sobota, 16. júna 2012

Himačaras Pradeš, Amritsarský bufet a Kašmír


            po dvojmesačnej nepálskej anabáze sme zase v Indii. pochopíme to hneď ako nám za hranicou udrú do nosa vôňosmrady a do očí pestrošpina. ští sa všade a kúpiš všetko. na úvod si dáme dvojdňovú kalváriu autobusom cez vriaci Uttar Pradesh, lízneme Uttaranchal v svätom Haridware (platí zlaté indické pravidlo, že čo je na Gange, to je sväté), pokračujeme cez štát bez identity Haryana, kde sa nám dosere bus a skysneme v prašnej diere, ktorej meno ani nechcem vedieť. ešteže máme so sebou plný bus Nepálcov plastopáličov, ktorí nám robia pekný kultúrny mostík medzi susedskými krajinami.
            sme v horskom štáte Himachal Pradesh. zo Shimly, implantovaného kríženca Anglicka a Smokovcov, ihneď mierime preč a niekoľkými busmi cestujeme ďalšie tri trasľavé dni po cestách, ktorých architektom treba dať nejakú cenu na festivale adrenalínových zážitkov. im ale iba cenu druhú, zlatá medaila totiž pôjde šoférom, ktorí to vedia okoreniť naozaj vražedne. a čím väčšia tma, tým rýchlejšie. ale konečne sme živí a celí v údolí Spiti. na vysokohorskú púštnu krajinu niet schopných opisov, je to jeden veľký geomorfologický sen, Tibet v bonsajovej verzii, tisícročné kláštory na rozprávkových skalách, vysmiati budhisti. v Kibberi, (údajne) najvyššie položenej dedine sveta, zažijeme adrenalín na ručnej lanovke, bizarnú oslavu narodenín po tibetsky s kakofonickou noise kapelou a prechádzky najkrajšími pustinami. očíme divoké zvieratká v zdanlivo mŕtvej krajine, užívame tibetskú kuchyňu a cítime sa tak dobre ako sa dá iba na konci sveta.
ďalší dlhší pobyt v Himačali sme prežili priamo v srdci čarasového kráľovstva v malej dedinke absolútne mimo turistických trás a realitu. na týždeň som vypol všetky systémy a nonstop čadil miestny čaras dlaňovej kvality číslo jeden, o ktorom si celý huličský svet iba šepká mýty. prvotriedna marihuana rástla úplne všade, žrali ju kravy, miestny vykášali ako burinu. čaras sa fajčil samozrejmo, stále a všade, ako si u nás dávaš pivo s kamošmi. trošku tejto kultúry voperovať namiesto našej tvrdej alkotradície by bolo nádherné, ale to je na dlhšie. celý pobyt prešiel ako v želé, sami sme sa stali želé a ja ešte okrem toho aj sidduman (siddu je miestna špecialita, ktorej som sa nemohol dožrať). ale všetko musí skončiť a my odchádzame z čarasovej Shangri-La naspäť do krutej reality.
nakukneme do Dharamshaly, resp. do McLeodGanj, kde sídli tibetská exilová vláda a vôbec celé je to tu prebudhované. motajú sa tu hľadajúci a možno nachádzajúci západniari, tiež plno indických turistov, trošku také tržnicové Bojnice v horách. neuveriteľnou náhodou sme bývali v dome, kde spával Dalajláma so suitou po úteku z Tibetu a tiež náhodne sme toho starého páprdu na druhý deň zočili. okrem toho fajná tibetská strava, čo je celkom oáza v mori indických štipľavín, po piatich mesiacoch v jednom ohni presračkovaný žalúdok ocení nepikantné momo, thukpu či tsampu.
ďalším bodom programu je sikhský štát Punjab (Pandžáb, čo znamená Päť riek). je tam dolu na rovine už riadne peklo, ale silne chceme vidieť Zlatý Chrám v Amritsare a pohraničný cirkus v Attari. Zlatý Chrám je teda bomba. najsvätejšie miesto sikhov sme však neocenili z aspektu náboženského, ale ako najväčšiu nocľaháreň a hlavne najväčší bufet sveta. tomu sa hovorí pohostinnosť, keď tam denne nezištne nakŕmia 60000 (nie je tam preklep, slovom šesťdesiat tisíc) pútnikov a dvoch bezbožných slovákov. na Zlatý Chrám sme hodili očko zdiaľky, aby sa nepovedalo, ale kuchyňu sme si boli teda obzrieť detailnejšie, najmä slávny stroj na čapáti (indické placky), čo chrlil deň-noc. vojenský cirkus na pakistansko-indických hraniciach sme odsúdili ako polodebilnú ukážku militantnosti a nacionalizmu, ale zdalo sa, že sme tento náhľad mali iba my a okrem nás si to tam všetci užívali na plné pecky, vojaci vykopávali nohami nad hlavy, nadšene sa behalo s vlajkami a dozorcovia regulovali diskotéku.
útek z pekelného hicu v Amritsare sme absolvovali vlakom, konečne po troch mesiacoch zase na batožinových pričniach, s možnosťou si čítať bez nadhadzovania na tankodrómových cestách. slávna indická železnica bohužiaľ končí v Jammu. no a tu sa odohráva apokalypsa. všade tma, piesočná búrka, ošťatá autobuska, všivavé ubytovanie v temnej oblude socíkovského strihu a akýsi divní ľudia, čo sa s tebou prestanú rozprávať v polovičke rozhovoru, ktorý sami začnú. scéna ako z cyberpunkového noir filmu. neostávame ani minútu, mizneme odtiaľ prvým nočným busom.
ráno nás víta Srinagar, letné hlavné mesto štátu Jammu & Kashmir. víta nás nechutnými ojebávačmi, astronomicky drahým ubytovaním a nedobrou aurou. nech sa idú bodnúť aj so svojimi slávnymi hausbótmi a jazerom, ani to kašmírske údolie sa mi nezdá také rajsky zelené. chytáme posledné dve miesta v autobuse na východ a je po Kašmíre. tak ako som sa sem tešil, tak som sklamaný (tak to už chodí, keď si neičo dopredu vyfarbíš). Srinagar si pozrieme aspoň z autobusu, vyzerá celkom ináč ako všetky indické mestá, má v sebe niečo stredoázijské, možno až balkánske, rozbúrané špinavé budovy a štvorcové mešity bez minaretov aké sú iba tu, ale všetko podčiarknuté akousi ponurosťou. konflikt, čo sa tu tiahne desaťročia stigmatizoval každý aspekt života. historický Kašmír je rozdelený medzi Indiu a Pakistan (dokonca aj Čína si ukrojila), pričom každá z krajín ho chce mať iba pre seba a do toho chcú Kašmírci samostatnosť. dočasný geopolitický pat. obrovské vojenské základne hyzdia celú krajinu, pomedzi ne sa hemžia džípy s indickými turistami a miestni obyvatelia dorábajú každodenný chlieb. už dlhší čas je tu pokoj, no večná otázka stále visí vo vzduchu. my máme namierené do východnej časti štátu, kde kockaté plechové mešity uvoľnia miesto budhistickým stupám a gompám (kláštrorom) a zelenookých bradatých kašmírcov v tunikách nahradia veselí budhisti s vysokohorským slnkom spálenými líčkami.

1 komentár:

  1. boha Dáša, doslova zbožňujem tieto tvoje popisky!! už dávno som sa namotal na tvoje reporty z koncertov, či hudobné recenzie.. začiatkom týždňa som začal čítať tento cestopis a skracuje mi nudné večery na intráku, som v stave, že sa začítam, no musím prestať, lebo sa nechcem chytro dostať na koniec :D je to proste po pitchy!! fakt, díky moc, dozviem sa niečo nové (tento kus sveta ma nikdy nelákal, no teraz mením názor) a neskutočne sa pri tom zabávam.. závidím! veľa zdaru!

    OdpovedaťOdstrániť