keď sme začínali cestu po Indii, bol som veľmi rád, že úplne
ujdem do muziky a oddýchnem si. okolo hudby sa vlastne točí celý môj
život, takže to bolo vypnutie celkom radikálne. a príjemné. ale po čase to
muselo prísť a aj prišlo. hlad po muzike prišiel pozvoľna a po
koncerte v Kathmandu začal byť nebezpečne bytostný. na konci našej
nepálskej etapy ma v dedinke Kotmaula na západe krajiny fenomenálna sračka
zložila na lôžko a mal som príležitosť nasúkať baterky do plejera
a zatĺkať do mozgu jeden album za druhým. a potom som už plejer ani
neodkladal do batohu, kde bol celý čas doteraz. už ho mám vo vrecku
a pravidelne fetujem. som plný a rád sa podelím o najlepšie momenty
a albumy. táto stať by sa dala nazvať aj „zoznámte sa s klasikou“,
hahaha.
The Dickies – Stukas Over Disneyland (1983)
v dnešnej dobe je veľmi ľahké stiahnuť si od kapely
všetky albumy naraz a všetko tak mať naraz na počúvanie. ale stráca sa
potom ten bádateľský pocit, lovecký nos a čakanie na pochúťky. od Dickies
mám iba staré platne a o tomto albume som ani netušil. o to
väčšie potešenie, keď som ho našiel medzi kopou muziky od kamaráta Davida. keby
človek nevedel, že sú z USA, určite by ich označil ako anglickú kapelu.
neznejú „americky“, nemajú taký super zvuk, skôr vsadili na starý rokenrolový
sound. Dickies spoznáš okamžite podľa ultra melodických pesničiek (opäť skôr
rokenrol, ani náhodou nie cukríkový neopunk či melopunk) a podľa
originálneho spevu, ktorý znie už zopár dekád tak isto, ako z káčerovského
rádia. niekedy sa musím opýtať nejakého anglicky hovoriaceho, či sa vlastne dá
rozumieť spevu, lebo v niektorých pesničkách mi to príde doslova ako
„qva-qva-qva-qvá-qvá-qvá“. album „Stukas Over Disneyland“ má perfektný názov,
geniálne gitarové a melodické nápady (najmä v niektorých refrénoch
všetci punková skladatelia blednú závisťou), prerábku najlepšej piesne od Led
Zeppelin, srší vtipom a celé je to plné takého cirkusového chaosu. toto
mám na niektorých punkových nahrávkach veľmi rád, neuchopiteľný bordel
v pocite, akoby sa niečo stále dialo v pozadí a viselo vo
vzduchu, nemyslím zvukovo, aj keď je to dosiahnuté práve zvukom, proste je tá
muzika plná, zvuky sa prekrývajú, nie je to učesané a sterilné. no
a samozrejme vždy keď počujem Dickies, spomeniem si na festival Rebellion
2008 v Blackpoole, kde to práve oni a Rezillos, aspoň pre mňa,
zachránili na celej čiare, ináč by som asi dodnes ľutoval, že som tam šiel, ale
to je celkom na inú debatu. ak ešte stále nevieš o akej kapele je reč
(hahaha), určite si spomenieš, keď si vypočuješ ich nototircky známy cover
televíznej zvučky„Banana Split“.
The Fall – Ersatz G.B. (2011)
minulý rok ma nový album chytil spolu s ich koncertom
v Brightone a postupne sa z toho stala divná láska. tak ako po
jari príde leto a po lete zase jeseň, tak aj The Fall vždy vydávajú jeden
album za druhým. pri takom množstve je veľmi ľahké skĺznuť do pásovej výroby
a kvalita ide dolu vodou. neviem ako je to v ich prípade, nie som
žiadny thefallológ, ale viem, že prvé albumy sú super a najnovší je bombový.
je to presne ten typ albumu, ktorý ťa omotá omaly a postupne, ale
o to pevnejšie drží pod kožou. to celé bolo v mojom prípade ešte
zabetónované zvláštnym a geniálnym koncertom. The Fall sa točí okolo blázna
menom Mark E. Smith, on deklamuje svoje divné básne do podmazu, na „Ersatz
G.B.“ syčí, šušle, brble, kričí, krčí a lenivo prežúva slová. pozadie sú
úsporné bicie, monotónna basa, gitarové trasenie a klávesové šmuhy
a ruchy. dokopy táto koláž napodiv vytvára piesne. niektoré si dokonca vyspevujem,
lebo nie všetky sú zákonite rozhárané, sú tam náznaky silných melódií, ale páči
sa mi, že to všetko nevybalia hneď, pomaly sa hrajú a pokúšajú, občas sa
spoja v erupcii muziky a potom zase do starých koľají rečníckeho
delíria. je to divná láska, ako droga, ktorú nechápete. zo všetkých albumov to
najlepšie zapadlo na moje stavy rozhaseného organizmu a horúčkovitých
nocí.
Ramones – Acid Eaters (1993)
králi punku a ich pocta starým kapelám. pre mňa
najlepší album Ramones (teda okrem prvého, druhého, tretieho, štvrtého...
a päťdesiatehotretieho...). v totálnom tichu, obklopený nepálskymi
horami a pod mesačnou oblohou, počul som každý nástroj, každý vokál, každé
Johnnyho žblknutie do gitary. milujem obdobie konca 60-tych rokov, prerod hipisáckej
muziky na prvotnopospolný punk, s trochou garážového odéru
a rokenrolovej špiny ja to tá najlepšia kombinácia (výborne to mapuje
séria CDčok „Louisianna Punks“). Ramones zobrali tucet piesní od známych aj
neznámych interpretov a prekrútili to do svojho sveta. na prvé počutie to
všetko znie geniálne ramonesácky, ale keď sa započúvaš, nájdeš tak kopec
muzikantského umu a šikovnosti. poznám tento album naspamäť, ale aj tak
som našiel nové veci. Joey je fakt výborný spevák a tu má na svedomí skôr
tie cajdákovejšie piesne. zvyšné spieva C.J. a tie majú gule ako bizón. je
sranda, že keď som to počúval kedysi, vôbec som tieto dva rozdielne spevy
nerozpoznával. gitara, basa a bicie sú ramonesácke, úderné, priame, žiadne
zbytočné odbočky, rovno na vec a držíme akord dokým to nebude nutné
posunúť. nie všetko je rýchle, ale to už v tej dobe dávno nebolo ich
doménou. niekto by možno povedal, že vymäkli, oni sa však iba podriaďujú
originálom. je to pocta ako má byť. už výber coverov je super, takže umocnené
o ramonesácke spracovanie to nemôže byť zlé. toto je klasika na druhú.
Social Distortion – B´s And Covers (1999) + Greatest Hits
(2007)
v Nepále, keď sa štrajkuje, tak rovno niekoľko dní,
niekde dokonca týždňov. mali sme
nechcené privilégium zažiť západný Nepál, kde sú štrajky najdlhšie. takže
žiadne busy, ale pekne peší pochod prašnými cestami v pekelných dňoch. ako
vykúpenie príde zvezenie sa na špinavej a zaprášenej korbe veľkého
nákladiaka. Kerouacovsky hľadím na ubiehajúcu suchú krajinu, držím sa kde môžem,
nohy mi ďakujú a v slúchatkách Social Distortion. čistá tulácka romantika.
Social D je perfektný podmaz k takejto chvíli, je to istota. Mike Ness
spieva tým svojím drzým hlasom o životných lekciách, všetko hrá presne ako
má, je to blues a je to punk. pamätám si keď mi kamarát Smetiak prvý krát
pustil „When The Angels Sing“, bolo to ako zjavenie, takýchto momentov som
zažil iba pár v živote, podobné to ešte bolo s kapelou Leatherface.
je to ako objav niečoho, čo si doteraz celý čas hľadal, ale nevedel si o tom.
malý nečakaný zázrak, od tej chvíle sa život proste mení. a presne vieš
recept ako urobiť chvíľu na korbe nákladiaka takou, že si ju zapamätáš snáď na
celý život. a čo napísať o spomínaných albumoch? myslím, že názvy sú
pekne sebavysvetľujúce.
Black Flag – EPs
doma tróni v zbierke platní LPčka „First Four EPs“ od
Black Flag, podľa mňa to najlepšie čo kedy táto kapela urobila, ešte predtým
ako tam prišiel kecálek Rollins (ale no tak, robím si srandu, mám rešpekt
k tomuto chlapíkovi s hrubým krkom, no podľa mňa hudobne to šlo
s BF po jeho príchode trochu dolu vodou, možno to nesúviselo priamo
s ním, ťažko teraž súdiť, to už je história). na plejeri mám tých singlov
viac, ale aj tak je to stále a dokola prvý „Nervous Breakdown“, čo si púšťam.
jediná nahrávka BF, na ktorej spieva štekavý Keith Morris (neskôr sa objavil v
legendárnych Circle Jerks a dnes hrá vo fenomenálnych OFF!). myslím, že na
svete neexistuje pankáč, ktorému by nezačalo trhať nohami, rukami
a vlasami, keď počuje úvodný riff „Nervous Breakdown“, je to Pavlovov
reflex, je to prísľub, je to istota, je to závisosť, keď trochu upravím jednu
bublinku Komixbastarda, tak „riff z Nervous Breakdown je základ základu“.
všetko má na svedomí tvrdohlavá dvojka Greg Ginn a Chuck Dukowski, ktorí
stoja vlastne za celým fenoménom BF a následne šablónou pre všetky ostatné
HC/punk kapely. tá istá hudobná závislosť pre mňa platí aj o zvyšných
pesničkách na singli (Fix Me, I´ve Had It, Wasted), sú vyrazené v pamäti
ako žeravá pečať. podobné je to aj so singlom „Jealous Again“. krátke, úderné,
jasné. minutáž 1:52, 0:59, 1:02, 1:45, 0:52. vychriachnuté, vypľuté, trafené
presne do tváre spoločnosti. ešte sa niekto diví, že všetci chcú hrať ako Black
Flag? ja nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára