4.3. - Malacky - Piváreň - Dáša Fon Fľaša, DJ Ďobo

5.3. - Brezno - Bombura - Loopata Makay, Dáša Fon Fľaša, DJ Bagr, Disko Terror SS

9.4. - Praha - Lucerna Music Bar - Lydia Lunch (US), Gallon Drunk (UK), C (CZ)

12.3. - Most - Sandokan Bar - Dáša Fon Fľaša, Tom 77, Peťan Kotvička, Miloš

17.3. - Praha - Rock Café - Bitch & Chips (CZ), Radio Dead Ones (D), Keen (D)
tento veľmi zvláštny koncert som opísal tu: KLIK
22.3. - Praha - Palác Akropolis - Radůza, Zrní
tak tento koncert ma fakt dostal. na "skvelom" portáli, kam dávam svoje reporty, to však ešte neboli schopný ani po týždni (!) uverejniť, tak to vešiam sem. keby to nebol taký skvelý koncert, tak na to kašlem. je to také ofišl napísané, dokonca aj s veľkými písmenami na začiatku viet.
"Koncerty Radůzy bývajú beznádejné vypredané dlho dopredu. Nebolo tomu inak ani v prípade tohto pražského, ktorý bol naviac okorenený krstom. Krstnou mamou bola samotná Radůza a kropenou ratolesťou bol album skupiny Zrní.
Radůzu a jej popoluškovský, ale pravdivý, príbeh nepozná snáď iba hudobný ignorant. Na začiatku deväťdesiatych rokov ju našla hrať na ulici Zuzana Navarová a potom to už pokračuje ako v réžii Hollywoodu. Albumy, uznanie, sláva, ceny, hosťovačky a tak ďalej v hocakom poradí. Faktom však ostáva, že akoby nikdy nevymazala ulicu zo seba a ostáva autentickou a svojskou ako drevený samorast, aj keď hrá s orchestrom. Okrem toho založila vlastné nezávislé vydavateľstvo nesúce jej meno a ako prvý nie svoj počin na ňom vydáva práve kapelu Zrní. Oslí mostík postavený, hajde na koncert.
Keď som vošiel do sály Paláca Akropola a ponad more hláv som zazrel hrať Zrní, nevedel som sa vysporiadať s postavou speváka. Prvé, čo mi napadlo bolo: ten chlapec je trošku mimo. To však nebránilo, aby mi jeho poletovanie nezačalo imponovať (poletovanie v zmysle detskej baletnej alegórie o tom ako šiel chrobáčik do sveta). Medzi pesničkami bol civilizovaný. Takže divadielko. Kto sa nechá chytiť do sietí pantomimických kreácií, ten si užije. Petr Fiala so svojím srdiečkom na dlani je oproti tomuto borcovi mňága (alebo žďorp?). Frontman Jan Unger to všetko až netradične prežíval a spieval zároveň, a v tom asi aj bol motýľ zakopaný.
Muzika tejto kapely pendluje medzi pokojnými špásmi s melodikou (a že ich bolo dosť), atmosférou filmových melódií, českými odrhovačkami a vypätými polohami až post-rockového charakteru. Jemne chlácholili, potom burácali, usmievali sa, smútili. A celú túto širokospektrálnu abecedu mali po hudobnej stránke zmáknutú dokonale, takže som nezaregistroval slabé miesto a aj keď som chcel ísť po pivo, do konca koncertu som nešiel. Pri mojom naturele to o všeličom svedčí, bavilo ma to.
Celkovo mám problém so záplavou indie kapiel a nech sa ublížení študentíci tvária hocako, neverím im ani slovo. Zrnití chlapci z Kladna sa netvárili ako hviezdy, iba mali z muziky radosť a smútok. To je väčšinou viac než dosť. A ďalšou vecou, ktorá mi imponovala, bolo cestovateľstvo a príroda. Dýchalo to z každého slova, z každej noty. So zavretými očami to bol koncertný soundtrack k lietaniu nad krajinou, k padaniu lístia, k búrke. A to všetko cez oranžový filter kamier jesene. Samozrejmou čerešničkou na kope žltého lístia bol krst ich albumu „Hrdina počítačový hry jde do světa“.
Radůza bola nielen krstnou mamou, pani vydavateľkou, hosťom večera, ale tak nenútene aj hlavnou hviezdou. Zasadla za piáno na kraji pódia a spolu s troma sediacimi hudobníkmi spustila. Vec prvá: zabudnite na akordeón, španielku a komorné výpovede. Toto bol koncert plnohodnotnej kapely s razantnou dámou v čele. Vec druhá: Radůza má neuveriteľný hlas. Nelozí po rebríčkoch stupníc ako poplašená rosnička, ale stačí, keď zaduje a plachty sa trhajú a lode sa vydávajú na ďaleké plavby. Vec tretia: má charizmu legendy a rešpekt mamy, je omylná ako školák a prirodzená ako stará kamoška. To sú veci, ktoré ľudia obliaty slávou často strácajú a stávajú sa z nich karikatúry. Vec štvrtá: hudobníci, čo s ňou hrali, sú perfektní. Viem, znie to akosi samozrejme, ale cítil som tam navyše aj ďalším rozmer. Okrem aury dirigenta má Radůza aj čaro spoluhráča.
Nehrala žiaden výrazný hit a predsa každú pieseň tepala na dosky našich duší ako Mojžiš. Ukrytá za piánom mlátila hlavou do vzduchu alebo sa hebko kolísala. Hrala aj dva neautorské texty, jeden od Nerudu a jeden biblický žalm. Malo to Cohenovskú ťažnú silu. Celkovo sa mi to javilo ako dosť nábožensky ladené, ale nech sa páči. Občas vyšla pred kapelu a krídlo vymenila za gitaru alebo harmoniku. Osamelého recitálu pre revúci hlas a otrieskaný akordeón sme sa však nedočkali. Ak nerátam srandičku na záver, kedy zaspievala dadaistickú etudu s gajdami, ktoré si vraj načatá červeným vínom nedávno kúpila.
Aby to však nevyznievalo, že s kapelou to bolo zlé. To nie. Bol to iba iný druh zážitku. Kapela tomu dávala nehorázne guliská a cigánske hopsačky boli ešte hopsavejšie a krčmové odrhovačky ešte drásavejšie. Bubeník, okrem skvelého paličkovania, parádne spieval a gitarista si tam na stoličke pidlal ako malý Santana (cháp ako synonymum pre gitarového bôžika). Radůza sa tiež nebude spolčovať len tak s kadekým.
Dostali sme tony smutnej romantiky, rozchodov, nádejí. Srdcia krvácali, ľudia tancovali. Jedinou chybičkou bolo, že Radůza s kapelou hrali pomerne krátko a blbá policajná hodina to všetko rozbila ako demolačný žeriav, takže namiesto gradovania sme dostali klavírny žalm a gajdovú srandičku na záver. Ale na druhej strane je sympatická tá nevypočítavosť. Odchádzal som šťastný. Vec posledná: absolútne sa nečudujem vypredaným koncertom tejto baby."
24.3. - Praha - 007 - Sonic Avenues (CAN), Steve Adamyk Band (CAN)

koncert začal až po pol deviatej, ale to vôbec nevadilo. Steve Adamyk Band stihli svoj set odvaliť asi za polhodinku. ale bola to sakra výživná polhoďka. prišli a spustili a ja som nestačil ani zavrieť hubu a už bolo päť pesničiek v riti. pidlikali ako stroje, ako taký robotíci na 480 voltov. bubeníkova hajtka syčala (šestnástky, tridsaťdvojky, šesťdesiatštvorky, či čo to je, boha, to bola kadencia) a prechody sa používali minimálne, hlavne rýchlo a ešte rýchlejšie. dve gitary a basa mastili v tom istom rytme ako hajtka, ba dokonca niekedy sa mi zdalo, že to Steve kládol ešte kvapku rýchlejšie a ostatní dobiehali. zrýchlenie z miesta na stovku za sekundu. ibaže stálo sa málokedy. som iba čakal, kedy sa im podpália trsátka od toľkého kmitania. Ramones na 78 rpm. neuveriteľné melódie a Stevove zaprasené sóla. tak zaprasené a pritom tak krásne sóla som ešte nepočul. definoval slovo dirty garage solo. keď môže hrať on, môžem aj ja. akurát tú rýchlosť, to neviem kde nabral. ale podľa mali všetci nejaký skupinový tras alebo lakťový záchvat alebo kŕč alebo čo. keďže som to mal pomerne riadne napočúvané, tak som vedel, že to zrýchlenie bolo neuveriteľné a na hranici. a niekto mi bude hovoriť, že punkrock je nuda. toto bola väčšia facka ako priemerný grindcore. moc toho nenakecali, ale odrovnali nás ako päťsto červených kmérov s motykami.
Sonic Avenues sa na pódium neponáhľali, ale ak presvištia svojim setom tak ako SAB pred nimi, tak sa ani nečudujem. a veru bolo to podobné. melodický rachot dole schodami hlavičkovým štýlom. akurát to bolo natreté sladkým medom textov o láske. pripadalo mi to trošku až moc banálne a samé "aj vont júúú, veiting for júúú", ale srať na to. čo sa týka melodiky, bolo to lepšie, ale moc uhladené, príliš sladko hitové. celkovo u mňa dnešný súboj vyhrali SAB. zas ale Avenues sa mi zalíškali coverom od Wipers na záver v nadzvukovom rytme. ale nechali sa vytlieskavať, to ich zase dalo dolu. posledná vec, čo ma na sedmičke mrzela, bolo to, že tam všetci postávali ako na vernisáži (jedine Tašunko s Davidom nie, hehe). ale to je asi tou Prahou, kde ja každý seriózny a každý druhý hudobný publicista a každý tretí chodí na vyhajpované koncerty, len aby tam bol. alebo som debil ja a za to, že sa rád opitý váľam na koncertoch po zemi, pôjdem do nejakého sterilného pekla. bŕŕŕ. chlapci z kapiel boli milí, ale podľa toho, čo tvrdili z pódia, že sa riadne opijeme a tak, boli veľmi krotkí a vyplašení. takže kto odchádzal poslední, sme nakoniec boli my. vďaka Banánovi za skvelý koncert.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára