streda 21. marca 2012

ticho a hluk (Pokhara/Nepál)

pred mesiacom sa z najjužnejšieho bodu indického subkontinentu stala denná mora, kedy sme chorí a zlomení prežívali pekelnú horúčavu na stanici na konci sveta, aby sme potom na úteku z juhu nastúpili do indickej tretej triedy a zažili strašidelnú cestu, kde ľudia poskladaní v krkolomných pózach sardinkovej jogy cestovali nekonečné hodiny, a my s nimi. oddýchli sme si v dedinke Mahabalipuram na pobreží nepokojného Bengálskeho zálivu v Tamil Nadu. celá India sa presúvala na sever osláviť sviatky jari Holi, takže získať lístky na dvojdňovú cestu do Varanasi nebolo samozrejmé, ale podarilo sa, lebo náš útek pred teplom pokračoval. v Indii ani lístok s rezerváciou nie je zárukou, že budete na lôžku sami, tréning v tolerancii trval 40 hodín. mesto miest Varanasi bolo zaslúženou odmenou.
ešte som v Indii nenavštívil mesto, ktoré by ma zaujalo a uchvátilo, všetkým sme sa skôr vyhýbali. všetko sa zmenilo pri ghátoch na oblúku Gangy, matky všetkých riek. Varanasi je mesto hinduistických babov, ghátov, umierania a pálenia pozostalých, drsných ľudí, štúdia indickej muziky, marihuany na všetky spôsoby a všade, kulinárskych dobrôt na všetky spôsoby a všade, najlepšieho lassi, túlania v labyrintoch úzkych uličiek a kúpania v Gange. náhodou sme tu prežili aj šialený farebný sviatok Holi, kedy neviete, či sa v uliciach odohráva fantázia opitého Dalího alebo vojnový stav, oboje však s konskou dávkou psychedélia. aby toho nebolo málo, tak celý pobyt sme prežili na streche netradičného guesthousu, kde európski hipíci nonstop húdli krivé stupnice na starovekých indických nástrojoch, a rovno pri Gange, kde sa každý deň umývali a plávali moje najobľúbenejšie indické zvieratá - vodní byvolíci. z Varanasi sa odchádza jedine s prísľubom návratu, naše kroky smerovali na nočný autobus do Nepálu.
nepálska aklimatizácia v jazernom meste Pokhara mi trvala trošku dlhšie, ale všetko sa napravilo prvou štvordňovou túrou do okolitých vrchov. výhľady na masív Annapurny, nádherné lesy v jarnom kvete, horské dedinky, ľudkovia a domáca strava, chrámy a vlajočky, nekonečný pokoj a čistenie hlavy. keď sme sa včera vrátili do Pokhary, prvý krát v živote až hádam fyzicky som si uvedomoval čistú energiu, ktorú človek môže načerpať z prírody. a tu sa dostávam k tomu, o čom som tento blog pôvodne začal písať: k muzike.
od januára som počas pobytu v Indii moc muziky nenapočúval, bolo plno iných vnemov, muzika šla celkom mimo a o indickej hudbe sa nedá hovoriť vo význame slova muzika ako ho chápem ja. jediné momenty, čo mi silne utkveli v hlave, boli: Brigitte Bardot (Best of BB) pri strihaní Zuziných vlasov v temnej izbe v Pushkare, nový album Ravelin 7 (7 kroků po zamrzlé řece), ktorý som dával spolu so šumením mora pri behaní na rannej pláži v Gokarne a nahrávky Kritickej Situace, čo som počúval v rachote nočného autobusu pri príjazde do štátu Kerala. ďalším takýmto momentom bol návrat z včerajšieho Panchase Treku (ako sme ho nazvali v súlade s miestnym názvoslovím, aj keď to podľa mňa význam slova trek nenapĺňa, ibaže tu každú nepálsku prechádzku volajú trekom). vrátil som sa naplnený pokojom a ani som nerozmýšľal nad tým, že by som vôbec niečo počúval. len tak naslepo som si pustil niečo z laptopu, tzv. „do pozadia“, ale zasiahlo ma to priamo do mozgu a všetko perfektne zapadlo ako dlho skladané puzzle. Ceremony (Rohnert Park, 2010). mám ten album veľmi rád, je to HC/punk, ale vytepaný na prvý pohľad primitívnymi kladivami v pravekých jaskyniach hlučného rokenrolu. teraz som ho však počul v iných súvislostiach. v istom zmysle mi došla krása spojenia čistej mysle, pokoja a ticha a akoby opačného pólu k tomu, hlučnej, násilnej a nenávistnej muziky. všetko je to však len ilúzia a frustrujúce revy, ubíjajúce rytmy a divé gitary vôbec nie sú nepriateľom ticha, sú jeho súčiniteľom a spolu vytvárajú harmóniu, ktorá ma zasiahla v plnej sile. bez ticha by sa to nedalo oceniť. ešte chcem napísať, že toto nemá byť žiadny správny návod na počúvanie muziky či tiché pauzy medzi albumami (haha), iba môj včerajší zážitok, ktorého pocit stále trvá.

2 komentáre:

  1. som rad ze zdielame ten pocit z Varanasi :)
    .tomas

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Varanasi je nebezpečne nekonečné mesto, hehe.

    OdpovedaťOdstrániť