lebo robota volá. a keďže Paldo je tu iba na prvý koncert, tak to vyzerá na oklieštenú zostavu a nakoniec by sme mali ostať iba v trojke, čo sa mi vôbec ale vôbec nepozdáva, ale čo mám robiť, som rád, že aspoň došiel. nikdy nie je všetko tak, ako si človek predstavuje. vo Vysokom Mýte vystupujeme rovno pri klube Fénix, pri autobuske. pred rokom som tu divočil sám, dnes to bude aj s kolegami. miestni nadšenci s kapely Roz2ka na 3,5 jacka nás už vítajú a ukecaní sú ako babky, takže hneď mám plnú hlavu. s Kešom si precvičujeme songy na večer a medzitým dorazia chaloši zo Slovenska. samozrejme že trocha meškajú, ale keďže sa začína až o desiatej, tak ani nie. ponosíme, rozložíme, nastavíme. zvuk nie je svetoborný, ale o to predsa nejde. ľudia sa idú pozrieť na akési ska na námestí, potom sa dohrnú do Fénixu. medzitým dostaneme toasty a vege chlebíčky. mizne to v nás ako v studniach. o desiatej končí smena v Karose, takže sa zrazu zjaví celkom dosť ľudí. ale väčšina ostáva stáť vonku. je pekný večer a dnu sa platí. prví idú na paškal miesti borci z Roz2jky, taký klasický rýchly čeký punk s klasickými témami. máme už aj svoj interný vtípek o českom punku, na Disidentov bonznem, že dokonca majú aj pesničku, ktorá sa volá (prekvapivo) Český punk a ide o rýchlu mastenicu so štyrmi akordami, ktoré sa vždy vymyslia (aspoň mne to tak príde) a do toho niečo spevo-kričia, je to dosť zlé, na koncertoch to nehrávajú. síce tu by to možno malo úspech, ale medzi krocanmi na Slovensku myslím tiež. po jackoch ideme my s Kľemovcami, celkom rozbíjačka koncert na úvod, aspoň ja si užívam slobodného pohybu bez gitary, lebo od zajtra už ju budem musieť mať na krku. myslím, že sme zanechali dobrý dojem. nakoniec Disident, posledné vzopätia zveriny a koniec. do rána prebieha party, postupne odpadávajú nevládni alebo uvedomelí. spí sa priamo nad krčmou, takže ideálna situácia. Kešo zaspal na schodoch, Nešpi v skúšobni, ktorá je tu tiež a ostatní sa hadíme na matracoch rozložených na zemi v izbe, ktorá sa teplotou náramne podobá na jeden fínsky parný vynález.

26.8.piatok: Most-Rudolice - Rafanda (+Tom77)
ráno dlho pospávam v pekelnom teple, zatiaľ čo väčšina osádky sa túla po meste. s Kešom a Peťom dojdeme akurát tak na čínu oproti a potom čakáme na ostatných. objavujeme medzitým malinové pivo a berieme aj zásoby do auta. aj tak iné pivo neostalo, všetko sa vypilo. Robčo s Dankom sú majstri dodávkového tetrisu, takže im iba nosíme veci a v tichosti sa učíme. všetci (okrem zodpovedného šoféra Danka, ktorý svoju dodávku nedá nikomu do ruky) pekne chytení vyrážame na cesty. bez navigačného sersamu a podrobnej mapy sa v Pardubiciach zrazu ocitáme v slepej uličke. aj to sa stáva keď navigujem pripitý ja z mapy, v ktorej sú Pardubice zobrazený ako krivoľaký štvorček. Ďuri na jednej pumpe ponúka ľuďom čakajúcim v drive-in koláče, nikto si nezoberie, nedôverčivosť alebo čo to je? je teplo ako v pekle, skvelé počasie na cestovanie, dodávka je hotové terárium. v Prahe si zájdeme do nášho bytu, na pivo a bramborák a hodíme aj prepotrebného kupáka v neďalekom rybníčku za Prahou. Danko po ceste solí punkrocky, najväčší úspech jednoznačne kazeta Richies, to je zabudnutá nemecká pecka, ktorá s prehľadom prepinká aj Ramones. blíži sa večer a my sa musíme ponáhľať do Mostu, konkrétne na jeho perifériu Rudolice. chvíľu blúdime, ale dobrí ľudia poradia vždy, najmú keď vidia lunetika z dodávky, ktorý k nim beží v trenkách a v ponožkách pýtať sa na cestu. hospodu na návsi identifikujeme hneď a už aj Danko prepcháva dodávku cez uzučkú bránu, len tak tak, ani potkaní chlp by ste nestrčili medzi spätné zrkadlá a stĺpiky. za krčmou klasického strihu je veľká záhrada s hnilým prehýbajúcim sa nízkym pódiom. najväčšia vítačka s kamošmi Hřebíkom, Alčou a Lukášom. dnešným hostiteľom je punker Číča a jeho kamaráti. len čo ponosíme aparatúru, vynukujú nás dobrotami od výmyslu sveta. chlebíky ponatierané všakovakými vegošskými nátierkami, kopec zeleniny. ja ako jediný zástupca protimäsového jedania (autor slovného spojenia: Richard Guga) poctivo tlačím lakotiny a zapíjam pivom. akosi sa nemôžeme dohodnúť, kde budeme spať, plus celodenné chlastanie, problémy s osvetlením pódia. snažíme sa to riešiť s úsmevom. ale na našich výkonoch sa to všetko aj tak podpíše, od profíkov máme ďaleko. namiesto svetla doniesli miestni pohotovo miliardu kahančekov, tak to tam vyzerý ako na cemnom metalovom večierku, už len krv panny a pyramídky po lopatky. prví idú Disidenti. Robčo sa od hanby skrýva za reprák, zo spevu neni nič rozumieť. ak sa dakto zabáva, tak asi na tom punkovom bordeli. Kľemones neni o nič lepší. to len mne sa zdá, že je to super sranda, lebo v hlave diktuje abecedu alkohol. nakoniec zahrá ešte Hřebík aka Tom77 a ja tiež vypotím zopár songov na želanie, ale nechcem sa tam pretŕčať, už som celkom dokrkvaný, na duši aj na výzore. dneska rozhodne najhorší výkon oboch našich slávnych spolkoch na turné. ľudí sa tam zišlo ťažko povedať koľko, ale v tej rajskej záhrade sa to stratilo ako mravci v kukurici. na cesťák sa vybralo neviem akým zázrakom. nejaké dievčiny sa tam púšťajú do debaty s našimi slávnymi slovenskými hudobníkmi, ale jediné, čo chceme je odtiaľ odísť na Hřebíkov statok a tam to spláchnuť v stodole. tak sa aj deje a putujeme do Dubaja, miesta zajtrajšieho koncertu a zároveň nášho exilu. v stodole upravenej na koncertnú sálu, krčmu, telocvičňu a galériu si dávame nezaslúžené pivo a vydržíme až do rána, ako to už býva. sex, drogy a rokenrol? kdeže. pivo, pingpong, rokenrol. to tu sedí najviac.

27.8.sobota: Libochovice-Dubany - Peklo (+Sandokan Rebells, DxFxFx, Tom77)
prebudíme sa do upršanej soboty. ja nemám ani chuť vstávať a ani neni kvôli čomu. kým ostatný celý deň vydržia pri hre Aktivity, tak ja sladko chrápem a dopĺňam energiu na zvyšok dní. cítim sa celkom vypľutý, mizantropicky, bez života, žeby ponorka? po dvoch dňoch? neviem. každopádne aj keď som hore, nechce sa mi ísť medzi ľudí, radšej len tak ležím a snažím sa nasilu spať čo najviac to ide. viem, že mi to prospeje. podvečer pomôžem Lukášovi s večerou pre kapely (chilli sin carné, a už poznám aj tajnú prísadu) a pomaly sa chystáme na koncert. Hřebík má v stodole gramec a dosky, niektoré pekne staré a raritné a niektoré ani vôbec nepoznám. tak sa hrabem a púšťam, čo mi len napadne. jeden maliar (sory, zabudol som jeho meno) si tu inštaluje výstavu zaujímavých obrazov (ako vždy tomu nerozumiem, ja som neni na toto umený, ale poväčšinou ide o veľkoplošné plátna s tématikou panku) a chystá sa prvá kapela Sandokan Rebells. tomu už rozumiem lepšie. pekelný nasraný punk, bubeník v zábehu alebo čo, lebo som ináč nechápal nahnevané ksichty speváka Temču. ale viem si predstaviť, že mávajú aj lepšie koncerty, neni každý deň nedeľa, my sme naše dno pobzkali včera, dúfam. tým nechcem povedať že by Sandokani hrali zle, len to podľa mňa nebolo úplne tak ako by to malo byť. dneska si zase prehadzujeme garde a prví ideme s Kľemones. všetci tvrdili, že dnes to bolo super. mne sa hralo dobre. takisto aj Disident sa mi páčil. tá stodolová atmosféra spraví strašne veľa. aj celkom hodne ľudí sa dotrepalo, plus slečna domáca Zuzka oslavovala narodeniny. nakoniec dva zlaté klince do rakvy, Hřebajs a ja, akustickí srdciari (výzva: ako by ste preložili český výraz "srdcař" aby to neznelo ako pacient oddelenia srdcovo-cievnych chorôb?). veľmi podarená akcia/koncert/oslava. potom sa nalieva kopec domácej proti zime a na štrngybrngy s oslávenkyňou, púšťame praskavé platne, hráme svetový pingpong, proste všetko klasické činnosti v pekelnej stodole až do nedeľného rána. Kešo si vybavuje nevyhnutné voľno, aby s nami mohol zahrať ešte aj zajtra v Prahe, za čo sme mu všetci Kľemovci neskonale vďační.

28.8.nedeľa: Praha-Pankrác - Café Na Půl Cesty (+Trailer Trash)
po upršanej sobote prišla slnečná nedeľa a pred nami posledný koncert. naveľa sme sa okolo obeda pozbierali, navláčili veci do dodávky, rozlúčili, Danko naštartoval dodávku a nedošiel ani ku bráne, keď sa z motora začalo podivne dymiť a klepať. naštartoval ešte raz a všertko sa opakovalo. a sme v riti. privolaný kamoš mechanik nevedel presne čo to je, ale rozhodne sa s tým nedalo ísť ani za roh, nieto ešte do Prahy. v neďalekých Libochovicích je autoservis, ale dnes je nedeľa, takže zajtra. padali všelijaké návrhy, od čakania do zajtra až po šialenú možnosť odťahovky na Slovensko. išlo aj o dnešný koncert, zrušiť, nezrušiť. pár telefonátov a miestni borci Trailer Trash, ktorí s nami dnes večer majú hrať donesú apošku, takže to by bolo vyriešené. dodávka ostane tu, zajtra ju odtiahneme do servisu a potom budeme múdrejší. otázkou ostáva doprava do Prahy. Hřebík nám veľkodušne požičiava svoje auto a zvyšných ľudí berie do svojho pidi-auta kamoš Pasi, takže sa všetci máme ako prepraviť. dokonca berieme aj nejaké kúsky aparatúry. nálada nie je bohvieaká, pretože netušíme, čo vlastne dodávke je, či sa nám ju podarí odtiahnuť do servisu, či sa to bude dať opraviť, kedy to bude hotové a koľko to bude všetko koštovať. našťastie je v pondelok štátny sviatok, ale niektorí chalani musia ísť v utorok do roboty. no, bude to zaujímavé. v Prahe si dávame neskorý obed pri pankráckom parku a čakáme na druhé auto, ktoré píska ako čajník. prichádzajú aj černokňažníci z Trailer Trash na čele s kamošom Džanákom, ktorý sa ako vždy usmieva. porozkladáme, nastavíme, zvukmajster Kejmy zisťuje, že novučičké bedne nefungujú obe, tak to nejako láta. dnes ma už nič neprekvapí. dorazili aj moji kolegovia z archeologického výskumu. ináč osádka pozostáva z našich kamošov žijúcich v Prahe a druhý tábor sú fandovia Trailer Trash, ktorí si ako podmienku hrania dali, že chcú hrať po tme. nakoniec síce ani tú projekciu nemali, ale čert to ber, bez nich by sme zase my nemali backline. opäť striedame poradie a ide Disident, dnes ma to nejako nebavilo, ale to bude asi tou dodávkou, lebo stále musím myslieť na zajtra. s Kľemones som sa fajne vyventiloval, ale ostatní z toho nemali dobrý pocit. zdalo sa mi akoby tu ani ľudia neprišli na koncert, iba si to odstáli. ale neni sa čomu diviť, v Prahe je milión akcií a naša banda je iba jedna z milióna rýb, čo sa tu preženú punkrockovým rybníkom. takže nech sme sa snažili sebeviac, odozva malá. nakoniec Trailer Trash, ktorých som oslovil, lebo tam hrá kamoš a z nahrávky ma to bavilo. trochu ma mrzelo, že hrali toľko coverov. inak to bola taká protopankovo psychedelická snaha o vykopanie dávnych kapiel, ale nepresvedčili ma, najmä akýsi ich odstup mi bránil sa do toho položiť. ale možno to patrí k štýlu. každopádne cover "Too Drunk To Fuck" som identifikoval až pri konci, to bola teda dobre pokrútená verzia. po koncerte reči pivko reči a delíme sa na dve časti. jedna ide do mesta chlastať a druhá na byt. keďže som vedel, že zajtra s Dankom vstávame o pol piatej a ideme riešiť dodávku, nemal som ani najmenšiu chuť hýriť.

29.8.pondelok - epilóg
skoro ráno frčíme s Dankom do Dubaja. Lukáš odtiahne dodávku do Libochovíc. aby to bolo zaujímavejšie, tak sa nám pretrhne lano. dneska všetko robia z hovna asi. počkáme na týpka. zdvihne dodávku, kukne do motora, pošpára, poklepe. je to remenica (také oceľové koleso, na ktorom sa točí remeň), musia počkať na súčiastku, vymeniť a potom môžeme ísť. celé to bude hotové asi poobede. takže sa ideme prejsť na priľahlú monumentálnu zrúcninu hradu Hazmburk. dve čierne veže na starom čadičovom masíve, naozaj pôsobivé. ako správni pútnici sa tam musíme dostať pekne po svojich, takže zážitok je tak nejak kompletný. k tomu krásny deň, balzam na dušu. má to len jednu chybu, je pondelok a hrad je zamknutý. a už sa škriabeme po skale a sme dnu. nemerali sme predsa takú cestu, aby sme ostali pred bránou. nie sme však sami, aj ostatní turisti to tak riešia. žerieme tony sladučkých sliviek, jabĺk a hrušiek v sadoch pod hradom. v obci vyplienime jeden sekáč, kde majú všetko po 20 korún, pozrieme park v miestnom kaštieli a potom sa dorazíme obedom. tento deň z turné si budem pamätať asi najviac, aj keď to vlastne nesúvisí so žiadnym koncertom a možno je to také klišé. jednoducho pekný deň, ako sa hovorí po maďarsky "a day to remember". ale jeden knockout ešte príde, keď nám servisák povie, že za to vydrbané železné koliesko zaplatíme 6000 korún. za takú cenu sme mohli íst na turné aj do Berlína. sme ale šťastní, že to je hotové a frčíme najprv do Prahy naložiť pozostalých a potom na Slovensko. cesta je nudná, nikomu neni moc do reči, iba Danko občas zachloští dáku somarinu ako to on vie. na skúšobni vyložíme veci a okolo polnoci ležím v posteli a konečne sa môžem vyspať. cez všetky problémy s dodávkou budem na tých pár dní spomínať ešte dlho a hlavne si budem zase o niečo viacej vážiť nezištnú pomoc od kamarátov. veľké ďakujem patrí najmä hostiteľom z Dubaja a Pasimu, ľuďom z Mostu, Vysokého Mýta a Prahy, všetkým kapelám, čo s nami hrali a všetkým, čo sa prišli pozrieť na ten náš pojazdný cirkus.

milé deti, fofrom fofrom (vol.8 - akcie - august)

6.8. Dolný kubín - Oravia (Kľemones, Skunx, DPH, Už dosť)
po dlhom čase opäť kľemoakcia. ide sa dodávkou, už si zvykáme na pohodlie. v Kubíne chvíľu blúdime, už sme tu síce hrali viackrát, ale v tomto podniku ešte nie. nakoniec je to na pešej zóne, takže vláčime veci cez celé námestie. rozcvička nikdy neuškodí. Ďuri došol na bycigľi, sa tu motajú s frajerkou po okolí. keďže je august, nedúfame v nejakú premrštenú návštevu, tak sa to aj javí. vítame sa s Jankom, jeho žienkou, bratom a ostatnými miestnymi, ktorí nás na narodeninovú oslavu pozvali. prví hrajú akýsi miestny holobriatci, prebraté songy, neopank. potom ide Kapor a jeho kapela Už dosť, ale všetko to mali tak vypečené na pódiu, že sa to moc nedalo identifikovať, v princípe taký porisko-punk, kopec kvílenia na gitaru. ideme na to my, ľudia sa odkiaľsi vynorili, fest dík za podporu, pekný koncert, lietali tenisky, pivá, cez leto strašne rád hrám pod oblohou, a ešte viac milujem, keď sa zotmie počas koncertu, ako tomu bolo práve dnes. začneš za svetla, skončíš za tmy, ako dedko Večerníček, dôležitá úloha. už som zabudol v akom poradí, ale zahrali ešte DPH a Skunx. myslím samozrejme pôvodné DPH z Kubína, staré legendy, ale myslím, že len bubeník tam bol origo, každopádne sme si zabliakali staré hiťasy nášho mládí, nič sa nedá robiť, to je sila spomienok. Skunx z Poľska predviedli pre zmenu svižný streetpunk poľského strihu, to sa nedá zaprieť, že je kapela z Poľska, mám rád ich štýl, taký drsný, ale vďaka jazyku veľmi špecifický a trocha aj smiešny, ale nie v zlom, to vôbec nie. proste poľština sa mi vždy akýmsi spôsobom do punku hodila a dáva muzike originálny nádych. vždy sa mi vybavia všetky tie Kliniky a Apatie a Ramzesovia a Patyczakovia, čo mám napočúvané odpredu aj odzadu. ani neviem ako sme odtiaľ odišli, rokenrol a jeho vedľajšie účinky dajú človeku zabrať.

16.8. Praha - Cross - Stoogies jam
toto bol nečakaný zážitok. prídem domov spotený z roboty, zapnem internety a tam vidím nevinnú zmienku o tom, že dnes večer džemujú v Crosse Stoogies, hneď volám Kejmymu, či to nie je nejaký oneskorený aprílový žart, ale nie, všetko sedí. pozajtra totiž hrajú na hipisáckom Trutnove, dnes prileteli a tak si chceli niekde zabrnkať. všetko ide bokom a večer už sedíme na terase v Crosee a balím špeka, aby som zapadol medzi osadenstvo. oproti na terase sedia akýsi dôchodcovia a áno, sú to oni. medzitým hrá dolu rokenrolová nemecká kapela, už som aj zabudol čo a ako hrali, ale myslím, že to bol taký klasický slizký nafilmovaný germánsky rokec. idem radšej von, aby som mohol sledovať, ako sa starí páni sypú po schodoch do klubu. scéna ako z geriatrickej komédie. dnu to trochu zhustlo, správy sa šíria rýchlejšie ako mor. na pódium sa vytrúsia postupne traja maníci. basa, bicie, saxofón. pomaly sa rozbiehajú a džemujú a džezujú. tento koncert by som doprial vidieť všetkým, ktorí tvrdia, že pankáči nevedia hrať. fú, to bolo jazzové experimentálne peklo, čo tam tí blázni vyklopili. vždy sa išlo podľa modelu, že jeden začal, ďalší sa k nemu pridali a vždy si postriedali časti improvizácie, kedy každý mal hlavné slovo a prípadne nejaké sólo. takže sa išlo systémom: groove, solo, groove, solo, groove, solo, finiš. ale to je len hrubá kostra. majstri ju ovešali hudobnými girlandami. bubeník vyzeral ako mladý Robo Roth a furt sa spod čapice na celé kolo rehotal. basák Mike Watt pôsobil, že to tam drží hudobne a saxofonista sa tváril, že to tam drží dirigentsky. bolo to vidno najmä, keď sa pripojila ženská so spevom, veľmi zaujímavým spevom, vlastne to bol štvrtý nástroj. nakoniec ešte dokvitol mladučký gitarista a čakal som, že pohorí, ale vôbec nie, zapadol medzi starých vlkov dokonale. najlepšie bolo keď predstavovali členov a nevedeli ani jeho meno, hehe, asi sa tam iba tak pritrafil. v najlepšom treba skončiť, veľmi múdre. nie že by hrali zle, to ani náhodou. ale experimentálny psychedelický jazz sa nedá bez prísunu drog počúvať príliš dlho. ešte sa tam strápnil jeden pankáč z nemenovanej kapely, keď vybehol na pódium, schmatol gitaru a začal veľmi zle hrať "I Wanna Be Your Dog". ironické bolo, že všetci v tom momente vytlieskavali kapelu, ale on si asi myslel, že tlieskajú jemu. našťastie mu niekto gitaru odňal a kapela na prídavok tiež neprišla, takže všetko skončilo dobre. očarení a po okraj naplnení muzikou ideme domov. už som Stoogies mal tú česť raz vidieť a bolo to jedinečné, toto bolo síce úplne z iného súdka, no očarenie ostalo. neviem presne, kto bol ten saxofonista, ale na to sere pes, mal som možnosť vidieť kam sa to až dá v muzike dotiahnuť, aj keď začínaš ako špinavý pankáč. proste ak máš trošku v sebe, tvrdo na tom pracuješ, hráš, cvičíš, žiješ tým, tak si kľudne môžeš džemovať na úrovni akademikov. nie je to cieľom punku, ale môže sa to stať a dnes som toho bol svedkom.

24.8. Praha - Futurum (ZNC, DxDxFx)
cez kamošov sa dá všetko, aj hrať v jednom z najznámejších klubov v Prahe. moji kamoši sú ZNC a svoju lásku k tejto kapele som tu už niekde vylieval, takže sa nebudem opakovať. napíšem snáď len toľko, že ma sprevádza už od mojej punkovej nepamäti a je to snáď jediná konštantná veličina počas tých rokov. na ich poslednom koncerte práve vo Future slovo dalo slovo a tak dneska som na plagáte uvedený ako predkapela. prichádzam po siedmej, zvuková skúška je akurát hotová a na pódiu si džemujú basák Golda a bubeník Caine. neodbytne ma zavolajú ku gitare a tak sme si chvíľu hrali dva akordy spolu. keby mi niekto v minulosti povedal, že budem niekedy džemovať so ZNC, že budem s nimi hrať a že to bude v tomto klube, asi by som sa mu veľmi veľmi zasmial. ale možné je všetko a kamarátstvo umožňuje ožiť práve takýmto čudným a krásnym veciam. prišlo pozrieť zopár kamošov a kamošiek, daktorí údajne kvôli mne, som poctený a ďakujem. profi zvukovka, profi zvuk, profi svetlá, ozajstný bekstejdž, ozajstná chladnička s ozajstnými pivami zadarmo. len tak ich do seba sáčem, ukážte chudobnému slovákovi z dediny niečo zadarmo a ešte k tomu pivo, no nech ma roztrhne. chlapci z kapely moc nepijú, takže celá pripravená maxibasa je v mojich pazúroch a pekný večer predomnou. začínam prvý. jasné, že mám trému ako hovado, blikajúce nezmysly mi pleštia do očí, to je daň za slávu. snažím sa nič nepokaziť, preto sa moje vystúpenie zdá iné tým, čo ma videli hrať niekde v zapľuvanej putike s vyššým skúre v krvi. ono to aj iné je, dneska je to na úrovni, aspoň sa snažím. zakončím to "Stromom" medzi ľuďmi bez aparatúry. chlapci zo ZNC tiež postrehli zmenu a páči sa im tento posun k smutnejším piesňam a menej rečiam medzi tým. mojich 15 minút slávy ubehlo, beriem útokom chladničku plnú pív voľných mravov. koncert ZNC strávim pri ich distre, a na konci sa pekne pováľame po zemi s Davidom a Lukášom na "Zlatý hřebík noci", veď to je taká pecka song, to sa ani nedá ináč. na to, že sa dneska hral akýsi blbý fotbal a je august v strede týždňa sa nakoniec zišlo riadne veľa ľudí, takže predkoncertná znouzácke obavy, že už nikto na ich koncerty nechodí sú mimo misu. majú to svoje kúzlo, a to priťahuje stále dosť ľudí si myslím. mňa to úplne hypnotizuje, ako svetlo petrolejky nočné mory. fasol som aj nové merkurové tričko, takže spokojnosť najväčšia a ide sa oslavovať a zapíjať. po krčmových peripetiách končíme vo Vagone s Buzzycatom, Borisom a spol. na blbej oldies diskotéke, takže sa nadránom radšej porúčam do večných Kobylís. čaká ma totiž štvordňový maratónik s Kľemones, treba sa vyspať. o českej anabázi napíšem nabdudúce.