goodbye Nepal

už sme síce mesiac naspäť v Indii a tá teda vie svojím mocným dopadom prekryť akékoľvek iné zážitky, ale malá rekapitulácia Nepálu nikdy nezaškodí.

veľkým trekovým destináciám sme sa zámerne vyhýbali a radšej sme si kráčali len tak medzi neznámymi dedinkami, kamošili sa s miestnymi, spávali s hydinou (tam som do spacáku chytil malé hryzavé potvorky), jedli výlučne domáci dhal bhaat na milión spôsobov a Himaláje pozorovali ako tapetu na obzore. jeden trek sme si ale predsa len vybrali a tip padol na turisticky nie až tak frekventovaný, drahý a náročný Langtang. najprv autobusy plné grcajúcich Nepálcov, potom už len pochod Himalájami, drevené Tamangské dediny, tibetské jedlo, rochnenie v horúcich prameňoch, všade budhistické stupy a vlajočky, vysokohorský čaras za babku a samozrejme milovaná dhal bhaatová diéta.

v samotnom údolí Langtangu sme stretali aj celkom mladých ľudí s nosičmi a sprievodcami, človek začne premýšľať nad kladmi a zápormi takejto turistky. vďaka vlastnej sprostosti a ignorancii („nás sa to predsa netýka“) sme okoštovali navýsosť nepríjemné príznaky výškovej nemoci, čo urýchlilo náš odchod z úžasnej krajiny na konci údolia Langtangu, zatiaľ najmagickejšie miesto aké som v Himalájach videl. pri výstupe ku posvätnému jazeru Gosainkund sme si preto už dali pozor a učebnicovo sme dosiahli 4380m, najvyššie miesto kam sme sa zatiaľ dostali po vlastných. zaujímavá bola posledná noc na malej chate u opitých Sherpov, s najhorším jedlom a najväčšou klendrou, ale to už je tá naša úchylka nepodporovať veľké turistické ubytovne, dodržovať sľuby a vždy sa sčuchnúť s divnými typmi.

civilizáciu sme si vychutnali v špinavom Kathmandu, dostalo sa mi cti zahrať tam koncert, vydať DIY CDčko a bližšie spoznať Sarinu a Oliviera z kapely Rai Ko Ris. pobyt v Kathmandu Valley sme zakončili grotesknou infiltráciou do spoplatneného historického mestečka Bhaktapur, kde sa zastavil čas a trochu sme ľutovali, že sme sem nešli skôr. takto nejako muselo vyzerať Kathmandu ešte pred tým ako ho spľundroval mor turizmu, kapitalizmu a znečistenia.

naše posledné kroky smerujú do neprebádaného západu krajiny. bohom aj Nepálskou vládou zabudnutá oblasť, kde sú dvojtýždňové štrajky normou a turista je čudnejší ako mimozemšťan. turistickí sprievodcovia o tejto oblasti mlčia, pospolitý ľud sa čuduje, čo tam chceme robiť. po všakovakých peripetiách nakoniec strávime týždeň na pomarančovej farme u Ferka Výrostka a sme atrakciou pre celú dedinu. stredomorská krajina akú sme ešte v Nepále nezažili, neuveriteľná pohostinnosť a pitoreskné postavičky korenia celý pobyt. dokonca si odučíme dve chaosné hodiny v miestnej škole, zakončené nepálsko-slovenskými tanečnými kreáciami. najväčším zážitkom je však kolosálna sračka, ktorá ma pribije na lôžko a som nútený využiť infúziu v miestnom zdravotnom stredisku v špinavej chatrči, avšak so starostlivosťou a úrovňou aká je aj na Slovensku nadštandardom.

je čas ísť zo zlatej klietky miestnej pohostinnosti a aj z Nepálu. no cesta do Indie sama o sebe sa stane plnotučnou cestovnou kapitolou a na vlastnej koži zažijeme, čo to je Nepali Bonda, čiže nepálsky generálny štrajk. prvé tri dni pochodujeme pešo, lebo nechodí vôbec nič, iba motorky. v jednej dedine stretneme nepálske turbodúchadlo - týpka, ktorý hulí jointy na jeden ťah a v nevetranej zatuchnutej kutici, kde spolu spíme, spotrebuje behom pár minút všetok zvyšný čaras, čo máme. cestu doklepneme na korbe nákladiaku za nekresťanské prachy a minibusom, ktorý nás všetkých vyhodí uprostred cesty. zase pešo cez demonštrujúce mesto a večernú planinu, aby nás nakoniec záhadný bus zobral do poloindického mesta Nepalgunj na hraniciach. goodbye Nepal.