pondelok, 12. júla 2010

soundtrack z Olomóca

dnes nebudú žiadne albumy týždňa, lebo posledný týždeň ma nič tak nezaujalo a nič som tak veľa nepočúval, aby som vás s tým obťažoval. a pchať tu niečo nasilu, len aby tu niečo bolo, to nie je môj štýl. navyše cez víkend som videl kapelu, ktorá by väčšinu mojich albumov týždňa potopila s prehľadom a silou torpédoborca. reč je o The Newtown Neurotics.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.

okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.

2 komentáre:

  1. pekne napisane...:) Cekni neskor moj blog, jebnem tam nejake fotky a video...:)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. dikes. na dobrý koncert sa hádam ani nedá zle napísať. a dík tiež za upútavku na uclassicu, vážim si toho.

    OdpovedaťOdstrániť