DIY punk Nepal

6.4.2012
House of Music, Kathmandu, Nepal
Rai Ko Ris, Tank Girl, The Doltish, Space Cake Break

je ťažko vytrhnúť tento koncert z kontextu celej našej cesty po Nepále, ale asi to trochu urobím, lebo ináč by som tu musel vypisovať mnoho vecí, reálií, zážitkov, pozorovaní, proste skutočností, ktoré formujú krajinu, ľudí, a v neposlednom rade aj nás. ak moju chystanú knižka z ciest niekedy napíšem, tam to bude vsadené a pochopené lepšie. skočím preto rovno takmer in medias res.
s miestnym pankáčstvom som nadviazal kontakty ešte pred časom a vyvrbilo sa to tak, že v čase nášho pobytu v Kathmandu bude koncert s excelentným obsadením. prispôsobili sme trochu plány našich ciest a dočkali sme sa kýženého piatka (plány sa ľahko prispôsobujú, keď človek žiadne poriadne nemá). tešil som sa ako malý chlapec, ale ešte viac som bol zvedavý, ako to tu beží. stepujeme pred klubom House of Music vo štvrti Thamel už o piatej a cena za sódu v klube nás pribije (o pive ani nehovorím, ale tu v Ázii alkohol vôbec neriešime, no to je celkom iný príbeh). ideme preto zevlovať pred obchodík, kde posedávame, cuckáme bublinky a tipujeme kto z okoloidúcich ide na koncert. prichádza moja internetová spojka, malý nepálček menom Manish z kapely The Doltish, ale nepálci sú všetci útli a ťažko im hádať vek. presunieme sa pred klub, pivo si samozrejme nik nemôže dovoliť, tak vytiahnu jemné traviny a vymieňame informácie o živote tu a tam. (pre doplnenie: 100rupií=1euro, dnešný koncert stojí 200, fľaškové 350, CD kapiel 100, keby som začal preberať priemerný zárobok nižších kást, asi by to bolo na dlhšie, stačí povedať, že v horských dedinách väčšie bankovky nemusia vidieť celý život). v princípe je tu scéna veľmi malá, zopár ľudí. väčšina z nich sú iba zábavychtivé decká, ktorým je extra jedno, čo kapela spieva, hlavné sú tričká a dojebať sa cez víkend, o mesiac bude trend iný, niektorí možno vydržia. preto som rád, že sme zapriadli debatu s anagažovanejšími, síce sú v drtivej menšine. myslím, že podobné rozloženie je aj u nás. kecáme o punku, o živote, o Kathmandu, vyzvedám čo sa dá a na oplátku odpovedám na hladné otázky. squaty, kluby, skúšobne, nič také tu nie je. kapely skúšajú doma, hrá sa kde sa dá. aj dnešný koncert je v turistickej štvrti, v drahej krčme, hrávajú tu coverové kapely na dobrom aparáte, s punkom to nemá nič spoločné, ale všetko má svoje tienisté stránky a nič nie je čiernobiele. keď nemáš kde inde hrať, čo budeš robiť? a takto aspoň môžeš svoje myšlienky šíriť aj medzi ľudí, ktorí by ináč o nich nerozmýšľali.
prvá kapela štartuje, Space Cake Break, organizátori koncertu. živú hudbu počujem po troch mesiacoch, ale táto kapela ma zrovna neodrovnala. naopak, pretrpeli sme to. mix rocku, nu-metalu a vesmírnych gitár. všetci svoje nástroje ovládajú bravúrne, spevák má dobrý hlas a dokopy je to nuda ako hovado. a hrajú strašne dlho. ľudia sa pomaly zbierajú, tak pol na pol domáci a turisti. čas na cigu na terase, vnútri sa nefajčí, plusový bod.
ani nestačíme dopoťahovať a ide druhá kapela. výmena rýchla ako pleskot biča, DIY punk z Nepálu a profesionalitu by mohli vyučovať. keď vojdeme dnu, nestačím sa diviť, klub a hlavne predtým prázdny priestor pred pódiom je natrepaný pankáčikmi, ktorí sa zjavili neviem odkiaľ. odpoveď je na pódiu. Rai Ko Ris, najdlhšie fungujúca anarchopunková kapela v Nepále. za bicími bosý kolohnát s bajúzami, vyzerá totálne ako Strapatého dvojník, divne sa škerí a vidím, že sa nemôže dočkať, až do toho riadne zatrepe. gitara zapojená do basovej aj gitarovej bedne naraz a za nástrojom usmievajúca sa nepálka. ťuknú do činel, žblnknú do strún a spustia to. ich tváre sa menia, hnev a srd vybuchnú s prvým tónom. mládež pod pódiom akoby kliknutím vypínača sa aktivuje do besného poga. nevedel som, čo presne mám čakať, ale toto ma odrovnalo. explózia energie, moja sánka letí dolu, preráža podlahu a zastavuje sa niekde v podzemí Kathmandu. ťažko sa popisuje hudba Rai Ko Ris. je tam veľa emo/HC, ale nie také to vyumelkované, ale pravdivé srdcetrhavé nálože, veľa špinavého punku, striedajú sa melodické pasáže a priamočiare dupačky. postupom koncertu mám dojem, že je viac stredného tempa a pomalých častí, ale nič nestráca na sile. špeciálny štýl hry a zvuk gitary vyzerá ako disharmonický, ale nie, tak to má byť. aj bicie sú trocha oriešok, jemne zložité, ale nadoraz a ako o život. dokopy je to veeeľmi špecifická muzika. najhoršie sú škatuľky, preto neberte označenia jazz/emo/HCpunk nejak smerodajne, kapela je proste originál. celý koncert bez výnimky žeriem. texty silne politické. medzi pesničkami kopec komentárov a tiež srandy. strašná škoda, že som nerozumel všetkému. je to obohacujúca radosť zažiť perfektnú kapelu, ktorej môžeš veriť každú vetu. nepálčekovia rozbiehajú circlepit, hádžu sa, boxujú, miestami je to dosť macho. ale čo, videli to v telke a myslím, že u nás je to také isté. jedine sandále a strach o vetchých nepálčekov mi bránia skočiť medzi nich do kotla, ináč celé telo vibruje na dobre známej vlne. ako rýchlo Rai Ko Ris začali, tak aj skončili. žiadne naťahovanie a sračky, zahrali čo mali, vychrstli nám do ksichtu zo desať songov a môže sa ísť ďalej.
opäť rýchla výmena a na pódiu stoja traja chalani, ktorí sú už spotení len čo vyliezli. The Doltish. majú všetky neduhy mladých začínajúcich kapiel. čiže: nevedia moc hrať, sú mimo rytmus, mýlia sa, moc toho nenavravia, nemajú svoj štýl, hrajú každú pesničku inú, podľa toho komu sa aká kapela páči. nazvali sme to „prierez punkom aneb čo všetko sa dá v punku hrať“. začali emovydrnkávačkou ako od Fugazi, prešli cez NYHC (ešte aj text „My Land“), skinhedské hymny, jednu pieseň ska, „If The Kids Are United“ cover v nepopísateľnej verzii, nejaké veselé streetpunky, a zaklincovali to violence-punkom s hrubým vokálom, za ktorý by sa kdejaká česká crustovica nemusela hanbiť. ak som nejaký štýl vynechal, tak som zabudol, oni to určite hrali. nie každá pieseň bola úplne tip-top, vlastne žiadna, ale tie hrubé hukoty im (aj mne) sadli najviac. mal by som napísať, že to boli amatéri a odzíval som to. nie, bol som celý čas v prvej rade. a bol to punk. ešte nejaké otázky? myslím, že všetci turisti sa museli pekne diviť a asi aj preto ma to bavilo ešte viac. niečo ako keď prepašujete hovno na recepciu a mrsknete to do punču. mladícku energiu nenahradíš ničím.
po záhadnom preriedení radov sa klub opäť naplní na poslednú kapelu. ako som sa dozvedel, Tank Girl nehrávajú vôbec často, takže máme dvojité šťastie, že sme dnes večer tu. tvorivé jadro z RKR ostáva, akurát gitaristka je za basou a na jej miesto prišla hanblivá dievčina a všetci traja spievajú. mladíci sú pripravení na ďalšie pogo, ale toto nie je taký jednoduchý oriešok. nedá sa neporovnávať s RKR. je to trochu pomalšie, viac zmien rytmov a nálad. ale aj tak sa opäť striedavo strháva pekná divočina. hlavne už aj ja kašlem na sandále a nechám nepálčekov nech mi skáču po palcoch v kotli, každá modrina stála za to. Tank Girl majú skoro všetky piesne v angličtine, to je ďalší rozdiel oproti RKR, a viac textov so ženskou tematikou. taktiež kopec kecajú medzi piesňami. keď sa im uprostred koncertu rozladí gitara a akosi im to nejde naladiť, tak s humorom poznamenajú, že je to predsa punk a spustia taký noise, až mi ja krásne. tiež koncert zbytočne nenaťahujú, nešaškujú, posledná pieseň exkluzívne vybičované emo a dovidenia. všetko, čo za večer títo ľudkovia vyprodukovali je prudko sympatické, na nič sa nehrajú, všetko čo spievajú myslia smrteľne vážne, pritom si dokážu robiť fóriky a rehliť sa, sála z nich úprimnosť a oheň spravodlivého hnevu zároveň. ak som čakal čokoľvek, tak toto veru nie. a ak som mal za ten polrok abstinencie od punku zažiť iba tento jeden koncert, tak mi to úplne ale úplne stačí. pozbieral som svoju spadnutú sánku do tašky a mohli sme ísť šťastní ako blchy motať sa cez temné ulice na questhouse.
to sme ešte netušili, že pred odchodom zapradieme kratučkú reč so Sarinou z RKR a na druhý deň sa ocitneme u nich doma v dedinke na periférii Kathmandu, kde spolu s bubeníkom Olivierom prevádzkujú infoshop, starajú sa o dve deti, poskytujú dom ako skúšobňu pre mladé dievčenské kapely a robia tisíc ďalších malých veľkých vecí, ťažko to zhŕňať do jednej vety, plus v Nepále naberajú tieto veci brutálne na váhe. čo chcem povedať je, že koncertom či kapelou zďaleka nič nekončí, až tvoj život ukazuje ako silno a v čo naozaj veríš. a keď mi bude niekto niekedy rozprávať ako niečo nejde a aké je to ťažké, tak silno ho kopnem do riti, že doletí na podobné miesta, kde ľudia premieňajú myšlienky na činy a nevedú o tom dlhé reči a fňukanice. a to platí bez výnimky aj pre mňa. jasné, že je to ťažké, ale to jediné má váhu, to ako žiješ. možno trocha nečakané zakončenie recenzie, ale ináč to nešlo.