sedím na ulici mestečka Kanniyakumari, takmer na 8° severnej zemepisnej šírky. je to zatiaľ najjužnejší bod na zemi, kam som sa doposiaľ dostal. a v rámci tohto výletu to už ani južnejšie po súši nejde. tu končí India, ďalej je už len oceán.
za takmer dva mesiace sme prešli cez osem štátov Indie. začali sme v januári v metropole Dillí, čo je v princípe tá najväčšia a najšpinavšia dedina akú som doteraz videl, ale treba zažiť ako účinný trenažér na Indiu. prešli sme cez púšte Radžastánu a vyskúšali rodinnú pohostinnosť v meste Bikaner. navštívili sme najdivnejší chrám v Deshnoku, kde bývajú tisícky potkanov. v Pushkare sme bývali v hoteli Pink Floyd s číslom izby "Saucerful of Secrets" a porobili ma hajzlícki mnísi pri svätom jazere, bodaj ich parom skáral aj s ich požehnaniami. skúsili sme ťavie hrby a noc v púšti, ktorá bola úplne iná ako sme čakali. prešli sme cez maharádžovské mesto Udaipur, kde každý večer premietajú jednu a tú istú časť Jamesa Bonda, ktorá sa tam kedysi natáčala. lízli sme Gudžarát, ale prvý vlak išiel inam, takže sme absolvovali 500 km v indickej tretej triede, čo by samo vydalo na román. boli sme foto-atrakciou v budhistických chrámoch vytesaných do skál a prežili noc v horách na starej pevnosti Lohagan. prvý dotyk Indického oceánu a tajomnú noc sme zažili v štáte Maharastra na prílivom odrezávanom polo/ostrove so Šivovým chrámom. krátke nedôverčivé zastavenie v Goa bolo ešte skrátené kvôli azbukovej kolónii, ktorú si v mestečku Arambol vybudovali ruskí oligarchovia. po peripetiách na úniku z Goa sme konečne našli kľud v svätom mestečku Gokarna v štáte Karnataka. vďaka atmosfére, oceánu, nespočtu prechádzok a nečakaným stretnutiam sa toto miesto stalo našim najdlhším zastavením. v okolí starovekých chrámov v Hampi sme našli fantastickú krajinu, ktorá sa prinajlepšom dá prirovnať ku Bedrocku z Flintstonovcov, ale opísať to jednoducho nejde. na čas nás tam prikovali aj zenové záhradky ryžových políčok, bycigľové výjazdy na starej indickej cyklomašine (až do mozoľov na riti) a perfektný večne usmiaty hostiteľ Mardan. nasledovalo strašidelné putovanie v regióne Kodagu v horách v území divých slonov, kde sme zistili, že s indickými horami nie sú žarty. ďalej sme navštívili jediný socialistický štát sveta Kerala, kde si komunizmus zvolili dobrovoľne. všadeprítomné indické swastiky nahradili kosáky, kladivá a nezvykle čisté a po deviatej ľudoprázdne ulice. previezi sme sa loďou po nekonečných kanáloch tzv. Backwaters a ochutnali ako chutí jazda so šialeným šoférom po strmých horských úbočiach. Keralské hory sú jednou obrovskou záhradou čaju, korení a kávy. rozprávková krajina nekonečných údolí čajovníkov sa tiež slovami nedá vôbec opísať. náš horský pobyt sme korunovali trekmi v okolí horskej osady s polopatistickým názvom Top Station. hostila nás domáca legenda James, najlepší tanečník a beatboxer indických piesní. zatiaľ posledný trek v horách štátu Tamil Nadu sa stal menšou nočnou morou a druhou príučkou, že džungľa nie sú Malé Karpaty. ale prežili sme a dorazili sme na najjužnejší cíp Indického polostrova, aby sme si pozreli východ slnka v skromnej spoločnosti niekoľkých stoviek Indov. od mysu Comorin sa naša cesta odráža opäť na sever, ešte nie je celkom jasné, ktorými miestami.
uplynulé riadky sú len úlomky, čriepky pamäte, návnady do budúcna. zažili sme toho samozrejme oveľa viac, urobili pár skutkov dobrých aj menej dobrých, spôsobili zopár medzinárodných škandálov a cestou sme stretli mnoho interesantných ľudí, ktorí korenili naše osudy a mnohokrát aj ovplyvnili ďalšie kroky. ak všetko pôjde ako má a vyhrám boj so svojou lenivosťou, príde plnohodnotné rozprávanie na papierovom médiu. dočítania.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára