utorok, 3. apríla 2012

soundtrack nosiča vody

pretože v Bandipure nie je voda samozrejmosťou, chodil som ráno na druhú stranu mestečka ku miestu, kde sa nepálci a nepálky umývajú, naberajú vodu a trkotajú. a pretože mám všetok čas na svete, chodil som aj viackrát za deň len kvôli jednej alebo dvom fľašiam. tešil som sa na to. slniečko vychádza nad bandipurským kľakom, námestie sa prebúdza rannými čajmi a nebo je síce v opare, ale je jar, nikto sa tomu nečuduje. do uší napchám slúchatká a vychutnávam muziku.

Chuck Ragan / Sam Russo / Jimmy Islip / Helen Chambers – split LP (2011)
pamätám si presne ako som sa dostal k tejto platni. kamoši boli na koncerte Revival Tour v Berlíne a ja som nemohol ísť, lebo som bol v Anglicku. zašiel som do Punker Bunker, pivničného obchodíku s platňami v Brightone a medzi novinkami som objavil túto split platňu s akože sieťotlačovým obalom. kúpil som si ju ako náplasť, že nemôžem byť na koncerte, ani som nevedel, že niečo také vyšlo. keď som si biely vinyl prvý krát pustil, bol som mierne povedané sklamaný. ale počúval som to viac a viac a keď idem ráno na vodu, niet lepšej muziky. Chuck Ragan tam má pomalé prerábky, ktoré mi najprv vôbec nechutili, ale postupom času ma zase chlapisko omotal a dokonca aj „Not Supersticious“ od Leatherface sa nie vyrovná originálu, ale minimálne z dobrej strany dobieha. ako to počúvam znova a znova, objavujem nové veci v zdanlivo jednoduchej kombinácii jednej gitary a hlasu. strašne veľa robí aj výpomoc kolegu z Hot Water Music, Chrisa Wollarda. zdá sa mi, že Chuck Ragan si väčšinu robí druhé hlasy sám. nie je to zlé, ale predsa len iný hlas je iný hlas. druhý pán na holenie je Sam Russo. dal som mu šancu, no nedá sa. jeho tri piesne väčšinou preskočím. uhladené a sladké. ja tých Frankov Turnerov a podobné klony fakt nemusím. tretí a posledný chalanisko na platni je Jimmy Islip. jedine jeho piesne sa mi páčili od začiatku a ostáva to tak stále. normálne folk songy s odérom punku, s dobrým hlasom, s dobrou gitarou. pripomína mi kamoša Richieho Blitza, na ktorého určite zaostrite, ak máte radi folkpunk, Richieho muzika stojí za to a je to správny chlapík a sympaťák aj mimo pódia. posledná je Helen Chambers. čo to je? vracajú sa šesťdesiate roky, či čo? piesne nie sú v princípe zlé, len škoda, že ich interpretuje ona divným kmitavým hlasom. vlastne sú tam hlasy dva, jeden piskľavý a druhý trasľavý. to tiež pretáčam, haha. takže obsekané o dvoch interpretov je to vlastne klasické splitko.

The Flame Still Burns
od kamoša som dostal súbor plný muziky od starých leopardov zo Serede. kdesi doma mám ich splitko s Jednotou a teraz po čase ma to zasiahlo priamo do srdca (ono keď to príde po folkovom albume, tak sa ani niet čo čudovať). totálna pecka, nasratý a pozitívny HC/punk s prekvapivo dobrým zvukom. jednoduché nápady, priamočiaro a perfektne zahraté. kombinácia mužsko-ženský spev jednoznačne valcuje. dokopy je to drtivý úder z minulosti a teraz s ešte väčšou chuťou ako inokedy počúvam slovenské veci, na cestách v cudzích krajinách je to vôňa domova a vzdialená exotika zároveň. kapela má teraz oddych, možno koniec, ktovie, klebety (ne)povedia viac. síce sa niektorí členovia preliali do novej úderky Barney Gumble, ktorá tiež drtí lebky, ale flejmi sú flejmi, o tom niet diskusie.no a aby toho nemali na rováši málo, tak okrem dlhého aktívneho pôsobenia ešte robia aj najlepší slovenský HC/punk festival Ffud Fest a sú to perfekní kamoši, takže v auguste sa dúfam všetci vidíme na tobogane v sereďskom Kempingu.

The Zounds – The Redemption Of Zounds (2011)
keď sa povia anarcho-punk, predstavoval som si všetko, ale nie toto. väčšinou sa takéto kapely spájajú s tvrdou muzikou. Active Minds, Crass, Oi Polloi, atď. ibaže anarcho-punk nie je o muzike, ale o textoch. a tu prichádzajú The Zounds. je to vraj legendárna kapela, ale unikala mi až kým som si nevypočul jej najnovší album, ktorý po dlhých rokoch vydali „The Redemption of Zounds“. a úplne som si ho zamiloval. tažko sa to popisuje. je to veľmi počúvateľné, ba až chytľavé a dokonca hitové, ale zase si nepredstavujte popovky Chumbawamby. všetko je totiž narúšané divným vokálom speváka. nie každému asi chutí. má drzý, divne vysoko položený hlas, ktorý reže uši a pýta si pozornosť. nedá sa prehliadnuť a spolu s textami je podstatnou zložkou muziky. celé je to niečo ako punk s prvkami folku, pubrocku či rokenrolu, ale nepredstavujte si Dropkick Murphys, to by ste boli úplne totálne vedľa, možno skôr Levellers. ale keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tažko sa mi hľadá prirovnanie, kapelu s podobnou aurou som asi nepočul. piesne sú v podstate uvoľnené a v miernom tempe, ale v kombinácii s hrdzavým vokálom to má divné dimenzie a stalo sa to pre mňa nebezpečne návykové.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára