štvrtok, 21. júna 2012

Ladakh a peklo


v poslednej fáze nášho putovania je každá autobusová cesta odyseou. neni tomu ináč ani na ceste do Ladakhu, budhistickej oblasti v štáte Jammu a Kašmír. zvykli sme si na nekomfort, šialených šoférov, časté zastávky aj rozdrbané cesty. viacmenej už si bez nich cestu ani nevieme predstaviť a užívame si to. teraz však pribudli vysokohorské sedlá, zosuvy pôdy a kosa. to už nie je práve sranda. keď vidíš pod sebou v rokline vraky kamiónov, na nálade to nepridá. a pri prechode nebezpečným sedlom Zozi La (3550m) ešte aj pršalo, čo je najlepší základ pre zošuch do pekla. do toho panikáriaci pasažieri a o príjemný pocit je postarané. dve defekty počas cesty nie sú nič špeciálne, všetko sa rieši operatívne na ceste. lížeme tzv. Line Of Control, čo je hranica deliaca Kašmír medzi Indiu a Pakistan, na severnom fronte kľud. obedujeme v tibetsko-moslimskej dedine Drass, (údajne) druhej nachladnejšej osade sveta (po sibírskom Ojmjakone). odmenou po dvojdňovej ceste a „ilegálnom“ nocovaní v autobuse je Ladakh, malý Tibet v Indii. tu a v Spiti sa dá vidieť to, čo v Tibete, ale bez čínskych zásahov v neporušenej tisícročnej tradícii. celá oblasť je vyše polroka odrezaná od sveta, zakonzervovaná vysokými masívmi hôr. život sa odohráva v širokých piesočných údoliach riek, hlavnou osou je Indus. tu viac ako inde ľudia po stáročia využívali to málo, čo im kruté podmienky poskytovali a vytvorili unikátnu kultúru, ktorú civilizácia a globálne zmeny počasia obhrýzajú a menia vo ultra krátkom čase.
základňu máme v hlavnom meste Leh, ktorý je kombináciou turistického úľa a starobylého mesta s krivými uličkami, obrovskou tržnicou, blatovými domami a stupami. prečesali sme desiatky sekáčov, vojenských aj iných, túlali sa nekonečnou pestrofarebnou tržnicou vrastajúcou do mesta a počúvali spevy z mešít, videli sme srandovný konský pólo zápas kvality našej horskej ligy a stopovali po údolí Indusu pri návšteve budhistických kláštorov s obrovskými psychedelickými sochami démonov a budhov.
navštívili sme dve ešte odľahlejšie oblasti v rámci samotného odľahlého Ladakhu: najväčšie Himalájske jazero Pangong (dlhé 130 km) s tyrkysovou brakickou vodou, zasadené do krásnej nehostinnej pustatiny, a rajskú záhradu uprostred púštneho údolia rieky Nubra. ku jazeru sme sa trmácali nezničiteľným Tata autobusom cez (údajne) druhé najvyššie zjazdné sedlo sveta Chang La (5360m) a cez údolie obrích himalájskych svišťov kvasiacich na skalách. v údolí Nubra sme sa zase dostali do pohoria Karakoram na náš najsevernejší bod Indie, do osady Panamik, porochnili v horúcich prameňoch a na ceste späť cez (údajne) najvyššie zjazdné sedlo sveta Khardung La (5602m) sme zažili horor za bieleho dňa. hory ukázali svoju krutú tvár. behom pár minút padli tri lavíny odpálené slnečnými lúčami. ostali sme uväznení vo výške 5500m s ďalšími lavínami a výškovou nemocou číhajúcimi za rohom. dve autá ostali pochované pod snehom. prvý krát v živote som videl silu ľudskej kooperácie, keď šoféri povyskakovali z áut a tým čo mali (doskami, plechmi, lopatkami, holými rukami) odhrabávali sneh a zachránili štyri ľudské životy (neviem ako dopadlo druhé auto, to lavína zobrala so sebou dolu, takže bilancia asi nebola taká dobrá). v autobuse sme klepali kosu, čakali na pomalý vojenský odhŕňač, rozdávali sa keksy a domáce pečivo. keď sme po piatich hodinách boli vyslobodení zo snehového zajatia a bezpečne dolu pod snehovou čiarou, došlo mi, ako blízko smrti sme vlastne stáli.
naša dôvera v himalájske priesmyky prudko klesla a to sme mali pred sebou ešte poslednú cestu z Lehu do Manali. všetko nakoniec prebehlo hladko a rýchlo, najmä vďaka super šoférovi, ktorý šiel rýchlo a miloval skratky (význam slova skratka medzi serpentínami vo vysokých horách je presne to, čo si vás mozog nechce pripustiť). paradoxne sme skysli za posledným sedlom tesne pred cieľom. tu totiž indickí turisti chodia šantiť na špinavý sneh a keď oni niekde idú, idú ich tisícky. takže niekoľkohodinová zápcha vo výške takmer 4000m? v Indii je možné všetko.
zliezli sme teda z hôr a už sa kúpeme iba vo vlastnom pote až do konca výletu. po ceste sme sa zastavili v umelo postavenom meste Chandigarh a navštívili Rock Garden - fantáziu jedného muža, ktorý labyrint betónových záhrad stvoril iba z odpadkov, a stále pokračuje. fascinujúce a inšpiratívne. páči sa mi aj fakt, že táto zbierka smetí je (údajne) po Taj Mahal najnavštevovanejšie indické miesto. ináč je Chandigarh veľmi neindický, trochu ako naše betónové mestá s tvrdým diktátom soc-architektúry.
konečne sme v Dillí, po troch nociach strávených v polospánku na indických cestách, kde je jedno akým deluxe autobusom idete, pretože pod vami je predsa len ten istý rozdrbaný indický tankodróm nazývaný cesta. zažívame význam slova indická horúčava na plné gule. teploty sa šplhajú ku 50°C. žijeme ako upíri v ružovej kutici 2x2m. nad hlavou rozheganý ventilátor frčí nonstop, iba čakáme kedy spadne a pokrája nás (už sa to niekedy stalo?). teplý je vzduch, teplá je voda, teplé je jedlo, spím v kaluži vlastného potu. vonku vychádzame iba po zotmení, no aj tak je to des. som vyznavačom nového náboženstva. obohoslužba vyzerá tak, že sa holý a mokrý (po osprchovaní v teplej vode samozrejme) postavím do izby a vzývam ventilátor k väčším výkonom. mama by bola konečne rada, sprchujem sa niekoľko krát do dňa.
ináč si užívame posledné dúšky krásneho indického chaosu, kopy exotického ovocia, lassi a štipľavej pouličnej stravy. som zvláštne rozpoltený. je mi smutno, že odtiaľto odchádzam a zároveň sa teším domov. uvidím ako sa moja dilema vyvinie po príchode do sterilnej Európy.

pozn.: veľa krát som musel použiť pri rôznych rekordoch slovo „údajne“, pretože dobre viem, že všelijakých „najvyšších zjazdných sediel“ je vo svete viac a tu v Indii si veľmi radi hocaký rekord prisvoja, aj keď pravda býva niekedy iná. pochopiť sa to dá jedina tak, keď prijmete premisu, že India je niečo ako svet sám o sebe. takisto údaje o nadmorskej výške netreba brať v Indii príliš vážne. ten kto videl tunajšie mapy, určite chápe prečo. myslím, že keby som rozdal škôlkárom papiere a mali by nakresliť nejakú mapu, mohli by to tu na miestnom trhu v pohode predávať ako legitímne kartografické diela.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára