štvrtok, 24. novembra 2011

milé deti, fofrom fofrom (vol.10 - september)

a je tu posledná časť môjho dobiehania nenávratne strateného času (no, posledná pre toto dobiehanie). týmito zápiskami z neho vlastne robím nie až tak úplne nenávratne stratený čas, ale iba tak trošku stratený. v záverečnej správe pomiešam svoje naozaj midi-pidi turné s ostatnými koncertami, ktoré som okúsil. posledný týždeň v Prahe som si naservíroval bez práce, takže som sa mohol naplno venovať baleniu do Anglicka a muzike. aj som sa oddane venoval. takto to vyzeralo:

3.9. Praha - Cafe Na Půl Cesty (Edelweiss Piraten, DxFxFx)
predskakovať na poslednom koncerte celkom známej kapely nie je sranda. pekný deň, ľudia posedávajú vonku na trávniku, nikomu sa do klubu nechce. začínam ja. dnes ale nemám svoj deň. cítim to, aj keď všetci, ktorí sa po koncerte pristavili ma tľapkali uznanlivo po pleci, bolo aj zopár návrhov na ďalšie hranie. všetko som musel slušne odmietnuť, čo nerobím rád, skôr presne naopak, nerobím to skoro vôbec. ale kedže odchádzam na neurčitú dobu do zahraničia, nemôžem nikomu nič sľubovať. strategicky si rozložím svoje mikroskopické distro pri jedle a zadnom vchode, odkiaľ môžem kľudne počúvať kapelu, občas si zobnúť vynikajúce vege mňamky a odskočiť si na cigu. Edelweiss Piraten hrajú krátko a dojato, keďže je to ich posledné vystúpenie (ale iba pre Prahu, ešte totiž majú jeden posledný koncert na Morave). nikdy som túto kapelu extra nepočúval, takže pre mňa je to koncert bežný (ale dobrý), aj keď z okolitých návštevníkov cítiť niečo viac a rozhodne som poctený, že ma pozvali. po koncerte sa roztáčajú soulové dosky a iné skinhediny. už som to dlho nepočul, tak som celkom príjemne prekvapený ako sa na tú muziku chytám. kecám so zvukárom Pek.lom o muzike, síce sa nezhodneme vo svojich preferenciách, ale aspoň tak sa môžeme obohatiť. možno dokonca dám sterilným Komunistom druhú šancu. a ide sa na posledné metro domov.

4.9. Praha - 007 (The Freeze, Burning Steps)
legendy dorazili na strahovský kopec. tak by sa dali zhrnúť pocity pred koncertom. to je však iba začiatok, lebo výsledok niečoho takého môže byť vskutku rôznorodý. a toho sa vždy aj tak trochu obávam. ale keďže The Freeze fungujú stále, nahrávajú albumy a koncertujú, tak obavy boli trošku otupené. ako to dopadlo? za chvíľu vyjavím. stíhame akurát prvú kapelu, mosteckých hardkoristov Burning Steps. keď som pred časom hral v Moste, tak zapožičiavali apošku na akciu a boli to strašne sympatickí ľudia, vyfasoval som vtedy od nich split (s Empty Hall Of Fame) a u mňa to BS polovička vyhrala. aj keď celkovo to neni môj šálok kávy. a tu je práve ten presah a osobný prístup dôležitejší ako muzika, ktorá nemusí byť vždy podľa gusta. aj preto som ich prišiel na sedmičku podporiť a div sa svete, bavilo ma to. aj viac než bavilo. naživo to bolo priamočiarejšie, hrubšie, melodickejšie a presvedčivo podané, takže som rád, že som sa ponáhľal. The Freeze sú piliere americkej HC/punk scény, podľa ich skladby sa volá celá výberovka "This is Boston, not L.A." aj keď nie sú z Bostonu, hehe. takto by som mohol pokračovať vo výčte faktov, ktorý si každý z vás dokáže nájsť na internetoch. mne učaroval najmä ich prvý singel "Don´t Forget Me Tommy/I Hate Tourists", lebo som punkrocková hlava a A-strana je taká chytľavá, že si ju spievam hneď ako mi príde na um názov pesničky. ale vedel som, že toto dneska nezahrajú. nezahrali. hrali ale čertovsky dobre. spevák Clif Hanger je uzlík nervov, prežíval celé vystúpenie, žiadne staré železo. trochu sa podobal na môjho kolegu cigoša Dušana, také tie nezbedné a nebezpečné oči a šľachovité svaly. poskakoval, lietal, rozlievak vodu, proste robil bordel a zabával sa. nemusel som poznať všetky piesne, aby ma koncert bavil od začiatku do konca. pokiaľ by všetky staré kapely hrali ako The Freeze, tak nemám o nič strach. aj na hity z najslávnejšej bostonskej výberovky došlo, vrhali sa tam hyeny na mikrofón jedna radosť. prišlo pomenej ľudí a absentéri môžu ľutovať, lebo prišli o poriadnu lekciu z histórie. aj keď chápem, že je toho v týchto dňoch riadne nahusto.

7.9. Praha - Kavárna Potrvá (openmic)
v živote som na žiadnom openmicu nehral a ani som po tom netúžil. ale usporiadateľ tohto ma sám oslovil a na druhý pokus aj zlanáril. tak teda sedím pred kaviarňou na chodníku a popíjam fľaškové pivo, vyjednal som si otváračku večera, lebo potom sa na strahovskom kopci bude robiť pakes a nechcem to premeškať. došiel kamoš Peťo, rešpekt za takúto podporu. prišiel, aj keď som mu hovoril, že budem hrať asi iba 3 pesničky. kaviareň je veľmi príjemné miesto, všetci usadení, ukáznení, celkom iná spoločnosť než pred akou som uvyknutý hrať. zmena nezaškodí. po úvodom virtuozovi idem na to. Jan Řepka ako oragnizátro to všetko pekne slušne uvádza. oprem sa do strún a hlasiviek, dôchodcom nadskočia šialky, ale ťapkajú. myslím, že tie moje vresky zanechali dobrý dojem. na ďalších účastníkov bohužiaľ nečakám. lúčim sa s Peťom a pelášim na sedmičku až mám oheň za riťou.

7.9. Praha - 007 (Career Suicide, Kung-Fu Girlz, Liver Garnish)
všetko stíham v pohodičke. stretačka s klasickými koncertnými spoločníkmi Zuzou, Davidom a Stinkym. vysolím chehty na vstupe, ďalšie chechty na pivo a prvá parta už drtí kosti. Liver Garnish zo šumavských lesov. ozaj zloba. páči sa mi, že je to také neučesané, násilné a primitívne punkové, ale pankáčom by sa to asi nepáčilo, je to príliš hrubé a neprístupné. kapely z periférií majú niečo v sebe, niečo temné, divnú Twinpeaksovskú energiu, ktorá sa nedá ovládať, jednoducho je. druhá kapela je moja obľúbená kaťuša z Prahy. punkrock, na ktorom som ostal závislý po prvom počutí, doslova. Kung-Fu Girlz. melodické, brilantné songy, pri tom všetkom to má gule a razanciu HC/punkových kráľov. spevák sa klasicky freneticky hýbe ako hyperaktívne decko v tele dospelého. hlcem celý set od prvej po poslednú notu. chcelo by to nejakú fyzickú nahrávku, nie iba bandzony. neviem prečo ale strašne by sa mi k nim hodil sedempalec, jednoduchá grafika a výbušný obsah. to nemá nikto záujem (a teraz budem úprimný) o momentálne najlepšiu punkrock kapelu v Čechách? tretia bomba večera dopadla bez vyzvania a priamo na naše gebule. Career Suicide z sToronta. som pripravený na boj, v prvej línii, guľomety spustili. vedel som, že to bude poriadna pecka, ale kanadský huragán (to je viac ako hurikán a uragán dokopy) ma zmietol ako slamku. divokosť v srdci, srdce v gatiach, gate špinavé od piva a podlahy. jedna z najlepších a najautentickejších 80´s US hardcore kapiel, aj keď hrajú od 2001 a v tom je práve ten fór. udržujú ducha starých kapiel, je to aktuálne a s ničím sa moc neserú, tak to mám rád. krátke štekavé songy, nejaký ten zabijácky riff, a šup šup ideme na ďalšiu. nikto neexceluje, všetko maká pre jeden cieľ, spôsobiť čo najväčší dopad vlčej svorky. mňa dostali hneď a vôbec mi nepríde podstatné koľko Fucked Up členov tam hrá, ani ktorí sú to (hnidopichova pozn.: chlapčiatko gitarista Jonah). ako čerešničku večera si konečne doprajem Attempted Suicide na platni. dnes bol môj posledný koncert na sedmičke pred ochodom do UK, a stál kurva za to. keď sa teraz kukám na svoju čiapku, sú tam iba dva odznaky: Career Suicide a Kung-Fu Girlz. čo iné, hehe.

8.9. Praha - Rekomando (Ryan Harvey, Tyranie Identity)
o šiestej ešte v Rekomande nik moc nie je, tak ideme na jedno čapované. Stinkyho mega-odznak Career Suicide je neprehliadnuteľný, hehe. ako to už pri jednom pive býva, človek sa zakecá a tak vbiehame do celkom zaplneného obchodu uprostred koncertu Tyranie Identity. robia, čomu veria a robia to sakra chutne. vždy ma fascinovalo, že ten zápal dodáva všetkým anarcho a riot a neviem-čo-folkáčom taký špecifický nádych. majú to len oni a mám to rád. asi je to tým, že spievaš o veciach, ktoré sú hlbšie ako iba och-och-bejbi-ajlavjú a hlavne tým žiješ. to je počuť, to podpovrchové pravdivé puto. samozrejme aj och-och-bejbi-ajlavjú je niekedy fajn, ak je to urobené dobre, ale predsa len je to iba och-och. zahrali aj moju čím ďalej obľúbenejšiu "Holek a kluka". krátka prestávočka a už nastupuje američan Ryan Harvey, jeden z Riot Folk kolektívu. ukecaný sympaťák akého som dlho nevidel. ale netrepe len tak do vetra, má neodškriepiteľný dar rečia a využíva ho na osvetu. v hlave má a má tiež aj nadhľad. čiže aj keď hovorí o vážnych veciach, tak sa občas idem počúrať od smiechu. je zábavný, poučný, inteligentný a zabudol som spomenúť? áno, hrá aj pesničky. vždy však toľko kecá pred, po a aj počas nich, že to skôr vyzerá ako keby hlavnou časťou jeho setu bolo hovorené slovo. toľko, čo mi dal dnešný večer, mi nedala celá kopa pankových akcií a encyklopédia dokopy. občas sa pristihnem ako mu doslova visím na perách a hlcem každú štipľavú iróniu. nenudím sa ani len jeden raz a koncert prejde ako voda, aj keď sa mi zdalo, že to bolo celkom dlhé. pripravené sú vagánske zobky, plus každý čo si tekuté donesie a šum rozhovorov. nečakane príjemný večer.

9.9. Poděbrady - Boss Bar (DxDxFx)
sem som volal Ryana Harveyho na poslednú chvíľu hrať, keďže mal day-off, ale akosi sa necítil. do Boss Baru trafím akoby som tu už niekedy bol. čaká ukecaný pohoďák Brunet, to človek hneď vie, že večer nebude zlý. prvý dojem neklamal. hospoda s troma miestnosťami plus terasa a spanie v podkroví, všade príjemní ľudkovia, pripravené jedlo, nikam sa neponáhľame, máme čas. pred koncertom si urobím kus kancelárskej roboty (DIY cédečká) a idem na to. všetko tu majú, len sa pichnem a hrám. niekedy sú proste koncerty, keď to frčí od začiatku do konca a zábava je obojstranná, toto bol jeden z nich. panáčiky, pivká, jointy, kopa srandy. a najviac ma dostalo, že máme spoločnú obľubu Monty Python cover songu, hehe. asi som aj celkom dlho hral, ale dneska na to bola dobrá atmosféra. po mojom sete sa rozbehli dve diskotéky. v jednej miestnosti tuc-tuc, v druhej Brunet púšťal vykopávkové hity, prežíval som v exile na bare (ešteže má krčma tri miestnosti). nakoniec som akýmsi nedopatrením vytuhol na gauči. viem si predstaviť zrýchlený filmový beh tej noci, ako som jediná statická figúra v zábere a okolo sa mihajú postavy. no čo, náročný týždeň a náročný večer. aspoň Zuza využila pohostinnosť postele na poschodí.

10.9. Liberec - Azyl (Gattaca, Remek, DxFxFx)
zlatý chlapčisko tento Brunet, nechal nám cestoviny zo včerajška v tanieroch, takže raňajkujeme ozaj kráľovsky. potom sa vykotúľame a upaľujeme smerom na sever. po ceste vidíme pri obchode auto náckov, ktorí isto idú pochodovať na šluknovsko, vymätenaci zbastardení. pred nami zase veľký policajný anton, ten asi tiež tam mieri. riešenie je ľahké, naložiť náckov ešte to a nikto nikam nemusí chodiť, haha. celodenná prechádzka v Jizerských horách nám vženie do duší kľud. konečne som naživo videl mäsožravé muchochňapky (či ako sa tie rastlinky volajú) a kopec vresovísk a iných temných scenérií s popadanými a polámanými blackmetalovými stromami. tlačíme sa falafelom a humusom, ktorého sme si na víkendové cesty narobili ako pre armádu. do Liberca prichádzame včas. Lukaso stavia distro, majiteľ Hanz ukazuje klub Azyl. veľmi pekné miesto. opäť kancelárske práce a pivko na záhradke. na dnešný koncert sa extra teším, je to môj posledný pred odchodom do zahraničia a tiež si veľmi rád pozriem Remek a Gattacu, ktorí sa zase vracajú z krátkeho tour po Škandinávii. a už sú tu a stavajú nádobíčko. po vynikajúcom jedle, vegan omáčka s chlebom, sa môžem pustiť do diela. dneska nie až také ako včera, ale ľudia sa chytajú, takže nakoniec veľmi príjemný večer. potom Remek so svojimi 15timi minútami emo-bordelu. mne sa to veľmo páči, verím im každý prd, hneď aj flexi kupujem. ach, tieto ich nosiče, presne podľa môjho gusta. tretia ide Gattaca. mydlia o dušu spasenú, Blum seká gitarou ako šialený, má to šťavu, baví ma to viac ako naposledy na sedmičke. taký valivý mix HC/punku a crustu so ženským rukotom, veď ste to už určite počuli, ak nie, tak hurá na internety alebo radšej na koncerty, živé prevedenie je perfektné. vôbec by som nepovedal, že majú sa sebou turné, aspoň ja som nepostrehol žiadnu stratu energie. a dali tomu aj trošku fazónu po ideovej stránke, aby sme sa tam všetci iba tak bohapusto nezabávali, naozaj rešpekt. po koncerte kopec kecačiek so všakovakými ľuďmi, čo sa pristavovali pri mojom najmenšom svetovom distre. potom rozlúčka, balenie a ide sa späť do Prahy. Lukáš spí u nás, takže ho nemusíme zavážať bohviekam. aspoň môže ísť zajtra s Davidom na posledný zápas Admiry. jedna etapa môjho života nazvaná Praha, končí. nebudem sentimentálny, nie som na epické lúčenia. proste nastúpim na autobus a uvidí sa.
(nabudúce o tom, ako sa žije v anglickom hobitove)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára