utorok, 29. marca 2011

akcie bleskového marca 3.2

teraz sa povenujem akciám, čo som navštívil, či už ako drnkač alebo ako chlemtač.

4.3. - Malacky - Piváreň - Dáša Fon Fľaša, DJ Ďobo
za tmy sa peši noríme do malackých ulíc. v pivárne som už kedysi bol, keď sme tu hrali s Kľemovcami. priestor sa zmenšil a tam kde sa hralo, je teraz kaplnka s blikajúcimi oltárikmi. takže sa hrá rovno vedľa dverí. Morák nás už zdiaľky víta a zasadneme za jeden stôl. popíjame, pofajčievame a kukáme bycigľové a skejtové videá a do toho Ďobo púšťa punk. dobrá kombinácia. nadchádza čas a idem ja. trošku je na hovno, že všetci furt čumia na tie videá za mnou. ale nejdem to riešiť, kto chce, ten chce. veľmi príjemné chvíle to boli aj napriek duálnej pozornosti. a hlavne milí ľudia. potom sa naklonená rovina noci nakláňa ešte viac a Ďobo púšťa svoje anarcho-punky a iné jeboty. aj ja sa tam občas naseriem do vinylov. je to riadny oldskúl, žiadne dva gramce, normálne jedna Tesla a ide sa. keď si pomalý, pauzy sú dlhé. keď netrafíš drážku, vyjde z toho všeličo. potom mám okno vďaka konzumácii všetkého možného. pamätám si iba, že sa u Moráka pokúšamm zaspať schúlený okolo piecky, ale ráno sa prebúdzam v posteli, takže to dobre dopadlo.

5.3. - Brezno - Bombura - Loopata Makay, Dáša Fon Fľaša, DJ Bagr, Disko Terror SS
v Plaveckom Štvrtku, kde spíme, sa konajú fašiangy a zabíjačka, tak ako správni vegetariáni ideme kuknúť. dedinská komédia ako má byť. tetky s mravčekom na zásterách predávajú koláčiky, tak ihneď podporujeme. a potom už iba pivo a masky. strašná škoda, že musíme ísť preč. konečne aj počasie sa ukazuje po tých krutých holomrazoch. cestujeme so Zuzou a Katkou vláčikom do Blavy, kde stretávame kamošov, ktorí si však zvolili úplne zlý smer. každý vie, že dnes ide každý do Brezna a nie do Brna. vo vlaku nám spoločnosť robí osádka z Blavy. spoznávame termín ako "relačná zľava". keď pôjdete do Brezna, nekupujte si lístok do Brezna, ale iba do Banskej Bystrice a potom odtiaľ ďalej, vyjde vás to kurva lacnejšie. prečo? relačné zľavy. v Bombure čaká kopa dobrých ľudí. prvý ide Loopata Makay, dnes má svoj deň a jeho horehronský zbojnícky rap zabíja. potom idem ja a dávam asi najväčší teror hovoreného slova za svoju kariéru. divil som sa, že ma tam niekto nezabil. DJ Bagr so svojím elektro-noisom zopár ľudí udivil, zopár oslovil, mne sa páčili niektoré pasáže. nakoniec to všetko dorážajú tie najhoršie hity aj s premietaným klipmi, Disko Terror Sound System je naozaj hodný svojho názvu. už keď som myslel, že horšie nemôže byť, tak bolo. narodeninovci Dávid, Nika a Katry mali nezabudnuteľnú oslavu.

9.4. - Praha - Lucerna Music Bar - Lydia Lunch (US), Gallon Drunk (UK), C (CZ)
Fliper so Silviou prišli na koncert. a keď už sú tu, tak ideme s nimi aj my. najprv prekecáme kopu času na našej "raganovej" lavičke pri pive. Céčka stíhame na pár pesničiek, aj tie strávim na záchodovej mise. je to príjemná inštrumentálka na toaletu. to nemôže povedať veľa kapiel. Gallon Drunk už je z iného súdka. traja angláni v oblekoch a dirty rokenrol. spevák vypadá ako Nick Cave krížený s Cikym a síce nezvláda naraz spievať, hrať na gitare, na klávesoch a na harmonika, ale neustále sa o to pokúša. perfektný koncert. basa, bicie + noise party kláves či gitary. a dve geniálne sóla do ticha a tmy. jedno na harmoniku, druhé na saxík. obe bez ozvučenia. keď vybehla Lydia Lunch, myslel som že sa poserem, vyzerala ako Sokolka v šesťdesiatke (hypoteticky, prepáč Sokol). pokrstila nový preklad svojej knihy a preskupený Gallon Drunk začal mastiť podmazy pod jej polorapované, polospievané príbehy. spomenul som, že to bol koncert pre ženy? nie? bol to koncert pre ženy. toľko som ich ešte vpredu na rokenrole nevidel. to bolo fajn. ale úprimne, bez poznania minulosti Lydky Obedovej, neviem, čo by som si myslel. musí sa však nechať, že to bola jediná pankáčka z kapely. keď odišli monitory, tvrdí rokenrolisti z Gallon Drunk začali fňukať a chceli odísť z pódia. zahrali ešte jednu a potom naozaj aj odišli. neviem čo ich prehovorilo (možno nejaká (ne)šikovná klauzula v zmluve), ale vrátili sa a dali tú, na ktorú každý čakal, ale ktorá nevzbudila až také vlny ako čakal Fliper, Kill Your Sons od Lou Reeda. a to pivo! špatný Pilsner za 40 do plastu. mali sme so sebou plastové fľaše Primusa a ten bol lepší, tak som si čapoval sám. celkovo to bol asi môj posledný "veľký" koncert. ale aby som nebol taký negatívny, tak naša after-party anabáza stála za to. skončil som až na druhý deň večer. Lýdiu proste treba zapiť kolosálne.

12.3. - Most - Sandokan Bar - Dáša Fon Fľaša, Tom 77, Peťan Kotvička, Miloš
na začiatok trošku nestíhačka a nervy, ale nakoniec všetko dobre dopadá a stíhame posledný bus do Mostu. bar nájdeme podľa čuchu a podľa tónov gitary. tigre na oknách, dym sa dá krájať, hluk ako v pavilóne opíc, paráda. bramboračka do žalúdka a ide sa na pivo a destiláty. prvý hrá Tom77, ktorý ma sem pozval, dnes aj rozumiem o čom spieva. ku koncu sa mi to páči viac, menej punk a viacej melancholie. druhý je Peťan Kotvička z kapely Kombajn, znie to ako pokus o Chinaski (neviem ako sa volá ten spevák). zas na druhej strane odhliadnuc od obsahu a formy, má dobrý hlas. ale keď pre mňa sú obsah a forma dôležitejšie ako technické vymoženosti. a na to aj doplatím, hehe. ešte pred mnou ide zahrať akýsi chalanisko s tričkom Bath (ja mám Brighton, tak s ním cítim istú spriaznenosť). volá sa myslím Miloš a hrá také divné emo/grunge gitarky a strašne slabo do toho spieva. škoda, lebo to vyzerá naozaj zaujímavo. úplne zaniká v hluku krčmy. dúfam, že si ho niekedy vypočujem za lepších poveternostných podmienok. nakoniec idem ja a taký úspech nečakám. poslednú pieseň totálne doseriem, tak to nechávam tak. nie všetko sa musí končiť slávou a prídavkom. práve to sa mi v tej chvíli páči ako taký antikoncept oproti zavedeným koncertným stereotypom. a práve preto sa už počas noci nevrátim hrať, aj keď ostatní sa tam chvíľu striedajú a hrajú dáke kavery. ja sa radšej venujem podružnej zábave a tak aj končím s hlavou na stole. akosi sa to celé so spaním zamotáva, tak nakoniec ideme o pol šiestej ráno na bus späť do Prahy a bola to dobrá voľba. bola to skvelá akcia a ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí došli a podporili.

17.3. - Praha - Rock Café - Bitch & Chips (CZ), Radio Dead Ones (D), Keen (D)
tento veľmi zvláštny koncert som opísal tu: KLIK

22.3. - Praha - Palác Akropolis - Radůza, Zrní
tak tento koncert ma fakt dostal. na "skvelom" portáli, kam dávam svoje reporty, to však ešte neboli schopný ani po týždni (!) uverejniť, tak to vešiam sem. keby to nebol taký skvelý koncert, tak na to kašlem. je to také ofišl napísané, dokonca aj s veľkými písmenami na začiatku viet.
"Koncerty Radůzy bývajú beznádejné vypredané dlho dopredu. Nebolo tomu inak ani v prípade tohto pražského, ktorý bol naviac okorenený krstom. Krstnou mamou bola samotná Radůza a kropenou ratolesťou bol album skupiny Zrní.
Radůzu a jej popoluškovský, ale pravdivý, príbeh nepozná snáď iba hudobný ignorant. Na začiatku deväťdesiatych rokov ju našla hrať na ulici Zuzana Navarová a potom to už pokračuje ako v réžii Hollywoodu. Albumy, uznanie, sláva, ceny, hosťovačky a tak ďalej v hocakom poradí. Faktom však ostáva, že akoby nikdy nevymazala ulicu zo seba a ostáva autentickou a svojskou ako drevený samorast, aj keď hrá s orchestrom. Okrem toho založila vlastné nezávislé vydavateľstvo nesúce jej meno a ako prvý nie svoj počin na ňom vydáva práve kapelu Zrní. Oslí mostík postavený, hajde na koncert.
Keď som vošiel do sály Paláca Akropola a ponad more hláv som zazrel hrať Zrní, nevedel som sa vysporiadať s postavou speváka. Prvé, čo mi napadlo bolo: ten chlapec je trošku mimo. To však nebránilo, aby mi jeho poletovanie nezačalo imponovať (poletovanie v zmysle detskej baletnej alegórie o tom ako šiel chrobáčik do sveta). Medzi pesničkami bol civilizovaný. Takže divadielko. Kto sa nechá chytiť do sietí pantomimických kreácií, ten si užije. Petr Fiala so svojím srdiečkom na dlani je oproti tomuto borcovi mňága (alebo žďorp?). Frontman Jan Unger to všetko až netradične prežíval a spieval zároveň, a v tom asi aj bol motýľ zakopaný.
Muzika tejto kapely pendluje medzi pokojnými špásmi s melodikou (a že ich bolo dosť), atmosférou filmových melódií, českými odrhovačkami a vypätými polohami až post-rockového charakteru. Jemne chlácholili, potom burácali, usmievali sa, smútili. A celú túto širokospektrálnu abecedu mali po hudobnej stránke zmáknutú dokonale, takže som nezaregistroval slabé miesto a aj keď som chcel ísť po pivo, do konca koncertu som nešiel. Pri mojom naturele to o všeličom svedčí, bavilo ma to.
Celkovo mám problém so záplavou indie kapiel a nech sa ublížení študentíci tvária hocako, neverím im ani slovo. Zrnití chlapci z Kladna sa netvárili ako hviezdy, iba mali z muziky radosť a smútok. To je väčšinou viac než dosť. A ďalšou vecou, ktorá mi imponovala, bolo cestovateľstvo a príroda. Dýchalo to z každého slova, z každej noty. So zavretými očami to bol koncertný soundtrack k lietaniu nad krajinou, k padaniu lístia, k búrke. A to všetko cez oranžový filter kamier jesene. Samozrejmou čerešničkou na kope žltého lístia bol krst ich albumu „Hrdina počítačový hry jde do světa“.
Radůza bola nielen krstnou mamou, pani vydavateľkou, hosťom večera, ale tak nenútene aj hlavnou hviezdou. Zasadla za piáno na kraji pódia a spolu s troma sediacimi hudobníkmi spustila. Vec prvá: zabudnite na akordeón, španielku a komorné výpovede. Toto bol koncert plnohodnotnej kapely s razantnou dámou v čele. Vec druhá: Radůza má neuveriteľný hlas. Nelozí po rebríčkoch stupníc ako poplašená rosnička, ale stačí, keď zaduje a plachty sa trhajú a lode sa vydávajú na ďaleké plavby. Vec tretia: má charizmu legendy a rešpekt mamy, je omylná ako školák a prirodzená ako stará kamoška. To sú veci, ktoré ľudia obliaty slávou často strácajú a stávajú sa z nich karikatúry. Vec štvrtá: hudobníci, čo s ňou hrali, sú perfektní. Viem, znie to akosi samozrejme, ale cítil som tam navyše aj ďalším rozmer. Okrem aury dirigenta má Radůza aj čaro spoluhráča.
Nehrala žiaden výrazný hit a predsa každú pieseň tepala na dosky našich duší ako Mojžiš. Ukrytá za piánom mlátila hlavou do vzduchu alebo sa hebko kolísala. Hrala aj dva neautorské texty, jeden od Nerudu a jeden biblický žalm. Malo to Cohenovskú ťažnú silu. Celkovo sa mi to javilo ako dosť nábožensky ladené, ale nech sa páči. Občas vyšla pred kapelu a krídlo vymenila za gitaru alebo harmoniku. Osamelého recitálu pre revúci hlas a otrieskaný akordeón sme sa však nedočkali. Ak nerátam srandičku na záver, kedy zaspievala dadaistickú etudu s gajdami, ktoré si vraj načatá červeným vínom nedávno kúpila.
Aby to však nevyznievalo, že s kapelou to bolo zlé. To nie. Bol to iba iný druh zážitku. Kapela tomu dávala nehorázne guliská a cigánske hopsačky boli ešte hopsavejšie a krčmové odrhovačky ešte drásavejšie. Bubeník, okrem skvelého paličkovania, parádne spieval a gitarista si tam na stoličke pidlal ako malý Santana (cháp ako synonymum pre gitarového bôžika). Radůza sa tiež nebude spolčovať len tak s kadekým.
Dostali sme tony smutnej romantiky, rozchodov, nádejí. Srdcia krvácali, ľudia tancovali. Jedinou chybičkou bolo, že Radůza s kapelou hrali pomerne krátko a blbá policajná hodina to všetko rozbila ako demolačný žeriav, takže namiesto gradovania sme dostali klavírny žalm a gajdovú srandičku na záver. Ale na druhej strane je sympatická tá nevypočítavosť. Odchádzal som šťastný. Vec posledná: absolútne sa nečudujem vypredaným koncertom tejto baby."


24.3. - Praha - 007 - Sonic Avenues (CAN), Steve Adamyk Band (CAN)
moja krvná skupina. tak by sa dala najlepšie nazvať produkcia týchto kanadských kapiel. aj keď ja mám krvných skupín viac. ale s touto som sa pravdepodobne narodil. mali hrať ešte dojče hachtkoch Glasses, ale speváčka ochorela či čo. tak sme to mali o padíka lacnejšie, lebo pravdupovediac som prišiel kvôli javorovým listom. kedysi dávno sme si tak so Smetiakom hovorili, že čo je z Kanady, to je sakra dobré. bohajeho, je to tak.
koncert začal až po pol deviatej, ale to vôbec nevadilo. Steve Adamyk Band stihli svoj set odvaliť asi za polhodinku. ale bola to sakra výživná polhoďka. prišli a spustili a ja som nestačil ani zavrieť hubu a už bolo päť pesničiek v riti. pidlikali ako stroje, ako taký robotíci na 480 voltov. bubeníkova hajtka syčala (šestnástky, tridsaťdvojky, šesťdesiatštvorky, či čo to je, boha, to bola kadencia) a prechody sa používali minimálne, hlavne rýchlo a ešte rýchlejšie. dve gitary a basa mastili v tom istom rytme ako hajtka, ba dokonca niekedy sa mi zdalo, že to Steve kládol ešte kvapku rýchlejšie a ostatní dobiehali. zrýchlenie z miesta na stovku za sekundu. ibaže stálo sa málokedy. som iba čakal, kedy sa im podpália trsátka od toľkého kmitania. Ramones na 78 rpm. neuveriteľné melódie a Stevove zaprasené sóla. tak zaprasené a pritom tak krásne sóla som ešte nepočul. definoval slovo dirty garage solo. keď môže hrať on, môžem aj ja. akurát tú rýchlosť, to neviem kde nabral. ale podľa mali všetci nejaký skupinový tras alebo lakťový záchvat alebo kŕč alebo čo. keďže som to mal pomerne riadne napočúvané, tak som vedel, že to zrýchlenie bolo neuveriteľné a na hranici. a niekto mi bude hovoriť, že punkrock je nuda. toto bola väčšia facka ako priemerný grindcore. moc toho nenakecali, ale odrovnali nás ako päťsto červených kmérov s motykami.
Sonic Avenues sa na pódium neponáhľali, ale ak presvištia svojim setom tak ako SAB pred nimi, tak sa ani nečudujem. a veru bolo to podobné. melodický rachot dole schodami hlavičkovým štýlom. akurát to bolo natreté sladkým medom textov o láske. pripadalo mi to trošku až moc banálne a samé "aj vont júúú, veiting for júúú", ale srať na to. čo sa týka melodiky, bolo to lepšie, ale moc uhladené, príliš sladko hitové. celkovo u mňa dnešný súboj vyhrali SAB. zas ale Avenues sa mi zalíškali coverom od Wipers na záver v nadzvukovom rytme. ale nechali sa vytlieskavať, to ich zase dalo dolu. posledná vec, čo ma na sedmičke mrzela, bolo to, že tam všetci postávali ako na vernisáži (jedine Tašunko s Davidom nie, hehe). ale to je asi tou Prahou, kde ja každý seriózny a každý druhý hudobný publicista a každý tretí chodí na vyhajpované koncerty, len aby tam bol. alebo som debil ja a za to, že sa rád opitý váľam na koncertoch po zemi, pôjdem do nejakého sterilného pekla. bŕŕŕ. chlapci z kapiel boli milí, ale podľa toho, čo tvrdili z pódia, že sa riadne opijeme a tak, boli veľmi krotkí a vyplašení. takže kto odchádzal poslední, sme nakoniec boli my. vďaka Banánovi za skvelý koncert.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára