posledných pár dní bolo naozaj nabitých udalosťami. cez víkend bol Ffud Fest - malá veľká udalosť v Seredi. všetko to zorganizovali ľudia okolo kapiel The Flame Still Burns a Barney Gumble, za čo im patrí nevýslovná vďaka a rešpekt. bol to čarovný víkend a dozvuky boli ťažké.
ani som sa nestihol spamätať a už som sedel v pondelok večer na skúšobni a do Matúšovho nahrávacieho prístroja sme zaznamenávali moje piesne. bol to taký blitzkrieg nápad. keďže budúci týždeň idem do Čiech a Nemecka na pár koncertov a nemám žiaden reprezentatívny matroš, tak som si jeden nahral. v utorok večer prebehol mix a mastering a v stredu som urobil textovú prílohu a zoradil piesne. už to len dať do fyzickej podoby a ďalšie hudobné bejby je na svete. volá sa to TEMPORARY NAMELESS EP a zmysel názvu pochopíte keď to budete držať v rukách. je tam 7 namakaných piesní, z toho jeden cover od istej nórskej kapely.
aby všetkého nebolo málo, tak v stredu večer sme zablúdili do Čadce, kde som mal tú možnosť a česť zahrať po boku Pisskit pred dánskou kapelou Obstacles. uff, ťažko niečo písať. na tom koncerte som videl budúcnosť. stále som mal mal pocit, že počujem Jaga Jazzist monumentálne prevtelený do štyroch pankáčov. Obstacles ukázali kam sa dá pohnúť, keď ti je hardcore tesný a ešte sú to k tomu aj maximálne milí ľudia. nehovoriac o ostatných návštevníkoch. bol to jedna-báseň-kurva-skvelý-večer. po Scott Kellym a Newtown Neurotics môj tajný adept na koncert roka.
a do toho zajtra vyrážam na Eine kleine SchmutzigMuzik Tour. veru, nemôžem povedať, že by som sa nudil.
štvrtok 19. augusta 2010
piatok 13. augusta 2010
soundtrack nedostatku času
hneď po návrate z Macedónska som chcel dobehnúť muziko-počúvací dlh, ale keďže sa mi nedostalo času na to, aby som si v pokoji sadol, prehrabal zbierku a niečo vrazil na gramec, tak som sa to rozhodol dohnať v práci počúvaním česko-slovenských kapiel z bandzone. išlo o všakovaké kapely a napočúval som ozaj dosť vecí. nové, staré, známe aj neznáme. zo celého toho internetového babylonského prepletenca ma zaujalo zopár, s ktorými sa podelím. ale takýto týždeň už zažiť nechcem. síce som veľa poobjavoval, ale počúvanie v robote na sluchátka je nanič. tak tu sú moji tohtotýždňoví šampióni.
Estar Alerta
pre mňa nová kapela. HC punk s drzým ženským spevom. dalo by sa povedať že klasika, hehe. ale aj tak (alebo práve preto) si mi to páči. je to proste dobre zahrané a verím im to. pri počúvaní mi furt niečo chodilo po rozume. a že som to teda točil stále dokola. taký neurčitý pocit, šteklil mi mozog, netušil som čo to je. a pri x-tom počúvaní ma to napadlo. Estar Alerta znie akoby Tornádo Lue hrali HC punk. to predsa nemôže byť zlé.
Rapsöd
mydliť, mydliť, mydliť. od začiatku do konca. trsátka sa strúhajú, paličky sa štiepia, hlasivky opúchajú. thrash till death! keď je thrash preklopený príliš do metalu, tak to pŕŕ. keď zas moc do punku, tak je to mierne primitif. ale keď je to metalovo presné a líznuté punkovým šmirgľom, tak to je ten správny kokteil. Rapsöd je eňo-ňuňo mastenica. a navrch skvelí ľudia. neni o čom.
OTK
starí harcovníci okolo zvukára Onřeje Ježka zo štúdia Jámor, kde zväčša nahrávajú kone zo striebornej rakety. zvláštna muzika. pre mňa nie úplne prístupná na prvé počutie, ale s každou ďalšou piesňou som sa viac a viac lepil na ich zvláštne melódie. chcel by som vedieť aké je to byť dobrý zvukár a zároveň mať kvalitnú kapelu. niekto si možno myslí, že sa to dopĺňa, ale mne sa javí, že to môže byť celkom ťažké...
Le Bain De Maid
trošku ema nikdy nezaškodilo. čím viac to počúvam, tým sa mi to viac páči. pomalý rytmus, basa buble vzadu, brnky-brnky, potom taký ten trblietavý zvuk gitár a naliehavý krik. traja ľudia, tri duše, tri nástroje. nič nové, ale aj tak perfektné. takáto hudba sa snáď ani nedá robiť neúprimne.
Lost Souls
nahrávky nie sú valnej kvality, hlavne sú trochu potichu, ale aj tak sa dá cítiť kdeže majú chlapci svoje vzory a z čoho čerpajú. rokenrolový základ mixnutý svižným punkrockom, zborové refrény, kopa vokálov. to sú iba základné suroviny. bez receptu na poctivú pieseň je to nič. to ale nie je prípad Lost Souls. textami v angličtine sa dá kamuflovať všeličo, ale keď to tak cítia, prečo nie. a naživo sú dobrí tiež. čo dávajú do tej vody v Nitre? podobne kvalitné kapely poznám iba odtiaľ (Happy Cocks, Zhoda Náhod, DPH).
Madcult
a na záver lakotinku. toto je jediný prípad, kedy nehovorím o piesňach na bandzone všeobecne. ide totiž o nové EP "4 Reasons 4 Failure(s)", ktoré celé zavesili na svoj profil. prvá vec, čo ma zabila je luxusný zvuk, chlapi si dali fakt záležať. podľa mňa minimálne mastering robili v zahraničí. ak nie, tak chcem vedieť kde. je to presné, hutné, vypeckované, ozdobené, hotové. keby som nevedel, odkiaľ chaloši sú, tak tipnem hocičo len nie Slovensko. celé je to nasrané a mocné. miestami rýchle jak riť, miestami krásne atmosferické. a tentokrát žiadne škatuľky a barličky, toho už bolo dosť, Madcult ide svojou cestou.
Estar Alerta
pre mňa nová kapela. HC punk s drzým ženským spevom. dalo by sa povedať že klasika, hehe. ale aj tak (alebo práve preto) si mi to páči. je to proste dobre zahrané a verím im to. pri počúvaní mi furt niečo chodilo po rozume. a že som to teda točil stále dokola. taký neurčitý pocit, šteklil mi mozog, netušil som čo to je. a pri x-tom počúvaní ma to napadlo. Estar Alerta znie akoby Tornádo Lue hrali HC punk. to predsa nemôže byť zlé.
Rapsöd
mydliť, mydliť, mydliť. od začiatku do konca. trsátka sa strúhajú, paličky sa štiepia, hlasivky opúchajú. thrash till death! keď je thrash preklopený príliš do metalu, tak to pŕŕ. keď zas moc do punku, tak je to mierne primitif. ale keď je to metalovo presné a líznuté punkovým šmirgľom, tak to je ten správny kokteil. Rapsöd je eňo-ňuňo mastenica. a navrch skvelí ľudia. neni o čom.
OTK
starí harcovníci okolo zvukára Onřeje Ježka zo štúdia Jámor, kde zväčša nahrávajú kone zo striebornej rakety. zvláštna muzika. pre mňa nie úplne prístupná na prvé počutie, ale s každou ďalšou piesňou som sa viac a viac lepil na ich zvláštne melódie. chcel by som vedieť aké je to byť dobrý zvukár a zároveň mať kvalitnú kapelu. niekto si možno myslí, že sa to dopĺňa, ale mne sa javí, že to môže byť celkom ťažké...
Le Bain De Maid
trošku ema nikdy nezaškodilo. čím viac to počúvam, tým sa mi to viac páči. pomalý rytmus, basa buble vzadu, brnky-brnky, potom taký ten trblietavý zvuk gitár a naliehavý krik. traja ľudia, tri duše, tri nástroje. nič nové, ale aj tak perfektné. takáto hudba sa snáď ani nedá robiť neúprimne.
Lost Souls
nahrávky nie sú valnej kvality, hlavne sú trochu potichu, ale aj tak sa dá cítiť kdeže majú chlapci svoje vzory a z čoho čerpajú. rokenrolový základ mixnutý svižným punkrockom, zborové refrény, kopa vokálov. to sú iba základné suroviny. bez receptu na poctivú pieseň je to nič. to ale nie je prípad Lost Souls. textami v angličtine sa dá kamuflovať všeličo, ale keď to tak cítia, prečo nie. a naživo sú dobrí tiež. čo dávajú do tej vody v Nitre? podobne kvalitné kapely poznám iba odtiaľ (Happy Cocks, Zhoda Náhod, DPH).
Madcult
a na záver lakotinku. toto je jediný prípad, kedy nehovorím o piesňach na bandzone všeobecne. ide totiž o nové EP "4 Reasons 4 Failure(s)", ktoré celé zavesili na svoj profil. prvá vec, čo ma zabila je luxusný zvuk, chlapi si dali fakt záležať. podľa mňa minimálne mastering robili v zahraničí. ak nie, tak chcem vedieť kde. je to presné, hutné, vypeckované, ozdobené, hotové. keby som nevedel, odkiaľ chaloši sú, tak tipnem hocičo len nie Slovensko. celé je to nasrané a mocné. miestami rýchle jak riť, miestami krásne atmosferické. a tentokrát žiadne škatuľky a barličky, toho už bolo dosť, Madcult ide svojou cestou.
streda 11. augusta 2010
2 týždne bez hudby
posledné dva týždne som bol mimo rodnú hrudu. túlali sme sa po Macedónsku.
keď sme boli v civilizácii, tak väčšinou sa hudobná produkcia redukovala na miestne ľudovky doplnené tuc-tuc rytmom a jadranským repete mixom. je sympatické, že v drtivej väčšine miestnych rádií hrá domáca muzika, ale o kvalite to nič nehovorí. po chvíli som to bral ako folklór a rezignoval som. po ďalších dňoch sme sa už na tom iba zabávali (dokonca jednu pieseň sme si doniesli v hlavách až na Slovenko, po ceste však v našom podaní tak zmutovala, že pôvodnú verziu si už nik nepamätá). potom je tam zas istá skupina rádií (dosť malá), ktorá hrá podobné svetové megashity ako naše komerčné rádiá. a všetci domáci počúvajú nosiče, ktoré sa dajú výstižne pomenovať slovom Yugo-mix, čiže to najhoršie z oblasti bývalej Juhoslávie.
väčšinu času sme sa ale túlali po horách, takže soundtrack sa mi tvoril sám v hlave alebo som si spieval to, čo som nechcene začul od niekoho v okolí. to boli dosť kruté a podlé ťahy, keď niekto z nás naschvál zanôtil nejakú debilnú pesničku a potom sa to už nedalo z hlavy dostať von. také zákerné hudobné projektily do cudzích uší. nechutné žarty prerastajúce do pliagy ba až pandémie. prvý týždeň to ešte išlo, najviac mi v hlave hral Peter Nagy. ale druhý týždeň nie a nie zabiť tupý song od Lady Gaga, čo sme počuli v jednom combi a potom ešte zopár krát z blbých rádií. tak sa robí letný hit. proste ti vymyjú mozog neustálym opakovaním. rezať, soliť, vraždiť.
na konci výletu som zúfalo potreboval počuť niečo iné. a tak si pre mňa Macedónsky bôžik muziky a žartov prichystal tortúru na záver. na poslednej ceste autobusom do Skopje celou cestou šofér vypekal klimatizáciu (diabolský vynález ľudstva) a balkánsky yugo-repete-mix (diabolský vynález balkáncov). v princípe to bola jedna trojhodinová pieseň, kde sa menili iba sladké melódie a hlasy spevákov. keď som si už myslel, že to nemôže byť horšie, tak mu začalo skákať cédečko. áááá!!!! ale šofér to nechal hrať ďalej. neviem o čo mu išlo. asi mi chcel znechutiť posledné momenty ináč peckového výletu. môj mozog sa z nedostatku dobrej muziky sám začal chrániť a spustil mi v hlave ako obranný val pieseň od Chucka Ragana. príznačne to bol song Get Em All Home. a tak som mohol iba čakať, kým sa dotrúbime domov a hodím dačo na gramec.
keď sme boli v civilizácii, tak väčšinou sa hudobná produkcia redukovala na miestne ľudovky doplnené tuc-tuc rytmom a jadranským repete mixom. je sympatické, že v drtivej väčšine miestnych rádií hrá domáca muzika, ale o kvalite to nič nehovorí. po chvíli som to bral ako folklór a rezignoval som. po ďalších dňoch sme sa už na tom iba zabávali (dokonca jednu pieseň sme si doniesli v hlavách až na Slovenko, po ceste však v našom podaní tak zmutovala, že pôvodnú verziu si už nik nepamätá). potom je tam zas istá skupina rádií (dosť malá), ktorá hrá podobné svetové megashity ako naše komerčné rádiá. a všetci domáci počúvajú nosiče, ktoré sa dajú výstižne pomenovať slovom Yugo-mix, čiže to najhoršie z oblasti bývalej Juhoslávie.
väčšinu času sme sa ale túlali po horách, takže soundtrack sa mi tvoril sám v hlave alebo som si spieval to, čo som nechcene začul od niekoho v okolí. to boli dosť kruté a podlé ťahy, keď niekto z nás naschvál zanôtil nejakú debilnú pesničku a potom sa to už nedalo z hlavy dostať von. také zákerné hudobné projektily do cudzích uší. nechutné žarty prerastajúce do pliagy ba až pandémie. prvý týždeň to ešte išlo, najviac mi v hlave hral Peter Nagy. ale druhý týždeň nie a nie zabiť tupý song od Lady Gaga, čo sme počuli v jednom combi a potom ešte zopár krát z blbých rádií. tak sa robí letný hit. proste ti vymyjú mozog neustálym opakovaním. rezať, soliť, vraždiť.
na konci výletu som zúfalo potreboval počuť niečo iné. a tak si pre mňa Macedónsky bôžik muziky a žartov prichystal tortúru na záver. na poslednej ceste autobusom do Skopje celou cestou šofér vypekal klimatizáciu (diabolský vynález ľudstva) a balkánsky yugo-repete-mix (diabolský vynález balkáncov). v princípe to bola jedna trojhodinová pieseň, kde sa menili iba sladké melódie a hlasy spevákov. keď som si už myslel, že to nemôže byť horšie, tak mu začalo skákať cédečko. áááá!!!! ale šofér to nechal hrať ďalej. neviem o čo mu išlo. asi mi chcel znechutiť posledné momenty ináč peckového výletu. môj mozog sa z nedostatku dobrej muziky sám začal chrániť a spustil mi v hlave ako obranný val pieseň od Chucka Ragana. príznačne to bol song Get Em All Home. a tak som mohol iba čakať, kým sa dotrúbime domov a hodím dačo na gramec.
streda 21. júla 2010
emo, epilepsia a country
za posledný týždeň som veľa času nemal a ani som veľa muziky nepočúval. zas ale keď je človek obmedzený časom, vyberá si naozaj uvážlivejšie. z toho, čo sa dostalo do mojich uší, vyberám tieto lahôdky.
Remek - Demo (2010, DIY)
nová kapela z Prahy zložená zo starých harcovníkov (Lakmé, Dakhma, Gattaca, Jednota). svoje prvé 5-piesňové demo nahrali na skúšobni a dali hneď zadarmo na stiahnutie, ale je možnosť zohnať to aj na CD. DIY prístup je pre nich všetkým a je to cítiť a vidieť. presne podľa môjho gusta. nahrávku som po stiahnutí počúval celý večer stále dokola. trblietavé gitarky, ukričané vokály, atmosféra, čo sa dá krájať a jesť. a veriť. cítil som silnými výbojmi naplnenú skúšobňu priamo vo svojej izbe. nie som odborník na emo-HC, takže tu nejdem porovnávať a prirovnávať. každý text je o niečom a pieseň "Na konci" je jednoznačná srdcovka.
Warsaw Was Raw - Chaajoth (2009, Rejuvenation Rec., Guerilla Asso, La Machoire)
ďalšia z kapiel, ktoré som premeškal na koncerte, našťastie som mal o tom správy a tento krátky námrd. rozsekali ma, rozmašírovali, pomleli a potom po mne poskákali špinavými bagandžami. a potom som si to pustil zas a zas. a teraz som sa k tomu vrátil a nič z tej sily sa nestratilo. uškriekané ženské vokály, epileptický punk, pestrý power violence, pancierový fastcore, občas bordeloidné, občas až prehľadné. to všetko na necelých desiatich minútach šialenstva. a navyše majú smrteľne vtipné názvy piesní. nič viac nechcem, len sa nechať bombardovať takýmito úderkami. veľmi vhodné pri nedostatku času a prebytku hnevu.
Jon Gaunt - 5 songs (2009, DIY)
country. kedysi dávno som tento štýl nemohol ani cítiť. ale to asi preto, že som to počul iba z druhej ruky a od pochybných česko-slovenských pop-folkáčov, ktorých nemôžem cítiť ani dnes. odvtedy som prešiel dlhú cestu. a dnes mám country veľmi rád. aj o tom je búranie predsudkov a sila muziky. a tiež sila osobného stretnutia a spomienok, keďže toto krátke CD mám priamo od autora. je to obyčajné country. krehké a krásne songy. väčšinou gitara a hlas. v poslednej fidlikačke Jon Gaunt ukáže, čo je jeho doména. a kto to vlastne je? taký ten chlapík s veličiznou bradou v kamionistickej šiltovke, čo hrá na husle po boku Chucka Ragana.
Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002, American Recordings)
narodeniny sú niekedy skvelá vec. najmä, keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dávať tie najlepšie darčeky na svete. čo iné je najlepší album Johnnyho Casha konečne na vinyle???
Remek - Demo (2010, DIY)
nová kapela z Prahy zložená zo starých harcovníkov (Lakmé, Dakhma, Gattaca, Jednota). svoje prvé 5-piesňové demo nahrali na skúšobni a dali hneď zadarmo na stiahnutie, ale je možnosť zohnať to aj na CD. DIY prístup je pre nich všetkým a je to cítiť a vidieť. presne podľa môjho gusta. nahrávku som po stiahnutí počúval celý večer stále dokola. trblietavé gitarky, ukričané vokály, atmosféra, čo sa dá krájať a jesť. a veriť. cítil som silnými výbojmi naplnenú skúšobňu priamo vo svojej izbe. nie som odborník na emo-HC, takže tu nejdem porovnávať a prirovnávať. každý text je o niečom a pieseň "Na konci" je jednoznačná srdcovka.
Warsaw Was Raw - Chaajoth (2009, Rejuvenation Rec., Guerilla Asso, La Machoire)
ďalšia z kapiel, ktoré som premeškal na koncerte, našťastie som mal o tom správy a tento krátky námrd. rozsekali ma, rozmašírovali, pomleli a potom po mne poskákali špinavými bagandžami. a potom som si to pustil zas a zas. a teraz som sa k tomu vrátil a nič z tej sily sa nestratilo. uškriekané ženské vokály, epileptický punk, pestrý power violence, pancierový fastcore, občas bordeloidné, občas až prehľadné. to všetko na necelých desiatich minútach šialenstva. a navyše majú smrteľne vtipné názvy piesní. nič viac nechcem, len sa nechať bombardovať takýmito úderkami. veľmi vhodné pri nedostatku času a prebytku hnevu.
Jon Gaunt - 5 songs (2009, DIY)
country. kedysi dávno som tento štýl nemohol ani cítiť. ale to asi preto, že som to počul iba z druhej ruky a od pochybných česko-slovenských pop-folkáčov, ktorých nemôžem cítiť ani dnes. odvtedy som prešiel dlhú cestu. a dnes mám country veľmi rád. aj o tom je búranie predsudkov a sila muziky. a tiež sila osobného stretnutia a spomienok, keďže toto krátke CD mám priamo od autora. je to obyčajné country. krehké a krásne songy. väčšinou gitara a hlas. v poslednej fidlikačke Jon Gaunt ukáže, čo je jeho doména. a kto to vlastne je? taký ten chlapík s veličiznou bradou v kamionistickej šiltovke, čo hrá na husle po boku Chucka Ragana.
Johnny Cash - American IV: The Man Comes Around (2002, American Recordings)
narodeniny sú niekedy skvelá vec. najmä, keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dávať tie najlepšie darčeky na svete. čo iné je najlepší album Johnnyho Casha konečne na vinyle???
pondelok 12. júla 2010
soundtrack z Olomóca
dnes nebudú žiadne albumy týždňa, lebo posledný týždeň ma nič tak nezaujalo a nič som tak veľa nepočúval, aby som vás s tým obťažoval. a pchať tu niečo nasilu, len aby tu niečo bolo, to nie je môj štýl. navyše cez víkend som videl kapelu, ktorá by väčšinu mojich albumov týždňa potopila s prehľadom a silou torpédoborca. reč je o The Newtown Neurotics.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.
okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.
olomoucká kapela Zatrest oslavovala 15 rokov fungovania a pozvali nás zahrať. okrem toho pozvali medzi inými známymi hosťami aj jednu starú kapelu z UK, ktorá moc koncertov nehráva a ktorú, priznám sa, som nepoznal. klasický, povedal by som až tuctový príbeh. začali koncom sedemdesiatych, hrali v prvej polovici osemdesiatych, potom skončili a pred pár rokmi sa pri nejakej príležitosti dali zase dokopy a sporadicky zahrajú. skončilo to tak, že z pôvodnej zostavy je iba spevák a gitarista Steve Drewett a s ním dvaja mlaďasi. pozitívne na kapele je, že aj keď hrali klasický punkrock, tak texty neboli vypchávky o láske, ale pomerne angažované a politické. žiadne "bejbe bejbe aj lav ju jééé". nuž a The Newtown Neurotics prijali pozvanie a rozbalili to pred západom slnka pri olomouckom letnom kine. nič som nečakal, skôr som myslel, že to bude ďalší z trápnych reunionov, ale drsne som sa mýlil. od prvej minúty to rozbalili s nadštandardným zvukom a perfektne zohraní. spevák postarší pánko si užíval a "one-two-three-four!" odpočítaval jeden hit za druhým. nepoznal som ani jeden song, ale po prvom refréne už som spieval s nimi. mlaďasi na base a za bicími kopali tiež prvú ligu a hlavne vokálne to bolo na nebeskej úrovni. tri nástroje, tri hlasy. a nič viac netreba. z minima ťažili maximum, ohlodané na kosť a pritom tak nápadité, úderné a pestré. žiadne monotónne piesne, každá bola iná, každá ma bavila. bohajeho, úplný punkrock snov. takto chce hrať každý, všetky tie zástupy retro-škandinávskych kapiel, všetci tí, čo vykopávajú starý punkrock 77 a dávajú mu nový zvuk a opičia sa po tom, čo už bolo. ale ako na to? to vedeli práve Neurotici z Newtownu. žiadne rozpačité návraty a hviezdne chujovinky. jednoducho, na plné gule, od podlahy, priamo do ksichtov všetkých, čo tam postávali a kývali hlavami. ja som mal úsmev od ucha k uchu po celý čas. tento rok to bol najlepší punkrockový koncert, aký som videl. a to už ani nejdem hovoriť, že boli normálni aj po koncerte, na pokec a dáke to pivko. pamätám si Steve Drewetta ako vedľa mňa stál spokojný v prepotenom tričku a kraťasoch, žiadne iné šaty nemal, tak prišiel z Anglicka a tak tam aj pocestuje späť. vyzeral ako posledný šupácky turista. žiadny vymódený tajtrlík s handrami, ktoré zajtra vymení za novšie a s kérkami, ktoré nemajú príbeh. proste punkrocker! ešteže som mal na hlave klobúk, aby som ho mohol dať dolu.
okrem tohto som za posledné obdobie navštívil zopár iných koncertov. na tri z nich som napísal aj reporty. ak máte čas a chuť môžte si prečítať o koncerte
Trigger Effect na Vrahovi, Le Veru Berlue v Žiline alebo o Jello Biafrovi vo Viedni. príjemné letné čítanie a vydržte to peklo, čo je vonku.
streda 7. júla 2010
soundtrack choroby
horúčka. bolesti hrdla. perinové potenie. pocit, že už nikdy nebudem zdravý. takto som prežil posledný týždeň. v najhorších chvíľach som nemal chuť na nič iba na spánok. neskôr som počúval kopec audiokníh. a keď som opať dostal chuť na muziku, tak to išlo pekne postupne. preberal som sa ako maco zo zimného spánku a tak vyzerala aj muzika, ktorú som si starostlivo servíroval. to najlepšie, čo ma dostávalo z pazúrov choroby, uvádzam v chronologickom poradí. a keďže som ležal v posteli, tak som si nemohol dopriať vinylovú gymnastiku a počúval som z počítača (to len pre poriadok a úprimnosť).
Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.
A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.
Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.
Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...
Sin Ropas - Fire Prizes (2005, Zeal Records, Parkmaker)
mne vždy všetko trvá akosi dlhšie ako ostatným. túto kapelu som dostal do uší až po niekoľkých odporúčaniach a prepásnutom koncerte. aj tak som to po prvom vypočutí odložil bokom. vôbec ma to nechytilo. niektorá muzika jednoducho potrebuje správny čas na vykvitnutie a prijatie. a tak jedného dňa prišiel čas aj pre Sin Ropas. a album Fire Prizes som potom nemohol dostať z prehrávača a z hlavy viac ako mesiac. ovládli ma slimačie tempá, tie úžasne pomalé a drsné metličkové údery na rytmičák, zvláštny spev, krásne melódie rozpustené v kalužiach neuponáhľaných minút, flendžrové gitary a lenivo iskrivé sóla ako drahokamy. keď som zavrel oči, videl som kvapky rosy na diamantoch, zabudnuté povaly plné presvetleného prachu, prastaré tajomstvá, ktoré sa neponáhľajú na svetlo sveta. všetko má svoj čas. toto bol prvý album, ktorý som si naordinoval a opäť ma to všetko dostalo. priezračná záležitosť.
A Death In The Family - Small Town Stories (2009, Resist Records)
ďalšia z nahrávok, na ktorú som bol starostlivo upozornený, starostlivo som si to po prvýkrát asi pred rokom vypočul a nechytilo ma to. myslel som, že je to uzavretý príbeh, ale keďže o tom dnes píšem, je jasné, že nebol. austrálska štvorica na tomto albume spracúva neveselé príbehy z malého mesta, ktoré sa mohli stať kdekoľvek. je to jeden z albumov, na ktorý treba mať čas a potom sa všetko vynorí. desať skrz-naskrz rockových piesní v tom najhutnejšom vydaní mi pripomína stádo koní pod akýmsi paralyzujúcim kúzlom. je tam obrovská sila, energia a potenciál, ale niekto to celé brzdí a to dáva albumu neuveriteľné vnútorné napätie. za každou slohou čakám výbuch, ale navonok sa nič neodohrá. kapela hrá s valivou neprestrielnosťou Hot Water Music a spevák spieva mocným Vedderovským hlasom, ale s melódiou šetrí. všetko je to skryté pod povrchom. asi preto som mal po prvýkrát z ich muziky také zmiešané pocity. človek je uvyknutý, že všetko sa mu dnes servíruje pod nos a v žiarivých farbách, aby si všimol a bol ihneď chytený. ale nie každý vyznáva tento okázalý recept a taktiku pávieho chvosta. a za to treba byť vďačný.
Steve Von Till - A Grave Is A Grim Horse (2008, Neurot Recordings)
a do tretice album, na ktorom sa mi po prvom vypočutí páčila asi iba jedna pieseň (Willow Tree). ale to všetko preto, lebo som bol pod kúzlom albumov a januárového vystúpenia Stevovho kolegu z kapely Neurosis Scotta Kellyho. a to bolo kúzlo naozaj mocné a urobil som chybu, keď som týchto dvoch pánov porovnával. lebo to sa nepatrí. každý z nich ide svojou cestou a kde je pán Kelly temný, surový a pudový, tam je zase pán Von Till racionálny, košatý a prístupný. pavučina jeho albumu A Grave Is A Grim Horse ma pomaly ale isto omotávala, až ma dostala. nevystačí si iba s jedno gitarou, a do temných piesní zamotáva viac nástrojov. čím sa celý album stáva počúvateľnejsí (ja vravím že popovejší, ale nemyslím to tak negatívne). z akustických balád sa niekedy stane až kĺzavé country alebo veľmi svojské hymnusy. je to silný album a jeho melódie sa pomaly a isto derú na povrch môjho jazera piesní, čo mám v hlave. a keď už tam sú, nejdú z hladiny von. som až príliš zvedavý na koncert pána Von Tilla 24.7. v tej istej trnavskej synagóge, ktorú cez zimu ovládol pán Kelly. bude to asi opäť zážitok.
Guyana Punch Line - Irritainment: Songs To Dusturb The Comfortable, Songs To Comfort The Disturbed (2001, Prank)
čím iným sa dá tak krásne všetko dostať z hlavy von ako hudbou GPL? úder zbíjačkou do hlavy. ten najhorší/najkrajší piatkový podvečer, aký si dokážem predstaviť. zotavujem sa po chorobe. ešte nemôžem ísť večer na koncert. tak si aspoň vytriem lebku power-hardcore-smashism-violence šmirgel papierom od majstra Chrisa Bickela. a najlepší song Skinz and Punx si vypočujem niekoľkokrát. hahaha! ďalší album, čo sa im fakt podaril. nič iné mi tak nezdvihne náladu ako riadne štipľavé pľuvance priamo tam kam patria. tlieskam a volume ide ešte trochu viac doprava. a v tej chvíli som vyliečený...
pondelok 28. júna 2010
soundtrack letného slnovratu
bol letný slnovrat. dni sa začali krátiť. zase odpadol jeden kľemokoncert. víkend stál za to aj tak. a tu sú najšmakovnejšie nahrávky mojich uplynulých dní:
Smalltown - The Music (Deranged Records, 2004)
vyhrabal som túto platňu v distre jedného Francúza spomedzi iných dosiek, ktoré mi vôbec nič nehovorili. o švédskom triu Smalltown som vedel iba to, že nedávno preleteli na turné aj cez Česko a že hrajú akýsi pop-punk, voči ktorému som zväčša podozrievavý, lebo nemám rád príliš sladké koláče. keď som tento dlhohrajúci debut praštil na gramec a ozvali sa prvé tóny, vedel som, že to nie je ich prípad. z celej dosky ide jasný odkaz na to najlepšie zo sedemdesiatkových* kapiel ako Stiff Little Fingers či Jam. melodický a drsný vokál, krásne harmónie, ale je tam aj potrebná ufúľanosť a všetko presne tiká ako časovaná bomba. celé je to vyvážené veľkou dávkou originality a skvelými textami. takto sa má hrať punkrock. mám chuť trieskať si hlavu, že som ich premeškal naživo.
Fleshies - The Sicilian (Alternative Tentacles, 2003)
Fleshies som videl naživo v 2003 v Prahe. hrali prví, nevedel som o nich nič, rozsekali ma a trochu zatienili aj hlavné "hviezdy" koncertu. pamätám si samovražedný rokenrol a nadzvukového speváka, ktorý bol na viacerých miestach naraz. odvtedy som o nich nepočul a až na Mišmaši vidím u Martina Valáška ich platňu The Sicilian. kruh sa uzatvára, doska sa točí na mojom gramci a všetko sa to vracia späť. volume doprava, bedne skáču po izbe. typická kalifornská masakrálnosť, akoby už po tejto doske nemalo prísť ďalšie ráno. všetko nabudené až na hranu priepasti, ale stále je to rokenrol a sakra chytľavý. v istých pasážach si nemôžem pomôcť a myslím na Turbonegro v období ritnej kobry. a potom príde pieseň Rosa a ja krútim hlavou nad tou jemnosťou a krásou. akoby na tom albume pracovalo viac kapiel a všetko to drží pokope perfektný vysoko položený spevákov vokál, ktorý by sa tam ani nemal hodiť, ale je to dokonalé. naviac majú Fleshies fakt ostré a brutálne vtipné texty. drobnôstka na záver sú piktogramy na obale pri menách členov. taká blbosť, ale mňa ako bookletového fetišistu potešila. chcem ich ešte vidieť live!
Michaela - Sprayer-Frayer (Tommü Records, 1994)
hneď na úvod: toto nie je žiaden vtip!
detské albumy sa robia všelijako. väčšinou podľa hesla: "dáme tam dáke veselé polodementné popevky, deti na to budú tancovať ako šalené a máme od nich na chvíľu pokoj." alebo to môže vyzerať fakt na úrovni. ako keď sa do toho pustí Peťo Nagy, ktorý je autorom všetkých textov a drtivej väčšiny muziky na tejto kazete. objavil som ju prednedávnom v jednom hračkárstve za 50 centov a neváhal som ani chvíľu. Čo song, to skvost.
Sprayer-Frayer je najoriginálnejší hardkorpankový text o korupcii, hlúposti polície a nadvláde grafity. Gitara-na-na a Lietajúce rádio sú pocty mocnej muzike. Nikdy nezober drogu strčí do vačku mnohé verklíkové straight-edge texty. Nožnice je skvelý DIY manifest. Šialená svadba je o nespútanej fantázii. Už to mám! je prefektná sonda do rozdielov sveta detí a dospelých a hádajte kto to schytáva na plnej čiare. Je tu aj zopár emo songov, ktoré patria ku každému dobrému albumu a tiež veľmi netradičný stereotypy búrajúci pohľad na komáre. Po hudobnej stránke je to pestré a nápadité a Peťo dokazuje, že miluje najmä reggae. Michaela Paštéková už neni uvrieskané mandarínkové decko, ale ešte ani tínedžer, je to niečo neurčitého medzi. Ideálna kazeta do auta, nenudí, je tam čo objavovať a je to aj švanda. Fakt.
Divadlo Járy Cimrmana - Hospoda na mýtince (Supraphon, 1977)
mám taký zvyk, že na dobrú noc väčšinou počúvam hovorené slovo. hry RND a dialógy L&S sú tak vlastne moje permanentné dosky týždňa, lebo to počúvam stále dookola. až sa to môže niekomu zdať divné. a aj sa zdá... ale inak to už asi nebude.
keďže prednedávnom zomrel Ladislav Smoljak, siahol som len tak z akéhosi nekro-popudu po platni Hospoda na mýtince, ktorú som pred pár rokmi našiel v antikvariáte Nazca (jedinom veľmi chabom obchode s platňami v Žiline). a zabavil som sa kvalitne ako vždy... hehe, a teraz paradoxne zisťujem, že pri hovorenom slove mi akosi dochádzajú slová na priblíženie. tie nesmrteľné Cimrmanovské hry jednoducho treba počuť. ani žiadna "hláška" ma nenapadá. vytrhnuté z kontextu to pochopia iba tí, čo vedia. a keďže vedia, načo písať viac. a pre tých, čo nevedia, načo písať viac. prepáčte. L.Smojlak - R.I.P.
ešte by sa sem patrilo napísať album Is This Real? od Wipers, ktorý som posledný týždeň hodne počúval. ale povedal som si, že kapely, ktoré mám zatiaľ iba na mp3 sem nebudem dávať. keď si zadovážim vinyl, určite sa tu tento punkrockový míľnik objaví.
--------------------------
*sedemdesiatkové kapely - punkrockové kapely zo sedemdesiatych rokov. tento výraz veľmi neobľubujem, lebo sa zlumpačil a rozriedil a punkom 77 je dnes označovaná hocaká plytkosť
Smalltown - The Music (Deranged Records, 2004)
vyhrabal som túto platňu v distre jedného Francúza spomedzi iných dosiek, ktoré mi vôbec nič nehovorili. o švédskom triu Smalltown som vedel iba to, že nedávno preleteli na turné aj cez Česko a že hrajú akýsi pop-punk, voči ktorému som zväčša podozrievavý, lebo nemám rád príliš sladké koláče. keď som tento dlhohrajúci debut praštil na gramec a ozvali sa prvé tóny, vedel som, že to nie je ich prípad. z celej dosky ide jasný odkaz na to najlepšie zo sedemdesiatkových* kapiel ako Stiff Little Fingers či Jam. melodický a drsný vokál, krásne harmónie, ale je tam aj potrebná ufúľanosť a všetko presne tiká ako časovaná bomba. celé je to vyvážené veľkou dávkou originality a skvelými textami. takto sa má hrať punkrock. mám chuť trieskať si hlavu, že som ich premeškal naživo.
Fleshies - The Sicilian (Alternative Tentacles, 2003)
Fleshies som videl naživo v 2003 v Prahe. hrali prví, nevedel som o nich nič, rozsekali ma a trochu zatienili aj hlavné "hviezdy" koncertu. pamätám si samovražedný rokenrol a nadzvukového speváka, ktorý bol na viacerých miestach naraz. odvtedy som o nich nepočul a až na Mišmaši vidím u Martina Valáška ich platňu The Sicilian. kruh sa uzatvára, doska sa točí na mojom gramci a všetko sa to vracia späť. volume doprava, bedne skáču po izbe. typická kalifornská masakrálnosť, akoby už po tejto doske nemalo prísť ďalšie ráno. všetko nabudené až na hranu priepasti, ale stále je to rokenrol a sakra chytľavý. v istých pasážach si nemôžem pomôcť a myslím na Turbonegro v období ritnej kobry. a potom príde pieseň Rosa a ja krútim hlavou nad tou jemnosťou a krásou. akoby na tom albume pracovalo viac kapiel a všetko to drží pokope perfektný vysoko položený spevákov vokál, ktorý by sa tam ani nemal hodiť, ale je to dokonalé. naviac majú Fleshies fakt ostré a brutálne vtipné texty. drobnôstka na záver sú piktogramy na obale pri menách členov. taká blbosť, ale mňa ako bookletového fetišistu potešila. chcem ich ešte vidieť live!
Michaela - Sprayer-Frayer (Tommü Records, 1994)
hneď na úvod: toto nie je žiaden vtip!
detské albumy sa robia všelijako. väčšinou podľa hesla: "dáme tam dáke veselé polodementné popevky, deti na to budú tancovať ako šalené a máme od nich na chvíľu pokoj." alebo to môže vyzerať fakt na úrovni. ako keď sa do toho pustí Peťo Nagy, ktorý je autorom všetkých textov a drtivej väčšiny muziky na tejto kazete. objavil som ju prednedávnom v jednom hračkárstve za 50 centov a neváhal som ani chvíľu. Čo song, to skvost.
Sprayer-Frayer je najoriginálnejší hardkorpankový text o korupcii, hlúposti polície a nadvláde grafity. Gitara-na-na a Lietajúce rádio sú pocty mocnej muzike. Nikdy nezober drogu strčí do vačku mnohé verklíkové straight-edge texty. Nožnice je skvelý DIY manifest. Šialená svadba je o nespútanej fantázii. Už to mám! je prefektná sonda do rozdielov sveta detí a dospelých a hádajte kto to schytáva na plnej čiare. Je tu aj zopár emo songov, ktoré patria ku každému dobrému albumu a tiež veľmi netradičný stereotypy búrajúci pohľad na komáre. Po hudobnej stránke je to pestré a nápadité a Peťo dokazuje, že miluje najmä reggae. Michaela Paštéková už neni uvrieskané mandarínkové decko, ale ešte ani tínedžer, je to niečo neurčitého medzi. Ideálna kazeta do auta, nenudí, je tam čo objavovať a je to aj švanda. Fakt.
Divadlo Járy Cimrmana - Hospoda na mýtince (Supraphon, 1977)
mám taký zvyk, že na dobrú noc väčšinou počúvam hovorené slovo. hry RND a dialógy L&S sú tak vlastne moje permanentné dosky týždňa, lebo to počúvam stále dookola. až sa to môže niekomu zdať divné. a aj sa zdá... ale inak to už asi nebude.
keďže prednedávnom zomrel Ladislav Smoljak, siahol som len tak z akéhosi nekro-popudu po platni Hospoda na mýtince, ktorú som pred pár rokmi našiel v antikvariáte Nazca (jedinom veľmi chabom obchode s platňami v Žiline). a zabavil som sa kvalitne ako vždy... hehe, a teraz paradoxne zisťujem, že pri hovorenom slove mi akosi dochádzajú slová na priblíženie. tie nesmrteľné Cimrmanovské hry jednoducho treba počuť. ani žiadna "hláška" ma nenapadá. vytrhnuté z kontextu to pochopia iba tí, čo vedia. a keďže vedia, načo písať viac. a pre tých, čo nevedia, načo písať viac. prepáčte. L.Smojlak - R.I.P.
ešte by sa sem patrilo napísať album Is This Real? od Wipers, ktorý som posledný týždeň hodne počúval. ale povedal som si, že kapely, ktoré mám zatiaľ iba na mp3 sem nebudem dávať. keď si zadovážim vinyl, určite sa tu tento punkrockový míľnik objaví.
--------------------------
*sedemdesiatkové kapely - punkrockové kapely zo sedemdesiatych rokov. tento výraz veľmi neobľubujem, lebo sa zlumpačil a rozriedil a punkom 77 je dnes označovaná hocaká plytkosť
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)