milé deti, fofrom fofrom (vol.2 - Sugawara Spirit Tour)

Sugawara Spirit Tour 2011
Leipzig+Brno*+Praha+Košice+Lučenec+BanskáBystrica+Brno+Úštěk+Praha*
(* - ako hosť kapely Ilúzia)

časť prvá: trilógia s Ilúziou
29.4. Leipzig - G16
kapela Ilúzia ide všade zásadne bez navigácie a bez mapy. tak sa stalo, že pri mojom vyzdvihnutí v Prahe mi zrazu volajú, že sú kdesi v ZOO pri pavilóne hrochov a nevedia ako sa majú dostať ku mne.. "a kde to vlastne bývaš?". našťastie s kapelou Ilúzia ide všade záložné auto. a tak ma vyzdvihol Rado a pokračujeme svorne na dojčland. najprv v Lipsku zablúdime (v nemčine ja dvojité "s" iné ako jednoité "s"), ale na druhý raz sme dobre. na G16, čo je veľké alternatívne centrum (vyhýbam sa pomenovaniu squat, keďže vieme, že to tak nie je), je plno ľudí. keďže nás je ako hadov (dodávka+auto), tak to chvíľu trvá, kým sa vyložíme, skonsolidujeme, rozkukáme. Ilúzia nakoniec požičiava bicie a nejaké kombá pre celý večer. nikto im o tie veci nepísal, proste ich so sebou mali kvôli Brnu. keby ich nemali, neviem čo by precízni nemčúri robili. najpodstatnejšia časť nemeckých koncertov je vždy žrádlo, potvrdilo sa to aj tentokrát. výborná večera a ide sa hrať. najprv Ilúzia, plus si s nimi hrknem aj ja tri piesne. ľudí hodne, slovenský zájazd vyčnieva, jasnačka. potom na "vedľajšom pódiu" idem ja. hipisácky stejdž okupujú akýsi dvaja a nemajú sa k odchodu. tak im poviem, že hrajú so mnou a ideme na to. basákovi vždy poviem pred pesničkou akordy, aj tak hrá úplne iné, a ten s bubienkom vie aj bez toho. nečakal som to, ale bol to jeden z najlepších koncertov v živote. všetko sedelo, rokenrol, víno, krv, plno ľudí, dokonca aj Frankiskrank prišiel pozrieť. on mi robil prvý koncert v Lipsku minulý rok a nestihol ho, hehe. po koncerte sa zapíjali úspechy až do rána bieleho.
30.4. Brno - Favál
po krátkom spánku som sa vydal na dvor a popíjali sme všetko, čo sme našli na stoloch, na zemi a tak. a bolo toho hodne. pri odchode som rozmarne utratil všetky prachy za dosky a Gurken si zase zakúpil sexi kraťasy na balenie krasteriek. ani neviem ako sme sa presunuli do Brna. zrazu sme boli pred klubom a popíjanie pokračovalo. videl som kúsok MacGyvera, kúsok Ilúzie, kus som si s nimi zase zahral a nakoniec La Fraction. ako vždy poprdeli. potom som okupoval iba bekstejdž, lebo tam bolo niečo zadarmo. pank sie nepierdoli. v noci presun do Prahy, ktorý som prespal.
1.5. Praha - Mayday Festival
ráno kruté, ani nestačím vytriezvieť a už ma nakladajú do dodávky, aby som ich navigoval na Císařskú lúku. že som tam v živote nešiel autom nikoho nezaujíma. tak sme najprv skončili kdesi pod hradom v zákaze pri debate s policajtom a potom sme sa museli točiť na pavúku diaľničných privádzačov. meškali sme iba trochu. Ilúzia to celé rozbehla. keďže bolo málo času, dal som s nimi iba jednu sonátu. potom Vandali, opäť som to skúsil, no opäť som to akosi nedopočúval, ja neviem kde je chyba, ale asi to nemôže chutiť každému. Spectres hrali v Lipsku keď aj ja, tak som ich nevidel, ale akosi mi prišlo, že som o nič neprišiel, vcelku fádne, plus k tomu tá póza nihil-post-pankáčov v čiernom. zato Red Union zo Srbska ma vcelku bavilo. miestami príliš melo, ale zahraté s prehľadom. ostatné kapely na veľkom pódiu som nestihol a čo som počul zdiaľky, tak nič extra. na moje hranie v prednáškovom stane bolo zvedavých hodne ľudí, až som bol prekvapený. a bolo to vcelku príjemné. vďaka najmä za pohotovosť a ochotu organizátorov ohľadom zabezpečenia apošky a podobne. ale najlepšie, čo som na Mayday videl ma čakalo až po mojom sete. v hlavnom prednáškovom stane som videl Arana Satana ako si to dáva sám proti všetkým, perfektné, trefné, kruté, iné. z Jonestown som vydržal dva kopírkové krasty. najmä mi to po inovatívnom A.Satanovi prišlo také kolovrátkové, nemal som proste svoj okovaný deň. na koniec som sa parádne zabavil na Bayonetes zo Srbska, kde hrali nejakí kamoši a bol to taký klasický halekačkový street-punk, ktorý som už hodnú dobu nepočúval a tak mi to dobre padlo. iba tak poskakovať a hulákať. o desiatej koniec, vycikať a spať. síce ešte sme urobili s Hrkovcami jeden zúfalý pokus v Crosse, ale potom už naozaj spať.

časť druhá: Pipes & Pints & more pints
5.5. Košice - Collosseum
po koncerte Tragedy v Oblude som nečakane celkom dobre vyspatý a stepujem v Martine pri dodávke kamošov z Pipes And Pints. berú ma so sebou na cesty slovenské. usadím sa vzadu a venujem sa obalom na moje DIY nosiče. polihávame, počúvame muziku, celkom nuda, krajina ubieha. akciu robí Škuľo, mešká, je roztržitý, píše diplomovku, zajtra má odovzdať, tak sa mu ani nečudujem. prvý idem narýchlo ja, prvý krát sám na obrovskom pódiu v Košicoch, ale vcelku fajne som sa cítil napodiv. potom kolegovia z TOML. prvý krát predstavovali nový album, ja som ho už exkluzívne počul, takže som poznal. dokonca už mám aj svojich favoritov medzi songami. ale aj tak som ich set iba počúval a prekecal. Kubo zase klasicky plno drístov, heh. nakoniec P&P. ľudí prišlo hodne, zábava veľká, aj väčšia. takisto after-chlasty-party. zakotvil som kdesi na gauči v chodbe.
6.5. Lučenec - Slimák
doobeda sa jemne rozbiehame so Škuľom a s pivom. poobede odchod do Lučenca. dodávku začína ovládať Waldemar Matuška na lodi jménem Korzár. v novom Slimáku sa dozvedáme, že keďže sú vydrbané majstrovstvá v hokeji, tak Lost Souls odvolali a ja budem hrať v prestávkach. takže sa ide na bar, aby som to zvládol. v každej prestávke stihnem po tri piesne, plus po hokeji ešte zopár. nenadarmo som toto tour nazval hokejisticky. pliaga ovláda svet. P&P podľa mňa omnoho lepší koncert ako včera, alebo mám iba úchylku na malé kluby. stretol som holčinu s krutým osudom a milión ďalších ľudí. Kuko, čo koncert robil, nás všetkých na záver zatiahol na diskotéku. v totálnej hmle som si dal jeden zúfalý tanček a potom aj môj opitý mozoček pochopil, že takto nie. našťastie tam bol kamarát Marek, ktorý ma zobral k sebe, takže som nemusel spať v kríkoch v parku ako Kuko.
7.5. Banská Bystrica - Tirish
doobeda stretávka v Slimáku, nachádzam stratené veci, balíme, frčíme. ale iba do reštiky v parku. pajpsáci jedia, my pijeme. pajpsáci idú na špacír, my na panáky. pajpsáci sa slnia na tráve, my otáčame pivá a panáky. potom sa súkame do dodávky a s nami aj Kuko a dvaja ďalší pasažieri do Blavy. Waldemar vládne, celá dodávka spieva. ja vystupujem vo Zvolene a je mi smutno. ide mi hneď bus do Bystrice. v Tirishi ešte nikto moc neni. začínam prvý pre pár hláv, ale aj tak sranda. potom si už iba užívam kapelky. najviac grindík Alea Iacta Est, paľbu Die Hards a DNO či fastkor Paskuda. ale vyhrali to besní drevorubači Vocatio Interna. totálna smršť, besnota... a dobré prásky, hehehe. super večer, aj keď neprišlo toľko ľudí, aby to mohla byť nestratová benefit akcia.

časť tretia: ponocovanie ako povolanie
21.5. Brno - Protest Fest
do Brna sa vždy teším, hrám tam často a vždy je to paráda. tento rok sme dali aj samotný pochod a transparenty. na akustickom "stejdži" som videl Rustic Revolt Revue, akustické vtipne pokrútené verzie známych hitov. potom som to tam rozdrtil ja. na veľkom stejdži iba vynikajúci punkový Telefon v daždi a potom už len hrubozrnná kalba, ktorá sa vždy vyvinie z takého nenápadného popíjania. všetci behom noci postupne odchádzajú, iba mne sa nechce. ráno ma nájde túlajúceho sa okolo nejakej rieky opačným smerom ako je mesto. ale nakoniec nájdem správny smer a zakotvím na číne a pive a neskôr dokonca ja v správnom vchode. aj keď je pravda, že ďalej ako do vchodu som sa nedostal a na spánok mi stačila rohožka. to Brno ma raz zabije.
27.5. Úštěk - Kafíčko
prostredie krásne, ľudia skvelý. staré rekreačné zariadenie s deravým betónovým bazénom a socíkovskými chatkami. aparát hnevá, takže sa nakoniec hrá bez ozvučenia gitary, funguje len jeden mikrofón. dovtedy sa však stihneme solídne, a musím povedať, že riadne pankovo, dať dolu. neviem ako Hřebík (aka Tom77), ale ja som teda bol riadne mimo. podľa toho to aj celé vyzeralo. bolo počuť len môj falošný rev a dáke brnky-brnk do rozladených strún. aj také koncerty asi musí človek občas zažiť, aby pochopil, že tadeto cesta nevedie. ale ľudia milí a po koncerte sa družíme do rána bieleho.
28.5. Praha - 007
po nekvalitnom spánku malý (s opicou však namáhavý) výlet v Kokořínsku a hybaj do Prahy. tam už na sedmičke pobehujú známe ksichty zo Slovenska. je tu dnes benefit na ČSAF a plno atrakcií, heh. v tombole som si vyhral Rancid, spokojnosť. len kamarát Dávid je naspokojný, jeho cieľom je tričko DJ Bobo. už minul 200 korún a ešte stále sa mu ho nepodarilo vyhrať. tak čaká pri tombole a striehne na obeť. prvá kapela sú VAP. kedysi som to počúval, ale dnes ma to moc neoslovuje, odhliadnuc od toho, že je to akési pomalé ešte aj hrajú dlho a tým pádom skracujú čas ostatným kapelám, keďže sedmička končí o desiatej. ide Ilúzia, do boja na strahovský kopec. aj ja si struhnem s nimi, ale iba jednu, keďže neni čas. najlepšie nakoniec. amíci Social Circkle. ich album "City Shock" mám v mozgu vypálené. teším sa ako malý chlapec. spúšťajú vysoko-oktánovú drtičku bez zbytočných kecov. solia jeden hit za druhým, nemáme čas sa ani vydýchať. zohratí ako smrtiaca bojová jednotka vo Vietname, všetko tepe, všetko klape, všetko valí. nesklamali ani trochu. hneď si zaobstarávam aj vinyl, nech môžem tlačiť do hlavy nielen z mp3 plejera, ale aj z gramca. majú so sebou aj tri plné krabice distra vinylov, ale nemám prachy, tak sa tam radšej ani nepozerám, lebo by som musel plakať a potom požičiavať prachy. Julo tam už minul vyše 50evráčov, takže viem, že by to tak bolo. a Dávid nakoniec tričko DJ Boba získal... no, tak to sa stalo medzi nami dievčatami. berieme so sedmičky vedro plné šalátu a končíme u nás na byte, popijacu-popijacu, tlačíme šalát a do rána bieleho posluchy muziky a rozpravy s Peťom.
a celú nedeľu prespím. bez hanby. zaslúžim si konečne poriadny spánok. roztrúsené turné končí, máj bol produktívny.

milé deti, fofrom fofrom (vol.1 - akcie apríl)

keď som začal písať tento "blog", tak som veľa času trávil za počítačom, čo súviselo s mojou vtedajšou robotou. to sa však časom zmenilo a na počítači trávim času menej. na jednej strane to je výborné (najmä pre mňa), na strane druhej potom nestíham zapisovať. a akcií a muziky je čím ďalej tým viac. kultúrno-archivárska nepriama úmera v priamom prenose. takže to zoberiem pekne fofrom všetko, čo som zameškal.

5.4. Praha - český rozhlas
kamarát Banán ma pozval do svojej fajnovej relácie Out Of Step a ja som veľmi rád pozvanie prijal. bol som síce chorý a v riti s hlasom po zabijáckom trojkľemokoncerte, ale aj tak som do štúdia dopratal gitaru a v priamom prenose vylúdil falošné tóny a roztrhol strunu. bol to skrz-naskrz príjemný večer. kto chce počuť kopec dobrej muziky a kecačky okolo toho, tu je to: http://www.rozhlas.cz/radiowave/jukebox (v rolovači naroluj reláciu OUT OF STEP s dátumom 5.4.2011, alebo si vypočuj hociktorú inú časť a určite objavíš dačo dobré)

Folkpunk Assault Minitour 2011
7.4. Brno - Vegalité (DxFxFx, Buzzycat, Igi Akustik Experience)
8.4. Trenčín - garáž 77 (DxFxFx, Buzzycat, Igi Akustik Experience, Jakub Tichý)
9.4. Martin - FBC (DxFxFx, Buzzycat, Jakub Tichý, Trent Barton)
zase sme si sami pre seba, pre svoju radosť a snáď aj pre radosť druhých ľudí urobili náš pomaly už klasický folkový výjazd. začalo sa na Morave. spotený som dobehol uprostred pokojného setu Igiho. prvý krát môžeme ožužlať nové vegalitovské priestory. atmosféru sa celkom podarilo preniesť. asi to bude ľuďmi. po hojných rozhovoroch idem ja. nalejem si fľašu zelenej a pivo a môj jubilejný stý koncert môže začať. je to pekné, že to vyšlo práve na Brno, lebo tu sa vyskytujem dosť často a ľudia sú tu neuveriteľne milí. a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ma tu majú radi. a ja samozrejme ich. takže som bol nesmierne rád, že som mohol osláviť s nimi. odohraté, dopité, oslávené. po mne ešte Buzzycat so svojim Kobainovským outfitom a potom potulné pitie až do obeda bieleho. pomaly sa to už v Brne stáva tradícia, uf, ťažká tradícia.
poobedný spánok u Buzzycata, kilo pomarančov a ide sa do Trenčína Igiho autom. cestou otravujeme s hrou "Hádaj na čo myslím". stretávame sa s Jakubom a Petrom a spolu nevieme trafiť na garáže. tam už pobehuje cháska punkrocková. Jablko s Gašpom robia klaunov a výborne sa uplatnia ako neplánovaní moderátori. celé je to jeden veľký chaos, po objave zelenej na stole sa k chaosu pridávam aj ja. Buzzycat, Jakub, ja a Igy nakoniec, ten to dnes podľa mňa vyhral, aj keď som sa bál ako to tu dopadne s jeho grunge folkom. po koncerte sa pokračuje rôznymi covermi rôznej kvality až kým nepoodpadávame do gaučov. oragnizačná zložka Mattik sa ešte asi tristo krát pre niečo vráti, a potom už pokojný spánok spoločensky unavených.
tretí a posledý deň minitour začíname prehliadkou Trenčína a obedom pri stanici. okolití majitelia podnikov teda pri názvoch nechali fantáziu doma (bufet Stanica, hostinec Výčap a podobne). po odovzdaní kľúčov pokračujeme do Martina. po dohode s majiteľom a po spočítaní ľudí sa zhodujeme na variante hrania v krčme namiesto na pódiu. je to dobrá voľba. a keď ešte odniekiaľ vytiahnu futuristickú lampu výzoru palivového článku, tak neni o čom. idem ako prvý, po mne opäť travesti Buzzycat a na záver vážení hostia Jakub Tichý a Marc (pod umeleckým menom Trent Barton). veľmi príjemá atmosféra sprevádza celé vystúpenie, väčšina ľudí sú naši kamoši a od toho sa to celé odvíja. ani sa mi moc nechcel domov, ale som vytiahnutý a čakaný cez celé mesto až do spíchova ku Buzzycatovi. minitour je zakončené v mise s jedlom a do toho praská slovenská ľudová rozprávka z platne. čo viac si priať?

12.4. - Praha - 007 - Red Dons (US), Declan de Barra (IRL), The Preacher And The Bear (SWE)
na tento koncert som sa veľmi tešil. Red Dons som mal napočúvaných zľava doprava, zhora zdolam, odpredu odzadu. k tomu dve folkáčiny, no neni o čom. prví boli kazateľ a macko, chlapec a dievčina zo Švédska, doplnený o rachitického klávesáka. Elin mala síce popsutý hlas, ale dodalo to odér úprimnosti a človečiny. sympaťáci od prvej noty. potom Red Dons. spevák Dough tiež chorý a ešte k tomu v klasickom sedmičkovom presse (o 22:00 koniec). zahrali iba zopár piesní, väčšinu práve z nového geniálneho albumu, takže som vpredu dupkal ako koník. hrali však veeeľmi krátko a zvuk tiež nič moc. nabudúce, určite nabudúce. to ich už dúfam dotiahnem na Slovensko. chce chcem chcem. zaslúžia si. od rozhovoru so symmpaťákom Doughom pri bare zrazu počujem akýsi HLAS. ako zhypnotizovaný idem za ním. Declan práve bez varovania štartuje svoj koncert. len tak naľahko bez mikrofónu a topánok spieva na celú sedmičku. to je HLAS. pri druhej piesni o priteľstva sa snažím nesmokliť. ale nejde mi to. vypínam brzdy emócií a je to opäť jeden z tých setov, ktorý prebehne ako sen. keď už zvukár musí vypnuť mikrofóny (komu môže vadiť folk preboha???), tak obor Declan zlezie pod pódium a dá poslednú pieseň novej dosky "Wind that shakes the Barley", aj s vysvetlením, ktoré pridá výpovedi tristo percent. máme tú česť, že folkovú časť interpetov hostíme v našej jaskyni. žiadny mulat ale. sú unavení a idú spať. turné je na konci, chápem, že prešli veľa míľ a nemajú chuť popíjať s pobudom ako som ja.
pozn: skús nahrávku Red Dons "Fake Meets Failure", je to jedna z mála kapiel, ktorú nestihol osud predkoncertného vyžhavenia. čiže keď pred koncertom dačo počúvam, aby som sa naladil na koncert tej kapely a potom to zabudnem. dosku "Fake Meets Failure" počúvam doteraz a je stále rovnako geniálne melodická a premakaná. z koncertom sa nič nezavrelo, ba skôr ešte viacej otvorilo.

13.4. - Praha - Lucerna Velký Sál - Tommy Emanuel (AUS)
môj trošku ofišl report z koncertu si môžete prečítať tu: www.superbeat.cz. Tommy je gitarový blázon a rodený zabávač, ktorý mohol radšej celú kapelu nechať doma a dostaviť sa iba sám s otrieskanou gitarou. nevadí, nabudúce. ale jedine zase na novinársky pass, platiť toľké prachy za snobskú Lucernu, to rozhodne nie.

14.4. - Ústí nad Labem - Café Max (DxFxFx, Tom77, Peťan Kotvička, Milosh)
rovno z roboty cestujem do Ústí. najprv zablúdim v Starej Boleslavi, kde sa upachtený túlam po nacistickom lesíku a na konci sveta nastúpim na môj vlak. niektoré časti Čiech majú strašne zvláštnu atmosféru nehybnosti, zabudnutosti a ukrývanej temnej histórie. po čuchu nájdme v Ústí kaviareň, kde hrám. maličká miestnosť s pár stolmi a pohodovými ľuďmi. obsadenie účinkujúcich je to isté ako pred mesiacom v Moste. Milosh to so svojím emo/grunge/folkom rozbehne prvý, aj keď rozbehne je veľmi divné slovo v spojení s jeho pomalou a citovou muzikou. Peťan zase predvedie "hele-kotě" folk, ktorý ma baví ešte menej ako naposledy, nič sa nedá robiť, musím ísť von na jointa. to som ale nemal robiť, lebo je to ešte horšie, a aj so mnou. meníme tada poradie a ide Hřebík aka Tom77. čím viac jeho koncertov vidím, tým viac sa mi to páči. úprimný folkpunk, trošku ako staré české kapely bez kapely. seansu zakončím ja. stratil som kazoo. ináč klasika. vlastne aj to kazoo je klasika, lebo neni koncertu, aby som niečo nestratil. Lukáš si nás odvezie do Dubaja, kde spucujem dáke žrádlo a pivo a obalený psími chlpmi zaspím na pár hodín. zajtra totiž cestujem na opačný koniec Československa, takže budík je krutý.

15.4. - Michalovce - Terno - The Kľemones, Sistem Error, Strecha
Lukáš ma vezie do Prahy, kde zhodím gitaru a idem spolujazdou do Žiliny. šofér je trochu mimo, nepočúva navigačné, ani svoju ženskú, nieto ešte aby počúval mňa. ideme severnou trasou a ešte k tomu sa zastavujeme pre dáky bazmeg mikroskop na letovanie čipov, či čo. takže meškanie je jasné ako ranné zore. a keďže meškajú aj Kľemovci, tak je chvíľu dusno. ale iba chvíľu. na mieste činu sa dozvedáme o detinskom správaní miestnych, ktorí sa medzi sebou štvú na "nechodenie" na koncerty iných kapiel, atď. smutno-smiešne ja na tom to, že prečo takéto reči a nálady niekto vôbec počúva. účasť je (vraj vďaka tomu) mizerná. moc nesledujem prvé dve kapely, kecáme pri bare. či hráme pre dvoch alebo dvesto ľudí, vždy naplno. aspoň ja osobne nestrpím žiadne verejné skúšky. takže to rozbalíme a keď už sme merali takú kurva-diaľku, tak si tu užijeme. po koncerte ideme na nákup pochutín a spíme v nahrávacom štúdiu na okraji mesta. najprv ale prekecáme skoro celú noc na balkóne. je mi trochu ľúto kamoša Maťa, čo nám koncert robil, že musel na druhý deň do roboty. milý chlapec je to.

16.4. - Banská Bystrica - Tartaros - The Kľemones, DNO, Pre Mňa Za Mňa
po ceste z Michaloviec si dáme klasický kľemovský deň na cestách: pivo, ázia do žalúdka, hrad. tentokrát sme museli kvôli číne navštíviť obchodné centrum Zemplín, na pivo sme boli v temnom bare ako z Lynchových filmov, hrad bol jadnoznačne najlepší, Brekovský. keďže Ďuri sa v Michalovciach na koncerte trochu viac odviazal, vytrhol šnúru z komba, ale tak, že jack tam ostal. pred Tartarosom v Bystrici preto riešime veľmi zaujímavú (ale neúspešnú) operáciu. aspo nám ujde čas do koncertu. Pre Mňa Za Mňa ma celkom zaujali. mladí chasníci, odkojenci melo-punku, ale dávali tam čosi svoje, kurčacie. dobrý moment bol cover "Rape Me". vtedy som pocítil ako asi kedysi "tvrdí rockeri" brali Nirvanu, keď im nejaké mladé ucho falošne spieva "znásilni ma" priamo do pivných ksichtov. potom sme natiahli bačkory my. a na záver DNo. zo všetkých Christianových kapiel ma toto bavilo úplne najviac. obojpohlavný dvojspevový crustpunk, ale rokenrol ako hovado. fakt to valilo s neuveriteľnou razanciou a odpichom "třista-z-místa". pôvodne sme mali tento koncert hrať v Semafore, ale keďže ten dopadol ako dopadol, tak moc díky Mišovi, že nám vyšiel v ústrety a v šibeničnom termíne zrobil toto. a prišlo veru omnoho viac ľudí ako v Michalovciach. vážim si, že nie všetci žijú všakovakými malichernými spormi o hovienkach.

27.4. - Praha - Futurum - NoMeansNo (CAN), Epidemics (SWE)
opäť môj kapánek ofiko report tu: www.superbeat.cz. čo som nenapísal tam? mal som neuveriteľný splav na pivo a kúpil som si dve tour EP od NMN. jeden vinyl (Jubilation) je výborný a druhý divne pomalý s príznačným názvom "Old". plus k tomu asfalty od sympaťákov Epidemics a ich bývalej kapely (obidva výborné). v ten deň zomrela Poly Styrene (RIP), ale v Epidemics odkaz X-Ray Spex totálne žije ďalej. určite si čeknite nové Epidemics "No Reply EP". vyšlo aj v Čechách na labeli Dog Lovers Records v úplne inej verzii obalu ako inde a v ultra limitovanom náklade.

na dnešok hádam stačí, nabudúce o mojom Sugawara Spirit Minitour a o májových koncertoch a potom sa snáď konečne dostanem aj k muzike, čo počúvam a ktorú by som rád odporučil a poslal ďalej.

zabijácky kľemovíkend 4.1

1.4. - Brno - Boro - The Kľemones, Dilucida Intervala, Blaho 19
kamoš Erik sa rozhodol urobiť pankový prvý apríl a čo sa týka návštevnosti (keď to porovnám s inými jeho akciami) tak to aj vyzeralo ako žart. a nie iba návštevnosť ľudí, ale aj kapely odohrali tri namiesto piatich. prvá Dilucida Intervala mastila thrash. a mydlili solídne. potom my sme sa trošku rozparádili s Kľemovcami. žiadny úraz. nakoniec Blaho 19 a tí ma dostali teda riadne. pomixovali všetko možné dokopy, kto by to bol povedal. taký melancholický post-punk, ale strašne dobre inštrumentálne ubalený, čím sa to celé pozdvihlo o sto percent. super atmosférické a pritom v hĺbke priamočiare melodické veci. úplne som z nich bolo unesený. do rána som od samej radosti vymetal nonstopy.
2.4. - dvojkoncert:
Opava - Jam - Dukla Vozovna
Frýdek-Místek - Kyvadlo - Tupak Amaru, The Sin Of Lilith, Mletý Standard, Non Code
rýchly presun do Opavy, kde sme nakoniec aj tak čakali. nedošli Zatresti, my bez apošky, ale Dukla požičala. ľudí nikde, a nás čaká ešte presun. pár hláv sa nakoniec nazbieralo a my sme pre nich odpálili zápalnú šnúru ako nikdy, hneď na začiatku som si odbil zo zuba a hurá na nich! krátko, rýchlo, výstižne, ak sa také dačo o našej dychovke dá povedať. rozlúčka, do auta a už sme aj vyskakovali vo Frýdku. práve dohrávali Tupak Amaru, takže aspoň kúsok ich tragi-crustu som stihol. potom hneď my. ako Ďuri po koncerte poznamenal, tí ľudia vyzerali akoby boli nami zaskočení. mňa už dávno nebaví triediť kapely podľa toho aký štýl hrajú a práve mám rád skôr akcie, kde sa strieda viacej štýlov. možno sme sa sem podľa niekoho nehodili, medzi toľko rýchlych kapiel, ale na to je sto názorov. takže ak aj boli ľudia zaskočení, vyzerali, že sa bavili a všetci tí, čo odišli pred naším vystúpením boli asi iba spoločensky unavení. my sme vypľuli posledné zvyšky duše na špinavé kachličky a rozchod. chlapci hnali kone na Slovensko a ja som ostal, aby som si na druhý deň užil ten najkrajší jarný deň naplnený troškou práce, troškou jedla a troškou prechádzok v prírode so Zuzou, Magdalénou, Vojtom a Jakubom. po presne takýchto víkendoch sa človeku chce plakať, keď sa musí vrátiť do mesta, do bytu.

Novi Sad, Timisoara, Bratislava

25.3. - Novi Sad (SRB) - Kod Crnog Bika - Ilúzia, Mamurlook, Dáša Fon Fľaša

v Blave sa zbierame ako správni účastníci zájazdu celé doobedie. samozrejme bez posledných nákupov piva by to nemohlo byť. Maďarsko strašná nuda, frčíme nech to máme čím skôr za sebou. Iluzionisti sú frajeri, idú bez mapy a bez navigačného. my s Adrikom sme len také nepodstatné prívesky na zadnom sedadle. lúskam ziny až po sbrské hranice. tam spisujeme celú apošku a platíme 40evri za nič, ako potvrdenie, že sme to nanekúpili u nich a nespadá to pod clo. všetci sú na srbskej strane zhrození z tureckých záchodov. do Noveho Sadu dorážame večer, ale kým nájdeme ulicu a klub, tak to trvá. bez mapy, ani sa neni čomu čudovať. vozíme sa dokola ako blbci. Novi Sad žije, dýcha, pulzuje, ulice plné ľudí, baby ako z katalógov, ľudské mravenisko, Adrik údajne už aj videl dákych náckov, čo po nás hádzali plechovku. takže sa o nás vie, ts ts ts. klub je na rušnej ulici, všetci posedávajú vonku a ja oceňujem, že som si zobral kraťasy. večer je ozaj teplučký. ideme ešte s dodávkou pre bicie na perifériu. priestor na hranie je maličký, v zákulisí nás čakajú vesmírne lasagne, pivo a domáca medovinka. dorazí aj druhé auto zo Slovenska s našimi kamošmi. prvá hrá skapunk banda Mamurlook, čo znamená opica z chlastu. dobre hrajú, ku koncu viac cali-punkovo. potom Ilúzia zapráši svoj HC/punk, ľudia sa vytešujú. obe kapely majú viac členov ako je klasikou, tak sa tlačia na malej parcele ako sardinky. nakoniec idem ja, s priestorom problém nemám. iba so zvukom, lebo majiteľ mi to furt stišuje a vypína, ale nakoniec to dáko skončíme, snáď dôstojne. v backstagi si dáme brko a všetko je OK. zoznamujem sa s miliónom ľudí, všetko to moja hlava ani nepoberie. presun na baráčik uprostred veľkých budov a zábava pokračuje. Peco hádže metalcorefolk, myslím, že aj nejaké Rúbanisko zarevalo, proste noc ako má byť.

26.3. - Timisoara (RUM) - Atelier DIY - Ilúzia, Livia Sura, Dáša Fon Fľaša, In Deschidere

pár minút spánku na foteli a pokračuje sa ďalej. lúčime sa s Radem a ostatnými, ktorí idú spomínať na svojho mŕtveho kamaráta z kapely Brickheads. klávesák Filip nás berie na prehliadku mesta. najprv raňajky na nábreží Dunaja a potom prechádzka na hrad, kde nikoho vlastne hrad nezujíma, ale delá z vojny, to hej, to každý hneď pózuje ako malý chalan. my si s Cikom meníme identity a vydrží to tak po celý deň. Filip nás zavedie aj ku najväčšej atrakcii Noveho Sadu, k domu, kde býva Šrek. dáme ešte stretko s ostatnými priateľmi a posledné "čaute baby!" miestnym kráskam. do Rumunska to trvá dlhšie ako sme predpokladali. hranicu prefrčíme, nikto nie je v búdke. pre istotu zastavíme, o chvíľu nás dobiehajú colníci. no komédia. sami majú bordel. našťastie nič neriešia a za chvíľu sme v upršanom Temešvári. síce strácame druhé auto, ale po istých dopravných priestupkoch sme zase spolu a pred klubom, čo je vlastne areál nejakej firmy. takže už chápem bezpečnostné opatrenia, ktoré nám organizátor písal. ľudia poväčšine popití a divokí. prvý na to idem ja. musím piť akúsi žbrndu, čo má jeden pankáč v petke na reťazi. druhá kapela Livia Sura, taký temný crustík, hodne pomalé a hutné. tretia Ilúzia, divočina, Evka si aj papuľu nabila od toľkých ľudí. ako posledná išla improbanda In Deschidere, najväčšie prekvapenie pre mňa. improvizovaný rumunsko-anglický hiphop s bicími a basou a všelijakými krabičkami a modulátormi. počul som tam hodne Rage Aginst The Machine a Transplants. s Gurkenom tančíme o 106, a keď som pochopil, že je to imporvizácia, aj ja som si s nimi hodil zopár songov na base. divočina až do konca. po koncerte sa presúvame pred akýsi panelák, kde sa spí. my s otrokom Fukolárom ostávame strážiť dodávku, pomáha nám mega plastová bomba plná zlého rumunského piva.

27.3. - Bratislava - Obluda - Ilúzia, Ježišovi Pivo Nelej, Dáša Fon Fľaša

skoro celú nudnú cestu cez Hungáriu domov na rodnú hrudu prespím. chlapci sú veselí a vyspevujú popevky neslýchané. ja sa súkam dolu pod sedačku a počúvam Leatherface a Steve Adamyk Band. hlas mám v prdeli. večer do Obludy dorazila väčšina kamošov, Smetiak priniesol zhubnú výhru v jednej zhubnej stávke. ďalšia záťaž na pečeň. idem radšej prvý, nech to mám za sebou, lebo dnes sa ozaj necítim. polovica piesní mi chýba, všetko som to stratil kdesi v Novom Sade. nakoniec to nie je až také hrozné a hlavne zleziem z pódia v rozumnom čase. po mne Ježišovci, ale moc som si ich nekukol, čo mi je ľúto. zato na Ilúziu si konečne aj ja skočím poriadne ako sa patrí. áno, váľanie sa po zemi je cez tento víkend môj najväčší koníček. taký dobitý som už dávno nebol. Ilúzia sa porúča a mastia na sever. my ideme spať ku Katke, kde celé toto minitour zakončím nadránom nealkoholickým pivom vylepšeným Alpou, prvotriedny drinčík. ráno ma budí anarchia v papuli, depresia z chlastu a smútok za geniálnym víkendom. rokenrol je ťažký koníček. na záver sa patrí poďakovať Rademu a ostatným z Nového Sadu, kolektívu DIY Atelieru v Temešvári a Šupimu spolu s ostatnou cháskou prešporskou. a tiež všetkým spolucestovateľom.

fénix, matka, koloseum

29.3. - Praha - 007 - Coliseum (US), Mother, Phoenix2

stačilo by napísať, že konečne sme sa na sedmičke pováľali po zemi a bolo by povedané všetko. ale napíšem hádam aj čosi viac. po náročnom a skvelom víkende s Ilúziou na balkánskych cestách sme si naservírovali utorkový pank. všetko rozbehli Phoenix 2. mám rád ich mix metalu a panku. majú v sebe niečo, čomu verím. krv, gitary, tepláky aj rifľovky, všetko dokopy a ten mix je výbušný. Mother ma moc nebavili. ale ohučaný som bol dosť. a nakoniec Coliseum. ich posledný album ma úplne opantal. skoršie sú viac rokenrol, ten posledný je plný poskrývaných melódií. čakal som všeličo, ale to čo sa odohralo, ma dostalo ako smrť. hrali aj staršie peckovačky, noha na plyne a Motorhead je slaďáková kapela. ale nechápal som najmä, keď hrali z nového House With A Curse. tie divné temné skladačky mali gule a boli viac rokenrol ako čokoľvek v galaxii. a zvuk! ten zabíjal tiež. spevák a gitarista Ryan Patterson hral naraz z dvoch bední a bolo to počuť. basák Mike Pascal akoby vypadol z dodávky Iron Maiden, a bol to ten najveselší týpek na koncerte. a ako som spomínal na začiatku, na sedmičke divočina, aj po zemi som sa konečne pováľal. proste koncert ako sa patrí. ešte dlho som mal srdce v gatiach a modriny na chrbte. marec úspešne za nami.

akcie bleskového marca 3.2

teraz sa povenujem akciám, čo som navštívil, či už ako drnkač alebo ako chlemtač.

4.3. - Malacky - Piváreň - Dáša Fon Fľaša, DJ Ďobo
za tmy sa peši noríme do malackých ulíc. v pivárne som už kedysi bol, keď sme tu hrali s Kľemovcami. priestor sa zmenšil a tam kde sa hralo, je teraz kaplnka s blikajúcimi oltárikmi. takže sa hrá rovno vedľa dverí. Morák nás už zdiaľky víta a zasadneme za jeden stôl. popíjame, pofajčievame a kukáme bycigľové a skejtové videá a do toho Ďobo púšťa punk. dobrá kombinácia. nadchádza čas a idem ja. trošku je na hovno, že všetci furt čumia na tie videá za mnou. ale nejdem to riešiť, kto chce, ten chce. veľmi príjemné chvíle to boli aj napriek duálnej pozornosti. a hlavne milí ľudia. potom sa naklonená rovina noci nakláňa ešte viac a Ďobo púšťa svoje anarcho-punky a iné jeboty. aj ja sa tam občas naseriem do vinylov. je to riadny oldskúl, žiadne dva gramce, normálne jedna Tesla a ide sa. keď si pomalý, pauzy sú dlhé. keď netrafíš drážku, vyjde z toho všeličo. potom mám okno vďaka konzumácii všetkého možného. pamätám si iba, že sa u Moráka pokúšamm zaspať schúlený okolo piecky, ale ráno sa prebúdzam v posteli, takže to dobre dopadlo.

5.3. - Brezno - Bombura - Loopata Makay, Dáša Fon Fľaša, DJ Bagr, Disko Terror SS
v Plaveckom Štvrtku, kde spíme, sa konajú fašiangy a zabíjačka, tak ako správni vegetariáni ideme kuknúť. dedinská komédia ako má byť. tetky s mravčekom na zásterách predávajú koláčiky, tak ihneď podporujeme. a potom už iba pivo a masky. strašná škoda, že musíme ísť preč. konečne aj počasie sa ukazuje po tých krutých holomrazoch. cestujeme so Zuzou a Katkou vláčikom do Blavy, kde stretávame kamošov, ktorí si však zvolili úplne zlý smer. každý vie, že dnes ide každý do Brezna a nie do Brna. vo vlaku nám spoločnosť robí osádka z Blavy. spoznávame termín ako "relačná zľava". keď pôjdete do Brezna, nekupujte si lístok do Brezna, ale iba do Banskej Bystrice a potom odtiaľ ďalej, vyjde vás to kurva lacnejšie. prečo? relačné zľavy. v Bombure čaká kopa dobrých ľudí. prvý ide Loopata Makay, dnes má svoj deň a jeho horehronský zbojnícky rap zabíja. potom idem ja a dávam asi najväčší teror hovoreného slova za svoju kariéru. divil som sa, že ma tam niekto nezabil. DJ Bagr so svojím elektro-noisom zopár ľudí udivil, zopár oslovil, mne sa páčili niektoré pasáže. nakoniec to všetko dorážajú tie najhoršie hity aj s premietaným klipmi, Disko Terror Sound System je naozaj hodný svojho názvu. už keď som myslel, že horšie nemôže byť, tak bolo. narodeninovci Dávid, Nika a Katry mali nezabudnuteľnú oslavu.

9.4. - Praha - Lucerna Music Bar - Lydia Lunch (US), Gallon Drunk (UK), C (CZ)
Fliper so Silviou prišli na koncert. a keď už sú tu, tak ideme s nimi aj my. najprv prekecáme kopu času na našej "raganovej" lavičke pri pive. Céčka stíhame na pár pesničiek, aj tie strávim na záchodovej mise. je to príjemná inštrumentálka na toaletu. to nemôže povedať veľa kapiel. Gallon Drunk už je z iného súdka. traja angláni v oblekoch a dirty rokenrol. spevák vypadá ako Nick Cave krížený s Cikym a síce nezvláda naraz spievať, hrať na gitare, na klávesoch a na harmonika, ale neustále sa o to pokúša. perfektný koncert. basa, bicie + noise party kláves či gitary. a dve geniálne sóla do ticha a tmy. jedno na harmoniku, druhé na saxík. obe bez ozvučenia. keď vybehla Lydia Lunch, myslel som že sa poserem, vyzerala ako Sokolka v šesťdesiatke (hypoteticky, prepáč Sokol). pokrstila nový preklad svojej knihy a preskupený Gallon Drunk začal mastiť podmazy pod jej polorapované, polospievané príbehy. spomenul som, že to bol koncert pre ženy? nie? bol to koncert pre ženy. toľko som ich ešte vpredu na rokenrole nevidel. to bolo fajn. ale úprimne, bez poznania minulosti Lydky Obedovej, neviem, čo by som si myslel. musí sa však nechať, že to bola jediná pankáčka z kapely. keď odišli monitory, tvrdí rokenrolisti z Gallon Drunk začali fňukať a chceli odísť z pódia. zahrali ešte jednu a potom naozaj aj odišli. neviem čo ich prehovorilo (možno nejaká (ne)šikovná klauzula v zmluve), ale vrátili sa a dali tú, na ktorú každý čakal, ale ktorá nevzbudila až také vlny ako čakal Fliper, Kill Your Sons od Lou Reeda. a to pivo! špatný Pilsner za 40 do plastu. mali sme so sebou plastové fľaše Primusa a ten bol lepší, tak som si čapoval sám. celkovo to bol asi môj posledný "veľký" koncert. ale aby som nebol taký negatívny, tak naša after-party anabáza stála za to. skončil som až na druhý deň večer. Lýdiu proste treba zapiť kolosálne.

12.3. - Most - Sandokan Bar - Dáša Fon Fľaša, Tom 77, Peťan Kotvička, Miloš
na začiatok trošku nestíhačka a nervy, ale nakoniec všetko dobre dopadá a stíhame posledný bus do Mostu. bar nájdeme podľa čuchu a podľa tónov gitary. tigre na oknách, dym sa dá krájať, hluk ako v pavilóne opíc, paráda. bramboračka do žalúdka a ide sa na pivo a destiláty. prvý hrá Tom77, ktorý ma sem pozval, dnes aj rozumiem o čom spieva. ku koncu sa mi to páči viac, menej punk a viacej melancholie. druhý je Peťan Kotvička z kapely Kombajn, znie to ako pokus o Chinaski (neviem ako sa volá ten spevák). zas na druhej strane odhliadnuc od obsahu a formy, má dobrý hlas. ale keď pre mňa sú obsah a forma dôležitejšie ako technické vymoženosti. a na to aj doplatím, hehe. ešte pred mnou ide zahrať akýsi chalanisko s tričkom Bath (ja mám Brighton, tak s ním cítim istú spriaznenosť). volá sa myslím Miloš a hrá také divné emo/grunge gitarky a strašne slabo do toho spieva. škoda, lebo to vyzerá naozaj zaujímavo. úplne zaniká v hluku krčmy. dúfam, že si ho niekedy vypočujem za lepších poveternostných podmienok. nakoniec idem ja a taký úspech nečakám. poslednú pieseň totálne doseriem, tak to nechávam tak. nie všetko sa musí končiť slávou a prídavkom. práve to sa mi v tej chvíli páči ako taký antikoncept oproti zavedeným koncertným stereotypom. a práve preto sa už počas noci nevrátim hrať, aj keď ostatní sa tam chvíľu striedajú a hrajú dáke kavery. ja sa radšej venujem podružnej zábave a tak aj končím s hlavou na stole. akosi sa to celé so spaním zamotáva, tak nakoniec ideme o pol šiestej ráno na bus späť do Prahy a bola to dobrá voľba. bola to skvelá akcia a ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí došli a podporili.

17.3. - Praha - Rock Café - Bitch & Chips (CZ), Radio Dead Ones (D), Keen (D)
tento veľmi zvláštny koncert som opísal tu: KLIK

22.3. - Praha - Palác Akropolis - Radůza, Zrní
tak tento koncert ma fakt dostal. na "skvelom" portáli, kam dávam svoje reporty, to však ešte neboli schopný ani po týždni (!) uverejniť, tak to vešiam sem. keby to nebol taký skvelý koncert, tak na to kašlem. je to také ofišl napísané, dokonca aj s veľkými písmenami na začiatku viet.
"Koncerty Radůzy bývajú beznádejné vypredané dlho dopredu. Nebolo tomu inak ani v prípade tohto pražského, ktorý bol naviac okorenený krstom. Krstnou mamou bola samotná Radůza a kropenou ratolesťou bol album skupiny Zrní.
Radůzu a jej popoluškovský, ale pravdivý, príbeh nepozná snáď iba hudobný ignorant. Na začiatku deväťdesiatych rokov ju našla hrať na ulici Zuzana Navarová a potom to už pokračuje ako v réžii Hollywoodu. Albumy, uznanie, sláva, ceny, hosťovačky a tak ďalej v hocakom poradí. Faktom však ostáva, že akoby nikdy nevymazala ulicu zo seba a ostáva autentickou a svojskou ako drevený samorast, aj keď hrá s orchestrom. Okrem toho založila vlastné nezávislé vydavateľstvo nesúce jej meno a ako prvý nie svoj počin na ňom vydáva práve kapelu Zrní. Oslí mostík postavený, hajde na koncert.
Keď som vošiel do sály Paláca Akropola a ponad more hláv som zazrel hrať Zrní, nevedel som sa vysporiadať s postavou speváka. Prvé, čo mi napadlo bolo: ten chlapec je trošku mimo. To však nebránilo, aby mi jeho poletovanie nezačalo imponovať (poletovanie v zmysle detskej baletnej alegórie o tom ako šiel chrobáčik do sveta). Medzi pesničkami bol civilizovaný. Takže divadielko. Kto sa nechá chytiť do sietí pantomimických kreácií, ten si užije. Petr Fiala so svojím srdiečkom na dlani je oproti tomuto borcovi mňága (alebo žďorp?). Frontman Jan Unger to všetko až netradične prežíval a spieval zároveň, a v tom asi aj bol motýľ zakopaný.
Muzika tejto kapely pendluje medzi pokojnými špásmi s melodikou (a že ich bolo dosť), atmosférou filmových melódií, českými odrhovačkami a vypätými polohami až post-rockového charakteru. Jemne chlácholili, potom burácali, usmievali sa, smútili. A celú túto širokospektrálnu abecedu mali po hudobnej stránke zmáknutú dokonale, takže som nezaregistroval slabé miesto a aj keď som chcel ísť po pivo, do konca koncertu som nešiel. Pri mojom naturele to o všeličom svedčí, bavilo ma to.
Celkovo mám problém so záplavou indie kapiel a nech sa ublížení študentíci tvária hocako, neverím im ani slovo. Zrnití chlapci z Kladna sa netvárili ako hviezdy, iba mali z muziky radosť a smútok. To je väčšinou viac než dosť. A ďalšou vecou, ktorá mi imponovala, bolo cestovateľstvo a príroda. Dýchalo to z každého slova, z každej noty. So zavretými očami to bol koncertný soundtrack k lietaniu nad krajinou, k padaniu lístia, k búrke. A to všetko cez oranžový filter kamier jesene. Samozrejmou čerešničkou na kope žltého lístia bol krst ich albumu „Hrdina počítačový hry jde do světa“.
Radůza bola nielen krstnou mamou, pani vydavateľkou, hosťom večera, ale tak nenútene aj hlavnou hviezdou. Zasadla za piáno na kraji pódia a spolu s troma sediacimi hudobníkmi spustila. Vec prvá: zabudnite na akordeón, španielku a komorné výpovede. Toto bol koncert plnohodnotnej kapely s razantnou dámou v čele. Vec druhá: Radůza má neuveriteľný hlas. Nelozí po rebríčkoch stupníc ako poplašená rosnička, ale stačí, keď zaduje a plachty sa trhajú a lode sa vydávajú na ďaleké plavby. Vec tretia: má charizmu legendy a rešpekt mamy, je omylná ako školák a prirodzená ako stará kamoška. To sú veci, ktoré ľudia obliaty slávou často strácajú a stávajú sa z nich karikatúry. Vec štvrtá: hudobníci, čo s ňou hrali, sú perfektní. Viem, znie to akosi samozrejme, ale cítil som tam navyše aj ďalším rozmer. Okrem aury dirigenta má Radůza aj čaro spoluhráča.
Nehrala žiaden výrazný hit a predsa každú pieseň tepala na dosky našich duší ako Mojžiš. Ukrytá za piánom mlátila hlavou do vzduchu alebo sa hebko kolísala. Hrala aj dva neautorské texty, jeden od Nerudu a jeden biblický žalm. Malo to Cohenovskú ťažnú silu. Celkovo sa mi to javilo ako dosť nábožensky ladené, ale nech sa páči. Občas vyšla pred kapelu a krídlo vymenila za gitaru alebo harmoniku. Osamelého recitálu pre revúci hlas a otrieskaný akordeón sme sa však nedočkali. Ak nerátam srandičku na záver, kedy zaspievala dadaistickú etudu s gajdami, ktoré si vraj načatá červeným vínom nedávno kúpila.
Aby to však nevyznievalo, že s kapelou to bolo zlé. To nie. Bol to iba iný druh zážitku. Kapela tomu dávala nehorázne guliská a cigánske hopsačky boli ešte hopsavejšie a krčmové odrhovačky ešte drásavejšie. Bubeník, okrem skvelého paličkovania, parádne spieval a gitarista si tam na stoličke pidlal ako malý Santana (cháp ako synonymum pre gitarového bôžika). Radůza sa tiež nebude spolčovať len tak s kadekým.
Dostali sme tony smutnej romantiky, rozchodov, nádejí. Srdcia krvácali, ľudia tancovali. Jedinou chybičkou bolo, že Radůza s kapelou hrali pomerne krátko a blbá policajná hodina to všetko rozbila ako demolačný žeriav, takže namiesto gradovania sme dostali klavírny žalm a gajdovú srandičku na záver. Ale na druhej strane je sympatická tá nevypočítavosť. Odchádzal som šťastný. Vec posledná: absolútne sa nečudujem vypredaným koncertom tejto baby."

24.3. - Praha - 007 - Sonic Avenues (CAN), Steve Adamyk Band (CAN)
moja krvná skupina. tak by sa dala najlepšie nazvať produkcia týchto kanadských kapiel. aj keď ja mám krvných skupín viac. ale s touto som sa pravdepodobne narodil. mali hrať ešte dojče hachtkoch Glasses, ale speváčka ochorela či čo. tak sme to mali o padíka lacnejšie, lebo pravdupovediac som prišiel kvôli javorovým listom. kedysi dávno sme si tak so Smetiakom hovorili, že čo je z Kanady, to je sakra dobré. bohajeho, je to tak.
koncert začal až po pol deviatej, ale to vôbec nevadilo. Steve Adamyk Band stihli svoj set odvaliť asi za polhodinku. ale bola to sakra výživná polhoďka. prišli a spustili a ja som nestačil ani zavrieť hubu a už bolo päť pesničiek v riti. pidlikali ako stroje, ako taký robotíci na 480 voltov. bubeníkova hajtka syčala (šestnástky, tridsaťdvojky, šesťdesiatštvorky, či čo to je, boha, to bola kadencia) a prechody sa používali minimálne, hlavne rýchlo a ešte rýchlejšie. dve gitary a basa mastili v tom istom rytme ako hajtka, ba dokonca niekedy sa mi zdalo, že to Steve kládol ešte kvapku rýchlejšie a ostatní dobiehali. zrýchlenie z miesta na stovku za sekundu. ibaže stálo sa málokedy. som iba čakal, kedy sa im podpália trsátka od toľkého kmitania. Ramones na 78 rpm. neuveriteľné melódie a Stevove zaprasené sóla. tak zaprasené a pritom tak krásne sóla som ešte nepočul. definoval slovo dirty garage solo. keď môže hrať on, môžem aj ja. akurát tú rýchlosť, to neviem kde nabral. ale podľa mali všetci nejaký skupinový tras alebo lakťový záchvat alebo kŕč alebo čo. keďže som to mal pomerne riadne napočúvané, tak som vedel, že to zrýchlenie bolo neuveriteľné a na hranici. a niekto mi bude hovoriť, že punkrock je nuda. toto bola väčšia facka ako priemerný grindcore. moc toho nenakecali, ale odrovnali nás ako päťsto červených kmérov s motykami.
Sonic Avenues sa na pódium neponáhľali, ale ak presvištia svojim setom tak ako SAB pred nimi, tak sa ani nečudujem. a veru bolo to podobné. melodický rachot dole schodami hlavičkovým štýlom. akurát to bolo natreté sladkým medom textov o láske. pripadalo mi to trošku až moc banálne a samé "aj vont júúú, veiting for júúú", ale srať na to. čo sa týka melodiky, bolo to lepšie, ale moc uhladené, príliš sladko hitové. celkovo u mňa dnešný súboj vyhrali SAB. zas ale Avenues sa mi zalíškali coverom od Wipers na záver v nadzvukovom rytme. ale nechali sa vytlieskavať, to ich zase dalo dolu. posledná vec, čo ma na sedmičke mrzela, bolo to, že tam všetci postávali ako na vernisáži (jedine Tašunko s Davidom nie, hehe). ale to je asi tou Prahou, kde ja každý seriózny a každý druhý hudobný publicista a každý tretí chodí na vyhajpované koncerty, len aby tam bol. alebo som debil ja a za to, že sa rád opitý váľam na koncertoch po zemi, pôjdem do nejakého sterilného pekla. bŕŕŕ. chlapci z kapiel boli milí, ale podľa toho, čo tvrdili z pódia, že sa riadne opijeme a tak, boli veľmi krotkí a vyplašení. takže kto odchádzal poslední, sme nakoniec boli my. vďaka Banánovi za skvelý koncert.

soundtrack bleskového marca 3.1

lenivý bastard sa prebúdza zo zimného spánku a prsty tepajú do kláves. dobieham stratený a zabudnutý čas rýchlosťou besného jaguára. ide sa na marec. ako som spomínal v minulom príspevku, konečne sa mi v Prahe koncom februára podarilo v bazáre na štrosmajeráku ukoristiť šumivý gramofón veľkosti decentnej dámskej kabelky a tak dobieham vinylový dlh a počúvam všetky nasyslené platne. takže hneď na úvod to najlepšie, čo ma opantalo na prelome mesiacov:

Obstacles - Dividual (2010, Play/Rec)
totálna pecka z krajiny lega, inštrumentálne klbko energie a melódií. dva koncerty ma presvedčili o absolútnej koncertnej forme kapely a toto LP ma iba dorazilo knokautom od divného obra na obale. neznášam odfláknuté booklety bez textov a podobne. a tuhľa krásny obal aj s vnútrom a to všetko od kapely, ktorá nemá texty (!). paráda.

Something Fierce - There Are No Answers (2009, Dirtnap Records)
už som tu kedysi spomínal portlandské vydavateľstvo Dirtnap a ich mega-jebový sampler a vôbec vydavateľský plán a kone, čo majú ustajnené, ani nejdem hovoriť. na sampleri sa mi najviac páčilo toto texaské trio. a potom zrazu narazím na ich vinyl, malý zázrak. kým som ešte nemal gramec, tak som sa pokúšal aspoň použiť download kód z platne, ale uprostred sťahovania sa podrbalo wifi spojenie v krčme. kristamárijá!!! tak musím čakať mesiac. ale vyplatilo sa. geniálny mix toho najlepšieho z punkrocku. nie je to nič nové, ale je to geniálne zahraté a texty nie sú trápne somariny o láske. neviem ako to tieto kapely robia, že zvuk majú zároveň čistý a zároveň dirty. nemôžem sa toho dopočúvať. chcem ich na koncerte, kristamárijá!!!

Sean Wheeer And Zander Schloss / Pascal Briggs And The Stokers - split LP (2011, veľa labelov)
hneď po ich spoločnom koncerte kupujem vinyl a doma nevychádzam z údivu. je to asi narotovanejšia nahrávka na našom súkromnom domácom vysielaní. a hlavne Pascal a Stokers ma zabíjajú. obyčajný country/blues/punkrock, ale s nádherným fílingom a od srdca. posledné dve piesne "Brothers Ans Sisters" a "If You Wanna Leave", tak to sú mohutné hity pangalaktických rozmerov. strana dvoch seniorských pankáčov Seana a Zandera je plná srdce trhajúcich country cajdákov a ja country môžem. plus, keď som videl, čo tí páni vystrihli za koncert. všetky stetsony sveta dole.

Embrace - s/t (1987, Dischord)
nájdené v bazáre. a ak mám veriť discogs.com, tak som vlastník originálneho pressu, aj keď ma mätie nápis "printed in France". na to ale sere pes, lebo to nič nehovorí o nespochybniteľnej kvalite tejto nahrávky. inteligentný a džentlmenský HC/punk, vysvetlite si to ako chcete. to všetko na čo ten bosohlavý maník siahne, je takéto dobré? kurva. platňa sa dá stále zohnať, keďže Dischord robí repressy starých vypredaných vydaní. neváhal by som ani chvíľu. (veď keď som to zbadal, ani som neváhal.)

Coliseum - House With A Curse (2010, Temporary Residence)
nemám platňu, ale na koncerte snáď zoženiem. od prvého počutia ma to divne chytilo za pačesy a nepustilo celý mesiac. nie je to jednoznačná a priama nahrávka, veľmi zvláštna atmosféra. je v tom niečo naliehavé a ťažké. akási bezmocnosť a tvrdohlavosť Hot Water Music mixnutá valivým HC/punkom. fakt sa to ťažko popisuje, ale v slúchatkách to počúvam stále dokola. strašne som zvedavý na koncert.

No Hope For The Kids - s/t (2006, Feral Ward)
áno, priatelia, ešte ma to nepustilo, už to trvá tretí mesiac. ich dosku som si normálne nosil so sebou na trase Praha - Slovensko, aby som ju mohol počúvať tam aj tam. som debil a milujem túto kapelu.