Ladakh a peklo

v poslednej fáze nášho putovania je každá autobusová cesta odyseou. neni tomu ináč ani na ceste do Ladakhu, budhistickej oblasti v štáte Jammu a Kašmír. zvykli sme si na nekomfort, šialených šoférov, časté zastávky aj rozdrbané cesty. viacmenej už si bez nich cestu ani nevieme predstaviť a užívame si to. teraz však pribudli vysokohorské sedlá, zosuvy pôdy a kosa. to už nie je práve sranda. keď vidíš pod sebou v rokline vraky kamiónov, na nálade to nepridá. a pri prechode nebezpečným sedlom Zozi La (3550m) ešte aj pršalo, čo je najlepší základ pre zošuch do pekla. do toho panikáriaci pasažieri a o príjemný pocit je postarané. dve defekty počas cesty nie sú nič špeciálne, všetko sa rieši operatívne na ceste. lížeme tzv. Line Of Control, čo je hranica deliaca Kašmír medzi Indiu a Pakistan, na severnom fronte kľud. obedujeme v tibetsko-moslimskej dedine Drass, (údajne) druhej nachladnejšej osade sveta (po sibírskom Ojmjakone). odmenou po dvojdňovej ceste a „ilegálnom“ nocovaní v autobuse je Ladakh, malý Tibet v Indii. tu a v Spiti sa dá vidieť to, čo v Tibete, ale bez čínskych zásahov v neporušenej tisícročnej tradícii. celá oblasť je vyše polroka odrezaná od sveta, zakonzervovaná vysokými masívmi hôr. život sa odohráva v širokých piesočných údoliach riek, hlavnou osou je Indus. tu viac ako inde ľudia po stáročia využívali to málo, čo im kruté podmienky poskytovali a vytvorili unikátnu kultúru, ktorú civilizácia a globálne zmeny počasia obhrýzajú a menia vo ultra krátkom čase.

základňu máme v hlavnom meste Leh, ktorý je kombináciou turistického úľa a starobylého mesta s krivými uličkami, obrovskou tržnicou, blatovými domami a stupami. prečesali sme desiatky sekáčov, vojenských aj iných, túlali sa nekonečnou pestrofarebnou tržnicou vrastajúcou do mesta a počúvali spevy z mešít, videli sme srandovný konský pólo zápas kvality našej horskej ligy a stopovali po údolí Indusu pri návšteve budhistických kláštorov s obrovskými psychedelickými sochami démonov a budhov.

navštívili sme dve ešte odľahlejšie oblasti v rámci samotného odľahlého Ladakhu: najväčšie Himalájske jazero Pangong (dlhé 130 km) s tyrkysovou brakickou vodou, zasadené do krásnej nehostinnej pustatiny, a rajskú záhradu uprostred púštneho údolia rieky Nubra. ku jazeru sme sa trmácali nezničiteľným Tata autobusom cez (údajne) druhé najvyššie zjazdné sedlo sveta Chang La (5360m) a cez údolie obrích himalájskych svišťov kvasiacich na skalách. v údolí Nubra sme sa zase dostali do pohoria Karakoram na náš najsevernejší bod Indie, do osady Panamik, porochnili v horúcich prameňoch a na ceste späť cez (údajne) najvyššie zjazdné sedlo sveta Khardung La (5602m) sme zažili horor za bieleho dňa. hory ukázali svoju krutú tvár. behom pár minút padli tri lavíny odpálené slnečnými lúčami. ostali sme uväznení vo výške 5500m s ďalšími lavínami a výškovou nemocou číhajúcimi za rohom. dve autá ostali pochované pod snehom. prvý krát v živote som videl silu ľudskej kooperácie, keď šoféri povyskakovali z áut a tým čo mali (doskami, plechmi, lopatkami, holými rukami) odhrabávali sneh a zachránili štyri ľudské životy (neviem ako dopadlo druhé auto, to lavína zobrala so sebou dolu, takže bilancia asi nebola taká dobrá). v autobuse sme klepali kosu, čakali na pomalý vojenský odhŕňač, rozdávali sa keksy a domáce pečivo. keď sme po piatich hodinách boli vyslobodení zo snehového zajatia a bezpečne dolu pod snehovou čiarou, došlo mi, ako blízko smrti sme vlastne stáli.

naša dôvera v himalájske priesmyky prudko klesla a to sme mali pred sebou ešte poslednú cestu z Lehu do Manali. všetko nakoniec prebehlo hladko a rýchlo, najmä vďaka super šoférovi, ktorý šiel rýchlo a miloval skratky (význam slova skratka medzi serpentínami vo vysokých horách je presne to, čo si vás mozog nechce pripustiť). paradoxne sme skysli za posledným sedlom tesne pred cieľom. tu totiž indickí turisti chodia šantiť na špinavý sneh a keď oni niekde idú, idú ich tisícky. takže niekoľkohodinová zápcha vo výške takmer 4000m? v Indii je možné všetko.

zliezli sme teda z hôr a už sa kúpeme iba vo vlastnom pote až do konca výletu. po ceste sme sa zastavili v umelo postavenom meste Chandigarh a navštívili Rock Garden - fantáziu jedného muža, ktorý labyrint betónových záhrad stvoril iba z odpadkov, a stále pokračuje. fascinujúce a inšpiratívne. páči sa mi aj fakt, že táto zbierka smetí je (údajne) po Taj Mahal najnavštevovanejšie indické miesto. ináč je Chandigarh veľmi neindický, trochu ako naše betónové mestá s tvrdým diktátom soc-architektúry.

konečne sme v Dillí, po troch nociach strávených v polospánku na indických cestách, kde je jedno akým deluxe autobusom idete, pretože pod vami je predsa len ten istý rozdrbaný indický tankodróm nazývaný cesta. zažívame význam slova indická horúčava na plné gule. teploty sa šplhajú ku 50°C. žijeme ako upíri v ružovej kutici 2x2m. nad hlavou rozheganý ventilátor frčí nonstop, iba čakáme kedy spadne a pokrája nás (už sa to niekedy stalo?). teplý je vzduch, teplá je voda, teplé je jedlo, spím v kaluži vlastného potu. vonku vychádzame iba po zotmení, no aj tak je to des. som vyznavačom nového náboženstva. obohoslužba vyzerá tak, že sa holý a mokrý (po osprchovaní v teplej vode samozrejme) postavím do izby a vzývam ventilátor k väčším výkonom. mama by bola konečne rada, sprchujem sa niekoľko krát do dňa.

ináč si užívame posledné dúšky krásneho indického chaosu, kopy exotického ovocia, lassi a štipľavej pouličnej stravy. som zvláštne rozpoltený. je mi smutno, že odtiaľto odchádzam a zároveň sa teším domov. uvidím ako sa moja dilema vyvinie po príchode do sterilnej Európy.

pozn.: veľa krát som musel použiť pri rôznych rekordoch slovo „údajne“, pretože dobre viem, že všelijakých „najvyšších zjazdných sediel“ je vo svete viac a tu v Indii si veľmi radi hocaký rekord prisvoja, aj keď pravda býva niekedy iná. pochopiť sa to dá jedina tak, keď prijmete premisu, že India je niečo ako svet sám o sebe. takisto údaje o nadmorskej výške netreba brať v Indii príliš vážne. ten kto videl tunajšie mapy, určite chápe prečo. myslím, že keby som rozdal škôlkárom papiere a mali by nakresliť nejakú mapu, mohli by to tu na miestnom trhu v pohode predávať ako legitímne kartografické diela.

Himačaras Pradeš, Amritsarský bufet a Kašmír

            po dvojmesačnej nepálskej anabáze sme zase v Indii. pochopíme to hneď ako nám za hranicou udrú do nosa vôňosmrady a do očí pestrošpina. ští sa všade a kúpiš všetko. na úvod si dáme dvojdňovú kalváriu autobusom cez vriaci Uttar Pradesh, lízneme Uttaranchal v svätom Haridware (platí zlaté indické pravidlo, že čo je na Gange, to je sväté), pokračujeme cez štát bez identity Haryana, kde sa nám dosere bus a skysneme v prašnej diere, ktorej meno ani nechcem vedieť. ešteže máme so sebou plný bus Nepálcov plastopáličov, ktorí nám robia pekný kultúrny mostík medzi susedskými krajinami.

            sme v horskom štáte Himachal Pradesh. zo Shimly, implantovaného kríženca Anglicka a Smokovcov, ihneď mierime preč a niekoľkými busmi cestujeme ďalšie tri trasľavé dni po cestách, ktorých architektom treba dať nejakú cenu na festivale adrenalínových zážitkov. im ale iba cenu druhú, zlatá medaila totiž pôjde šoférom, ktorí to vedia okoreniť naozaj vražedne. a čím väčšia tma, tým rýchlejšie. ale konečne sme živí a celí v údolí Spiti. na vysokohorskú púštnu krajinu niet schopných opisov, je to jeden veľký geomorfologický sen, Tibet v bonsajovej verzii, tisícročné kláštory na rozprávkových skalách, vysmiati budhisti. v Kibberi, (údajne) najvyššie položenej dedine sveta, zažijeme adrenalín na ručnej lanovke, bizarnú oslavu narodenín po tibetsky s kakofonickou noise kapelou a prechádzky najkrajšími pustinami. očíme divoké zvieratká v zdanlivo mŕtvej krajine, užívame tibetskú kuchyňu a cítime sa tak dobre ako sa dá iba na konci sveta.

ďalší dlhší pobyt v Himačali sme prežili priamo v srdci čarasového kráľovstva v malej dedinke absolútne mimo turistických trás a realitu. na týždeň som vypol všetky systémy a nonstop čadil miestny čaras dlaňovej kvality číslo jeden, o ktorom si celý huličský svet iba šepká mýty. prvotriedna marihuana rástla úplne všade, žrali ju kravy, miestny vykášali ako burinu. čaras sa fajčil samozrejmo, stále a všade, ako si u nás dávaš pivo s kamošmi. trošku tejto kultúry voperovať namiesto našej tvrdej alkotradície by bolo nádherné, ale to je na dlhšie. celý pobyt prešiel ako v želé, sami sme sa stali želé a ja ešte okrem toho aj sidduman (siddu je miestna špecialita, ktorej som sa nemohol dožrať). ale všetko musí skončiť a my odchádzame z čarasovej Shangri-La naspäť do krutej reality.

nakukneme do Dharamshaly, resp. do McLeodGanj, kde sídli tibetská exilová vláda a vôbec celé je to tu prebudhované. motajú sa tu hľadajúci a možno nachádzajúci západniari, tiež plno indických turistov, trošku také tržnicové Bojnice v horách. neuveriteľnou náhodou sme bývali v dome, kde spával Dalajláma so suitou po úteku z Tibetu a tiež náhodne sme toho starého páprdu na druhý deň zočili. okrem toho fajná tibetská strava, čo je celkom oáza v mori indických štipľavín, po piatich mesiacoch v jednom ohni presračkovaný žalúdok ocení nepikantné momo, thukpu či tsampu.

ďalším bodom programu je sikhský štát Punjab (Pandžáb, čo znamená Päť riek). je tam dolu na rovine už riadne peklo, ale silne chceme vidieť Zlatý Chrám v Amritsare a pohraničný cirkus v Attari. Zlatý Chrám je teda bomba. najsvätejšie miesto sikhov sme však neocenili z aspektu náboženského, ale ako najväčšiu nocľaháreň a hlavne najväčší bufet sveta. tomu sa hovorí pohostinnosť, keď tam denne nezištne nakŕmia 60000 (nie je tam preklep, slovom šesťdesiat tisíc) pútnikov a dvoch bezbožných slovákov. na Zlatý Chrám sme hodili očko zdiaľky, aby sa nepovedalo, ale kuchyňu sme si boli teda obzrieť detailnejšie, najmä slávny stroj na čapáti (indické placky), čo chrlil deň-noc. vojenský cirkus na pakistansko-indických hraniciach sme odsúdili ako polodebilnú ukážku militantnosti a nacionalizmu, ale zdalo sa, že sme tento náhľad mali iba my a okrem nás si to tam všetci užívali na plné pecky, vojaci vykopávali nohami nad hlavy, nadšene sa behalo s vlajkami a dozorcovia regulovali diskotéku.

útek z pekelného hicu v Amritsare sme absolvovali vlakom, konečne po troch mesiacoch zase na batožinových pričniach, s možnosťou si čítať bez nadhadzovania na tankodrómových cestách. slávna indická železnica bohužiaľ končí v Jammu. no a tu sa odohráva apokalypsa. všade tma, piesočná búrka, ošťatá autobuska, všivavé ubytovanie v temnej oblude socíkovského strihu a akýsi divní ľudia, čo sa s tebou prestanú rozprávať v polovičke rozhovoru, ktorý sami začnú. scéna ako z cyberpunkového noir filmu. neostávame ani minútu, mizneme odtiaľ prvým nočným busom.

ráno nás víta Srinagar, letné hlavné mesto štátu Jammu & Kashmir. víta nás nechutnými ojebávačmi, astronomicky drahým ubytovaním a nedobrou aurou. nech sa idú bodnúť aj so svojimi slávnymi hausbótmi a jazerom, ani to kašmírske údolie sa mi nezdá také rajsky zelené. chytáme posledné dve miesta v autobuse na východ a je po Kašmíre. tak ako som sa sem tešil, tak som sklamaný (tak to už chodí, keď si neičo dopredu vyfarbíš). Srinagar si pozrieme aspoň z autobusu, vyzerá celkom ináč ako všetky indické mestá, má v sebe niečo stredoázijské, možno až balkánske, rozbúrané špinavé budovy a štvorcové mešity bez minaretov aké sú iba tu, ale všetko podčiarknuté akousi ponurosťou. konflikt, čo sa tu tiahne desaťročia stigmatizoval každý aspekt života. historický Kašmír je rozdelený medzi Indiu a Pakistan (dokonca aj Čína si ukrojila), pričom každá z krajín ho chce mať iba pre seba a do toho chcú Kašmírci samostatnosť. dočasný geopolitický pat. obrovské vojenské základne hyzdia celú krajinu, pomedzi ne sa hemžia džípy s indickými turistami a miestni obyvatelia dorábajú každodenný chlieb. už dlhší čas je tu pokoj, no večná otázka stále visí vo vzduchu. my máme namierené do východnej časti štátu, kde kockaté plechové mešity uvoľnia miesto budhistickým stupám a gompám (kláštrorom) a zelenookých bradatých kašmírcov v tunikách nahradia veselí budhisti s vysokohorským slnkom spálenými líčkami.

goodbye Nepal

už sme síce mesiac naspäť v Indii a tá teda vie svojím mocným dopadom prekryť akékoľvek iné zážitky, ale malá rekapitulácia Nepálu nikdy nezaškodí.

veľkým trekovým destináciám sme sa zámerne vyhýbali a radšej sme si kráčali len tak medzi neznámymi dedinkami, kamošili sa s miestnymi, spávali s hydinou (tam som do spacáku chytil malé hryzavé potvorky), jedli výlučne domáci dhal bhaat na milión spôsobov a Himaláje pozorovali ako tapetu na obzore. jeden trek sme si ale predsa len vybrali a tip padol na turisticky nie až tak frekventovaný, drahý a náročný Langtang. najprv autobusy plné grcajúcich Nepálcov, potom už len pochod Himalájami, drevené Tamangské dediny, tibetské jedlo, rochnenie v horúcich prameňoch, všade budhistické stupy a vlajočky, vysokohorský čaras za babku a samozrejme milovaná dhal bhaatová diéta.

v samotnom údolí Langtangu sme stretali aj celkom mladých ľudí s nosičmi a sprievodcami, človek začne premýšľať nad kladmi a zápormi takejto turistky. vďaka vlastnej sprostosti a ignorancii („nás sa to predsa netýka“) sme okoštovali navýsosť nepríjemné príznaky výškovej nemoci, čo urýchlilo náš odchod z úžasnej krajiny na konci údolia Langtangu, zatiaľ najmagickejšie miesto aké som v Himalájach videl. pri výstupe ku posvätnému jazeru Gosainkund sme si preto už dali pozor a učebnicovo sme dosiahli 4380m, najvyššie miesto kam sme sa zatiaľ dostali po vlastných. zaujímavá bola posledná noc na malej chate u opitých Sherpov, s najhorším jedlom a najväčšou klendrou, ale to už je tá naša úchylka nepodporovať veľké turistické ubytovne, dodržovať sľuby a vždy sa sčuchnúť s divnými typmi.

civilizáciu sme si vychutnali v špinavom Kathmandu, dostalo sa mi cti zahrať tam koncert, vydať DIY CDčko a bližšie spoznať Sarinu a Oliviera z kapely Rai Ko Ris. pobyt v Kathmandu Valley sme zakončili grotesknou infiltráciou do spoplatneného historického mestečka Bhaktapur, kde sa zastavil čas a trochu sme ľutovali, že sme sem nešli skôr. takto nejako muselo vyzerať Kathmandu ešte pred tým ako ho spľundroval mor turizmu, kapitalizmu a znečistenia.

naše posledné kroky smerujú do neprebádaného západu krajiny. bohom aj Nepálskou vládou zabudnutá oblasť, kde sú dvojtýždňové štrajky normou a turista je čudnejší ako mimozemšťan. turistickí sprievodcovia o tejto oblasti mlčia, pospolitý ľud sa čuduje, čo tam chceme robiť. po všakovakých peripetiách nakoniec strávime týždeň na pomarančovej farme u Ferka Výrostka a sme atrakciou pre celú dedinu. stredomorská krajina akú sme ešte v Nepále nezažili, neuveriteľná pohostinnosť a pitoreskné postavičky korenia celý pobyt. dokonca si odučíme dve chaosné hodiny v miestnej škole, zakončené nepálsko-slovenskými tanečnými kreáciami. najväčším zážitkom je však kolosálna sračka, ktorá ma pribije na lôžko a som nútený využiť infúziu v miestnom zdravotnom stredisku v špinavej chatrči, avšak so starostlivosťou a úrovňou aká je aj na Slovensku nadštandardom.

je čas ísť zo zlatej klietky miestnej pohostinnosti a aj z Nepálu. no cesta do Indie sama o sebe sa stane plnotučnou cestovnou kapitolou a na vlastnej koži zažijeme, čo to je Nepali Bonda, čiže nepálsky generálny štrajk. prvé tri dni pochodujeme pešo, lebo nechodí vôbec nič, iba motorky. v jednej dedine stretneme nepálske turbodúchadlo - týpka, ktorý hulí jointy na jeden ťah a v nevetranej zatuchnutej kutici, kde spolu spíme, spotrebuje behom pár minút všetok zvyšný čaras, čo máme. cestu doklepneme na korbe nákladiaku za nekresťanské prachy a minibusom, ktorý nás všetkých vyhodí uprostred cesty. zase pešo cez demonštrujúce mesto a večernú planinu, aby nás nakoniec záhadný bus zobral do poloindického mesta Nepalgunj na hraniciach. goodbye Nepal. 

soundtrack hladu po muzike

keď sme začínali cestu po Indii, bol som veľmi rád, že úplne ujdem do muziky a oddýchnem si. okolo hudby sa vlastne točí celý môj život, takže to bolo vypnutie celkom radikálne. a príjemné. ale po čase to muselo prísť a aj prišlo. hlad po muzike prišiel pozvoľna a po koncerte v Kathmandu začal byť nebezpečne bytostný. na konci našej nepálskej etapy ma v dedinke Kotmaula na západe krajiny fenomenálna sračka zložila na lôžko a mal som príležitosť nasúkať baterky do plejera a zatĺkať do mozgu jeden album za druhým. a potom som už plejer ani neodkladal do batohu, kde bol celý čas doteraz. už ho mám vo vrecku a pravidelne fetujem. som plný a rád sa podelím o najlepšie momenty a albumy. táto stať by sa dala nazvať aj „zoznámte sa s klasikou“, hahaha.

The Dickies – Stukas Over Disneyland (1983)

v dnešnej dobe je veľmi ľahké stiahnuť si od kapely všetky albumy naraz a všetko tak mať naraz na počúvanie. ale stráca sa potom ten bádateľský pocit, lovecký nos a čakanie na pochúťky. od Dickies mám iba staré platne a o tomto albume som ani netušil. o to väčšie potešenie, keď som ho našiel medzi kopou muziky od kamaráta Davida. keby človek nevedel, že sú z USA, určite by ich označil ako anglickú kapelu. neznejú „americky“, nemajú taký super zvuk, skôr vsadili na starý rokenrolový sound. Dickies spoznáš okamžite podľa ultra melodických pesničiek (opäť skôr rokenrol, ani náhodou nie cukríkový neopunk či melopunk) a podľa originálneho spevu, ktorý znie už zopár dekád tak isto, ako z káčerovského rádia. niekedy sa musím opýtať nejakého anglicky hovoriaceho, či sa vlastne dá rozumieť spevu, lebo v niektorých pesničkách mi to príde doslova ako „qva-qva-qva-qvá-qvá-qvá“. album „Stukas Over Disneyland“ má perfektný názov, geniálne gitarové a melodické nápady (najmä v niektorých refrénoch všetci punková skladatelia blednú závisťou), prerábku najlepšej piesne od Led Zeppelin, srší vtipom a celé je to plné takého cirkusového chaosu. toto mám na niektorých punkových nahrávkach veľmi rád, neuchopiteľný bordel v pocite, akoby sa niečo stále dialo v pozadí a viselo vo vzduchu, nemyslím zvukovo, aj keď je to dosiahnuté práve zvukom, proste je tá muzika plná, zvuky sa prekrývajú, nie je to učesané a sterilné. no a samozrejme vždy keď počujem Dickies, spomeniem si na festival Rebellion 2008 v Blackpoole, kde to práve oni a Rezillos, aspoň pre mňa, zachránili na celej čiare, ináč by som asi dodnes ľutoval, že som tam šiel, ale to je celkom na inú debatu. ak ešte stále nevieš o akej kapele je reč (hahaha), určite si spomenieš, keď si vypočuješ ich nototircky známy cover televíznej zvučky„Banana Split“.

The Fall – Ersatz G.B. (2011)

minulý rok ma nový album chytil spolu s ich koncertom v Brightone a postupne sa z toho stala divná láska. tak ako po jari príde leto a po lete zase jeseň, tak aj The Fall vždy vydávajú jeden album za druhým. pri takom množstve je veľmi ľahké skĺznuť do pásovej výroby a kvalita ide dolu vodou. neviem ako je to v ich prípade, nie som žiadny thefallológ, ale viem, že prvé albumy sú super a najnovší je bombový. je to presne ten typ albumu, ktorý ťa omotá omaly a postupne, ale o to pevnejšie drží pod kožou. to celé bolo v mojom prípade ešte zabetónované zvláštnym a geniálnym koncertom. The Fall sa točí okolo blázna menom Mark E. Smith, on deklamuje svoje divné básne do podmazu, na „Ersatz G.B.“ syčí, šušle, brble, kričí, krčí a lenivo prežúva slová. pozadie sú úsporné bicie, monotónna basa, gitarové trasenie a klávesové šmuhy a ruchy. dokopy táto koláž napodiv vytvára piesne. niektoré si dokonca vyspevujem, lebo nie všetky sú zákonite rozhárané, sú tam náznaky silných melódií, ale páči sa mi, že to všetko nevybalia hneď, pomaly sa hrajú a pokúšajú, občas sa spoja v erupcii muziky a potom zase do starých koľají rečníckeho delíria. je to divná láska, ako droga, ktorú nechápete. zo všetkých albumov to najlepšie zapadlo na moje stavy rozhaseného organizmu a horúčkovitých nocí.

Ramones – Acid Eaters (1993)

králi punku a ich pocta starým kapelám. pre mňa najlepší album Ramones (teda okrem prvého, druhého, tretieho, štvrtého... a päťdesiatehotretieho...). v totálnom tichu, obklopený nepálskymi horami a pod mesačnou oblohou, počul som každý nástroj, každý vokál, každé Johnnyho žblknutie do gitary. milujem obdobie konca 60-tych rokov, prerod hipisáckej muziky na prvotnopospolný punk, s trochou garážového odéru a rokenrolovej špiny ja to tá najlepšia kombinácia (výborne to mapuje séria CDčok „Louisianna Punks“). Ramones zobrali tucet piesní od známych aj neznámych interpretov a prekrútili to do svojho sveta. na prvé počutie to všetko znie geniálne ramonesácky, ale keď sa započúvaš, nájdeš tak kopec muzikantského umu a šikovnosti. poznám tento album naspamäť, ale aj tak som našiel nové veci. Joey je fakt výborný spevák a tu má na svedomí skôr tie cajdákovejšie piesne. zvyšné spieva C.J. a tie majú gule ako bizón. je sranda, že keď som to počúval kedysi, vôbec som tieto dva rozdielne spevy nerozpoznával. gitara, basa a bicie sú ramonesácke, úderné, priame, žiadne zbytočné odbočky, rovno na vec a držíme akord dokým to nebude nutné posunúť. nie všetko je rýchle, ale to už v tej dobe dávno nebolo ich doménou. niekto by možno povedal, že vymäkli, oni sa však iba podriaďujú originálom. je to pocta ako má byť. už výber coverov je super, takže umocnené o ramonesácke spracovanie to nemôže byť zlé. toto je klasika na druhú.

Social Distortion – B´s And Covers (1999) + Greatest Hits (2007)

v Nepále, keď sa štrajkuje, tak rovno niekoľko dní, niekde dokonca týždňov.  mali sme nechcené privilégium zažiť západný Nepál, kde sú štrajky najdlhšie. takže žiadne busy, ale pekne peší pochod prašnými cestami v pekelných dňoch. ako vykúpenie príde zvezenie sa na špinavej a zaprášenej korbe veľkého nákladiaka. Kerouacovsky hľadím na ubiehajúcu suchú krajinu, držím sa kde môžem, nohy mi ďakujú a v slúchatkách Social Distortion. čistá tulácka romantika. Social D je perfektný podmaz k takejto chvíli, je to istota. Mike Ness spieva tým svojím drzým hlasom o životných lekciách, všetko hrá presne ako má, je to blues a je to punk. pamätám si keď mi kamarát Smetiak prvý krát pustil „When The Angels Sing“, bolo to ako zjavenie, takýchto momentov som zažil iba pár v živote, podobné to ešte bolo s kapelou Leatherface. je to ako objav niečoho, čo si doteraz celý čas hľadal, ale nevedel si o tom. malý nečakaný zázrak, od tej chvíle sa život proste mení. a presne vieš recept ako urobiť chvíľu na korbe nákladiaka takou, že si ju zapamätáš snáď na celý život. a čo napísať o spomínaných albumoch? myslím, že názvy sú pekne sebavysvetľujúce.

Black Flag – EPs

doma tróni v zbierke platní LPčka „First Four EPs“ od Black Flag, podľa mňa to najlepšie čo kedy táto kapela urobila, ešte predtým ako tam prišiel kecálek Rollins (ale no tak, robím si srandu, mám rešpekt k tomuto chlapíkovi s hrubým krkom, no podľa mňa hudobne to šlo s BF po jeho príchode trochu dolu vodou, možno to nesúviselo priamo s ním, ťažko teraž súdiť, to už je história). na plejeri mám tých singlov viac, ale aj tak je to stále a dokola prvý „Nervous Breakdown“, čo si púšťam. jediná nahrávka BF, na ktorej spieva štekavý Keith Morris (neskôr sa objavil v legendárnych Circle Jerks a dnes hrá vo fenomenálnych OFF!). myslím, že na svete neexistuje pankáč, ktorému by nezačalo trhať nohami, rukami a vlasami, keď počuje úvodný riff „Nervous Breakdown“, je to Pavlovov reflex, je to prísľub, je to istota, je to závisosť, keď trochu upravím jednu bublinku Komixbastarda, tak „riff z Nervous Breakdown je základ základu“. všetko má na svedomí tvrdohlavá dvojka Greg Ginn a Chuck Dukowski, ktorí stoja vlastne za celým fenoménom BF a následne šablónou pre všetky ostatné HC/punk kapely. tá istá hudobná závislosť pre mňa platí aj o zvyšných pesničkách na singli (Fix Me, I´ve Had It, Wasted), sú vyrazené v pamäti ako žeravá pečať. podobné je to aj so singlom „Jealous Again“. krátke, úderné, jasné. minutáž 1:52, 0:59, 1:02, 1:45, 0:52. vychriachnuté, vypľuté, trafené presne do tváre spoločnosti. ešte sa niekto diví, že všetci chcú hrať ako Black Flag? ja nie.

ako sa vydáva DIY CDčko v Nepále

na začiatku všetkého je príjemné pokoncertné popoludnie strávené u Sariny a Oliviera (Rai Ko Ris) v Boudhanilkanthe, severnej časti Kathmandu, priamo pod strmými svahmi posiatymi širokými jazvami po zosuvoch pôdy. na druhý deň odchádzame mimo civilizáciu a dosah internetu, takže vôbec netuším ako sa vyvíja situácia okolo v sekunde naplánovaného koncertu a či vôbec nejaký bude. to sa dozvedám až o dva týždne neskôr po návrate z Himalájí a keďže sa posunul dátum na skorší, na všetko mám presne týždeň.
  už počas pochodovania v horách som si predstavoval, aké by to bolo super, keby som mohol urobiť špeciálne na koncert v Kathmandu nejaké benefičné CD, z ktorého by šli prachy pre Infoshop a ostatné aktivity priateľov. a zrazu to bolo možné, takže už to ostáva iba na mne. tu je pravdivý príbeh ako sa to všetko stalo.
  všetko začína naberať ostrejšie kontúry (v mojej hlave samozrejme, lebo o ničom inom nerozmýšľam) v nedeľu po ceste z Langtangu do Kathmandu. nič nás nezastaví, aj keď osud nás furt brzdí. autobus neustále stojí, potom nepálska výmena kolesa (na všetko používajú jeden jediný nástroj – obrovské kladivo), následne sa autobus pokazí úplne (nepomôže ani všemocné kladivo) a možno tam na ceste stojí dodnes, to už neviem, lebo sme odišli na korbe pick-upu s troma policajtami, čo pojedli vtipnú kašu. ešte v ten večer som v obchodíku na New Road zjednal cenu za 32 CDčiek, nezmazateľnú fixku a širokú lepiacu pásku (500 rupií = asi 5 evri).
  v pondelok nastáva proces výberu piesní na album. Zuza je veľmi dobrý poradca, nápad obmedziť to iba na 13 piesní bol jej a som rád, že som tam nedal všetko, čo som chcel ja. pomohla aj s konkrétnymi piesňami, najmä so škrtaním, ktoré mi ide veľmi ťažko. na obed už mám piesne a aj poradie. po troch pesničkách som tam šuchol z posledných dvoch EP (Temporary Nameless 2010 a Mrchožrút 2011, zvyšok sú zatiaľ nevydané veci, tri piesne z plánovaného vinylu a štyri pozbierané, čo som nahral za posledné obdobie kade-tade. poobede idem ku starým pankáčom do kopcov (ako sa familiárne nazval Olivier) a odovzdal som master na kľúči na napaľovanie, ktoré má poriešiť ich kamarát Maiki z kapely Naya Faya. veľmi podstatná zložka DIY vydávania hudobného nosiča. dúfam, že sa nič neposerie, ako to väčšinou pri napaľovaní chodí. preskúšam si pesničky na sobotný koncert, pokecáme a valím späť do smradľavého mesta.
  v utorok zháňam kartóny na vonkajší obal. niečo nájdem priamo v guesthouse v koši, niečo na ulici a jednu krabicu som zobral spred pouličného obchodíku na starom rínku Annapurna. všetko sa zdalo normálne, prišiel som ku chlapíkom a opýtal som sa, či môžem krabicu zobrať, pekná, čierna, z tenisiek. niečo zamrmlali, čo som ja pochopil ako „áno“ a už som si škatuľu niesol v drápoch preč. veľmi konsternovane na mňa hľadeli, no ja som sa nevracal, aj keď som netušil, čo sa im nepáči. dôvod som pochopil až doma. krabica bola plná bordelu, zobral som im smetný kôš. a oni sa mohli vynačudovať na debilnom turistovi, čo príde, myslí si, že každý rozumie po anglicky a ešte im aj spred nosa suverénne odnesie odpadkový kôš. tu sa hodí známa hláška: „nebyl čas lámat si hlavu kdo je kdo“. na izbe som schmatol nožničky, ceruzku a lepiacu pásku a podľa jedného šablónového kusa som skompletoval všetky vonkajšie obaly.
  v stredu som dostal sračku a na streche guesthousu som našiel starú dažďom zničenú knihu o ikonickom fenoméne Che Guevaru. to vyriešilo moje otázky z čoho urobím vnútorné vrecko na CD. zase nožničky a lepiaca páska a vnútraky sú hotové. po El Comandantovi sa len tak zaprášilo. a že kniha bola hrubá a materiálu dosť, na každý obal som stvoril malú koláž. to bola jedna z najkrajších fáz výroby obalu. večer som sa veľmi hlúpo a pažravo najedol štipľavého a tak sa moja malá sračka premenila na veľkú, tekutú a frekventovanú. to som bol akurát vo fáze prípravy bookletu. keď ma omrzelo kmitať medzi posteľou a hajzľom, jednoducho som si zobral laptop, sadol som na misu a za častého vypúšťania čokoventilu som na tróne strávil celú noc. ale vo štvrtok ráno, keď vyšlo slnko a svitol nový deň, som mal hotové všetky preklady a kecy okolo.
  cez deň som texty vytlačil a zároveň som mal hotový aj názov „Nové rána“. preklad do nepálčiny som riešil anketou v obchodíkoch, ale nie príliš úspešne. nepálčina má totiž niečo ako svoje ustálené frázy a nové spojenia vraj znejú veľmi neprirodzene a kostrbato, dokonca som sa stretol aj s absolútne nechápavými postojmi a nemožnosťou prekladu. to ešte ostáva otvorené. do večera som sa venoval tvorbe samotného bookletu, takže trhanie, lepenie a kreslenie. stále to však nemôžem dokončiť, lebo ešte nemám titulnú fotku a najmä názov v nepálčine, to nechávam na posledný deň.
  v piatok ideme s kamarátom Alejandrom loviť ranné fotky do ulíc. mám pomerne presnú predstavu, čo tam má byť a musí to byť pochopiteľne ráno, aj keď na finálnej podobe to asi nie je moc jasné, ale ja tam to ráno cítim. túlame sa spolu ranným Kathmandu a komponujeme elektrické stĺpy, ktorých zauzlence sú tak typické pre túto krajinu a jej elektrickú sieť. tak som chudáka Alejandra namotal, až sa úplne vžil do úlohy, cvakal ako divý a po čase už to bol on, kto ma ťahal ku novým stĺpom. je radosť pracovať s profíkom a naše ťaženie sa vyplatilo. pri raňajkách triedime a triedime, až nájdeme tú pravú, na ktorej sa jednoznačne zhodneme, dokonca ako bonus tam letí ešte aj holubica. trochu fotku upravíme v programoch, čo máme po ruke a je to. zase idem ku Sarine a Olivierovi. aby som vyzdvihol napálené CDčka. dve sa pokazili počas napaľovania (všemocné nepálske výpadky prúdu), takže je dobré, že som dodal rezervné. takto ich je 30, presne ako som chcel. číslo je veľmi trápne symbolické, toľko mám rokov. hodím si skúšku na zajtrajší koncert, vyberiem piesne, čo budem hrať, preberieme nemožný nepálsky preklad názvu a potom už letím do Kathmandu dokončiť obal.všetko to stihnem len tak tak do podvečera. mám všetko hotové na prefotenie, ale zase úraduje nepálsky power-cut a nefungujú kopírky. začínam mať obavy, lebo najväčšia robota je ešte stále predomnou. už som takýmto spôsobom vydal niekoľko albumov, preto viem, že tá posledná fáza je veľmi náročná na čas. čakám ako na ihlách a využívajúc čas zatiaľ maľujem CDčka. akonáhle zapnú prúd, bežím hľadať nejakú otvorenú kopírku, je totiž piatok večer a nikomu sa nechce na hodinku otvárať obchod. ale jednu rodinnú predsa len nájdem rovno za rohom. za 150 rupií nafotím obaly a to je zároveň druhá a záverečná cifra kompletných nákladov vydania. ak rátam aj lepidlo na papier a ešte jednu lepiacu pásku, tak to nakoniec činí niečo cez 700 nepálskych rupií. neviem, čo z toho čísla vyvodiť, to tu uvádzam iba pre hnidopichov a štatistov a pre moju zábavu. každý obal jednotlivo musím ešte dokreslíť vodovkami od kamarátky Carly, lebo prefocovanie zmazalo kontrasty písmen. ale aspoň tak nechcene pri skúšaní farieb vznikla limitované edícia troch obalov, ktoré sú inej farby ako ostatné. kusy číslo 10, 20 a 30 sú šedé a zvyšok žltý. to je taká moja úchylka limitovaných edícií, s tým už nič nespravím. veď prečo by sme si život nemohli spestrovať podobnými somarinami? na streche zakladáme spolu so španielskymi priateľmi DIY manufaktúru s názvom „Huevos Podridos“. trháme, lepíme, skladáme, vkladáme. vznikajú čarovné momenty bez rečí, kedy sa nepálskou nocou nad strechami Kathmandu nesú iba zvuky našej spoločnej práce. všetko to síce nestihne ani šesť párov rúk, ale to nevadí. zvyšné kusy skompletujem v sobotu cez deň.
  je to krásny pohľad. ako 30 mojich detičiek. sú pekne naskladané vedľa seba v čiernej trochu postrihanej krabici od tenisiek, ktorá mojím únosom dostala celkom nový život, po predchádzajúcej útrpnej inkarnácii hltača bordelu. vedľa CDčiek sú ešte DIY nálepky. tie som namaľoval na kusy samolepiacej fólie, ktorú som našiel v piatok na ceste ako odpad po lepičoch výkladu. všetko pripravené na export. môže sa ísť na koncert. ani neviem z čoho som viac natešený, či z limitovaného nákladu CDčiek alebo zo samotného koncertu.
  cestou do štvrti Thamel nás chytá lejak a potom nemôžeme nájsť vchod do klubu aj keď stojíme priamo pod výveskou. skapankoví banditi Naya Faya sú už tam a ide sa na spoločné jedlo. Naya Faya je ďalšia kapela ľudí z Rai Ko Ris, doplnení o basáka a gitaristu hrajú spoločensky prijateľnú a hopsavú formu osvety, lebo texty sú stále prudko politické a o niečom. sú to veselé kopy, akurát Olivierovi nie je moc do reči, lebo má bolesti zuba. v tibetskej reštike sa stretávame ešte s poľskými kamošmi Gosiou a Lukasom (info pre punk-bulvár, sú z kapiel The Fight a Mass Milicia) a objednávame tongbu, špeciálny nepálsky nápoj z prosa zalievaný horúcou vodou. výborne to chutí a človek pri jednej tongbe môže sedieť aj pár hodín, stačí dolievať vodu. s plnými bruchami tekutiny ideme do klubu, ktorý 15 minút pred začiatkom zíva prázdnotou. krčmička je to však pekná a sympatická. malý priestor pri bare na hranie a terasa.
  s úderom pol ôsmej, čo je avizovaný presný začiatok (kvôli krutým policajným hodinám), sa ako zázrakom začnú trúsiť ľudia. všetci sú dochvíľni ako hodinky, iba elektrika štrajkuje. mali sme hrať na striedačku, takže Naya Faya sú nastúpení, no hrať nemôžu. keď už je bar plný ľudí, pristúpime ku krízovému riešeniu a idem na to akusticky pri sviečkach. moc sa mi nechcelo, priznám sa, bol som naštelovaný na mikrofón, ale pokiaľ to malo zachrániť situáciu, čert ber moju rozmaznanosť. hodím sa do toho po hlave a neverím, čo sa strhne. ľudia sa chytajú úplne od prvej pesničky. smejú sa, ziapú, tlieskajú, užívajú si koncert plnou parou. pridá sa Olivier a ťuká mi rytmus na bicích. ľudia ma nakopnú ako raketu, je to obojsmerná výmena nebezpečne veľkého množstva energie. takéto niečo som fakt nečakal. od prvej piesne sa mi galakticky rozladí gitara, ale serem na to, dnes všetko sedí aj tak, dnes nie je čas na maličkosti. pre mňa najlepší moment koncertu bol, keď sme spolu s celým barom ziapali na celé hrdlo vo „What Is Life“, takúto verziu sa už nikdy nepodarí zopakovať. elektrika stále nikde, tak ešte dám dve veľmi zle zahraté záložné piesne a potom koniec. dnes som zvolil cestu čo najmenšieho počtu piesní a bleskového efektu, zdá sa, že sa podarilo. aj hlasivky mi už na konci z toho ziapania prestali stačiť. idem na terasu a za prvých tónov Naya Faya si dávam zaslúžený oddych na terase. škoda toho mikrofónu, lebo asi málokto počul, že mám benefičné CDčka, ale kto chcel, cestu si našiel. do konca večera som mal veľa zaujímavých rozhovorov s ešte zaujímavejšími ľudmi a nakoniec sa podarilo vyzbierať okolo 2000 rupií, čo je podľa Oliviera jav na tunajšie pomery nevídaný, takže som ešte o to radšej, prachy použijú na pokračovanie kurzu sebaobrany pre nepálske dievčatá. na koncert prišli všetci ľudia, ktorí výraznou mierou zasiahli do môjho zoznámenia s nepálskou DIY/punkovou scénou, alebo ktorí proste boli v tom čase v Kathmandu a moje spomienky na ten čarovný čas budú naveky s nimi spojené.
  keď hrali Naya Faya, celý bar hopsal a padali lampy, ja som posedával na dohľad pri vchode a počúval ich výbušnú zmes ska a punku, s logom „No Gods, No Masters, Reclaim Yourself!“ za ich chrbtami, genderovo naschvál mätúcimi oblečkami a vierou v každý ich postoj, som dokonca v ten večer zobral na milosť aj tento štýl. najviac ma to bavilo v tých najpomalších momentoch, keď sa všetko húpalo v rytmoch reggae a dubu. popri tom som sa zabával pozorovaním zmesky nepálskych a turistických návštevníkov a kecaním s kadekým.
  po koncerte sme posedávali na zemi pri aparatúre a rozprávali sa, tieto chvíle mám najradšej. každému svietili oči radosťou a spokojnosťou, dnešný večer sa fakt podaril. bol som ešte o to radšej, že som sa svojou troškou pričinil aj ja a až taký skvelý priebeh som fakt nečakal. rozlúčka a hajde domov. cestou z koncertu som hladný a vyčerpaný ako pes, ale po desiatej sa celé mesto norí do policajnej tmy a nikde sa nedá nič zohnať. hlad aj úmavu som si však užíval, lebo veď koľkokrát za život hrá človek v Kathmandu? a ešte k tomu v tak podarený večer. a už radšej končím, lebo zase skĺznem ku pátosu. ďakujem, kamošky a kamoškovia. a na záver pripájam plejlist benefičného CDčka a plejlist koncertu v Kathmandu.

New Mornings / Nové Rána (CD, 2012) 1 Koľkokrát / 2 Pieseň kočovníkov / 3 Svetská sláva / 4 Muzika / 5 Nové životy starých domov / 6 Vlastnou vinou / 7 Strom / 8 Afterparty (Castet cover) / 9 Rock´n´roll stars / 10 Ghost / 11 No heart no song / 12 Punkové vojny / 13 Dušičky

28.4.2012 / De La Soul / Kathmandu / Nepál: 1 Farts, drugs & rock´n´roll / 2 Vlastnou vinou / 3 Stories & memories / 4 Koľkokrát / 5 What is life / 6 Málo úsmevov / 7 Dead flowers / 8 Afterparty / 9 Big monster / 10 Do you have the fire? / 11 Strom + 12 Rock´n´roll Eddie / 13 Ghost

a ešte fotky obalu a fotky z koncertu

DIY punk Nepal

6.4.2012
House of Music, Kathmandu, Nepal
Rai Ko Ris, Tank Girl, The Doltish, Space Cake Break

je ťažko vytrhnúť tento koncert z kontextu celej našej cesty po Nepále, ale asi to trochu urobím, lebo ináč by som tu musel vypisovať mnoho vecí, reálií, zážitkov, pozorovaní, proste skutočností, ktoré formujú krajinu, ľudí, a v neposlednom rade aj nás. ak moju chystanú knižka z ciest niekedy napíšem, tam to bude vsadené a pochopené lepšie. skočím preto rovno takmer in medias res.
s miestnym pankáčstvom som nadviazal kontakty ešte pred časom a vyvrbilo sa to tak, že v čase nášho pobytu v Kathmandu bude koncert s excelentným obsadením. prispôsobili sme trochu plány našich ciest a dočkali sme sa kýženého piatka (plány sa ľahko prispôsobujú, keď človek žiadne poriadne nemá). tešil som sa ako malý chlapec, ale ešte viac som bol zvedavý, ako to tu beží. stepujeme pred klubom House of Music vo štvrti Thamel už o piatej a cena za sódu v klube nás pribije (o pive ani nehovorím, ale tu v Ázii alkohol vôbec neriešime, no to je celkom iný príbeh). ideme preto zevlovať pred obchodík, kde posedávame, cuckáme bublinky a tipujeme kto z okoloidúcich ide na koncert. prichádza moja internetová spojka, malý nepálček menom Manish z kapely The Doltish, ale nepálci sú všetci útli a ťažko im hádať vek. presunieme sa pred klub, pivo si samozrejme nik nemôže dovoliť, tak vytiahnu jemné traviny a vymieňame informácie o živote tu a tam. (pre doplnenie: 100rupií=1euro, dnešný koncert stojí 200, fľaškové 350, CD kapiel 100, keby som začal preberať priemerný zárobok nižších kást, asi by to bolo na dlhšie, stačí povedať, že v horských dedinách väčšie bankovky nemusia vidieť celý život). v princípe je tu scéna veľmi malá, zopár ľudí. väčšina z nich sú iba zábavychtivé decká, ktorým je extra jedno, čo kapela spieva, hlavné sú tričká a dojebať sa cez víkend, o mesiac bude trend iný, niektorí možno vydržia. preto som rád, že sme zapriadli debatu s anagažovanejšími, síce sú v drtivej menšine. myslím, že podobné rozloženie je aj u nás. kecáme o punku, o živote, o Kathmandu, vyzvedám čo sa dá a na oplátku odpovedám na hladné otázky. squaty, kluby, skúšobne, nič také tu nie je. kapely skúšajú doma, hrá sa kde sa dá. aj dnešný koncert je v turistickej štvrti, v drahej krčme, hrávajú tu coverové kapely na dobrom aparáte, s punkom to nemá nič spoločné, ale všetko má svoje tienisté stránky a nič nie je čiernobiele. keď nemáš kde inde hrať, čo budeš robiť? a takto aspoň môžeš svoje myšlienky šíriť aj medzi ľudí, ktorí by ináč o nich nerozmýšľali.
prvá kapela štartuje, Space Cake Break, organizátori koncertu. živú hudbu počujem po troch mesiacoch, ale táto kapela ma zrovna neodrovnala. naopak, pretrpeli sme to. mix rocku, nu-metalu a vesmírnych gitár. všetci svoje nástroje ovládajú bravúrne, spevák má dobrý hlas a dokopy je to nuda ako hovado. a hrajú strašne dlho. ľudia sa pomaly zbierajú, tak pol na pol domáci a turisti. čas na cigu na terase, vnútri sa nefajčí, plusový bod.
ani nestačíme dopoťahovať a ide druhá kapela. výmena rýchla ako pleskot biča, DIY punk z Nepálu a profesionalitu by mohli vyučovať. keď vojdeme dnu, nestačím sa diviť, klub a hlavne predtým prázdny priestor pred pódiom je natrepaný pankáčikmi, ktorí sa zjavili neviem odkiaľ. odpoveď je na pódiu. Rai Ko Ris, najdlhšie fungujúca anarchopunková kapela v Nepále. za bicími bosý kolohnát s bajúzami, vyzerá totálne ako Strapatého dvojník, divne sa škerí a vidím, že sa nemôže dočkať, až do toho riadne zatrepe. gitara zapojená do basovej aj gitarovej bedne naraz a za nástrojom usmievajúca sa nepálka. ťuknú do činel, žblnknú do strún a spustia to. ich tváre sa menia, hnev a srd vybuchnú s prvým tónom. mládež pod pódiom akoby kliknutím vypínača sa aktivuje do besného poga. nevedel som, čo presne mám čakať, ale toto ma odrovnalo. explózia energie, moja sánka letí dolu, preráža podlahu a zastavuje sa niekde v podzemí Kathmandu. ťažko sa popisuje hudba Rai Ko Ris. je tam veľa emo/HC, ale nie také to vyumelkované, ale pravdivé srdcetrhavé nálože, veľa špinavého punku, striedajú sa melodické pasáže a priamočiare dupačky. postupom koncertu mám dojem, že je viac stredného tempa a pomalých častí, ale nič nestráca na sile. špeciálny štýl hry a zvuk gitary vyzerá ako disharmonický, ale nie, tak to má byť. aj bicie sú trocha oriešok, jemne zložité, ale nadoraz a ako o život. dokopy je to veeeľmi špecifická muzika. najhoršie sú škatuľky, preto neberte označenia jazz/emo/HCpunk nejak smerodajne, kapela je proste originál. celý koncert bez výnimky žeriem. texty silne politické. medzi pesničkami kopec komentárov a tiež srandy. strašná škoda, že som nerozumel všetkému. je to obohacujúca radosť zažiť perfektnú kapelu, ktorej môžeš veriť každú vetu. nepálčekovia rozbiehajú circlepit, hádžu sa, boxujú, miestami je to dosť macho. ale čo, videli to v telke a myslím, že u nás je to také isté. jedine sandále a strach o vetchých nepálčekov mi bránia skočiť medzi nich do kotla, ináč celé telo vibruje na dobre známej vlne. ako rýchlo Rai Ko Ris začali, tak aj skončili. žiadne naťahovanie a sračky, zahrali čo mali, vychrstli nám do ksichtu zo desať songov a môže sa ísť ďalej.
opäť rýchla výmena a na pódiu stoja traja chalani, ktorí sú už spotení len čo vyliezli. The Doltish. majú všetky neduhy mladých začínajúcich kapiel. čiže: nevedia moc hrať, sú mimo rytmus, mýlia sa, moc toho nenavravia, nemajú svoj štýl, hrajú každú pesničku inú, podľa toho komu sa aká kapela páči. nazvali sme to „prierez punkom aneb čo všetko sa dá v punku hrať“. začali emovydrnkávačkou ako od Fugazi, prešli cez NYHC (ešte aj text „My Land“), skinhedské hymny, jednu pieseň ska, „If The Kids Are United“ cover v nepopísateľnej verzii, nejaké veselé streetpunky, a zaklincovali to violence-punkom s hrubým vokálom, za ktorý by sa kdejaká česká crustovica nemusela hanbiť. ak som nejaký štýl vynechal, tak som zabudol, oni to určite hrali. nie každá pieseň bola úplne tip-top, vlastne žiadna, ale tie hrubé hukoty im (aj mne) sadli najviac. mal by som napísať, že to boli amatéri a odzíval som to. nie, bol som celý čas v prvej rade. a bol to punk. ešte nejaké otázky? myslím, že všetci turisti sa museli pekne diviť a asi aj preto ma to bavilo ešte viac. niečo ako keď prepašujete hovno na recepciu a mrsknete to do punču. mladícku energiu nenahradíš ničím.
po záhadnom preriedení radov sa klub opäť naplní na poslednú kapelu. ako som sa dozvedel, Tank Girl nehrávajú vôbec často, takže máme dvojité šťastie, že sme dnes večer tu. tvorivé jadro z RKR ostáva, akurát gitaristka je za basou a na jej miesto prišla hanblivá dievčina a všetci traja spievajú. mladíci sú pripravení na ďalšie pogo, ale toto nie je taký jednoduchý oriešok. nedá sa neporovnávať s RKR. je to trochu pomalšie, viac zmien rytmov a nálad. ale aj tak sa opäť striedavo strháva pekná divočina. hlavne už aj ja kašlem na sandále a nechám nepálčekov nech mi skáču po palcoch v kotli, každá modrina stála za to. Tank Girl majú skoro všetky piesne v angličtine, to je ďalší rozdiel oproti RKR, a viac textov so ženskou tematikou. taktiež kopec kecajú medzi piesňami. keď sa im uprostred koncertu rozladí gitara a akosi im to nejde naladiť, tak s humorom poznamenajú, že je to predsa punk a spustia taký noise, až mi ja krásne. tiež koncert zbytočne nenaťahujú, nešaškujú, posledná pieseň exkluzívne vybičované emo a dovidenia. všetko, čo za večer títo ľudkovia vyprodukovali je prudko sympatické, na nič sa nehrajú, všetko čo spievajú myslia smrteľne vážne, pritom si dokážu robiť fóriky a rehliť sa, sála z nich úprimnosť a oheň spravodlivého hnevu zároveň. ak som čakal čokoľvek, tak toto veru nie. a ak som mal za ten polrok abstinencie od punku zažiť iba tento jeden koncert, tak mi to úplne ale úplne stačí. pozbieral som svoju spadnutú sánku do tašky a mohli sme ísť šťastní ako blchy motať sa cez temné ulice na questhouse.
to sme ešte netušili, že pred odchodom zapradieme kratučkú reč so Sarinou z RKR a na druhý deň sa ocitneme u nich doma v dedinke na periférii Kathmandu, kde spolu s bubeníkom Olivierom prevádzkujú infoshop, starajú sa o dve deti, poskytujú dom ako skúšobňu pre mladé dievčenské kapely a robia tisíc ďalších malých veľkých vecí, ťažko to zhŕňať do jednej vety, plus v Nepále naberajú tieto veci brutálne na váhe. čo chcem povedať je, že koncertom či kapelou zďaleka nič nekončí, až tvoj život ukazuje ako silno a v čo naozaj veríš. a keď mi bude niekto niekedy rozprávať ako niečo nejde a aké je to ťažké, tak silno ho kopnem do riti, že doletí na podobné miesta, kde ľudia premieňajú myšlienky na činy a nevedú o tom dlhé reči a fňukanice. a to platí bez výnimky aj pre mňa. jasné, že je to ťažké, ale to jediné má váhu, to ako žiješ. možno trocha nečakané zakončenie recenzie, ale ináč to nešlo.

soundtrack nosiča vody

pretože v Bandipure nie je voda samozrejmosťou, chodil som ráno na druhú stranu mestečka ku miestu, kde sa nepálci a nepálky umývajú, naberajú vodu a trkotajú. a pretože mám všetok čas na svete, chodil som aj viackrát za deň len kvôli jednej alebo dvom fľašiam. tešil som sa na to. slniečko vychádza nad bandipurským kľakom, námestie sa prebúdza rannými čajmi a nebo je síce v opare, ale je jar, nikto sa tomu nečuduje. do uší napchám slúchatká a vychutnávam muziku.

Chuck Ragan / Sam Russo / Jimmy Islip / Helen Chambers – split LP (2011)
pamätám si presne ako som sa dostal k tejto platni. kamoši boli na koncerte Revival Tour v Berlíne a ja som nemohol ísť, lebo som bol v Anglicku. zašiel som do Punker Bunker, pivničného obchodíku s platňami v Brightone a medzi novinkami som objavil túto split platňu s akože sieťotlačovým obalom. kúpil som si ju ako náplasť, že nemôžem byť na koncerte, ani som nevedel, že niečo také vyšlo. keď som si biely vinyl prvý krát pustil, bol som mierne povedané sklamaný. ale počúval som to viac a viac a keď idem ráno na vodu, niet lepšej muziky. Chuck Ragan tam má pomalé prerábky, ktoré mi najprv vôbec nechutili, ale postupom času ma zase chlapisko omotal a dokonca aj „Not Supersticious“ od Leatherface sa nie vyrovná originálu, ale minimálne z dobrej strany dobieha. ako to počúvam znova a znova, objavujem nové veci v zdanlivo jednoduchej kombinácii jednej gitary a hlasu. strašne veľa robí aj výpomoc kolegu z Hot Water Music, Chrisa Wollarda. zdá sa mi, že Chuck Ragan si väčšinu robí druhé hlasy sám. nie je to zlé, ale predsa len iný hlas je iný hlas. druhý pán na holenie je Sam Russo. dal som mu šancu, no nedá sa. jeho tri piesne väčšinou preskočím. uhladené a sladké. ja tých Frankov Turnerov a podobné klony fakt nemusím. tretí a posledný chalanisko na platni je Jimmy Islip. jedine jeho piesne sa mi páčili od začiatku a ostáva to tak stále. normálne folk songy s odérom punku, s dobrým hlasom, s dobrou gitarou. pripomína mi kamoša Richieho Blitza, na ktorého určite zaostrite, ak máte radi folkpunk, Richieho muzika stojí za to a je to správny chlapík a sympaťák aj mimo pódia. posledná je Helen Chambers. čo to je? vracajú sa šesťdesiate roky, či čo? piesne nie sú v princípe zlé, len škoda, že ich interpretuje ona divným kmitavým hlasom. vlastne sú tam hlasy dva, jeden piskľavý a druhý trasľavý. to tiež pretáčam, haha. takže obsekané o dvoch interpretov je to vlastne klasické splitko.

The Flame Still Burns
od kamoša som dostal súbor plný muziky od starých leopardov zo Serede. kdesi doma mám ich splitko s Jednotou a teraz po čase ma to zasiahlo priamo do srdca (ono keď to príde po folkovom albume, tak sa ani niet čo čudovať). totálna pecka, nasratý a pozitívny HC/punk s prekvapivo dobrým zvukom. jednoduché nápady, priamočiaro a perfektne zahraté. kombinácia mužsko-ženský spev jednoznačne valcuje. dokopy je to drtivý úder z minulosti a teraz s ešte väčšou chuťou ako inokedy počúvam slovenské veci, na cestách v cudzích krajinách je to vôňa domova a vzdialená exotika zároveň. kapela má teraz oddych, možno koniec, ktovie, klebety (ne)povedia viac. síce sa niektorí členovia preliali do novej úderky Barney Gumble, ktorá tiež drtí lebky, ale flejmi sú flejmi, o tom niet diskusie.no a aby toho nemali na rováši málo, tak okrem dlhého aktívneho pôsobenia ešte robia aj najlepší slovenský HC/punk festival Ffud Fest a sú to perfekní kamoši, takže v auguste sa dúfam všetci vidíme na tobogane v sereďskom Kempingu.

The Zounds – The Redemption Of Zounds (2011)
keď sa povia anarcho-punk, predstavoval som si všetko, ale nie toto. väčšinou sa takéto kapely spájajú s tvrdou muzikou. Active Minds, Crass, Oi Polloi, atď. ibaže anarcho-punk nie je o muzike, ale o textoch. a tu prichádzajú The Zounds. je to vraj legendárna kapela, ale unikala mi až kým som si nevypočul jej najnovší album, ktorý po dlhých rokoch vydali „The Redemption of Zounds“. a úplne som si ho zamiloval. tažko sa to popisuje. je to veľmi počúvateľné, ba až chytľavé a dokonca hitové, ale zase si nepredstavujte popovky Chumbawamby. všetko je totiž narúšané divným vokálom speváka. nie každému asi chutí. má drzý, divne vysoko položený hlas, ktorý reže uši a pýta si pozornosť. nedá sa prehliadnuť a spolu s textami je podstatnou zložkou muziky. celé je to niečo ako punk s prvkami folku, pubrocku či rokenrolu, ale nepredstavujte si Dropkick Murphys, to by ste boli úplne totálne vedľa, možno skôr Levellers. ale keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tažko sa mi hľadá prirovnanie, kapelu s podobnou aurou som asi nepočul. piesne sú v podstate uvoľnené a v miernom tempe, ale v kombinácii s hrdzavým vokálom to má divné dimenzie a stalo sa to pre mňa nebezpečne návykové.