ako sa vydáva DIY CDčko v Nepále

na začiatku všetkého je príjemné pokoncertné popoludnie strávené u Sariny a Oliviera (Rai Ko Ris) v Boudhanilkanthe, severnej časti Kathmandu, priamo pod strmými svahmi posiatymi širokými jazvami po zosuvoch pôdy. na druhý deň odchádzame mimo civilizáciu a dosah internetu, takže vôbec netuším ako sa vyvíja situácia okolo v sekunde naplánovaného koncertu a či vôbec nejaký bude. to sa dozvedám až o dva týždne neskôr po návrate z Himalájí a keďže sa posunul dátum na skorší, na všetko mám presne týždeň.
  už počas pochodovania v horách som si predstavoval, aké by to bolo super, keby som mohol urobiť špeciálne na koncert v Kathmandu nejaké benefičné CD, z ktorého by šli prachy pre Infoshop a ostatné aktivity priateľov. a zrazu to bolo možné, takže už to ostáva iba na mne. tu je pravdivý príbeh ako sa to všetko stalo.
  všetko začína naberať ostrejšie kontúry (v mojej hlave samozrejme, lebo o ničom inom nerozmýšľam) v nedeľu po ceste z Langtangu do Kathmandu. nič nás nezastaví, aj keď osud nás furt brzdí. autobus neustále stojí, potom nepálska výmena kolesa (na všetko používajú jeden jediný nástroj – obrovské kladivo), následne sa autobus pokazí úplne (nepomôže ani všemocné kladivo) a možno tam na ceste stojí dodnes, to už neviem, lebo sme odišli na korbe pick-upu s troma policajtami, čo pojedli vtipnú kašu. ešte v ten večer som v obchodíku na New Road zjednal cenu za 32 CDčiek, nezmazateľnú fixku a širokú lepiacu pásku (500 rupií = asi 5 evri).
  v pondelok nastáva proces výberu piesní na album. Zuza je veľmi dobrý poradca, nápad obmedziť to iba na 13 piesní bol jej a som rád, že som tam nedal všetko, čo som chcel ja. pomohla aj s konkrétnymi piesňami, najmä so škrtaním, ktoré mi ide veľmi ťažko. na obed už mám piesne a aj poradie. po troch pesničkách som tam šuchol z posledných dvoch EP (Temporary Nameless 2010 a Mrchožrút 2011, zvyšok sú zatiaľ nevydané veci, tri piesne z plánovaného vinylu a štyri pozbierané, čo som nahral za posledné obdobie kade-tade. poobede idem ku starým pankáčom do kopcov (ako sa familiárne nazval Olivier) a odovzdal som master na kľúči na napaľovanie, ktoré má poriešiť ich kamarát Maiki z kapely Naya Faya. veľmi podstatná zložka DIY vydávania hudobného nosiča. dúfam, že sa nič neposerie, ako to väčšinou pri napaľovaní chodí. preskúšam si pesničky na sobotný koncert, pokecáme a valím späť do smradľavého mesta.
  v utorok zháňam kartóny na vonkajší obal. niečo nájdem priamo v guesthouse v koši, niečo na ulici a jednu krabicu som zobral spred pouličného obchodíku na starom rínku Annapurna. všetko sa zdalo normálne, prišiel som ku chlapíkom a opýtal som sa, či môžem krabicu zobrať, pekná, čierna, z tenisiek. niečo zamrmlali, čo som ja pochopil ako „áno“ a už som si škatuľu niesol v drápoch preč. veľmi konsternovane na mňa hľadeli, no ja som sa nevracal, aj keď som netušil, čo sa im nepáči. dôvod som pochopil až doma. krabica bola plná bordelu, zobral som im smetný kôš. a oni sa mohli vynačudovať na debilnom turistovi, čo príde, myslí si, že každý rozumie po anglicky a ešte im aj spred nosa suverénne odnesie odpadkový kôš. tu sa hodí známa hláška: „nebyl čas lámat si hlavu kdo je kdo“. na izbe som schmatol nožničky, ceruzku a lepiacu pásku a podľa jedného šablónového kusa som skompletoval všetky vonkajšie obaly.
  v stredu som dostal sračku a na streche guesthousu som našiel starú dažďom zničenú knihu o ikonickom fenoméne Che Guevaru. to vyriešilo moje otázky z čoho urobím vnútorné vrecko na CD. zase nožničky a lepiaca páska a vnútraky sú hotové. po El Comandantovi sa len tak zaprášilo. a že kniha bola hrubá a materiálu dosť, na každý obal som stvoril malú koláž. to bola jedna z najkrajších fáz výroby obalu. večer som sa veľmi hlúpo a pažravo najedol štipľavého a tak sa moja malá sračka premenila na veľkú, tekutú a frekventovanú. to som bol akurát vo fáze prípravy bookletu. keď ma omrzelo kmitať medzi posteľou a hajzľom, jednoducho som si zobral laptop, sadol som na misu a za častého vypúšťania čokoventilu som na tróne strávil celú noc. ale vo štvrtok ráno, keď vyšlo slnko a svitol nový deň, som mal hotové všetky preklady a kecy okolo.
  cez deň som texty vytlačil a zároveň som mal hotový aj názov „Nové rána“. preklad do nepálčiny som riešil anketou v obchodíkoch, ale nie príliš úspešne. nepálčina má totiž niečo ako svoje ustálené frázy a nové spojenia vraj znejú veľmi neprirodzene a kostrbato, dokonca som sa stretol aj s absolútne nechápavými postojmi a nemožnosťou prekladu. to ešte ostáva otvorené. do večera som sa venoval tvorbe samotného bookletu, takže trhanie, lepenie a kreslenie. stále to však nemôžem dokončiť, lebo ešte nemám titulnú fotku a najmä názov v nepálčine, to nechávam na posledný deň.
  v piatok ideme s kamarátom Alejandrom loviť ranné fotky do ulíc. mám pomerne presnú predstavu, čo tam má byť a musí to byť pochopiteľne ráno, aj keď na finálnej podobe to asi nie je moc jasné, ale ja tam to ráno cítim. túlame sa spolu ranným Kathmandu a komponujeme elektrické stĺpy, ktorých zauzlence sú tak typické pre túto krajinu a jej elektrickú sieť. tak som chudáka Alejandra namotal, až sa úplne vžil do úlohy, cvakal ako divý a po čase už to bol on, kto ma ťahal ku novým stĺpom. je radosť pracovať s profíkom a naše ťaženie sa vyplatilo. pri raňajkách triedime a triedime, až nájdeme tú pravú, na ktorej sa jednoznačne zhodneme, dokonca ako bonus tam letí ešte aj holubica. trochu fotku upravíme v programoch, čo máme po ruke a je to. zase idem ku Sarine a Olivierovi. aby som vyzdvihol napálené CDčka. dve sa pokazili počas napaľovania (všemocné nepálske výpadky prúdu), takže je dobré, že som dodal rezervné. takto ich je 30, presne ako som chcel. číslo je veľmi trápne symbolické, toľko mám rokov. hodím si skúšku na zajtrajší koncert, vyberiem piesne, čo budem hrať, preberieme nemožný nepálsky preklad názvu a potom už letím do Kathmandu dokončiť obal.všetko to stihnem len tak tak do podvečera. mám všetko hotové na prefotenie, ale zase úraduje nepálsky power-cut a nefungujú kopírky. začínam mať obavy, lebo najväčšia robota je ešte stále predomnou. už som takýmto spôsobom vydal niekoľko albumov, preto viem, že tá posledná fáza je veľmi náročná na čas. čakám ako na ihlách a využívajúc čas zatiaľ maľujem CDčka. akonáhle zapnú prúd, bežím hľadať nejakú otvorenú kopírku, je totiž piatok večer a nikomu sa nechce na hodinku otvárať obchod. ale jednu rodinnú predsa len nájdem rovno za rohom. za 150 rupií nafotím obaly a to je zároveň druhá a záverečná cifra kompletných nákladov vydania. ak rátam aj lepidlo na papier a ešte jednu lepiacu pásku, tak to nakoniec činí niečo cez 700 nepálskych rupií. neviem, čo z toho čísla vyvodiť, to tu uvádzam iba pre hnidopichov a štatistov a pre moju zábavu. každý obal jednotlivo musím ešte dokreslíť vodovkami od kamarátky Carly, lebo prefocovanie zmazalo kontrasty písmen. ale aspoň tak nechcene pri skúšaní farieb vznikla limitované edícia troch obalov, ktoré sú inej farby ako ostatné. kusy číslo 10, 20 a 30 sú šedé a zvyšok žltý. to je taká moja úchylka limitovaných edícií, s tým už nič nespravím. veď prečo by sme si život nemohli spestrovať podobnými somarinami? na streche zakladáme spolu so španielskymi priateľmi DIY manufaktúru s názvom „Huevos Podridos“. trháme, lepíme, skladáme, vkladáme. vznikajú čarovné momenty bez rečí, kedy sa nepálskou nocou nad strechami Kathmandu nesú iba zvuky našej spoločnej práce. všetko to síce nestihne ani šesť párov rúk, ale to nevadí. zvyšné kusy skompletujem v sobotu cez deň.
  je to krásny pohľad. ako 30 mojich detičiek. sú pekne naskladané vedľa seba v čiernej trochu postrihanej krabici od tenisiek, ktorá mojím únosom dostala celkom nový život, po predchádzajúcej útrpnej inkarnácii hltača bordelu. vedľa CDčiek sú ešte DIY nálepky. tie som namaľoval na kusy samolepiacej fólie, ktorú som našiel v piatok na ceste ako odpad po lepičoch výkladu. všetko pripravené na export. môže sa ísť na koncert. ani neviem z čoho som viac natešený, či z limitovaného nákladu CDčiek alebo zo samotného koncertu.
  cestou do štvrti Thamel nás chytá lejak a potom nemôžeme nájsť vchod do klubu aj keď stojíme priamo pod výveskou. skapankoví banditi Naya Faya sú už tam a ide sa na spoločné jedlo. Naya Faya je ďalšia kapela ľudí z Rai Ko Ris, doplnení o basáka a gitaristu hrajú spoločensky prijateľnú a hopsavú formu osvety, lebo texty sú stále prudko politické a o niečom. sú to veselé kopy, akurát Olivierovi nie je moc do reči, lebo má bolesti zuba. v tibetskej reštike sa stretávame ešte s poľskými kamošmi Gosiou a Lukasom (info pre punk-bulvár, sú z kapiel The Fight a Mass Milicia) a objednávame tongbu, špeciálny nepálsky nápoj z prosa zalievaný horúcou vodou. výborne to chutí a človek pri jednej tongbe môže sedieť aj pár hodín, stačí dolievať vodu. s plnými bruchami tekutiny ideme do klubu, ktorý 15 minút pred začiatkom zíva prázdnotou. krčmička je to však pekná a sympatická. malý priestor pri bare na hranie a terasa.
  s úderom pol ôsmej, čo je avizovaný presný začiatok (kvôli krutým policajným hodinám), sa ako zázrakom začnú trúsiť ľudia. všetci sú dochvíľni ako hodinky, iba elektrika štrajkuje. mali sme hrať na striedačku, takže Naya Faya sú nastúpení, no hrať nemôžu. keď už je bar plný ľudí, pristúpime ku krízovému riešeniu a idem na to akusticky pri sviečkach. moc sa mi nechcelo, priznám sa, bol som naštelovaný na mikrofón, ale pokiaľ to malo zachrániť situáciu, čert ber moju rozmaznanosť. hodím sa do toho po hlave a neverím, čo sa strhne. ľudia sa chytajú úplne od prvej pesničky. smejú sa, ziapú, tlieskajú, užívajú si koncert plnou parou. pridá sa Olivier a ťuká mi rytmus na bicích. ľudia ma nakopnú ako raketu, je to obojsmerná výmena nebezpečne veľkého množstva energie. takéto niečo som fakt nečakal. od prvej piesne sa mi galakticky rozladí gitara, ale serem na to, dnes všetko sedí aj tak, dnes nie je čas na maličkosti. pre mňa najlepší moment koncertu bol, keď sme spolu s celým barom ziapali na celé hrdlo vo „What Is Life“, takúto verziu sa už nikdy nepodarí zopakovať. elektrika stále nikde, tak ešte dám dve veľmi zle zahraté záložné piesne a potom koniec. dnes som zvolil cestu čo najmenšieho počtu piesní a bleskového efektu, zdá sa, že sa podarilo. aj hlasivky mi už na konci z toho ziapania prestali stačiť. idem na terasu a za prvých tónov Naya Faya si dávam zaslúžený oddych na terase. škoda toho mikrofónu, lebo asi málokto počul, že mám benefičné CDčka, ale kto chcel, cestu si našiel. do konca večera som mal veľa zaujímavých rozhovorov s ešte zaujímavejšími ľudmi a nakoniec sa podarilo vyzbierať okolo 2000 rupií, čo je podľa Oliviera jav na tunajšie pomery nevídaný, takže som ešte o to radšej, prachy použijú na pokračovanie kurzu sebaobrany pre nepálske dievčatá. na koncert prišli všetci ľudia, ktorí výraznou mierou zasiahli do môjho zoznámenia s nepálskou DIY/punkovou scénou, alebo ktorí proste boli v tom čase v Kathmandu a moje spomienky na ten čarovný čas budú naveky s nimi spojené.
  keď hrali Naya Faya, celý bar hopsal a padali lampy, ja som posedával na dohľad pri vchode a počúval ich výbušnú zmes ska a punku, s logom „No Gods, No Masters, Reclaim Yourself!“ za ich chrbtami, genderovo naschvál mätúcimi oblečkami a vierou v každý ich postoj, som dokonca v ten večer zobral na milosť aj tento štýl. najviac ma to bavilo v tých najpomalších momentoch, keď sa všetko húpalo v rytmoch reggae a dubu. popri tom som sa zabával pozorovaním zmesky nepálskych a turistických návštevníkov a kecaním s kadekým.
  po koncerte sme posedávali na zemi pri aparatúre a rozprávali sa, tieto chvíle mám najradšej. každému svietili oči radosťou a spokojnosťou, dnešný večer sa fakt podaril. bol som ešte o to radšej, že som sa svojou troškou pričinil aj ja a až taký skvelý priebeh som fakt nečakal. rozlúčka a hajde domov. cestou z koncertu som hladný a vyčerpaný ako pes, ale po desiatej sa celé mesto norí do policajnej tmy a nikde sa nedá nič zohnať. hlad aj úmavu som si však užíval, lebo veď koľkokrát za život hrá človek v Kathmandu? a ešte k tomu v tak podarený večer. a už radšej končím, lebo zase skĺznem ku pátosu. ďakujem, kamošky a kamoškovia. a na záver pripájam plejlist benefičného CDčka a plejlist koncertu v Kathmandu.

New Mornings / Nové Rána (CD, 2012) 1 Koľkokrát / 2 Pieseň kočovníkov / 3 Svetská sláva / 4 Muzika / 5 Nové životy starých domov / 6 Vlastnou vinou / 7 Strom / 8 Afterparty (Castet cover) / 9 Rock´n´roll stars / 10 Ghost / 11 No heart no song / 12 Punkové vojny / 13 Dušičky

28.4.2012 / De La Soul / Kathmandu / Nepál: 1 Farts, drugs & rock´n´roll / 2 Vlastnou vinou / 3 Stories & memories / 4 Koľkokrát / 5 What is life / 6 Málo úsmevov / 7 Dead flowers / 8 Afterparty / 9 Big monster / 10 Do you have the fire? / 11 Strom + 12 Rock´n´roll Eddie / 13 Ghost

a ešte fotky obalu a fotky z koncertu

DIY punk Nepal

6.4.2012
House of Music, Kathmandu, Nepal
Rai Ko Ris, Tank Girl, The Doltish, Space Cake Break

je ťažko vytrhnúť tento koncert z kontextu celej našej cesty po Nepále, ale asi to trochu urobím, lebo ináč by som tu musel vypisovať mnoho vecí, reálií, zážitkov, pozorovaní, proste skutočností, ktoré formujú krajinu, ľudí, a v neposlednom rade aj nás. ak moju chystanú knižka z ciest niekedy napíšem, tam to bude vsadené a pochopené lepšie. skočím preto rovno takmer in medias res.
s miestnym pankáčstvom som nadviazal kontakty ešte pred časom a vyvrbilo sa to tak, že v čase nášho pobytu v Kathmandu bude koncert s excelentným obsadením. prispôsobili sme trochu plány našich ciest a dočkali sme sa kýženého piatka (plány sa ľahko prispôsobujú, keď človek žiadne poriadne nemá). tešil som sa ako malý chlapec, ale ešte viac som bol zvedavý, ako to tu beží. stepujeme pred klubom House of Music vo štvrti Thamel už o piatej a cena za sódu v klube nás pribije (o pive ani nehovorím, ale tu v Ázii alkohol vôbec neriešime, no to je celkom iný príbeh). ideme preto zevlovať pred obchodík, kde posedávame, cuckáme bublinky a tipujeme kto z okoloidúcich ide na koncert. prichádza moja internetová spojka, malý nepálček menom Manish z kapely The Doltish, ale nepálci sú všetci útli a ťažko im hádať vek. presunieme sa pred klub, pivo si samozrejme nik nemôže dovoliť, tak vytiahnu jemné traviny a vymieňame informácie o živote tu a tam. (pre doplnenie: 100rupií=1euro, dnešný koncert stojí 200, fľaškové 350, CD kapiel 100, keby som začal preberať priemerný zárobok nižších kást, asi by to bolo na dlhšie, stačí povedať, že v horských dedinách väčšie bankovky nemusia vidieť celý život). v princípe je tu scéna veľmi malá, zopár ľudí. väčšina z nich sú iba zábavychtivé decká, ktorým je extra jedno, čo kapela spieva, hlavné sú tričká a dojebať sa cez víkend, o mesiac bude trend iný, niektorí možno vydržia. preto som rád, že sme zapriadli debatu s anagažovanejšími, síce sú v drtivej menšine. myslím, že podobné rozloženie je aj u nás. kecáme o punku, o živote, o Kathmandu, vyzvedám čo sa dá a na oplátku odpovedám na hladné otázky. squaty, kluby, skúšobne, nič také tu nie je. kapely skúšajú doma, hrá sa kde sa dá. aj dnešný koncert je v turistickej štvrti, v drahej krčme, hrávajú tu coverové kapely na dobrom aparáte, s punkom to nemá nič spoločné, ale všetko má svoje tienisté stránky a nič nie je čiernobiele. keď nemáš kde inde hrať, čo budeš robiť? a takto aspoň môžeš svoje myšlienky šíriť aj medzi ľudí, ktorí by ináč o nich nerozmýšľali.
prvá kapela štartuje, Space Cake Break, organizátori koncertu. živú hudbu počujem po troch mesiacoch, ale táto kapela ma zrovna neodrovnala. naopak, pretrpeli sme to. mix rocku, nu-metalu a vesmírnych gitár. všetci svoje nástroje ovládajú bravúrne, spevák má dobrý hlas a dokopy je to nuda ako hovado. a hrajú strašne dlho. ľudia sa pomaly zbierajú, tak pol na pol domáci a turisti. čas na cigu na terase, vnútri sa nefajčí, plusový bod.
ani nestačíme dopoťahovať a ide druhá kapela. výmena rýchla ako pleskot biča, DIY punk z Nepálu a profesionalitu by mohli vyučovať. keď vojdeme dnu, nestačím sa diviť, klub a hlavne predtým prázdny priestor pred pódiom je natrepaný pankáčikmi, ktorí sa zjavili neviem odkiaľ. odpoveď je na pódiu. Rai Ko Ris, najdlhšie fungujúca anarchopunková kapela v Nepále. za bicími bosý kolohnát s bajúzami, vyzerá totálne ako Strapatého dvojník, divne sa škerí a vidím, že sa nemôže dočkať, až do toho riadne zatrepe. gitara zapojená do basovej aj gitarovej bedne naraz a za nástrojom usmievajúca sa nepálka. ťuknú do činel, žblnknú do strún a spustia to. ich tváre sa menia, hnev a srd vybuchnú s prvým tónom. mládež pod pódiom akoby kliknutím vypínača sa aktivuje do besného poga. nevedel som, čo presne mám čakať, ale toto ma odrovnalo. explózia energie, moja sánka letí dolu, preráža podlahu a zastavuje sa niekde v podzemí Kathmandu. ťažko sa popisuje hudba Rai Ko Ris. je tam veľa emo/HC, ale nie také to vyumelkované, ale pravdivé srdcetrhavé nálože, veľa špinavého punku, striedajú sa melodické pasáže a priamočiare dupačky. postupom koncertu mám dojem, že je viac stredného tempa a pomalých častí, ale nič nestráca na sile. špeciálny štýl hry a zvuk gitary vyzerá ako disharmonický, ale nie, tak to má byť. aj bicie sú trocha oriešok, jemne zložité, ale nadoraz a ako o život. dokopy je to veeeľmi špecifická muzika. najhoršie sú škatuľky, preto neberte označenia jazz/emo/HCpunk nejak smerodajne, kapela je proste originál. celý koncert bez výnimky žeriem. texty silne politické. medzi pesničkami kopec komentárov a tiež srandy. strašná škoda, že som nerozumel všetkému. je to obohacujúca radosť zažiť perfektnú kapelu, ktorej môžeš veriť každú vetu. nepálčekovia rozbiehajú circlepit, hádžu sa, boxujú, miestami je to dosť macho. ale čo, videli to v telke a myslím, že u nás je to také isté. jedine sandále a strach o vetchých nepálčekov mi bránia skočiť medzi nich do kotla, ináč celé telo vibruje na dobre známej vlne. ako rýchlo Rai Ko Ris začali, tak aj skončili. žiadne naťahovanie a sračky, zahrali čo mali, vychrstli nám do ksichtu zo desať songov a môže sa ísť ďalej.
opäť rýchla výmena a na pódiu stoja traja chalani, ktorí sú už spotení len čo vyliezli. The Doltish. majú všetky neduhy mladých začínajúcich kapiel. čiže: nevedia moc hrať, sú mimo rytmus, mýlia sa, moc toho nenavravia, nemajú svoj štýl, hrajú každú pesničku inú, podľa toho komu sa aká kapela páči. nazvali sme to „prierez punkom aneb čo všetko sa dá v punku hrať“. začali emovydrnkávačkou ako od Fugazi, prešli cez NYHC (ešte aj text „My Land“), skinhedské hymny, jednu pieseň ska, „If The Kids Are United“ cover v nepopísateľnej verzii, nejaké veselé streetpunky, a zaklincovali to violence-punkom s hrubým vokálom, za ktorý by sa kdejaká česká crustovica nemusela hanbiť. ak som nejaký štýl vynechal, tak som zabudol, oni to určite hrali. nie každá pieseň bola úplne tip-top, vlastne žiadna, ale tie hrubé hukoty im (aj mne) sadli najviac. mal by som napísať, že to boli amatéri a odzíval som to. nie, bol som celý čas v prvej rade. a bol to punk. ešte nejaké otázky? myslím, že všetci turisti sa museli pekne diviť a asi aj preto ma to bavilo ešte viac. niečo ako keď prepašujete hovno na recepciu a mrsknete to do punču. mladícku energiu nenahradíš ničím.
po záhadnom preriedení radov sa klub opäť naplní na poslednú kapelu. ako som sa dozvedel, Tank Girl nehrávajú vôbec často, takže máme dvojité šťastie, že sme dnes večer tu. tvorivé jadro z RKR ostáva, akurát gitaristka je za basou a na jej miesto prišla hanblivá dievčina a všetci traja spievajú. mladíci sú pripravení na ďalšie pogo, ale toto nie je taký jednoduchý oriešok. nedá sa neporovnávať s RKR. je to trochu pomalšie, viac zmien rytmov a nálad. ale aj tak sa opäť striedavo strháva pekná divočina. hlavne už aj ja kašlem na sandále a nechám nepálčekov nech mi skáču po palcoch v kotli, každá modrina stála za to. Tank Girl majú skoro všetky piesne v angličtine, to je ďalší rozdiel oproti RKR, a viac textov so ženskou tematikou. taktiež kopec kecajú medzi piesňami. keď sa im uprostred koncertu rozladí gitara a akosi im to nejde naladiť, tak s humorom poznamenajú, že je to predsa punk a spustia taký noise, až mi ja krásne. tiež koncert zbytočne nenaťahujú, nešaškujú, posledná pieseň exkluzívne vybičované emo a dovidenia. všetko, čo za večer títo ľudkovia vyprodukovali je prudko sympatické, na nič sa nehrajú, všetko čo spievajú myslia smrteľne vážne, pritom si dokážu robiť fóriky a rehliť sa, sála z nich úprimnosť a oheň spravodlivého hnevu zároveň. ak som čakal čokoľvek, tak toto veru nie. a ak som mal za ten polrok abstinencie od punku zažiť iba tento jeden koncert, tak mi to úplne ale úplne stačí. pozbieral som svoju spadnutú sánku do tašky a mohli sme ísť šťastní ako blchy motať sa cez temné ulice na questhouse.
to sme ešte netušili, že pred odchodom zapradieme kratučkú reč so Sarinou z RKR a na druhý deň sa ocitneme u nich doma v dedinke na periférii Kathmandu, kde spolu s bubeníkom Olivierom prevádzkujú infoshop, starajú sa o dve deti, poskytujú dom ako skúšobňu pre mladé dievčenské kapely a robia tisíc ďalších malých veľkých vecí, ťažko to zhŕňať do jednej vety, plus v Nepále naberajú tieto veci brutálne na váhe. čo chcem povedať je, že koncertom či kapelou zďaleka nič nekončí, až tvoj život ukazuje ako silno a v čo naozaj veríš. a keď mi bude niekto niekedy rozprávať ako niečo nejde a aké je to ťažké, tak silno ho kopnem do riti, že doletí na podobné miesta, kde ľudia premieňajú myšlienky na činy a nevedú o tom dlhé reči a fňukanice. a to platí bez výnimky aj pre mňa. jasné, že je to ťažké, ale to jediné má váhu, to ako žiješ. možno trocha nečakané zakončenie recenzie, ale ináč to nešlo.

soundtrack nosiča vody

pretože v Bandipure nie je voda samozrejmosťou, chodil som ráno na druhú stranu mestečka ku miestu, kde sa nepálci a nepálky umývajú, naberajú vodu a trkotajú. a pretože mám všetok čas na svete, chodil som aj viackrát za deň len kvôli jednej alebo dvom fľašiam. tešil som sa na to. slniečko vychádza nad bandipurským kľakom, námestie sa prebúdza rannými čajmi a nebo je síce v opare, ale je jar, nikto sa tomu nečuduje. do uší napchám slúchatká a vychutnávam muziku.

Chuck Ragan / Sam Russo / Jimmy Islip / Helen Chambers – split LP (2011)
pamätám si presne ako som sa dostal k tejto platni. kamoši boli na koncerte Revival Tour v Berlíne a ja som nemohol ísť, lebo som bol v Anglicku. zašiel som do Punker Bunker, pivničného obchodíku s platňami v Brightone a medzi novinkami som objavil túto split platňu s akože sieťotlačovým obalom. kúpil som si ju ako náplasť, že nemôžem byť na koncerte, ani som nevedel, že niečo také vyšlo. keď som si biely vinyl prvý krát pustil, bol som mierne povedané sklamaný. ale počúval som to viac a viac a keď idem ráno na vodu, niet lepšej muziky. Chuck Ragan tam má pomalé prerábky, ktoré mi najprv vôbec nechutili, ale postupom času ma zase chlapisko omotal a dokonca aj „Not Supersticious“ od Leatherface sa nie vyrovná originálu, ale minimálne z dobrej strany dobieha. ako to počúvam znova a znova, objavujem nové veci v zdanlivo jednoduchej kombinácii jednej gitary a hlasu. strašne veľa robí aj výpomoc kolegu z Hot Water Music, Chrisa Wollarda. zdá sa mi, že Chuck Ragan si väčšinu robí druhé hlasy sám. nie je to zlé, ale predsa len iný hlas je iný hlas. druhý pán na holenie je Sam Russo. dal som mu šancu, no nedá sa. jeho tri piesne väčšinou preskočím. uhladené a sladké. ja tých Frankov Turnerov a podobné klony fakt nemusím. tretí a posledný chalanisko na platni je Jimmy Islip. jedine jeho piesne sa mi páčili od začiatku a ostáva to tak stále. normálne folk songy s odérom punku, s dobrým hlasom, s dobrou gitarou. pripomína mi kamoša Richieho Blitza, na ktorého určite zaostrite, ak máte radi folkpunk, Richieho muzika stojí za to a je to správny chlapík a sympaťák aj mimo pódia. posledná je Helen Chambers. čo to je? vracajú sa šesťdesiate roky, či čo? piesne nie sú v princípe zlé, len škoda, že ich interpretuje ona divným kmitavým hlasom. vlastne sú tam hlasy dva, jeden piskľavý a druhý trasľavý. to tiež pretáčam, haha. takže obsekané o dvoch interpretov je to vlastne klasické splitko.

The Flame Still Burns
od kamoša som dostal súbor plný muziky od starých leopardov zo Serede. kdesi doma mám ich splitko s Jednotou a teraz po čase ma to zasiahlo priamo do srdca (ono keď to príde po folkovom albume, tak sa ani niet čo čudovať). totálna pecka, nasratý a pozitívny HC/punk s prekvapivo dobrým zvukom. jednoduché nápady, priamočiaro a perfektne zahraté. kombinácia mužsko-ženský spev jednoznačne valcuje. dokopy je to drtivý úder z minulosti a teraz s ešte väčšou chuťou ako inokedy počúvam slovenské veci, na cestách v cudzích krajinách je to vôňa domova a vzdialená exotika zároveň. kapela má teraz oddych, možno koniec, ktovie, klebety (ne)povedia viac. síce sa niektorí členovia preliali do novej úderky Barney Gumble, ktorá tiež drtí lebky, ale flejmi sú flejmi, o tom niet diskusie.no a aby toho nemali na rováši málo, tak okrem dlhého aktívneho pôsobenia ešte robia aj najlepší slovenský HC/punk festival Ffud Fest a sú to perfekní kamoši, takže v auguste sa dúfam všetci vidíme na tobogane v sereďskom Kempingu.

The Zounds – The Redemption Of Zounds (2011)
keď sa povia anarcho-punk, predstavoval som si všetko, ale nie toto. väčšinou sa takéto kapely spájajú s tvrdou muzikou. Active Minds, Crass, Oi Polloi, atď. ibaže anarcho-punk nie je o muzike, ale o textoch. a tu prichádzajú The Zounds. je to vraj legendárna kapela, ale unikala mi až kým som si nevypočul jej najnovší album, ktorý po dlhých rokoch vydali „The Redemption of Zounds“. a úplne som si ho zamiloval. tažko sa to popisuje. je to veľmi počúvateľné, ba až chytľavé a dokonca hitové, ale zase si nepredstavujte popovky Chumbawamby. všetko je totiž narúšané divným vokálom speváka. nie každému asi chutí. má drzý, divne vysoko položený hlas, ktorý reže uši a pýta si pozornosť. nedá sa prehliadnuť a spolu s textami je podstatnou zložkou muziky. celé je to niečo ako punk s prvkami folku, pubrocku či rokenrolu, ale nepredstavujte si Dropkick Murphys, to by ste boli úplne totálne vedľa, možno skôr Levellers. ale keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tažko sa mi hľadá prirovnanie, kapelu s podobnou aurou som asi nepočul. piesne sú v podstate uvoľnené a v miernom tempe, ale v kombinácii s hrdzavým vokálom to má divné dimenzie a stalo sa to pre mňa nebezpečne návykové.

gore Gorkha (Pokhara, Gorkha, Manakamana/Nepál)

pobyt v Pokhare sme dokončili náhodnou návštevou miestneho pohrebu, čiže pálenia tela pri rieke Seti. neviem, čo ma tak fascinuje na tomto obrade, ale vo Varanasi sme taktiež trávievali nekonečný čas pri Manikarnika Ghat, čiže páliacom gháte pri Gange. najprv som mal trochu obavy z pohľadu na mŕtve horiace telá na drevených hraniciach, ale akonáhle som to miesto navštívil, tak sa v človeku rozhostí zvláštny pokoj a neberie to ako nejaký nechutný grilovací zvyk a zvrátenú turistickú atrakciu pre akože silné európske žalúdky, ale ako niečo veľmi pokojné, harmonické a prirodzené. tu v Nepále sa mi ešte páčilo, že všetko sa odohrávalo klasicky chaosne na širokom štrkovom riečnom dne kaňonu rieky, kde všade okolo plno ľudí dolovalo piesok, deti sa radostne a hlučne kúpali v špinavých zátokách, nepálčekovia pochodovali s ťažkými nošami a keď skončili krátke obrady, všetci pozostalí dostali džúsiky a telo si horelo samo, resp. moc nehorelo, lebo akosi im to nechcelo chytať. špliechanie benzínom naznačovalo mierny amaterizmus, mali by sa učiť vo Varanasi, tam sú ale ťažkí profíci a spaľovanie ide nonstop na niekoľkých ohňoch naraz.
z Pokhary, turistickej a stravovacej oázy, sa presúvame do Gorkhy, mesta mocných šáhov a bojovníkov. odtiaľto pochádza panovník Prithivi Narayan, čo silou zjednotil celý Nepál, odtiaľto pochádzali bojovníci, ktorí dali základ a meno elitnej vojenskej jednotke, ktorá dodnes slúži najmä v britských silách. Gorkha je v horách, postavená jednoducho na strmom kopci a ku palácu Durbar sa ide prudkými nekonečnými schodami ešte vyššie. v Nepále ale nič nie je po rovine a keď niekam idete, tak prekonať minimálne dvakrát prevýšenie 1000 metrov je to najmenej. za pár dní, ktoré sme v tejto oblasti strávili, som videl viacej mordovačiek zvierat ako za celý svoj doterajší život. chrámy v Gorkhe a blízkej Manakamane, kam sme tiež zablúdili, jedny z najvýznamnejších chrámov pre nepálcov, sú totiž zasvätené bohyniam Kali a Bhagwati, takže sa tu seká jedna radosť, hlava nehlava. najprv to boli iba kohúty, ktoré išli ako na páse. v Manakamana Mandir to boli capkovia, ktorých obetujú rodiny, aby sa im narodil syn, ktorý je tu veľmi dôležitý potomok. k tomu sme mali to „šťastie“, že sme boli prítomní v Gorkhe počas festivalu, kedy sa obetuje ešte o čosi viac. takže sa masakrovali kohúty, capkovia, jedno prasiatko a moji krásni vodní bufalíci, ktorí hrdinsky zvládali svoj krutý osud, ako jediné zvieratá vôbec nekvília a nepištia. všade ľudská tlačenica, lebo nádvorie je malé a každý chce byť dnu. typický chaos organizovaní bosými policajtami (sme predsa v chráme), sem-tam sa ušlo niekomu aj palicou, tu žandári používajú drevené palice alebo proste hocakú trstenicu, čo sa im dostane pod ruku a plní účel, jedného som videl ako „usmerňoval“ tetky s ohorenou bambuskou na miešanie svätých zápalných obiet. všade horiace ohne, v chráme, na hradbách, priamo pod nohami, čmudiace kopy smetí, tetky hádžu ryžu, kukuricu a farbu všade naokolo, zem je posiata práškovými farbami, rozpučenými potravinami a krvou. kapela produkuje smiešne rytmy a zúfalé pišťanie, ale nástroje majú ponatierané krvou, takže žiadna sranda. do toho mi znenazdajky za ušami zadunia ohlučujúce výstrely zo starodávnych pušiek, len tak z ničoho nič, medzi ľuďmi. a to je iba jarná, menšia verzia skutočného jesenného festivalu Daisan. kukám na krásny chaos navôkol a spomeniem si na jebnuté bezpečtnostné pravidlá európskej únie a je mi do smiechu. ale trochu aj do plaču, lebo sa tam musím za tri mesiace vrátiť.
ale aby to nevyzeralo, že je to tu samá vražda a masaker. boli sme pozrieť aj v horách na štvordňovom výlete (už som sa zbavil nepálskej úchylky všetko volať trekom). klasická dhal bhaatová diéta (šošo a ryža) a horský režim spánku a šlapania človeka dostane do mierového stavu so všetkým. po troch mesiacoch bez alkoholu som oskúšal miestny domáci trúnok roksy, z jačmeňa a prosa. dal som si za hrnček a veľmi rád budem pokračova bez pijatiky ďalej, toto vyrábajú iba za účelom potrundženia hlavy, chutí to ako veľmi zlá pálenka riedená hnilou vodou. vystúpili sme na náš zatiaľ najvyšší bod Dharche Hill (3295 m.n.m.), čo tu vyzerá ako u nás Malá Fatra, akurát že sa človek pozerá na tapetu himalájskeho masívu. a keďže nám počasie prialo, spali sme pomerne vysoko a stihli sme ranné čisté nebo, tak sme videli dlhý pás od Annapurny na západe až kdesi po Langtang na východnom obzore, a na severe hraničné kopce s Tibetom. všetky výhľady sú lemované nepatrične gýčovito ružovými a červenými kvetmi rododendrónov. ľudia tu žijú úplne všade a nie je nič výnimočné stretnúť v tritisícke presúvajúcu sa nepálsku rodinku s plným nákladom. samozrejme v gumákoch alebo šľapkách a s ťažkými nákladmi zavesenými cez popruhy na čelách. nepálska útla ženička odnesie v noši 60 kíl. to by mohla zobrať do koša Zuzu aj s ruksakom a ešte by určite zvládla viac. a my sa sťažujeme na batohy...
a soundtrack mojich dnešných dní? okrem štebotania džungľových vtáčkov si v civilizácii užívam Autistic Youth a ich oba albumy „Landmine Beach“ a „Idle Minds“ a neviem sa rozhodnúť, ktorý je lepší. vždy som si myslel, že novší (Idle Minds), ale teraz objavujem, že aj ten starší je nabitý riadnymi pankovými bičmi. je to taký ten punkrock, ako mám rád, na hranici medzi stredným tempom a fofrom, tzv. jemne svižný, hehe. perfektné melódie sa rýchlo striedajú na mydliacej gitarke s jemným bustrom a hlas je trochu priškrtený, akoby bolo v tej muzike niečo vždy ukryté pred prvým pohľadom, takže to mám chuť počúvať zas a zas, aby som to našiel. nie je to ani príliš „hitové“ a pesničky sa môžu dokonca zdať podobné, ale tomu sa podľa mňa hovorí rukopis a príliš podliezavé hity sa rýchlo opočúvajú. u Autistic Youth je tá hranica veľmi dobre nastavená a to je práve možno kľúč návykovosti. a peknou srandičkou na „Landmine Beach“ je aj pauza po „A strane“, kým sa vymení „platňa“ a ide druhá strana. nie je to možno nič originálne a neplatňoví ľudia to ani nepochopia, ale mňa to teší.
dnes opúšťame Gorkhu za ďalšími dobrodružstvami a o týždeň snáď výjde pankový koncert v Kathmandu, takže sem možno hodím nejaký ten report po dlhej dobe abstinencie od živej muziky. dočítania.

ticho a hluk (Pokhara/Nepál)

pred mesiacom sa z najjužnejšieho bodu indického subkontinentu stala denná mora, kedy sme chorí a zlomení prežívali pekelnú horúčavu na stanici na konci sveta, aby sme potom na úteku z juhu nastúpili do indickej tretej triedy a zažili strašidelnú cestu, kde ľudia poskladaní v krkolomných pózach sardinkovej jogy cestovali nekonečné hodiny, a my s nimi. oddýchli sme si v dedinke Mahabalipuram na pobreží nepokojného Bengálskeho zálivu v Tamil Nadu. celá India sa presúvala na sever osláviť sviatky jari Holi, takže získať lístky na dvojdňovú cestu do Varanasi nebolo samozrejmé, ale podarilo sa, lebo náš útek pred teplom pokračoval. v Indii ani lístok s rezerváciou nie je zárukou, že budete na lôžku sami, tréning v tolerancii trval 40 hodín. mesto miest Varanasi bolo zaslúženou odmenou.
ešte som v Indii nenavštívil mesto, ktoré by ma zaujalo a uchvátilo, všetkým sme sa skôr vyhýbali. všetko sa zmenilo pri ghátoch na oblúku Gangy, matky všetkých riek. Varanasi je mesto hinduistických babov, ghátov, umierania a pálenia pozostalých, drsných ľudí, štúdia indickej muziky, marihuany na všetky spôsoby a všade, kulinárskych dobrôt na všetky spôsoby a všade, najlepšieho lassi, túlania v labyrintoch úzkych uličiek a kúpania v Gange. náhodou sme tu prežili aj šialený farebný sviatok Holi, kedy neviete, či sa v uliciach odohráva fantázia opitého Dalího alebo vojnový stav, oboje však s konskou dávkou psychedélia. aby toho nebolo málo, tak celý pobyt sme prežili na streche netradičného guesthousu, kde európski hipíci nonstop húdli krivé stupnice na starovekých indických nástrojoch, a rovno pri Gange, kde sa každý deň umývali a plávali moje najobľúbenejšie indické zvieratá - vodní byvolíci. z Varanasi sa odchádza jedine s prísľubom návratu, naše kroky smerovali na nočný autobus do Nepálu.
nepálska aklimatizácia v jazernom meste Pokhara mi trvala trošku dlhšie, ale všetko sa napravilo prvou štvordňovou túrou do okolitých vrchov. výhľady na masív Annapurny, nádherné lesy v jarnom kvete, horské dedinky, ľudkovia a domáca strava, chrámy a vlajočky, nekonečný pokoj a čistenie hlavy. keď sme sa včera vrátili do Pokhary, prvý krát v živote až hádam fyzicky som si uvedomoval čistú energiu, ktorú človek môže načerpať z prírody. a tu sa dostávam k tomu, o čom som tento blog pôvodne začal písať: k muzike.
od januára som počas pobytu v Indii moc muziky nenapočúval, bolo plno iných vnemov, muzika šla celkom mimo a o indickej hudbe sa nedá hovoriť vo význame slova muzika ako ho chápem ja. jediné momenty, čo mi silne utkveli v hlave, boli: Brigitte Bardot (Best of BB) pri strihaní Zuziných vlasov v temnej izbe v Pushkare, nový album Ravelin 7 (7 kroků po zamrzlé řece), ktorý som dával spolu so šumením mora pri behaní na rannej pláži v Gokarne a nahrávky Kritickej Situace, čo som počúval v rachote nočného autobusu pri príjazde do štátu Kerala. ďalším takýmto momentom bol návrat z včerajšieho Panchase Treku (ako sme ho nazvali v súlade s miestnym názvoslovím, aj keď to podľa mňa význam slova trek nenapĺňa, ibaže tu každú nepálsku prechádzku volajú trekom). vrátil som sa naplnený pokojom a ani som nerozmýšľal nad tým, že by som vôbec niečo počúval. len tak naslepo som si pustil niečo z laptopu, tzv. „do pozadia“, ale zasiahlo ma to priamo do mozgu a všetko perfektne zapadlo ako dlho skladané puzzle. Ceremony (Rohnert Park, 2010). mám ten album veľmi rád, je to HC/punk, ale vytepaný na prvý pohľad primitívnymi kladivami v pravekých jaskyniach hlučného rokenrolu. teraz som ho však počul v iných súvislostiach. v istom zmysle mi došla krása spojenia čistej mysle, pokoja a ticha a akoby opačného pólu k tomu, hlučnej, násilnej a nenávistnej muziky. všetko je to však len ilúzia a frustrujúce revy, ubíjajúce rytmy a divé gitary vôbec nie sú nepriateľom ticha, sú jeho súčiniteľom a spolu vytvárajú harmóniu, ktorá ma zasiahla v plnej sile. bez ticha by sa to nedalo oceniť. ešte chcem napísať, že toto nemá byť žiadny správny návod na počúvanie muziky či tiché pauzy medzi albumami (haha), iba môj včerajší zážitok, ktorého pocit stále trvá.

Mys Comorin, Tamil Nadu, India (27.2.2012)

sedím na ulici mestečka Kanniyakumari, takmer na 8° severnej zemepisnej šírky. je to zatiaľ najjužnejší bod na zemi, kam som sa doposiaľ dostal. a v rámci tohto výletu to už ani južnejšie po súši nejde. tu končí India, ďalej je už len oceán.
za takmer dva mesiace sme prešli cez osem štátov Indie. začali sme v januári v metropole Dillí, čo je v princípe tá najväčšia a najšpinavšia dedina akú som doteraz videl, ale treba zažiť ako účinný trenažér na Indiu. prešli sme cez púšte Radžastánu a vyskúšali rodinnú pohostinnosť v meste Bikaner. navštívili sme najdivnejší chrám v Deshnoku, kde bývajú tisícky potkanov. v Pushkare sme bývali v hoteli Pink Floyd s číslom izby "Saucerful of Secrets" a porobili ma hajzlícki mnísi pri svätom jazere, bodaj ich parom skáral aj s ich požehnaniami. skúsili sme ťavie hrby a noc v púšti, ktorá bola úplne iná ako sme čakali. prešli sme cez maharádžovské mesto Udaipur, kde každý večer premietajú jednu a tú istú časť Jamesa Bonda, ktorá sa tam kedysi natáčala. lízli sme Gudžarát, ale prvý vlak išiel inam, takže sme absolvovali 500 km v indickej tretej triede, čo by samo vydalo na román. boli sme foto-atrakciou v budhistických chrámoch vytesaných do skál a prežili noc v horách na starej pevnosti Lohagan. prvý dotyk Indického oceánu a tajomnú noc sme zažili v štáte Maharastra na prílivom odrezávanom polo/ostrove so Šivovým chrámom. krátke nedôverčivé zastavenie v Goa bolo ešte skrátené kvôli azbukovej kolónii, ktorú si v mestečku Arambol vybudovali ruskí oligarchovia. po peripetiách na úniku z Goa sme konečne našli kľud v svätom mestečku Gokarna v štáte Karnataka. vďaka atmosfére, oceánu, nespočtu prechádzok a nečakaným stretnutiam sa toto miesto stalo našim najdlhším zastavením. v okolí starovekých chrámov v Hampi sme našli fantastickú krajinu, ktorá sa prinajlepšom dá prirovnať ku Bedrocku z Flintstonovcov, ale opísať to jednoducho nejde. na čas nás tam prikovali aj zenové záhradky ryžových políčok, bycigľové výjazdy na starej indickej cyklomašine (až do mozoľov na riti) a perfektný večne usmiaty hostiteľ Mardan. nasledovalo strašidelné putovanie v regióne Kodagu v horách v území divých slonov, kde sme zistili, že s indickými horami nie sú žarty. ďalej sme navštívili jediný socialistický štát sveta Kerala, kde si komunizmus zvolili dobrovoľne. všadeprítomné indické swastiky nahradili kosáky, kladivá a nezvykle čisté a po deviatej ľudoprázdne ulice. previezi sme sa loďou po nekonečných kanáloch tzv. Backwaters a ochutnali ako chutí jazda so šialeným šoférom po strmých horských úbočiach. Keralské hory sú jednou obrovskou záhradou čaju, korení a kávy. rozprávková krajina nekonečných údolí čajovníkov sa tiež slovami nedá vôbec opísať. náš horský pobyt sme korunovali trekmi v okolí horskej osady s polopatistickým názvom Top Station. hostila nás domáca legenda James, najlepší tanečník a beatboxer indických piesní. zatiaľ posledný trek v horách štátu Tamil Nadu sa stal menšou nočnou morou a druhou príučkou, že džungľa nie sú Malé Karpaty. ale prežili sme a dorazili sme na najjužnejší cíp Indického polostrova, aby sme si pozreli východ slnka v skromnej spoločnosti niekoľkých stoviek Indov. od mysu Comorin sa naša cesta odráža opäť na sever, ešte nie je celkom jasné, ktorými miestami.
uplynulé riadky sú len úlomky, čriepky pamäte, návnady do budúcna. zažili sme toho samozrejme oveľa viac, urobili pár skutkov dobrých aj menej dobrých, spôsobili zopár medzinárodných škandálov a cestou sme stretli mnoho interesantných ľudí, ktorí korenili naše osudy a mnohokrát aj ovplyvnili ďalšie kroky. ak všetko pôjde ako má a vyhrám boj so svojou lenivosťou, príde plnohodnotné rozprávanie na papierovom médiu. dočítania.

Mrchožrút Tour (Slovensko/Česko - december 2011)

v prvej, októbrovej časti turné nazvaného podľa môjho aktuálneho EP som zapichol nové vlajočky okrem iného najmä do Poľska. v decembri prebehla druhá várka koncertov a bola poňatá trošku nostalgickejšie. preto som sa povenoval väčšinou miestam, kde mám kamošov a známych a bola to akási rozlúčková jazda pred odchodom do Ázie. z toho jasne vyplýva, že som sa motal po Česku a Slovensku. také kapurkové turné.

13.12. Bratislava - Goblins Pub - DxFxFx, The Weeds
ešte v utorok doobeda som vybavoval veci ohľadom blízkeho odchodu do Indie a podvečer som už mal naloženého Kryšpína. vyzdvihol som Zuzu a mastili sme tmavou diaľnicou do hlavného mesta, kde to všetko malo začať. keďže naši škótski kamoškovia z The Weeds sa chystajú zdihnúť kotvy smer severská domovina, bol to pre nich tiež koncert rozlúčkový, ba čo viac, na Slovensku asi aj posledný (aj keď jeden nikdy nevie). a keďže zajtra posielajú svoje hudodné zbrane hromadného ničenia balíkom domov, museli sme dohodnúť náš spoločný koncert na dnes, kedy ja zase naopak začínam. že to bude koncert spoločný, bolo jasné od začiatku a spravili sme pre to všetko, čo bolo v našich silách. našli sme kompromis, dohodi miesto a čas a bolo to. naše cesty sa pretli v čase, keď ja som začínal s mojimi víkendovými minitours a zavítal som aj do Blavy. odvtedy sme v kontakte a prebehlo mnoho spoločných chvíľ, koncertov, rozhovorov a opiášov. videl som ich v mnohých podobách a stavoch, od The Heebee-Jeebies, cez The Hypnotizers či The Flowers, Marcove sólovky nezapamätateľných mien, od Blavy cez Žilinu, Brezno, Brno až po Kubínsku Hoľu a späť do Blavy v dnešný večer. najprv zaveziem Kryšpína do Petžalky ku Katke, kde budeme nocovať a potom iba naľahko s Kvidou do mesta. koncert je v priestoroch írskej nálevne Goblins Pub na Dunajskej, doslova čo by kiltom dohodil od bytu Marca a Claire. mala tu byť ešte pred nami nejaká stand-up comedy, ale našťastie sa to zrušilo. dostavili sa známi, naplavení v metropole zo všetkých kútov vlasti a bola to milá spoločnosť. prvý idem ja, aj tak je už dosť pokročilá hodina. som už naučený na svoju aparatúru, preto si chvíľu musím zvykať na iné nastavenie, najmä keď neviem ako si to mám všetko otočiť, aby to hralo. ale všetko takmer doprava je asi najlepší recept. dneska mi fóry ňák nejdou přes pysky. ale ľudkovia sú milí a trpezliví. predsa len prvý koncert a totálna zmena repertoáru. posledné koncerty som totiž hrával v Anglicku a tak som trochu vyšiel z cviku slovenských šlágrov. počas hrania sa to ako vždy utriaslo a ku koncu už som bol vcelku vo svojej koži. dá sa povedať, že klasický koncert so všetkým neprofesionálnym, čo zvyknem predvádzať. po mne The Weeds, ale zvuk mali akýsi slabý a tiež som cítil trošku nervozity a priveľkých očakávaní. a klasicky ľudia pochlastávali a nevenovali druhej kapele pozornosť, ktorú si zaslúžili. to je holt údel koncertov v krčmách v neskorých hodinách. ale Marc, Claire a Marek sa rozlúčili dôstojne. veľmi ďakujem za venovanie mojej najobľúbenejšej piesne „I Wanna Be Lika You“. túto pesničku zbieram vo všetkých možných verziách, je to jedna z mojich neškodných vinylových úchyliek. turné je zaujímavé aj tým, že takmer na každý koncert prišiel niekto, koho som tam ani náhodou nečakal a kto ma totálne prekvapil, dnes to vyhral pražič kávy David z partie v dávnych dobách nazvanej nemilosrdne Grind Kids, pekné to spomienky a časy. po koncerte prichádzajú chvíle venované kláboseniu, pivu a jointom. padajú prvé náčrty škótskeho turné, och, mhaj loch, toch by boloch super. vynosili sme aparatúru do bytu a lúčime sa na čas neurčitý. v krčme nás zastihne záverečná a taxíkom sa vezieme ku Katke, s nami aj Milan, ktorému sa rozpadá kapela a nechce sa mi spať, presne ako mne. zožerieme geniálnu sviečkovú od pani domácej a ja sa pri cigaretke na balkóne nevinne pustím ešte aj do zakázaného segedínu, za čo sa manželom Ive a Šupovi ešte raz pokorne ospravedlňujem aj takto verejne. nehanebnému pahltníkovi ako som ja by ste nemali tak ľahko odpúšťať, lebo si zvyknem a budem chodiť ako nočný pažravý prízrak s rebríkom po Petržalke a vyjedať balkónové špajze. jednoducho na cudzí segedín sa nesiaha (námet na kuchynskú výšivku pre Kundy Crew, hehe).

14.12. Trenčín - Boogie Bar - DxFxFx, Mattik
ráno sa pretiahne do obeda, ale potom už musíme vypadnúť. Katka do novej práce v centre s queer problematikou (určite som to spackal a nenapísal korektne a správne, ale keď ja som chlapec z dediny, proste ako to chápem ja, centrum pre ľudí, ktorý majú problémy ohľadom svojej sexuálnej orientácie, na druhú stranu s tou dnešnou všadeprítomnou prehnanou korektnosťou mi môžete vyliezť viete kam), Milan do roboty v divadle (vďaka za to, že ešte existujú zamestnania s normálnym názvom ako kulisák) a my tiež preč. kamaráti sa nám rozmnožujú s neuveriteľným elánom. preto plán na dnešný deň je pozrieť do blízkeho Kitsee jednú takú dvojicu s novým prírastkom. plán sme splnili a návšteva to bola velice príjemná. prijal by som viac takých rodičov nezaťažených príliš na svoje ratolesti. ale dobre, nemám právo mudrovať, sám som nič nesplodil a asi každý nemôže a nechce byť špinavý kočovník ako ja. do Trenčína je cesta krátka, sme tam skôr ako povieš Čák. po ceste sme sa zastavili na vécku na odpočívadle Zeleneč a tu mi zrazu vyhŕkla slza dojatia. je to totiž odpočívadlo, kde sa odohral môj slávnostný promočný obed. išli sme z tej veľkej slávy v hlavnom meste natlačení v malom osobáku celá rodina, mama, tato, starká, brat a ja a keďže starká bola hladná a mne to bolo absolútne jedno, absolvovali sme s celou rodinou hranolky a tatarku na plastových podnosoch práve tu, na prvom diaľničnom odpočívadle, ktoré bolo po ceste. niekto si na takú príležitosť snobsky rezervuje drahé reštiky mesiace dopredu, mne stačilo odpočívadlo s fast-foodom. musím povedať, že som si to náležite užil a do smrti na to budem v dobrom spomínať. niežeby som hranolky extra miloval, ale imponovalo mi to trvanie a starkina neortodoxnosť. nuž toľko moja clivá spomienka na svetochýrne promócie a teraz späť na turné, ktoré sa dnes presúva do mesta pod hradom. tak ako som doteraz v Trečíne vlastne vôbec nehral, tak tento rok sa roztrhlo vrece a odohral som tu hneď tri koncerty sám a dva s Kľemones. to je celkom slušná frekvencia a musím dodať, že to nebola iba kvantita, naozaj každý bol skvelý a ten šialený januárový kľemokoncerrt na garáži u The 77 bol pre mňa jeden z najlepších vôbec. chvíľu blúdime po predvianočnej pešej zóne, než nás príde vyzdvihnúť Čimo, majiteľ nového Boogie Baru na námestí pri vodníkovi. najprv ideme hore do jeho bytu, kde nám naservíruje vynikajúci čípoš vege-guláš. príde moja dnešná trenčianska spojka Robo, ktorý s koncertom veľmi pomohol a presunieme sa dolu do celkom veľkého baru s niekoľkými miestnosťami. pomaličky si pripravujem aparatúru a prichádzajú prví ľudia. nie je to tu otvorené každý deň, preto nie sú moc naučení chodiť. so Silviou a Fliperom kecáme po dlhej dobe tak je to super. všeobecne je taký ten čas kapustníc a vianočných večierkov, všetci sa stretávajú, klábosia. veru ľudí sa nahrnulo celkom dosť, väčšia polovica známi, druhá neznámi alebo noví známi. s Mattikom z kapely The 77 sa dohodneme, že prvý pôjdem ja. dnešný koncert sa veľmi podaril, mám dobrý pocit, dúfam, že aj ľudia. po mne Matiik so svojimi covermi. aj preto sme sa dohodli, že pôjde druhý, lebo vieme ako to v pokročilej hodine s covermi a ľuďmi funguje. presne tak aj bolo. po vlažnom začiatku si začali ľuďia pospevovať, gradovalo to, až to skončilo divokými verziami Johnny Casha, Social D, Slobodky, ale dali sme si aj Kľemones. občas som sa pridal aj ja s roztodivnými nástrojmi. dobrý moment bol, keď som dal počas pesničky Mattikovi kazoo na sólo a on nechcel. až potom mi vysvetlil, že si myslel, že mu dávam fajku s gandžou. večierok však koncertom neskončil a ostali sme v bare až dokým sa nevypilo všetko pivo a Čimo nás nemusel vyhadzovať preč. ja som našťastie ďaleko nešiel, iba hore po schodoch a šípenda rovno na gauč.

15.12. Ústí n/Labem - Country Saloon Žumpa - DxFxFx, Tom77, Peťan Kotvička
ráno si na obed dáme pre veľký úspech čípoš guláš a ideme pozrieť spúšť dolu do hospody. je to celkom v norme. keďže včera sa mi nechcelo a využil som možnosť maňany, balím veci teraz. okolo obeda vyrážame smerom na Brno, čo je z Trenčína celkom rýchlo. a to je dobre, lebo sa ponáhľame na druhý koniec starej republiky, až takmer ku Nemeckým hraniciam. chvíľu si pošoféruje aj Zuza, ale potom vymení volant za štrikovacie ihlice a ja si užívam nudnú diaľnicu do Prahy. stihlo nás iba jedno spomalenia a žiadne snehy, aj keď je už polka decembra. Prahu obídeme širokým oblúkom a vnavigujeme sa cez české mestečká a vsi až ku kamarátovi Hřebíkovi do Duban. vítajú nás spolu so Zuzkou a psíkmi. je to milý párik, taký srandovný na pozorovanie, ako im to spolu všetko pekne ide. poskladáme veci do obývačky, ktorú budeme dve najbližšie noci okupovať. pripravená je zapečená zeleninka a potlach pri jedle. v Ústí je vraj všetko ošéfované, takže iba prídeme a môžeme hrať. s malým meškaním sa všetci štyria nasúkame do Hřebíkovho auta a do kufra pomestíme gitary a apec. šoféruje Zuzka, zlatá to žena, aby si „umelci“ mohli dať pivo. Žumpa je krčma pri intrákoch, taká veľká dlhá štrúdľa. na jednom konci bar a oproti si rozložíme my svoju aparatäru, čiže moju jednu bedňu. stoly sa pomaly zapĺňajú, ale nie som si istý, či ľudia prišli na koncert alebo len tak na pivo. čapovaný Kozlík mi robí dobre, no po včerajšku som akýsi deravý, pivo do mňa ide, lež kadesi musí vytekať preč. prvý sa zhostí gitary Peťan Kotvička z kapely Kombajn. tak ako mi jeho vystúpenia vždy pripadali sladké a lepkavé, tak dnes je to skvelé. začal si totiž sám so seba robiť vtipy a tým pádom to dostalo neuveriteľný nadhľad a odľahčenie a ja som sa perfektne zabával. po ňom nastupuje Hřebík a.k.a. Tom77 a tiež skvelé vystúpenie. mámv jeho piesňach síce zmätok, lebo neviem ešte priradoť názvy ku dielam, ale všetky už pozná takmer naspamäť a sú skvelé. pred časom nahral za pomoci prítomných kamošov z Houby materiál na album, tak určite si to čoskoro budete mať možnosť obstarať. neváhal by som ani chvíľu, Hřebík je bard a som rád, že ho poznám. pamätám si na naše prvé stretnutie v Discentre, kedy ma to nejako obišlo, ale po tom ako som ho spoznal a započúval sa lepšie do piesní, ktoré píše, som pochopil, že má špeciálny dar urobiť punk do akustickej podoby ako nik iný. nakoniec idem bojovať s veternými mlynmi ja. opäť totiž tento koncert trpí trochu vadou krčmy a ľudia občas neberú ohľad. ale veď prečo by aj mali, ja to chápem a nikomu neberiem. dnes moc nekecám, trochu ma ruší krčma, ale som zvyknutý a prebojujem sa do konca. peknou bodkou na záver je keď sa Hřebík pridá na gitare a zahráme spolu „Strom“, čo mi dovolí občas fúknuť aj do harmoniky. prišiel aj kolega s archeológie Honza, s ktorým zapradieme debatu a potom ešte s akýmsi vyznavačom dizbítu si pohonkáme nad Discharge. ale Zuzka velí a my ako poslušné detičky ideme do auta. šofér ťažký chleba má, my to vieme, preto neodporujeme. v aute nám opitučký Hřebík púšťa muziku všemožnú až pri tom nadľudskom výkone zaspí. Zuzka nás dovezie bezpečne domov a rovno do postelí, lebo veď sme poslušné detičky a hlavne unavené. zajtra dlho spíme, treba si to náležite užiť.

16.12. Most - Sandokan - DxFxFx, Tom77, Milosh
tajný plán, ísť cez deň na zrúcaninu Hazmburk a pozrieť Zuzku ako učí v špeciálnej škole, nevyšiel, lebo sme neskoro vstali a celý deň prší. Zuzka sa medzitým už aj vrátila z roboty. ja využívam deň a pri počúvaní dobrej muziky dorábam CDčka, aj tak už som nemal skoro žiadne na predaj, takže by ma to čakalo. celý deň trávime pekne pri krbe. niekto štrikuje, niekto varí, občas sa ozve klavír, ťažká domáca pohoda. jeme palacinky s plnkou z rastliny marigold, možno som to skomolil, ale počujem aj jem to prvý krát, to však nič nemení na fakte, že je to geniálne žrádlo. zatiaľ tour-papanica numero uno. no a k tomu bramboračka, to už je u Hřebíkovcov zaručená a vynikajúca klasika. tak je tu dobre, že sa nám ani nechce ísť do Mostu hrať do zasmradenej krčmy Sandokan. naposledy sa tam cez dym dalo dostať iba mačetou. opäť šoféruje Zuzka, zlatá to žena. v Sandokane taký klasický piatok, ľudia na pive, čas predvianočne debatný. rozložím apec bedňu medzi stromček, automat a šípky. snáď nikto nebude používať ani jedno z toho. na bare máme zadarmo účet, ale dnes nemám náladu na chlast. opäť to vidím na súboj s krčmovým hlukom a tak aj je. prvý ide kamoš Milosh so svojím tichým smutným folkom, on to má snáď najťažšie, keďže jeho hudba je skôr chrámového rázu, ak by som mal dať niečo do opozície voči zafajčenej hlučnej hospode. odohrá krátky set a nastupujem ja. v takýchto prípadoch sa dá povedať, že niet čo stratiť. preto záleží iba na tom, ako sa k tomu človek postaví. niekedy je najlepšie na všetko sa vyprdnúť a hrať úplne čokoľvek bez ohľadu na ľudí. včera som to tak nespravil a nebolo to bohviečo, dnes som to tak spravil a vyšlo to. veľa spravilo aj to, že ma Hřebík celý koncert sprevádzal na pracej doske, takže to dostalo rytmickejší a hlavne dôraznejší charakter. takže recept proti blbej krčme je jasný: perkusie, najlepšie čím nezvyčajnejšie a čím hlučnejšie. pár opitkov dokonca tancovalo. posledný zobral opraty večera Hřebík a bez akéhokoľvek zhadzovania jeho tvorby môžem povedať, že on si z krčmou dokáže poradiť najlepšie, lebo jeho piesne sú akoby stvorené do takéhoto prostredia. predsa len vyšiel z tej najlepšej tradície a prirodzene vie ako na to. dnešná najprekvapivejšia návšteva bola asi z najväčšej diaľky. prišli totiž chalani zo Stránskeho, toho času na fuške pri Prahe, takže merali naozaj dlhú cestu, aby si vypočuli zopár akordov a rečí. dúfam, že sa im to oplatilo, mňa to potešilo nesmierne. je to naozaj zvláštny pocit, keď v krčme vzdialenej 500 km od domova sa otvoria dvere a vojdú traja kamoši z dediny. dobre som si musel pretierať oči, či nie som doma,alebo čo je to za očný klam. opäť sa po koncerte dlho nezdržujeme a idem domov, berieme aj Honzu, ktorý dnes opäť dokvitol. doma chceme ešte počúvať platne, ale aby sme nerušili spiacich, dáme si repárky na parapet von oknom a skrývajúc sa pred dažďom a vetrom počúvame s Honzom HNF. čo človek nespraví pre kus muziky. ale stálo to za to, HNF som počul po dlhej dobe, kedysi to bola jedna z mojich najobľúbenejších kapiel a myslím, že v dobách pravekých to bola moja prvá ručne robená nášivka. toto turné je celé akési nostalgické.

17.12. Vysoké Mýto - Fénix - DxFxFx, Rachot Petky, Werglův Pjos, Vision Days, Němá Barikáda
ráno vstaneme síce neskôr ako sme plánovali, ale predsa len skoro. ideme totiž do mestečka Úštěk na remeselný jarmok. po príjemne povinnej jazde námestím posiatym stánkami končíme v hospode na rohu a skrývame sa pred sychravým počasím. my však dlho nevysedávame a po smažáku, jedinej vegetariánskej pochutine v českých reštauračných zariadeniach, sa lúčime a vyrážame za ďalším koncertným zážitkom. do Vysokého Mýta sa teším, vždy je tam dobre a zaujímavo. to sa malo potvrdiť aj dnes večer. s miestnymi som sa skamarátil minulý rok a odvtedy som to tu navšívil už niekoľko krát. bar Fénix pri autobusáku nájdeme preto bez akýchkoľvek pochýb a zohrievame sa dnu pri čakaní na Nešpiho, môjho osobného kontakťáka číslo jeden. dnes je tu totiž narodeninový koncert miestnych borcov a ja som akýsi apendix ku punkovej šou. najprv však papanica v miestnej tureckej žrádlovarni a s plnou hubou sa hneď zvučím. s pozície nadbytočného cirkusanta preto nezdržujem príliš dlho a odohrám si svoj setík a aj keď by dakto chcel viac, končím s pravdivým príslovím, že
menej je niekedy viac. objavi sa aj Myšák, s ktorým sme onehdá dali predĺžený koncert, kedy zase pre zmenu platilo, že viac je niekedy viac a mali sme celú noc iba pre seba. dnes je na ušný výplach pripravených viac prípravkov poväčšinou punkového charakteru. po mne prvý sa zhostia úlohy mlaďasi Rachot Petky. punkový názov, punkový náboj, miestami až crust, bavilo ma to tak napoly. iróniou je, že nakoniec to bola pre mňa najlepšia kapela večera. túto som totiž aspoň dosledoval takmer celú. Nešpi sa o nás prvotriedne stará, o nápoje a čady nie je núdza. krátim si chvíle rozhovorom s chlapcami zo Stolen Lives, no aj oni potom niekam miznú a urobili dobre. dve nasledujúce kapely Vison Days a Werglův Pjos som totiž vôbec, ale vôbec nedával. druhou iróniou osudu je, že ľudia okolo spomínaných punk kapiel organizujú festivaly Pod Parou a Brněnec Fest a keď si toto prečítajú, tak ma tam určite za moju úprimnosť nikdy nepozvú hrať. nuž, ja už som dávno pochopil, že punk sú síce moje korene, ale niektorý punk mi teda vôbec nič nehovorí. každopádne počas ich hrania som mal dve možnosti: buď ostanem dnu v totálne prehlučenom a nafajčenom prostredí, kde sa cez dym naozaj nedalo vidieť na krok (nevymýšľam si, bol to tam ako v tuneli za čias parných lokomotív), o dýchaní nemohlo byť ani reči, alebo budem stáť vonku v klendre, lebo zima sa rozhodla práve dnes vystrčiť svoje mrazové pazúre. dočasne sme to riešili pobytom v medzipriestore na chodbe, ale tam sa všetky spomínané nepríjemné aspekty krížili so smradom z hajzľov a vytvárali veľmi nehostinné pásmo navyše doplnené o migrujúce tlupy punkových ťažkoodencov. postupne sme uhýbali až sme sa dostali na schody vedúce ku spacej izbe. na chodbe sme tam v kose chvíľu posedeli, ale všetky tie ponocovania a únava si vybrali svoju daň. síce som vzdoroval, lebo som chcel ostať hore na Němú Barikádu, jedinú kapelu, ktorú som chcel vidieť, ale nebolo mi súdené. nakoniec sme zaspali na gauči v ešte väčšej zime ako bola na chodbe. určite najhoršia noc na turné, čo sa týkalo spánku aj kapiel. ako som písal, Vysoké Mýto je vždy zaujímavé. ale nemôžem viniť nikoho iného, proste mi iba nesadli kapely a nemal som sily počkať, kým sa pôjde spať na byt ku Nešpimu. a priznám sa, už ma ani akosi nebavilo chlastať po toľkých premulatovaných nociach.

18.12. Jihlava – Vrak Bar – DxFxFx
ráno skrehnutí zliezame dolu na čaj. voláme Nešpimu, chudáčika ho zobudíme po ťažkej opici a poskytne nám záchtné body ku jeho bytu. všetko nájdeme a už sme nakvartýrovaní v jeho vykúrenej obývačke. užívame si teplo a on bolenie hlavy. pekne ho zase pošleme spinkať a navaríme zatiaľ polievku a sójovú omáčku zo všetkého, čo nájdeme. poobede sa najeme a len tak drkoceme. Nešpi nám ukáže, čo má v akváriu a neverím vlastným očiam. nie že by tam mal krokodíla, on tam má niečo, čo sa ani nedá dobre popísať. volá to „axláč“ a je to niečo mimozemské. bielo-priesvitný obojživelný tvor, tvarom tela niečo ako väčší mlok, akurát s veľkou hubou, pichľavými zlými očkami a štyrmi rozstrapkanými ušami za každou žiabrou, treba to proste vidieť. a podľa toho ako sa to kŕmi sa to vyvinie buď na život vo vode alebo na suchu. „axláč“ si pláva na hladine a zle sa díva. pocit sledovať niečo takéto je ako pozerať sa na hororovú príšeru: vieš, že ti to nič nespraví, lebo je to za sklom a nereálne, ale v jednej vode by som s tým plávať nechcel. Zuza ide dospať studenú noc (pre istotu v obývačke, ale nečudujem sa jej, ani ja by som asi nechcel spať s „axláčom“ v jednej izbe, nič proti nemu, ale sny by som mal nepokojné) a my ideme na skúšku Stolen Lives, kde Nešpi už rok zaskakuje na basu. mám tak možnosť počuť nové vály na split s Rapsöd naživo a určite sa na to splitko tešte, najmä druhý song (v názve je niečo s dejinami) je thrash-bombovica. po hodinke necháme chlapcov nech tvoria a ideme späť na byt. rozlúčime sa s Nešpim, ktorý ide zabiť opicu pre istotu ešte jedným šlofíkom a presúvame sa do Jihlavy. Vrak Bar nie a nie nájsť. chodíme hore-dolu po Jihlave, až po nás musí prísť Cejny. Vrak je pomerne obrovské nízkoprahové centrum a jedna z jeho častí je bar, kde sa však samozrejme alkohol nepodáva. považujem to za požehnanie. dnu sú okolo veľkého okrúhleho stola posadení ako bratia mesiačikovia samé známe tváre. vegánska večera je v plnom prúde, bez okolkov sa pridávame aj my, až sa hanbím, že sme niečo nepriniesli. vládne tu ťažká nedeľná pohodička, veľmi milé osadenstvo, pokoj. síce si rozložím bedňu, ale nakoniec sa to ukáže ako zbytočné a po prvý krát na turné hrám bez všetkého, čisto akusticky. väčšinou sa takémuto hraniu vyhýbam pokiaľ mám viac koncertov za sebou, aby som to zvládal s hlasom. ale to preto, lebo hrám v krčmách a tam by som musel riadne ziapať. toto je celkom iný prípad, a síce sa trošku bojím, nakoniec je z toho jeden z najkrajších koncertov na tour. prispela k tomu veľmi komorná účasť, špeciálny priestor a jedineční ľudia, čo urobilo akciu dokonale výnimočnou, nebojím sa povedať svätou. nemá to znieť nijako elitársky, práve naopak, chcem vzdať hlbokú poklonu tým, ktorí v nedeľu večer cez mrznúcu Jihlavu merali svoje kroky, aby si naživo vypočuli pár piesní a dali si večeru s kamošmi. keď tak nad tým dumám, tak sa vlastne divím, že je to v dnešnom svete zvláštnosť. nemalo by byť prirodzené, že sa zídu ľudia pri spoločnom jedle a kúsku muziky? dosť bolo rozplývania, aj tak už to je tu riadne emo. naozaj výnimočne boli dnes večer aj prídavky, ktoré vôbec nezvyknem hrať. musím priznať, že som bol naozaj namäko. po doznení posledného akordu mi bolo až blbé vyberať nejaké vstupné, preto som dal na večerací stôl všetko svoje distro a každý si mohol za dobrovoľný príspevok vybrať, čo chcel. veci nechám vo Vrakáči, Kryšpína pred budovou a ideme na jedno slušné pivko do biliardovej krčmy. od Maziho vyfasujem cestovateľský zin „V prach cest #2“ a je to luxusné čítaníčko. po rozlúčkovom jointe v jihlavskej klendre sa ide ihneď spať. neponocujeme, zaľahneme, spíme. dnešný pokojný večer som potreboval ako soľ. Jihlavskí kamoškovia a kamošky, ďakujem.

19.12. Brno - Vegalite - DxFxFx, Buzzycat & Worchester, Mateys, Tom Novotný
ráno ideme do mesta riešiť veci. vybavovačky, behačky, ako sa hovorí. prd vyriešime, ale aspoň si dáme fajnú čínu. naložíme fidlikantské haraburdy do auta a frčíme do Brna. po diaľnici sme tam za chvíľu. najprv vo Vegalite vyložíme veci, ale auto ideme parknúť ku bytu mimo centra, kde budeme spať u Gaby a Toňa. čaká nás vyprážaná zelenina a klábosenie. žrádlo a dišputy, tož klasické aspekty našich návštev po celej republike. dokompletujem nejaké tie CDčka a ide sa do mesta. Toňo nám robí sprievodcu po meste, kde sprievodcu už snáď ani nepotrebujeme. vo Vegalite je ešte skoro na koncert, ale muzikanti sa už pomaly zbierajú. najprv nebolo koho zavolať a zrazu máme problém celé to nejako ukočírovať, aby sme to logisticky poriešili s aparatúrou. všetky dnešné spolky, síce sú to akože sólo brnkálisti, majú nejaké personálne nadstavby a potrebujú viac než jednu moju bedňu. tak sa chvíľu rieši kto, kde, kedy, ako, s kým. nakoniec to skončí pri variante, ktorú som ja vôbec nechcel, ale pre zdárny priebeh akcie sa milerád vzdávam a pôjdem posledný. nech len dobre je. s ľudmi to ponajprv vyzerá všelijak, predsa len pondelok, ale nakoniec som sám prekvapený. večierok otvára Tom Novotný, ktorého som nikdy predtým nepočul a vykľuje sa z neho trio. je to akési nevýrazné, furt sa rieši zvuk. nezasahujem, prdlajs čudlíkom rozumiem, apoška sa aj tak nepoužíva moja. ešte pred koncertom sme sa dohodli na krátkych setoch, nech sa obecenstvo pri štyroch folkových cvrlikantoch po sebe nenudí až tak. čo všetko pre ľudí nespravíme, že. druhý folkáč Mateys tiež nebol jeden ale dvaja a bol to akustický moderný punk, trochu viacej novodobé emo. ale aj tak som z toho mal dobrý pocit, že je to úprimné a tá sladkosť sa dala prežiť vcelku pokojne. tretí je starý šialenec Buzzycat, ktorý mi dnešnú brnenskú zastávku pomáhal pripraviť, za čo mu letí sto makakovských bozkov. tiež nie je sám, ale si pozval dvoch kamošov. heligónka a píšťalista. ani vo sne by ma nenapadlo, že v takejto úprave bude znieť Buzzycat ako pravý nefalšovaný krčmový punk. v istom ohľade mu to sadlo viacej ako separátne brnkanie. záleží však na tom, ako chce aby to bolo vnímané. bolo to každopádne zábavné a poučné. kým sa dostala na mňa rada, bol som celkom mimo formu, resp. v životnej forme, tiež závisí od uhla pohľadu a miery promile. podľa mňa to nebolo jedno z mojich najblyšťavejších vystúpení a pravdupovediac mám aj trocha prázdne okienka vo filme. to však neznamená, že som si to neužíval. bol to presne opačný pól ku včerajšej Jihlave, treba predsa ochutnať z každého rožka troška. dnešný prekvapivý návštevník, takzvané eso z rukáva, bol môj kmotor Mišo, tiež z rodnej hrudy, síce som vedel, že má prísť, ale u neho človek nikdy nevie, tak som bol milerád. z Vegalité sa presúvame od iného podniku, tentokrát už Toňo ako sprievodca funguje a ja sa venujem mojej obľúbenej činnosti: FFFS (frenetické fandenie pri stolnom futbale). nadránom skončíme v klaustrofobickej kaviarni u známeho v podchode, ale zmysel mi uniká. potom už len studená posteľ a dovidenia. na Brno nemá žiadne iné mesto, čo sa týka počtu premulatovaných pokoncertných hodín, náskok je devastujúci.

20.12. Praha – Rekomando – DxFxFx, Ctib
slečna domáca vie, čo treba na ťažké zobudenie. zeleninový vývar ma dostane o niekoľko levelov vyššie na mojej rannej spomalenej stupnici. vo Vegalité si akurát ľudkovia dávajú obedy, keď prídeme vynosiť aparatúru. potom zo mňa kostitrasľavá diaľnica vytrasie zvyšky opice a sme v Prahe. nájdeme nový brloh nášho bývalého pražského parťáka Davida a okrem vrelého zvítania nás čaká plné jánske sklo zapekaných cestovín. preberieme všetky novinky od nášho odchodu z českej metropoly a vytrepeme sa na električku, kde sa k nám pridávajú ďalší parťáci Stinky a Adela. v Rekomande nás víta kamoš Banán, dnešný organizátor a predavač v jednej osobe, jeho klasickým pozdravom „nazdar pičo“. neviem, či tak vždy zdraví iba mňa, alebo aj iných ľudí, ale nejak to nejdem skúmať a rovno sa vrhnem na platne. dnešný koncert sa totiž odohráva vo svätostánku hudby a literatúry. čím sa splnil môj tajný sen, raz si tu zahrať. som asi sliepka, lebo jedna z mojich najobľúbenejších činnost je hrabanie. hrabkám sa, hrabkám, lovím kúsky do zbierky. pohľad do šrajtofle ihneď redukuje počet platní, ale aj tak si niečo odnesiem. najradšej som za trofejný box „Four EPs“ od OFF! bol to ostatný kus v kráme, moje vianoce prišli o trochu skôr. v poslednej dobe som nepočúval nič iné, úplne som sa do OFF! zbláznil a chcel som to mať na vinyle. túžba sa splnila, nemôžem sa dočkať až to doma šmarím pod ihlu. sme v kráme dosť skoro, tak môžem pozorovať ako pomaličky prichádzajú ľudia. dnes sú tu najväčšie prevapenia dve. prvý je Brunet, ktorý mi robil koncert v Poděbradoch a druhý je Paldo Kľemo, čo sa znenazdajky zjaví a volá ma von na tľapušku fernetu, majú v Prahe firemné mecheche, tak sa zastavil. mojím sparing-partnerom do dažďa je dnes Ctib, aktívec z rožnovského Vraha a zároveň z kapiel Telefon a Uštkni. boli časy, keď som kapelu Telefon bral ako nedostižné legendy a sníval som o návšteve bájneho Vraha. časom sa všeličo zmenilo, s rožnovákmi sa poznám osobne a veľmi rád tam chodím. už to nie je sen mladáho pankáča, ale skutočnosť. tým nechcem povedať, že by som Telefon stále nebral ako legendy a Vraha ako mýtické miesto. iba to už poznám z bližšieho pohľadu a vážim si to možno ešte o to viac. čo tým chcem povedať je, že keby mi niekto v tých starých časoch povedal, že raz budem hrať v pražskej predajni platní so Ctibom, tak by som sa zasmial. ale práve aj o tom je pre mňa pank, priestor kde sa stierajú rozdiely a keď človek chce, všetko je možné. som za to strašne rád a snažím sa posúvať dobré signály ďalej. no, zase som sa trošku rozcítil, späť do Rekomanda. medziplatnetárny priestor sa celkom slušne naplnil a dohodli sme sa so Ctibom, že to budeme dávať na striedačku. takže on zahrá svoje štyri, ja svoje a tak dokola, až kým nebude koniec. tento koncept som ešte neskúšal, ale náramne sa mi to páčilo. mal som čas si oddýchnuť, porozmýšľať, čo chcem zahrať, a pritom si vychutnať Ctibove songy. ak existuje niečo ako rožnovský punk, tak práve ho počujem vo folkovej verzii a je to autentické. hráme akusticky. opäť to ide, keďže nemusíme bojovať s krčmovým syndrómom. na záver dám špeciálnu pieseň pre Zuzu, lebo práve dnes máme výročie a je čas na trochu melanchólie. celý koncert vládne skvelá atmosféra, priestor a ľudia vedia urobiť strašne veľa. a keďže sa na dobrovoľnom vstupnom vybralo viac ako som čakal, ešte si doplním zásoby o skvelú platňu od The Spits, druhé vianoce. a do tretice mi ešte Ctib pred odchodom daruje CDčko, ktoré nahrali s deckami v škole. to ešte neviem, že sa z neho stane totálny soundtrack k tour. ja všeobecne milujem detskú muziku a „Písničky ze Sedmikrásky“ sú hity ako remene. po rozlúčení a vyprevadení návštevníkov sa presúvame najprv tlupovitou formou do baru „U suché désně“ a potom už iba so Stinkym a Davidom do nejakého blízko-bytového lokálu na posledné pivko na dobrú noc a môžem uzavrieť českú časť turné. zajtra sa presúvame opäť na Slovensko, kde to celé doklepnem štyrmi koncertami. s dvoma sú síce problémy, ale nakoniec sa to vyrieši za chodu a úplne elegantne.

21.12. Sereď - Šport Klub - DxFxFx
ráno budíček, raňajky od starej mamy Davida a kormidlujem Kryšpína posledný krát po hrkotavej diaľnici do Bratislavy. platiť v Čechách za diaľničnú známku a prevážať sa po autostráde kvality našich ciest druhej triedy je ozaj smiešne. ale už je to za nami a víta nás Bratislava. čím iným ako dopravnou zápchou. Zuzu nechám v meste mokrého snehu a ja pokračujem do Serede ako sólo kapor. Šport Klub pri štadióne nájdem na prvý šup. dnu už sedí Rado a ostatní kamoši, na stole tróni nebezpečný demižón suprového domáceho vína, ktoré veľmi dobre poznám a mám rád. za chvíľu dokvitne Pipo s rizotom a šalátom. s Maťom, spevákom Barney Gumble pri džganici preberieme všetko možné aj nemožné. zdá sa mi akoby toto turné bolo iba o dobrom žrádle a pokece s kamošmi. ale zas na druhú stranu, tak to má byť, s tým som to vlastne plánoval, aby som ponavštevoval kamarátov a podiškuroval. no a samozrejme zahral nejaké tie šlágre. vo veľkej miestnosti je voľáka predvianočná kapustnica, takže sa všetko odohráva v menšej a útulnejšej izbici. o to lepšie, lebo to má veselší pučivý duch. a ľudí teda dokvitlo hodne. až to nechápem, na stredu naozaj prekvapivá účasť. ale seredčania sú známi svojou pohostinnosťou a dobrými koncertami. keď nadíde čas, započnem dnešný hudobno zábavný večer. už som trochu načatý z vínka a tak huba mi ide na plné obrátky a vo skvelej spoločnosti sa cítim ako ryba vo vode. dnešný set si užívam naplno a verím, že aj ľudia. kopec srandy sme si užili, to vám poviem. po mne ide akýsi týpek hrať covery, ale nestretne sa s úspechom. ľudia ma ešte zlomia na dáke piesne a tak dám aj premiérovo úplne fungl novú pieseň, zloženú tesne pred turné, pracovne nazvanú „Stereotypy“. o tom ako si na tej našej scéne pestujeme zažité schémy a bariéry, čo nás zbytočne odcudzujú, a pritom sa tvárime veľmi cool. možno troška moralistická, ale občas treba povedať nepríjemné pravdy. už počas koncertu sa strhne celkom dobrý opijáš a pokračuje to aj po skončení. ani neviem dokedy sme sedeli, popíjali a požívali zakázané byliny. po zime a snehu sa presunieme k Pipovi do panelákového bytu, kde s Vojtom produkujeme na gauči pokus o grécko-rímsky wrestling až sa váľanda rozíde. nastavím si krutý budík, keďže musím byť skoro ráno v Blave, vybavovať víza do Indie. dosť podstatná vec pre moju ďalšiu budúcnosť. príbeh sa však ráno pekne zamotá.

22.12. Dolný Kubín - Oravia Minibar - DxFxFx, Fallen Tree, No Pens Unplugged
budím sa ráno o pol deviatej. to je však čas, kedy som mal vyzdvihávať Zuzu v Petržalke. budík som prespal. šlak ma ide trafiť. mám však problémy vôbec s koordináciou. bezzubo sa motám po izbe a nemôžem nájsť ponožku, jednu som si totiž z nevysvetliteľných príčin vyzul. Pipo mi duchaprítomne požičia svoje a povie mi smer ku štadiónu. narýchlo sa vygúľam z bytovky a bežím, snáď dobrým smerom. ešte mi ani poriadne nedochádza, čo všetko môžem mojím zagabaním spôsobiť. ešte funguje alkohol zo včera. celou cestou hromžím ako pohan a častujem sa tými najvyberanejšími menami. brána na štadión je už našťastie otvorená. v aute sú nahádzané všetky veci zo včera hala-bala, neriešim či mi niečo chýba, sadám do auta a ide sa preč. lejem do seba ľadovú vodu a žmúrim na cestu. bojujem o sekundy. na šialenej trojprúdovej diaľnici medzi Sereďou a Blavou žmýkam z Kryšpína čo to dá. tak rýchlo ešte určite nešiel. ručička väčšinou neklesá pod 150 km/h, stále v treťom pruhu. cítim sa ako škrečok na rýchlodráhe, prekonávam opicu, z nevysvetliteľných príčin mi slzia oči, v krku mám seknuté takým štýlom, že sa nemôžem nikam otáčať, takže celé to odšoférujem v jendej strnulej polohe. ani radšej nemyslím na radarových policajtov. ak by ma hliadka zastavila, tak okrem rýchlosti by som určite nafúkal také numero, že by im roztrhlo merač a dovidenia vodičák. okrem toho, že neznášam rýchlu jazdu, neznášam ani túto trojprúdovú diaľnicu, to je výmysel hodný Slovenska. pruhy sú úzke, záchranný úplne chýba, v prípade nehody vozidla treba vraj utekať čo najrýchlejšie na kraj. to by som chcel vidieť toho debila na dopravnom, čo to vymyslel, ako kľučkuje pomedzi autá idúce stovkou. v hriešne rekordnom čase som v Blave a parkujem na sídlisku. sadáme na bus a ideme po víza na Dunajskú. kupujem tie najsilnejšie žuvačky, lebo z môjho dychy by si indík na vízovom zarámoval pekný obrázok o slovenských turistoch smerujúcich do jeho rodnej krajiny, mohli by kľudne zakázať vstup všeobecne celému Slovensku a to by som nechcel, len žiadne diplomatické nóty a problémy. všetko nakoniec dopadá dobre. ale tie nervy už nikdy nechcem zažiť, najmä šialená jazda mi zobrala zopár rokov života. a krk ma bolí doteraz, to bol asi ten sedliacky wrestling. utlmujem to špagetami s pestom na obed a ideme preč z Blavy. Katka šoféruje, Zuza vpredu štrikuje, ja relaxujem vzadu a užívam si jazdu bez volantu v rukách. slečny vyklopíme v Banskej Bystrici a ja potom pokračujem sám už po tme do Dolného Kubína. trochu mám bobky z horského prechodu Donovaly, ale všetko klape a cesty sú zjazdné. v Kubíne sa motám ako malý jojo a neviem pristáť na námestí. keď tam konečne parkujem, zistím, že som tam medzitým dvakrát prechádzal, ibaže z celkom inej strany ako som navyknutý. je to sranda ako môže všetko vyzerať ináč, keď sa na to človek pozerá z inej perspektívy. z toho by sa dalo zobrať ponaučenie do života a snažiť sa na veci nazerať z viacerých uhlov, aby sme svet nevideli iba z nášho pohľadu. prinieslo by to viacej porozumenia a poznania. v Oravii ešte nikto nie je a ani moc ľudí nečakám. pomaly prichádzajú chalani z kapely No Pens, ktorý mi dnes robia spoločnosť. zobrali to systémom „nejako bude“ a nedoniesli nič. mne to nevadí, ja hrám iba cez jednu bedňu. ale tri gitary, perkusie a viac spevov neozvučím ani keby som čo robil. nerobia si z toho ale ťažkú hlavu a tento prístup sa mi páči. od majiteľa sa dozvedám, že nad barom má priestor na hranie, takže som celkom rád, lebo to opäť nebude súboj s krčmou. rozkladám bedňu a distro a prichádzajú ľudia, skutoční a nefalšovaní. na Orave je teraz akýsi organizátorský bojkot koncertov či čo, nič sa na pol roka vraj nebude robiť, lebo ľudia nechodia. asi sa to týka iba rockovej muziky, lebo dnešná účasť je celkom v pohode. divné veci v tomto kraji dejú sa. Johnny Lampión elegantne mámi z návštevníkov vstupné, skásne s úsmevom každú živú dušu. návštevníci sú však hluční viac než dosť, pekne sa rozvraveli pri svojich pivách. tak zisťujem, že som sa radoval predčasne. keď hrajú No Pens, dnes vo verzii unplugged, akoby nikto nemal záujem o hudbu, iba si to sem prišli odpiť. nechápem ale prečo potom zaplatili vstupné a ignorujú kapelu. ani otcovský Johnnyho dohorov nepomohol na dlho. škoda, lebo chalani hrali, síce covery, ale v pekných akustických verziách a kto sa započúval počul by pekné viac-hlasy a viac-gitary. mne síce tie neopankové songy moc nehovorili (až na Descendents a NOFX, to boli pecky), ale snaha by sa mala oceňovať. v Kubíne asi nie. idem preto hrať s malou dušičkou. moje obavy však neboli naplnené a publikum si dokonca na môj set prisunulo stoličky proklatě blízko. počul som aj nejaké odspievané slohy a refrény, veru bol to nakoniec čarovný čas, za čo naozaj ďakujem. ďakovať sa však už nedalo za totálnu ignoráciu Fallen Tree, dua, ktoré hralo na záver. nevravím, že by ma to nejako extra bavilo, týpek však vedel perfektne hrať na gitaru a aj piesne boli celkom iné, trošku akoby niekto hral grunge alebo hardrock na španielke, celkom pekné to bolo. ľudia však po sebe hulákali, kecali, dokonca spievali iné pesničky. tomu sa hovorí hanba nad hanby, fúúúj, najradšej by som všetkých nafackoval, ale neprináležala mi táto moralistická úloha. pre chalanov to bol prvý koncert a doslova skúška ohňom. ak prežili toto a nevzdajú sa, prežijú už podľa mňa všetko. u mňa majú sto bodov za trpezlivosť a odvahu. možno som divný a nič nechápem, ale keď niekoho koncert nebaví, nech ide chlastať dole do krčmy alebo preč. je to iné, keď je iba jedna miestnosť pre hučiakov aj pre hráčov, ale keď sú miestnosti dve a ešte tak pekne oddelené, tak potom to chce ozaj hordu debilov, aby nechápali ani základné rovnice. dosť bolo rozčuľovania sa nad rozliatym pivom. niečo poizitívne by som mohol na záver. jasné, tradícia prekvapivých hostí. dnes to vyhral Juraj z kapely Remek aj so svojím háremom, hehe, až z ďalekej Prahy. resp. Ružomberka, príjemný rozhovor a totálne prekvapivá návšteva vždy zdvihnú náladu. balím apec a po rozlúčke sadám do auta smer domov. na pumpe natankujem a vydávam sa do ľadovej noci. dnes sa mi už nechcelo ostávať, mal som akosi všetkého dosť a po toľkých dňoch na cestách a toľkých vypitých pivách som využil možnosť mojej starej dobrej tvrdej postele. za počuvu detských piesní som v poriadku dokormidloval nocou domov, zakotvil Kršpína a dobre sa vyspal.

23.12. Stránske - Pajta - DxFxFx, Disident Unplugged
ráno na prechádzke s Tulákom som sa zastavil v rodnej krčme v Stránskom a len tak som sa opýtal, či by nevadilo, keby sme si večer v zadnej miestnosti spravili menší predvianočný akustický koncert. nevadilo. obvolávam kamošov, hicujem internety, nech sa dobrých duší zíde večer viac. tento koncert narýchlo som urobil z dvoch príčin. prvou bolo zrušenie koncertu v Námestove. ktovie či vďaka tomu blbému bojkotu, alebo skutočne skončil Triangel? to je už teraz asi jedno. druhým dôvodom bolo, že som na rozlúčkovom turné obišiel svoju rodnú viesku a milerád som to takto na poslednú chvíľu napravil. nakoniec to bolo aj lepšie ako trmácanie sa niekam do Námestova a počúvanie rečí o divných bojkotoch. večer som si pozrel skúšku kapely Disident a potom sme sa pekne presunuli do Pajty, kde sme si pri pivách a kořalke zahrali pár teplých piesní v predvečer vianočný. neplánovane najprv zahral Disident unplugged a to v oklieštenom zložení Peťo na gitare, čapnutý Aľe za mikrofónom a ja som do toho preludoval na harmonike. nič nebolo nacvičené, iba sme si tak hrali. neviem ako to znelo pre ostatných, mne sa to neobyčajne páčilo a užíval som si bobošo-procházkovské momenty. doma nikto nie je prorokom, to ja dobre viem, a preto som to zobral z celkom iného konca a zahral som pár svojich obľúbených. musím sa priznať, že to bolo veľmi magické a dúfam, že z toho bude tradícia. uvidíme o rok, či sa to podarí, nechcem nič siliť. ešte sme to prestriedali s Disidentovskými hitmi a potom záverečná a presunieme sa s bráchom, Bercom a Betkou ku nám domov, kde párty pokračuje do skorých ranných hodín, lebo keď kocúr neni doma, môžu myši nahlas púšťať platne. jediná chyba, že som si cez deň upratal izbu a keď som na štedrý deň vstal, horko som zaplakal. ale kto mohol vedieť, že to zoberie taký krásny koniec.

25.12. Žiar n/Hronom – Garden Bar – DxFxFx, Skapela
po štedrom dni, kedy som si dal od koncertného turné jasný oddych a jediné, čo som zahral, bola nepodarená „Tichá noc“ pre rodinu, som pokračoval ďalej. na mušku som si zobral Pohronie. na prvý sviatok vianočný som zaparkoval Kryšpína vo večernom Žiari n/Hronom a prešiel sa po zamrznutom meste. mal som čas, preto som sa vydal najprv na prieskum pešo. Garden Bar som našiel, je však ešte zatvorené. zrazu ide ku mne známa postavička, je to Miko z kapely Agáta a momentálne aj spevák Pivnice. sedí s kamošmi v bývalom Škandále, jedinej krčme, ktorú tu poznám, lebo sme tu kedysi hrávali s kľemovcami. tam, kde bolo kedysi pódium si sadneme na pivko, kecáme a čakáme kým otvoria Garden. po siedmej sa presunieme tam. síce ešte len otvorili, no už je dnu zo dvadsať smädných krkov. a ľudia pribúdajú geometrickým radom. dokvitne aj organizátor Muco a ďalší kamoši. najprekvapivejšiu návštevu dnes večer vyhrala posádka z Prievidze. asi preto , lebo som Fofovi tento rok nehral na narodeninách, prišiel si ma pozrieť sem. ale podľa toho, čo vravel už je prievidzská predvianočná akcia v celkom inej réžii a pod názvom Meet Santa In The Pit tam šéfujú Johnny Bravo, a ľudí vraj bolo dosť. majiteľ krčmy si z neznámych príčin a bez dohody zavolal holohlavých chapcov, aby mu postrážili večer. riadne mimo misu, keďže dnešný večer je unplugged a rozbitiu nejakého toho pohára nezabráni nik. Muco je pekne nasratý a všetci ostatní tiež. všetko však už bolo rozostavené a keby chlapcov milených vyniesli v zuboch von, čo by nebol žiadny problém, asi by koncert nebol a nebolo by kam ho takto v minúte presunúť. hlavohrude sa snažili nezavadzať a všetci prítomní ich prebodávali pohľadmi a trúsili šťavnaté poznámky. vyzerali, že najradšej by sa pod zem prepadli. ďalšia akcia v Garden Bare určite nie, nech sa majiteľ naučí plniť dohody a druhý krát neskúša hlúposti. ale neviem aké sú reálie Žiaru a či je tu vôbec iný schopný bar na koncerty. posilnený štamperlíkom pálenky a dákym jointom sa vydávam do vôd preplnenej krčmy, aby som zahral svoj set. je to také nemastné-neslané, plná krčma vždy nezaručuje úspech a pohodu. ale boli tam skvelé momenty, kedy som sa náramne zabával a dúfam, že ľuďom sa páčilo. po mne ide Skapela z Vyhní so špeciálnym setom. hrajú svoje ska v unplugged verzii a kopec coverov. mastia pomerne dlho a ľudia si skackajú a spievajú. ja sa venujem rozhovorom na mraze, sem-tam zaplávam dnu, proste klasická schéma večera. po záverečnej v Gardene sa presúvame do iného podniku. stále niekto hrá na gitare, spievajú sa ľudovky, na mňa to bol až príliš hudobný večer. nadránom sa zvalíme na gauče u Riša a spíme spánkom unavených.

26.12. Brezno - Pod Zeleným Stromom – DxFxFx
ráno sójové párky až z ďalekého Holandska, bájnej krajiny jointov, kde teraz pracuje Muco. Rišo púšťa jednu skvelú platňu za druhou a ja drtím uhorky a chlemcem uhorkovú vodu ako na bežiacom páse. vedú sa zákulisné reči, o ktorých vám nemôžem nič prezradiť, lebo sú to tajné konšpirácie organizátorov koncertov. gossip-core je najlepším koníčkom, keď sa stretnú punkoví gangstri, taký pulp fiction po slovensky. okolo obeda vykročíme z paneláku a ideme do meste. takmer mi spadne srdce do gatí, lebo nevidím Kryšpína tam, kde som ho včera nechal. potom mi z gatí vypadne, lebo je tam, iba som ho poriadne nevidel. neprajem nikomu tento pocit zažiť. rozlúčim sa s chalanmi a idem sa vydýchať do autíčka. prekontrolujem veci, všetko mám, chvíľu sedím a na upokojenie duše si pustím detské pesničky od Ctiba. s malou koledníckou zastávkou v Banskej Bystrici pokračujem až do Brezna. najprv mal byť koncert v Bombure, ale potom sa všetko rozosralo. Loopata Makay, ktorý tam mal so mnou hrať, si klasicky dohodol iný koncert. a Pavúk ma bez dohody prifaril ku akýmsi gospelovým kapelám, ktoré v ten dátum zrazu hrali v Bombure. nič proti gospelu, veď nech si kresťania fidlikajú. ale nie so mnou. okrem toho ľudia, čo si chceli pozrieť môj koncert, by asi veľké pochopenie nemali. s Davidom sme preto vymysleli náhradný plán a presunuli sme epicentrum zábavy do krčmy Pod Zeleným Stromom. tam sa aj večer stretávame a pre dnešok prdíme na Bomburu. štefanská pohoda vládne celou krčmou, pomaličky pri soskaní piva rozostavím bedňu a len tak kecáme. okolo deviatej začnem hrať. pridáva sa týpek Ľubo na bubienok a keď ide na pivo, vymení ho Marek z The Weeds. je tu super, má to akýsi africko-punkový náboj. pomalé piesne sú údernejšie a rýchle sú ešte rýchlejšie, pri niektorých až nestíham raketové zrýchlenie, ale je to bomba, hard-core folk. hrám aj piesne, ktoré som nehral celé veky a chyby sú dnes večer mojím verným druhom. nálada je dobrá, posledný koncert turné, preto zahrám aj niečo naviac a so slzou v oku sa lúčim. dnes ma návštevou prekvapil Ivan z kapelky Madcult a jeho kamoš, ktorý zbiera originály mojich textov. pamätám si, že niekto chcel odomňa text Rúbaniska ešte na prvom Okthoberfeste a tu hľa, týpek ho vyťahuje vyžehlený z peňaženky. bez rečí fasuje text s lajstrom, neškodné koníčky treba podporovať. David mi pomôže baliť veci, lebo ja som po koncerte trochu vypľutý a potrebujem čas na regeneráciu. nemám rád, keď hneď musím riešiť zložité veci a ani to dobre nezvládam. krčma však končí a musíme sa presunúť. prejdeme sa večerným Breznom a ide sa do Stodoly. je to veľké humno premenené na krčmu, kde hrá ľudová muzika a tancovačka je plnom prúde. ja nie som priamo typ na natriasanie, tak sa idem prejsť na bagetu a po ceste sa smejem na plagátoch do Bombury s mojím očividne pridaným menom ku gospelovým skupinám. po veselici a pivách sa presúvame ku Davidovej starkej, kde najprv ponoríme nos do vianočného šalátu a potom môžeme zaľahnúť.

epilóg
žiadne emo reči na záver. skrátim to na mokré fakty. mrchožrútske turné bolo skvelé, rozlúčil som sa po svojom a stálo to za to. Kryšpín prešiel takmer 3000 km hore dolu po Československu. na cestách som strávil dva týždne a zahral trinásť koncertov. niektoré pokojné, iné divoké ako šľak. tým, ktorí sa pýtali prečo nehrám aj v ich meste/dedine/klube odkazujem, že nabudúce to napravím, nedalo sa stihnúť všetko a medzi sviatkami som si chcel dopriať zaslúžený oddych a potom balenie do ďalekých krajín. do sveta odišlo nespočet CDčiek, nových nálepiek (opäť díky, Julo) a urobil som aj špeciálnu limitovanú edíciu kaziet „2xEP=MC“, obmedzený náklad 23 kusov sa tiež stratil ako prd vo vetre. po turné som sa už necítil taký vypľutý ako po iných výjazdoch, práve naopak, bol som veľmi pozitívne nabitý, za to neskonale ďakujem dobrým ľuďom, kamošom a kamoškám, ktorí mi pomáhali, kŕmili, starali sa. v posledný deň roka 2011 som na silvestrovskej chate obdržal od Pipa svoju ponožku zabudnutú v Seredi, on zase dostal tie svoje, zahral som zopár piesní pre chatovníkov, ale nie je to nič, o čom by sa oplatilo písať state. kolobeh ponožiek a turné sa tým pádom definitívne uzavrel. bolo to nezabudnuteľné.