sobota, 14. januára 2012

bycigľové zápisky z Hobitova (vol.1) (sept.+okt. 2011)

na druhý deň po odohraní posledného koncertu v Čechách som sa rýchlosťou autobusového blesku presunul za kanál La Manche, do starého dobrého Anglicka. kvôli väčšej výstižnosti už nebudem písať Anglicko, ale vo svojich memoároch nahradím tento geografický termín iným, trefnejším, a síce slovom Hobitovo. pár dní som sa opäť zžíval s dedinským hobitským prostredím, dal som dokopy bycigeľ, keďže je to tu ako stvorené na kostitrasenie, a netrvalo dlho, aby som začal zavŕtavať do miestnej hudobnej scény. bez živej produkcie som to dlho nevydržal a hneď na druhý týždeň som sa vychystal do blízkeho mestečka na chacharicu.

22.9. Lewes - The Lamb (Buffo´s Wake)
teplý september, bycigeľ frčí, mestečko staré, krčmička malá. najprv som zamieril do putiky (rozumej hobitskej útulnej nalievárne) Snowdrop, pomenovanej podľa jedinej lavíny, ktorá sa tu kedysi v dávnych dobách odohrala (áno, lavína, hehe). ňúter sa ladil akýsi americký pesničkár Bob Rafkin. takéto koncerty sú tu väčšinou zadara, každá krčma chce prilákať ľudí. a ľudia majú väčšinou na saláme. pochlastávajú tie svoje pinty (šťanka až po okraj pohára), vonku vyfajčúvajú fajčiari. ja si dám úvodnú cigu a pozorujem cez sklo, čo sa deje. dlho nič, potom začne, ale je to nuda. presúvam sa cez štvrtkovú tmu do iného lokálu. The Lamb, trošku škaredšia nalieváreň, nie taká hobitsky útulná. ňúter hrá Buffo´s Wake, hobitská akože-gipsy mjúzik. buben, kontrabas, kitára, husľe, akordeon, spevy. hrať vedia? vedia. dáke prerábky z Čiernej mačky hrajú? hrajú. aj dáke svoje majú? majú. nuž ale čo z toho, keď to nemá cigánsku krv. a do toho apatické osadenstvo krčmy. a dvaja plešatí svetrikári s pitbulom to čerešničkujú, hehe, stojím rovno nad nimi a klepkám si nohou do rytmu, to som asi jediný. psíčkari opúšťajú lokál, kapela má prestávku, všetci sa vyvalia von dúchať trubičky. druhá časť. opakuje sa scéna. keď tu môžu hrať oni, môžem aj ja, vravím si a strkám majiteľovi moju smiešnu DIY biznis-kartu. doteraz sa mi neozval a nikdy som tam nehral, hehehe. fsjný, ale rozpačitý koncert skončil, sadám na tátoša a valím dom.

28.9. Brighton - Prince Albert (Pine Hill Haints, Serious Sam Barret, Wob)
tu sa odohrá môj prvý kontakt s miestnym pankáčstvom, tak čítajte ďalej. tentokrát sa vydávam na bycigli až do samotného veľkého a legendárneho mesta miest, do Brightonu. ani to dlho netrvá, cesta cez South Downs (miestne krtincové pohorie) je spektakulárna. moji domáci nechápu, že sa dá ísť cez Downsy do Brightonu, resp. oni ešte nikdy toto nehorázne dobrodružstvo neabsolvovali. na príjazdovke zočím akýsi minimarket a hneď som tam. vtedy ešte netuším, že tento obchodík sa mi stane alfou aj omegou na všetkých mojich cestách na ďalšie koncerty. taktiež objavujem Extra Strong Kestrel, 9% pivo za cenu normálneho, neni o čom. indický priatelia za kasou ma ešte nepoznajú, ale po pár návštevách sa začneme zdraviť. oni sa smejú na mojich monotematických nákupoch a ja som rád, že mám silné pivo. pripomína mi to trošku Quick-E-Mart so Simpsnov, aj s dvojitým Apuom za kasou. toľko moja nákupná vložka, ide sa ďalej. mám dohodnuté stretnutie s Migom, miestnym akustickým pankáčom. stretávam ho na schodoch klubu, kam mám namierené. hneď ma vytiahne von a pochlastávame pred neďalekým komplexom skúšobní. kecáme ako starí známi, ja už som mierne pričmudený po tých silných pivách. prichádzajú jeho kolegovia z kapely Matt Black And The Emulsions a idú skúšať. ja idem na koncert. koncert poriada miestny pankový obchodobrloh s platňami a skejtami Punker Bunker. nad krčmou Prince Albert je sála s barom, kde sa hrá. nie je zďaleka natrieskané. dohráva prvá kapela Wob, akustický punk o troch mrožoch, taký folkový Toydolls. potom ide Serious Sam Barret, malý ulízaný nagelovaný týpek v bielom tielku. už len ten zjav mi dáva spomenúť si na jedného zakomplexovaného slizáka z filmu Zelená Míľa, ale nedám sa odstrašiť a počúvam. také country, dá sa, ale musím to preložiť cigou vonku. nakoniec Pine Hill Haints z USA, divoké country, folk, hillbilly a cčo ja viem čo ešte všetko. ústrednou postavou je spevákogitarista, či sa drbe po pódiu. lomidrevo za bicími si vystačí s dvoma bumčvachmi, ženská obsluhuje takú tú plechovú praciu dosku (washboard) alebo akordeon, ale inak tam stojí zakríknutá ako zmok, a divný týpek s výzorom Nick Cave/Nosferatu hrá na "base" (určite to má dáky názov, ale netuším aký, je to obrátená plechová vaňa s dierou, tam je pichnuté porisko z metly a celé je to spojené špagátom, na ktorá sa hrá, podľa toho kde chytíš ten špagát na tyčke, tak to hrá asi dva tóny, no toľko z encklopédie hudby) a ešte husle a ešte spieva. divoké je to, veštci skotačia ako fretky. a ja potom skotačím na bycigli domov, to už neni také divoké. divoké ma však čaká doma. prídem pred dom a zistím, že sa mi nedá odomnknúť. asi je kľúč zvnútra. skúšam aj otvoriť nasilu, lebo sa mi nezdá, že by ma vymkli, ale nejde to. zúfalo obchádzam dom a hľadám miesto, kde nechal tesár dieru (neni som si istý, či toto príslovie má takýto debilný akvivalent v slovenčine, ale pre tú srandu som to skúsil), ale nenachádzam. posledná možnosť je auto. otvorené. z verandy si beriem vankúš a krútim sa na zadnom sedadle. ráno o siedmej, keď od kosy nemôžem spať, idem skúsiť opäť dvere a dajsamisvete, sú otvorené. v noci som proste asi nemal dosť síl, blbec. konečne ležím v perinách, spím. prvý kontakt dokonaný.

1.10. Brighton - The Hydrant (999, Matt Black And The Emulsions, Peter Park)
tomuto sobotému koncertu predchádzal piatok a nevinná návšteva u Miga a jeho frajerky Natashe v ich bytíku v Lewese. vymysleli sme okrem iného nápoj Matka Tereza (nechcite vedieť zloženie a rituál pitia), ktorého účinky spôsobili, že som ani nešiel domov a ráno som sa prebudil u nich v obývačke. ale slovo dalo slovo a na druhý deň bycigľujem do Brightonu na večerný koncert. už po minulej debate s Migom som sa hneď etabloval na miestny pankáčsky spôsob chlastania. plechovky sa nakúpia v off-licence obchode a potom sa pašujú do podniku vo vnútorných vreckách bundy. čapované pivo je totiž k krčmách dosť drahé, za jedno čapčo si dáš tri plechovky. ďalšia vec, ktorá ma na koncerte potešila, sú svojité ceny. ak si s kapelou platíš v tomto prípade 5 namiesto 9 libier, čo je veľmi fajn a vyhne sa klasickému frajerkovaniu a šoférovaniu (myslím tým slovenské "ja som frajerka/frajer/šofér/mama/syn/ujec" zadarmo púšťaniu), podľa mňa celkom rozumne vyriešené. a kapela môže takto zobrať dnu celkom dosť ľudí, čím ja na koncerte viac ľudí a niečo sa aj vyzbiera. prví hrajú Matt Black And The Emulsions, hodne veselé, aj keby som chcel nevyhnem sa prirovnaniu k Rancidu, nakoniec vybehnú medzi ľudí a všetci sa spolu pováľame po zemi, fajne. druhí hrajú Peter Park, kapela nazvaná podľa speváka, trochu starší týpci všetko, hrajú taký opakovací minimalistický punk, troška recitovaný, mne sa to strašne páči, pripomína mi to staré kapely, akoby The Fall začali hrať starý oi-punk, divné spojenie, ale mne to sedí perfektne. ešte medzičasom stihnem vyliať dušu spevákovi 999, o tom ako som bol kedysi v dávnych dobách na ich koncerte, bol to môj prvý koncert, na ktorý som šiel sám do ďalekej Prahy, prvá v rade starých britských kapiel, ktoré som počúval ako frkan a netušil som, ž eich niekedy uvidím naživo. dnes som pozeral asi do polovičky, potom som opustil sálu plnú geriatrikov a šiel som sa pozabávať na terasu, kde bolo plno mladých perspektívnych punks, hehehe. ozaj, koncert sa odohráva v klube Hydrant. dole je veľká krčma, hore sa hrá. ale aj dole sa v tú noc hralo, zadarmo tam bežal akýsi psychobilly večierok, tri krvavé kapely, jednu som si zbežne kukol, tukataka-tukataka na kontrabase, čo iné by som napísal. a oproti Hydrantu je zase krčma The World´s End, a aj tam som si odskočil popočúvať milé tóny akejsi strašnej rockovej kapely, rýchlo som ušiel. na terase medzi opitými perspektívcami sa dozvedám, že v Cowley Clube dnes hrá nejaká česká kapela. dvíham kotvy a idem tam.

1.10. Brighton - Cowley Club (Jet8, Buffo´s Wake)
Cowley Club je anarchistický klub a pamätám si ho ešte keď som tu bol prvýkrát pred štyrmi rokmi. čiže dobré veci ostávajú. vstup je iba na klopanie, zapíšem sa, zplatím dve libry a už som dnu. veľmi príjemné miesto. také maličké, s mini terasou na fajčenie, úplné hobitovo. na pódiu (bez pódia) hrajú Jet8 z Prahy. cuckám čapované pivo za rozumnú cenu, trovhu rozmazane pozorujem kapelu. miestny sa zabávajú, paráda. neni to celkom môj štýl, ale s prehľadom zahraté. keď skončia, zapradieme rozhovor, hneď je veselo a mini terasa ožije neanglickými rečami. keď nás organizátor vyženie a ihc odvedie niekam spať, idem ešte do ulíc s nejakým Tomom. posedávame na chodníkoch a vedieme múdre reči do skorých ranných hodín. Tom ešte chce ísť niekam pokračovať, mňa ale chytí záchvat zodpovednosti a sebazáchovy a naštartujem bycigeľ. ani neviem ako, ale nadránom som doma.


5.10. Brighton - Hobgoblin (DxFxFx, Dirty Scavenger, Momma Swift, Rosa Raymund)
napochytre som dohodol prvý koncert. hrám namiesto Miga v Hobgobline. je to večer na podporu štrajkujúcich v Southamptone. môj historicky prvý anglický. požičiavam ruksakové puzdro na gitaru a ide sa. samozrejme prvá zastávka je v indickom obchode na silné pivo. počasie je veterné a chladné. konzumujem pivec v parku, dodáva mi odvahu. v Hobgobline zatiaľ nikto nie je. vítam sa s Rolandom, ktorý koncert organizuje. budem hrať tretí zo štyroch. prichádza kamoš Martin, s ktorým som sa zoznámil na poslednom koncerte. milé, že došiel, aspoň niekoho tu tým pádom poznám. Hobgoblin sa od mojej poslednej návštevy pred tromi rokmi dosť zmenil. už je to celkom posh krčma s jedlami, žiadny špinavý rockeri, ale vyhlásená drahá putika. hore sa odohrávajú koncerty v malej miestnosti. na folk je to však ako stvorené a zo 20 sediacich naplní kuticu. prvá ide Dirty Scavenger, týpkyňa, čo žila chvíľku na ulici a žila z toho, čo našla a čo si zarobila hraním, aspoň tak hovorí legenda. pekná dievčina s dlhými dredmi spustí svoj grunge-folk a hneď počujem, že je to celkom iná trieda. na úvod ju dali iba preto, lebo má dnes ešte jedno hranie. je to fakt bomba. o tom, že vie excelentne hrať na gitaru, ani nemá význam plkať, o tom, že vie geniálne spievať, tiež netreba hovoriť. má špecifický štýl hry, moc nepoužíva akordy, spieva celkom expresívne, ťažko to k niečomu prirovnávať. počul som na nete jej veci s kapelou, ale tam to vyznieva tak tuctovo, naživo a osamote je to zážitok. hneď na úvod takáto čerešňa,no neviem. čas na pivo (stále udržujeme pankový štýl chlastania: kúpiť v off-licence, vypiť vonku) a už hrá druhá gitaristka. Momma Swift je meno jej. je to taký klasický akustický punk, mňa to ničím nejak nezaujalo. hodí jeden cover od Richie Blitza, ten tu je asi populárny. potom je môj čas. som celkom nervózny, ale nedám znať ani prd. na úvod hodím slovenskú "Vlastnou vinou", nech sa rozohrejem, a pokračujem anglickými. ľudia sa bavia, takže anglické ľady sú prelomené. na koniec hodím "Strom" a je dokonané. pocit mám riadne dobrý, to sa nedá oklamať. ešte vyčkáme na posledné číslo, zo slušnosti. je to však dosť zlé. Rosa Raymund, s doprovodom od nejakého chlapca na gitare, čo má tričko Ramones, asi z Tesca. sladký folk, strašný cover od Radiohead to celé klincuje. padáme preč zapiť chimérne úspechy. debatíme u Martina a potom pedálujem nocou preč. prvý bude vždy len jeden. som rád, že takýto pamätihodný.

8.10. Bristol - The Croft (Citizen Fish, Wlochaty, WC, Hellkrusher, Piss On Authority, Pettybone, Endless Grinning Skulls, Filthy Habits, 51st State) + (This Ends Here,...)
Martin mi ponúkol koncertný víkend v Bristole, s odvozom a nocľahom. neni o čom, síce miniem milión peňazí, ale na čo by som spomínal, keby som nešiel? ako som pracoval na záhrade a natieral kuchynskú linku? to má čas, robota neutečie. v sobotu na obed valím do Brightonu na bycigli, obskočím sekáče a už s Martinom čakáme pred jeho bytom na Lauru, ktorá nás vezie. mešká, ale dobieha to po ceste, jazdí perfektne. pri cigaretke na pumpe sa dozvedám prečo. robí šoféra na turné kapelám. viezla The Afternoon Gentleman či Catheter alebo Pettybone na ich poslednom euroturné, ktoré som už nestihol v Prahe a vlastne aj kvôli tomu som sa vybral do Bristolu, kde budú hrať. takže máme o čom rečniť, padajú slová ako bobky z kozy. je to pekné, keď s človekom, ktorého prvý krát stretnete, zrazu zistíte, že poznáte tých istých ľudí. v miestnej pankovej štvrti parkujeme hneď nad klubom The Croft a púšťame sa do pivákov. Subvert Fest ešte nezačal, tak idem obehnúť okolie. samé grafity, kluby, krčmy, sekáče, všetko ako má byť v podvraťáckej časti mesta. bohužiaľ iba na západe. pred klubom zastavujú taxíky, autá aj dodávky, vystupujú muzikanti, grupujú sa pankisti. je tu hodne poliakov, niektorá ľahko rozpoznateľní podľa miery ožratosti. Martin tu má dákych kamošov, jeden z nich, Teddy, je úplný prototyp anglického pankáča. v ruke má furt cider, monokel pod okom, ryšavé štrapaté vlasy, farebné sako a ksicht ako Shane MacGowan. zachovávame pankové pitie, v rifľovke pašujeme dnu galóny piva. ale ja konzumujem pomaly, kapiel je hodne a chcem ich všetky aspoň olíznuť. The Croft je klub s dvoma miestnosťami na hranie, krčmou a distropľacom medzitým. v distre samé anarchoziny, politiše špráche, ekopravidlá a podobne. osadenstvo je však skôr alkocharakteru, takže sa tieto dve platformy dosť míňajú. ideme na muziku. 51st State sú dvaja mladí chalani, basa a bicie. hrajú rýchly prasopunk, svoje alebo cudzie piesne drsne pod minútu, stihnú asi pajcku. muzika nič moc, nasadenie maximálne. keď skončia, už aj hrá v druhej miestnosti ďalšia kapela. Filthy Habits, starí fotri, nasratý disbeat/punk, maká to dobre, ale ľudia sú ešte málo odviazaní. Martinove crustové esá Endless Grinning Skulls premeškám, ale je to jediná kapela, ktorú nestíham. musím vonku dodržovať pitný režim a hrajú fakt krátko. tu vlastne každá kapela hrá najviac polhodiny, žiadne jebnuté prídavky a podobne, achjo, bodaj by sa to prenieslo aj k nám, už žiadne nudné hodinové sety s troma nechcenými dupľami. vo veľkej sále zvučia Pettybone, vastne aj kvôli tomu som nešiel na koniec lebiek, aby som nič nepremeškal. ja mám strašne rád prípravy na koncert, keď vidím ako sa kapela zvučí, ako tam pobehujú, zapájajú, dohadujú sa a tak. babám to trvalo trošku dlhšie, ale mali dáke problémy so zvukom, čo im aj ukrojilo kus času. ale nič im to nezobralo na kvalite. bomba náser od začiatku... len škoda že nie do konca, mali totiž problémy s basou, ktorá vypadávala. najprv sa s tým prplali, potom na to kašlali a radšej dohrali set. aj tak to však bolo geniálne. najlepšie na tejto kapele je to, že ťažko by som vám povedal, čo vlastne hrajú. je to HC/punk, ale s mnohými vplyvmi a presahmi a to robí Pettybone odlišnými. každopádne tie presahy idú dobrými smermi do crustu, metalu a celé je to poháňané neuchopiteľnou rokenrolovou turbínou, takže to valí ako riť. štyri fúrie (nie však v zlom) a ich hromy blesky tresky. pri poslednej piesni sa dopredu nasral divoký macho panker a ja som si ho síce k telu nepustil, ale po koncerte s ním Laura s kamoškou niečo riešili, lebo bol až moc netolerantný. vyriešili však veľké prd, lebo po zbežnej debate zistili, že s takýmto debilom asi nič, resp. nechceli sa znížiť na jeho úroveň. pokazilo im to koncert a irónia je, že posledná pieseň bola "Conspiracy of Women". ďalšia kapela v malej sále je Piss On Authority, ale nebaví ma to ani trochu, príliš hip(hop) na môj vkus. idem radšej von, zoznamujem sa babami z Pettybone. posedávame na chodníku a kecáme o všetkom možnom. najmä s bubeníčkou Zed sa rozprávame dlho a dobre. mám rád, keď si môžem takto pokecať a neni to vôbec o hudbe, ale o normálnych veciach, problémoch, živote. vo veľkej sále stihnem ešte WC, ale iba čumím. poľská kapela, agro punk, väčšina ľudí postáva okolo stien a v strede veľkého sálu do seba drsne naráža zopár ožratých poliakov. chvíľu ma baví sa na nich dívať, potom idem radšej preč. Hellkrusher, to je iná káva. nestihnem celé vystúpenie, ale to čo zachytím je teda prvotriedny rokenrol, áno rokenrol. ja viem, že hrajú úplne iný štýl. ale dnes večer je to dizbít lomeno tvrdý demolačný rokenrol. som vredu, v podrepe hrozím päsťou. perfektné, druhá najlepšia kapela dnes večer. bodka. predposledná kapela Wlochaty, tiež poliaci. ale to už je iná káva ako ich kolegovia z JRD. mne to strašne pripomína našu Davovku, klasický HC/punk, správne melodický, správne nasratý, a kurva dobre zahratý. poliakov je plná riť a konečne sa aj skáče. stojím na kraji a vychutnávam kvalitu. zas ale ničím ma to nedokázalo prekvapiť, všetko bolo perfektné ako podľa pankovej biblie, dopredu jasné. no a ešte spevák sa ani neobťažoval hovoriť po anglicky a mal celkom aj príhovory. možno iba vracal angličanom ich problém, že všade po svete sa hovorí ich jazykom a tak sa máloktorá anglická/americká kapela pokúša prekladať niečo na koncertoch do reči krajiny (česť výnimkám). každopádne Martin bol z nich nadrnkaný, čo dokazovala kúpa ich nášivky, hehe. nakoniec (takmer) miestne stálice Citizen Fish. táto kapela ma obchádza, ale vždy jej dám zase šancu. a zas. dve piesne. idem von. nedá sa. mňa ten skapunk proste neba. možno texty sú super. ale celkovo mi to proste nejde pod nos. tak už iba diškurujem s alkáčmi vonku a čakám, kým sa pohneme do druhého klubu, kde sa odohráva after-koncert. fest totiž začal okolo piatej a skončil o desiatej. z The Croft nás dosť nevyberane vyhadzujú, aby po chvíli zase začali nanovo vyberať vstup na dáku d´n´b party. to nechávam bez komentára. presúšame sa večerným Bristolom na Portland street. holčiny z Pettybone mi vešajú na krk zmastenú Lauru, lebo vidia, že som najmenej opitý, čo však neznamená, že nie som. v druhom klube, čo vyzerá ako školská jedáleň, si Laura našla kamošku ku ktorej si prisadla na stôl a nevyzerala, že by bola tak skoro schopná vstať. hrá kapela This Ends Here a je to strašne dobré, miešajú dizbítové pecky s pomalými epickými pasážami a baví ma to neuveriteľne. potom idú najakí Djs, tak sa radšej idem túlať nočným mestom. v jednom parku v strede pod veľkým kruhovým nadjazdom prisadnem ku hipoňom, čo tam hrajú na gitare a popíjame spolu cider. týpek spieva texty z nejakého katalógu nábytku hlasom Toma Waitsam ostatní hrajú na tom, čo majú po ruke. okoloidúci šiesti vyfičaní chlapci zrazu do nich skočia ato som ešte nevidel ako sa dokážu mierumilovní muzikanti zmeniť na svorku. ten najmenší hipisácky gitarista vyskočil ako struna z gauča a rovno do nich. chalani cúvli a zrazu už nič, chvíľu po sebe kričali, sem tam sa aj drgli, ale odtiahli s krivými úsmevmi. na oslavu bežím kúpiť ďalší cider a pomaly sa lúčime. vraciam sa späť na Portland Street, berieme Lauru a ideme k autu. Martinov nocľah totiž zlyhal. šoférku ukladáme do auta a my ešte ideme pochlastávať ďalej, keďže nás čaká studená noc vonku. ako správny mrchožrút sa pustím do košov, pretože na zemi v lístí sa nespí príliš teplo. pri zhánke po kartónoch sa nájde aj dáka tá pizza a detské epedo, takže zaspím napapaný a na teplom. Martin s Teddym sa do rána klepú zimou, mne bolo celkom fajn. dokonca nám prišla dať dobrú noc líška. ráno sa vydávam na mrchožrútske potulky mestom. vtedy niekedy vznikol názov pre moje najnovšie EP. nejaký ten džúsik namiesto raňajok, pivko na dobrú náladu a už sa kráča svetom lepšie. vo vrecku nemám ani prd, nechápem kde som to všetko minul, ale to je úplne jedno. prejdem ku údoliu rieky Avon, cez prístav, pozriem staré štvrte, nakoniec skončím v múzeu, ktoré je zadarmo. na vécku zistím, že mám obočie pomaľované fixou zo včera, a akosi to nechce ísť dolu. takže som sa dnes celé doobedie prechádzal po Bristole ako debil. nevadí. prejdem prírodopisné múzeum a v teple sa dozviem kopec vecí. napríklad, že Bristol je jediné mesto, kde priamo v meste žijú líšky, takže to v noci nebol prízrak ani pes. volá Martin, dáme spicha na stanici. lúčime sa s Teddym, ako vždy má v ruke fľašu cideru a pomaľovaný ksicht omnoho horšie ako ja. na rozdiel odomňa ešte asi nevidel zrkadlo. ideme za Laurou, ktorú musíme zobudiť a ide sa domov. je už poobedie a ja mám večer koncert. cesta je však rýchla. v Brightone nasadnem na bycigeľ a frčím domov po gitaru. cestou späť do Brightonu mi príde správa, že koncert sa ruší. trochu nadávam, že prečo mi to nedali vedieť skôr, ale trochu som aj rád, lebo môžem dospať víkend.

13.10. Brighton - Concorde2 (Stiff Little Fingers, ...)
posledný koncert v Brightone pred mojou malou pauzou, ktorú stravim na česko-slovensko-poľskom turné. a prvý, na ktorý som mal kúpený lístok už dávno dávno dopredu, hádam hneď ako som sa to dozvedel. keď ide o Stiff Little Fingers, tak sa nejdem spoliehať na náhodu. zároveň aj prvý, na ktorý nejdem bycigľom. na druhý deň po koncerte totiž cestujem domov, takže spím u Martina a ráno valím na bus do Londýna. ale pekne po poriadku, lebo to som ešte netušil ako mi osud namieša karty. zložím obrovský vak a gitaru na Martinovom byte a idem do ulíc. októbrový vetrík pofukuje. popíjam červené a kráčam smerom na pláž. v opustenom člne si dám drsnú romantiku s fľaškou a jointom. do klubu Concorde 2 hneď za plážou prichádzam, keď hrá predkapela. ani neviem meno, ale je to taký nudný rock, takže radšej koštujem čapované pivo. drahé ako riť. ľutujem, že som si so sebou prepašoval iba jedno pivo. nadôvažok, keď tu predávajú Red Stripe v plechovke, ktorý majú v každom off-licence. chyba je však v tom, že tu žiadny off-licence v dosahu neexistuje, klub je úplne ďaleko od všetkého. kukám distro. toľko tričiek som asi ešte nevidel. a muzika? žiadna. teda pardón, je tam jedno trápne CD v plastovom sáčku, nejaké neaktuálne lajfko z roku 2006. hneď to začnem vymetať predavačovi a ten chvíľu počúva môj pičung a po chvíli mi píše kontakt na (asi) manažéra (predaja?) a strká mi jedno to CD do ruky, nech už idem preč. všetko s profesionálnym úsmevom. keď sa pozriem okolo seba, je mi jasné, prečo je ich merch taký aký je. armáda ľudí v tričkách SLF. má ho úplne každý. okrem barmanov a mňa. predkapela konečne dohrala a idú SLF. určite si každý pankáč pamätá ako prvý krát počul "Alternative Ulster", lebo to je vec, ktorá bola asi na každej výberovke. ale SLF nie je one-hit-wonder ani náhodou. aj keď "Imflammable Material" je pravdepodobne neprekonateľná prvotina, tak od konca sedemdesiatych rokov vydávajú albumy stále. a s malou prestávkou aj stále koncertujú. vytvorili si vlastný sound, a aj texty majú o niečom, na rozdiel od mnohých súputníkov. čo to tu budem rozoberať a mudrovať, pre mňa je to jeden zo základných stavebných kameňov punkrocku a vidieť ich je sviatok. očividne tu dnes večer nie som sám. väčšinou staršie ročníky, ale videl som aj decká. trojgeneračným publikom sa môže pochváliť máloktorá kapela (hovorím o kapelách pankových). keď som sa o tejto kapele rozprával s miestnymi pankáčmi, tak ten rozdiel medzi nimi a ostatnými opísali jednoducho "SLF made it". oni to proste dotiahli ďalej. možno to bolo manažmentom, možno snahou, možno vytrvalosťou. a možno mali proste dobré songy a boli v správnom čase na správnom mieste, ono je to už aj celkom jedno. každopádne ich pozná dosť ľudí a hrajú sakra dobre. na pódium nabehli štyria páni v rokoch a spustili kolotoč hitov. spevákov hlas je spoznateľný, rukopis tiež. pecka za peckou, solia do ľudí a zvuk, tak ten je kryštáľovo vymazlený. radosť počúvať. urobte si vlastný SLF hitlist a garantujem vám, že zahrali všetko, čo človek chcel počuť. len som sa tak niesol na vlnách a chcel som, aby tu so mnou mohli byť všetci moji kamoši, ktorí so mnou na tejto muzike vyrastali. neviem, či sa mi to iba zdalo (alebo to bolo moje zbožné prianie), ale zazneli snáď všetky piesne z prvého albumu a ešte omnoho viac. bolo to dlhé a krásne. od prvého tónu každej piesne každý vedel, čo bude nasledovať. séria Pavlovových reflexov za sebou, tak by sa dal nazvať plejlist večera. slintalo sa ostošesť. všetko má však svoj koniec, dáke tie nevyhnutné prídavky a hajde domov. ako som sa tak rozbehol s tými čapovanými pivami, tak koniec koncertu mám v hmle, cestu tiež extra nepopíšem a údajné stretnutie s Laurou a príchod k Martinovi, tak to už vôbec. vraj som klopal na úplne iné dvere (kde našťastie nik neotvoril) a osquatoval som minipohovku v kuchyni, čím započalo moje kuchyňové spanie u Martina. nebolo preto divu, že som ráno zaspal autobus do Londýna. zobudil som sa 15 minút po jeho odchode. bleskovo zbieram veci a za hutného pičungu idem na zastávku. tŕpnem, či ma ďalší autobus zoberie na môj lístok a fajčím jednéh vajgla za druhým. autobus prichádza. ukazujem tetuške lístok a vysvetľujem, že svoj autobus som zaspal. berie ma. nič však ešte neni vyhraté. teraz ešte musím stihnúť autobus na Slovensko. dúfam, že nebudú zápchy. je piatok ráno, takže šance sú všelijaké. ak zmeškám autobus na Slovensko, všetko je v riti. nestihnem koncert Kľemones v Stránskom a čo moje poľské turné? tak to ani nechcem vedieť. dve hodiny nezažmúrim oka, aj keď som unavený ako pes. vyzerá, že to stihneme. velebím tetku šoférku. na stanici ešte stihnem napchať do brucha cestoviny, čo smrdeli ako ... to radšej ani nejdem písať. sedím v buse na slovensko, konečne môžem spať.

15.10. Stránske - KD (The Twinkles, The Katers, Disident, The Kľemones, Nexus, Zpunkruky)
v sobotu ráno prichádzame do Prahy. beriem auto a ideme na Slovensko. večer koncert v rodnej rezervácii. kamoši z Disidentu oslavujú narodeniny. v kulturáku sa robí guláš, popíja sa, ladí apoška. už o šistej sú všetci účastníci (a že ich neni málo) pripití a hladina nezadržateľne stúpa. prvé bitky, grcky, tlačenica na bare. prví hrajú Nexus. pózujú tam na pódiu ako rockoví bohovia, vydržím presne štvrtinu akéhosi coveru, ani nezisťujem akého, a idem von, pre mňa hrôza. Zpunkruky prekecám pri bare, ale samovytlieskanie je teda ozaj vrchol, strašné. idú The Katers, Kešova kapela z Berlína, ich prvý koncert, v kulturáku v Stránskom, Kešo má na toto šťastie (alebo nešťastie), sú trochu mimo, ale mne to nevadí, aspoň to má gule. aj cover od Dead Boys. oni sú nespokojní, ja celkom áno, až na ten strašný zvuk. toho sa obávam, keď ideme s Kľemones, ale kašľať na to. ľudí sa nahrnie neúrekom. netuším ako to znie vonku, ale besníme, zlomil som stojan na mikrofón, všade pivná kalamita, texty potrhané, akoby to mal byť posledný koncert. po nás potopa, čiže Disident. aj ja sa začínam prepadať do alkoholového oparu, na druhú polovicu koncertu prídem pod pódium a povzbudzujem chalanov, najlepšie sa predvádza Robčov synátor Kubo na pódiu, aj do mikrofónu reve, to je punk. posledná kapela The Twinkles. to nedávam. po tom, ako sme hostili v Prahe ich diskofilného speváka sa na to nedokážem pozerať, ani počúvať. vraj plno ľudí. na koniec idem ja s platňami. už ma však nebaví hrať furt tie isté hity dokola. tak robím akýsi kompromis. dám ľuďom dáke tanečné punky a oldies a zvyšok si púšťam svoje. vtedy sa väčšinou parket vyprázdni a tancujem si iba ja. viem, že to je posledný krát na veľmi dlhý čas, čo púšťam platne. už ma prestalo baviť púšťať furt dokola tie isté hity. nakoniec ma ráno o šistej budia. zaspal som za gramcami. upratať sálu je nadľudský výkon, vyhnať pankáčov ešte horšie. jedine Aľeho mama to dokázala. oboje. o ôsmej ráno doma zaspávam. zajtra ma čaká Scavenger Tour. ťažký život pankera, hehe.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára