killer weekend

The Kľemones, The 77

28.1. - Senica - Inferno

29.1. - Trenčín - garáž 77


Danko si kúpil staré autíčko a na našej púti za kľemovskými koncertami ho hneď aj ideme vyskúšať. prvá víkendovka v roku sa črtala celkom nádejne až na tri koncerty, ale potom sa v Lučenci niečo pokazilo a v Slimáku už nechcú špinavých pankáčov, takže nedeľný koncert odpadá.

v piatok sa naskladáme do malého VW Polo (či Golf? ja sa v autách nevyznám, proste také malé a zelené) a uháňame smerom do Senice. trády dády spomíname na koncerty v mestách kade prechádzame, Stará Turá vyhráva všetky najhoršie ceny, síce koncert samotný bol super, to sú také paradoxy. v Inferne nás víta Sigino a zopár ľudí. popíjame, čakáme, prichádzajú aj trenčanské sedemdesiatsedmičky. ku nášmu gitaristovi Ďurimu príde akási pripitá dievčina hádzanárka, obdivuje jeho dredy a sranda začína. Ďuri odoláva, dievčina hádže stále väčšie perly. ľudí moc neprišlo. konečne začínajú The 77, taký fajný punkrock, neublíži, poteší. a kto má rád Social Distortion, ten nemôže byť zlý predsa. po nich hneď my. dnes máme dvoch gitaristov, tak sa môžem venovať šimpanzovaniu a hrozeniu. moja pravá ruka je napuchnutá ako maxiknedľa, tak to má dôraz Pepka námorníka. chytil som akýsi zápal, v aute ma to bolelo ako sviňa, teraz to prekonávam vínom a muzikou. cez koncert nič necítim, rukou búšim do špinavého betónu, ráno to bude peklo. pokazil som asi všetky mikrofóny, nakoniec spieval do kopákového. ľudia sa celkom rozhýbali, ale na spartakiádu to teda neni. po koncerte pokračuje peklo s hádzanárkou a ostatné rokenrolové radosti. Suicidal Tendencies týpek so šatkou sa nedá zastaviť. panoptikum postavičiek, ktoré stretávame na koncertoch sa zväčšuje. ideme spať ku Siginovi na domček. dáme ešte dáke pivá a potom zaľahneme.

ja som si ustlal ako pes na zemi pri radiátore. odhliadnuc od tvrdosti dlážky, tam bolo fajn. ruka mi napuchla o ďalšie tri čísla. ledva cez to pretiahnem rukáv. kľemomuchy sa pomaly budia. Paco, keďže konečne nešoféruje, si prelieva od rána pivo do gágora. pri prepínaní kanálov narazíme na dáky starý slovenský film a ja donútim ostatných, aby to so mnou pozerali, resp. aby neprepínali. paráda, stará slovenská drsnota, všetci chlastajú, stromy padajú na chlapov, veľa scén bez slov, a keď je tam replika tak hrubozrnná pravda. film sa volá Výšiny. na obed sa vykotúľame do Senice, kde pobalíme veci z klubu, lúčime sa, dokonca sa objaví aj hádzanárka, Ďuri sa zbabelo ukrýva za rohom. v akejsi doporučenej pizzerii si dáme žrádlo a Ďuri skapíňa, masakruje ho akási pliaga choroba. pri štarte odbočíme do zákazu. aj sa nám zdalo divné, že prečo neďaleko stojí fízlovské auto. keď sa za nami pohlo, hneď bolo všetko jasné. okrem toho ešte Danko nemal so sebou poistku, ale nakoniec to bolo za 30, takže nie až tak zlé. po ceste sme dali výstup na hrad Branč. v zasneženej krajine je to zlé a krásne zároveň. choroba Ďuri sa zopár krát vysypal do snehu, v aute si zabudol rukavice, proste keď sa darí tak sa darí. v hradnej komnate ma čakal joint od neznámych hradných pánov a potom metalové fotky, to predsa musí byť. od zajtra hráme pagan-black-folk.

v Trenčíne trochu blúdime, kým trafíme odbočku na Biskupice. priateľ Mattik na telefóne pracuje. v krčmičke, kde si nás všetci obzerajú a krčmár je priateľský asi ako bachar v koncentráku, čakáme na chalanov z Trenčína. medzitým Ďuri dojde k názoru, že to dneska nedá. vonku je milión stupňov mínus, máme hrať v nevyhriatej garáži kdesi na periférii mesta a on je zronený ako hnilé hovno. ja sa tiež necítim najlepšie, ruku mám ako balón, začína ma bolieť hrdlo a je mi zima. ale extrémne nerád vzdávam koncerty, naozaj EXTRÉMNE nerád, v tomto som niekedy tvrdohlavejší ako zabetónovaný somár. rozhodnutie teda padne také, že Ďuri dezertuje domov. ide mu vlak. my ostatní partizáni to dáme bez neho. o mojej hre na gitaru neni reči, s tou rukou nemôžem ani hýbať, nie ešte gitarovať. a tu sa ponúkne Mattik (spevák The 77), že on to zahrá s nami. reku dobre. pochybnosti sú, to je jasné, ale za pokus nič nedáme.

cez sibírsku klendru sa presúvame do garáže fakt na konci sveta. tá je plná ľudí a všetci naťahujú paprče s dobrotkami, pohostinnosť nepozná konca kraja. neváhame ani chvíľu a snažíme sa pozapájať a hrať. v tej tlačenici sa to ani nedá. Paldo dostane neľudský nápad všetkých vyhnať von do mrazu. ľudia na moje prekvapenie odídu (ja by som mal hlboko v riti) a my to chytro nazvučíme. ale furt to neni ono. alkohol sa podpísal, čo si budeme klamať. ľudia sa natlačia späť a nastáva peklo. Paco je na stupienku pri Dankovi, Paldo sa tlačí s Mattíkom vpredu asi na metri štvorcovom a ja poskakujem na operadle gauča čo je pri stene garáže. opäť zázrakom prestávam cítiť bolesť v ruke a už je to iba jedna obrovská rokenrol párty. furt je niekto na rukách, Mattík hrá akoby tie songy poznal dvadsať rokov, dokonca aj sóla dáva, pochutiny kolujú, zima zmizla ako riedky prd. síce ten včerajší klub sa volal inferno, ale dnes je to skutočné inferno. za poslednú dobu najlepší kľemokoncert aký som zažil. klaustrofobické priestory majú svoje neodškriepiteľné čaro.

je mi trochu ľúto, že po koncerte musíme ihneď baliť, lebo ešte zahrajú chalani a atmosféra by sa dala predávať na trhu šťastia za astronomické sumy. sáčkujeme sa do auta a Danko si nás odváža domov. Paldo vpredu pospáva, my vzadu s Pacom koštujeme vínko a tliachame. rokenrol idyla. to, že na druhý deň ráno som sa zobudil s ešte väčšou rukou a opicou ako Tokyo ako netreba dodávať, ale všetko to stálo za to. keď som robil plagát ani som netušil, že to bude vskutku taký zabijácky víkend. ešte raz díky ľuďom v Senici a Trenčíne, ale najmä chalanom z kapely The 77. nadupaný január končí úplne skvostne.