obstacles

26.1. Praha - 007 - Obstacles (DK), Ufajr (CZ)

týchto dánskych výrastkov som už raz mal možnosť zažiť a bol to jeden z koncertov minulého roka. videl som ich v Čadci v klube s veľkosťou a atmosférou obývačky. celý čas som stál s vyškerenou papuľou na opierke gauča a plával som v prívaloch čistej energie. podo mnou na epedách kamoši z trojkapelia Boiling/Funeral/Mobius a tiež sa vyškierali ako keby videli striptíz panny Márie. Obstacles sú proste jeba.
preto možnosť plnohodnotnej večer so všetkými odtieňmi muziky som si nemohol nechať ujsť ani tento rok. chlapčiská opäť vyrazili na európske turné a tentokrát ma zastihli na mojom kúpeľnom pobyte v Prahe. pred koncertom kecáme chvíľu v šatni s kamošmi, keďže česká predkapela Ufajr ma moc nezaujala, čo sa tu budem pretvarovať a vymýšľať si zbytočné príkrasky. ale aspoň som sa pokúsil si to vypočuť. na mňa príliš pokojné inštrumentálky. nie som inteleguán asi. tu však musím pre tých, čo nevedia podotknúť, že aj Obstacles sú bandou bez spevu. ale to, čo dorábajú, je niekde celkom inde. predtým hrali v HC/punk partičke Children Of Fall, po rozpade ktorej sa rozhodli, že na to pôjdu z inej strany. ostal však pankový prístup a nekompromisnosť HC. stále si koncerty vybavujú cez kamošov, stále hrajú neuveriteľne intenzívnu muziku, stále ti na koncerte padne sánka aj gule, stále dokážu vytvoriť srdečné a husté ovzdušie. iba vo štvorici ukazujú kam až sa dá pri tvrdohlavom hraní a skúšaní dôjsť. od amatérskej HC/punk party deciek až ku fakt kvalitnej a hutnej dávke muziky (tým nechcem zhodiť nespochybniteľné kvality mnohých amatérskych kapiel, iba poukázať, že možno podľa mnohých by už pre Obstacles bola blbá škatuľa punkovej muziky dávno pritesná). keby som ich albumy iba počúval a nevidel ich na koncerte, kľudne by som mohol nadobudnúť dojem, že je to partia vysokoškolských morónov s našprtanou partitúrou. tú partitúru síce naštudovanú možno majú (aj keď o tom pochybujem), ale na koncerte rozhodne nepostávajú na jednom mieste. úplný opak. bicmen, veľký kučeravý lomidrevo, počas koncertu nekontrolovateľne vrieska, a bubny pri ňom vyzerajú ako hračkárske bonsajové verzie ozajstných nástrojov. mláti hlava-nehlava, diktuje, seká, buldozér na ručnej brzde, už-už to povoľuje, už-už to vyzerá, že rozbije kopák a vyrúti sa vpred. třista z místa. keďže stojím na samom kraji pódia, tak nedovidím za roh na klávesáka, ale podľa spomienok na posledný koncert, určite nestojí v kravate kdesi vzadu. jedna ruka hore, druhá ruka zaborená po lakeť v klaviatúre, dolámané paznechty, para syčí, klávesy sa trasú na stojane ako žirafa pri zemetrasení. a vpredu dvaja veslári. chlapčiatko s basou pobehuje hore dola ako splašený, stále otvorenou chlebárňou hltá čiastočky prachu a buble hore dole po hmatníku. gitarista je sympoš so strniskom, a čo on tam predvádza na gitaru, ja to neviem nazvať, jedna ruka behá, druhá ruka behá tiež. preluduje také tie typické "obstaklovské" nemelodické tepanice do hmatníka. šialený písací stroj na gitare. občas sa medzi skladbami ozve "thanx" a ide sa zase na to. ako sa mi to klasicky stáva pri dobrých koncertoch, ani neviem koľko hrali, zdá sa mi, že málo a zároveň dosť, lebo som napapkaný muziky po okraj a usmievam sa ako sfetovaný. nemám rád rebríčky, ale opakuje sa situácia z minulého roka, kedy už v januári po trnavskom koncerte Scotta Kellyho bolo jasné, kto je adept na koncert roka. a to vo februári príde Scott Kelly do Prahy. ale furt lepšie akoby som sa nemal na čo tešiť, že áno.
epilóg: a teraz sedím v pražskom byte, konečne mám gramec a točí sa tam pekná krásna výborná LP "Dividual" od Obstacles. a presne pasuje do dnešného popoludnia.

Jihlava a Trenčín (január)

tak, a na pláne sú záznamy z prvých mojich dvoch indivindi koncertov v tomto roku. hir vi gou...
21.1. Jihlava - Ponorka - Phoenix 2, Zkouška Sirén, Rapsod, DFF, Vochoč si mě

v Jihlave zima jak v sibírskej balade, chvíľu sa motáme temnými parkami, kde džoguje húf premrznutých zúfalcov (v piatok večer!) a jeden pes. tajným tunelom prejdeme popod železnicu a sme v Ponorke. ľudia sa trúsia, dnes to nevyzerá na rekordnú účasť. myslel som, že budem hrať prvý, ale nakoniec sa radšej dve hodiny nič nedeje a potom idú Rapsöďáci. hlúk fandov pokyvká hlavami a je koniec. parádny trešík, to lepšie z lepšieho. a s Cejnyho šušťákovou bundou to má celkom iný charakter. "malá" prestavba aparatúry a Zkouška Sirén. najmä bicie prejdú parádnym apgrejdom a namiesto prechodov sa objaví druhý veľký kotol. to bude jebot. i stalo sa. mohutná hradba hluku v trojici, české hlboko lyrické texty a bubny, pri ktorých vás mohli napadnút iba dve mená: Dave Grohl a Dale Crover. Sirény tepali ako kamenári na spíde. a hlavne hlučne. treťou a poslednou "serióznou" kapelou boli Phoenix II s Banánom na čele. v kúdoloch pary začali a železnou panvicou rozbili ksicht každému. priznám sa, že metal v hc/punku moc nemusím, ale toto ma obrátilo na vieru. už verím, že aj metal sa dá robiť s myšlienkou a na úrovni (nemyslím tým rýchloklad prstov v sólach). takto sa robí pravá šou, a nemusí to byť iba zbierka póz, ale práve naopak. nejdem písať viac, Phoenix II treba vidieť naživo. a kedy naposledy ste zažili, že kapela rozdávala texty na koncertoch??? po tejto smršti nasledovalo zbalenie apošky a už iba brnkacie vystúpenie mojej maličkosti, ale ľudí sa nahrnulo až som nechápal. asi ma tu majú naozaj radi. počas môjho setu dokonca niekto urval dvere na bekstejdži, boha, riotfolk. ako posledná lahôdka bola neortodoxná plejbek tanečná skupina Vochoč Si Mě. všetci tvrďáci, metalisti, hardkoráci, pankáči, trešeri, svorne dusali na diskohity rokov minulých. chvíľu sme rozoberali tento fenomén a potom sa vyberáme na byt, kde sme v skorých ranných hodinách zaľahli. catering na koncerte bol perfektný, koncert taktiež, nocľah tiež, čo dodať? Jihlava über alles.

22.1. Trenčín - Lúč - Edelweiss Piraten, Innoxia Corpora, Ilúzia, DFF
ráno nás unášajú Krivosh s Verčou do Brna, kde im venčíme Güntera, pekelného psa, šiškomaniaka. po obede frčíme do Trenčína, fľaša vína s nami. najprv pokojný podvečer ultra rodinný, potom rýchly presun do mesta a už sa organizátor Robo (buď mu chvála večná) po mne zháňa. tak radšej idem do Lúča a neverím svojim očiam, klub je plný po strop, strapatá hlava na strapatej hlave. ihneď mierim na pódium a nepripravený, nevychladnutý, neaklimatizovaný, mastím songy do ľudí. na záver si zahrám aj s jedným malým pankáčiskom a taký freejazz, to ešte svet nevidel, až sa mi víno vylialo, taká to bola šajba. po mojom sete sa vrhám do víru udalostí v bekstejdži, na chodbe, vonku, no všade len nie v klube. stihnem síce odohrať svoje tri piesne s Ilúziou, ale ináč som nevidel ani notu, čo mi je teraz s odstupom času trochu ľúto, najmä Innoxiu som si chcel pozrieť. na druhej strane som postretával ľudí a niektorých starých smradov som teda nevidel riadne veky. keďže Klaus nedorazil, tak sa nekonala žiadna sľubovaná diskošou a šlo sa niekam do baru. spali sme u Majkhella a v nedeľu sme šli na detoxikačný výlet na Inovec. dokonca sa poniektorí z nás dostali aj na Inovec. ale všetko má svoj koniec, rozlúčka, štartujeme a vraciame sa späť do Česka, aby sme čelili povíkendovej depresii. a keďže tento víkend bol extra parádny, tak aj depka stojí za to.

kľemokoncert + náboženstvo

pokračujem v rekapitulácii januárových koncertov. konečne jedne taký, kde som nefungoval iba ako postávač a pocucávač, ale som aj účinkoval. a dnes to bude netradične aj s náboženskou bodkou.

15.1. Žilina - Retro - SRO, The Kľemones, Proti Srsti

domov na Slovensko cestujem z celkom iných dôvodov, a nakoniec sa k tomu prišmochtí ešte aj záskok za zoo-punkovú Peshatu, keďže títo ošetrovatelia divých svíň nemohli doraziť. využívam takýto skorý (vzhľadom na ročnú periódu) koncert a každý návštevník (pokiaľ neodmietol) dostal pri vstupe nový kľemokaľendár na rok 2011. kto nemá, napíšte (klemodasa@gmail.com), vybavíme, doručíme, pre vás všetko, miláčikovia. bez kľemokaľendára sa predsa žiť nedá, to je jasnačka. a ku koncertu? no čo už len o tom môžem napísať. na bare som našiel svoje dve platne Iggyho Popa a Chucka Ragana, o ktorých som si myslel, že sú navždy stratené v škarpe dejín. ale nie, pekne svietia a usmievajú sa mňa. začínam veriť v lepšie stránky ľudstva. stojím pri svojom "gigantickom" distre a zisťujem, že máme málo L-iek. naposledy všetci chceli iba S-ká a M-ká, lebo majú asi radi obtiahnuté. tak som nových dal urobiť viacej takých a tu ho máš, kde sa vzali tu sa vzali, samí veľkí chlapi. to sú problémy, čo? hehehe. ako druhí v poradí po žilinských Proti Srsti ideme hrať my. keďže máme dnes večír dvoch gitaristov, môžem slobodne poletovať a na to aj doplatím. rozmrdám si lakeť a okrem krvi mi nič neni. ale to pravé doplácanie príde až o dva týždne, keď opäť s kľemovcami budeme brázdiť bahno pankových močiarov. o tom nabudúce. koncert dopadol na výbornú. po nás ešte profesionálne sa tváriaci chacha-punk SRO, ale to sa porúčame a nakoniec sa mojim druhom podarí odtiahnuť ma od baru. v tom zmätku tam zase zabudnem svoje dve platne, ale príde čas a ja si ich vyzdvihnem. veľká vďaka patrí najmä Radovi a Tomášovi a taktiež všetkým vám, čo ste koncert podporili.

na druhý deň som sa stal hrdým krstným otcom a zároveň som vyriešil náboženskú otázku. vlastne bola vyriešená za mňa. ten krst bolo to posledné, čo som bol ochotný podstúpiť v spojitosti s cirkovou. deň predtým som dokonca išiel na spoveď. stál som v kostole. neveril som, čo tu robím, ale hovorím si, že pre kamošov to spravím, veď pre mňa to nič neznamená. keď som ale videl, čo tam kresťania predvádzajú pred spovedelnicou priamo v ich chráme, tak ma to trochu zarmútilo a zároveň potvrdilo dosť veľa vecí, ktoré som si myslel. po krátkej výmene názorov bolo pre mňa všetko jasné. viem, nemal by som generalizovať, ale tá vzorka a situácia bola všehovoriaca. keď už som otvoril (a zároveň zatvoril, heh, koľká kontradikcia) túto náboženskú otázku, dodám aj to, že som na druhý deň veľmi pozorne počúval kázeň a musel som sa trpko smiať. so všetkým, čo hovoril kňaz, som totiž absolútne súhlasil. deň predtým som skrz pár úbožiakov videl obraz, aký vytvárajú o svojom pánovi. otázka viery je niečo iné, ale otázku náboženstva mám vyriešenú. najlepšie to asi vyjadrilo naše krstňa, keď sa tesne po krste na to všetko krásne a doslova, prosím pekne prepytujem, vysrala. držal som ju na rukách, takže to viem. bravo, Terezka, taká maličká a taká uvedomelá.

dneska to bolo také osobnejšie. ale nedalo sa mi ináč. nabudúce už zase iba trápny sex, zlé drogy a napózovaný rakenrol.

2x januárová sedmička

po presídlení do Prahy som neváhal a hneď šup na sedmičku. a tak započala anabáza januárových koncertov.

5.1. - 007 - Praha - Unveil (CH), I Want You Dead (G), Bob

koncerty na sedmičke ma obchádzali strašne dlhý čas, kým som chodil do Prahy len na krátke návštevy, takže som vyšľiapol na kopec po prvý krát. streda nestreda, hlad po koncetoch je veľký a najmä keď je človek nezamestnaný, tak sa na víkendy nehrá. dáko sa skladáme s Davidom na vstupné a vliezame do prázdneho klubu. behom večera sa polonaplní, ale nič extra. prvá kapela je neplánovane Bob z Teplíc. Twin Peaksoví trešeri spustia jačavú rýchlopalnú šou a nenudím sa teda vôbec. vlna trešu sa valí strednou európu ako laxatívne tsunami. kto nesurfuje, zahynie. spevákov úškľab vyzerá ako vytvarovaný britvou, a škrečí a jačí. vtedy to ešte netuším, ale nekoniec je to najlepšia kapela večera. pražské publikum je úplne disciplinované: kapela nastúpi, všetci sa presunú pred pódium, kapela skončí, všetci odídu a tak dokola. tak sa presúvam s nimi, nech nevyzerám ako ignorantský buran z dediny na prvom koncerte. čo síce som, ale nemusia vedieť. druhý chod večera sú grécki detkoristi I Want You Dead. od začiatku do konca strašná nuda. spevák hádže vlasiskami, nestačí zo spevom a celé je to nudné a čo je horšie, tvária sa strašne vážne a nepriateľsky. a do toho ešte horšia vec, roztrhnú strunu na base, takže sa čaká a potom to pokračuje. žiadny svetlý bod. možno im iba nevyšiel večer a zjedli málo tzatzikov (bohajeho, ako sa skloňuje slovo tzatziky???). posledný sa na tanier večera fľaskli švajčiari Unveil. takí červíci mladí. hudobne to bolo dobré, textovo klasické sXe témy a predslovy. na môj vkus moc húpavé a pomalé. mám rád aj pomalé veci, ale musí to byť valivejšie. no aspoň ma to nenudilo ako antickí metalisti pred nimi. singalongy si zaspievalo aj zopár ľudí, čo to poznalo, dáki ikskári sa vyvenčili pred pódiom, ale to je asi tak všetko. nič svetoborné, na čo by som šiel aj nabudúce. Bob z Teplíc im aj tak všetkým vytreli rite. čekni ich tuto: bandzone.cz/bob

8.1. - 007 - Praha - Gattaca, Cowboy Poetry (D), Worldhood

neprešlo ani pár dní a už na strahovský kopec mierime zas. tentokrát sa účasť rapídne zvyšuje. je sobota a obsadenie vyzerá zaujímavo. akcia je benefitom pre PragueWatch, sledujúcu rôzne občiansko-právne spory a kauzy v Prahe. dnes nasávam fľaškový staropramen po litroch, čo sa neskôr odzrkadlí na stave môjho zažívacieho traktu, keď sa budem zvíjať na posteli so zastavenými prdmi (tfuj!). prvá kapela sú Worldhood, pozbieranci z iných kapiel, nechce sa mi písať akých, aby nevznikali predpojaté vnímania hudby bez predošlého vypočutia. traja dlháni a veľmi dobre zahratý punkrock. najmä basák Kejmy a jeho hlas sú určujúcim faktorom pre nasmerovania do ostrov, kde by pokojne mohli stroskotať Leatherface, Bad Religion, NoMeansNo a z vrakov ich lodí poskladať niečo podobné. perfektné a neokukané nápady a pritom chytľavé a priamočiare. to sa nepočuje často. druhou kapelou (kapelou?) je Cowboy Poetry z dojčlandu. obrýlený slušnák s gitarou je realitou na pódiu. vysypalo sa teraz tých kombojov s gitarou požehnane. stačí si len vyberať. tento honák dobytka to zobral cez neopunk, akurát že zabudol kapelu. tak to pre mňa všetko znelo ako melo-california-punk na španielke. snažil sa aj o humorné storky medzi pesničkami, ale furt som mal pocit, že sa tam cíti ako na hviezdoslavovom kubíne a/alebo potrebuje na vécko. ale bol milý, nikoho neurazil a jeho hanblivé a úprimné vystúpenie som si užil celé. však si to skúste, vyliezť sami s kusom dreva na pódium a nepočúrať sa. tam sa nedá skryť za kapelu a/alebo hradbu hluku. klincom hudobne pestrého večera boli ďalší pozbieranci Gattaca, posledný krát v zostave s aktuálnym bubeníkom, potom nastupuje hipisácky crusto raper Mazi (môžete poznať z miliardy Jihlavských aktivít a skupín). ľudí sa nahrnie ako vší, populárna hudobná skupina toto je asi. spustia taký hrubý atmosférický crustpunk (nech je to čokoľvek), ženský spev by som nespoznal keby som mal zaviazané oči. miestami je to hutné ako železobetón, miestami zase také tie uťahané plakacie pasáže pre samovrahov. fajné je to. len akosi dlho hrajú na môj vkus. spokojnosť najväčšia z koncertom. išiel som sem síce najmä kvôli Cowboy Poetry, ale nakoniec ma najviac dostali Worldhood. predsa som len jednoduchý punkrocker z dediny. a ešte som vyfasoval od PragueWatch nálepku na schránku, že nechcem propagandu od mesta a reklamy. škoda len že nemám svoju vlastnú schránku, hehe. ale raz aj to bude. a potom tam tú nálepku nemilosrdne nacapím a ona bleskami a hnevom skántri každého narušiteľa.

rekapitulácia decembra 2010

tak po dlhej dobe opäť späť. najprv skúsim takú krátku rekapituláciu decembra 2010, keďže som to tu pekne zanedbával.

v posledný mesiac roka som totiž absolvoval pomerne hutnú dávku koncertov. Piškóta Tour som dotiahol do konca troma koncertami. v Zlatých Moravciach neprišiel vlastne nikto. také koncerty človek potrebuje, aby si nemyslel, že zožral všetku múdrosť sveta. takže som iba v pohovke a v totálnej zime zahral pre zblúdilé duše. ale ja som ťa varoval, Stocky, ja nie som Vratko Rohoň a ani nikdy nebudem. na druhý deň v Bratislave sme celkom slušnú kaviareň premenili na pankový brloh spolu s kamošmi The Weeds. asi nás už viacej nepozvú. ale ten večer rozhodne stál za to, díky Šupo. posledný koncert bol v Seredi na oslave Morákových narodenín. tu to dopadlo tiež krásne. snáď by som si iba zabŕdol do vlastných crust-folkových inkarnácií a ospravedlnil sa všetkým, že Rúbanisko jednoducho nebolo schopné ničoho normálneho. ešteže to zachránil Pipo so svojím jedálnym rapom. a to bol koniec Piškóta Tour a o pár dní prišla na svet naozajstná Piškóta, takže mi pribudnú nejaké tie sladké povinnosti ako krstnému tatovi.

ďalší víkend sa niesol v znamení nervov, keďže som prebral na svoje plecia koncert Zóny A. chlapci sú však profíci a komunikácia s nimi je naozaj na úrovni. to sa už nedá povedať o ich hudobnej produkcii a ako asi jedinému triezvemu človeku v klube sa mi pretáčali oči, čo všetko si môže dovoliť taká legenda. na druhý deň sme zase skočili do Blavy s Kľemovcami a rozprášili Randal na krste kapely Papundekel. Ja som v metropole aj ostal, aby som si hneď nasledujúci večer vychutnal návštevu starej dobrej Viešky Pod Rovnicami a potom Macabre a Napalm Death. koncert úžasný, návštevníci už menej. metalisti sú celkom nudní, iba stoja a kontrolujú takty v krkolomných sólach a keď si človek skočí, tak ho ešte aj nechytia.

nebudem klamať, na koncerte Zóny som čosi zarobil a tak som mohol celý týždeň chodiť po Slovensku a hrávať zadarmo. hneď v utorok som si zabrnkal vo Zvolene. švédska HC/punk úderka Nitad ma totálne rozsekala a hneď sa dostala medzi adeptov na koncert roka. po zemi sme sa váľali a krochkali od radosti. aj noc s nimi potom stála za to, milí chalani. díky Rado za linoleum. na druhý deň som si nečakane zahral po boku Jaya The Cat v Nitre, keď Richťovi vypadla nedisciplinovaná predkapela z Nemecka. hneď v prvej pesničke mi jebli dve prostredné struny (G,A) a tak som zachraňoval česť defakto na dvoch (mohol som si vybrať, buď horné alebo dolné, hehe). ale dopadlo to dobre, dokonca aj s prídavkom. tak neviem či publikum boli masochisti, alebo čo. posledný koncert v rámci neplánovanej šnúry sa odohral zase v Blave po boku mojich obľúbencov Radio Dead Ones. účasť malá, zábava veľká. agentúra "dva prsty v riti" zase úradovala. najlepší bol rozmetaný polystyrén, čo umocňoval krutú zimu vonku aj pred pódiom.

víkend zase klasicky pankový s Kľemovcami po dlhšom čase v Dolnom Kubíne na rozmrdanej aparatúre. pri takých koncertoch sa jednoducho treba vykašľať na akúkoľvek snahu a stačí to rozmrdať ešte viac. teraz nemyslím tú aparatúru, ale koncert. myslím, že sa to podarilo. na druhý deň sa situácia opakovala v Martine, ale tam som aspoň videl parádne vystúpenie valachov Telefon, čo celú akciu pozdvihlo k výšinám (nič iné ma nenpadá ako valašský Dead Kennedys). náš rokenrol to iba všetko zakončil a mohlo sa ísť po mraze domov. a ešte jedna dôležitá vec sa stala. v Malarie distre som vyhrabal platňu No Hope For The Kids, ktorá odvtedy nezliezla z gramca.

posledný koncert v roku sa odohral v Prievidzi, kde som išiel robiť reparát na Fofove narodky, keďže minulý rok som odtiaľ dezertoval. oprava sa podarila úžasne. ako bonus sme dali Kelly Family verziu kapely Ilúzia, čiže súťaž v disciplíne: hádaj koľko muzikantov sa vtrepe na pódium. až to kvantitatívne hraničilo s nejakou ska-kapelou. a potom už len milión kecov, vlčia tma a hmlisté vianočné ráno.

potom som sa odpratal zo sveta do závetria bez výdobytkov modernej doby a po novom roku som sa presťahoval do Prahy. nemal som net a ani gramec a to bol tiež dôvod prečo som sem dlhšie nič nepísal. pre dnešok by hádam aj stačilo. dobrú noc.

no hope for the kids

zanedbávam to tu, ja viem. ale bolo milión koncertov (o tom sa chystám podať depešu) a nestíhal som ničovaté nič. v januári sa to pokúsim všetko dobehnúť. a čo sa týka soundtracku mojich dní, tak od 18.12. počúvam dokola a dokola stále jednu jedinú platňu. každučký deň. už sa mi to dlho predlho nestalo, že by som furt dokola obracal jeden asfalt. a tuhľa prišli chlapci z Dánska a všetko zmenili. hit na hite, punkrock jak riť. No Hope For The Kids - s/t (Feral Ward, 2006).

soundtrack nového snehu 12.1

koncertový denníček:

vo štvrtok som dvojákom v Brne odštartoval svoje Piškóta Tour. najprv som zahral na podzemnej akcii pre starých aj mladých androšov a cítil som sa ako doma. vlasatci to prijali viac než dobre a ani sa mi odtiaľ moc nechcelo odchádzať. druhá akcia bola pripomenutím dňa proti domácemu násiliu, aj keď kvôli zmätku s klubom a nedostatku miesta som nakoniec žiadny infostánok nevidel. tešil som sa na Citizens zo Škótska, ale akosi mi to v ten večer nešmakovalo. ani počas svojho vystúpenia som nebol celkom vo svojej koži. síce som to možno úspešne maskoval, ale keď sa necítim so svojím hlasom v pohode, tak to asi nie je celkom ono. celkovo sa mi vidí, že som si s Rúbaniskom uplietol na seba taký menší klaunovský bičík. ale ako sa hovorí, kto sa dal na boj, musí bojovať. a ja budem. najkrajšia časť večera preto bolo pre mňa posedenie u Gaby a Toňa so štamperlíkom domácej, pekne v kľude, psík Čuľo poskakoval a všetko bolo ako má byť. ďakujem priatelia.

v piatok sme sa presunuli do Brezna, kde sa zomlela riadne chaotická akcia. ale na vine som si sám, a premiera ochutnávok, rozhovorov a stretnutí najmä pri bare. ľudí sa však nahrnulo vrchovate. teší ma, že aj folk a folkabaret spolu s reggae-hip-hopom dokáže pritiahnuť ľudí. ale najväčšia kombojka nás čakala až o druhej v noci, kedy nám vypovedalo auto a museli sme sa ťahať po zime s otvoreným oknom a ako čeršnička na torte boli premúdrelí policajti-zasrani, čo nás zastavili.

v sobotu v Detve sme zapichli posledný klinec do novembrového hrania s Kľemones. zvuk bol geniálny, ľudí pomenej, ale zato divokí a najmä veľmi úprimní a milí. a špecialita klubu: pomalý výťah - ako jediná cesta z a do klubu, naozaj perlička.

a teraz k môjmu soundtracku dnešných dní: bude to ťažké. krásnu záľahu snehu totiž asi nedokázala predčiť žiadny muzika, tak som za posledné dni moc toho nenapočúval. skúšal som všeličo, ale nič nepasovalo. ako tak to išlo so starými bostonskými šarvancami Jerry´s Kids (Is This My World?) a dobre som sa zabavil zase len pri klasickom hovorenom slove od L+S a Radošinského Naivného Divadla (Loď Svet). počúval som všelijakú muziku, ale nič mi nešlo akosi pod nos. a potom svetlo! narazil som na diamant. už som túto kapelu spomínal, ale nedá mi to zas. Sin Ropas z USA sú dvaja chalani, čo hrajú "strašne pomalú a obyčajnú muziku", mohol by povedať niekto. pre mňa je táto kapela ako droga. už to počúvam neviem koľký krát po sebe a neviem sa tých piesní zbaviť ani nabažiť. už dlho som nič podobné nezažil. dokonalý zvuk, dokonalá atmosféra, dokonalé spevy, krásne hry s tónmi, bomba špica, nenápadný klenot, čo odkrýva svoje krásy až po preniknutí na molekulárnu úroveň. a keď som sa po nich pozrel na nete, tak som sa dozvedel, že práve vydali nový album. ochutnávky na www.sinropas.com. soundtrack čerstvo napadnutého snehu je jasný: Sin Ropas.