utorok, 24. januára 2012

bycigľové zápisky z Hobitova (vol.2) (nov.+dec.2011)

hneď po návrate do Hobitova z poľského mrchožrútskeho turné sa začal ďalší kolotoč koncertov a veselých príhod s tým spojených.

31.10. Brighton - Rose Hill Tavern (DxFxFx, Chas Palmer-Williams, Bad Ideas, Ducking Punches)
celá táto akcia sa dohodla deň pred koncertom. traja akustickí pankáči (kokos, čo je to za výraz? akustický pankáč... ale ako mám ináč rýchlo popísať brnkálistu, čo hrá punk sám na akustickej gitare? a trošku vychádzam aj z tunajšieho nárečia) majú túr a v Brightone ma pribrali do partie ako miestneho brnkača. (už som miestny, hehe) podvečer sadám na bycigľu a uháňam smer Brajton. po ceste súmračným mestom míňam malé kreatúrky potulujúce sa od domu k domu, inu Halloween. ako vždy zastavím sa najprv u Apua na pivo a potom u Martina na pokec. ide akurát do rádia zaskakovať za Richieho v jeho programe. bude vysielať výber európskeho punku, z každej krajiny jedna petarda. Slovensko vraj reprezentujem ja, no neviem čo si hobiti pomyslia o našej krajine, ale budiž. ešte viem, že za Česko tam vybral Evidence Smrti. čo pozná, to dá. tým nechcem vôbec poukazovať na Evidence, skôr som mal na mysli to slovenské repre. ja sa odoberiem do krčmy Rose Hill Tavern, kde ešte nikto nie je. nechám tam Kvidu a idem sa prejsť pohľadať nejaký zdroj. vo veľkom obchode nájdem české pivo, reku skúsim. no, nebudem to radšej rozvíjať, pekne som sa vrátil ku svojmu obľúbrnému kombu: Kestrel-Red stripe-Scrumpy Jack (9%pivo-pivo jamajské-cider). takto posilnený dobýjam Rose Hill druhý krát. tentokrát sú tam už akustickí túreri. ale okrem nich, barmana a jedného podnapitého štramáka nikto iný. kluci sa maľujú helovínskymi prdľačinami. ja som prišiel v šatách rovno z práce, takže som celý od farby a nemusím na seba nič hádzať. toto sa mi ináč v Hobitove páči, že tu chodia do barov ľudia tak ako idú z práce. nevravím, že to tak u nás na dedine nie je, tiež každý ide v montérkach, ale v meste nie. idem do exilu na terasu pred krčmu a vyčkávam na ľudí. všehovšudy nikto. dokríva Mig a zase sa mi smeje, že furt chodím v tých istých šatách. a už aj idem hrať. dneska je to uvoľnené, midipidi priestor, ľudí tak cez desať, obložím sa Kestrelmi a idem na to. nakoniec je to jeden z najlepších koncertov na miestnej pôde. aspoň mne sa tak vidí. lietajú podprsenky, nadprsenky, ruže, nože, pivá, šicko. hneď si ma berie do parády miestna násoska Dave The Rave a leje do mňa Morganokoly. trochu zameškám Bad Ideas a trochu stihnem Ducking Punches, ale ani ma to moc neba, lebo je to ten usmrkaný štýl, tu celkom populárny. až cez posledné číslo Chad Palmer-Williams je celkom zábava. váľačky po zemi s uniformovaným krotiteľom duchov a iné veselé čísla. Chad má výpomoc od bendžistu a gitaristu, takže je to pestrá a veselá kántry trsanica. po koncerte nesadám pokorne na tátoša, ale ideme s Migom načierno vlakom do Lewesu. v rozšafnej nálade sa nakvartírujem Migovi do bytu, ale s butyľkou cideru som jemne vystrkaný pred dvere. predsa len chudáčisko zajtra vstáva do práce, na rozdiel odomňa. z Lewesu cesta krátka, ale keď okolo prejde hliadka, radšej cider strkám do gitary a kormidlujem domov.

8.11. Brighton - Hydrant - Smokey Bastard, Barracks, Cap In Hand, Richie Blitz
dneska porušujem regule a Zuza ma vezie autom. u Martina sa konečne zoznamujem s miestnym akustickým pankáčom, o ktorom každý peje ódy, s Ritchie Blitzom osobne. milý mladík, tri deti, jedna žena a gitara. pohneme sa konečne do Hydrantu, čo je rovno cez cestu. je to veľká krčma, dolu sa hrá zadarmo, hore za vstupné. dnes je to hore. začína Ritchie. je to naozaj super, strieda ožranské piesne s tými viac angažovanými, občas fúkne do harmoniky. dobrý hlas ti pripomenie Tima Barryho alebo Chucka Ragana a je to aj šikovný skladateľ, takže má nos na dobré melódie a singalongy. to spoznám hneď ako si s ním nôtim. prekladá to občas kdejakým frkom a charizmu má tiež dobre nastavenú. je to správňák. aj malé pivko Mig sa pridá občas na harmoniku a hlasivky a vtedy to má ešte viacej gulí (aj doslovne). prvé vystúpenie miestneho barda na mňa urobilo rozhodne dojem. Cap In Hand a ich indi-vindi moderné poňatie hardkoru sledujem na pol ucha, do druhého lejem reči a pivo. všetci sú tu nadrnkaní najmä na Smokey Bastard, folkpunk vo falošnom írskom duchu (sú z Readingu či odkiaľ), kde už nič nemôže prekvapiť, pokiaľ tam kapela nedá niečo špeciálne (a nemyslím nejaký "nový" nástroj). a toto bola úplná klasika. hošani proste okopčili Dropkick Murphys a dobýjajú svet. ale možno tomu iba nerozumiem, lebo napríklad taký Pipes And Pints sa mi páči (ale asi to bude aj osobnou rovinou). každopádne dve piesne vydržím a idem von na vzduch. zato posledná kapela sa mi páči omnoho viac. čo sa týka viac-členných spolkov, tak to u mňa jednoznačne vyhrali. The Barracks z Hastingsu. nasratý punk, úderná sila štyroch demolačných bagrov, žiadne mazačky, pričom sa v tej trme-vrme stále dajú nájsť kopy melódií. piesne síce dosť podobné, ale v tomto prípade nejde o kudrlinky a mudrlantské postupy, ide o to, čím skôr prísť do cieľa, ale zas nie moc rýchlo, pretože po ceste treba zničiť prekážky, dráhu, divákov, štadión a pritom vypiť všetko pivo v bufetoch. poznám tento štýl kapiel, z nahrávky ma to väčšinou nebaví, pretože sila tohto bumbum panku sa ukáže (alebo neukáže) na koncertoch. dneska to bola najlepšia bodka na záver, alebo skôr ťažkotonážny výkričník. len škoda, že väčšina gajdomilov odišla po "hviezde" večera domov. ešte malé trucovité divadielko Miga a Natashe a môžeme sa súkať do auta. a čo som si odniesol ja okrem hodnotného vysoko kultúrneho zážitku? hranie na Winkfeste.

12.11. Brighton - Hydrant - Winkfest
Winkfest je každoročný spomienkový koncert na mŕtveho kamaráta mojich kamarátov z Brightonu. celý výťažok ide vždy na jeho rodinu. pekná myšlienka a totálne prehustená akcia. ale až večer. všetko totiž začína už po jednej poobede a kým iným ako mnou, keďže som sa nachomejtol ako posledný, tak bolo jasné aké poradové číslo chytím. predtým sa posilníme u Martina, takže ma sledujú aspoň moji najbližší kamoškovia a poviem vám, je to fakt divné hrať na obed v gigantickej poloprázdnej krčme so sklenenými výkladmi. ale zvládol som to, veď som starý ostrieľaný bandolero. po mne ide Mig, ale on má pre svoje sólo hranie vymyslený názov The Last Laugh. James ho doprevádza na base, hrajú väčšinou prebraté. je to ťažké, aj keď sa rozkrájaš, na obed sa prázdnej krčme nezavďačíš. týpkov z (že vraj) slávnej miestnej kapely The Junk, čo hrajú akusticky akési premyslené piesne nevydržím. hore sa už začal program a tak skuknem kapelu Skurvi, ale je to dosť hrozné. trochu mi je ľúto, že som prešvihol Matt Blacka a jeho emulzie, ale už som si začínal vonku vyberať svoju daň popíjania od obeda. kecám, kecám, kecám. ani neviem ako a z ničoho nič je večer a žiadnu kapelu som nevidel, naozaj, ani makový trt. a zrazu je všade taká tlačenica, že ani sa mi nikam ísť nechce. maximálne si idem kuknúť dolu Ritchieho Blitza, kde mi teraz menej ľudí príde vhod. hrá hodne dlho a nie je to také dobré ako pred pár dňami, ale jednou piesňou o tom ako bude hrať pokiaľ bude dýchať, tou ma teda dostal. zase prestrih na terasu a okolo ôsmej mám všetkého dosť a porúčam sa. čiže bilancia kapiel dosť slabá, zas na druhej strane to všetko boli miestne veci, ktoré som nejako moc ani netúžil vidieť. dobrú vec som podporil, dokonca som si kúpil aj vopred zbytočné lístky do tomboly, a hajde do sedla a roztočiť pedále ťažké ako noc.

16.11. Brighton - Cowley Club - Attila The Stockbroker, Robb Johnston, Richie Blitz
mám rád Cowley Club, kvôli priestoru, kvôli myšlienke, kvôli cene pivka a aj preto, lebo mi už Hydrant trochu lezie krkom. preto mi folkový koncert v tomto anarcho-centre prišiel viac než vhod. škoda, že iba mne a pár ďalším dušiam, lebo rád by som to zdieľal s trochu viac ľuďmi. a pritom mená tam hrali celkom známe, miestami legendárne. ale pekne po poriadku, kuriatka moje nedočkavé. prvý výstrel do prázdna je Richie Blitz a zatiaľ jeho najslabší koncert, čo som videl. akosi nebol vo svojej koži. ani Mig, čo s ním harmonikoval, to občas nedával. veľmi dobre poznám ten pocit, keď sa nič nedarí, akordy sa pletú, hlas neladí, pódium je studené a veľké, čas ako kanagon a všetci čakajú, čo sa ešte môže posrať. a presne to sa aj poserie. nepomohla ani ľudská mini-pyramída s pánom Attilom. ako druhý Robb Johnson. už sme ho raz videli po boku Chumbawamba v honosnejšom podniku a som rád, že má srdce na mieste a nohy na zemi a zahral v Cowley. je to profík, pritom spieva obyčajné sociálne ladené balady aj humoresky. mám rád, keď sa môžem na koncerte niečo dozvedieť, má to úroveň a fazónu a zároveň sa zabavím. toto všetko Robb má v nadpriemernej kvalite. až sa mi občas zdalo, že je priveľký profík, aby to všetko myslel vážne. veď väčšinou o ťažkých témach spievajú nasraté kapely, ktoré všetko vedia a všade boli a nie typoň v rokoch, ktorého doma čaká rodina, navyše by so svojim talentom mohol byť niekde inde, a nie v zapľuvanej anarchistickej diere (Cowley Club prepáči, myslel som to obrazne). všetka česť. nemal problém ani s výmenou CDčiek, ktorú sám navrhol. nakoniec ide bard, ktorého fungovanie sa už dá považovať za miernu legendu, Attila The Stockbroker. pekných tridsať rokov otravuje ľuďom život svojimi piesňami, básňami a inými neformami vyjadrenia. hrá na všetko, čo má aspoň jednu strunu a jeho sila je v slovách. vie ich majstrovsky skladať, používať a pribíjať do lebečnej steny poslucháčov. poloplešatý huncút v mikine, len tak, bez ničoho schmatne poslucháčov za uši a nepustí do konca koncertu/recitálu. občas zoberie do rúk gitaru, občas akúsi stredovekú lutnu, občas len tak reční, občas recituje a tesá slová ako kamenár. dokonca aj akýsi divný megamix mi v jeho podaní príde na mieste. ako pri všetkých dobrých koncertoch, aj toto mi ujde veľmi rýchlo. pre mňa najsilnejším momentom bola báseň o zmierení s otcom v nemocnici. poznal som ju z nahrávok, ale naživo mi vstal dupkom každý chlp. perfektný koncert pre pár vyvolených.

17.11. Brighton - Concorde2 - The Fall
jeden z koncertov, ktoré si budem pamätať ešte veľmi dlho. ani neviem či som sa tešil alebo obával, ale asi oboje dokopy. každopádne ma pekne dostal najnovší album "Ersatz G.B." a vôbec, čo sa tu bavíme o fazuľkách, keď ide o The Fall. vyrazil som klasicky bycigľom, ale inou cestou ako väčšinou, išiel som cez kopce, čo majú nekopcovitý názov South Downs. takže si presne pamätám tie momenty, keď som sa spúšťal dlho dlho dolu cez lúky do mesta a v slúchatkách ... no čo asi. vtedy už som sa nestaral o obavy ako to bude večer, to už bola iba čistá tešenica, radosť, rýchlosť, vietor, stožiare by som rúcal. klub sa rýchlo plní a už počas predohry v podaní divného DJa sa nedá hýbať. DJ namiesto predkapely? prečo nie. púšťal samé nenáročné blbosti. podceňoval som The Fall, že si ho všade berú so sebou, ale našťastie vysvitlo, že je to resident a bolo asi jednoduchšie zavolať jeho ako predkapelu. nikoho neurazil, nepobavil, vyšumel, zdochol. a hudbu púšťal z laptopu, fuj. dobré s nami a zlé preč. pódium sa plní bubeníkom, gitaristom, basistom, klávesáčkou. preludujú dáku znelku z nového albumu a potom vbieha do arény pokrčený ksicht, z veľkého saka mu trčia texty, vyzerá akýsi napajedený a zničený, zazerá po všetkých a začne drmoliť texty. čo si budeme navrávať, celý The Fall sa točí okolo Mark E. Smitha. dokazuje to po celý koncert. muzikanti, okrem jeho družky na klávesíkoch, sú všetko o generáciu mladší šráci, ktorí presne ako hodinky hrajú svoje repetitívne party. Mark chodí po pódiu ako lev a že toľko nespieva (teda on nespieva vôbec, iba deklamuje, či recituje) tak má čas na totálnu prestavbu aparátu. furt šteluje kombá, premiestňuje mikrofóny, raz to hučí, potom gitaru vôbec nepočuť, vyťahuje basy, výšky, stredy, vredy, krúti všetkými gombíkmi, mení mikrofóny pri bubnoch, raz spieva do toho, raz do iného. tí muzikanti to musia mať v kontrakte, že mu nikto neprismaží facku, ja by som to nevydržal, aby mi niekto furt bantoval s aparátom takýmto hustým štýlom. a zvukár? ten ho musí rovno milovať. za pár sekúnd rozosral všetky nastavenia a už nikdy sa to nedalo dokopy. behom jednej piesne to dokázal pomeniť aj stokrát a nikdy nevrátiť späť. iba do klávesov ťukal minimálne. prečo asi. ak máte pocit, že to stálo za starú belu, tak vás musím sklamať. bolo to perfektné. síce despoticky rúcal všetky predstavy o nazvučení, ale dokopy to bola symfónia hodná The Fall. koncert dostával nevídané farebné rozpätie, všetko utíchalo a potom zase stúpalo, rozobrané na molekuly a znova drsne pozliepané, hrubé záplaty na hrubé trhliny, chaos sa stával poriadkom. nechcem vedieť, čo má ten človek v hlave, stačilo mi zažiť na vlastné uši a oči obraz, ktorý bol vytvorený v ten večer. mandala z makadamu, krasopis krompáčom, pohladenie pluhom. hrali najmä z nového albumu, ale neraz sa stalo, že pieseň v polovici ukončili. asi sa to diktátorovi nepáčilo. okrem toho, že strácal texty zo saka a vytrácal sa z pódia, vyzeral zničene a staro (čo asi aj je) ako zhrbený pokrkvaný Hitler. na prídavky nejaké tie povinné hity, a síce "spieval" celý Concorde2, už to nebolo také presvedčivé ako samotné hlukové jadro koncertu. niektoré kapely sú postavené na rovnosti členov a niektoré nie. niektoré sa tak tvária a niektoré nie. The Fall je Mark E. Smith a netvária sa na nič. ohučaný odchádzam bez suveníru (20 libier za nový album na vinyle je predsa len veľa, aj keď je to pecka peckovatá), ale videl som The Fall a to je zážitok.

19.11. Brighton - Occupy Brighton - DxFxFx, ...
na Occupy Brighton robia "open mic". nie je nič ľahšie ako zvdihnúť prdel, nasadnúť na bycigľu a zabrnkať aktivistom pri ohníčku, navyše ak s ich protestom súhlasím a podporujem. pilujem harmonikové party, dnes to bude premiéra. na pľaci sa nesmie piť alkohol, ani požívať žadne iné oné. síce mám v taške dve vína, ale rešpektujem a ostávajú zatvorené. chvíľu sa zžívam so stanovým mestečkom a okolo siedmej večer sa začne hrať. prvá ide žienka s gitarou, ale jej meno mi ostane utajené. hrá svoje krehké veci (ešteže jej dali mikrofón) a navrch pridá cover P.J.Harvey. druhý idem ja. radšej bez mikrofónu, nech si cvičím hrdlo. ľudia sú milí, hrejú si nohy okolo ohňa a počúvajú. taký zvláštny koncert, ale veľmi príjemný. jeden z tých, kde som nemal ani jedného známeho. vtedy je človek taký jemne stratený, nemá sa čoho chytiť. niekedy je príjemné vedieť, že niekto v publiku je "váš", alebo nemusí byť ani v publiku, iba tak na blízku. ale nevravím, že je to zlé. lebo aj takéto koncerty zocelia a sú dobrou skúsenosťou. je z toho kdesi aj video na nete ako tam premiérovo fučím do harmoniky. po mne ide úkaz nevídaný. akýsi Olie. sadne si, nič nepovie, tichúčko brnká na gitare a kvílivo si mrmle popod nos, ale asi iba tak hlasno ako keď prdí komár. vôbec si nevšíma ľudí, pripadá mi trošku namyslený, akože "ľudia tu ma máte, šak vy budete ticho, keď chcete počuť umenie". serem na také umenie a potichu sa rozlúčim. musím ísť nakŕmiť psa. tak veru, takto to bolo v sobotný podvečer v parku uprostred Brightonskej stanovej dediny za lepší svet.

22.11. Brighton - Haunted - Wire, Talk Normal
dnes ochutnám nový klub. to je vždy trochu neistota kvôli pašovaniu plechoviek piva, keďže neviem, čo môžem čakať od biletárov. trochu mrholí, to ma však nemôže odradiť od klasiše bycigľiše túr. čas do Brightonu sa stále pohybuje okolo 50 minút, záleží od vetra, ktorý väčšinou duje od mora proti mne. na pláži si v nostalgickej chvíľke vychutnám Kestrela v postavenom člne prerobenom na sedačku so strieškou. dnes som sám, miestni mladí pankáči nemajú ani tucha, čo je to Wire. Haunted je klasický krčmo-klub prostredných rozmerov pre indi-vindi mládež v šponovacích gatiach. väčšinou tu hrajú vyfičané kapely s nápisom SOLD OUT na dverách dva mesiace dopredu. hajp je hajp. ale nie je to prípad dnešného koncertu. poľahky sa prederiem dopredu, lebo predkapela práve začala. vpredu nikto, takže miesta je dosť. nepoznám to vôbec, dve dievčiny s názvom Talk Normal produkujú niečo, čo považujem za veľký vtip. poviem rovno, je to des. iba bicie a gitara, ale dokopy to nejde ani náhodou. prvá pesnička skončí, všetci ťapkajú, ja sa rehocem na celé kolo, že toto snáď nemyslia vážne. od druhej piesne mi úsmev zamrzne a je to tak až do konca koncertu. hrajú ako vymenené. bubeníčka síce má veľmi špeciálny a kostrbatý štýl, ale je to presné a frišké ako zrýchlený súboj nindžov. obe spievajú, krákajú, gitaristka hodne používa noise efekty, takže aj vo dvojici spravia šrumec ako hovado, na konci sa obvešali akýmisi špeciálnymi snímačmi a hluková stena, čo išla z reprákov sfúkavala parochne z hláv a penu z pív (pozornejší čitateľ našiel chybu, v Hobitove pivo penu nemá). hneď kupujem vinyl a vidím, že majú split s Thurston Moorom, takže žiadne béčka, alebo sú iba susedia, ako to už v New Yorku chodí. následne ide hlavný chod večera. štyri obyčajní chlapi a ich veľmi zvláštna muzika. Wire. vždy boli trochu inde ako punk, vždy trochu vpredu, vždy trochu mimo. ja mám najradšej ich ranné obdobie a trochu to posledné, to prostredné je na mňa príliš "disko". každopádne sa nikdy nebáli experimentovať a za tie roky toho urobili hodne. ich stopa sa pekne obtlačila do Dischord scény v Amerike, najmä prvý album "Pink Flag" (najsamlepší) je počuť vo všetkých tých Fugazi, Grey Matter a príbuzných. bez veľkých slov začnú a celkovo toho nenahovoria moc, vlastne skoro nič. nespoznal som ani jednu pieseň, čo hrali. po prvé sa dôsledne vyhýbali hitom z prvého obdobia a po druhé, všetko hrali s obohatenými aranžami a hodne noise. nekašľali sa s tým, všetko nahlas, všetko doprava, hodne efektov, hodne úderne. ale nebol to žiadne bordel, bolo to až neuveriteľne ležérne vystúpenie, veľmi civilné, natláča sa slovo rockové. vo Wire si protiklady podávajú ruky. myslím, že pôvodní sú iba gitarista/spevák, ktorého by ste na ulici zaradili ako šedú úradnícku myš a basák v divnej čiernej uniforme s čiapkou, ešte som nepátral, čo je to za mundúr. druhý gitarista bol mladší, a on tam dával všetky tie efekty a krabičky, ktoré maľovali piesňam fasádu. a postarší plešatý bubeník, tož môj obľúbenec. vyzeral, že sa ani za mak nenamáha, s pokojným ksichtom si tam ťukal, ale to čo išlo von bol treskot ako pri Big Bangu. neuveriteľné bicie, motorová lokomotíva s kľudom jogína. občas sa nasral, zaprechodil, ale ináč to bolo úsporná a metronomická paľba. napadlo ma jediné meno, Dave Grohl. možno práve kvôli tým bicím mi počas celého koncertu do mozgu vyskakovali dve mená. celé mi to pripadalo ako galaktický kríženec Nirvany a Fugazi. na záver prídavok, ale s kľudom odignorovali všetky výkriky a dožadovania starých hitov. myslím, že ľudia to robia už iba zo srandy a nikto nečaká, že zahrajú "12XU" alebo "Dot Dash", aj keď ja by som asi tiež bol v siedmom nebi, keby také dačo zavalašili. po koncerte debatujem s akýmisi starými skinheadmi, ale keď sa začnú vypytovať na fašistické kapely zo Slovenska, prestanem s nimi strácať čas a mokrou cestou sa vydávam naspäť domov.

25.11. Brighton - Left For Dead, Filthy Habits, This Ends Here, Primeval Soup
najprv som na tento koncert nechcel ísť, ale keďže potom hrám svoju prvú house-show u Martina, tak nakoniec idem. je piatok, ľudí sa nazbieralo tak akurát. prví idú This Ends Here z Bristolu. dávajú ešte väčší náklad ako na Subvert Feste, celé sa mi to zdá rýchlejšie a temnejšie. taký hutný pomalší tragi-crust v trojici. CDčko už tróni v zbierke. potom Filthy Habits, tých so tiež videl v Bristole, a dnes je to takisto omnoho lepšie, rýchly HC/punk lomeno dizbít, podarený kríženec. domácich Primeval Soup opäť prestojím vonku. rýchly ska/punk s ostrými rytmami ma proste fakt nebaví a tento štýl je v Hobitove veľmi populárny. nakoniec Left For Dead. tu je to tak napoly, akoby to boli dve kapely. jedna hrá rýchly punk anglickej školy a druhá trochu melodickejšie veci, tá druhá ma baví viacej, ale aj celkovo mám z toho dobrý dojem. nakoniec fľasnú cover od Leatherface, to nemôžeš nemilovať. po koncerte sa kľukato presúvame ku Martinovi.

25.11. Brighton - Clyde Road - DxFxFx, Richie Blitz, The Last Laugh
ešte som nehral house-show, tak som zvedavý. moje predsavzatie, že nebudem piť sa stratilo kdesi v Cowley Clube na terase, takže nie som veľmi pripravený. v obývačke sú ľudia, ktorí o muziku rozhodne nestoja. stage sa teda rozbalí v kuchyni. všetko sú to hobitské domčeky, takže miesta málo, ľudí veľa. začína Richie, lebo sa ponáhľa domov k rodine. Mig sa pridáva na harmonike, ja hrám na grilovacom rošte. hneď zisťujem, že ja na anglickej house-show nepochodím, lebo tu treba singalongy a covery so singalongami, ktoré každý pozná. Richie preto vyťahuje všelijaké Rancidovky a iné a kuchyňa sa tresie. kde tu crowdsurfing, podrážky na strope a podobné somarinky. Mig tiež hodí zo tri piesne. ale ja sa necítim. rozbalím preto druhý stage na mini-terase. tu hrám pokojné piesne a ľudia si môžu vybrať. nakoniec sa aj ja presuniem do kuchyne, ale ľudí už našťastie ubudlo a gitara iba tak putuje z ruky do ruky a každý hrá, čo vie, ale viacmenej kecáme s chlapcami z Buffo´s Wake takmer až do rána bieleho. ani tentokrát som nespal u Martina v izbe, ale držím si povesť kuchynského nocľažníka. a ráno čo iné ako kruté šlapanie do pedálov domov.

28.11. Brighton - Hydrant - Emma Hallows, DxFxFx, Matt Black And The Emulsions Acoustic, Ren Spits At Magpies, Antony Hodgson
Brighton Folk Against Fascism #2. tak sa volá akcia, ktorú poriada Richie. síce v Hydrante, ale človek si tu asi nemôže vyberať. ľudí moc nie je, je pondelok. začína Antony Hodgson, starý kántrista, hrá perfektne, aj spieva, ale je to moc seriózne a, ehm, kántry. Ren Spits At Magpies je dievčina s maternicovými nášivkami a zvláštnymi piesňami. páči sa mi to, pretože to nemá klasickú štruktúru. akoby hrala len také nápady a myšlienky. potom som sa zaradil ja a myslím, že sa vystúpenie celkom podarilo. okrem hudby som doručil aj banner s logom akcie, takže dnes sa cítim celkom užitočný. po mne ide nepodarené vystúpenie Matt Black And The Emulsions v akustickej verzii. bubeník im ani neprišiel a traja zvyšní predviedli nejaké nemastné covery. neni každý deň nedeľa. na záver Emma Hollows ako hlavná hviezda. mladá pesničkárka. škoda, že tak príliš tlačila na pílu, príliš nasilu sa smiala, príliš chcela byť super dobrá, príliš sa chcela vidieť ako Chuck Ragan v sukni. nakoniec to miestami vyzeralo komicky. bez toho tlaku by to bolo lepšie, ale aj tak to bolo fajn. a možno práve takýto, čo chcú a chcú a chcú a tlačia a tlačia a tlačia, takým sa to podarí. len neviem či je to dobré alebo nie. ja som skôr za prirodzený vývoj vecí. ale dievča má iba 18, trochu vyrastie, zistí, uvidí. možno bude slávna. a možno ju to prestane baviť. akurát mi je ľúto, že prišlo tak málo ľudí, aj keď akcia bola zadarmo a škoda že nehral Richie, ktorý si pred koncertom pochrámal palec na ruke.

2.12. London - Dusk Till Dawn - Grindhouse, Code Blue, On A Hidding To Nothing, DxFxFx
je veľmi hlúpe a neslušné napísať slovo "vďaka" v spojitosti s niekoho pochrámaným palcom, ale dobre viete, že to tak nemyslím a iné vyjadrenie mi momentálne nie a nie napadnúť. takže vďaka dochrámanému palcu nemôže Richie zahrať svoj londýnsky koncert a keďže ja samozrejme nemám nič iné na robote, iba snoriť, kde by sa dalo zahrať, som vymenovaný za jeho záskok. porieši sa nejaká tá lacná doprava a ideme so Zuzou na londýnsky výlet. slovenskí nadšenci sa sľúbenej účasti jeden po druhom v priebehu večera vzdali. došiel aspoň Kibu, ináč by sme do rána blúdili Hobitskou metropolou. metro drahšie ako doprava do Londýna. pivo tiež. zase volím variantu plechovkového punku. klub je v strede akejsi zložitej kombinácie križovatky, domu služieb a cestnej stavby, ale nakoniec sa ku vchodu špirálovito dobyjeme, niečo na spôsob kosatiek pri love koriste, ibaže s ohľadom na semafory, autá a zbíjačky. hneď na úvod sa vonku zoznámime s rakúšanom Sebastianom, ktorý hrá v jednej z kapiel a zapradieme stredoeurópsky hovor. vyťahujem info o jódlostanskej scéne. medzitým prichádza Kibu a prechádzame na slovenčinu. dnes večer idem hrať prvý. okrem kapiel tu neni veľa ľudí a tak sa cítim príjemne komorne. nasolím polhoďku akustického punku, a že som v dobrej nálade, aj nejaké tie striedme reči. london punks to spapali zdá sa aj s navijakom, takže sa nesiem na vlnách poľnej trávy a odmietam ponuky na hranie, keďže sa chystám vypariť preč zo starého svetadielu. Sebastianova kapela má dlhý názov, ktorému ani za mak nerozumiem, ale ma to ani netrápi, On A Hidding To Nothing. požrali veľa NOFX polievky a tak to aj vyzerá. ale to nechcem vôbec zhadzovať, perfektné je to. a po vzore idolov majú rečí ako koza bobkov. tretia kapela so spievajúcim bubeníkom je Code Blue. punkový punk, anglické agro, lopatistické trio. ich motto by mohlo byť: "nevieme hrať, nestíhame spievať, ale robíme z toho naše prednosti". zábava je voľná, ba až kopcovito divoká. posledná kapela Grindhouse nastúpila rázne a nedali nikomu šancu. dve metlošské gitary, basa a bicie v tradícii Ajronmejdn, a pochabý štúply spevák, ktorý počas prvej piesne obliezol po stenách celú krčmu a roztrieskal si nos. nasadenie a charizma ako Ayrton Sena. takže máme tu krv, pot, alkohol, hevík a rock skrížený s HC/punkom v takom pomere, že mi to vôbec nevadí (myslím ten rock a metal) a akcelerácia samovražedného komanda. pre lepšiu predstavu a pre tých, čo nemajú fantáziu, skúsim pripomenúť Turbonegro, Turbo ACs, Backyard Babies. ale ináč je to vcelku unikátny bastard. takáto kombinácia robí s človekom divy. zdvihnuté ruky a nohy sú OK, ale keď som začal mávať nad celým barom mokrým portvišom, tak moja spontánna detská radosť bola zdieľaná asi iba kapelou. divadlo skončilo rýchlo ako netopier v Ozzyho chrape, vlasy zapnúť, jazyky zrolovať späť do botasiek a šup do zákulisia cvičiť sóla zo Stratovarius, len tak, pre istotu. ale nie, týto chlapci sú z pivného kmeňa, preto sa chvíľu družíme a mastíme si navzájom brušká. potom odchod na byt, trošku druženia tam, s Kibuho spolubývajúcim nejaké tie gitarové snahy a potom spinkať a ráno už len klasický presun naspäť na dzedzinu.

4.12. Brighton - Cowley Club - Cop On Fire, Corn On A Rob, Primeval Soup, DxFxFx
a je tu čas rozlúčiť sa s Hobitovom. môj posledný koncert. som veľmi rád, že je to práve v Cowley, kde sa mi ešte nepodarilo hrať, až teraz na koniec. vďaka patrí Laure, ktorá mi všetko elegantne zariadila a Joemu, ktorý koncert robil a zvučil. užívam si každý z rituálnych úkonov extra špeciálne. bycigľová cesta do Brightonu, nákup Kestrelov u Apua, zastávka u Martina, prechádzka do klubu. pred vystúpením plechovečky na terase klubu a reči reči reči. koncert bol plný nostalgie a rozšafnosti. rozdal som všetko, čo som mal. keď som rozhadzoval hašlerky, tak padla otázka, či sú vegánske. podľa mňa hej, ale zloženie som nečítal, tak sory ak som oklamal dákych rastlinných bojovníkov. tradične som vynechal Primeval Soup, ktorí tu furt hrajú ako rezidenti. aj Corn On A Rob mi prekĺzlo pomedzi uši. krátke sety sú síce fajn, ale majú za následok, že ak človek nedáva pozor, tak mu počas piva na terase ujde kapela raz-dva. až na belgičanov Cop On Fire som zliezol dolu a urobil som veľmí dobre. perfektný dub punk, celé sme to prekrepčili vpredu. došlo aj na dvíhačky a jeden prídavoček. ale čas tlačil, viac sa nedalo. spokojní ideme ešte zrekapitulovať večer k Martinovi a potom moja posledná anglická bycigľová cesta domov temnou chladnou nocou.

10.12. Brighton - Concorde2 - Undertones
opakuje sa scéna spred mesiaca. čiže opúšťam Hobitovo, zbalené veci nechávame u Martina a ide sa do Concorde2 na brightonskej pláži. a zase na legendy z punkrockového junošstva. v chladnom decembrovom počasí (ale anglickom, takže predsa len o čosi teplejšom) sedíme v člne a plechovkujeme. do Concorde2 už vieme, čo máme pašovať, keďže dnu predávajú na bare plechovice môjho obľúbeného jamajského Red Stripe. keď sa zdá, že začala o pol deviatej dunieť prvá kapela, pomaly sa vydávame do útrob klubu. ako v tom starom vtipe: počujem, že sa tam milujú ľudia, prídem bližšie a oni tam jebú. a presne tak to aj bolo. počujeme zvuk, prídeme dnu a oni to boli už Undertones. neviem, čo sa stalo s predkapelou, ale ak hrala, tak potichu a tak skoro, že to som tu ešte nezažil. nevadí, vrhneme sa hneď na hlavné jedlo. na Undertones a podobných kapelách som prešiel cez celú pubertu, takže všetko to mám pod kožou pomerne hlboko. potom som to prestal počúvať, ale všetko sa zase vrátilo, keď som vo väčšom začal zbierať platne a všetky staré esá som si mohol dovoliť na vinyloch. keby mi niekto v mladosti povedal, že skoro všetky tie mená uvidím naživo, asi by som sa mu zasmial, ale tajne by som dúfal, že má pravdu. veď som ani netušil, či vôbec ešte starí fotri hrávajú. niektorí áno. Undertones už síce v pozmenej zostave bez speváka a síce žijú najmä zo starej slávy, natočili zato aspoň dva nové albumy. nie je to ako staré pecky, ale aspoň sa snažia. ale k ich pochvale musím povedať, že je to stále lepšie ako posledný album zo starej éry "The Sin Of Pride", ktorý páchne nudou. spevák potom odišiel na pomerne mainstreamovú sólovú dráhu a obnovený Undertones s novým slávikom funguje dobrú dekádu. a tu ich máme, na pódiu hrnú jeden hit za druhým. väčšinou sa hralo z prvého eponymného albumu a tam sa nedá trafiť vedľa. prekladali to rovnomerne zo všetkých ostatných albumov, snáď okrem toho môjho "obľúbeného", lebo nenudil som sa ani raz. spevák má veľmi podobný vysoko zafarbený hlas a pôsobí trošku dojmom druhotriedneho estrádneho umelca, ale celé je to milé a nenútené, takže žiadne falošné dojmy. robia si zo seba na pódiu srandičky, nehrajú sa na mlaďasov a keď sa tak postupne pozriem po všetkých hudobníkoch asi by im to išlo iba ťažko. čo song, to hit, tak nejako by sa to celé dalo charakterizovať. kto by nepoznal "Teenage Kicks", to zahrajú niekde v polovici. čiže dedukujem, že to bude hit iba u nás, v Hobitove je to asi niečo iné. nechám sa prekvapiť. keď hrajú "Jimmy Jimmy" silno myslím na chlapcov zo Stránskeho (ako vlastne po celý koncert), najviac na Berca, ktorý by si tu dnes veľmi zaslúžil poskakovať. nejaké tie prídavky a nakoniec "Mars Bars". aha, takže pravidlo o tom, že najblbšia pieseň je vždy najväčší hit, sa potvrdzuje (skúste porozmýšľať nad najväčšími hitmi svojich obľúbených kapiel). vidieť piatich dedkov ako spievajú poloreklamnú odrhovačku o čokoládových tyčinkách je celkom komické. ale Undertones prepáčime, nie? konečne môžem ísť na vécko a veru naložím plný kotol, lebo hrali skoro dve hodiny. vyzdvihnú nás Natasha s Migov vo svojom campavane. po čadíku brázdime ulice Brightonu, až sa dostaneme ku Martinovi. vyťahuje sa diablov nástroj - gitara a hrajú sa opité verzie ináč celkom pekných piesní, vyťahuje sa druhý diablov nástroj - holiaci strojček a výsledky sú všelijaké. každopádne rozlúčka s Hobitovom je vykonaná, dokonaná, dokonalá. povesť kuchynského spáča som si zachoval stopercentnú, keďže som opäť spal v priestoroch určených primárne na prípravu pokrmov. veľký dík patrí najmä Martinovi, ktorý mi pripravil perfektnú výberovku na pamiatku a okrem toho dobrovoľne z nejakých masochistických príčin absolvoval takmer všetky moje miestne koncerty. dovidenia hobiti, snáď sa ešte uvidíme, Brighton mi za tieto tri mesiace prirástol ku srdcu viac ako je vhodné.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára