za posledný týždeň som veľa času nemal a ani som veľa muziky nepočúval. zas ale keď je človek obmedzený časom, vyberá si naozaj uvážlivejšie. z toho, čo sa dostalo do mojich uší, vyberám tieto lahôdky.
Remek - Demo (2010, DIY)
nová kapela z Prahy zložená zo starých harcovníkov (Lakmé, Dakhma, Gattaca, Jednota). svoje prvé 5-piesňové demo nahrali na skúšobni a dali hneď zadarmo na stiahnutie, ale je možnosť zohnať to aj na CD. DIY prístup je pre nich všetkým a je to cítiť a vidieť. presne podľa môjho gusta. nahrávku som po stiahnutí počúval celý večer stále dokola. trblietavé gitarky, ukričané vokály, atmosféra, čo sa dá krájať a jesť. a veriť. cítil som silnými výbojmi naplnenú skúšobňu priamo vo svojej izbe. nie som odborník na emo-HC, takže tu nejdem porovnávať a prirovnávať. každý text je o niečom a pieseň "Na konci" je jednoznačná srdcovka.
Warsaw Was Raw - Chaajoth (2009, Rejuvenation Rec., Guerilla Asso, La Machoire)
ďalšia z kapiel, ktoré som premeškal na koncerte, našťastie som mal o tom správy a tento krátky námrd. rozsekali ma, rozmašírovali, pomleli a potom po mne poskákali špinavými bagandžami. a potom som si to pustil zas a zas. a teraz som sa k tomu vrátil a nič z tej sily sa nestratilo. uškriekané ženské vokály, epileptický punk, pestrý power violence, pancierový fastcore, občas bordeloidné, občas až prehľadné. to všetko na necelých desiatich minútach šialenstva. a navyše majú smrteľne vtipné názvy piesní. nič viac nechcem, len sa nechať bombardovať takýmito úderkami. veľmi vhodné pri nedostatku času a prebytku hnevu.
Jon Gaunt - 5 songs (2009, DIY)
country. kedysi dávno som tento štýl nemohol ani cítiť. ale to asi preto, že som to počul iba z druhej ruky a od pochybných česko-slovenských pop-folkáčov, ktorých nemôžem cítiť ani dnes. odvtedy som prešiel dlhú cestu. a dnes mám country veľmi rád. aj o tom je búranie predsudkov a sila muziky. a tiež sila osobného stretnutia a spomienok, keďže toto krátke CD mám priamo od autora. je to obyčajné country. krehké a krásne songy. väčšinou gitara a hlas. v poslednej fidlikačke Jon Gaunt ukáže, čo je jeho doména. a kto to vlastne je? taký ten chlapík s veličiznou bradou v kamionistickej šiltovke, čo hrá na husle po boku Chucka Ragana.
Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002, American Recordings)
narodeniny sú niekedy skvelá vec. najmä, keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dávať tie najlepšie darčeky na svete. čo iné je najlepší album Johnnyho Casha konečne na vinyle???
streda 21. júla 2010
pondelok 12. júla 2010
soundtrack z Olomóca
dnes nebudú žiadne albumy týždňa, lebo posledný týždeň ma nič tak nezaujalo a nič som tak veľa nepočúval, aby som vás s tým obťažoval. a pchať tu niečo nasilu, len aby tu niečo bolo, to nie je môj štýl. navyše cez víkend som videl kapelu, ktorá by väčšinu mojich albumov týždňa potopila s prehľadom a silou torpédoborca. reč je o The Newtown Neurotics.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.
okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.
okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.
streda 7. júla 2010
soundtrack choroby
horúčka. bolesti hrdla. perinové potenie. pocit, že už nikdy nebudem zdravý. takto som prežil posledný týždeň. v najhorších chvíľach som nemal chuť na nič iba na spánok. neskôr som počúval kopec audiokníh. a keď som opať dostal chuť na muziku, tak to išlo pekne postupne. preberal som sa ako maco zo zimného spánku a tak vyzerala aj muzika, ktorú som si starostlivo servíroval. to najlepšie, čo ma dostávalo z pazúrov choroby, uvádzam v chronologickom poradí. a keďže som ležal v posteli, tak som si nemohol dopriať vinylovú gymnastiku a počúval som z počítača (to len pre poriadok a úprimnosť).
Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.
A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.
Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.
Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...
Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.
A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.
Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.
Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...
pondelok 28. júna 2010
soundtrack letného slnovratu
bol letný slnovrat. dni sa začali krátiť. zase odpadol jeden kľemokoncert. víkend stál za to aj tak. a tu sú najšmakovnejšie nahrávky mojich uplynulých dní:
Smalltown - The Music (Deranged Records, 2004)
vyhrabal som túto platňu v distre jedného Francúza spomedzi iných dosiek, ktoré mi vôbec nič nehovorili. o švédskom triu Smalltown som vedel iba to, že nedávno preleteli na turné aj cez Česko a že hrajú akýsi pop-punk, voči ktorému som zväčša podozrievavý, lebo nemám rád príliš sladké koláče. keď som tento dlhohrajúci debut praštil na gramec a ozvali sa prvé tóny, vedel som, že to nie je ich prípad. z celej dosky ide jasný odkaz na to najlepšie zo sedemdesiatkových* kapiel ako Stiff Little Fingers či Jam. melodický a drsný vokál, krásne harmónie, ale je tam aj potrebná ufúľanosť a všetko presne tiká ako časovaná bomba. celé je to vyvážené veľkou dávkou originality a skvelými textami. takto sa má hrať punkrock. mám chuť trieskať si hlavu, že som ich premeškal naživo.
Fleshies - The Sicilian (Alternative Tentacles, 2003)
Fleshies som videl naživo v 2003 v Prahe. hrali prví, nevedel som o nich nič, rozsekali ma a trochu zatienili aj hlavné "hviezdy" koncertu. pamätám si samovražedný rokenrol a nadzvukového speváka, ktorý bol na viacerých miestach naraz. odvtedy som o nich nepočul a až na Mišmaši vidím u Martina Valáška ich platňu The Sicilian. kruh sa uzatvára, doska sa točí na mojom gramci a všetko sa to vracia späť. volume doprava, bedne skáču po izbe. typická kalifornská masakrálnosť, akoby už po tejto doske nemalo prísť ďalšie ráno. všetko nabudené až na hranu priepasti, ale stále je to rokenrol a sakra chytľavý. v istých pasážach si nemôžem pomôcť a myslím na Turbonegro v období ritnej kobry. a potom príde pieseň Rosa a ja krútim hlavou nad tou jemnosťou a krásou. akoby na tom albume pracovalo viac kapiel a všetko to drží pokope perfektný vysoko položený spevákov vokál, ktorý by sa tam ani nemal hodiť, ale je to dokonalé. naviac majú Fleshies fakt ostré a brutálne vtipné texty. drobnôstka na záver sú piktogramy na obale pri menách členov. taká blbosť, ale mňa ako bookletového fetišistu potešila. chcem ich ešte vidieť live!
Michaela - Sprayer-Frayer (Tommü Records, 1994)
hneď na úvod: toto nie je žiaden vtip!
detské albumy sa robia všelijako. väčšinou podľa hesla: "dáme tam dáke veselé polodementné popevky, deti na to budú tancovať ako šalené a máme od nich na chvíľu pokoj." alebo to môže vyzerať fakt na úrovni. ako keď sa do toho pustí Peťo Nagy, ktorý je autorom všetkých textov a drtivej väčšiny muziky na tejto kazete. objavil som ju prednedávnom v jednom hračkárstve za 50 centov a neváhal som ani chvíľu. Čo song, to skvost.
Sprayer-Frayer je najoriginálnejší hardkorpankový text o korupcii, hlúposti polície a nadvláde grafity. Gitara-na-na a Lietajúce rádio sú pocty mocnej muzike. Nikdy nezober drogu strčí do vačku mnohé verklíkové straight-edge texty. Nožnice je skvelý DIY manifest. Šialená svadba je o nespútanej fantázii. Už to mám! je prefektná sonda do rozdielov sveta detí a dospelých a hádajte kto to schytáva na plnej čiare. Je tu aj zopár emo songov, ktoré patria ku každému dobrému albumu a tiež veľmi netradičný stereotypy búrajúci pohľad na komáre. Po hudobnej stránke je to pestré a nápadité a Peťo dokazuje, že miluje najmä reggae. Michaela Paštéková už neni uvrieskané mandarínkové decko, ale ešte ani tínedžer, je to niečo neurčitého medzi. Ideálna kazeta do auta, nenudí, je tam čo objavovať a je to aj švanda. Fakt.
Divadlo Járy Cimrmana - Hospoda na mýtince (Supraphon, 1977)
mám taký zvyk, že na dobrú noc väčšinou počúvam hovorené slovo. hry RND a dialógy L&S sú tak vlastne moje permanentné dosky týždňa, lebo to počúvam stále dookola. až sa to môže niekomu zdať divné. a aj sa zdá... ale inak to už asi nebude.
keďže prednedávnom zomrel Ladislav Smoljak, siahol som len tak z akéhosi nekro-popudu po platni Hospoda na mýtince, ktorú som pred pár rokmi našiel v antikvariáte Nazca (jedinom veľmi chabom obchode s platňami v Žiline). a zabavil som sa kvalitne ako vždy... hehe, a teraz paradoxne zisťujem, že pri hovorenom slove mi akosi dochádzajú slová na priblíženie. tie nesmrteľné Cimrmanovské hry jednoducho treba počuť. ani žiadna "hláška" ma nenapadá. vytrhnuté z kontextu to pochopia iba tí, čo vedia. a keďže vedia, načo písať viac. a pre tých, čo nevedia, načo písať viac. prepáčte. L.Smojlak - R.I.P.
ešte by sa sem patrilo napísať album Is This Real? od Wipers, ktorý som posledný týždeň hodne počúval. ale povedal som si, že kapely, ktoré mám zatiaľ iba na mp3 sem nebudem dávať. keď si zadovážim vinyl, určite sa tu tento punkrockový míľnik objaví.
--------------------------
*sedemdesiatkové kapely - punkrockové kapely zo sedemdesiatych rokov. tento výraz veľmi neobľubujem, lebo sa zlumpačil a rozriedil a punkom 77 je dnes označovaná hocaká plytkosť
Smalltown - The Music (Deranged Records, 2004)
vyhrabal som túto platňu v distre jedného Francúza spomedzi iných dosiek, ktoré mi vôbec nič nehovorili. o švédskom triu Smalltown som vedel iba to, že nedávno preleteli na turné aj cez Česko a že hrajú akýsi pop-punk, voči ktorému som zväčša podozrievavý, lebo nemám rád príliš sladké koláče. keď som tento dlhohrajúci debut praštil na gramec a ozvali sa prvé tóny, vedel som, že to nie je ich prípad. z celej dosky ide jasný odkaz na to najlepšie zo sedemdesiatkových* kapiel ako Stiff Little Fingers či Jam. melodický a drsný vokál, krásne harmónie, ale je tam aj potrebná ufúľanosť a všetko presne tiká ako časovaná bomba. celé je to vyvážené veľkou dávkou originality a skvelými textami. takto sa má hrať punkrock. mám chuť trieskať si hlavu, že som ich premeškal naživo.
Fleshies - The Sicilian (Alternative Tentacles, 2003)
Fleshies som videl naživo v 2003 v Prahe. hrali prví, nevedel som o nich nič, rozsekali ma a trochu zatienili aj hlavné "hviezdy" koncertu. pamätám si samovražedný rokenrol a nadzvukového speváka, ktorý bol na viacerých miestach naraz. odvtedy som o nich nepočul a až na Mišmaši vidím u Martina Valáška ich platňu The Sicilian. kruh sa uzatvára, doska sa točí na mojom gramci a všetko sa to vracia späť. volume doprava, bedne skáču po izbe. typická kalifornská masakrálnosť, akoby už po tejto doske nemalo prísť ďalšie ráno. všetko nabudené až na hranu priepasti, ale stále je to rokenrol a sakra chytľavý. v istých pasážach si nemôžem pomôcť a myslím na Turbonegro v období ritnej kobry. a potom príde pieseň Rosa a ja krútim hlavou nad tou jemnosťou a krásou. akoby na tom albume pracovalo viac kapiel a všetko to drží pokope perfektný vysoko položený spevákov vokál, ktorý by sa tam ani nemal hodiť, ale je to dokonalé. naviac majú Fleshies fakt ostré a brutálne vtipné texty. drobnôstka na záver sú piktogramy na obale pri menách členov. taká blbosť, ale mňa ako bookletového fetišistu potešila. chcem ich ešte vidieť live!
Michaela - Sprayer-Frayer (Tommü Records, 1994)
hneď na úvod: toto nie je žiaden vtip!
detské albumy sa robia všelijako. väčšinou podľa hesla: "dáme tam dáke veselé polodementné popevky, deti na to budú tancovať ako šalené a máme od nich na chvíľu pokoj." alebo to môže vyzerať fakt na úrovni. ako keď sa do toho pustí Peťo Nagy, ktorý je autorom všetkých textov a drtivej väčšiny muziky na tejto kazete. objavil som ju prednedávnom v jednom hračkárstve za 50 centov a neváhal som ani chvíľu. Čo song, to skvost.
Sprayer-Frayer je najoriginálnejší hardkorpankový text o korupcii, hlúposti polície a nadvláde grafity. Gitara-na-na a Lietajúce rádio sú pocty mocnej muzike. Nikdy nezober drogu strčí do vačku mnohé verklíkové straight-edge texty. Nožnice je skvelý DIY manifest. Šialená svadba je o nespútanej fantázii. Už to mám! je prefektná sonda do rozdielov sveta detí a dospelých a hádajte kto to schytáva na plnej čiare. Je tu aj zopár emo songov, ktoré patria ku každému dobrému albumu a tiež veľmi netradičný stereotypy búrajúci pohľad na komáre. Po hudobnej stránke je to pestré a nápadité a Peťo dokazuje, že miluje najmä reggae. Michaela Paštéková už neni uvrieskané mandarínkové decko, ale ešte ani tínedžer, je to niečo neurčitého medzi. Ideálna kazeta do auta, nenudí, je tam čo objavovať a je to aj švanda. Fakt.
Divadlo Járy Cimrmana - Hospoda na mýtince (Supraphon, 1977)
mám taký zvyk, že na dobrú noc väčšinou počúvam hovorené slovo. hry RND a dialógy L&S sú tak vlastne moje permanentné dosky týždňa, lebo to počúvam stále dookola. až sa to môže niekomu zdať divné. a aj sa zdá... ale inak to už asi nebude.
keďže prednedávnom zomrel Ladislav Smoljak, siahol som len tak z akéhosi nekro-popudu po platni Hospoda na mýtince, ktorú som pred pár rokmi našiel v antikvariáte Nazca (jedinom veľmi chabom obchode s platňami v Žiline). a zabavil som sa kvalitne ako vždy... hehe, a teraz paradoxne zisťujem, že pri hovorenom slove mi akosi dochádzajú slová na priblíženie. tie nesmrteľné Cimrmanovské hry jednoducho treba počuť. ani žiadna "hláška" ma nenapadá. vytrhnuté z kontextu to pochopia iba tí, čo vedia. a keďže vedia, načo písať viac. a pre tých, čo nevedia, načo písať viac. prepáčte. L.Smojlak - R.I.P.
ešte by sa sem patrilo napísať album Is This Real? od Wipers, ktorý som posledný týždeň hodne počúval. ale povedal som si, že kapely, ktoré mám zatiaľ iba na mp3 sem nebudem dávať. keď si zadovážim vinyl, určite sa tu tento punkrockový míľnik objaví.
--------------------------
*sedemdesiatkové kapely - punkrockové kapely zo sedemdesiatych rokov. tento výraz veľmi neobľubujem, lebo sa zlumpačil a rozriedil a punkom 77 je dnes označovaná hocaká plytkosť
štvrtok 24. júna 2010
mišmaš párty #17
o Mišmaši sa nedá písať, Mišmaš treba zažiť. ja som tento víkend prežil na sedemnástej mišmašovej párty a stal som sa neobjektívnym vyznavačom, slepým veriacim, oddaným nasledovníkom a zablateným spoločníkom.
celkom som v posledných rokoch zanevrel na veľké festivaly a to, že som ich kedysi sporadicky navštevoval, bol hlad po veľkých kapelách a nedospelá túžba "byť všade". okrem toho tu vždy boli tie maličké, zaprdené, prerábkové festivalíky, kde si človek mohol dopriať rodinný komfort stretnutí, nedavovosť, zvláštne kapely a kľud (aj keď tu ide o celkom iný "kľud"). taký bol Vegafest, SafeThePlanet, Rámus a mnoho ďalších minifestivalov, ktoré neboli prepchaté tuctovými "festivalovými" kapelami. bohužiaľ väčšina z nich neprežila. dôvody si každý domyslí a nemalou mierou sa na tom podieľali aj návštevníci. neviem exaktne aké ingrediencie má mať správny maličký festival, ale Mišmaš to všetko spĺňa dokonale.
len tak z brucha: absencia plotov, absencia ochranky, absencia blbcov, kapely hrajúce úplne ináč ako v programe, ešte k tomu s kozmickým meškaním a nikomu to nevadí, kapiel bolo iba zopár, takže sa dalo všetko vidieť, hlavným heslom bola originalita a kvalita, žiadne premrštené bandlisty a nestíhačky, výborné jedlo, žiadne rady na pivo, žiadne patoky v plaste, málo stánkov, a hlavne krásne prostredie starého statku a kopa zhovorčivých ľudí. čo ešte treba viac? mne už nič.
moji tohtoroční víťazi bez poradia: Plum (PL), Gnu, l´arrache couer. (ale nevidel som všetko)
verím, že o rok sa pôjdeme stretnúť a zablatiť zasa.
celkom som v posledných rokoch zanevrel na veľké festivaly a to, že som ich kedysi sporadicky navštevoval, bol hlad po veľkých kapelách a nedospelá túžba "byť všade". okrem toho tu vždy boli tie maličké, zaprdené, prerábkové festivalíky, kde si človek mohol dopriať rodinný komfort stretnutí, nedavovosť, zvláštne kapely a kľud (aj keď tu ide o celkom iný "kľud"). taký bol Vegafest, SafeThePlanet, Rámus a mnoho ďalších minifestivalov, ktoré neboli prepchaté tuctovými "festivalovými" kapelami. bohužiaľ väčšina z nich neprežila. dôvody si každý domyslí a nemalou mierou sa na tom podieľali aj návštevníci. neviem exaktne aké ingrediencie má mať správny maličký festival, ale Mišmaš to všetko spĺňa dokonale.
len tak z brucha: absencia plotov, absencia ochranky, absencia blbcov, kapely hrajúce úplne ináč ako v programe, ešte k tomu s kozmickým meškaním a nikomu to nevadí, kapiel bolo iba zopár, takže sa dalo všetko vidieť, hlavným heslom bola originalita a kvalita, žiadne premrštené bandlisty a nestíhačky, výborné jedlo, žiadne rady na pivo, žiadne patoky v plaste, málo stánkov, a hlavne krásne prostredie starého statku a kopa zhovorčivých ľudí. čo ešte treba viac? mne už nič.
moji tohtoroční víťazi bez poradia: Plum (PL), Gnu, l´arrache couer. (ale nevidel som všetko)
verím, že o rok sa pôjdeme stretnúť a zablatiť zasa.
utorok 22. júna 2010
soundtrack nového tátoša
takmer pred rokom som vlastnou zábudlivosťou prišiel o svoj starý bycigeľ - Princezničku. ostali po ňom iba zvesti o blatníku videného cez minulé leto niekde v temných húštinách Malej Fatry a mne ostal štatút bycigľového pankáča bez bycigľa.
pred týždňom sme našli na smetisku v Poluvsí pri ceduli "zákaz sypania pevného domového odpadu!" jedného krásneho oceľového tátoša. bol trošku zahrdzavený, ale ináč absolútne v poriadku. zobrali sme ho domov a v pondelok aj v utorok, keď som prišiel z práce, som si dal terapiu šmirgľom a štetcom. ako za starých čias som vytiahol na dvor svoje staré veľké kazetové dvojča* a zopár kaziet. dve z nich sa nakoniec stali soundtrackom ku môjmu uplynulému týždňu.
The Fall - 458489 A Sides (Beggars Banquet, 1990)
kúpil som túto kazetu v mestečku Lewes vo východnom Sussexe, kde som rok pobýval. presne si pamätám ten obchod, bol to sekáč Red Cross Charity Shop na najstrmšej ulici, kde ako v každom klasickom anglickom obchode charity mali všetko od špendlíkov, cez hrnčeky, šaty, knižky až po platne a kazety. väčšiou tam nebolo nič moc, ale keď človek vystihol správny okamih, tak sa dostal ku čarovnej zbierke. tým okamihom bol čas tesne po tom ako sa tam niekto iný zbavil svojej starej diskografie alebo zbierky, ale ešte predtým ako to vyfúkol iný zberateľ. spolu s The Fall som tam vtedy nakúpil kopec ďalších skvelých kaziet. ako už z názvu plynie, je to singlová výberovka, združujúca A strany singlov približne z druhej polovice 90-tych rokov a že ich mala kapela požehnane. The Fall sú totálne rozpoznateľní svojim klasickým opakovačkovým štýlom* a vôbec, asi nemá zmysel sa rozpisovať o tejto kultovej kapele, ktorá hráva dodnes...
Prípad Ewi Burdovej - 2000 krás (Hirax Records, 2000)
nepamätám si ako som kazetu získal, ale určite ma k tomu viedol prvý album tejto vymakanej martinskej kapely, Zvýšená pozornosť, ktorý pokladám za totálny skvost, klasiku, ojedinelý úkaz slovenského punkrocku. 2000 krás nie je už taký punkový, a o to krajšie vynikajú texty a melódieplné* melódie, ktoré sa spolu prelínajú a hadia ako vinič. v tých piesňach sa človek stráca ako v labyrinte, potápa sa ako v mori. no vôbec to nevadí, práve naopak, to zablúdenie je presne to, čo si najviac u PEB užívam.
_____________________
poznámky lingvistu-amatéra:
*kazetové dvojča - pre neskôr narodených: nie je to moja dvojička v podobe kazety, ale veľký magnetofón na dve kazety
*opakovačkový štýl - v muzike repetitívna deklamácia, v kombojkách štýl prestrelky so špeciálnou puškou tzv. opakovačkou
*melódieplné melódie - to nie je žiadna slovná zlátanina, to sú melódie na druhú
pred týždňom sme našli na smetisku v Poluvsí pri ceduli "zákaz sypania pevného domového odpadu!" jedného krásneho oceľového tátoša. bol trošku zahrdzavený, ale ináč absolútne v poriadku. zobrali sme ho domov a v pondelok aj v utorok, keď som prišiel z práce, som si dal terapiu šmirgľom a štetcom. ako za starých čias som vytiahol na dvor svoje staré veľké kazetové dvojča* a zopár kaziet. dve z nich sa nakoniec stali soundtrackom ku môjmu uplynulému týždňu.
The Fall - 458489 A Sides (Beggars Banquet, 1990)
kúpil som túto kazetu v mestečku Lewes vo východnom Sussexe, kde som rok pobýval. presne si pamätám ten obchod, bol to sekáč Red Cross Charity Shop na najstrmšej ulici, kde ako v každom klasickom anglickom obchode charity mali všetko od špendlíkov, cez hrnčeky, šaty, knižky až po platne a kazety. väčšiou tam nebolo nič moc, ale keď človek vystihol správny okamih, tak sa dostal ku čarovnej zbierke. tým okamihom bol čas tesne po tom ako sa tam niekto iný zbavil svojej starej diskografie alebo zbierky, ale ešte predtým ako to vyfúkol iný zberateľ. spolu s The Fall som tam vtedy nakúpil kopec ďalších skvelých kaziet. ako už z názvu plynie, je to singlová výberovka, združujúca A strany singlov približne z druhej polovice 90-tych rokov a že ich mala kapela požehnane. The Fall sú totálne rozpoznateľní svojim klasickým opakovačkovým štýlom* a vôbec, asi nemá zmysel sa rozpisovať o tejto kultovej kapele, ktorá hráva dodnes...
Prípad Ewi Burdovej - 2000 krás (Hirax Records, 2000)
nepamätám si ako som kazetu získal, ale určite ma k tomu viedol prvý album tejto vymakanej martinskej kapely, Zvýšená pozornosť, ktorý pokladám za totálny skvost, klasiku, ojedinelý úkaz slovenského punkrocku. 2000 krás nie je už taký punkový, a o to krajšie vynikajú texty a melódieplné* melódie, ktoré sa spolu prelínajú a hadia ako vinič. v tých piesňach sa človek stráca ako v labyrinte, potápa sa ako v mori. no vôbec to nevadí, práve naopak, to zablúdenie je presne to, čo si najviac u PEB užívam.
_____________________
poznámky lingvistu-amatéra:
*kazetové dvojča - pre neskôr narodených: nie je to moja dvojička v podobe kazety, ale veľký magnetofón na dve kazety
*opakovačkový štýl - v muzike repetitívna deklamácia, v kombojkách štýl prestrelky so špeciálnou puškou tzv. opakovačkou
*melódieplné melódie - to nie je žiadna slovná zlátanina, to sú melódie na druhú
utorok 15. júna 2010
vitajte
dobrý deň,
založil som si tento zápisník kvôli pretlaku slov, pocitov a myšlienok. ak budem potrebovať, budem to sem všetko filtrovať.
môj zápisník sa nesnaží byť žiaden pochybný "mienkotvorný" blog, ani sem nebudem upínať odkazy na downloady muziky, toho je všade dosť a v dnešnej dobe aj tak máme všetci plné počítače hudby, ktorú asi ani nestihneme za svoje životy vypočuť a ak aj áno, málokedy si k nej vytvoríme hlbší vzťah. ani tu nebudem vytláčať pokusy o trápne literárne skvosty...
budem tu písať iba to, čo ma zaujíma, o čo sa budem chcieť s vami podeliť, a dopredu priznávam, že to bude pravdepodobne väčšinou o muzike, keďže sa za ten môj doteraz odžitý čas ukázalo, že to je to, čo ma v živote napĺňa najviac. občas sa tu asi objaví nejaká tá subjektívna recenzia, reportík, alebo len moje súkromné plejlisty uplynulých dní.
za akékoľvek reakcie budem veľmi rád.
-dáša fon fľaša
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)